{"guid": "ussr:a9cac78f-b47b-4c71-8921-004377ea4155", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.212.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 212/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/2017 z 31. 8. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 212/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.212.2017.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-08-31", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo", "právo porušené nebolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "nazov": "čl. 50 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "nazov": "čl. 50 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-50.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-50"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "nazov": "čl. 6 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 50 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 3 písm. c", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-50", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a9cac78f-b47b-4c71-8921-004377ea4155", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.212.2017.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.212.2017.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.212.2017.2/text", "citacie_n": 5, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 212/2017-65\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017\nv senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu\nMilana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20,\nKošice, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50\nods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 a sp. zn. 1 TdoV 9/2015\nzo 16. augusta 2016 a takto\nrozhodol:\nZákladné práva\n\nzaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, ako aj práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 a sp. zn. 1 TdoV 9/2015 zo 16. augusta 2016\nporušené neboli.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 212/2017-44 z 19. apríla 2017 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia svojich základných práv zaručených v čl. 46\nods. 1 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv\nzaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 a sp. zn. 1 TdoV 9/2015\nzo 16. augusta 2016.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 3 T 6/04 z 26. februára 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným\nzo spáchania pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane podľa § 148a ods. 1 a 2\nTrestného zákona a zo spáchania trestného činu podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a)\nTrestného zákona, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvoch\nrokov s podmienečným odkladom v skúšobnej dobe dva roky, pričom krajský súd súčasne\nuložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť poškodenému škodu v sume 1 031 €. Proti postupu\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/04 vo veci namietaného porušenia práva\nna prerokovanie veci v primeranej lehote a základného práva na obhajobu podal sťažovateľ\nsťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju uznesením sp. zn. I. ÚS 236/2011 zo 16. júna 2011\nodmietol, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pokiaľ išlo o namietané prieťahy\nv konaní, a tiež z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie, keďže ochranu\noznačenému právu na obhajobu mohol poskytnúť sťažovateľovi ešte odvolací súd.\n\n2\n\n3. V odvolacom konaní najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012\nvo vzťahu k sťažovateľovi zrušil výrok o treste, ako aj výrok o povinnosti náhrady škody\na súčasne sťažovateľovi za ním spáchané skutky uložil peňažný trest v sume 20 000 €,\npričom pre prípad úmyselného marenia výkonu tohto trestu mu uložil aj náhradný trest\nodňatia slobody v trvaní jedného roka. Súčasne mu uložil povinnosť nahradiť poškodenému\nškodu v sume 573 €.\n4. Proti postupu a rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 T 6/04 z 26. februára 2009, ako\naj proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 podal\nsťažovateľ opäť sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju uznesením sp. zn. I. ÚS 592/2012\nz 12. decembra 2012 odmietol, a to vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva\na práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom krajského súdu z dôvodu\njej neprípustnosti, keďže tento aspekt v postupe krajského súdu v konaní sp. zn. 3 T 6/04\nústavný súd už preskúmal v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 236/2011. Navyše, ústavný\nsúd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia práva\nna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je aj zjavne neopodstatnená, pretože bola\npodaná v čase, keď namietané konania krajského súdu sp. zn. 3 T 6/04, ako aj najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3 To 8/2011 boli už právoplatne skončené. Súčasne vo vzťahu k namietanému\nporušeniu práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol\npre nedostatok svojej právomoci na jej prejednanie, pretože pokiaľ išlo o rozhodnutie\nkrajského súdu, toto bolo preskúmané v odvolacom konaní najvyšším súdom, a pokiaľ išlo\no odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatoval, že „... obsahová\nstránka jeho námietok je naplnením dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i)\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov“.\n5. Nadväzne na uvedené podal sťažovateľ proti rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 dovolanie, o ktorom rozhodol iný senát najvyššieho\nsúdu uznesením sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa\nkvôli neexistencii dovolacích dôvodov odmietol.\n\n3\n\n6. Rozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012,\nako aj rozhodnutie dovolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014\nnapadol sťažovateľ opäť sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý nálezom\nsp. zn. II. ÚS 78/2015 z 27. mája 2015 konštatoval porušenie základného práva a práva\nsťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v príčinnej súvislosti s rozhodnutím (o dovolaní)\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014 dôvodiac tým, že nie je možné\nani významovo a ani pojmovo stotožňovať prípad „odmietnutia“ a „zamietnutia“ dovolania\nv trestnom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal, že vecným preskúmavaním\ndovolacích dôvodov (ktoré uvádza sťažovateľ) najvyšším súdom, tie dôvody boli dané,\npreto nemohol dovolanie sťažovateľa odmietnuť, keďže k odmietnutiu dovolania dochádza\niba v prípade, keď dovolacie dôvody nie sú dané, t. j. keď neexistujú, čo však nebol daný\nprípad. Inými slovami, ústavný súd konštatoval, že v prípade danosti dovolacích dôvodov,\nktoré sa však pri ich preskúmaní preukážu ako neopodstatnené, je potrebné dovolanie\nprejednať na verejnom zasadnutí, a nie na neverejnom zasadnutí, ako to urobil najvyšší súd.\nV takom prípade je dovolanie potrebné zamietnuť. Súčasne v súvislosti so zrušením\nrozhodnutia (o dovolaní) najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2013 z 19. augusta 2014,\nvrátením mu veci na nové konanie a rozhodnutie ústavný súd poukazujúc na to, že ochrana\nsťažovateľom označených práv v odvolacom konaní najvyššieho súdu vedenom pod sp. zn.\n3 To 8/2011 môže byť poskytnutá v „obnovenom“ dovolacom konaní; konanie o sťažnosti\nproti rozhodnutiu (o odvolaní) najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012\nústavný súd zastavil.\n7. Po zrušení dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu ústavným súdom najvyšší\nsúd vo veci dovolania sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011\nz 18. apríla 2012 opätovne rozhodol, a to uznesením sp. zn. 1 TdoV 9/2015\nzo 16. augusta 2016, ktorým dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.\n8. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že aj napriek\nkonštatovaniu ústavného súdu v uznesení sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. decembra 2012, že\nochrana sťažovateľom označených práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom\nodvolacieho najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 To 8/2011 a jeho rozhodnutím\n\n4\n\nz 18. apríla 2012, mu bude/mala byť poskytnutá v dovolacom konaní. Podľa sťažovateľa sa\ntak nestalo, pretože najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní sp. zn. 1 TdoV 9/2015\nzo 16. augusta 2016 mu túto ochranu neposkytol, pretože nenapravil pochybenia súdov\nnižších stupňov. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol:\n„Vo veci sťažovateľa teda nastal právny stav, kedy dovolací súd, v ktorého\nprávomoci je poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa túto ochranu\nsťažovateľovi neposkytol. Sťažovateľ je teda presvedčený o tom, že je v právomoci\nústavného súdu, po tom čo sťažovateľ vyčerpal iné prostriedky ochrany, ktoré mal\nk dispozícii, poskytnúť ochranu jeho porušeným právam aj preskúmaním rozhodnutia\na postupu odvolacieho súdu.“\n9. Podľa sťažovateľa tak postupom prvostupňového krajského súdu, ako aj\nodvolacieho najvyššieho súdu bolo porušené v prvom rade jeho právo na obhajobu, pretože\naj napriek tomu, že si na obhajobu zvolil dvoch obhajcov, o procesných úkonoch bol\nvyrozumený iba jeden z nich, pričom označené súdy sa s touto námietkou sťažovateľa\nvysporiadali tak, že obaja ním zvolení advokáti pôsobia v rámci jednej advokátskej\nkancelárie, teda aj druhý z advokátov mohol byť informovaný o procesných úkonoch\nv sťažovateľovej trestnej veci. A napokon, obhajoba sťažovateľa bola adekvátne\nzabezpečená druhým zo zvolených advokátov. Podľa sťažovateľa však v jeho prípade\nneexistoval žiadny relevantný dôvod na odopretie mu práva na obhajobu prostredníctvom\nviacerých obhajcov a v tejto súvislosti tiež uviedol: „Za týchto okolností nie je potom\nprávom orgánov činných v trestnom konaní, ani súdu posúdiť, bez ohľadu na zvolenie\nviacerých obhajcov obvineným, či obvinenému postačuje na efektívnu obhajobu jeden\nobhajca, alebo nie.\nTúto možnosť Trestný poriadok uvedeným orgánom nedáva, keďže umožnením\nobvinenému zvoliť si viacerých obhajcov, dáva právo na posúdenie, aká obhajoba je\npre obvineného efektívna, práve obvinenému.“\n10. Podľa sťažovateľa dovolací súd nenapravil ani ďalšie pochybenie súdov nižších\nstupňov, ktoré na jeho prípad neaplikovali neskorší Trestný zákon, ktorý by bol pre neho\nako „páchateľa“ priaznivejší, a to z hľadiska aplikácie ustanovení o účinnej ľútosti, pričom\n\n5\n\nišlo o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku spočívajúci v tvrdení,\nže „... rozhodnutie je založené... na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia“. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol: „Odvolací súd sa s touto námietkou\nvysporiadal tak, že poukázal na ust. § 148a Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a na to, že\nza tento trestný čin bola stanovená sadzba trestu odňatia slobody 2 až 8 rokov, oproti\ntrestnej sadzbe za trestný čin podľa § 277 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného od 1.1.2006,\nktorá stanovuje trestnú sadzbu 3 až 8 rokov.\nZ toho usúdil, že pre sťažovateľa je priaznivejší zákon účinný do 31.12.2005,\nv súvislosti s tým potom odkázal na ust. § 66 písm. a) tohto zákona, ktoré ako podmienku\núčinnej ľútosti stanovovalo, aby páchateľ dobrovoľne škodlivý následok trestného činu\nzamedzil, alebo napravil...“.\n11. Podľa sťažovateľa mal byť jeho prípad posúdený podľa Trestného zákona\núčinného od 1. januára 2006 z dôvodu pre neho priaznivejšieho ustanovenia § 86 ods. 1\npísm. e) o účinnej ľútosti, v zmysle ktorého zaniká trestnosť trestného činu „... skrátenia\ndane a poistného podľa § 276, neodvedenia dane a poistného podľa § 277 alebo\nnezaplatenia dane a poistného podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné\nboli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení\njeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami...“, takže v zmysle tohto ustanovenia\nmalo dôjsť k zániku trestnosti ním spáchaného skutku, a teda toto ustanovenie o účinnej\nľútosti bolo pre neho priaznivejšie ako ustanovenie o účinnej ľútosti podľa § 66 písm. a)\nTrestného zákona účinného do 31. decembra 2005, predpokladom na aplikáciu ktorého\nbolo, aby páchateľ trestného činu „dobrovoľne“ odstránil alebo zamedzil škodlivému\nnásledku, avšak prvok „dobrovoľnosti“ u sťažovateľa absentoval, pretože škodlivý následok\nnapravil avšak až pod „... tlakom trestného stíhania – konkrétne pod vplyvom väzby“.\nNajvyšší súd sa však s touto argumentáciou sťažovateľa mal vysporiadať iba\nkonštatovaním, že „... ide o nedostatky v skutkových zisteniach súdov, ktoré nie je\noprávnený preskúmavať“.\n12. V uvedenej súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol: «Je nepochybné, že\njediný argument súdov pre nepoužitie neskoršieho právneho predpisu spočíval v tom, že\n\n6\n\ntrestná sadzba za trestný čin podľa ust. § 277 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného od 1.1.2006\nzačína na hranici 3 rokov, zatiaľ čo za trestný čin podľa § 148a ods. 1, ods. 2 Tr. zák.\núčinného do 31.12.2005 začína od 2 rokov.\nTáto „výhodnosť starého“ Trestného zákona je však bez významu pri dobrodení,\nktoré pre sťažovateľa vyplýva z neskoršieho právneho predpisu - zániku trestnosti činu.»\n13. Okrem toho sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa v napádanom rozhodnutí\nžiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho dovolacou námietkou, podľa ktorej prvostupňové\nrozhodnutie o vine bolo založené aj na dôkazoch, ktorými bolo odpočúvanie a záznam\ntelekomunikačnej prevádzky, ktoré však nemali byť vykonané zákonným spôsobom,\npretože pri týchto záznamoch chýbal v zmysle § 88 ods. 5 Trestného poriadku účinného\ndo 31. decembra 2005 písomný záznam policajného orgánu o mieste, čase a zákonnosti\nvykonania odpočúvania. V súvislosti s touto námietkou sa stotožnil odvolací súd aj dovolací\nsúd a vysporiadal sa s ňou tak, že uvedené záznamy policajného orgánu sa mali nachádzať\nv tajnej prílohe spisu. V tejto súvislosti však sťažovateľ poukazuje na to, že svojou\nnevedomosťou o tom, čo sa malo v tejto „tajnej prílohe spisu nachádzať“, nemohol sa\nk takýmto dôkazom vyjadriť, a tým malo byť opätovne porušené jeho právo na obhajobu.\nZároveň sťažovateľ poukazuje na to, že v zmysle § 237 Trestného poriadku účinného\ndo 31. decembra 2005 súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať „... len na skutočnosti,\nktoré boli prebrané na verejnom zasadnutí, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na verejnom\nzasadnutí vykonané“. Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že neobstojí argumentácia najvyššieho\nsúdu, že závery o vine sťažovateľa neboli založené na dôkazoch o odpočúvaní\ntelekomunikačnej prevádzky, pretože prvostupňový súd «... vo vzťahu ku skutkom\nuvedených v bode IV. 1 - IV - 5 založil na výslovne vymenovaných dôkazoch a to, prepisoch\ntelefonických hovorov medzi obžalovaným\n\na sťažovateľom a medzi ďalšími\n\nobžalovanými.\nJe pravdou, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo skutku uvedeného v bode VIII\nprvostupňového rozsudku, k hodnoteniu dôkazov však prvostupňový súd uviedol „vo vzťahu\nku skutku pod bodom VIII rozsudku, pokiaľ ide o zistenie, že v prípade vyššie uvedených\nfaktúr išlo o fiktívne faktúry odkazuje krajský súd na hodnotenie dôkazov vo vzťahu\nku skutkom rozvedeným vyššie pod bodmi I. 15, IV. 5, IV. 6 rozsudku.“\n\n7\n\nMožno teda zhrnúť, že prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na dôkazoch,\no ktorých nebolo preukázané, že boli získané zákonným spôsobom, sťažovateľ ako obvinený\nnemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť a rozhodnutie o vine sťažovateľa sa opiera\no dôkazy, ktoré neboli prebrané ani na hlavnom pojednávaní, ani na verejnom zasadnutí\no odvolaní.».\n14. Sťažovateľ vyjadruje svoju nespokojnosť aj s dovolacou námietkou, že jemu\na jeho obhajcovi bolo znemožnené nahliadnuť do „utajenej časti spisu“ a že sa s touto\nnámietkou najvyšší súd vysporiadal iba konštatovaním, že okrem tvrdenia sťažovateľa táto\nskutočnosť nie je žiadnym spôsobom preukázaná, pričom podľa sťažovateľa z úradného\nzáznamu o sprístupnení spisu je zrejmý rozsah sprístupnenia na nahliadnutie, ktoré bolo\njeho obhajcovi umožnené.\n15. Napokon sťažovateľ tiež namieta, že dovolací súd nenapravil ani pochybenie\nodvolacieho súdu spočívajúce v tom, že konal v rozpore so zásadou „reformatio in peius“,\na to aj napriek tomu, že na prvý pohľad sa javí, že ním uložený peňažný trest nie je prísnejší\nako trest odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom. Sťažovateľ však argumentuje, že\nna jednej strane mu síce prvostupňový súd uložil 2-ročný podmienečný trest odňatia\nslobody a odvolací súd mu namiesto neho uložil peňažný trest, avšak tento trest mu uložil\nna návrh prokurátora, ktorého odvolanie však bolo zamietnuté a trest mu bol uložený\nv neúmernej sume 20 000 €, pričom odvolací súd vôbec neskúmal jeho majetkové pomery\na pre prípad nevykonania tohto peňažného trestu mu uložil náhradný trest odňatia slobody\nv trvaní jedného roka nepodmienečne. Preto sťažovateľ, ktorému jeho majetkové pomery\nnedovoľujú zaplatiť peňažný trest, sa napokon dostal do situácie, že bude musieť vykonať\nnepodmienečný trest odňatia slobody, čo pre neho nie je výhodnejšie ako podmienečný trest\nodňatia slobody uložený prvostupňovým rozhodnutím.\n16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„Právo sťažovateľa\n\n8\n\n- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené\nv článku 46 ods. 1 ústavy;\n- obhajovať sa prostredníctvom obhajcu zakotvené v článku 50 ods. 3 ústavy;\n- na to, aby sa použil v jeho trestnej veci, preňho výhodnejší, neskorší zákon\nzakotvené v čl. 50 ods. 6 ústavy;\n- na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie o trestnom obvinení proti nemu\nzakotvené v článku 6 ods. 1 dohovoru;\n- obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu zakotvené v článku 6\nods. 3 písm. c) dohovoru\nbolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 9/2015 zo dňa\n16.8.2016 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa\n18.4.2012 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\npokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.\nÚstavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 TdoV 9/2015 zo dňa 16.8.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 To 8/2011 zo dňa 18.4.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“\n17. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za najvyšší súd písomne vyjadrila\njeho predsedníčka a zákonný sudca v danej veci listom č. k. KP 3/2017-36 z 12. júna 2017\na k vhodnosti ústneho prejednania veci sa právna zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila listom\nz 23. mája 2017.\n17.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedla:\n„... najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“\n17.2 Zákonný sudca najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:\n«Námietky uvedené v ústavnej sťažnosti obvineného\n\nsú prenosom\n\njeho tvrdení z predchádzajúceho dovolania, s ktorými sa v plnom rozsahu dovolací súd\n\n9\n\nv napadnutom rozhodnutí vysporiadal, a preto je potrebné poukázať na odôvodnenie\nvyhotovenia tohto rozhodnutia.\nK úvahe o použití priaznivejšieho trestného zákona je potrebné zopakovať, že\nobvinený\n\nsa dopustil dvoch trestných činov, ktoré oba je možné posúdiť\n\nlen podľa rovnakého zákona. Nie je možné každý trestný čin posúdiť, v spoločnom konaní,\npodľa dvoch rôznych zákonov, pokiaľ je jeden predpis priaznivejší pre 1. trestný čin a ďalší\npredpis priaznivejší pre 2. trestný čin...\nK skutkovým zisteniam patrí aj zistenie zákonných podmienok pre uloženie\npeňažného trestu (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.). V dovolacom konaní nie je možné\npreskúmavať „primeranosť“ výšky trestu (ako takého), pokiaľ je uložený v rámci zákonnej\nsadzby.\nDoposiaľ nie je známe, že by Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil rozpor\nustanovenia § 371 Tr. por., resp. niektorej z jeho časti s Ústavou Slovenskej republiky, resp.\nmedzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.\nNa záver právny názor.\nÚčinná ľútosť podľa § 86 písm. d/ Tr. por. sa vzťahuje na konanie: „ak splatná daň\na jej príslušenstvo boli dodatočne zaplatené najneskôr“.\nSúd prvého stupňa, ako aj odvolací súd zistený skutkový stav v bode VIII týkajúci sa\nobvineného\n\npodradili pod právnu vetu: „Neoprávnene uplatnil nárok\n\nna vrátenie dane z pridanej hodnoty a taký čin spáchal vo väčšom rozsahu“.\n§ 277 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 30. septembra 2009) predpokladal dve formy\nkonania.\n1/ Kto v malom rozsahu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň,\npoistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné\ndôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona.\n2/ alebo, kto neoprávnene v malom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane\nz pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému\nneoprávnený prospech.\nPo slove alebo je v zákone popísané iné konanie - daňový podvod - na ktoré sa\núčinná ľútosť nevzťahuje - nie je čo zaplatiť!\n\n10\n\nToto konanie zákonodarca osamostatnil - novelou účinnou od 1. októbra 2009 § 277a Tr. zák. - daňový podvod.»\n17.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho\npojednávania uviedla:\n„... sťažovateľ súhlasí s upustením od ústneho pojednávania...“\n18. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv\nzaručených v ústave a dohovore.\nII.\n19. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n20. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný\nsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba\nz hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.\nInými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali\n\n11\n\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,\nII. ÚS 127/07).\n21. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa proti rozhodnutiu dovolacieho\nnajvyššieho súdu sa najzásadnejšou javí jeho námietka o nenapravení údajného pochybenia\nsúdov nižších stupňov, ktoré na prípad sťažovateľa v rozpore so zákonným imperatívom\nneaplikovali pre neho ako pre obvineného priaznivejšiu právnu normu, čím malo byť\nporušené jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1\nústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež jeho základné právo zaručené v čl. 50 ods. 6 ústavy.\n22. V uvedenej súvislosti sa sťažovateľ domnieva, že z hľadiska jemu za vinu\nkladeného trestného činu „neodvedenia dane“, ktorého sa mal v zmysle odsudzujúceho\nrozsudku krajského súdu dopustiť tým, že si neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie DPH,\nby boli pre neho ako obvineného priaznivejšie ustanovenia Trestného zákona účinného\nod 1. januára 2006, a nie ustanovenia Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,\nktoré krajský súd a stotožniac sa s ním aj odvolací súd a dovolací súd aplikovali na jeho\nprípad, a to z hľadiska uplatnenia ustanovení o účinnej ľútosti.\nPodľa sťažovateľa totiž pri vyhodnotení pre neho výhodnejšej právnej úpravy nebolo\npostačujúce, že súdy konajúce v jeho veci konfrontovali Trestný zákon účinný pred a po\n1. januári 2006 iba z hľadiska rozsahu zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestu odňatia\nslobody za označený trestný čin, ale bolo potrebné konfrontovať aj ustanovenia týchto\nprávnych úprav o účinnej ľútosti.\n23. Podľa sťažovateľa práve kvôli ustanoveniu § 86 ods. 1 písm. e) Trestného zákona\núčinného od 1. januára 2006 o účinnej ľútosti, podľa ktorého „Trestnosť trestného činu...\nneodvedenia dane a poistného podľa § 277 zaniká ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo\npoistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ\npo skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami.“, mal byť tento Trestný\nzákon pre neho priaznivejší, keďže po skončení vyšetrovania podal dodatočné daňové\npriznanie, a teda mal spĺňať zákonné požiadavky pre zánik trestnosti jemu za vinu\nkladeného trestného činu neodvedenia dane, keďže podľa § 66 o účinnej ľútosti Trestného\n\n12\n\nzákona účinného do 31. decembra 2005 zákonné podmienky pre zánik trestnosti\ntohto trestného činu nespĺňal. Podľa § 66 písm. a) Trestného zákona účinného\ndo 31. decembra 2005 totiž podmienkou zániku trestnosti trestného činu neodvedenia dane\npodľa § 148a bolo, aby páchateľ škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil\n„dobrovoľne“, pričom prvok dobrovoľnosti v prípade sťažovateľa absentoval, keďže\ndodatočné daňové priznanie podal až v dôsledku väzobného stíhania, a teda nie\n„dobrovoľne“.\n24. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa dovolací súd svoje rozhodnutie\nv podstatnej časti takto odôvodnil:\n«Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obvinený videl aj v tom. že súdy oboch stupňov\nmali aplikovať pre neho priaznivejší nový Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení\nneskorších predpisov a v zmysle § 86 písm. e/ použiť aj ustanovenie o účinnej ľútosti,\nObvinený v tomto smere poukázal na to, že podal dodatočné opravné daňové priznania k\nDPH.\nPokiaľ obvinený poukazuje na údajné splnenie podmienok účinnej ľútosti v jeho\nprípade a z toho vyplývajúci zánik trestnosti spáchaného činu, tak k tomu treba uviesť, že\nk takémuto (právnemu) záveru ani jeden z nižších súdov nedospel, ale naopak vo veci\nvykonané dokazovanie (skutkové zistenia) bolo z ich strany vyhodnotené tak, že obvinený sa\noboch trestných činov dopustil, keď zároveň bolo konštatované, že u obvineného podmienky\núčinnej ľútosti splnené neboli (a preto trestnosť činu nezanikla). Obvinený bol právoplatne\nodsúdený za spáchané skutky a nie oslobodený spod obžaloby podľa § 226 písm. e/ Tr. por.\nv znení účinnom do 1. januára 2006. To, k akým skutkovým záverom súdy dospeli nie je ako už bolo vyššie niekoľkokrát zdôrazňované - v dovolacom konaní už preskúmateľné,\npričom pre dovolací súd je záväzný skutok tak, ako bol ustálený v skutkovej vete\nprvostupňového rozsudku, a v plnej miere akceptovaný zo strany odvolacieho súdu.\nPrípadné nedostatky v skutkových zisteniach, neúplnosť vykonaného dokazované či\nnesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov už nie je možné v dovolacom konaní (konanom\nna podklade dovolania obvineného) odstrániť resp. napraviť...\nAk ide potom o opodstatnenosť „zvyšku“ námietky dovolateľa spočívajúcej v tom, že\nv jeho prípade bolo potrebné aplikovať priaznivejší hmotnoprávny kódex v znení účinnom\n\n13\n\nod 1. januára 2006, tak v tejto časti námietka už síce po obsahovej stránke spadá\npod uplatnený dôvod dovolania, avšak ani v tomto ohľade napokon nemožno dať za pravdu\ndovolateľovi...\nIn concreto, v prípade obvineného\n\npodľa názoru najvyššieho súdu\n\nsúdy oboch stupňov s použitím § 16 ods. 1 Tr. zák. správne posúdili, ktorý Trestný zákon je\npre dovolateľa priaznivejší, čo súd prvého stupňa aj bližšie rozviedol v písomnom\nodôvodení svojho rozsudku (str. 128-129). Navyše, predmetnú argumentáciu obvinený\nuplatnili i v odvolacom konaní, pričom odvolací súd sa s ňou pri plnení svojej revíznej\npovinnosti náležité vysporiadal.\nNajdôležitejšie je z toho pohľadu upozorniť na skutočnosť, že trestný čin neodvedenia\ndane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 je\nmiernejší trestný (sadzba 2 až 8 rokov odňatia slobody) ako tomu zodpovedajúci zločin\nneodvedenie dane a poistného podľa § 277 ods. 1. ods. 2 nového Tr. zák. v znení účinnom\nod 1. januára 2006 (sadzba 3 až 8 rokov odňatia slobody) s tým, že je žiaduce dodať, že\nobvinený bol ukladaný trest za súbeh trestných činov - a teda podľa toho zákonného\nustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Navyše považuje\ndovolací súd len na okraj k tomu dodať, že miernejší trestný čin daňového podvodu bol\ndo Trestného zákona (§ 277a) zavedený až s účinnosťou od 1. októbra 2012, a teda\npo právoplatnom skončení veci.»\n25. Z citovaného vyplýva stotožnenie sa dovolacieho súdu s úsudkom súdov nižších\nstupňov konajúcich v danej veci v tom, že Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 bol\nz hľadiska právneho posúdenia ním spáchaného skutku pre sťažovateľa ako obvineného\npriaznivejší, pričom tento záver považuje aj ústavný súd za ústavne udržateľný. V tejto\nsúvislosti je nutné prisvedčiť obrannej argumentácii dovolacieho súdu v konaní pred\nústavným súdom, podľa ktorej na prípad sťažovateľa nebolo a nie je možné aplikovať\nustanovenie § 86 ods. 1 písm. e) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 o účinnej\nľútosti, tak ako sa toho dožaduje sťažovateľ, pretože v jeho prípade krajský súd\nv odsudzujúcom rozsudku kvalifikoval ním spáchaný skutok právnou vetou, podľa ktorej\nsťažovateľ „... neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty a taký čin\nspáchal vo väčšom rozsahu ...“, čím spáchal „... pokračujúci trestný čin neodvedenia dane\n\n14\n\npodľa § 148a ods. 1, 2 Tr. zákona...“. Inými slovami, aj keď skutok spáchaný sťažovateľom\nbol subsumovaný pod skutkovú podstatu trestného činu neodvedenia dane podľa § 148a\nods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (skutky boli spáchané v období\nroku 2001, pozn.), tak v zmysle znenia tejto skutkovej podstaty sa tohto trestného činu\nnedopustí len ten, kto fakticky neodvedie (nezaplatí) určenému príjemcovi splatnú daň,\nktorú zrazil, tak ako by sa to mohlo zdať z označenia tejto skutkovej podstaty, ale tohto\ntrestného činu sa dopustí aj ten, kto „... neoprávnene v rozsahu nie malom uplatní nárok na\nvrátenie dane...“, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa. Konanie sťažovateľa teda\nnespočívalo vo faktickom neodvedení splatnej dane, ktorú by tak v zmysle ustanovenia\no účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. e) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006,\nmohol dodatočne zaplatiť „... najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po\nskončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami“, ale jeho konanie\nspočívalo v tom, že si neoprávnene uplatnil odpočet DPH, takže dodatočne nemal čo\nzaplatiť, aby naplnil zákonnú dikciu účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. e) Trestného\nzákona účinného od 1. januára 2006.\n26. Aj vzhľadom na uvedené závery najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho\ni odvolacieho možno považovať za logické, ústavne udržateľné, neodporujúce aplikovanej\nprávnej úprave a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by\nmala za následok arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, v príčinnej\nsúvislosti s ktorými by došlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označených\nzákladných práv a práv zaručených v ústave a dohovore. Ústavný súd preto rozhodol tak,\nako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n27. Ďalšou nosnou námietkou sťažnosti sťažovateľa je konštatovanie porušenia jeho\nzákladného práva a práva na obhajobu zaručených v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm.\nc) dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že aj keď mal zvolených dvoch obhajcov,\norgány činné v trestnom konaní vyrozumeli o jednotlivých procesných úkonoch len jedného\nz nich, a tým, že mu malo byť znemožnené nahliadnuť do utajenej časti spisu, čím mu malo\nbyť zabránené v konaní pred súdom účinne brániť svoje práva.\n\n15\n\n28. Pokiaľ ide o právo na obhajobu, dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:\n«Ak ide potom o porušenie práva na obhajobu, toto je závažnou, resp. podstatnou\nchybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je však koncipovaný\noveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len\nporušenie tohto práva „zásadným spôsobom“...\nAko vyplýva z preskúmavaného spisu, efektívna právna pomoc bola dovolateľovi\nposkytnutá\n\npočas\n\ncelého\n\ntrestného\n\nkonania\n\nprostredníctvom\n\nobhajcu\n\n. Skutočnosť, že o úkonoch podľa Trestného poriadku bol vyrozumený len\n, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s\n\n, nenapĺňa\n\ndovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tomto smere ďalej dovolací súd\nodkazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (str. 39). Z uvedeného je zrejmé,\nže k ujme na práve obvineného\n\nna obhajobu zásadným spôsobom nedošlo.\n\nNaopak, odvolací súd zohľadnil predmetné pochybenie krajského súdu pri rozhodovaní\no treste u tohto obvineného...\nObvinený v podanom dovolaní namietal tiež tú skutočnosť, že jeho právo\nna obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom o. i. aj tým, že nemal možnosť nahliadnuť\ndo utajovanej časti spisu. Okrem samotného tvrdenia obvineného o údajnom odopretí\nnahliadať do niektorých častí spisu, nie je možné predmetné tvrdenie žiadnym spôsobom\nverifikovať. Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že obhajca obvineného\nmal možnosť nahliadať do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov.\nNajvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvineného, že v konaní bolo\nzásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je možné akceptovať.»\n29. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje aj na zodpovedajúcu časť odôvodnenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 (s. 39), na ktorú\ndovolací súd odkazuje:\n„Obžalovaný\n\nsi postupne v priebehu konania zvolil a splnomocnil\n\ncelkom sedem obhajcov. Pre obhajcov\n\na\n\nz Advokátskej kancelárie\n\nudelil plnú moc na zastupovanie\n\n16\n\n13. februára 2003, ktorú skutočnosť oznámil súdu a obhajcovia aj požiadali, aby boli\nupovedomovaní o úkonoch.\nAk si obvinený zvolí viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva patria\nkaždému z nich, avšak pri úkonoch podľa Trestného poriadku stačí prítomnosť jedného\nz nich. Písomnosti sa doručujú tomu obhajcovi, ktorého si obvinený určil na doručovanie\npísomnosti a ak tak neurobil, doručí sa tomu obhajcovi, ktorý bol za obhajcu zvolený ako\nprvý.\nV posudzovanom prípade bolo splnomocnenie dvom obhajcom z jednej advokátskej\nkancelárie udelené obžalovaným\n\nv jeden deň. Je pravda, že konajúci súd mal\n\nrozsudok doručiť aj obhajcovi\n\n, avšak keď ho doručil\n\nprávo obhajoby obžalovaného porušené nebolo. Aj napriek tomu odvolací súd\nna pochybenie krajského súdu, ktoré síce nie je spôsobilé ovplyvniť postavenie\nobžalovaného vo veci v jeho prospech, prihliadol pri rozhodovaní o treste.“\n30. V súvislosti s tou časťou námietky sťažovateľa, ktorou namieta porušenie práva\nna obhajobu tým, že o procesných úkonoch trestného konania neboli vyrozumení rovnakou\nmierou obaja ním zvolení obhajcovia, ústavný súd považuje za ústavne udržateľnú\nargumentáciu dovolacieho súdu, že v jeho právomoci o mimoriadnom opravnom\nprostriedku konajúceho súdu je naprávanie nie akéhokoľvek porušenia tohto práva\nna obhajobu, ale iba v prípadoch jeho „zásadného porušenia“, t. j. iba v prípadoch, keď\nprávo na obhajobu nebolo vôbec realizované, čo sa v danom prípade sťažovateľa nestalo,\npretože obhajoba mu bola účinne poskytnutá jedným z ním zvolených obhajcov. Sťažovateľ\nsíce namieta, že oprávneným na posúdenie, či jemu poskytnutá obhajoba bola alebo nebola\núčinná, je iba on sám, a nie súd. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že ak by sťažovateľ\nnebol spokojný s kvalitou, resp. s účinnosťou jemu poskytnutej obhajoby zo strany jedného\nz ním zvolených obhajcov, nepochybne by bol tomuto obhajcovi sám odvolal\nsplnomocnenie, čo sa však nestalo, t. j. sťažovateľ bol stotožnený s rozsahom i s kvalitou\njemu poskytnutej obhajoby, takže v tomto smere nie je možné súhlasiť s jeho tvrdením, že\njeho právo na obhajobu bolo absolútne negované, resp. že obhajoba mu nebola účinne\nposkytnutá. Ústavný súd už v minulosti podotkol, že nie každé porušenie zákona je takej\nintenzity, že by bolo spôsobilé automaticky evokovať porušenie označených práv, ale iba\n\n17\n\ntaké „zásadné“ porušenie, ktoré by dosahovalo rozmer ústavnej neudržateľnosti v tom\nsmere, že by bolo spôsobilé rozhodným spôsobom zasiahnuť a negatívne ovplyvniť\npostavenie jeho adresáta.\n31. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na obhajobu,\nz ústavného hľadiska neobstojí ani jeho námietka, že nemohol účinne brániť svoje práva\nneumožnením jeho obhajcovi nahliadnuť do utajenej časti spisu. Z tvrdení sťažovateľa totiž\nnevyplýva, akým spôsobom, resp. v akej príčinnej súvislosti s touto skutočnosťou malo,\nresp. by mohlo byť negatívne ovplyvnené jeho postavenie v trestnom konaní ako\nobvineného, a sťažovateľ žiadnym spôsobom toto tvrdenie nepreukázal, resp. nevyvrátil\nzáver dovolacieho súdu, že zo spisového materiálu nebolo preukázané v bránení obhajcovi\nv nahliadnutí do spisu. Ako sťažovateľ tvrdí, zo záznamov v spise je zrejmé iba to, že\nobhajca sťažovateľa nahliadol do spisu, resp. v akom rozsahu mu bol spis sprístupnený,\navšak z neho nevyplýva, žeby sa domáhal nahliadnutia aj do utajovanej časti spisu, pričom\nžiadosť by bol oprávnený posúdiť zákonný sudca v danej veci. Inými slovami, predmetná\nnámietka sťažovateľa by v danom prípade disponovala relevanciou, len ak by napriek\nžiadosti sťažovateľovho obhajcu o sprístupnenie utajovanej časti spisu bolo toto\nbezdôvodne súdom odmietnuté; čo sa v danom prípade nestalo.\n32. Vzhľadom na uvedené sa teda aj námietka sťažovateľa o porušení jeho\nzákladného práva a práva na obhajobu javí v intenciách danej veci ako neodôvodnená. Preto\naj v tejto časti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n33. Porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces dal sťažovateľ\ndo súvisu aj s tým, že podľa jeho názoru bol dôkaz záznamu telekomunikačnej prevádzky\njeden z dôkazov, na ktorom bolo založené rozhodnutie o jeho vine vykonaný nezákonným\nspôsobom, keďže v zmysle § 88 ods. 5 Trestného poriadku (účinného do 31. decembra\n2005, pozn.) nebol k prepisu tohto odpočúvania pripojený písomný záznam vyhotovený\norgánom Policajného zboru vykonávajúcim odpočúvanie s uvedením údajov o mieste, čase\na zákonnosti vykonania odpočúvania.\n\n18\n\n34. V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa sa dovolací súd vo svojom\nrozhodnutí takto vysporiadal:\n„Dovolanie možno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré\nneboli súdom vykonané zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.). V tejto\nsúvislosti obvinený namietal údajne nezákonne získaný záznam telekomunikačnej činnosti\na absenciu písomných záznamov v zmysle § 88 ods. 5 Tr. por...\nDovolací súd po preskúmaní tajnej prílohy spisového materiálu konštatuje,\nže namietaný záznam telekomunikačnej činnosti je dôkaz získaný zákonným spôsobom,\ntak ako uviedol už aj odvolací súd na str. 40 druhostupňového rozhodnutia.\nVo vzťahu k úradným záznamom vyhotoveným k prepisom odtajnených telefonických\nhovorov nachádzajúcich sa v zväzku č. 88 vyšetrovacieho spisu, je treba poukázať, že\nv každom tomto prepise je uvedený dátum a čas jeho vyhotovenia, pričom za týmto\nprepisom nasleduje úradný záznam vyšetrovateľa PZ o vykonanej lustrácii so zistenými\nosobami účastníckej telefonickej stanice. Ďalšia časť záznamov sa nachádza aj v utajovanej\nprílohe spisu z 15. februára 2002 s uvedením subjektu, ktorý vyhotovil konkrétny záznam,\ndátumu a času jeho vyhotovenia a obsahu podstatnej informácie z telefonických\nodposluchov v zmysle ustanovenia § 88 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006.\nNapriek niektorým procesným nedostatkom v predmetných úradných záznamoch, tieto\nnespôsobujú nezákonnosť dôkazu získaného odpočúvaním telefonických hovorov - záznamu,\ntak ako si to predstavuje obvinený. Na záver je treba poukázať na to, že tieto netvorili\npodklad pre rozhodnutie o vine a treste dovolateľa. preto sú z pohľadu dovolacieho súdu\nirelevantné.“\n35. Z citovaného, ako aj z tomuto rozhodnutiu predchádzajúceho rozhodnutia\nodvolacieho súdu sp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012 je zrejmé, že súdy vyvrátili tvrdenie\nsťažovateľa o tom, že bol dôkaz odpočúvania telekomunikačnej prevádzky nezákonný,\npričom nezákonnosť sťažovateľ odvodzoval iba od skutočnosti, že k prepisu tohto\nodpočúvania nemal byť pripojený písomný záznam o mieste, čase a zákonnosti jeho\nvykonania, pretože tento záznam sa napokon nachádzal v utajovanej časti spisu. Predmetný\nzáznam by síce mal byť technicky pripojený k prepisu predmetného telefonického\nodpočúvania použitého ako dôkaz, avšak sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej\n\n19\n\nby bolo možné usúdiť, že toto technické pochybenie o umiestnení záznamu v spise samo\nosebe mohlo mať alebo malo aj nepriaznivý vplyv na jeho postavenie ako obvineného\nv trestnom konaní. Tobôž ak, ako to tvrdí aj sám sťažovateľ, jeho obhajca už počas konania\nna prvom stupni nahliadol do súdneho spisu, avšak tento technický nedostatok, ktorý tak\nmohol spozorovať, nenamietal.\n36. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že zásady spravodlivého súdneho konania\nboli porušené aj tým, že bol odsúdený bez toho, aby vo veci konajúce súdy vykonali aj\ndôkazy svedčiace v jeho prospech, dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:\n„Neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nevykonania navrhnutých\ndôkazov (ako napr. výsluch svedkov..., konfrontácie s..., overenie jeho hodnovernosti,\nvyžiadanie kópie záznamu nahrávky rozhovoru svedka..., nariadenie znaleckého\ndokazovania znalcom z odboru ekonomiky), pretože ak uplatnenie práva na obhajobu\nspočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom\nkonaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym\nrozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie\ndôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.\nNámietky v tomto smere môže procesná strana uplatniť v rámci odvolacieho konania.\nV tomto smere je treba poukázať na to, že uznesením na hlavnom pojednávaní konanom\n19. januára 2009 boli návrhy obhajcov na doplnenie dokazovania zamietnuté (č. l. 22903,\nzv. 100).“\n37. Z uvedeného vyplýva, že je síce pravdou, že sťažovateľ ako obvinený mal právo\nnavrhovať dôkazy, pričom tomuto jeho právu korešpondovala povinnosť orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu zaujať k týmto návrhom stanovisko, t. j. buď týmto návrhom\nvyhovieť a navrhované dôkazy vykonať, alebo odôvodniť, prečo ich vykonanie nepovažujú\nza potrebné, resp. za nevyhnutné. Uvedené však neznamená, že sťažovateľ by mohol\nbez ďalšieho, t. j. bez dôvodného a opodstatneného spochybnenia dôvodov orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu o nevyhovení týmto návrhom, namietať, že jeho návrhom\nna vykonanie dôkazov nebolo vyhovené. Inými slovami, namietanie samotného záveru\n\n20\n\norgánov\n\nčinných\n\nv trestnom\n\nkonaní\n\na súdu\n\no nevyhovení\n\ndôkazným\n\nnávrhom\n\nbez kvalifikovaného oslabenia ich dôvodov na takýto postup samo osebe nepostačuje\nna naplnenie záveru a nezákonnom alebo ústavne neudržateľnom postupe orgánov činných\nv trestnom konaní a súdu v procese dokazovania.\n38. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ tiež namietal, že najvyšší súd\nv dovolacom konaní nenapravil ani pochybenie odvolacieho (najvyššieho) súdu, ktorý mu\nmal v porovnaní s prvostupňovým odsudzujúcim rozsudkom uložiť pre neho nepriaznivejší\ntrest, pretože zatiaľ čo krajský súd ho odsúdil na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní\n2 rokov so skúšobnou dobou na 2 roky, tak odvolací súd ho bez skúmania jeho majetkových\npomerov odsúdil na peňažný trest v sume 20 000 €, čím spôsobil situáciu, že nepreskúmal,\nči tento peňažný trest bude sťažovateľ reálne schopný zaplatiť. V konečnom dôsledku sa\nsťažovateľ reálne ocitol v pozícii, že kvôli svojej neschopnosti úhrady peňažného trestu\nbude musieť nastúpiť výkon náhradného trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka.\n39. V tejto súvislosti dovolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol:\n«K výhradám ohľadne uloženého peňažného trestu potom dovolaci súd v prvom rade\nkonštatuje, že obvinený nemá pravdu v tom, že peňažný trest právoplatne mu uložený\nodvolacím súdom (pri jeho ukladaní bola navyše zohľadnená i „neprimeraná“ dĺžku\nkonania a zjavné pochybenie krajského súdu spočívajúceho v oneskorenom doručení\npísomného vyhotovenia rozsudku obhajcovi obvineného) je trestom prísnejším ako jemu\nskôr - prvostupňovým súdom uložený podmienečný trest odňatia slobody. Ak ďalej obvinený\npoukazuje na uloženie peňažného trestu vo výmere 20.000 € bez uvedenia meny na\nverejnom zasadnutí odvolacieho súdu, tak k tomu je potrebné uviesť, že ide len o nesprávny\nvýklad dovolateľa. Rozsudok najvyššieho súdu z 18. apríla 2012, sp. zn. 3 To 8/2011, bol\nvyhotovený v písomnej podobe v súlade s rozsudkom tak, ako bol vyhlásený na verejnom\nzasadnutí 18. apríla 2012. Obvinenému predmetnú skutočnosť písomne vysvetlila aj\npredsedníčka odvolacieho senátu v oznámení z 10. septembra 2012. Navyše záverom\nnajvyšší súd v danej súvislosti dodáva, že ak bol trest uložený v rámci zákonnej sadzby, nie\nje možné už v dovolacom konaní preskúmavať (účinne namietať) „primeranosť“ jeho výšky,\n\n21\n\nkeďže takáto námietka nie je subsumovateľná pod žiaden z uplatniteľných dovolacích\ndôvodov.»\n40. V sťažovateľom namietanom smere ústavný súd podotýka, že vzhľadom na úlohu\ndovolacieho súdu bdieť nad zákonnosťou postupov a rozhodnutí súdov nižších stupňov\nnebolo jeho povinnosťou vo svojom rozhodnutí konkretizovať východiská o majetkových\npomeroch sťažovateľa odôvodňujúcich uloženie peňažného trestu sťažovateľovi odvolacím\nsúdom, ale jeho úlohou bolo iba preskúmať, či tento jemu uložený trest mu bol uložený\nv rámci dovolenej zákonnej trestnej sadzby. Z tohto hľadiska možno teda závery\ndovolacieho súdu považovať za ústavne akceptovateľné.\n41. Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý\nv súvislosti s rozhodnutím dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2015 zo 16. augusta 2016\nrozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n42. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv a práv\nzaručených v ústave a dohovore v príčinnej súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu\nsp. zn. 3 To 8/2011 z 18. apríla 2012, ústavný súd konštatuje, že z hľadiska všetkých\nnámietok sťažovateľa (použitie priaznivejšieho Trestného zákona; právo na obhajobu;\nzákonnosť vykonania dôkazu, ako aj namietaný rozsah dokazovania, pozn.) bolo toto\nrozhodnutie odvolacieho súdu vecne preskúmané už v dovolacom konaní, ktorý z dôvodu\nich neodôvodnenosti dovolanie sťažovateľa zamietol. Preto nie je v právomoci ústavného\nsúdu, aby z pozície orgánu ochrany ústavnosti zasahoval do prieskumnej právomoci\ndovolacieho súdu (ústavnú udržateľnosť záverov ktorého ústavný súd už preskúmal, pozri\nvyššie, pozn.) a opätovne vykonával tento prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu.\n43. Napokon, v súvislosti so sťažovateľovým tvrdením, že napriek konštatovaniu\nústavného súdu v uznesení sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. decembra 2012 o danosti dovolacích\ndôvodov proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v odvolacom konaní sp. zn. 3 To 8/2011\nz 18. apríla 2012 dovolací súd túto ochranu sťažovateľovi v dovolacom konaní vedenom\npod sp. zn. 1 TdoV 9/2015 napokon neposkytol, ústavný súd podotýka, že v označenom\n\n22\n\nuznesení ústavný súd deklaroval iba danosť dovolacích dôvodov, neprezumoval však závery\ndovolacieho súdu o ich opodstatnenosti.\n44. Keďže rozhodovanie o nároku na zrušenie napádaných rozhodnutí, ako aj\nrozhodovanie o nároku na priznanie úhrady trov konania je podmienené vyhovením\nsťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd zaručených\nv ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), ústavný súd sa už týmito ďalšími\nnávrhmi sťažovateľa nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. augusta 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestné konanie-trestný poriadok", "trest-ukladanie trestov", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zákaz „reformatio in peius“", "princíp a zásady (zjednotenie pojmov)-zákaz „reformatio in peius“", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestné konanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trest-ukladanie trestov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "3To/8/2011", "guid": null, "vztah": "porusene"}, {"sz": "1TdoV/9/2015", "guid": null, "vztah": "porusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d3036247-4008-45d5-baea-9affe06b3743", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 78/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2015 z 27. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.78.2015.1"}, {"guid": "ussr:3b0d7cb3-37cf-4d70-84f9-3da8a9745af1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 592/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 592/2012 z 12. 12. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-12-12", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3b0d7cb3-37cf-4d70-84f9-3da8a9745af1"}, {"guid": "ussr:489c5e6e-093e-47c5-a6db-0df2378dc98d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2011 z 16. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-16", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:489c5e6e-093e-47c5-a6db-0df2378dc98d"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:afd723c5-06ef-4925-9b53-ebd9b5132755", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.259.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 259/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2021 z 17. 3. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-03-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.259.2021.1"}, {"guid": "ussr:897b7ff8-7796-4a61-9054-c11ddd1409e2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.111.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/2021 z 9. 3. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-03-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.111.2021.1"}, {"guid": "ussr:5be8a447-3c9a-41fc-a2e4-a807fc067f3e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.337.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 337/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 337/2020 z 15. 7. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-07-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.337.2020.1"}, {"guid": "431eda9b-f78d-42ee-b502-f7b39e524a5b:83fafa4f-989c-44fc-a491-03e73581d06d", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7217012964.2", "spisova_znacka": "7To/88/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7To/88/2020 z 4. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7217012964.2"}, {"guid": "0b15c9b1-5c10-45ab-9f14-80a9595822e6:4db42823-b1c9-4adc-8d56-4107a858a0c1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7115010380.5", "spisova_znacka": "4To/1/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4To/1/2018 z 19. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-03-19", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7115010380.5"}]}