{"guid": "ussr:8e280ddb-d2ed-40cd-a14f-1e4d8535ca05", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.534.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 534/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 534/2015 z 27. 10. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 27. októbra 2015, sp. zn. III. ÚS 534/2015, ECLI:SK:USSR:2015:3.US.534.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2015-10-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "nazov": "čl. 49 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "nazov": "čl. 7 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 49", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 49", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 7 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-49", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-7", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8e280ddb-d2ed-40cd-a14f-1e4d8535ca05", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.534.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.534.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.534.2015.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 534/2015­18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,\nPribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,\nGrösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav\nFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\na čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\no d m i e t a ako zjavne\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra\n2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,\nBratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv\npodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„dohovor“) sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním potvrdil\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S/2300/2012­105\nzo 14. marca 2014, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky (žalobkyne) o preskúmanie\na zrušenie rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie – Ústredného inšpektorátu\nSlovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0602/99/2012 z 13. septembra\n2012, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľky a potvrdil rozhodnutie Slovenskej obchodnej\ninšpekcie – Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre\nBratislavský kraj č. P/0016/01/2012 z 31. júla 2012 o uložení pokuty sťažovateľke v sume\n10 000 € pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík podľa § 7 ods. 1 a ods. 2\npísm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).\nSťažovateľka uvádza, že uvedenú pokutu dostala za to, že „pri uzavretí jednej zmluvy\no úvere dňa 21. 09. 2009 postupovala v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, čím\npodstatne narušila ekonomické správanie spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej službe, čo\nmalo za následok obmedzenie schopnosti urobiť rozhodnutie, ktoré by inak neurobili“.\nPodľa jej názoru najvyšší súd „ako odvolací orgán... rozhodol, že tento skutok nie je\nčiastkovým\n\nútokom\n\npokračovacieho\n\nsprávneho\n\ndeliktu\n\nspáchaného\n\nsťažovateľkou\n\nčiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010, hoci\nrozhodnutie o sankcii za prvý čiastkový útok (súčasne aj prvé rozhodnutie o sankcii) nastalo\naž 27. 4. 2011 (právoplatnosť 15. 6. 2011)“. Záver najvyššieho súdu, že „za uvedené\n2\n\nporušenie zákona bolo začaté samostatné správne konanie a žalobcovi boli už uložené\nsankcie v samostatných správnych konaniach“, považuje sťažovateľka za nedôvodný,\npretože „existencia pokračujúceho správneho deliktu nie je ovplyvňovaná tým, či sa pre\njednotlivé čiastkové útoky začne samostatné konanie a či sa uložia sankcie v samostatných\nkonaniach, ale iba objektívnou súvislosťou medzi čiastkovými útokmi... a skutočnosťou,\nktorá spôsobuje pretrhnutie jednoty skutku, ktorý tvorí pokračovací správny delikt, ktorým\nv oblasti správneho trestania je moment prvého sankcionovania za aspoň jeden čiastkový\nútok pokračovacieho správneho deliktu spáchaný pred týmto prvým sankcionovaním a jeho\nprávoplatnosti“.\nSťažovateľka s poukazom na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu opakujúc dôvody\nsvojho odvolania proti rozsudku krajského súdu tvrdí, že „zákon nedáva možnosť uložiť\nžalobcovi viac pokút, ak sa dopustil pokračovacieho správneho deliktu a ak žalovaný\nsprávny orgán tak urobí, poruší ústavný princíp zákonnosti podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej\nrepubliky neprípustným rozširujúcim výkladom“. Ďalej argumentuje, že „pre záver\no absencii objektívnej súvislosti predsa nemôže postačovať tvrdenie, že sa konania\no čiastkových útokoch začali na podklade iných kontrol, že začali v inom čase, na inom\nmieste, išlo o iných spotrebiteľov a že hrozila preklúzia pre osobitné prekluzívne lehoty...\nSúčasne sa ako priťažujúca okolnosť výslovne používa spáchanie čiastkového útoku\npokračovacieho deliktu, hoci už došlo k uloženiu samostatnej sankcie za predchádzajúci\nčiastkový útok, pričom k uloženiu sankcie došlo až po spáchaní predmetného čiastkového\nútoku pokračujúceho správneho deliktu. Takýmto výkladom však nedochádza iba\nk porušeniu zásad spravodlivého procesu na riadne odôvodnenie rozsudku v správnom\nkonaní podľa čl. 46 odsek 2 v spojitosti s čl. 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd v časti rozhodnutia o oprávnenosti trestného\nobvinenia, ale aj k zásahu do zásady zákonnosti podľa článku 49 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože tu\ndochádza k neprimeranému rozširujúcemu výkladu ustanovenia §­u 7 ods. 1 a 2 zákona\nč. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na tom,\n\n3\n\nže nejde o pokračujúci správny delikt, ale o viac deliktov, za ktoré je možné uložiť viac\nsankcií...“.\nNa základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,\nže rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015 došlo k porušeniu jej\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1\ndohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie\na aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\n4\n\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo/39/2014 z 1. júla 2015.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a prípadoch ustanovených zákonom na inom\norgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,\nprípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,\nktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva\n\n5\n\ntrestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť\nv čase spáchania trestného činu.\nPodstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že je „plný závažných pochybení“, pretože\nsvoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku krajského súdu „nelogicky a nezrozumiteľne“\nodôvodnil neprimerane rozširujúcim výkladom ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa,\nhoci na jej prípad mal analogicky aplikovať ustanovenia Trestného zákona týkajúce sa\nukladania trestov za pokračujúce správne delikty, ktorých sa dopustila.\nVychádzajúc zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka\nho už niekoľko rokov zahlcuje sťažnosťami, ktoré sa svojím obsahom dotýkajú\nspotrebiteľských (úverových) zmlúv, ktoré uzatvorila s tisíckami fyzických osôb – občanov\nSlovenskej republiky, pričom tieto zmluvy všetky stupne všeobecných súdov v rôznych\ntypoch konaní vyhodnotili ako také, ktoré obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky,\nznevýhodňujú spotrebiteľov, priečia sa dobrým mravom a pod., a teda sú absolútne\nneplatnými právnymi úkonmi.\nKeďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho možných\nzásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich\nprávomoci, v danom prípade nepovažoval za potrebné túto duplicitne uvádzať.\nNajvyšší súd v pomerne rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného\nuviedol: «Z pohľadu zákonnosti je napadnuté rozhodnutie žalovaného o uložení pokuty\nsúladné so zákonom i s prihliadnutím na výšku sankcie, keďže používanie nekalej obchodnej\npraktiky pri konaní so spotrebiteľom je závažným zásahom do práv spotrebiteľa chránených\nzákonom. Je potrebné poznamenať, že vzhľadom na špecifiká tohto prípadu je aj výška\npokuty primeraná, odráža mieru porušenia povinnosti žalobcom ako i následkov, ktoré\nz tohto porušenia vyplynuli, zodpovedá rozsahu a závažnosti porušenia zákonných\nustanovení platných na úseku ochrany spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmlúv si počína\n6\n\nrovnako a opakovane. Pokuta bola riadne odôvodnená jednak z hľadiska závažnosti\nspáchaného skutku, ako i z pohľadu miery závažnosti následkov nezákonného konania\na nemožno ju považovať za neprimerane vysokú. Kritériá, za ktorých správny orgán ukladá\nza porušenie ustanovení zákona sankciu posudzuje individuálne k jednotlivým subjektom\na v rozsahu a závažnosti porušenia zistenej povinnosti a čo je podstatné, pokutu ukladá za\núčelom prinútiť páchateľa dodržiavať zákon... V prejednávanom prípade senát odvolacieho\nsúdu preskúmal napadnuté administratívne rozhodnutie a dospel k záveru, že žalovaný\npostupoval v súlade so zákonom... Námietka žalobcu, že za „jednotlivé čiastkové\nporušenia“... mu mala byť uložená spoločná sankcia... nie je dôvodná a v rozhodnutí\nžalovaného je dostatočne odôvodnená.» Z uvedených dôvodov najvyšší súd rozsudok\nkrajského súdu ako vecne správy potvrdil, pričom ďalej odkázal na svoj rozsudok sp. zn.\n4 Sžo/39/2014 z 15. januára 2015 týkajúci sa obdobnej veci, odôvodnenie ktorého citoval.\nPo oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že nie je\nnamieste tvrdenie sťažovateľky, že „nemala kedy naplniť účel sankcie za porušenie dňa\n21. 09. 2012, nemala odkiaľ byť varovaná, že takéto porušenie nemá páchať, a ani to,\nže jej konanie má sankčný charakter“, ako to uviedla vo svojom odvolaní, ani jej tvrdenie,\nže nekalých obchodných praktík v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa sa mala dopustiť\nvýlučne „čiastkovými útokmi v dňoch 25. 7. 2008, 11. 9. 2009, 21. 9. 2009 a 13. 7. 2010“,\nako to uvádza vo svojej sťažnosti, pretože takéto spotrebiteľské zmluvy preukázateľne\nuzatvárala nielen niekoľko rokov pred, ale aj po vymedzenom období. Je preto\npochopiteľné, ak sa niektorí z takto poškodených spotrebiteľov podnetmi obrátili aj\nna Slovenskú obchodnú inšpekciu, ktorej pôsobnosť ako orgánu kontroly vnútorného trhu\nvymedzuje zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany\nspotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nNa danú vec je preto potrebné nazerať v širších súvislostiach.\nÚstavný\n\nsúd\n\nnesúhlasí\n\ns\n\nnámietkou\n\nsťažovateľky\n\no nedostatočnosti,\n\nresp.\n\nnezrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže tento\npostupoval v súlade s § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje,\n7\n\nže ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom\nkonania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie,\nktorého celý text v odôvodnení uvedie. Bolo tomu tak aj v danom prípade, kde najvyšší súd\ncitoval odôvodnenie rozsudku sp. zn. 4 Sžo/39/2014 z 15. januára 2015, z obsahu ktorého\nvyplýva, že so špecifikami administratívneho trestania sa presvedčivo vysporiadal aj\nso zreteľom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. V tejto súvislosti ústavný súd\nkonštatuje, že na použitie citovaného procesného ustanovenia odvolacím súdom postačuje\nzhoda v podstatných otázkach právneho posúdenia veci, pričom ďalšie odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom\nkrajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho\nposúdenia jej veci. Tu stojí za zmienku zistenie krajského súdu, že sťažovateľka „skutok\nnenapáda, argumentuje výlučne len čo do výšky pokuty a rozporuplne uvádza, že žalovaný\nmal uložiť len jednu pokutu, ktorú uložiť vlastne nemohol“, pretože „každé jedno konanie\nzačalo na podklade inej kontroly, v inom čase, na inom mieste, išlo o iných spotrebiteľov\na žalovaný by nemohol pri spojení veci dodržať prekluzívne lehoty v zmysle správneho\nporiadku“.\nNemožno súhlasiť ani s tvrdením sťažovateľky, že najvyšší súd sa odklonil\nod právnych záverov ústavného súdu vyslovených v uznesení sp. zn. III. ÚS 41/2013\nz 26. septembra 2013, pretože okrem toho, že uvedené rozhodnutie sa týka iného\nsťažovateľa, ktorý bol iným správnym orgánom sankciovaný za iný správny delikt, ktorého\nsa dopustil, aj v tomto rozhodnutí ústavný súd zdôraznil požiadavku primeranosti použitia\nTrestného zákona pri administratívnom sankcionovaní vzhľadom na konkrétne okolnosti\ntoho­ktorého prípadu.\nZ obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že najvyšší súd poskytol\nsťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,\nktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti\nprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa\nspochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú\n8\n\noporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v podstate\nobsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred správnymi orgánmi a následne aj\nv konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vec\nsa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí\ntoho­ktorého štátneho orgánu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu tak nevykazuje znaky\nsvojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce\nzo skutkových okolností konkrétneho prípadu, ako aj z relevantných všeobecne záväzných\nprávnych noriem.\nÚstavný súd preto opätovne zdôrazňuje, že aj keď sa vnútorná intencionalita\nprávnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom, obsahom práv, porušenie ktorých\nprostredníctvom sťažnosti napáda, nie je záruka, že napadnutý rozsudok bude spĺňať\nočakávania a predstavy sťažovateľky ako účastníčky konania pred všeobecnými súdmi.\nVychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej\nspojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1\ndohovoru, preto predloženú sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\nZ uvedeného dôvodu sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal,\npretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo\nslobody, k čomu v danom prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 27. októbra 2015\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy", "návrh-zjavne neopodstatnený", "pokuta-uloženie", "priestupok", "správne konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:11c71cef-dd8c-499d-b2bd-da27cb4a038b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 41/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 41/2013 z 22. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11c71cef-dd8c-499d-b2bd-da27cb4a038b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:6f2be843-d135-45c0-9672-7936bd2f7d36", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.90.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 90/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/2017 z 9. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-09", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.90.2017.1"}, {"guid": "8da68cee-a04f-40d2-9bfa-76a5d02b2cec:e3c478eb-bb4e-4d34-b401-37a4725cf003", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2021:6717208723.3", "spisova_znacka": "13Co/64/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/64/2020 z 26. 10. 2021", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2021-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2021:6717208723.3"}]}