{"guid": "ussr:5db585ad-5df9-4482-b118-0754b7138e35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.498.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 498/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 498/2015 z 6. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. októbra 2015, sp. zn. III. ÚS 498/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.498.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-10-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. a", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-8", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-10", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5db585ad-5df9-4482-b118-0754b7138e35", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.498.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.498.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.498.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 498/2015­16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n, zastúpeného Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,\n\nRudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života\npodľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8\nods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“), základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2\nústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného\na rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom\nsp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) uznal\nrozsudok Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013\nv spojení s rozsudkom Vrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014 (ďalej\naj „uznávaný rozsudok“), ktorým bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo zločinu\nvydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c) Trestného zákonníka\nČeskej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky,\nz prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178 ods. 1 a 3 Trestného zákonníka Českej\nrepubliky, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2 Trestného zákonníka\nČeskej republiky a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného\nzákonníka Českej republiky a podľa § 175 ods. 3 v spojení s § 43 ods. 1 Trestného\n\n2\n\nzákonníka Českej republiky odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.\nNa výkon uznaného trestu odňatia slobody zaradil krajský súd sťažovateľa do ústavu na\nvýkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na základe sťažovateľom podaného\nodvolania najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu, uznávaný\nrozsudok podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí,\nktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene\na doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí“) uznal a rozhodol, že uložený trest sťažovateľ\nvykoná na území Slovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone\nrozhodnutí a § 48 ods. 4 Trestného zákona sťažovateľa zaradil na výkon uloženého trestu\nodňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.\nSťažovateľ namieta, že v konaní pred vydaním napadnutého rozsudku nebol\nvypočutý, hoci „z povahy veci išlo o nutnú obhajobu“ a v dôsledku toho nebolo ani úplne\nvyplnené osvedčenie podľa prílohy zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí. Tento\nnedostatok pritom nebol v konaní riadne odstránený. V dôsledku toho považuje sťažovateľ\nzávery okresného súdu za „zjavne arbitrárne“ a pre neúplnosť uvedeného osvedčenia\naj za neudržateľné. Ďalším pochybením najvyššieho súdu má byť „absencia premeny\ntrestu“, ktorú najvyšší súd napriek odvolacej námietke sťažovateľa s poukazom na § 4\nods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí odmietol. Sťažovateľ namieta, že „toto\nzákonné ustanovenie vôbec nesúvisí s premenou trestu a popisuje výlučne situácie, kedy nie\nje potrebné skúmať, či ide... o trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky...\nFaktom zostáva, že Najvyšší súd trest uložený cudzím rozhodnutím nenahradil trestom,\nktorý by sám mohol v takomto konaní uložiť (§ 517 ods. 1 Trestného poriadku), a ani ho\ndo rozsudku neprevzal (§ 517 ods. 2 Trestného poriadku), čo napokon pre nezlučiteľnosť\ndĺžky jeho trvania s právnym poriadkom Slovenskej republiky ani nemohol, čím pochybil\na porušil tak právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže výrok o premene trestu absentuje“.\nPodľa názoru sťažovateľa nebola splnená ani podmienka uznania cudzieho\nrozhodnutia podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie nebolo\nvydané v konaní zodpovedajúcom zásadám obsiahnutým v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom\n3\n\nnajvyšší súd „absolútne svojvoľne uviedol, že porušenie čl. 6 Dohovoru nezistil,\na to napriek tomu, že ako vyplýva z rozsudku, toto vôbec ani nezisťoval. Rozsudok\nNajvyššieho súdu je z uvedeného dôvodu arbitrárny, nepreskúmateľný... V prípade podania\nmimoriadnych opravných prostriedkov proti uznávanému rozhodnutiu, opierajúcich sa\npriamo o námietky porušenia čl. 6 Dohovoru, objektívne nemožno bez rozhodnutia o nich\nkonštatovať podmienku uznania podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. V uvedenej\nsituácii, teda pri pochybnosti o tom, že rozhodnutie (ktoré má byť uznané) bolo vydané\nv konaní, ktoré zodpovedá zásadám obsiahnutým v čl. 6 Dohovoru, je prosté, ničím\nnepodložené vylúčenie tejto pochybnosti, neprípustným prejavom svojvôle v postupe\nNajvyššieho súdu.“. Sťažovateľ pritom namieta, že podaním dovolania ovplyvnil\nnezmeniteľnosť uznávaného rozsudku, pričom jeho zrušenie dovolacím súdom môže mať\nvplyv na jeho právoplatnosť.\nSťažovateľ namieta aj konštatovanie najvyššieho súdu, že zhoršenie jeho postavenia v\notázke podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné súdnym\nrozhodnutím zmeniť, a tvrdí, že najvyšší súd „mohol a mal výrokom rozhodnúť o tom, že\nrežim podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody sa bude\nriadiť právnou úpravou priaznivejšou pre sťažovateľa, keďže sám o uznanie cudzieho\nrozhodnutia nežiadal a nemožno teda ani dovodzovať jeho vzdanie sa akýchkoľvek výhod\nplynúcich z výkonu trestu v štáte pôvodu uznávaného rozhodnutia“. V súvislosti\ns namietaným porušením práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru\nsťažovateľ porovnáva zákonnú úpravu práv priznaných odsúdeným v Českej republike\na v Slovenskej republike pri výkone trestu odňatia slobody a z ich konkrétnych aspektov\n(napr. práva na prijatie návštev, práva na telefonovanie, práva na prijatie balíkov, práva\nna korešpondenciu a pod.) konštatuje zhoršenie svojho postavenia. V dôsledku rozsudku\nnajvyššieho súdu je tak sťažovateľ „vystavený ponižujúcim podmienkam detencie“.\nS poukazom na takéto ponižujúce podmienky a na pocit právnej neistoty sťažovateľ žiada\naj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.\nNa základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci\nnasledujúce rozhodnutie:\n4\n\n„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa\n21. 4. 2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 19 ods. 2\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 8\nods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 8 ods. 2, čl. 10\nods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa\n21. 4. 2015 sa zrušuje.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné\nzadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3000 EUR...\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám\nadvokáta Mgr. Romana Tomana, PhD...“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\n5\n\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou\nzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).\nV súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre\ntiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je\nalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).\nVzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať\na posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade\na uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich\nrozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).\n6\n\nNajvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015\nkonštatoval čiastočnú dôvodnosť odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014, pričom v relevantnej časti svojho odôvodnenia\nuviedol, že pri plnení svojej prieskumnej povinnosti nezistil zákonné dôvody odmietnutia\nuznania a výkonu uznávaného rozhodnutia vyplývajúce z § 16 ods. 1 a 2 zákona o uznávaní\na výkone rozhodnutí. K odvolacím námietkam sťažovateľ uviedol, že «uznávacie konanie\nmá špecifický, nostrifikačný charakter, v ktorom súd na neverejnom zasadnutí skúma iba\nobjektívne skutočnosti, a to z úradnej povinnosti. Nostrifikácia tu spočíva v posúdení\nči trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území Slovenskej republiky\na v premene cudzieho rozhodnutia na rozhodnutie slovenské, ktoré nahrádza pôvodné\nrozhodnutie. Uznávajúci súd nesmie cudzie rozhodnutie preskúmavať vo veci samej,\nje viazaný skutkovými zisteniami odsudzujúceho súdu a slovenské orgány nenadobúdajú\nprávo konať o podstate veci...\nUznaniu cudzieho rozhodnutia nebráni odsúdeným tvrdené podanie mimoriadnych\nopravných prostriedkov, pretože zákonnou podmienkou pre postup podľa § 17 zákona\no uznávaní a výkone rozhodnutí je právoplatnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá podmienka\nbola v posudzovanom prípade splnená. Najvyšší súd nezistil ani žiadne skutočnosti\nsvedčiace pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré nezodpovedá zásadám\nobsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako už\nbolo skôr uvedené, predmetné konanie má zo zákona špecifický charakter a súd\no posudzovanej otázke rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného\na jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní\nodsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo veci\nsamej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému sa\nneposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní, neposkytuje sa mu\nani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom. Judikatúra\nEurópskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho dohovoru o\nľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno analogicky uplatniť\njudikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá sa týka extradičného\nkonania predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, že článok\n7\n\n6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v ktorom sa skúma vina alebo\nnevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu. Keďže slovenský súd v rámci\nuznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde o konanie, ktoré by\nmuselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.\nNedôvodná je aj námietka odsúdeného o nezlučiteľnosti uloženej sankcie s právnym\nporiadkom Slovenskej republiky.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ak sa žiada o uznanie\na výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia\nslobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a ktorý je v osvedčení o vydaní\nrozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením k jednej alebo\nk viacerým kategóriám trestných činov uvedených v odseku 3, súd neskúma, či ide o čin\ntrestný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.\nV posudzovanom prípade boli tieto zákonné podmienky splnené, pretože sa jedná\no žiadosť o uznanie a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu\nuložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a tento bol\nv osvedčení o vydaní rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením\nku kategórii trestného činu uvedeného v odseku 3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí\npod písm. u/.\nOdsúdenému bola uložená trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá je\nzlučiteľná správnym poriadkom Slovenskej republiky (§ 17 ods. 2 zákona), ktorá nezhoršila\npostavenie odsúdeného a zodpovedá pôvodne uloženej trestnej sankcii, ktorú nebolo\npotrebné primerane upraviť (§ 17 ods. 3, ods. 4).\nZ obsahu spisu vyplýva, že odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má\nobvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Navyše ak by aj odsúdený nemal obvyklý\npobyt na území Slovenskej republiky, po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody\nmá byť na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní vyhostený na územie Slovenskej\nrepubliky.\nPochybil však prvostupňový súd pri úvahe o zaradení odsúdeného do ústavu\nna výkon trestu odňatia slobody.\n\n8\n\nPodľa § 17 ods. 2 zákona, ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená\ns odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd\nrozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by\nmohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby\ntakto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere\nzodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii.\nVýrok o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody je súčasťou výroku\no trestnej sankcii a preto je pri tomto druhu rozhodovacej činnosti nevyhnutné,\npri posudzovaní uvedenej otázky, dôsledne prihliadať na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona\naj z hľadiska nezhoršenia postavenia odsúdeného.\nV súvislosti s jej posúdením si Najvyšší súd Slovenskej republiky zadovážil správy\nGenerálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky\na Vězeňskej služby Českej republiky a zistil, že odvolanie odsúdeného je v tomto smere\ndôvodné.\nAj keď režim výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého bol odsúdený zaradený súdmi\nČeskej a Slovenskej republiky, pri ich vzájomnom porovnaní je bez zásadnejších rozdielov\n(návštevy, prijatie balíkov, užívanie telefónu, nákup potravín a vecí osobnej potreby,\nkorešpondencie), zásadný rozdiel je v zákonných podmienkach upravujúcich možnosť\npreradenia odsúdeného z maximálneho stupňa stráženia do stredného stupňa stráženia.\nZo zákonnej úpravy Českej republiky je nepochybné, že vo väznici „so zvýšenou\nostrahou“ možno preradiť odsúdeného do iného typu väznice po nepretržitom výkone aspoň\njednej štvrtiny trestu, najmenej však šiestich mesiacov. V Slovenskej republike môže\nodsúdený podať návrh o zmenu spôsobu výkonu trestu až po vykonaní polovice trestu, ak\nbol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zaradením odsúdeného do ústavu\nna výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia tak došlo k zhoršeniu postavenia\nodsúdeného, ktoré bolo potrebné napraviť.\nPokiaľ ide o posúdenie otázky podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu\ntrestu odňatia slobody najvyšší súd konštatuje, že je síce pravdou, že Slovenská právna\núprava je v tomto smere pre odsúdeného prísnejšia (až po výkone troch štvrtín uloženého\n\n9\n\nnepodmienečného trestu odňatia slobody na rozdiel od dvoch tretín vymedzených Českou\nprávnou úpravou), avšak tento právny stav súdnym rozhodnutím zmeniť nie je možné.».\n2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa\nsiedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet\nmedzi nimi zásadných odlišností a obdobne niet zásadných odlišností ani medzi obsahom\nzákladného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právom na slobodu\na bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru.\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36\nods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí\nako právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy\nmajúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci\nvykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie\nústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou\n10\n\nobsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nPodstatou uznania cudzozemského rozhodnutia je jeho akceptovanie zo strany\nSlovenskej republiky. Jeho účelom nie je nahradzovať cudzozemské rozhodnutia novým\nrozhodnutím, pretože už cudzozemským rozhodnutím bolo rozhodnuté o vine aj treste\nodsúdeného. Preto sa nevykonávajú dôkazy ku skutkovým okolnostiam veci, ale len dôkazy\ndosvedčujúce splnenie či nesplnenie podmienok pre uznanie cudzozemského rozhodnutia.\nUvedené reflektuje aj § 15 ods. 5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí.\nS ohľadom na uvedené považuje ústavný súd napadnutý rozsudok (vrátane konania,\nktoré jeho vydaniu predchádzalo) za ústavne udržateľný. Najvyšší súd sa totiž zaoberal\nvšetkými relevantnými námietkami vznesenými sťažovateľom v odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu, ktoré boli v konečnom dôsledku prenesené aj do sťažnosti podanej\nústavnému súdu. Arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým nemožno vyvodiť\nz absencie vyjadrenia odsúdeného k podanému návrhu na uznanie a výkon uznávaného\nrozsudku, keďže najvyšší súd (tak, ako aj pred ním krajský súd) v zhode so svojou ustálenou\njudikatúrou, ako aj s obsahom vo veci aplikovaného § 15 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone\nrozhodnutí rozhodoval na neverejnom zasadnutí a po písomnom vyjadrení prokurátora.\nVypočutie odsúdeného je podľa § 7 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí\nobligatórne len v prípade, ak sa vyžaduje súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonu\nrozhodnutia, čo v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) zákona o uznávaní a výkone\nrozhodnutí nebol sťažovateľov prípad, pričom takéto vypočutie vykonáva súd, ktorý\nrozhoduje o odovzdaní výkonu rozhodnutia, a nie súd konajúci o výkone rozhodnutia.\nVzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie sťažovateľa o neúplnosti osvedčenia podľa čl. 4\nrámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV zo 17. novembra 2008. Právny záver\nnajvyššieho súdu, že odsúdenému sa neposkytuje právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo\nbyť zastúpený obhajcom, keďže nejde o konanie vo veci samej (a teda ani o konanie\n„o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“), tak nezasahuje do obsahu sťažovateľom\n11\n\noznačených práv a je ústavne akceptovateľný. Uvedená námietka sťažovateľa neobstojí\nnapokon aj z dôvodu, že pred vydaním rozhodnutia krajský súd oznámil sťažovateľovi\nvedenie konania o uznanie a výkon uznávaného rozsudku, avšak do termínu neverejného\nzasadnutia krajského súdu sťažovateľ na uvedené oznámenie nereagoval (uvedené vyplýva z\nodôvodnenia rozsudku krajského súdu).\nK ďalšej námietke o tom, že v rozsudku najvyššieho súdu absentuje premena trestu\npodľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, resp. absentujú dôvody, pre ktoré najvyšší súd\noznačené ustanovenie nepoužil, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry\nk čl. 46 ods. 1 ústavy nemusí dať všeobecný súd odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Z obsahu\nnapadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že najvyšší súd na danú vec aplikoval § 17 zákon\no uznávaní a výkone rozhodnutí, a to bez potreby súčasného použitia § 517 Trestného\nporiadku. Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zákon\no uznávaní a výkone rozhodnutí je vo vzťahu k Trestnému poriadku špeciálnou právnou\núpravou, ktorá predpokladá len subsidiárne použitie Trestného poriadku, a to pokiaľ ide\no otázky, ktoré zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí osobitne neupravuje (§ 29 zákona\no uznávaní a výkone rozhodnutí). Z § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vyplýva,\nže v prípade, ak niet dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia, súd rozhodne\no uznaní a výkone rozhodnutia, a len v prípade trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody\nnezlučiteľnej s právnym poriadkom Slovenskej republiky nahradí trestnú sankciu takou\ntrestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by o spáchanom trestnom čine sám rozhodoval.\nTento postup je tak analogický postupu podľa § 517 Trestného poriadku o premene trestu,\nuplatňovaný je však len v prípadoch uznávania rozhodnutí vydaných súdmi štátov\nEurópskej únie. Ústavný súd preto nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu aplikujúci vo veci\nlen postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí za ústavne neakceptovateľný\na svojimi účinkami za zasahujúci do obsahu označeného základného práva na súdnu\nochranu.\nNa uvedený princíp len subsidiárneho použitia Trestného poriadku možno poukázať,\naj pokiaľ ide o námietku, že najvyšší súd nepreskúmal konanie, v ktorom bolo vydané\n12\n\nuznávané rozhodnutie z hľadiska zásad obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 písm. d) dohovoru.\nSťažovateľ odkazujúc na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Pelegrini proti\nTaliansku uvádza, že úlohou uznávacieho súdu je preskúmať, či uznávané rozhodnutie spĺňa\nzáruky čl. 6 dohovoru, zároveň však opomína, že v predmetnom rozhodnutí Európskeho\nsúdu pre ľudské práva konštatoval, že tento prieskum sa vyžaduje obzvlášť tam, kde\nrozhodnutie pochádza od súdu štátu, ktorý dohovor neaplikuje. To ale nie je prípad Českej\nrepubliky, ktorá sa záruky vyplývajúce z čl. 6 dohovoru zaviazala dodržiavať tým,\nže dohovor sa stal súčasťou jej právneho poriadku (platnosť pre Českú a Slovenskú\nFederatívnu Republiku nadobudol 18. marca 1992). Je zrejmé, že zákon o uznávaní\na výkone rozhodnutí (ako aj rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra\n2008, ktoré bolo uvedeným zákonom prebraté) predpokladá dodržiavanie záruk\nvyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v konaniach, v ktorých mali byť uznávané rozhodnutia\nvydané, keďže k dohovoru pristúpili nielen štáty Európskej únie, ale prostredníctvom\nCharty základných práv Európskej únie aj samotná Európska únia. Preto pokiaľ súd\nuznávajúci rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie nezistí niektorý z dôvodov\nodmietnutia uznania uvedený v čl. 16 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, § 17\nods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí mu ukladá takéto rozhodnutie uznať.\nAko obiter dictum ústavný súd uvádza, že dôvod odmietnutia uvedený v § 16 ods. 1 písm. j)\nzákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vychádza zo záruk obsiahnutých v čl. 6 dohovoru.\nVzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na nekonkrétnosť sťažovateľovej námietky\no nedodržaní záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu hodnotí ústavný súd konštatovanie najvyššieho súdu o nezistení žiadnych\nskutočností svedčiacich pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní nezodpovedajúcom\nzásadám obsiahnutým v čl. 6 dohovoru ako ústavne udržateľné.\nNajvyšší súd sa ústavne konformne vysporiadal aj s požiadavkou nezhoršenia\npostavenia odsúdeného, ktorá súvisí najmä so spôsobom výkonu uznaného trestu odňatia\nslobody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní\nzohľadnil vyžiadané správy týkajúce sa spôsobu výkonu trestu a jeho obmedzení v Českej\nrepublike a v Slovenskej republike, pričom následným zaradením sťažovateľa do ústavu\n13\n\nna výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia zmenil rozsudok krajského\nsúdu v sťažovateľov prospech. Podľa názoru ústavného súdu toto svoje rozhodnutie najvyšší\nsúd dostatočne odôvodnil a jeho závery sú v tomto smere logické a nezasahujú do obsahu\noznačených práv. Existencia odlišných podmienok výkonu trestu odňatia slobody vrátane\npredpokladov podmienečného prepustenia je v jednotlivých štátoch prirodzená a skutočnosť,\nže v niektorých aspektoch sa tieto podmienky môžu subjektívne javiť ako prísnejšie, ešte\nneznamená, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv\nústavne nezlučiteľnou aplikáciou (výkladom) zákona o uznávaní a výkone rozsudkov.\nNeobstojí tak ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd svojím rozhodnutím\nvysloviť, že režim podmienečného prepustenia sa mal riadiť pre sťažovateľa priaznivejšou\nprávnou úpravou, pretože ako správne skonštatoval aj najvyšší súd v závere napadnutého\nrozsudku, vydanie takéhoto rozhodnutia právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje.\nŽiada sa podotknúť, že podmienečné prepustenie je skutočnosť, ktorá môže, ale nemusí\nnastať a pri rozhodovaní podľa § 17 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí\nv súvislosti s výrokom o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody ani nemôže\nbyť zohľadňovaným kritériom, keďže závisí od právnej kvalifikácie trestného činu\na správania odsúdeného, nie však od diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody.\nPodľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie obstojí\nz hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36\nods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom možno konštatovať, že v sťažnosti predložené\nargumenty sú len opakovaním námietok uplatnených sťažovateľom v odvolaní proti\nrozsudku krajského súdu. Uvedené argumenty však podľa názoru ústavného súdu prezentujú\nv zásade len nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom najvyššieho súdu a právnymi názormi v ňom\nvyslovenými, nemôžu však viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\ntohto názoru a nezakladajú ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor\nnajvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení\nprávneho názoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s\nústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil\ns interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol\n14\n\nnahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,\nzjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.\nVzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými právami zaručenými\nčl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.\n2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17\nods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1\npísm. a) dohovoru, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života\npodľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny a práva na rešpektovanie súkromného\na rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť\nslobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru má každý právo na slobodu a bezpečnosť.\nNikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného uväznenia po odsúdení príslušným\nsúdom, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.\nPodľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny má každý právo na ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva\nzasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej\nspoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu\nkrajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo\nochrany práv a slobôd iných.\n\n15\n\nV súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju\nstabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou\nje aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom\nzákladných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 17\nods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 5 ods. 1\npísm. a) dohovoru, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru], ak toto porušenie nevyplýva z toho,\nže všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48\nústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo\nmožné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo\nk porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp.\nv spojení s ich porušením.\nVo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2\nústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru najvyšším súdom vychádzal\nústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré zaručuje pozbavenie osobnej slobody len\nz dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V danom prípade je sťažovateľ pozbavený\nosobnej slobody na základe napadnutým rozsudkom uznaného rozsudku Krajského súdu\nv Brne, pobočke Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom\nVrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014, ktorý je právoplatný\n(na uvedenom nič nemení ani sťažovateľom podané dovolanie proti uznávanému\nrozhodnutiu), a preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na osobnú slobodu\npodľa čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, obzvlášť keď\nústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku z hľadiska\nobsahu práva na súdnu ochranu.\nÚstavný súd zároveň nenachádza ani žiadnu vecnú súvislosť medzi sťažovateľom\nnapadnutým rozsudkom a právami zaručenými čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 19 ods. 2\nústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, keďže napadnutý rozsudok nezasahuje do práva sťažovateľa\nna súkromný a rodinný život neoprávnene, ale na základe právoplatného rozsudku vydaného\nv súlade so zákonom o uznaní a výkone rozhodnutí. Pod neoprávneným zasahovaním treba\ntotiž rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje\n16\n\nustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody\nalebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa\n(I. ÚS 13/2000). Napadnutým rozsudkom sa však dosahuje výkon právoplatne uloženej\ntrestnej sankcie spojenej s odňatím osobnej slobody na území Slovenskej republiky, ktorá je\nzlučiteľná s jej právnym poriadkom a je v záujme verejnej bezpečnosti, ako\naj predchádzaniu zločinnosti.\nZ uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti za zjavne\nneopodstatnenú, na základe čoho bola sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako\ncelok odmietnutá. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanie o ďalších\nprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. októbra 2015\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trest-rozhodnutie o treste", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "medzinárodný prvok-právny styk s cudzinou", "výkon trestu", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d1a817eb-bf37-484d-a6e3-09627ae06858", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 150/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 150/09 z 20. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-20", "citacie_n": 57, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1a817eb-bf37-484d-a6e3-09627ae06858"}, {"guid": "ussr:d1bee8bd-88ce-49f3-9fbe-e2139e3e15b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 301/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 301/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 258, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d1bee8bd-88ce-49f3-9fbe-e2139e3e15b9"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 20/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 20/03 z 29. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-29", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0eb1697-12c9-400c-9259-11b45e0a2314"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:461d381b-d627-44a7-9117-74467630aa89", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.57.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2026 z 10. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.57.2026.1"}, {"guid": "ussr:3511af7e-a315-4b44-9d15-2a9da5ab4c8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:1.US.446.2023.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 446/2023", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 446/2023 z 15. 8. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:1.US.446.2023.1"}]}