{"guid": "ussr:9793a281-e745-44b3-b3ef-39f7475731d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.487.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 487/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 487/2015 z 6. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. októbra 2015, sp. zn. III. ÚS 487/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.487.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2015-10-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "nazov": "čl. 44 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "nazov": "čl. 9 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 44 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "nazov": "Dohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o prístupe k informáciám čl. 9 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-44", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-9", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9793a281-e745-44b3-b3ef-39f7475731d1", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.487.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.487.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.487.2015.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 487/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho\nzdruženia, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,\nKošice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe\nk informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti\nv záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 Sžo/26/2014 z 29. apríla 2015, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015 a takto\nrozhodol:\n\n1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, vedené\nÚstavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 10958/2015, Rvp 11469/2015\na sp. zn. Rvp 11799/2015\npod sp. zn. III. ÚS 487/2015.\n\nspája\n\nna spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené\n\n2. Sťažnosti\n\nLesoochranárskeho\n\nzoskupenia\n\nVLK,\n\nobčianskeho\n\nzdruženia,\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. júla 2015,\nresp. 10. augusta 2015, doručené sťažnosti Lesoochranárskeho združenia VLK, občianskeho\nzdruženia (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ako aj práva\npodľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom\nprocese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia [Aarhuský dohovor\n(ďalej len „Aarhuský dohovor“)] a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo/26/2014, sp. zn. 6 Sžo/32/2014\nz 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/20 13 z 13. apríla 2015.\nAko zo sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 10958/2015, Rvp 11469/2015 a sp. zn.\nRvp 11799/2015 vyplýva, sťažovateľ podaniami z 30. novembra 2010, 6. februára 2012\na 19. januára 2011 oznámil svoj vstup do konaní vedených na Ministerstve životného\nprostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“),\n­ o žiadosti\n\nz 18. novembra 2010\n\no povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002\nZ. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane\nprírody a krajiny“), t. j. o povolenie usmrtiť odstreliť ̶ jedného jedinca medveďa hnedého\nv poľovnom revíri\n\n.\n\n­ o žiadosti\nsídlom v\n\n, so\n\nz 31. januára 2012 o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených § 35\n\n2\n\nods. 1 písm. a) a f) zákona o ochrane prírody a krajiny, t. j. o povolenie usmrtiť (odstreliť)\njedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri\n\ndržať ho a prepravovať a\n\n­ o žiadosti\nzo 7. januára 2011 o povolenie výnimky zo zákazov\nustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, a teda o povolenie\nusmrtiť (odstreliť) dvoch jedincov medveďa hnedého v poľovnom revíri\n\n.\n\nRozhodnutiami sp. zn. 2113/2011­2.2 z 21. septembra 2011, sp. zn. 4129/2012­2.2\nz 12. apríla 2012 a sp. zn. 3229/2011­2.2 z 23. septembra 2011 ministerstvo výnimku\npovolilo odo dňa právoplatnosti rozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou\na postriežkou v lokalite\n\nvrch alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedenej\n\nlokalite, resp. od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom\nochrany a postriežkou v lokalite\n\n, ako aj odo dňa právoplatnosti\n̶\n\nrozhodnutia do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou v lokalite\n, alebo do 15. decembra 2011 postriežkou v uvedených lokalitách.\nNa rozklady podané sťažovateľom minister životného prostredia Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 8644/2011­1.10 z 28. novembra 2011\n(34/2011­rozkl.) prvostupňové správne rozhodnutie sp. zn. 2113/2011­2.2 z 21. septembra\n2011 zmenil v časti určenia platnosti udelenej výnimky tak, že povolil zrealizovať odstrel\nv danej lokalite v lehote odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra 2011\nposliedkou a postriežkou a do 15. decembra 2011 postriežkou a od 1. júna 2012\ndo 30. novembra 2012 posliedkou a postriežkou (fakticky teda rozklad zamietol, pôvodné\nrozhodnutie potvrdil a vzhľadom na dátum vydania rozhodnutia upravil platnosť povolenej\nvýnimky), rozhodnutím sp. zn. 6103/2012­1.10 (36/2012­rozkl.) z 10. júla 2012 rozklad\nsťažovateľa zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie sp. zn.\nz 12. apríla 2012\n\npotvrdil a\n\n4129/2012­2.2\n\nrozhodnutím sp. zn. 8618/2011­1.10 (30/2011­rozkl.)\n\nz 28. novembra 2011 napadnuté prvostupňové rozhodnutie sp. zn.\n\n3229/2011­2.2\n\nz 23. septembra 2011 zmenil tak, že odstrel jedného jedinca medveďa hnedého povolil\nrealizovať v lokalite\n\n̶\n\na\n\nkatastrálne územie\n\nodo dňa právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. 8618/2011­1.10 (30/2011­\n3\n\nrozkl.) do 30. novembra 2011 posliedkou a postriežkou a od 1. júna 2012 do 30. novembra\n2012 posliedkou a postriežkou.\nNásledne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) po tom, ako nerozhodol\no návrhu na odklad vykonateľnosti z 2. mája 2012 a ani neoznámil, že návrhu nevyhovuje,\nrozsudkom č. k. 1 S/32/2012­130 z 9. januára 2013 žalobu, ktorou sa sťažovateľ\ndomáhal preskúmania zákonnosti označeného správneho rozhodnutia, zamietol (sp. zn.\nRvp 10958/2015), rovnako rozhodol vo veci samej rozsudkom, č. k. 1 S/222/2012­75\nz 20. februára 2014 (sp. zn. Rvp 11469/2015). Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd\nuzneseniami sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn. 6 S žo/32/2015 z 29. apríla 2015 rozsudky\nkrajského súdu zrušil a konanie zastavil. V sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn.\nRvp 11799/2015 sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, ktorým najvyšší súd na odvolanie\nministerstva zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S/57/2012­106 z 20. februára 2013, a to\nna základe totožných skutkových a právnych zistení ako vo veciach sp. zn. 6 Sžo/26/2014\na sp. zn. 6 Sžo/32/2014. Týmto rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie ministerstva\nsp. zn. 8618/2011­1.10 (30/2011­rozkl.) z 28. novembra 2011, ako aj rozhodnutie sp. zn.\n3229/2011­2.2. z 23. septembra 2011. Žiadosť sťažovateľa z 2. mája 2012 o odklad\nvykonateľnosti správnych rozhodnutí krajský súd vybavil oznámením o nepovolení odkladu\nz 30. mája 2012.\nSťažovateľ vo svojich sťažnostiach zdôraznil, že jeho činnosť «sa neobmedzuje na\núčasť v správnych konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „ZOPK“)\nalebo iných predpisov, ale svojou mnohostrannosťou sa snaží prispieť v najvyššej možnej\nmiere k zachovaniu prirodzeného prírodného prostredia ako bezpodmienečnej podmienky\nexistencie života na Zemi». Vo vzťahu k jeho účasti v správnych konaniach poukázal na\nrozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C­240/2009 z 8. marca 2011, v zmysle\nktorého „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti\nna rozbočovačom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia\nschváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES\n4\n\nzo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu\nsúdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré treba\nsplniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej\nmožnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj i cieľom účinnej\nsúdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu\nživotného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK napadnúť na súde\nrozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom\nÚnie v oblasti životného prostredia.“.\nAko z pripojeného uznesení najvyššieho súdu vyplýva, tento svoje rozhodnutie\nodôvodnil poukazom na § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody\na krajiny, ako aj stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn.\n\nSnj 72/2013 z 24. apríla 2014, podľa ktorého neplatnosť povolenej výnimky\n\no povolení na odstrel chráneného živočícha ̶ medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času,\nna ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol predmet konania, lebo\nvýnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd\npreto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu\nkonania.\nNajvyšší súd skonštatoval, že „v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul\nčas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku\ntoho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času,\nna ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo\nrozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup\npodľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia,\nktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.\nOdvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1\npísm. h) OSP a s § 246c ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104\nv spojení s § 246c ods. l OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila\n\n5\n\nneodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie\nrozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť.“.\nNa margo tohto odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ vo svojej\nsťažnosti namietol, že „bez ohľadu na skutočnosť, že sťažovateľ obsah uvedeného stanoviska\nnajvyššieho súdu nepovažuje za reflektujúci platnú právnu úpravu, vrátane práva\nsťažovateľa na účinnú účasť v konaniach týkajúcich sa ochrany životného prostredia,\nnapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v konaní, na ktoré nedopadá ani\nuvedené stanovisko. Je nepochybné, že sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému\nrozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Túto\nvlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať sa zo spôsobilého\nnespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“.\nSťažovateľ považoval za nepochybné, že „podal žalobu proti právoplatnému\nrozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo spôsobilým predmetom súdneho prieskumu“,\nzdôrazniac, že „túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať\nsa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu“.\nĎalej sťažovateľ vyjadril presvedčenie o tom, že napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu došlo k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonným postupom zakotveného v čl. 46\nods. 1 ústavy, jeho práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, jeho\npráva domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 ústavy, jeho práva napadnúť\nv správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú\nv rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3\nAarhuského dohovoru, a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6\nods. 1 dohovoru.\nSťažovateľ tiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/3/2011\nzo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd zohľadniac všetky súvislosti rozsudku Súdneho\n6\n\ndvora Európskej únie sp. zn. C­240/2009 skonštatoval, „že ústavno­konformný výklad\n(čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti\nsprávneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej\npodstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek\nprocesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku)\nv dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn.\nvýklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto\nvýklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu\nzáveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas\nnáročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti\nvyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by\nbola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom\nkonania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj\nmožnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere\nna tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva\nprávo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil\ns názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum\nnapadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“. Tento právny záver najvyššieho súdu\nsťažovateľ označil za zrozumiteľný a jediný správny so zreteľom na zmysel účasti\nsťažovateľa v predmetných správnych konaniach vo veciach ochrany prírody.\nV dôsledku sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nastal stav,\nkedy „napriek uvedenému zrozumiteľnému a podľa názoru sťažovateľa jedinému so zreteľom\nna zmysel účastí sťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru, v rozhodovacej\nčinnosti súdov dochádza v čoraz väčšej miere k tomu, že rovnako ako v súdenej veci, súdy\nžalobu sťažovateľa zamietnu nie kvôli jej nedôvodnosti (ktorú tak ako v predmetnej veci\nnajvyšší súd) ani neskúmajú, ale žalobu zamietnu, či konanie o nej zastavia z dôvodu\nuplynutia času, na ktorý bola výnimka, či súhlas orgánu ochrany prírody udelený.\nO takýto prípad ide aj v predmetnom konaní.“.\n\n7\n\nSťažovateľ poukázal na § 248, § 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej aj „OSP“), z ktorých jednoznačne vyplýva, „že pokiaľ najvyšší súd zastavil\nkonanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal\ntým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.\nNásledne sťažovateľ na margo správneho konania uviedol, že „konanie o udelenie\nvýnimky je konaním, ktoré začína n a žiadosť žiadateľa. Dôvodom na konanie je žiadosť\nžiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým sa\ndomáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Sťažovateľovi nie je známe a\nani z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral\nsvoju žiadosť o udelenie výnimky späť.“. Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ poukázal\nna rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp/6/2013 z 29. apríla 2013, z ktorého citoval, ako\naj na jeho rozsudok sp. zn. 1 Sžp/13/2013 z 13. mája 2014, v ktorom najvyšší súd zaujal\nrovnaké stanovisko: «Z vykonaných záverov žalovaného vyplýva, že pojem „dôvod na\nkonanie“ stotožnil s jednou podmienkou vyslovenou vo výrokovej časti povolenia, t. j. s\nčasovým obmedzením výnimky. Avšak dôvodom na konanie žalovaného správneho orgánu\nje predovšetkým žiadosť žiadateľa o povolení výnimky. ...\nTakisto je nepochybné, že účinky prvostupňového rozhodnutia počas konaní\nnenastali (viď bod č. 26), a preto pre druhostupňový správny orgán konajúci o rozklade\nbolo právne irelevantné, čo stanovi! nižší orgán (lebo jeho závermi nie je na dispozitívny\npokyn účastníka viazaný), ale naopak mal preveriť, ako tieto podmienky a závery stanovil, t.\nj. v zmysle § 61 ods. 3 a § 59 ods. 1 Správneho poriadku v plnom rozsahu aplikovať zásadu\ndvojinštančnosti správneho konania a o podanej žiadosti finálne rozhodnúť, tzn. potvrdiť\nnapadnuté rozhodnutie alebo žiadosti procesné nevyhovieť. V danom prípade potom nešlo\no vyhodnotenie otázky, či by týmto rozhodnutím žalobca dosiahol priaznivejšieho\npostavenia (viď možný formalizmus vytýkaný nesprávne krajským súdom a spomenutý\nv citovanom rozsudku sp. zn. 4 SŽ//98­102/02), ale iba o naplnenie kompetenčnej povinnosti\nkonajúceho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy) rozhodnúť o rozklade účastníka. Tak však žalovaný\nkonal, a preto naplnil v zmysle hore uvedených záverov zrušovací dôvod uvedený v § 250j\nods. 2 písm. a) O. s. p.\n8\n\nUvedený Aarhuský dohovor prostredníctvom čl. 9 ods. 1 až 4 požaduje od zmluvných\nčlenských štátov, aby zabezpečil dotknutým členom verejnosti zodpovedajúcu a účinnú\nnápravu vrátane predbežných právnych opatrení, ak sú vhodné, a uvedené prostriedky\nnápravy musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. V žiadnom\nprípade však Aarhuský dohovor neumožňuje vnútroštátnym súdom, aby výkon tohto práva\nmohli hodnotiť inak ako uplatnený v súlade, resp. v nesúlade so zákonom (viď zásada iura\nmerae facultatis zakotvená v článku 2 ods. 3 ústavy).»\nSťažovateľ ďalej uviedol, že zmyslom jeho účasti „v predmetnom konaní je svojimi\npodaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho\nposlania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok SR dáva\nk dispozícii. Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov prírody, ktoré\nje v súlade s právnymi predpismi SR na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi\npredpismi upravujúcimi konanie pred takýmito orgánmi. Sťažovateľ je rozhodnutím\nnajvyššieho súdu ukrátený na svojich právach, keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré\nmu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez\nmožnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu.\nSťažovateľ sa obrátil so žalobou, ktorou sa domáhal ochrany svojich práv na súd, ktorý\nnielen, že mu ochranu práv neposkytol, ale odoprel mu svojim zastavujúcim rozhodnutím\nmožnosť reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti postupu žalovaného. Takýto postup súdu\nje v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, Veľkej Komory C­240/09\nzo dňa 8.3.2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby\norganizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK,\nmohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť\nv rozpore s právom Únie z oblasti životného prostredia.\nPostup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nielen v tomto konaní, ale aj\nv mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne\nsa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.\nSťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad\nvykonateľnosti napadnutého rozhodnutia (pričom proti nevyhoveniu žiadosti o odklad\n9\n\nvykonateľnosti nemal k dispozícii žiadny opravný prostriedok) a neskôr najvyšším súdom\nodopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu,\npráve pre uplynutie doby platnosti výnimky.“.\nPodľa sťažovateľa je z uvedených zhrnutí zrejmé, že „aj keď najvyšší súd formálne\nakceptuje účasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné\nznenie zákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory)\nv rozsudku vynesenom v konaní C­240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom\núčasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel\nje týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen\nsťažovateľa, ale ani iných organizácií na ochranu životného prostredia v konaniach podľa\nzákona o ochrane prírody a krajiny. Týmto zmyslom je podľa sťažovateľa možnosť domôcť\nsa zákonného, meritórneho, právoplatného rozhodnutia o otázke, ktorá je predmetom\nkonania pred správnymi orgánmi. Opačný výsledok účasti sťažovateľa v konaní, teda\nzastavenie konania pre uplynutie času, na ktorý je výnimka či súhlas udelený, v skutočnosti\nznamená, že sťažovateľ môže podávať opravné prostriedky, môže podávať žaloby bez toho,\naby bolo reálne očakávať akýkoľvek skutočný dopad na rozhodnutie vydané v správnom\nkonaní vrátane dopadu na realizáciu činnosti, na ktorú bola výnimka udelená.“.\nVzhľadom na to, že ide o skutkovo takmer totožné veci, ako aj na zhodnosť právnych\nzáverov a ich odôvodnení v uzneseniach najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/26/2014 a sp. zn.\n6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a uznesení sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, aj\nsťažovateľ zvolil na podporu svojho tvrdenia o porušení uvedených jeho základných práv\nrovnakú argumentáciu. Ústavný súd sa preto ďalej obmedzí len na nové neopakujúce sa\ntvrdenia a námietky sťažovateľa, keď vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 11469/2015\nsťažovateľ poukázal tiež na stabilnú prax v zásade automaticky nevyhovieť jeho žiadostiam\no odklad vykonateľnosti, a to od roku 2008 najmä vo veciach konaní o povolení výnimiek\n\n10\n\nna odstrel medveďa hnedého, pričom sám registroval, že túto skutočnosť najvyšší súd\nnepovažoval pri svojej rozhodovacej činnosti za relevantnú.\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti pôvodne vedené pod sp. zn.\nRvp 10985/2015, Rvp 11469/2015 a sp. zn. Rvp 11799/2015 prijal na ďalšie konanie\na vydal tento nález:\n„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK\n­ domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky\nzakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,\n­ na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,\n­ domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy\nukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n­ napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci,\nktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3\nDohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe\nk spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,\n­ na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd,\nbolo uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo/26/2014 zo\ndňa 29.4.201, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 zo dňa 29.4.2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 zo dňa\n13.4.2015 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Sžo/26/2014 zo dňa 29.4.2015, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 zo dňa 29.4.2015\na sp. zn. 9 Sžp/6/2013 zo dňa 13.4.2015 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\nII.\n11\n\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o\nochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí\n\n12\n\nPodľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť\nna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých účastníkov.\nZákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlade\ns citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní pred\nústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.\nZo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 10958/2015, Rvp 11469/2015 a sp. zn.\nRvp 11799/2015 vyplýva, že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých\núčastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakou právnou zástupkyňou a v každej sťažnosti\nna obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie\noznačených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenia\nnapadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu celkom identické.\nPrihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómie\na v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP\nrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.\n2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\n\n13\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.\nPodľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez vplyvu na opravné procesy\npodľa odsekov 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej\nnárodnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo\nsúdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzických\nosôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného\nprostredia.\nSťažovateľ namieta, že postupom správnych orgánov a konajúcich všeobecných\nsúdov sa cíti byť ukrátený na svojich právach, keďže konania o žiadosti žiadateľa boli\nzastavené bez právneho dôvodu a zároveň sa tým správny orgán i všeobecné súdy vyhli\nsvojej povinnosti preskúmať správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Takýto\npostup podľa sťažovateľa spôsobuje, že jeho práva ako účastníka správneho konania\nvyplývajúce mu z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sú abstraktné a imaginárne bez\nmožnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho orgánu.\nÚstavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na\nsúdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne\nprocesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do\nrozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť\nskutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je\n14\n\nprieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr.\nII. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa\núloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom\nkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd\nvo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\nže by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,\nI. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia\nporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia\nsvojho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva\nna\n\nprístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní\n\na opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej\nnárodným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuského\ndohovoru, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/26/2014\na sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015, ktorými\nboli zrušené rozsudky krajského súdu č. k 1 S/32/2012­130 z 9. januára 2013,\nč. k. 1 S/222/2012­75 z 20. februára 2014 a č. k. 2 S/57/2012­106 z 20. februára 2013\no zamietnutí žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ministerstva životného prostredia\nz 28. novembra 2011, sp. zn. 8644/2011­1.10 z 10. júla 2012 (34/2011­rozkl.),\nsp. zn. 6103/2012­1.10 (36/2012­rozkl.)\n\na rozhodnutia ministra životného prostredia\n\nsp. zn. 6103/2012­1.10 z 10. júla 2012, (36/2012­rozkl.) a súdne konania boli zastavené.\nSťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší\nsúd dospel k nesprávnym právnym záverom o tom, že uplynutie lehoty platnosti výnimky\nzo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny je\n15\n\ndôvodom na zastavenie konania o rozklade proti tomuto rozhodnutiu, pretože „rozhodnutie,\nresp. lehota platnosti výnimky v ňom uvedená, nemôže byť z hľadiska práva dôvodom\nna konanie. Rozhodnutie správneho orgánu je zavŕšením správneho konania a nie dôvodom\nnaň. Rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie správneho orgánu,\nv ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné aj\nz rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal proti rozhodnutiu\nprvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie, teda\nnemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným.“.\nÚstavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a\naplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\nNajvyšší súd svoje rozhodnutia opiera o § 244 ods. 1 a 4 OSP, § 82 ods. 9 písm. a) a\n§ 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny, ako aj o stanovisko správneho\nkolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa ktorého neplatnosť\npovolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha\n\n̶\n\nmedveďa hnedého,\n\nspôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená, má za následok, že odpadol\npredmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje.\n16\n\nSprávny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to\nv ktoromkoľvek štádiu konania. V označených veciach dospel najvyšší súd k záveru,\nže „v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená\nvýnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté\nrozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To\nznamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť\npredmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP\npreto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe\n\nnesprávneho právneho\n\nposúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť\nzamietol.\nOdvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1\npísm. h) OSP a s § 246c ods. l rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104\nv spojení s § 246c ods. l OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila\nneodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie\nrozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť. Zo skutkových okolností\ndanej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo platnosť,\nv dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda\nv danom\n\nprípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia\n\na povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, pravom\nchránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté\n(§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť\nukrátený na svojich právach (§ 247 ods. l OSP) .“.\nTento právny názor vyslovil najvyšší súd opakovane napr. aj v rozsudkoch sp. zn.\n2 Sžp/3/2013 z 18. decembra 2013, sp. zn. 9 Sžp/7/2013 z 24. septembra 2014, sp. zn.\n9 Sžp/11/2013 z 26. novembra 2014, sp. zn. 3 Sžo/23/2014, sp. zn. 3 Sžo/81/2014 a sp. zn.\n3 Sžo/27/2014 z 2. decembra 2014, sp. zn. 6 Sžo/9/2014 z 28. januára 2015, sp. zn.\n8 Sžo/16/2014 z 30. apríla 2015 či sp. zn. 8 Sžo/17/2014 z 19. augusta 2015. Súlad\nprávneho názoru viacerých senátov najvyššieho súdu len ďalej svedčí o ojedinelosti\nprávneho postoja senátu najvyššieho súdu 1S, ktorý dlhodobo preferuje právne­teoretické\n17\n\nstanoviská, často neberúc ohľad na ich praktické dopady na postavenie žalobcov\n(navrhovateľov) vo vzťahu k správnemu konaniu, resp. na praktickú realizáciu kladených\npožiadaviek.\nÚstavný súd je oboznámený s obsahom a dôvodmi zjednocujúceho stanoviska\nsprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 a po preskúmaní napadnutých\nuznesení najvyššieho súdu argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť\nústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu v napadnutých uzneseniach. Považuje však\nza potrebné upriamiť sťažovateľovu pozornosť na skutočnosť, že toto zjednocujúce\nstanovisko bolo prijaté pre účely zjednotenia rozdielnych právnych stanovísk v skutkovo a\nprávne totožných veciach sťažovateľa v konaniach vedených na najvyššom súde pod sp. zn.\n10 Sžp/6/2013 a sp. zn. 1 Sžp/6/2013, z ktorých druhé prezentuje názory preferované\nsťažovateľom.\nAj podľa názoru ústavného súdu je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať\nna špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomoci všeobecných súdov, ktoré nie sú pri\npreskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale súdmi,\ndo právomoci ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich sa\npostupu a rozhodnutia tohto orgánu. Základným cieľom konania v správnom súdnictve\npodľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je preskúmavať zákonnosť\nlen takých rozhodnutí a postupov správnych orgánov, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú\noprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,\nprávom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo\ndotknuté.\nÚstavný súd nemá dôvod spochybňovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia,\nz ktorého vychádzal najvyšší súd pri odôvodňovaní napadnutých uznesení. Aj podľa názoru\nústavného súdu ak rozhodnutie správneho orgánu o povolení výnimky na usmrtenie\nchráneného živočícha podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny stratilo platnosť\nuplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol tým dôvod na ďalšie konanie o povolenie\n18\n\ntakejto výnimky. Rozhodnutiu správneho orgánu následne chýba predmet konania, ktorým\nje uvedená výnimka, keďže táto z dôvodu zániku jej platnosti ďalej neexistuje. A preto aj\nvtedy, ak platnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu\nuplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní\no rozklade, ktorý bol proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podaný. Preto\nak najvyšší súd postupoval v súlade s už citovanými závermi a konania po zrušení\nrozsudkov krajského súdu zastavil, nemožno sťažnostiam sťažovateľa priznať úspech, keďže\ntýmito správnymi rozhodnutiami, ktoré žalobami v správnom súdnictve napadol,\nnedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu nijakého oprávnenia a povinnosti sťažovateľa\na ani jeho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti už týmto rozhodnutím nemôžu\nbyť priamo dotknuté.\nÚstavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutých uznesení\nnajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo na\nzáklade odvolania sťažovateľa rozsudky krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa\nzamietnutá, zrušil a konanie zastavil, pričom jeho závery možno považovať z ústavného\nhľadiska za akceptovateľné a udržateľné.\nÚstavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudky krajského súdu a už\nvôbec nie sťažnosťou napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo\nsťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky\nz ochrany medveďa hnedého. Na základe už uvedeného si ústavný súd všimol, že sťažovateľ\ntoto svoje právo formalisticky obhajuje bez toho, aby niekde vo svojich sťažnostiach\nuviedol, akým spôsobom by ho chcel realizovať. V teoretickom prípade, že by súdy v\nsprávnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté správne rozhodnutie zrušili a\nvec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konanie\nzastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zanikla uplynutím času, na ktorý bola povolená,\na nejde o konanie, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť\núčinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe\nplatne udelenej výnimky došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).\n19\n\nNemožno sa prikloniť ani k sťažovateľovmu hodnoteniu názoru najvyššieho súdu\nartikulovaného v rozsudku sp. zn. 1 Sžp/3/2011 zo 17. apríla 2012 ako „zrozumiteľnému a...\njedinému (zrejme vypadlo slovo „správnemu“, pozn.) so zreteľom na zmysel účasti\nsťažovateľa v predmetných správnych konaniach názoru v činnosti orgánov ochrany prírody\n…“. Ani sťažovateľ nemôže ponechať bez povšimnutia, že jeho tvrdeniam bez ohľadu\nna rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vyhovujú len a len rozhodnutia\nnajvyššieho súdu vydané senátom 1S, pričom všetky ostatné senáty pravidelne a opakovane\nprezentujú právny názor totožný s názorom obsiahnutým v uzneseniach najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Sžo/26/2014, sp. zn. 6 Sžo/32/2014 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013\nz 13. apríla 2014. Navyše, sťažovateľom citované rozhodnutie senátu 1S opomína potrebu\npraktickej aplikácie práva na konkrétne reálne situácie tak, aby bola zaistená účinná ochrana\npráv a právom chránených záujmov osôb, a zotrváva na vysoko teoretických pozíciách\nideálnych prípadov. Závery v ňom\n\nobsiahnuté vychádzajú z formalistického prístupu\n\nk právu, ktorý nemá nič spoločné so sťažovateľom požadovanou reálnou možnosťou účinne\nuplatňovať (realizovať) svoje práva a právom chránené záujmy.\nÚstavný súd predovšetkým konštatuje, že o skutkovo i právne podobných veciach\nsťažovateľa už tiež rozhodovali prvý a druhý senát ústavného súdu, ktoré predchádzajúce\nsťažnosti sťažovateľa odmietli pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené\n(II. ÚS 326/2014, II. ÚS 332/2015 a I. ÚS 217/2015). Keďže ústavný súd nedospel\npri predbežnom prerokovaní k odchylným právnym názorom ako prvý a druhý senát\nústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 326/2014, sp. zn. II. ÚS 332/2015\na sp. zn. I. ÚS 217/2015, vychádzal z právnych názorov vyslovených v uvedených veciach\n(a contrario § 6 zákona o ústavnom súde).\nÚlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániť\nho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\n20\n\npatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy\n(I. ÚS 13/01).\nVychádzajúc z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnosti\nsťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa (proti rozhodnutiu\nnajvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu\nmožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.\nIV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).\nV súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutými\nrozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne\nakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,\npreskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať\ndo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne\nnapr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru\nústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť\n21\n\nporušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch\ns požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný\nsúd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné\nvnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať\nstanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,\nIII. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,\nI. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).\nÚstavno­súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade\nsťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie\nvšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).\nK porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva\nna spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu\nnielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje\nprávo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol\narbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo\nvtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).\nÚstavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by\nnapadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce\nústavno­súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.\nPretože namietané rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú\ndostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy\na hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá\ndôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Pokiaľ najvyšší súd nepovažuje\nprávne závery krajského súdu v tomto smere za nemajúce vplyv na vlastné právne závery\n(o uplynutí platnosti povolenej výnimky, a tým aj vyčerpaní a zániku predmetu správneho\n\n22\n\nkonania; osobitne v prípade realizácie odstrelu), je namieste tento jeho názor opätovne\npodporiť.\nK vedľajšej námietke týkajúcej sa negatívne vybavovaných žiadostí sťažovateľa\no odklad vykonateľnosti žalobou napadnutých správnych rozhodnutí ústavný súd uvádza,\nže tieto môžu byť v konaní pred všeobecným (správnym) súdom na nový návrh negované\nrozhodnutím súdu o povolení odkladu vykonateľnosti, ak vyjdú najavo skutočnosti,\nže závažná ujma žalobcom hrozila alebo už hrozí a že ochrana ich práv a oprávnených\nzáujmov povolením odkladu vykonateľnosti predstavuje neprimeraný zásah do iných\nzákonom chránených záujmov.\nZa tejto situácie nemohlo uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/10/2014\na sp. zn. 6 Sžo/32/2015 z 29. apríla 2015 a sp. zn. 9 Sžp/6/2013 z 13. apríla 2015 dôjsť\nk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\nalebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného práva\nsťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 9\nods. 3 Aarhuského dohovoru.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom\nsúde odmietol sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené.\nKeďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol\nrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam\nbude vyhovené.\nV závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že ochrana životného prostredia\nako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou\na činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne\nzaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by\nmali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby fakticky neplytvali svoju\n23\n\npozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty, tak ako to je\nv prípade tohto konania, v ktorom ako najvyšší súd, tak aj ústavný súd opätovne museli\nvysloviť už neraz vyslovený právny názor a na ňom postavený záver.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. októbra 2015\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:63da03a6-6b9b-47e1-9817-e8fc1c5492a1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 332/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 332/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.332.2015.1"}, {"guid": "ussr:8b3e3a83-bce7-4535-a7d3-b8cd8eec7afb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 217/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 217/2015 z 13. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-13", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.217.2015.1"}, {"guid": "ussr:815226aa-0781-424b-88b3-632e4f0e2d51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 326/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2014 z 24. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:815226aa-0781-424b-88b3-632e4f0e2d51"}, {"guid": "ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6e706d1d-00b1-40bd-888e-97a0be13c915"}, {"guid": "ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91f4f57-9544-44e0-b1fd-12907266364d"}, {"guid": "ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/09 z 1. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-01", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d03a8d2d-6185-4045-b597-94b693185d7b"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 273/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 273/08 z 25. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-25", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a5548a1-d22b-4097-a4ab-b57d4d499b30"}, {"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/08 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 190, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e143a4eb-9bb3-428b-9b2f-bd688d508716"}, {"guid": "ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 199/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 199/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03951bb3-a7c6-4ccc-84d7-2c914963015a"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 74/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 74/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d3eb571-6226-4e86-a99d-dc572461afd5"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/01 z 14. 3. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-03-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ff44017-7b03-4f36-a715-9b791b5982b4"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "5d27e32b-2f94-4367-b8dd-9713bbf3cefb:5c442da7-012c-42a8-9d7d-5e054e067926", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2018:6017200536.2", "spisova_znacka": "24S/116/2017", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/116/2017 z 10. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2018-09-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2018:6017200536.2"}]}