{"guid": "ussr:697b2865-7f53-40fd-a418-6a4b4b9a2132", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.520.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 520/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 520/2015 z 20. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. októbra 2015, sp. zn. III. ÚS 520/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.520.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-10-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-6", "nazov": "čl. 41 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-41", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/697b2865-7f53-40fd-a418-6a4b4b9a2132", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.520.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.520.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.520.2015.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 520/2015­11\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, všetci trvale bytom\n\na\n, zastúpených advokátkou\n\nJUDr. Denisou Jánošíkovou, Klincová 35, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho\nzákladného práva podľa čl. 41 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Cop/6/2015­546\nz 23. apríla 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\nako zjavne neopodstatnenú.\n\n,\n\na\n\nodmieta\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015\ndoručená sťažnosť\na\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n(ďalej len „maloleté deti“; spolu ďalej aj „sťažovatelia“) všetci trvale\n\nbytom\n\n, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa\n\nčl. 41 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu\na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Cop/6/2015­546\nz 23. apríla 2015.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 9 C/197/2010­41 z 21. júna 2011 došlo k rozvodu manželstva\nsťažovateľky a otca maloletých detí a maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti\nmatky. Okresný súd stanovil pre otca na jeho maloleté deti mesačné výživné a styk s nimi\nna základe dohody rodičov bez obmedzenia.\nNa základe návrhu otca z 26. septembra 2013 okresný súd rozhodnutím\nč. k. 14 P/53/2013­468 z 3. októbra 2014 zveril maloleté deti do striedavej osobnej\nstarostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch a upravil styk oboch rodičov s deťmi\nkaždý týždeň v stredu v čase, keď sú v starostlivosti druhého z nich.\nSťažovateľka sa proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolala\nargumentujúc nevhodnosťou zverenia detí do striedavej starostlivosti, najmä z dôvodu\n\n2\n\nagresívneho správania otca voči nej. Krajský súd v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľky\nč. k. 19 CoP/6/2015­546 z 23. apríla 2015 však rozhodnutie okresného súdu vo výroku\no striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov potvrdil.\nVo svojej sťažnosti sťažovateľka argumentuje ustanoveniami § 163 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no rodine“), v zmysle ktorých podľa nej „k zmene rozsudku o výchove môže dôjsť iba ak sa\nzmenia pomery na strane účastníkov“, inak „v zásade nie je prípustná zmena\nprávoplatného rozhodnutia súdu, nakoľko by zasahovala do právnej istoty strán a upierala\nstranám právo na spravodlivý proces“.\nVo svojej sťažnosti poukazuje ďalej na skutočnosť, že krajský súd nereagoval\nna množstvo ňou predložených dôkazov a pri svojom rozhodovaní ich nezohľadnil. Tiež\nnevykonal žiadne znalecké dokazovanie o vhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej\nosobnej starostlivosti oboch rodičov a nezohľadnil, či bude „skutočne“ na prospech\nmaloletých detí. Namietala tiež, že všeobecné súdy nezohľadnili agresívne správanie otca\nmaloletých detí voči nej, argumentujúc aj vládnym návrhom zákona, ktorým sa mení\na dopĺňa zákon o rodine, účinného od 1. januára 2016, v dôsledku ktorého bude do zákona\no rodine implementovaná už aj definícia záujmu dieťaťa. V jeho zmysle «nový dôvod,\nna základe ktorého môže byť vyhodnotená nevhodnosť starostlivosti jedného z rodičov\no maloleté dieťa, v zmysle vyššie uvedeného vládneho návrhu zákona bude teda aj:\n„ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi\ndo duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou“.\nKritériom má byť teda pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa aj zohľadnenie\nskutočnosti, že dieťa síce nie je priamo obeťou zásahov do jeho duševnej, telesnej a citovej\nintegrity, ale je ubližované osobe, ktorá je dieťaťu blízkou osobou. Predkladateľ návrhu\nzákona preto uznáva, že aj tzv. nepriame násilie je násilie spôsobilé negatívne zasiahnuť\ndo dôstojnosti dieťaťa a ohroziť jeho vývin. Dieťa má totiž právo vyrastať v prostredí bez\nnásilia.\n3\n\nVzhľadom na vyššie uvedené Krajský súd v Trenčíne tým, že agresívne správanie\notca voči sťažovateľke, prejavované aj pred maloletými deťmi (tiež sťažovateľmi) vôbec\nnezohľadnil, nemohol dospieť k najlepšiemu záujmu dieťaťa.\nZáujem dieťaťa je tu potrebné vykladať v čo najširšej miere, najmä v zabezpečení\njeho zdravia, a to nielen fyzického a psychického, v zabránení ohrozovania jeho mravnosti\nči zabránenie jeho vystaveniu nevhodným vzorcom správania či popudzovania proti\ndruhému rodičovi. Neplnoleté dieťa, ktoré bolo svedkom nedôstojného, ponižujúceho\na násilného konania jedného rodiča voči druhému, je ohrozené vo svojom citovom\na mravnom vývoji. Výsledky odbornej analýzy jednotlivých prípadov domáceho násilia totiž\npoukazujú na skutočnosť, že u detí, ktoré sa stali svedkami domáceho násilia, sa prejavujú\ntakmer rovnaké citové, psychické a somatické zdravotné problémy ako u týraných detí.\nNa zabezpečenie riadneho vývoja a výchovy dieťaťa, ktoré by v čo najširšej miere\nzohľadňovali jeho záujem, je potrebná dôsledná aplikácia článku 31 Dohovoru opravách\ndieťaťa, ktorým sa záujem dieťaťa povyšuje nad rodičovské práva, za predpokladu, že tieto\npráva sú deformované domácim násilím páchanom na jednom z rodičov dieťaťa, čo má\nnegatívne vplyvy na dieťa, čiže sekundárnu obeť domáceho násilia. Je teda potrebné si\npoložiť otázku, či násilný partner môže byť milujúcim rodičom, ktorý zabezpečuje riadnu\nvýchovu a domáce zázemie svojho dieťaťa.\nNemožno preto prisvedčiť súdu, že prizeranie sa takémuto vzoru správania voči\nsťažovateľke, je irelevantné pre posúdenie kvality starostlivosti o maloletých zo strany otca,\na že len chovanie rodiča voči dieťaťu je podstatné. Súd absolútne nevzal do úvahy vek\nmaloletých chlapcov, ktorý vzhľadom na to, že sú chlapcami, a práve dospievajú, týmto\notcovým vzorom podvedome utrpia v budúcnosti, keď sa nebudú vedieť správať k ženám.\nSúd však túto okolnosť nijak nevzal do úvahy, dokonca tvrdí, že takéto správanie v danom\nkonaní dôležité nie je.\nSťažovateľka sa naopak domnieva, že agresivita otca voči nej je určite takou\nskutočnosťou, ktorá v reálnom živote navodzuje strach, zabraňuje im ako rodičom efektívne\nkomunikovať a mala by byť vyhodnotená ako skutočnosť, ktorá vylučuje nariadenie\nstriedavej starostlivosti.».\n\n4\n\nĎalšie pochybenia odvolacieho súdu vidí sťažovateľka v tom, že nezohľadnil jej\nopakované námietky voči kolíznemu opatrovníkovi a spôsobu výkonu jednotlivých úkonov\nvoči deťom, a tiež v ďalšom prehliadaní ňou predkladaných dôkazov.\n\nCelkovo sťažovateľka zhrnula pochybenia všeobecných súdov takto:\n„Napríklad oba súdy prehliadali, nezohľadnili pri svojom rozhodovaní nasledovné:\n1. Agresívne správanie otca stavia maloleté deti do pozície nepriamej obete, nakoľko\nsú sústavne vystavované jeho nevhodným slovným či iným reakciám voči matkinej osobe.\nDaný model správania sa na nich podvedome následne prenáša, prípadne narúša ich\nosobnosť iným spôsobom.\n2. Prebiehajúca striedavá osobná starostlivosť nespĺňa svoj účel a nerešpektuje\nindividuálne záujmy mal. detí. Návrh otca na striedavú starostlivosť rodičov je len\nodpoveďou na skôr podaný návrh matky na zvýšenie výživného.\n3. V danom prípade nie sú vytvorené objektívne podmienky pre zverenie mal. detí do\nstriedavej osobnej starostlivosti rodičov, vzhľadom na neschopnosť otca pre svoje pracovné\npovinnosti vykonávať pravidelnú starostlivosť o deti.\n4. Priebeh striedavej starostlivosti je chybný, keďže maloleté deti žijú\nv rozporuplných prostrediach. Otec neuznáva sťažovateľkine výchovné metódy ani úlohy\na dôležitosť jej ­ ako matky ­ vo vzťahu k deťom. Rodinné prostredie u otca i jeho rodičov je\nnamierené prudko negatívne voči sťažovateľke. Otec sťažovateľku nerešpektuje, deti vedie\nindividuálne, nemá záujem o vzájomnú výchovu maloletých oboma rodičmi.\n5. Otec nerešpektuje sťažovateľku ako rovnocenného partnera pri výchove,\nnekomunikuje s ňou.\nSúdy sa vecou zaoberali nedostatočne, závery oboch sú nepresvedčivé, chýbajú\nuvedené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zverenie detí do striedavej starostlivosti\nrodičov.\nSťažovatelia tak v rámci porušenia základného práva na súdnu ochranu namietajú\npredovšetkým:\n5\n\n• nesprávnu interpretáciu a aplikáciu kogentných noriem Zákona o rodine (ust. § 24\nods. 2, ods. 4) ako aj Dohovoru o právach dieťaťa, z pohľadu zmyslu a účelu predmetu tejto\nzákonnej úpravy krajským súdom,\n• rozpor rozhodnutia odvolacieho súdu s princípmi riadneho a spravodlivého\nprocesu,\n• skutočnosť, že prvostupňový ako aj druhostupňový súd nedostatočne vykonal\ndokazovanie a nezohľadnil sťažovateľkou predložené dôkazy.“\nVzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti\n„po oboznámení sa so skutkovým stavom“ vydal takýto nález:\n„Základné právo\n\n,\n\na\n\nvšetci traja trvalé bytom\n\n,\n\n,\nna súdnu\n\nochranu upravené v čl. 41 ods. 6 ačl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 19 Cop/6/2015­546 z 23.04.2015 porušené bolo.\nÚstavný súd rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne 19 Cop/6/2015­546\nz 23.04.2015 ruší.\nÚstavný súd Slovenskej republiky sťažovateľom\na\n\n,\n\npriznáva finančné zadosťučinenie každému v sume\n\n5.000,­ Eur, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť\nzákonnej zástupkyni\n\na\n\n, ako\n\n, v lehote dvoch mesiacov odo\n\ndňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nSťažovateľke\n\npriznáva náhradu trov konania na Ústavnom\n\nsúde vo výške 296,44 Eur, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účel\nadvokáta JUDr. Denise Jánošíkovej a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n6\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\nZa zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť aj k nej pripojené\nprílohy. Výrok napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 19 CoP/7/2015 z 23. apríla\n2015 pozostával zo štyroch častí, pričom ústavnou sťažnosťou bola napadnutá len časť, ktorá\npotvrdzovala časť výroku okresného súdu sp. zn. 14 P/53/2013 o striedavej osobnej\n\n7\n\nstarostlivosti oboch rodičov. Sťažovateľka vytýkala rozhodnutiam všeobecných súdov\nviacero pochybení, najmä však argumentovala proti\n­ možnosti zmeny právoplatného rozhodnutia o výkone rodičovských práv,\n­ nevykonaniu znaleckého dokazovania, nezohľadneniu jej výhrad proti úkonom\nkolízneho opatrovníka, nezohľadneniu jej návrhov na dokazovanie a prehliadaniu ňou\npredložených dôkazov,\n­ nezohľadneniu agresívneho správania otca maloletých detí voči nej,\n­ samotnej striedavej starostlivosti, pre ktorú nie sú vytvorené objektívne podmienky\nna strane otca a ktorá podľa nej nezohľadňuje záujmy maloletých detí.\nPodľa čl. 41 ods. 6 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví\nzákon.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\nPorušenie základného práva na spravodlivý proces spočíva podľa sťažovateľky najmä\nv nesprávnej interpretácii a aplikácii kogentných noriem zákona o rodine a Občianskeho\nsúdneho poriadku, ako aj Dohovoru o právach dieťaťa, v nedostatočnom dokazovaní a\nnezohľadnení sťažovateľkou predložených dôkazov a v celkovom rozpore rozhodnutia\nodvolacieho súdu s princípmi riadneho a spravodlivého procesu.\nPrvou výhradou sťažovateľky je nesprávna aplikácia § 163 ods. 2 OSP a § 26 ods. 2\nzákona o rodine, v zmysle ktorých podľa sťažovateľky môže dôjsť k zmene rozsudku, iba ak\nsa zmenia pomery na strane účastníkov, inak je zmena nezákonná.\n\n8\n\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto námietke sťažovateľky uviedol:\n„Pokiaľ matka namietala, že neboli splnené predpoklady pre zmenu pôvodného\nrozhodnutia súdu o zverení mal. detí do jej osobnej starostlivosti a ich zverení do striedavej\nosobnej starostlivosti oboch rodičov, keďže nedošlo k významnej zmene pomerov na strane\nmal. detí, ktorá by mohla mať za následok zmenu súdneho rozhodnutia, odvolací súd sa\ns týmto jej tvrdením nestotožnil. Rozhodnutie súdu ohľadne úpravy práv a povinností\nrodičov k maloletým deťom nie je rozhodnutím nemenným. Pokiaľ dôjde k zmene pomerov,\nmôže súd zmeniť i bez návrhu svoje predchádzajúce rozhodnutie o výkone rodičovských\npráv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností (§ 26 Zákona\no rodine).\n\nV\n\ndanej\n\nveci\n\nzmena\n\npomerov\n\nnesporne\n\nspočíva\n\nv\n\nuplynutí\n\nčasu\n\nod predchádzajúceho rozhodnutia sudu o výkone rodičovských práv a povinností a bola\npreukázaná aj skutočnosťou, ktorú potvrdili obaja rodičia a vyplýva zo súdneho spisu, že\nnastali po roku 2012 nezhody medzi rodičmi pri styku otca s mal. deťmi, ktorý sa dlhodobo\nrealizoval v rozsahu takmer sa rovnajúcemu striedavej osobnej starostlivosti oboch\nrodičov. Naviac z výsluchu mal. detí súdom nesporne vyplýva, že obe mal. deti majú\nzáujem, aby bolo presne upravené, kedy s ktorým rodičom budú aký čas tráviť, ktorú\nskutočnosť nie je možné nechať bez povšimnutia (Dohovor o právach dieťaťa čl. 12 ods. 2, §\n100 ods. 3 O. s. p. § 43 ods. 3 Zákona o rodine). Odvolací sud zdôrazňuje, že prihliadal\npredovšetkým na záujem mal. detí, ktorý má prednosť pred záujmami oboch rodičov a mal\nza to, že rozhodnutie o zverení mal. detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov\nzohľadňuje názor mal. detí, na ktorý vzhľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť bolo\npotrebné prihliadnuť.“\nK námietke nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných noriem Občianskeho\nsúdneho poriadku, ako aj zákona o rodine ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou\njudikatúrou uvádza, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy\nje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej\ninštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.\nV zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich\nzaložených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní\n9\n\nzákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS\n27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).\n\nDo právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola\nzlučiteľnosti interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť\npredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto\nhľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSpôsob,\n\nakým\n\nkrajský\n\nsúd\n\ninterpretoval\n\npríslušné\n\nzákonné\n\nustanovenia\n\nv preskúmavanej veci, nesignalizuje záver, že by bol výklad krajského súdu z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, a mohol tak viesť k porušeniu niektorého\nzo sťažovateľkou označených práv. Naopak, ústavný súd konštatuje, že interpretácia\na aplikácia dotknutých právnych noriem v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu je\nústavne konformná a rešpektuje účel a zmysel aplikovaných právnych noriem.\nĎalšie námietky sťažovateľky sa týkajú nesprávneho posúdenia vhodnosti striedavej\nvýchovy maloletých detí s ohľadom na okolnosti, ktoré uvádza, vrátane údajného\nagresívneho správania otca maloletých detí voči nej. K tejto otázke krajský súd uviedol:\n„Odvolací súd po preskúmaní danej veci zhodne so súdom prvého stupňa dospel\nk záveru, že je v záujme mal. detí ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti oboch\n10\n\nrodičov, ktorá prakticky fungovala medzi rodičmi, i keď s určitými problémami, takmer 7\nrokov. Mal.\n\nmá 15 rokov a mal.\n\nmá 11 rokov, obaja sú vyspelí, veľmi\n\ninteligentní, výborní žiaci, a preto vzhľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť, je podľa\nnázoru odvolacieho súdu, dôvodné prihliadnuť na ich názor, že chcú byť zverení\ndo striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v týždňových intervaloch, chcú mať\nkontakt s oboma rodičmi i so starými rodičmi z oboch strán.\nPokiaľ súd prvého stupňa prihliadol na názor mal. detí, konal v súlade s citovanými\nzákonnými ustanoveniami.\nV súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa o zverení mal. detí do striedavej\nosobnej starostlivosti oboch rodičov odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce\nnámietky, ktoré boli v odvolaní matkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje\nso skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky matky boli\ntotožné s námietkami, ktoré uplatnila pred súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa\nvykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané, každý\njednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia\núčastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z\ndokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.\nRozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám ust. § 157 ods. 2 O. s. p.\nNámietky matky, uvedené v podanom odvolaní, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého\nrozsudku vo výroku o striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Ani v odvolacom\nkonaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli\nmať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody\nnapadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2\nO. s. p. odkazuje.“\nK tejto časti odôvodnenia odvolacieho súdu ústavný súd dodáva, že pri posudzovaní\nrozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého\nrozsudku krajského súdu, ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením\nktorého sa krajský súd stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju\nstabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu\n11\n\na odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,\nIV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania\ntvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania\nvšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré\nboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).\n\nOkresný súd sa v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku vysporiadal aj\ns otázkou vhodnosti zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov,\nnajmä čo sa týka podľa sťažovateľky agresívneho správania otca maloletých detí voči nej,\nkeď uviedol:\n„Údajnú agresivitu otca voči matke súd rovnako nepovažoval za argument proti\nstriedavej osobnej starostlivosti o deti. Predovšetkým žiadnym dôkazom nebolo preukázané,\nže by otec bol kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom agresívny voči deťom, čo súd považoval\nza podstatné. Rovnako však nakoniec nebolo preukázané, že by sa otec dopustil fyzického\nnásilia voči matke maloletých. Je predovšetkým potrebné diferencovať ako sa rodičia\nsprávajú k sebe navzájom a ako sa správajú k maloletým deťom. V správaní k deťom nebol\nani u jedného z rodičov preukázaný žiaden nedostatok.\nSúd napokon dospel k záveru, že zverením maloletých do striedavej starostlivosti\nobidvoch rodičov a z tohto vyplývajúcim určením presných pravidiel realizácie tejto\nstarostlivosti sa odstráni jeden zo závažných zdrojov konfliktu medzi rodičmi.\nK výhradám matky, že konfliktné vzťahy rodičov budú príčinou, že pri striedavej\nstarostlivosti sa rodičia nebudú vedieť dohodnúť o dôležitých veciach týkajúcich sa\nmaloletých, súd poukazuje na ustanovenie § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého ak sa\nrodičia nedohodnú na podstatnej veci týkajúcej sa maloletého dieťaťa rozhodne na návrh\nniektorého z nich súd. Citované ustanovenie sa neviaže len na striedavú osobnú\nstarostlivosť ale má riešiť všetky situácie, keď rodičia maloletého dieťaťa nedospejú\nk dohode. Pričom situácia, že by sa rodičia neboli schopní dohodnúť na podstatnej\nzáležitosti maloletých, napríklad na tom, ktorú strednú školu bude dieťa navštevovať, môže\n12\n\nnastať aj za stavu, keď je dieťa zverené do osobnej starostlivosti len jednému z rodičov.\nUvedené tvrdenia matky preto súd nepovažoval za dôvodné.\nNa základe uvedených dôvodov súd nepovažoval nesúhlas matky maloletých detí\nso striedavou osobnou starostlivosťou za relevantný.\nSúd bol napokon povinný v zmysle § 43 ods. 1 Zákona o rodine zistiť názor\nmaloletých detí a pri rozhodovaní naňho prihliadať. Názor oboch maloletých, najmä\nstaršieho\n\nbol v predchádzajúcom období zisťovaný niekoľkokrát. Obe deti opakovane\n\nuviedli, že by chceli tráviť rovnaký čas s otcom aj s matkou. Zároveň uviedli, že časový\ninterval, ktorý by chceli tráviť s jedným z rodičov je najviac týždeň. Súdu je jasné, že\nmaloleté deti nemusia poznať všetky aspekty inštitútu striedavej osobnej starostlivosti\na poznať jeho odlišnosti od iného spôsobu úpravy osobnej starostlivosti o dieťa. Avšak\npodľa názoru súdu striedavá starostlivosť je inštitútom, ktorý v danej situácii najlepšie\nzodpovedá požiadavkám oboch maloletých, keď si svoj čas medzi rodičov chcú deliť\nna polovicu v určených pravidelných intervaloch. Súd zároveň apeluje na oboch rodičov\naby deťom nebránili, ak sa chcú dobrovoľne stretnúť počas týždňa tráveného u jedného\nz rodičov aj s druhým rodičom a nevyčítali im to.\nSúd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že sú splnené všetky\nhmotnoprávne podmienky na zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti\nobidvoch rodičov a návrhu otca maloletých v tejto časti vyhovel.“\nÚstavný súd pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako\ncelku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre\nľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. 11. 1999 (s odkazom aj\nna rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. 11. 1992 a Johansen v. Norway\nz 23. 9. 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná\nrovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný\nnajvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.\nAj v posudzovanom prípade je predovšetkým v záujme maloletých detí, aby sa\nvzťahy rodičov stabilizovali a výkon striedavej osobnej starostlivosti rodičov bol bez\n13\n\nnegatívnych zásahov zo strany oboch rodičov. Závery krajského súdu podľa názoru\nústavného súdu zodpovedajú príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku\na zákona o rodine a sledujú predovšetkým záujmy maloletých detí, preto ich nemožno\npovažovať za arbitrárne a nespravodlivé.\nPrevažná väčšina ďalších námietok sťažovateľky sa týkala spôsobu vykonávania\ndôkazov a prehliadania dôkazov, ktoré súdu navrhovala. K námietkam nezohľadnenia\nskutočností uvádzaných sťažovateľkou ústavný súd v súlade so svojou konštantnou\njudikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania\nna spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Ústavný\nsúd zároveň konštatuje, že vykonanie jednotlivých dôkazov, ako aj zhrnutie preukázaného\nskutkového stavu na strane 11 a nasl. v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu signalizuje,\nže súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, náležite dôkazy vyhodnotil\na napokon aplikoval na vec právne predpisy spôsobom, ktorý je z ústavného hľadiska\nudržateľný. V otázkach dokazovania si krajský súd osvojil dôvody rozhodnutia súdu prvého\nstupňa a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 OPS odkázal.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné\na udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením\nkrajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nKeďže sťažovateľka (zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou) namietala\nporušenie tiež základného práva podľa čl. 41 ods. 6 ústavy bez bližšej špecifikácie len\n14\n\nz dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia, ústavný súd nepovažoval\nza potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa nej taktiež\nporušený. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno\nvzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 6 ústavy.\nNavyše, napadnutý článok ústavy iba v podrobnostiach (o právach podľa predchádzajúcich\nodsekov) odkazuje na zákon. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky aj v časti\nnamietajúcej porušenie čl. 41 ods. 6 ústavy je zjavne neopodstatnená.\nPretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu\na namietaným porušením označených práv sťažovateľky, odmietol sťažnosť sťažovateľky po\njej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. októbra 2015\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dokazovanie-dôkaz", "dieťa-úprava práv a povinností k maloletému", "návrh-zjavne neopodstatnený"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2010 z 22. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-22", "citacie_n": 385, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7bfeab25-1b2e-4b9f-8fed-c17bb57d4758"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 153/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 153/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 1501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb3a4478-1abb-4c66-b399-7af2dfede767"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:dbac342e-ca2d-42cd-a966-548ff34f135b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 175/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 175/03 z 21. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-21", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dbac342e-ca2d-42cd-a966-548ff34f135b"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "d1d8f1de-4e28-494f-aebc-636e38e1c205:5812d366-53c4-408e-afe6-03d55e645925", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8115203379.1", "spisova_znacka": "19CoP/6/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 19CoP/6/2015 z 23. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-03-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8115203379.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d11201eb-744b-4da6-97c7-e214db56dfcc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.361.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 361/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 361/2016 z 3. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.361.2016.1"}, {"guid": "3585c371-3cd7-45ec-9042-6fe47e291f49:f6184fcf-44f3-4b3d-b45f-d545d4e21922", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2020:6820200324.1", "spisova_znacka": "17CoP/33/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoP/33/2020 z 29. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2020:6820200324.1"}, {"guid": "842d75c0-dffd-4d8c-8f74-de36bd69c79a:f962c259-846d-4d8e-acff-0a53b635bf6b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1514225990.1", "spisova_znacka": "11CoP/334/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 11CoP/334/2017 z 2. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-04-02", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1514225990.1"}]}