{"guid": "ussr:389c0379-e653-48e2-b96c-43de7f92cb6f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.469.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 469/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 469/2015 z 19. 1. 2016", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. januára 2016, sp. zn. I. ÚS 469/2015, ECLI:SK:USSR:2016:1.US.469.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2016-01-19", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/389c0379-e653-48e2-b96c-43de7f92cb6f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.469.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.469.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.469.2015.1/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 469/2015-48\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2016 v senáte\nzloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka\nv konaní o sťažnosti\n\n,\n\n,\n\n, a\n\n,\n\n,\n\n, zastúpených\n\nJUDr. Petrom Kubinom, Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa\nčl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 80/2014 zo 17. júna 2015\ntakto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\n,\n\na\n\nna\n\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 80/2014 zo 17. júna 2015\nporušené boli.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 80/2014\nzo 17. júna 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n3.\n\n,\n\na\n\npriznáva\n\nnáhradu trov právneho zastúpenia v sume 563,80 € (slovom päťstošesťdesiattri eur\na osemdesiat centov), ktorú im j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť\nna účet advokáta JUDr. Petra Kubinu, Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Bratislava,\na to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.\nI. ÚS 469/2015-18 zo 4. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\na\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho\n\nzákladného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 10 Sžr 80/2014 zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu“). Dňa 16. decembra 2015 ústavný súd tiež na základe návrhu sťažovateľov rozhodol,\n\n2\n\nže vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 80/2014 zo 17. júna 2015\nodkladá do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «28. septembra 2012 vydal Obvodný\npozemkový úrad v Bratislave rozhodnutie (č. k. 1108/92, zn. 5051/12/456/07/MBE), ktorým\npriznal sťažovateľom ako oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991\nZb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len\n„reštitučný zákon“) vlastnícke právo k... pozemkom... v katastrálnom území\naktuálne zapísaným v\nvedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom...\n... právny predchodca sťažovateľov (pôvodný vlastník pozemkov) tieto predal štátu\nna základe kúpnej zmluvy zo 4. augusta 1977 (ďalej len „kúpna zmluva“) uzavretej v tiesni\na za nápadne nevýhodných podmienok, a v dôsledku toho na základe § 6 ods. 1 písm. k)\nreštitučného zákona bolo sťažovateľom v rozhodnutí správneho orgánu po splnení ďalších\npodmienok podľa reštitučného zákona priznané vlastnícke právo k pozemkom. Pre vznik\nnároku na navrátenie vlastníckeho práva k pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného\nzákona sa vyžadovala kumulatívna existencia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri\nuzavieraní kúpnej zmluvy. V súdnom konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu\n(vrátané následného odvolacieho konania) nebolo sporné, že: Obvodný pozemkový úrad\nv Bratislave zistil skutkový stav veci dostatočne; a kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni,\na tieto závery manželia\n\nani Mesto v súdnom konaní nenamietali ani nijako inak\n\nnespochybnili.\nJediný záver uvedený v rozhodnutí správneho orgánu, ktorý manželia\na Mesto namietali a ktorým sa zaoberali súdy oboch inštancií pri prieskume rozhodnutia\nsprávneho orgánu, bol záver o existencii nápadne nevýhodných podmienok pri uzavieraní\nkúpnej zmluvy.».\n3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Sp/23/2013 z 28. apríla 2014 na návrh\n\n,\n\na hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava citované rozhodnutie Obvodného\npozemkového úradu v Bratislave (ďalej len „správny orgán“) v bode 2 zrušil a vec vrátil už\njeho právnemu nástupcovi Okresnému úradu Bratislava na nové konanie. Proti rozsudku\n\n3\n\nkrajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom 17. júna 2015 rozhodol najvyšší súd\nnapadnutým rozhodnutím tak, že uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil, pričom obidva\nsúdy „vyhodnotili existenciu nápadne nevýhodných podmienok tak, že ich existenciu\nnezistili. Odôvodnili to tým, že cena podľa kúpnej zmluvy bola stanovená v súlade s vtedy\nplatným a účinným cenovým predpisom - vyhláškou č. 47/1969 Zb., že vtedajšie právne\npredpisy neumožňovali dojednať vyššiu cenu, a že z tohto dôvodu nemožno hovoriť\no nápadne nevýhodných podmienkach pri uzavieraní kúpnej zmluvy. Súdy tak otázku\nnápadne nevýhodných podmienok kúpnej zmluvy zúžili výlučne na výšku ceny...\nRovnaké dôvody, pre ktoré v tejto sťažnosti napádame napadnuté rozhodnutie, sa\nv plnej miere týkajú aj prvostupňového rozsudku.“.\n4. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej podrobne opisujú závery správneho orgánu, ktorý\n„pri posudzovaní otázky existencie nápadne nevýhodných podmienok kúpnej zmluvy\npostupoval v súlade s názorom ústavného súdu vysloveným vo veci I. ÚS 154/08, z ktorého\njednoznačne vyplýva, že výška kúpnej ceny nemôže byť jediným kritériom pre určenie, či\nkúpna zmluva bola alebo nebola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok...“,\na poukazujú na to, že ani najvyšší súd a ani krajský súd sa jeho „skutkovými zisteniami\nvôbec nijako nezaoberali, nijako sa s nimi v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali\na neuviedli, prečo ich nepovažujú za relevantné. V týchto dôkazoch (najmä pokiaľ ide\no svedecké výpovede) sa pritom nevyskytovali žiadne zásadnejšie rozpory ohľadom\npodmienok, za akých došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy.“.\n5. Sťažovatelia v sťažnosti tiež zdôrazňujú, že najvyšší súd „v napadnutom\nrozhodnutí navyše rozhodol úplne opačne, ako rozhodol predtým v rovnakej (nie podobnej,\nale rovnakej) veci. Dňa 24. augusta 2011 rozhodol... vo veci 6 Sžo/193/2010. Táto vec bola\nskutkovo aj právne identická s vecou sťažovateľov.“.\n6. Najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 4) aj tým, že\n„nevyrovnal sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkými\nskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné\n\n4\n\na právne významné, najmä so skutkovými zisteniami Obvodného pozemkového úradu\nv Bratislave obsiahnutými v administratívnom spise a v rozhodnutí správneho orgánu, ktoré\nnasvedčujú existencii nápadne nevýhodných podmienok iných ako výška kúpnej ceny podľa\nkúpnej zmluvy..., a neuviedol, prečo tieto skutkové zistenia nepovažoval za relevantné\n(porovnaj I. ÚS 154/08) v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie (a v rovnakom rozsahu\naj prvostupňový rozsudok) arbitrárne...\n... nedáva na rovnakú právne relevantnú otázku (existencie nápadne nevýhodných\npodmienok kúpnej zmluvy) pri opakovaní v rovnakých podmienkach rovnakú odpoveď,\na teda právnu a skutkovú situáciu sťažovateľov bez objektívneho a rozumného odôvodnenia\nodklonu posúdil odlišným (opačným) spôsobom ako rovnakú právnu a skutkovú situáciu\ninej reštituentky vo veci 6Sžo/193/2010, čím uplatnil voči sťažovateľom diskriminačný\npostup...\n... Rozhodnutie správneho orgánu bolo rozhodnutím o naturálnej reštitúcii\nv prospech sťažovateľov, ktorým sa (ako právnym nástupcom pôvodného vlastníka\npozemkov) malo navrátiť vlastníckeho právo k pozemkom. K navráteniu vlastníckeho práva\nk pozemkom sťažovateľom by došlo okamihom právoplatnosti rozhodnutia správneho\norgánu, t.j. bezprostredne a bez potreby splniť akúkoľvek ďalšiu podmienku...\nSúdy však svojím konaním... (ktoré považujeme za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru) spôsobili, že sťažovatelia dodnes vlastníctvo k pozemkom nemajú,\nčím bolo sťažovateľom upreté ich základné právo vlastniť a užívať majetok. Súdy totiž\nsvojimi rozhodnutiami nezmarili hypotetické, možné ale neisté nadobudnutie vlastníctva\nk nejakému abstraktnému majetku, ale úplne isté a konkrétne nadobudnutie vlastníctva\nkonkrétnymi osobami ku konkrétnemu majetku, ktorému už nestáli v ceste žiadne ďalšie\npodmienky, ktorých nesplnenie by mohlo nadobudnutie vlastníctva znemožniť. Preto sme\ntoho názoru, že ak následkom porušenia práva na spravodlivé súdne konanie je zmarenie\nmožnosti konkrétnych osôb nadobudnúť konkrétny majetok, na ktorého nadobudnutie majú\nzo zákona nárok a splnili k tomu všetky podmienky (čo bolo potvrdené v rozhodnutí\nsprávneho orgánu), tak ide zároveň o porušenie základného práva týchto osôb vlastniť\na užívať ich majetok...“.\n\n5\n\n7. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„... Základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného\npráva sťažovateľov vlastniť a užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr/80/2014 zo dňa 17. júna 2015\nporušené boli.\n... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr/80/2014 zo dňa\n17. júna 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n... Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred\nÚstavným súdom... ktoré je Najvyšší súd... povinný uhradiť sťažovateľom do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\n8. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti\na zároveň si vyžiadal aj súvisiaci spis krajského súdu sp. zn. 5 Sp/2/3/2013. Predsedníčka\nnajvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP/3/2015 z 3. decembra 2015 uviedla:\n„Sťažovatelia v sťažnosti... namietali porušenie svojho základného práva na\nspravodlivé súdne konanie a práva vlastniť majetok, ku ktorým malo dôjsť vydaním\nrozsudku Najvyššieho súdu... sp. zn. 10Sžr/80/2014 zo dňa 17. júna 2015; Najvyšší súd...\ntýmto rozhodnutím... potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Sp/2,3/20l3-133\nzo dňa 28. apríla 2014.\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom... zrušil rozhodnutie Obvodného\npozemkového úradu v Bratislave č. 1108/92, zn. 5051/12/456/07/MBE zo dňa 28.09.2012,\nktorým rozhodol v reštitučnej vecí sťažovateľov ako navrhovateľov tak, že sú oprávnenými\nosobami podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde\na inému poľnohospodárskemu majetku... a spĺňajú podmienky uvedené v ust. § 6 ods. 1\npísm. k) reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát\nalebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne\nnevýhodných podmienok.\n\n6\n\nPodstatou sťažností je námietka, že najvyšší súd... porušil základné právo\nsťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru tým, že sa odklonil od skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.\n6Sžo/193/2010 v právne a skutkovo identickej veci, a to bez toho, aby v odôvodnení svojho\nrozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci právu sťažovateľov poskytnutá\nodlišná ochrana.\nNajvyšší súd... sa v predmetnej veci stotožnil s právnym názorom krajského súdu,\nktorý pri skúmaní tiesne za nápadne nevýhodných podmienok nemal v danom prípade za\npreukázanú nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú.\nRozhodnutie správneho orgánu preto zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že\nv novom konaní bude povinnosťou správneho orgánu posúdiť, či v predmetnom prípade\ndošlo k splneniu oboch zákonom stanovených podmienok, a to tieseň za nápadne\nnevýhodných podmienok a opätovne objektívne posúdiť námietky súčasných vlastníkov\nnehnuteľností.\nZ uvedeného je teda zrejmé, že nejde o konečné rozhodnutie vo veci samej, ale\núlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude opätovné posúdenie, či v danej veci došlo\nk naplneniu zákonných podmienok vymedzených v ustanovení § 6 ods. 1 písm. k/ zákona\nč. 229/1991 Zb. v platnom znení, pričom bude viazaný právnym názorom krajského aj\nnajvyššieho súdu vysloveným v tejto súvislostí v citovaných rozhodnutiach, ktorý reflektuje\nprevažujúcu judikatúru v tejto otázke.\nVychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd... sťažnosť sťažovateľov za\nnedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd... túto sťažnosť odmietol.“\n9. Právny zástupca sťažovateľov k stanovisku najvyššieho súdu z 3. decembra 2015\nv podaní z 21. decembra 2015 uviedol:\n«... Odporca vo svojom písomnom stanovisku neuvádza žiadne argumenty ani\ndôvody, ktoré by akokoľvek spochybňovali tvrdenia a argumenty sťažovateľov uvedené\nv sťažnosti.\n... Jediný „kvázi – argument“ je uvedený na strane 2 písomného stanoviska odporcu\na znie: „Z uvedeného je teda zrejmé, že [v prípade Napadnutého rozhodnutia] nejde\no konečné rozhodnutie vo veci samej, ale úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude\n\n7\n\nopätovné posúdenie, či v danej veci došlo k naplneniu zákonných podmienok vymedzených\nv ustanovení § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. v platnom znení, pričom bude\nviazaný právnym názorom krajského aj najvyššieho súdu vysloveným v tejto súvislosti\nv citovaných rozhodnutiach, ktorý reflektuje prevažujúcu judikatúru v tejto otázke“\nK tomuto argumentu uvádzame nasledovné:\nPo prvé, vo vzťahu k predmetu konania (ktorým je posúdenie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu) je Napadnuté rozhodnutie rozhodnutím vo veci samej.\nPo druhé, právo na spravodlivé súdne konanie podľa § 46 ods. 1 Ústavy... patrí\núčastníkovi konania v každom konaní pred súdom. Aj v takom, ktoré má iba kasačný\ncharakter (akým je aj konanie v správnom súdnictve, ktoré predchádzalo vydaniu\nNapadnutého rozhodnutia). Skutočnosť, že po právoplatnom skončení tohto konania má na\nzáklade Napadnutého rozhodnutia ešte nasledovať konanie pred správnym orgánom, je pre\nkonanie o sťažnosti irelevantná. Sťažovatelia totiž namietajú, že Napadnuté rozhodnutie\nv znení, v akom bolo vydané, je dôsledkom porušenia ich základného práva na spravodlivé\nsúdne konanie z dôvodov podrobne uvedených v sťažnosti. Ak by k tomuto porušeniu\nzákladného práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zo strany odporcu nedošlo\nNapadnuté rozhodnutie by znelo inak a rovnako by ním nedošlo ani k porušeniu základného\npráva sťažovateľov vlastniť majetok.\n... Po tretie, nie je dôvod, aby správny orgán vo veci reštitučného nároku\nsťažovateľov znovu konal. Správny orgán už vo veci rozhodol, pričom posúdil všetky\nrelevantné okolnosti a dôkazy a rozhodol v súlade s judikatúrou všeobecných súdov\na Ústavného súdu aktuálnou v danom čase. Uvedené bližšie uvádzame v sťažnosti a Ústavný\nsúd sa o tom napokon môže uistiť aj sám z príslušného rozhodnutia správneho orgánu\na spisového materiálu.\n... Po štvrté, judikatúra Najvyššieho súdu SR vo veciach podobných s vecou\nsťažovateľov bola do istého času obdobná ako Napadnuté rozhodnutie. Po tom ale bol\nvydaný nález Ústavného súdu vo veci I. ÚS 154/08 a judikatúra Najvyššieho súdu SR sa\ntomuto nálezu následne prispôsobila (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci\n6Sžo/193/2010 identickej skutkovo aj právne s prípadom sťažovateľov). Je teda zavádzajúce\ntvrdenie odporcu o tom, že Napadnuté rozhodnutie reflektuje „prevažujúcu“ judikatúru\nv tejto otázke. Napadnuté rozhodnutie reflektuje kvalitatívne a časovo prekonanú judikatúru\n\n8\n\n(a zároveň ignoruje aktuálnu judikatúru v skutkovo aj právne rovnakej veci), čo je jedným\na hlavným z dôvodov, prečo jeho vydaním bolo porušené právo sťažovateľov na spravodlivé\nsúdne konanie...\n... Z týchto dôvodov považujeme tvrdenia odporcu uvedené v jeho písomnom\nstanovisku za irelevantné pre účely rozhodnutia o sťažnosti...\n... Vzhľadom na vyššie uvedené v plnom rozsahu trváme na sťažnosti tak, ako táto\nbola podaná a následne prijatá Ústavným súdom na ďalšie konanie.»\n10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že\nod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný\nsúd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,\nopatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší\ntaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1\nvzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody\nporušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať\npokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných\nslobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala\na bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,\nkto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n12. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým\nrozsudkom najvyššieho súdu v reštitučnej veci, ktorým bolo preskúmavané rozhodnutie\n\n9\n\nsprávneho orgánu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom\norgáne Slovenskej republiky“, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého\n„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... a v primeranej lehote\nprejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.“.\n13. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktoré sú primárne zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný\nsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy nezávislým\nsúdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127\nods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak\niba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade\ns ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia ústavného súdu\nvyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré\nim predchádzali, alebo samotným rozhodovaním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, alebo ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 13/00, mutatis\nmutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n14. Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho\nprvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case-law Európskeho súdu\npre ľudské práva. Potvrdzuje to výslovný odkaz na rozsudok Garcia Ruiz proti Španielsku\nz 21. 1. 1999, bod 26 v rozhodnutí ústavného súdu vo veci I. ÚS 230/04, aj skôr vyslovené\nnázory v case-law Európskeho súdu pre ľudské práva v rade konaní (napr. H. v. Belgium.\nséria A, 1987, č. 127-B, s. 35, bod 53; Van de Hurk v. the Netherlands. séria A, č. 288,\n1994, s. 20, bod 61, atď.). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie\nvyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu\n(Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303-A, s. 12, bod 29). Podstatnou požiadavkou na\n\n10\n\nsúdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil argument,\nktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro Balani, séria A, 1994, č. 303-B; zhodne\nGeorgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep. 1997-III, fasc. 38). „Účelom\nodôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.“ (Case of Suominen\nv. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa\nzaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli\ndôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy\npovinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od okolností prípadu, opomenutie\nzaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa\ntakými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“ (Vetrenko v. Moldova,\nrozsudok z 18. 5. 2010 k sťažnosti č. 36552/02).\n15. Európsky súd pre ľudské práva a zhodne aj ústavný súd kladie nároky na kvalitu\nodôvodnenia, ale v rozsahu skutkových okolností a právnych argumentov, ktoré sú\npodstatné pre meritum sporu. Rozsah odôvodnenia predurčuje povaha veci. V jednoduchom\nspore stačí jednoduché odôvodnenie. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že\nargumenty týkajúce sa práv a slobôd vyplývajúcich z dohovoru sú veľmi významné\nargumenty, ktoré vnútroštátne súdy nesmú opomenúť a musia sa s nimi vyrovnať (Wagner\nand J.M.W.L. v. Luxembourg, rozsudok z 28. 6. 2007 k sťažnosti č. 76240/01).\n16. Ústavný súd tiež viackrát uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť\nv rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých rozhodnutie založil. „Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky\nrozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (IV. ÚS 57/2014) Ústavný súd\nvo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, že „Vyrovnať sa“ s argumentom\núčastníka konania teda znamená uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto\nargumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť,\nalebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne\nrelevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí, ak súd na argument účastníka konania\nzareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným konštatovaním“. Inak povedané,\nnestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka konania. Súd sa s argumentom musí\n\n11\n\nvyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého\ndôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie\nargumentov účastníka konania musia byť jasné, zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby\nnaozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.\n17. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie\nsúdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo\niba nedostatočne vysvetlí, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné. Čím\ndôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť\naj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia.\n18. Vychádzajúc z kľúčových námietok sťažovateľov uvedených v bodoch 3 až 6\ntohto nálezu a vyjadrenia najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť\nsťažovateľov namietajúcich porušenie ich základných práv napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu (pozri bod 1) je čiastočne opodstatnená a dôvodná, pretože jeho skutkové\na tiež právne závery sú z pohľadu ústavného prieskumu spochybniteľné, rozporuplné, ale\ntiež nepresvedčivé a prima facie, preto nemôžu v právnom štáte z ústavnoprávneho pohľadu\nobstáť.\n19. Ako ústavný súd zistil zo sťažnosti a spisu krajského súdu, najvyšší súd vôbec\nnereagoval na podstatné argumenty sťažovateľov uvedené aj v odvolaní proti rozhodnutiu\nkrajského súdu k tomu, že správny orgán, „postupoval v súlade s názorom ústavného súdu\nvysloveným vo veci I. ÚS 154/08, z ktorého jednoznačne vyplýva, že výška kúpnej ceny\nnemôže byť jediným kritériom pre určenie, či kúpna zmluva bola alebo nebola uzavretá za\nnápadne nevýhodných podmienok...“, a tiež k tomu, že sa najvyšší súd zjavne odklonil od\nsvojej judikatúry, keď nie v podobnej, ale úplne rovnakej veci inej reštituentky (rozsudok\nsp. zn. 6 Sžo 193/2010 z 24. augusta 2011) rozhodol opačne, svoj odklon od svojej\npredchádzajúcej judikatúry nijako nevysvetlil, čím je jeho rozhodnutie voči sťažovateľom\nnielen diskriminačné, ale aj arbitrárne [odkazuje síce na svoju judikatúru napr. sp. zn.\n10 Sžr/16/2011 (rozsudok z 29. júna 2011) a sp. zn. 1 Sžo 191/2008 (rozsudok z 21. apríla\n\n12\n\n2009), ale túto judikatúru vo vzťahu k uvádzanej judikatúre najvyššieho súdu a ani k nálezu\nústavného súdu bližšie neanalyzuje a nevysvetľuje, pozn.].\n20. Ústavný súd zistil, že v danej veci správny orgán rozhodol, že sťažovatelia sú\noprávnenými osobami podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „reštitučný zákon“) a spĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného\nzákona na vydanie časti pozemkov v katastrálnom území\no výmere 658 m² a 269 m², ku ktorým bolo zriadené vecné bremeno (in rem),\npretože k prevodu ich vlastníctva došlo na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej\nzmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V inej časti vlastníctva k\npozemku v uvedenom katastrálnom území o výmere 130 m² rozhodol správny orgán tak, že\nim nepriznal vlastnícke právo k tomuto pozemku, pričom uviedol, že nie je dotknuté právo\nsťažovateľov na náhradu v zmysle príslušných ustanovení reštitučného zákona. Správny\norgán súčasne uložil sťažovateľom vrátiť štátu sumu 526,28 €.\n21. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Sp/2,3/2013-133 z 28. apríla 2014 v znení\nopravného uznesenia č. k. 5 Sp/2,3/2013-137 a č. k. 5 Sp/2,3/2013-138 z toho istého dňa\n(v spise č. l. 132 až č. l. 138) rozhodnutie správneho orgánu z 28. septembra 2012 po podaní\nnávrhu navrhovateľmi na súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu (pozri bod 3)\nv októbri 2012 (v súdnom spise je očíslované a evidované rozhodnutie správneho orgánu\npod č. l. 50 až č. l. 62) zrušil a svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „V súlade s ustálenou\njudikatúrou (neuviedol bližšie, akú judikatúru napr. najvyššieho súdu mal na mysli, pozn.),\nak kúpna cena bola stanovená v súlade s cenovým predpisom platným v čase uzavretia\nkúpnej zmluvy (vyhl. 47/1969 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri\nvyvlastnení), nemožno konštatovať, že predajom boli predávajúci znevýhodnení a že došlo\nk predaju za nápadne nevýhodných podmienok. Kúpne zmluvy, ktoré boli doložené\nsprávnemu orgánu jednoznačne preukazujú, že kúpna zmluva zo dňa 04.08.1977, uzavretá\nmedzi\n\nako predávajúcimi a\n\npredmetom bol pozemok\n\nako kupujúcim, ktorej\n, bola uzatvorená za takých\n\nistých podmienok ako iné zmluvy, t. j. s kúpnou cenu 15 Kčs/m² a že mali rovnaké\n\n13\n\npodmienky ako ostatní predávajúci. Podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/91 Zb.\noprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo inú právnickú\nosobu v dôsledku kúpnej zmluvy, uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.\nTieseň a nápadne nevýhodné podmienky podľa citovaného ustanovenia je potrebné\nposudzovať oddelene aj keď vecne môžu spolu úzko súvisieť ako dva predpoklady a bez\nsúčasného naplnenia ktorých v čase uzavretia právneho úkonu nemožno úspešne uplatňovať\nreštitučný nárok. Tiesňou sa rozumie objektívny alebo sociálny, niekedy psychický stav\n(rozrušenie, obavy o blízku osobu), nie však psychické donútenie, ktoré je právne relevantné\nz hľadiska ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka, ktorý takým spôsobom a s .takou\nvážnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania\ndo takej miery, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. V čase uzavretia právneho\núkonu oprávnenou osobou musia tiež objektívne existovať nápadne nevýhodné podmienky.\nTieto môžu spočívať v porušovaní ekvivalentnosti dohodnutého plnenia v značne\nnevýhodných podmienkach. Pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných\npodmienok konajúci súd nezistil v danom prípade nevýhodnosť takej intenzity, že by ju bolo\nmožné kvalifikovať ako nápadnú. Pokiaľ išlo o cenovú ponuku, štát nemal možnosť dohody\no kúpnej cene, ale bol povinný riadiť sa vtedy platným cenovým predpisom, a teda navrhnúť\ncenu, ktorá bola s ním v súlade. Kúpna cena za pozemok bola stanovená v čiastke 15,Kčs/m² a podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 47/1967 Zb. Rovnaká cena za m² bola určená aj v\npredtým uzatvorenej kúpnej zmluve z roku 1972 v prípade\n\nako aj\n\nviacerých zmluvách, doložených dňa 24.01.2012 Magistrátom hlavného mesta SR\nBratislavy. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu konajúci súd bol toho\nnázoru, že v danom prípade neboli kumulatívne splnené obe zákonné podmienky podľa ust.\n§ 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku, a to uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni a za nápadne\nnevýhodných podmienok, s tým, že podľa názoru súdu nebola splnená podmienka nápadne\nnevýhodných podmienok.“\n22. Následne po podaní odvolania 7. mája 2014 sťažovateľmi proti predmetnému\nrozsudku krajského súdu (č. l. 139 až č. l. 140) krajský súd vyzval 10. mája 2014\nnavrhovateľov, aby sa k odvolaniu vyjadrili (č. l. 141). Výzvu im doručil 15. mája 2014.\n\n14\n\nSťažovatelia svoje odvolanie doplnili podaním doručeným krajskému súdu 12. mája 2014,\nktoré obsahovalo osem príloh (č. l. 142 až č. l. 189). (Zo spisu nevyplýva, že by toto\nobsiahle podanie s prílohami bolo krajským súdom doručené na vyjadrenie aj\nnavrhovateľom, pozn.)\n23. K odvolaniu sťažovateľov zo 7. mája 2014 predložili krajskému súdu vyjadrenie\nnavrhovatelia 21. mája 2014 (č. l. 190 až č. l. 194). Slovenský pozemkový fond Bratislava\n(ďalej len „pozemkový fond“) vo svojom vyjadrení k odvolaniu z 22. mája 2015 doručenom\nkrajskému súdu 3. júna 2014 (č. l. 195 až č. l. 196) uviedol, že správny orgán porušil\nreštitučný zákon [(§ 11 ods. 1 písm. a)], keď rozhodol o vydaní pozemkov, ktoré sú\nv súčasnosti vo vlastníctve iných fyzických osôb, a preto považuje rozsudok krajského súdu\nza správny a žiada, aby ho odvolací súd potvrdil. Svoje vyjadrenie k odvolaniu pozemkový\nfond doplnil podaním z 9. júna 2014 doručeným krajskému súdu 11. mája 2015 (č. l. 200),\nv ktorom sa stotožnil s právnym názorom navrhovateľov. Dňa 4. júna 2014 doručilo\nvyjadrenie k odvolaniu hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (č. l. 197 až č. l. 199).\nKrajský súd spis doručil najvyššiemu súdu 2. júla 2014. Dňa 8. apríla 2015 sťažovatelia\ndoručili najvyššiemu súdu obsiahle podanie označené ako „doplnenie odvolania“, ktoré\nobsahovalo osem príloh (pozri bod 26 a č. l. 142 až č. l. 189).\n24. Najvyšší súd 28. mája 2015 oznámil na úradnej tabuli a internetovej stránke\nnajvyššieho súdu, že vyhlási rozsudok v uvedenej právnej veci 17. júna 2015 o 9.40 h.\nNajvyšší súd napadnutým rozsudkom zo 17. júna 2015 následne potvrdil napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. V relevantnej\nčasti odôvodnenia svojho rozhodnutia po opísaní záverov krajského súdu a konania pred\nsprávnym orgánom, odvolacích námietok sťažovateľov, navrhovateľov a iných osôb\nuviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a pre doplnenie dôvodov\npoukázal na svoju ustálenú súdnu prax, z ktorej v tomto rozhodnutí vychádzal (rozhodnutie\nsp. zn. 10 Sžr 16/2011 a sp. zn. l Sžo 191/2008). V ďalšej časti odôvodnenia na s. 7 až s. 10\nokrem iného uviedol:\n«... Sporným medzi účastníkmi konania bolo posúdenie právnej otázky, či\nv intenciách reštitučného titulu podľa § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona boli\n\n15\n\nkumulatívne splnené obidve podmienky, teda či kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni a za\nnápadne nevýhodných podmienok...\n... Hoci ide o zaužívané pojmy občianskeho práva (§ 49 Občianskeho zákonníka),\nktoré treba aj v prípade reštitučných zákonov vykladať zásadne v zhode, teda podľa\nustanovených interpretačných pravidiel, v prípade reštitučných nárokov je potrebné\nv každej posudzovanej veci zohľadniť aj účel reštitučných zákonov...\nTieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, ktorý musí byť\npohnútkou pre dotknutú osobu v tom zmysle, že konala vo svoj neprospech. Hrozba\nvyvlastnením nemôže byť posúdená ako tieseň, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy išlo\no legálny postup v zmysle platných právnych predpisov. V tejto súvislosti odvolací súd ešte\nk námietke zúčastnených osôb v 1)a 3) rade týkajúcej sa situácie, že štát prostredníctvom\nspoločností sa pri návrhu dohody o kúpe sporných nehnuteľnosti vyhrážal reštituentom\nvyvlastnením vo verejnom záujme, pričom verejný záujem (účel predaja) nebol nikdy po\npredaji naplnený, dodáva, že ust. § 6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona (titul) s možnosťou\nvydania nehnuteľností v prípade, že nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý\nbola vyvlastnená, nepočíta. S touto situáciu zákonodarca rátal v prípade, kedy bola\nnehnuteľnosť vyvlastnená za náhradu v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. m) reštitučného zákona,\nčo však nie je prípad zúčastnených osôb v 1/ a 3/ rade. Odvolací súd poukazuje najmä na\nto, že aj keby uznal tieseň reštituentov v zmysle § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb.\nv platnom znení, musí byť súčasne splnená aj ďalšia podmienka, ktorou sú nápadne\nnevýhodné podmienky uzavretia zmluvy.\nNápadne nevýhodné podmienky treba posudzovať podľa konkrétnych okolností\ndaného prípadu, musia objektívne existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať\nv subjektívnom cítení dotknutej osoby. U odplatných zmlúv pôjde predovšetkým o\nposúdenie, či nebola porušená ekvivalentnosť vzájomných plnení a či objektívne bol pomer\nzískanej hodnoty k vydávanej protihodnote nápadne nevýhodný, pričom musí ísť o\nnevýhodnosť takej intenzity, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nápadnú. Nemožno však\nhovoriť o nápadne nevýhodných podmienkach z pohľadu porovnania vtedajších a dnešných\ncien nehnuteľností, pretože takto „nevýhodné podmienky“ boli všeobecným produktom\nvtedajšej doby a postihovali rovnako každého, kto vtedy nehnuteľnosti predával. Nápadnú\nnevýhodnosť je potrebné posudzovať z hľadiska súladu kúpnej ceny s vtedy platnými\n\n16\n\nprávnymi predpismi a možno ju preukázať vo vzťahu k iným, vtedy uzatváraným\nporovnateľným zmluvám, pretože vždy musí znamenať konkrétnu nevýhodu reštituenta v\nporovnaní s inými občanmi. Ako vyplýva zo spisového materiálu kupujúci kupoval\npredmetnú nehnuteľnosť za kúpnu cenu podľa platných cenových predpisov vyhlášky č.\n47/1969 Zb., a to pozemok za 15,-Kčs/m2 a celú výmeru za 15 902,40 Kčs a vonkajšie\núpravy za 16 565,60 Kčs a porasty a iné kultúry za 17 902,40 Kčs, t. j. spolu za cenu 50 323\nKčs. Výška kúpnej ceny bola zhodná s vypočítanou cenou uvedenou v znaleckom posudku\nznalca Krajského súdu v Bratislave\n\n, ktorý bol vypracovaný v roku 1977 pod\n\npor. č. 194/9/15/77. Kúpna cena nehnuteľnosti tak bola stanovená podľa v tom čase\nplatného právneho predpisu a pri jej stanovení boli vzaté do úvahy okrem ceny pozemku aj\nvonkajšie úpravy, porasty a iné kultúry nachádzajúce sa na pozemku. Na základe toho\ndospel najvyšší súd k záveru, že stanovením ceny predávanej nehnuteľnosti nedošlo k stavu,\nktorý by naplnil znaky pojmu „nápadne nevýhodné“. Vzhľadom na to, že zásadnou právnou\notázkou v tomto konaní bolo v zmysle požiadavky § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb.\nv platnom znení preukázanie tiesne a zároveň nápadne nevýhodných podmienok, čo z\ndoteraz vykonaného dokazovania správneho orgánu nemal najvyšší súd za preukázané,\nnebolo potrebné sa v odvolacom konám zaoberať ďalšími právnymi námietkami účastníkov\nkonania uvedených v odvolaní, nakoľko tieto môžu prísť do úvahy až v prípade, ak by bola\njednoznačne preukázaná skutočnosť, že zmluva o prevode bola uzatvorená v tiesni za\nnápadne nevýhodných podmienok.\nVzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom krajského súdu, že\npreskúmavané rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, preto jeho odvolaním napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny...\npotvrdil.»\n25. Ako dodatok k tomuto odôvodneniu najvyšší súd ešte uviedol, že „sa na záver\nnedá nevyjadriť nespokojnosť nad poľutovaniahodným správaním navrhovateľa v 3/ rade\n(Hlavné mesto SR Bratislava), ktorý nerešpektoval zákonné ustanovenie ust. § 5 ods. 3\nreštitučného zákona a na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ním a navrhovateľmi\nv 1/ a 2/ rade previedol dňa 15.10.1997 za účinnosti reštitučného zákona vlastnícke právo\nk sporným nehnuteľnostiam v rozpore so zákonom“.\n\n17\n\n26. Vychádzajúc zo záverov najvyššieho súdu, námietok sťažovateľov a konštatovaní\nústavného súdu (pozri body 14 a nasl.), je nad mieru rozumných pochybností zrejmé, že\nodvolací súd nedal sťažovateľom žiadnu odpoveď na ich kľúčové námietky uvedené\nv odvolaní a jeho doplnení (pozri bližšie bod 19), čo nemožno z ústavnoprávneho hľadiska\nakceptovať. V tak citlivej veci (reštitučný nárok) sťažovatelia podľa správneho orgánu\npreukázali predpoklady splnenia znakov tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, ktoré\nby zakladali aj ich nárok na vydanie nehnuteľností podľa reštitučného zákona. Navyše\nnajvyšší súd (aj krajský súd) v závere svojich rozsudkov konštatovali, že povinná osoba\nv rozpore s reštitučným zákonom previedla sporné pozemky na iné fyzické osoby, pričom\nvedela o tom, že je uplatnený nárok na ich vydanie. Fyzické osoby sa teraz bránia tým, že\nneboli splnené obe kumulatívne podmienky (tieseň a nápadne nevýhodné podmienky pri\npredaji pozemkov – a tvrdia, že kúpna cena na vykúpenie týchto pozemkov podľa vtedy\nplatnej vyhlášky bola v poriadku) a okrem toho poukazujú na to, že uvedené pozemky nie je\nmožné vydať, keďže ide o pozemky už zastavané. Závery najvyššieho súdu z tohto pohľadu\nmajú charakter nespravodlivého rozhodnutia voči sťažovateľom a predlžujú ich právnu\nneistotu do tej miery, že ochrana ich vlastníckych práv sa stáva iluzórnou predstavou.\nV tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak krajský súd uviedol, že podľa jeho\nnázoru nebola splnená podmienka nápadne nevýhodných podmienok a najvyšší súd potom\nkonštatoval, že z doteraz vykonaného dokazovania nebola preukázaná tieseň a zároveň\nnápadne nevýhodné podmienky pri predaji pozemkov, a preto nebolo potrebné reagovať na\nďalšie právne námietky účastníkov konania uvedené v odvolaní, ústavný súd považuje tieto\nzávery za nepresvedčivé, najmä vo vzťahu k už vyslovenému právnemu názoru ústavného\nsúdu k týmto otázkam v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 154/08 z 26. februára 2009 a tam uvedenú\njudikatúru najvyššieho súdu v obdobnej veci [napr. tieseň nemožno chápať ako jednorazový\nakt, ale aj v širších súvislostiach ako dlhodobý proces, ktorého výsledkom bolo to, že\nfyzická osoba urobila ako vlastník úkon, ktorý by inak v právnom štáte neurobila (porovnaj\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 93/97 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe\nč. 2/1998, č. 12 a pod.)], podľa tohto nálezu mal postupovať aj správny orgán. Námietky\nsťažovateľov sú v tomto smere jasne prezentované v ich odvolaní (stanovisku k rozsudku\n\n18\n\nkrajského súdu č. l. 133 a nasl.), pričom sa opierajú aj o inú judikatúru najvyššieho súdu\nv rovnakej veci (pozri bod 19).\n27. Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 154/08 (na ktoré právne názory nie je dôvod\nneprihliadať aj v tejto veci, pozn.) už uviedol:\n«Rovnako ako požiadavku „tiesne“ treba aj požiadavku „nápadne nevýhodných\npodmienok“ posudzovať vždy v konkrétnom prípade s prihliadnutím na konkrétne\nokolnosti. V tomto smere všetky doteraz konajúce orgány verejnej moci v súvislosti\ns predpokladom „nápadne nevýhodných podmienok“ v kúpnej zmluve len uviedli, že ak\nkúpna cena zodpovedala vtedy platným cenovým predpisom [vyhláška č. 47/1969 Zb.\no cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, (ďalej\nlen\n\n„vyhláška“)],\n\npredajom\n\nsporných\n\nnehnuteľností\n\nštátu\n\nnebola\n\nsťažovateľka\n\nznevýhodnená.\nÚstavný súd aj v tomto prerokovávanom prípade považoval za nutné vychádzať\nz konkrétneho skutkového stavu, rešpektovať reštitučný charakter zákona č. 503/2003 Z. z.\nspolu so špecifickými rysmi predchádzajúcej spoločnosti (pred rokom 1990), ktorá nie vždy\nuznávala a najmä dodržiavala ľudské práva a slobody vzťahujúce sa najmä na majetok, čo\nnepochybne\n\nvyplývalo\n\nz vtedajšieho\n\nekonomicko-politického\n\npoňatia\n\nvlastníctva\n\na nasledujúcich skutkových okolností.\nCenová vyhláška svojou koncepciou a konkrétnymi ustanoveniami jednak odrážala\ndelenie vlastníctva na osobné a súkromné, ako bolo vytvorené marxistickou ekonomickou\nnáukou, jednak zásadu vtedajšieho československého práva, že pozemok nemožno\nkvalifikovať ako predmet osobného vlastníctva, ako vyjadrenie cieľového zámeru, že všetky\npozemky majú byť v budúcnosti vlastníctvom štátu. Vyvodzuje z toho dôsledky, ktoré\nnemôžu byť prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne tým, že diskriminovala veľmi\nvýrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké postavenie a ich\nvlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade išlo o pozemky, ktoré\nboli posúdené ako súkromné vlastníctvo podľa § 15 cit. vyhlášky. Pokiaľ však nejaké\npozemky už slúžili alebo mali slúžiť svojím určením na realizáciu osobného vlastníctva,\nnapr. v podobe rodinného domčeka, boli posudzované odlišne a vyhláška v § 14\nustanovovala cenu za 1 m2 až desať či viacnásobne vyššiu. Znamenalo to, že pozemky, na\n\n19\n\nktorých už stáli napr. rodinné domčeky, zostávali naďalej vlastníctvom majiteľov týchto\ndomčekov a pri predaji či vyvlastnení sa na ne vzťahovala sadzba podľa § 14 tejto cenovej\nvyhlášky.\nTento rozporuplný postoj k vlastníctvu, ktorý bol vyhláškou celkom zámerne\nzavedený, musí nutne nájsť svoj výraz pri úvahe o tom, čo treba chápať ako „nápadne\nnevýhodné podmienky“ pri aplikácii všetkých reštitučných zákonov, teda aj zákona\nč. 503/2003 Z. z. Nemôže preto slúžiť ako zábrana, aby v súčasnej dobe bol realizovaný\nzámer daný cit. zákonom, t. j. reštitúcia majetku osobám, ktorým bol štátom odňatý, aj keď\nide len o čiastočnú nápravu krívd. V súdenej veci je preto potrebné prisvedčiť tomu, že bola\nporušená ekvivalentnosť dohodnutých zmluvných plnení a že k prevodu pozemku na štát\ndošlo za nápadne nevýhodných podmienok.»\n28. Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia\nmajetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna\núprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne\ndlhom období v oblasti občiansko-právnych a administratívno-právnych vzťahov.\nUplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám ich pôvodné\nvlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu.\nK reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite\nuvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).\n29. Ústavný súd dáva do pozornosti aj zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody,\nktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch 1948 až\n1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. V tejto súvislosti\nbolo preto zo strany všeobecných súdov potrebné venovať veci náležitú pozornosť a ich\nreštitučný nárok posudzovať prizmou ochrany základných práv a slobôd v spojení nápravou\nkrívd spôsobených totalitným režimom v období neslobody.\n30. Z uvedeného pohľadu je odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu\nnepresvedčivé, nereaguje ani na odlišnú vlastnú judikatúru, či rozhodnutia ústavného súdu,\na teda porušujúce základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\n20\n\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto\nkonštatoval, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva\nsťažovateľov na súdnu ochranu, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil\nnapadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci na\nďalšie konanie bude povinnosťou najvyššieho súdu postupovať podľa právneho názoru\nústavného súdu a reagovať na kľúčové námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní proti\nrozsudku krajského súdu, ako to načrtol ústavný súd (v bodoch 19 až 29 tohto nálezu).\n32. Ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali vysloviť\nporušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu\nmajetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože vec bola vrátená na ďalšie konanie\nnajvyššiemu súdu a nie je ešte právoplatne skončená. Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou\ninštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov a posudzuje len ústavnosť ich rozhodnutí\nči konaní, ktoré sú predmetom sťažnosti. Nerozhoduje o tom, komu majetok, o ktorom sa\nv reštitučnom konaní rozhoduje, patrí, či prípadne nepatrí, pretože na to je v súčasnosti\nnajvyšší súd, ktorý bude prípad sťažovateľov znovu posudzovať pri súčasnej aplikácii\nzáverov daných týmto nálezom.\n33. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol\no úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym\nzastupovaním advokátom JUDr. Petrom Kubinom. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov\nkonania bez vyčíslenia konkrétnej sumy.\n\n21\n\n34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri dvoch\núkonoch právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015)\nz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok\n2014, ktorá bola 839,83 €. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 patrí advokátovi\nodmena 139,83 € (po znížení o 50 % to za dva úkony za troch sťažovateľov činí 419,49 €)\na k tomu režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov) za 2 úkony pri každom sťažovateľovi v sume po\n8,39 €, teda spolu 50,34 €, čo celkovo predstavuje sumu 469,83 €. Keďže právny zástupca\nsťažovateľov je aj platcom DPH podľa verejne prístupnej evidencie Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % (93,97 €) podľa\n§ 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\nv znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia boli priznané teda v celkovej\nsume 563,80 € (bod 3 výroku tohto nálezu).\n35. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na\núčet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149\nObčianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu\n(§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto\nrozhodnutia.\n36. Pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto nálezu treba\nrozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\n37. Uložené dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde zanikne\nnajneskoršie ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci\nsamej.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to\nneplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie\nmedzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej\n\n22\n\nrepublike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu.\nV Košiciach 19. januára 2016\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie-splnenie podmienok konania", "rozhodnutie-odôvodnenie", "reštitúcia-vydanie veci pri reštitúcii", "arbitrárnosť", "vlastníctvo", "zmluva-nápadne nevýhodné podmienky", "konanie pred ústavným súdom-dočasné opatrenie", "vykonateľnosť-odklad", "konanie-splnenie podmienok konania", "správne konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "10Sžr/80/2014", "guid": "b22d881d-8831-4535-9fe9-b54c5ad86049:3b756965-0993-4e2b-a9bf-6536de87195c", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 57/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 57/2014 z 30. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-30", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c91ea0ac-6c74-4f2e-8e4e-dbf9a49082b5"}, {"guid": "ussr:6127bc4b-c0ac-4462-b1b6-6051e10c7be1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 154/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/08 z 26. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-26", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6127bc4b-c0ac-4462-b1b6-6051e10c7be1"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 230/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/04 z 2. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-02", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bcb2763d-3afe-40b8-b828-277127eb47e9"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "8233928c-7dc5-4cce-990e-9f98b4fdf22c:57bfccc9-5921-4071-9a77-ae077c93ec40", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7013200674.2", "spisova_znacka": "5Sp/23/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Sp/23/2013 z 16. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-09-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7013200674.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:940e635d-7df8-4fcb-95cf-84331f2dbedd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2024:1.US.476.2024.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 476/2024", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 476/2024 z 3. 9. 2024", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2024-09-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2024:1.US.476.2024.1"}, {"guid": "ussr:9b746746-e5f7-4eda-8b76-6a6fbc8bf54d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.331.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 331/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 331/2018 z 23. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-23", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.331.2018.1"}, {"guid": "835ffb8e-90fb-4e79-94e8-f7d5efba711b:a7b2977c-4756-4054-8b53-cbdb889827cc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1013200015.1", "spisova_znacka": "10Sžr/65/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/65/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013200015.1"}, {"guid": "a69cbcae-3d1b-4e73-b2af-c127025ccb41:8398f3af-4f3c-4c0a-bd4b-e7b901c4cc11", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2023:1020200331.1", "spisova_znacka": "2Svk/43/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Svk/43/2022 z 22. 12. 2023", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2023-12-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2023:1020200331.1"}, {"guid": "a7a175e1-7e06-491a-99cc-ec9f14032c86:47652498-c840-47a7-bd6b-40e73dfd6223", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1013200015.9", "spisova_znacka": "5Sp/2/2013", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Sp/2/2013 z 28. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1013200015.9"}]}