{"guid": "ussr:6870a8cd-7665-44dd-ae2c-281e8ecc8778", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.232.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 232/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/2017 z 3. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 232/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.232.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-05-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "nazov": "čl. 5 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "nazov": "čl. 5 ods. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 1 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/6870a8cd-7665-44dd-ae2c-281e8ecc8778", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.232.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.232.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.232.2017.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 232/2017-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, advokátska kancelária, Obchodná 187/6,\nSečovce, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5\na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského\nsúdu v Žiline č. k. 3 Tos 102/2016-4745 z 29. septembra 2016 v spojení s postupom\na uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 19. septembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n25. novembra 2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\n\na uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 102/2016-4745\nz 29. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení\ns postupom a uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 19. septembra 2016\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len\n„okresný súd“) sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 19. septembra 2016 bolo rozhodnuté o vzatí\nsťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s lehotou začatia jej\nplynutia v okamihu prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol\nuložený v trvaní šestnásť rokov rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 3 T 28/2013\nz 18.\n\ndecembra\n\n2015\n\nv spojení\n\ns rozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv Košiciach\n\nsp. zn. 6 To 26/2016 z 26. mája 2016. Krajský súd svojím uznesením č. k. 3 Tos 102/20164745 z 29. septembra 2016 rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn.\n1 Tk 1/2015 z 19. septembra 2016 a vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1\npísm. a) a c) Trestného poriadku s lehotou začatia jej plynutia v okamihu prepustenia\nsťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody. Materiálnou podmienkou sťažovateľovej\nväzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku je/bola obžaloba\nprokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 19/14 pre trestné\nčiny vraždy spáchané formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. c)\na f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného v čase skutku (ďalej aj ,,Trestný zákon\nč. 140/1961 Zb.“) a o ktorej koná okresný súd pod sp. zn. 1 Tk 1/2015. V ostatnom podal\nsťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.\n3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazom na judikatúru ústavného súdu\na Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a zhodne s argumentáciou\nv sťažnostnom konaní v súhrne argumentoval/namietal (k porušeniu práva na spravodlivé\nsúdne konanie) „... pochybnosti o nestrannosti okresného súdu, lebo na odôvodnenie väzby\nurobil závery, ktoré sa fakticky blížia uznaniu viny, (k dôvodom útekovej väzby, pozn.)... sa\ndobrovoľne dostavil na procesný úkon dňa 17.10.2012, kde bol zadržaný a od tohto\nokamihu je vo väzbe, a že jeho sporadické zdržiavanie sa v Maďarsku nemožno považovať\nza dôvod tzv. útekovej väzby, (k hrozbe vysokého trestu, pozn.)... poukázal na skutočnosť, že\n2\n\npredmetné skutky boli spáchané v rokoch 1997 (\n\n) a 1999 (\n\n), teda že\n\nso zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestného činu sa oslabuje možnosť\nrealizácie účelu trestu, a že v jeho prípade predpokladaná výška trestu neodôvodňuje\nobavu, že ujde, pretože v prípade uloženia trestu pôjde o súhrnný trest, z ktorého sťažovateľ\nuž „odsedel“ 16 rokov, ktoré sa mu započítavajú, (k neprimeranej dĺžke väzby, pozn.)...\npoukázal, že je obmedzený na osobnej slobode od 17.10.2012, a teda jeho väzba prekročila\nprimeranú hranicu a zo strany generálnej prokuratúry neboli produkované žiadne\nkonkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodnili obavu z úteku, (k dôvodnému podozreniu\nz trestnej činnosti/trestného činu, pozn.)... poukázal na morálny profil kajúcnikov\n(viacnásobných vrahov), ich nespoľahlivosť, a na fakt, že sťažovateľa začali usvedčovať\nviac ako 15 rokov po spáchaní skutkov a to výmenou za beztrestnosť za iné vraždy.“.\nVychádzajúc z postupu okresného súdu, ktorý pri skúmaní materiálnych podmienok väzby\n„... sa dopustil selekcie dôkazov, keď výpovede svedkov, ktorí buď priamo vyviňujú\nsťažovateľa...\n\nalebo\n\npodstatným\n\nspôsobom\n\nspochybňujú\n\nvýpovede\n\nkajúcnikov...\n\nv napadnutom uznesení ani neuviedol, vôbec na ne neprihliadal... “ namietal postup tohto\nsúdu, ktorý vôbec nekonal/nerozhodoval o námietke zaujatosti proti senátu tohto súdu,\nv dôsledku čoho mal krajský súd „... nariadiť okresnému súdu, aby rozhodol o vznesenej\nnámietke zaujatosti a preskúmať, či okresný súd neprejudikoval stanovisko k vine\nsťažovateľa.“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd námietku «... týkajúcu sa nestrannosti\nokresného súdu (prejudikovanie viny) preformuloval (deformácia) na námietku „...rozsahu\nhodnotenia zabezpečených dôkazov“ a ku zvyšnej časti sa vôbec nevyjadril.».\nĎalšia argumentácia sťažovateľa v podanej ústavnej sťažnosti je len podrobnejšou\nreplikou jeho argumentov spochybňujúcich predpoklady tak útekovej, ako aj preventívnej\nväzby v jeho trestnej veci s preferenciou judikatúry ústavného súdu a ESĽP k jeho\nprepusteniu na slobodu ako napríklad „(i) Okresný súd... neposkytol špecifické dôvody,\nprečo by mal byť... (sťažovateľ, pozn.) väzobné stíhaný. To platí aj opačne, že okresný súd\nnekonkretizoval dôvody, pre ktoré by nemohlo trestné konanie plynulo pokračovať aj\nza situácie, že sťažovateľ by bol stíhaný na slobode, (ii) v tej súvislosti... poukazuje, že dal\nsúhla,s aby sa hlavné pojednávania vykonávali v jeho neprítomnosti, čím podstatným\nspôsobom uľahčil priebeh konania na úkor svojich práv na obhajobu, (iii) okresný súd sa\nvôbec nevysporiadal s faktom, že... sa dobrovoľne dňa 17.10.2012 dostavil na policajnú\nstanicu na procesný úkon, kde bol zadržaný, (iv) okresný súd založil svoje rozhodnutie\n3\n\nna úradnom zázname Prezídia PZ, ÚBOK odbor Východ, oddelenie odhaľovania č. p. PPZBOK-V-55-327/2010 z 16.10.2012, podľa ktorého sa... v poslednom období zdržiaval\nv meste Nyíregyháza v Maďarsku na neznámej adrese! Ide o operatívne záznamy z inej\ntrestnej veci, ktoré by nemali byť súčasťou spisu, alebo ak prokurátorka predkladá takýto\nlistinný dôkaz, mala predložiť celý operatívny spis a nie selektívne vyberať (svojvoľne)\nlistiny, (v)... bol z výkonu trestu prepustený v novembri 2011. Neboli mu uložené žiadne\nobmedzenia, zákazy ani príkazy ani povinnosť hlásiť policajtom adresu svojho pobytu\nna Slovensku a v zahraničí. Až do jeho zadržania 17.10.2012 sa proti nemu neviedlo žiadne\ntrestné stíhanie, (vi) tvrdenie okresného súdu, že... nemá stále bydlisko na území SR je\nv extrémnom rozpore s preukázanými faktami, pretože bolo bezpečne dokázané, že... býval\nna adrese trvalého bydliska spolu so svojimi rodičmi, a iba sporadicky sa zdržiaval\nv Maďarsku, (vii) okresný súd opomína ďalší fakt, že na sťažovateľa nikdy nebol vydaný\neurópsky zatýkací rozkaz, medzinárodný zatýkací rozkaz ani príkaz na zatknutie. Totižto\nsťažovateľ sa nikdy nevyhýbal trestnému stíhaniu, (viii) z odôvodnenia uznesenia okresného\nsúdu nijak nevyplýva, ako z konania sťažovateľa, prípadne z iných konkrétnych skutočností\nvyplýva konkrétna obava, že sťažovateľ by pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo sa\nskrývať. Samotná hrozba vysokého trestu je pre takýto záver nedostatočná. ... sťažovateľovi\nsíce hrozí vysoký trest, ale v jeho prípade by išlo o súhrnný trest, z ktorého už vykonal viac\nako 16 rokov a vezmúc do úvahy dlhý odstup času od spáchaných skutkov (r. 1997 a 1999)\nmožno s istotou vylúčiť doživotný trest (nie sú splnené podmienky podľa § 29 ods.3 písm. c)\nTr. zák. účinného do 31.12.2005) aj trest v hornej hranici trestnej sadzby, t. j. 25 rokov,\n(ix) Sťažovateľ... poukazuje na fakt, že po prepustení z výkonu trestu v novembri 2011 až\ndo 17.10.2012 bol na slobode. Nedopustil sa žiadnych protiprávnych aktivít, nebol\nupodozrievaný ani obvinený zo žiadneho trestného činu spáchaného v tomto období. Riadne\nsa začlenil do spoločnosti a žil usporiadaným životom. Tieto okolnosti jasne a nepochybne\ndokazujú, že u sťažovateľa nie sú dôvody na väzbu podľa §71 ods.1 písm.c) Tr.por.,\n(x) krajský súd založil svoje rozhodnutie na skutkových okolnostiach vyplývajúcich\nz rozsudkov Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1T 14/00 a Okresného súdu Košice I\nsp. zn. 3T/28/2013, pričom ide o skutky z rokov 1999 a 2001. Odôvodňovať tzv. preventívnu\nväzbu v roku 2016 skutkovými okolnosťami z rokov 1999 až 2001 neobstojí tobôž vtedy, keď\nod r.2001 až doposiaľ... nebol obvinený ani upodozrievaný zo žiadnej protiprávnej činnosti\nspáchanej v tomto období, (xi) krajský súd sa nevysporiadal ani s ďalšími dôležitými\n4\n\nfaktami, teda že u sťažovateľa od r.2001 až doposiaľ neboli zistené žiadne protiprávne\naktivity a že „nebezpečné zoskupenie“, ktorého mal byť... členom už dávno neexistuje.\nSťažovateľ podotýka, že Trestný zákon účinný do 31.12.2005, kedy sa mali stať\nprejednávané trestné činy vrážd\n\na\n\n, vôbec nepoznal termín „nebezpečné\n\nzoskupenie“. Tento termín bol zavedený až Trestným zákonom č.300/2005 Z. z. v ust.\n§ 141.». V závere sťažovateľ uzatvára, že „Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline... je\nsvojvoľné, arbitrárne a nepresvedčivé...“.\n4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„1) Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1Tk 1/2015 uznesením\nz 19.09.2016 porušil základné práva\n\nuvedené v čl.17 ods.2, ods.5 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a čl.5 ods.4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nv súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu.\n2) Krajský súd v Žiline v konaním vedenom pod sp. zn. 3Tos/102/2016 porušil\nzákladné práva\n\nuvedené v čl.17 ods.2 ods.5 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a čl.5 ods.4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\narbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou uznesenia Krajského súdu v Žiline z 29.09.2016\nč. k. 3Tos/102/2016-4745 v súvislosti s právom na zákonného a nezaujatého sudcu.\n3) Okresný súd v Žiline uznesením sp. zn. 1Tk 1/2015 z 19.09.2016 porušil základné\npráva\n\nna osobnú slobodu podľa čl.17 ods.2, ods.5 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a čl.5 ods.1 písm. c), ods.3, ods.4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.46 ods.1 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n4) Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 3Tos/102/2016 z 29.09.2016 porušil\nzákladné práva\n\nna osobnú slobodu podľa čl.17 ods.2, ods.5 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a čl.5 ods.1 písm. c), ods.3, ods.4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.46 ods.1 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n5) Uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 3Tos/102/2016-4745 z 29.09.2016 sa\nzrušuje.\n\n5\n\n6) Uznesenie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 1Tk 1/2015 z 19.09.2016 sa zrušuje\na Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby\n\nbezodkladne prepustil\n\nna slobodu.\n7) Sťažovateľovi\n\npriznáva primerané finančné zadosťučinenie\n\nvo výške 5000 €, ktoré je mu povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline do 30 dní\nod právoplatnosti tohto nálezu.\n8) Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi\n\ntrovy\n\nprávneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Sabóa do 30 dní\nod právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti\no organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov\nustanoví zákon.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n6\n\n7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia\nI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).\n8. Krajský súd v uznesení č. k. 3 Tos 102/2016-4745 z 29. septembra 2016\nv podstatnom uviedol:\n,,Krajský súd na podklade podaných sťažností preskúmal v zmysle § 192 ods. 1\nTr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu\npredchádzalo a zistil, že sťažnosť prokurátorky je dôvodná a sťažnosť obžalovaného nie je\ndôvodná.\nPo preskúmaní trestného spisu krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo\nnapadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými\nustanoveniami Trestného poriadku. Výrok uznesenia okresného súdu, podľa ktorého súd\nobžalovaného\n\nvzal do väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.\n\nzodpovedá tiež stavu veci a zákonu, pričom krajský súd však dospel k záveru, že je u neho\nsplnený dôvod väzby aj v zmysle písmena c) § 71 ods. 1 Tr. por.\nOkresný súd výroky napadnutého uznesenia v odôvodnení podrobne a logicky\nzdôvodnil, s týmito dôvodmi sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil, pričom\nv podrobnostiach na ne odkazuje.\nK námietke obžalovaného, pokiaľ sa týka rozsahu hodnotenia zabezpečených\ndôkazov, je potrebné uviesť, že pri hodnotení materiálneho dôvodu väzby v zmysle § 71\nTr. por. súd je povinný sa zaoberať dôkazmi, ktoré sú zabezpečené v trestnom spise, a to\nz pohľadu, či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a či sú tu dôvody na podozrenie, že\ntento skutok spáchal obvinený. Bez takéhoto hodnotenia by okresný súd nemohol rozhodnúť\n7\n\no vzatí obžalovaného do väzby. Tento postup okresného súdu krajský súd hodnotí ako\nsúladný so zákonom.\nPo vyhodnotení dôkazov založených v trestnom spise krajský súd sa stotožnil\ns názorom prokurátorky Generálnej prokuratúry SR, že u obžalovaného\nexistuje aj dôvod väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda, že z konania\nobžalovaného, ako aj ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude\npokračovať v trestnej činnosti. K tomu je potrebné uviesť, že obžalovaný\n\nešte\n\npočas väzby, ktorá predchádzala súčasnému výkonu trestu odňatia slobody, inicioval\nspáchanie závažnej trestnej činnosti, pričom páchateľom tejto závažnej trestnej činnosti bol\nbrat obžalovaného\n\n. Z uvedeného dôvodu sa krajský súd stotožnil s názorom\n\nprokurátorky, že u neho existuje aj dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Preto\nkrajský súd tejto sťažnosti vyhovel a zobral obžalovaného do väzby aj v zmysle vyššie\ncitovaného zákonného ustanovenia.“\n9. Okresný súd v uznesení sp. zn. 1 Tk 1/2015 z 19. septembra 2016 v podstatnom\nuviedol:\n«Súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, s prihliadnutím\nna vyjadrenie obžalovaného, obhajcu, prokurátorky na neverejnom zasadnutí, dospel\nk záveru, že aj v danom štádiu trestného stíhania je vedenie trestného konania proti\nobžalovanému\n\npre skutky pod bodom 2) a 3) obžaloby, dôvodné, pričom\n\ntieto skutky sú trestným činom a to v bode 2) obžaloby právne kvalifikovaným ako trestný\nčin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr.\nzák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Z.z. a v bode 3) ako trestný čin vraždy\nv spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), f) Tr. zák. č. 140/1961\nZb. v znení zákona č. 10/1999 Z. z.\nObžalovaný\n\npopiera spáchanie skutku pod bodom 2) obžaloby.\n\nDôvodnosť podozrenia obžalovaného\nobžaloby (vražda\na\ntrestného činu vraždy\n\nzo spáchania skutku pod bodom 2)\n\n), vyplýva predovšetkým z výpovedí svedkov\n.\n\nsa tiež mal priamo podieľať na spáchaní\n, pričom ohľadne spáchania tohto skutku mu bolo\n\ndočasne odložené vznesenie obvinenia. Svedok\n\nv rámci svojej výpovede podrobne\n\npopísal účasť svojej osoby, ďalších osôb, ako aj obžalovaného\n8\n\nna spáchaní\n\ntohto skutku. Za účelom usmrtenia bol\n\nodvezený k\n\n.\n\nPokiaľ v minulosti inak vypovedal (teda v prospech obžalovaného\n\n), bolo to\n\nz dôvodu, lebo mal strach z\n\na\n\n, no v konečnom dôsledku sa\n\nrozhodol, že bude vypovedať pravdu, ako v skutočnosti k tejto vražde došlo. Svedok\nje rovnako stíhaný pre vraždu\n\na to v inom trestnom konaní. Svedok\n\ntiež popísal okolnosti a priebeh spáchania skutku vraždy\n\n, ako aj osoby,\n\nktoré sa mali na tomto skutku podieľať. Svedok zotrval na účasti\n\nna tejto\n\nvražde, týmto si je istý. Pokiaľ sa medzi jeho výpoveďami vyskytli určité nezrovnalosti,\nuvedené zdôvodňuje dlhou dobou od spáchania tohto skutku, ako aj skutočnosťou,\nže vypovedá k veľkému počtu vrážd, na ktorých sa buď on sám zúčastnil, alebo o ktorých vie\nlen z počutia. Pokiaľ pri pitve\n\nnebola u neho zistená prítomnosť Rohypnolu, pričom\n\ntento mu mal byť podľa svedka\n\nkrátko pred usmrtením podaný, svedok\n\nuviedol, že on síce dal pokyn k tomu, aby\n\nbol Rohypnol daný, no on už ďalej\n\nosobne nesledoval, či mu tento bol skutočne podaný alebo nie, teda či bol splnený jeho\npokyn. Sú však známe a znalecky preukázané aj také prípady, keď hoci sa osobe pred\nsmrťou Rohypnol podá, tento sa následne pri pitve nezistí. V súvislosti s výpoveďami\nsvedkov\n\na\n\n, ktorí mali byť priamo účastní na vražde\n\n, súd\n\npoznamenáva, že výpovede týchto svedkov v podstatných bodoch korešpondujú.\nSvedok\nvie od\n\nmá sprostredkovanú vedomosť o vražde\n,\n\n,\n\n,\n\nna tomto skutku sa mal podieľať aj\ndo\n\n, o tejto\n, pričom\n\n, mal byť účastný na odvoze\n\n. Sisák mu povedal aj to, že keď\n\nviezli do\n\n,\n\nosoby, ktoré ho tam viezli, už vedeli, že bude zavraždený, preto\nauto do\n\nodviezol\n\n, kde ho odparkoval pred nejakým sídliskom. Konkrétne\n\nmu zas uvádzal motív, pre ktorý mal byť\n\nzavraždený. Je pravdou,\n\nže pôvodne vo veciach vrážd, o ktorých mal vedomosť, nevypovedal, rozhodol sa však\nvypovedať, lebo vo väzení jednoducho dospel a prehodnotil svoj život.\nSvedok\n\nvie o vražde\n\nod\n\nmu k tejto vražde povedal aj to, že\njeho ľuďmi, boli to ľudia z\nSvedok\n\n, pričom\n\nsi dal priviesť\n\na\n\n.\nmá o vražde\n\nvraždy a to, keď sa o tomto rozprávali\n\nvedomosť od hlavných aktérov tejto\nso\n9\n\na\n\n.\n\nSúd poznamenáva, že pokiaľ k vražde\n\nvypovedali svedkovia, ktorí mali\n\ninformácie len sprostredkovane, teda neboli priamymi účastníkmi tohto skutku,\nk okolnostiam a priebehu skutku, a to aj ohľadne privezenia\nobžalovaného\n\nk\n\naj osobou\n\nvypovedali v podstate zhodne a súčasne v podstate zhodne\n\ns priamymi účastníkmi tohto skutku.\nOhľadne motívu vraždy\n\nboli svedkami uvádzané viaceré motívy (pričom\n\nniektorí svedkovia uvádzali totožné motívy). V tejto súvislosti súd poznamenáva, že nie je\nvylúčené, aby viaceré osoby podieľajúce sa na vražde\n\nmali rôzne motívy na jeho\n\nusmrtení, vzhľadom na spôsobom života\n\n, boj medzi jednotlivými\n\nkonkurenčnými skupinami, ale aj boj o pozície v rámci skupiny a za tejto situácie nie je\nnereálne, že\n\nsa mohol dostať do konfliktu s viacerými osobami, a teda mohli tu byť\n\nviaceré motívy pre jeho usmrtenie.\nSvedkyňa\nmanžel\nvyjadril, že\n\n, manželka nebohého\n\n, vypovedala, že jej\n\ncca 1 mesiac pred smrťou ukončil vzťah s\nprešiel k\n\n, lebo u\n\n, manžel sa\n\nje viac peňazí. Teda cca\n\n1 mesiac pred smrťou sa manžel prestal stretávať s\noddelili. Manžel sa najviac kamarátil s\n\na\n\n, ktorí sa\n\n, pričom\n\npo smrti\n\nmanžela zostal čudný a bolo na ňom vidieť, že je nervózny.\nDôvodnosť podozrenia je daná tiež s poukazom na závery znaleckého posudku z pitvy\nnebohého\n\n, konkrétne znalecký posudok vypracovaný dňa 05.10.1997\n\npod č. 117-1997 znalkyňami\n\na\n\n.\n\nK znaleckému posudku bola na hlavnom pojednávaní vypočutá znalkyňa MUDr.\n\n,\n\nktorá aj na konanom hlavnom pojednávaní zotrvala na záveroch písomne vypracovaného\nznaleckého posudku. Bezprostrednou príčinou smrti nebohého bolo so životom nezlučiteľné\nstrelné zranenie mozgu spôsobené inou osobou. V čase smrti možno u nebohého určiť\nhladinu alkoholu do 1 promile. Ohľadne času smrti znalkyňa MUDr.\n\nna hlavnom\n\npojednávaní na doplnenie uviedla, že v praxi je veľmi náročné určiť čas smrti, robí sa to\nv podstate orientačne, pričom pri určovaní času smrti sa zohľadňuje viacero faktorov.\nPrioritne túto otázku riešila MUDr.\n\n, ktorej výsluch je aj plánovaný na hlavnom\n\npojednávaní. Súčasne znalkyňa MUDr.\n\npri výsluchu na hlavnom pojednávaní\n\npoukázala na faktory, ktoré majú vplyv na skutočnosť, že aj keď osoba pred smrťou požije\n\n10\n\nRohypnol, tento sa pri následnom toxikologickom vyšetrení po smrti osoby nemusí\nu nebohej osoby zistiť.\nZ listinných dôkazov súd poukazuje na zápisnicu o ohliadke miesta činu zo dňa\n11.07.1997 a z miesta nálezu mŕtvoly\n\n, zápisnicu o dodatočnej ohliadke\n\nz miesta činu zo širšieho okolia zo dňa 12.07.1997, list o prehliadke mŕtveho zo dňa\n11.07.1997, protokol o ohliadke mŕtveho zo dňa 11.07.1997, fotodokumentáciu z miesta\nnálezu mŕtvoly\nzo\n\ndňa\n\nvyhotovenú dňa 11.07.1997, zápisnicu o ohliadke miesta činu\n\n15.07.1997\n\n(miesto\n\nnálezu\n\nvozidla\n\nnebohého\n\n)\n\nvrátane\n\nfotodokumentácie.\nObžalovaný\n\npopiera aj spáchanie skutku pod bodom 3) obžaloby.\n\nDôvodnosť podozrenia zo spáchania tohto skutku vyplýva predovšetkým z výpovede svedka\n, ktorý mal strieľať na\n\nna pokyn obžalovaného\n\n. Svedok v rámci svojich výpovedí opakovane a v podstatných bodoch zhodne\npopisoval priebeh skutku, okolnosti jeho spáchania, osoby, ktoré sa mali na jeho spáchaní\npodieľať. Pokiaľ sa medzi jeho výpoveďami vyskytli určité nezrovnalosti, svedok uvedené\nzdôvodňoval s poukazom na značný odstup času od skutku. Svedok súčasne zdôvodnil svoje\npohnútky, pre ktoré zmenil svoje niekdajšie výpovede, v ktorých nepriznával svoju účasť\nna tomto skutku a rovnako tak aj účasť obžalovaného\n\nna tomto skutku a keď\n\nnásledne začal spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a popisovať, ako\nv skutočnosti došlo k spáchaniu tohto skutku, kto tento spáchal, pričom svedok sa následne\npriznal k svojej účasti na tejto vražde a rovnako popísal aj účasť obžalovaného\nna tejto vražde. Pokiaľ obžalovaný\nzmenenej výpovedi svedka\n\nuvádzal, že aj napriek takejto\n\nnedošlo k povoleniu obnovy konania v inej trestnej veci\n\nvedenej na Okresnom súde Košice I (konanie o návrhu na povolenie obnovy konania vedené\nna Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 6Nt/38/2014), súd poznamenáva, že predmetný\nspisový materiál bude súdom vyžiadaný, no v tejto trestnej veci súd výpoveď svedka\nhodnotí v kontexte ďalších dôkazov vykonaných práve v tejto trestnej veci.\nObžalovaný\n\nje nepriamo usvedčovaný aj výpoveďou svedka\n\n. Svedok bolo osobne prítomný na oslave narodením\n, ktorý mal dosť vypité, povedal, že smrť\nSúčasne po smrti\n\n, kde\nbola jeho robota.\n\nsa po meste hovorilo, že ho majú na svedomí\n\n11\n\nPočul síce aj ďalšiu verziu, že to mal urobiť\nvie, že\n\n, no od manželky\n\nprisahal\n\nSvedok\n\n, že on to nespravil.\n\nmá o smrti\n\nvedomosť od\n\nkeď boli vo výkone trestu odňatia slobody v\n\n.\n\nmu povedal, že tento\n\nskutok spáchal spoločne s bratom\nstrelcom na\n\na\n\n, spravili to preto, lebo im\n\npopísal, ako mal byť\n\n, ktorý bol\n\nnevyhovoval.\n\nmu\n\nzavraždený, pričom v tejto súvislosti súd poznamenáva, že\n\nuvedené korešponduje s výpoveďou svedka\nSvedok\nod\n\n,\n\n.\n\nmá sprostredkovanú vedomosť o vražde\n.\n\nmu o tejto povedal v septembri 2004, keď bol prepustený\n\nz väzby, začali spolupracovať s políciou a postupne si povedali, čo vedeli. K vražde\nmu\n\npovedal, že k tejto malo dôjsť na\n\nspáchať\n\na\n\n, za hotelom\n\n, mali ju\n\nzastreliť\n\n, ktorého si\n\n. Konkrétne mal\n\nna vraždu najali\n\n. Pokiaľ tento svedok popísal, čo mu mal\n\nhovoriť\n\no spôsobe a okolnostiach spáchania tejto vraždy, uvedené korešponduje s popisom priebehu\nskutku svedkom\n\n.\n\nktorým bolo, že\n\nzávideli\n\nSvedok\n\nmu povedal aj motív vraždy\nže vedel zarobiť peniaze.\n\nvie o vražde\n\n.\n\n,\n\nod\n\na\n\nmu povedal, že vraždu naplánoval on so svojim bratom\na\n\nbol potom ten, kto\n\nzavraždil.\n\nmu popísal, ako mali vraždu\n\nspáchať a k motívu mu uviedol, že v tom čase bol\n\nvo väzbe,\n\nmali záujem prevziať na seba aktivity - kšefty, ktoré dovtedy\n\nmal\n\n, no do týchto aktivít sa miešal\n\nv ceste.\n\n, teda\n\nmu o spôsobe a okolnostiach vraždy\n\nskutočnosti ako\n\n, naviac mu\n\nuvádzal rovnaké\n\nešte povedal, že\n\nz pušky kalibru 8. O skutočnostiach týkajúcich sa vraždy\ns\n\nstál\nzastrelil\n\nsa dozvedel, keď sa\n\nskrývali, boli hľadaní v súvislosti s účasťou na viacerých\n\nvraždách, pripravovala sa obhajoba, ak by ich zadržala polícia.\nSvedok\n\nvypovedal, že keď bol v minulosti v bare vo\n\n, kde pracoval\n\n, rozprávalo sa tam o vražde\n\n, kto vyzýval\n\n, aby sa pochválil, ako zastrelil\n\npritom sám uviedol, že\n\nmal zastreliť\n12\n\n. Bol to\n.\n\nAj potom neskôr mu hovoril\n\n, že na\n\nmal strieľať\n\nvypovedal inak, bolo to z dôvodu strachu z\n\n. Pokiaľ v minulosti ako svedok\n.\n\nPokiaľ títo ďalší svedkovia vypovedali, čo im je sprostredkovane známe\no okolnostiach, motíve, priebehu spáchania skutku vraždy\n\n, ich výpovede sú\n\nv podstatných bodoch zhodné a korešpondujú s výpoveďou svedka\nSvedkyne\n\n.\n\n(matka nebohého\n\n(sestra nebohého\n\n) a\n\n) zhodne vypovedali o tom, že\n\nprestal kamarátiť a stretávať s\n\nsa\n\nmal povedať sestre\n\nže\n\nmu nedajú pokoj, že mu závidia.\nDôvodnosť podozrenia je tiež daná s poukazom na závery znaleckého posudku\nvypracovaného dňa 05.12.2014 ohľadne prehliadky a pitvy mŕtvoly nebohého\nznalcami\n\na\n\n, znalcami\n\nz odvetvia súdneho lekárstva. Ohľadne znaleckého posudku bol na hlavnom pojednávaní\nvypočutý znalec\n\n, ktorý aj na konanom hlavnom pojednávaní zotrval\n\nna záveroch písomne vypracovaného znaleckého posudku. Znalci dospeli k záveru, že\nbezprostrednou príčinou smrti\n\nbol šok po úraze a krvácaní pri strelnom\n\nporanení orgánov brušnej dutiny. V súvislosti so znaleckým posudkom vypracovaným týmito\nznalcami\n\na\n\n, ako aj s prihliadnutím\n\nna závery znaleckého posudku vypracovaného pod č. 19/2015 dňa 29.09.2015 znalcom\nz odvetvia\nMUDr.\n\nsúdneho\n\nlekárstva\n\n(znalecký\n\nposudok\n\nvypracovaný na žiadosť obhajoby), obhajoba osobitne poukazovala na to,\n\nže podľa záverov týchto znaleckých posudkov miesto vstrelu na tele nebohého\nbolo v jeho zadnej chrbtovej časti, pričom svedok\n\ntvrdil, že mieril spredu\n\npoškodeného na brucho, no v tejto prednej časti tela nebohého\nzistené miesto vstrelu. V čase výstrelu sa teda nebohý\nako to prezentoval svedok\n\nnebolo\n\nmusel nachádzať v inej polohe,\n\nteda nemohol byť vo vzťahu ku svedkovi\n\notočený spredu, ale musel byť k nemu orientovaný ľavou zadobočnou plochou tela, takmer\nchrbtom. V tejto súvislosti však MUDr.\nmožnosť, že v čase, keď strelec\n\npoukázal na to, že prichádza do úvahy\nzameriaval v hľadáčiku osobu\n\nnemusel si dobre uvedomovať, keď sa sústredil na streľbu, že už v tom čase\n\n,\nurobil\n\npohyb v zmysle rotácie, jedná sa o krátky časový úsek, počas ktorého môže takýto rotačný\npohyb prebehnúť (cca 1,5 sek.). Krátky sa vyjadril, že po výstrele sa na\n13\n\nnepozeral,\n\nďalej sa vyjadril, že bol v šoku. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že od skutku ubehol\ndlhý čas, teda svedok\n\nsi túto skutočnosť už nemusí dobre pamätať.\n\nSúd poukazuje na závery znaleckého posudku vypracovaného ohľadne svedka\nznalcom z odboru psychológie Prof.\n\nzo dňa\n\n29.03.2015, pričom tento znalec aj bol vypočutý na hlavnom pojednávaní a v celom rozsahu\nzotrval na záveroch písomne vypracovaného znaleckého posudku. Na základe znaleckého\nskúmania znalec dospel k záveru, že u svedka\n\nnezistil známky kvalitatívnych\n\nporúch pamäti v zmysle konfabulácii (ako nevedomého vypĺňania pamäťových medzier).\nV štruktúre kognitívnych schopností (intelektu a pamäti) nie sú prítomné známky významnej\ndeteriorácie (úbytku na podklade organických zmien mozgu). Znalec v zásade pokladá\nvšeobecnú vierohodnosť svedka za zachovanú. Intelektové a pamäťové schopnosti svedka sú\nna dostatočne vysokej úrovni a bez známok psychopatológie, ktorá by bránila vypovedať\nvierohodne ku samotnému trestnému činu. Čo sa týka špecifickej vierohodnosti,\nt. j. výpovedí ku konkrétnej udalosti, konkrétnemu trestnému činu (vražda\n\n),\n\nšpecifickú vierohodnosť svedka hodnotí ako dostatočnú.\nĎalej súd poukazuje na závery znaleckého posudku vypracovaného geodetom\nzo dňa 10.10.2011 uzávery ďalšieho znaleckého posudku\nvypracovaného týmto znalcom pod č. 6/2014 zo dňa 16.12.2014.\nSúd poukazuje aj na závery znaleckého posudku vypracovaného Kriminalistickým\na expertíznym ústavom PZ, Košice, dňa 16.12.2014, konkrétne\n, odvetvie kriminalistickej balistiky. Na nebohého\nstrieľané z miesta, ako to ukázal svedok\nuvádzal svedok\n\nmohlo byť\n\nMohlo byť strieľané zo zbrane, ktorú\n\ntakáto zbraň bola vytypovaná už v roku 1999 v odbornom vyjadrení,\n\nktoré vypracoval\n\n. Zbraň, z ktorej strieľal svedok\n\nmala aj puškohľad.\n\nNakoľko zbraň, ani puškohľad nemali k dispozícii v rámci znaleckého skúmania, nedá sa\nurčiť, do akej vzdialenosti osoba, ktorá mieri, v puškohľade videla aj okolie cieľa, na ktorý\nmierila, niekedy je to 1 m, niekedy aj viac (uvedené súd poznamenáva v súvislosti\ns obhajobou obžalovaného\n\n, že svedok\n\nneuvádzal žiadne osoby, ani\n\nvozidlá, ktoré sa mali pohybovať na predmetnom parkovisku, kde bol zavraždený\na to v čase mierenia\n\nna\n\naj keď na parkovisku sa v tom čase mali\n\npohybovať iné osoby a vozidlá).\n\n14\n\nZ listinných dôkazov súd poukazuje na Zápisnicu o ohliadke miesta činu zo dňa\n10.07.1999 vrátane fotodokumentácie, zápisnicu o vyšetrovacom pokuse zo dňa 18.08.2011\nvrátane fotodokumentácie, zápisnicu o rekonštrukcii zo dňa 06.09.2011 vrátane\nfotodokumentácie, zápisnicu o previerke výpovede na mieste (svedok\n\n) zo dňa\n\n21.01.2014 vrátane fotodokumentácie, zápisnicu o rekonštrukcii zo dňa 30.10.2014\n(za prítomnosti svedka\n\n).\n\nV tejto trestnej veci bol ohľadne vyšetrenia duševného stavu vypracovaný znalecký\nposudok na obžalovaného\n\nznalcami z odvetvia psychiatrie\n\n,\ndospelých\n\na znalcom z odvetvia klinickej psychológie\na to dňa 22.12.2014. Obžalovaný\n\nodmietol\n\nznalecké vyšetrenie. Na základe obsahu spisu a krátkeho kontaktu s obžalovaným tu však\nnič nenasvedčovalo pre prítomnosť duševnej choroby alebo poruchy u jeho osoby a to vtom\nsmere, že nič nepoukazovalo na narušenie rozpoznávacích a ovládacích schopností\nu obžalovaného. Obžalovaný chápe zmysel trestného konania.\nS poukazom na vyššie uvedené hodnotenie aktuálnej dôkaznej situácie je súd názoru,\nže vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní (osobitne s poukazom na výsluchy\nsvedkov\n\nna hlavnom pojednávaní), podľa názoru\n\nsúdu nedošlo k žiadnemu podstatnejšiemu oslabeniu obvinenia obžalovaného\npre žalovanú trestnú činnosť. Aj naďalej tu možno konštatovať dôvodnosť podozrenia\nobžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti.\nNa základe uvedeného súd teda dospel k záveru, že doteraz zistené skutočnosti aj\nv tomto štádiu trestného stíhania nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bola\nna obžalovaného\n\npodaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného\n\nčinu a je tu dôvodné podozrenie, že tieto spáchal obžalovaný\n\n.\n\nSúd však dáva do osobitnej pozornosti, že v súvislosti s rozhodovaním o väzbe\nobžalovaného súd skúmal výlučne dôvodnosť podozrenia obžalovaného zo žalovanej\ntrestnej činnosti, pričom o vine či nevine obžalovaného bude môcť súd spoľahlivo\nrozhodnúť až po vykonaní všetkých dôkazov na hlavnom pojednávaní a ich zhodnotení\npodľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých\nokolností prípadu.\nU obžalovaného\n\nje súčasne daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1\n\npísm. a) Tr. por. Väzba obžalovaného, ktorému hrozí vysoký trest, je odôvodnená v zmysle\n15\n\n§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. len za predpokladu zistenia ďalšej konkrétnej skutočnosti,\nktorá v súvislosti s vyššie uvedenou predpokladanou citeľnou sankciou obavu z úteku\nodôvodňuje.\nV prípade spáchania trestného činu vraždy v odseku 2 § - u 219 Tr. zák. č. 140/1961\nZb. v znení zákona č. 10/1999 Z. z. obžalovanému hrozí uloženie trestu odňatia slobody\nna 12 rokov až 15 rokov alebo uloženie výnimočného trestu odňatia slobody nad 15 rokov\naž do 25 rokov alebo na doživotie. Súd si je vedomý a na to poukazuje aj obžalovaný, že\nv danom prípade prichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu odňatia slobody vo vzťahu\nk odsúdeniu Okresného súdu Košice 1 sp. zn. 3T/28/2013, v ktorej trestnej veci mu bol\nuložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 rokov a ktorého výkon mu končí dňa\n17.10.2016. V tejto súvislosti je však nutné poukázať na to, že obžalovanému ešte stále hrozí\nuloženie výnimočného trestu odňatia slobody až na 25 rokov alebo na doživotie, čo za danej\nsituácie možno stále považovať za hrozbu uloženia vysokého trestu. Nakoľko súd aj v tomto\nštádiu trestného konania konštatoval dôvodnosť podozrenia obžalovaného zo spáchania\nžalovanej trestnej činnosti, zároveň v tomto štádiu trestného konania možno teda\nkonštatovať, že obžalovanému uloženie takéhoto trestu reálne hrozí. V čase posledného\npobytu na slobode (súd poznamenáva, že obžalovanému bola obmedzená osobná sloboda\ndňa 17.10.2012, pričom bol vzatý do väzby a následne právoplatne odsúdený v trestnej veci\nvedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 3T/28/2013 a tento trest odňatia slobody si\nobžalovaný aktuálne vykonáva), sa obžalovaný na adrese trvalého bydliska vo\nna ul.\n\nnezdržiaval, resp. zdržiaval sa tam len sporadicky,\n\nnemal teda stále bydlisko na území Slovenskej republiky a to či už na adrese trvalého\nbydliska alebo na inej adrese na území SR. Uvedené vyplynulo z úradného záznamu\nPrezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor východ, oddelenie\nodhaľovania, č. p. PPZ-BOK-V-55- 327/2010 zo dňa 16.10.2012 (č. l. 3947, ktorý úradný\nzáznam bol do spisu doložený prokurátorkou z trestnej veci vedenej na Okresnom súde\nKošice I pod sp. zn. 3T/28/2013 a v ktorej trestnej veci bol obžalovaný stíhaný väzobne\na aktuálne si vykonáva trest odňatia slobody). Podľa zistenia polície, v poslednom období\npred zadržaním sa obžalovaný zdržiaval na neznámej adrese v meste Nyíregyháza\nv Maďarskej republike, čo rovnako vyplynulo z predmetného úradného záznamu polície\nzo dňa 16.10.2012. V tejto súvislosti súd podporne poukazuje aj na vyjadrenie\nobžalovaného na neverejnom zasadnutí, že od februára 2012 chodieval do Maďarskej\n16\n\nrepubliky, kde zvykol aj prespávať u kamarátov, potom v júni 2012 kúpili v meste\nNyíregyháza byt, ktorý bol a je vlastnícky vedený na otca obžalovaného a odvtedy, keď bol\nv Maďarskej republike, zvykol prespávať v tomto byte. Obžalovaný\n\nsa však\n\nv Maďarskej republike zdržiaval bez prihlásenia na určitej konkrétnej adrese (napr.\nna adrese bytu jeho otca), teda polícii nebolo známe konkrétne miesto jeho pobytu\nv Maďarskej republike. Je pravdou, že aktuálne je súdu známa adresa predmetného bytu\nv Maďarskej republike (a zistiteľná zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 3T/28/2013),\nv tejto súvislosti však súd poznamenáva, že obžalovaný nemá žiaden vlastnícky resp. tomu\nobdobný právny vzťah k tomuto bytu, aj keď otec obžalovaného zomrel, doposiaľ ohľadne\ntohto bytu neprebehlo dedičské konanie a vzhľadom na smrť otca obžalovaného,\npo ukončení dedičského konania, nemožno vylúčiť ani prevod bytu na inú osobu mimo\nrodiny\n\nteda aktuálne sú nejasné aj budúce právne vzťahy rodiny\n\nk tomuto bytu v Maďarskej republike. Naviac, obžalovaný pri výsluchu na neverejnom\nzasadnutí uviedol, že má rodinu aj v zahraničí a počas výkonu trestu odňatia slobody je\ns ňou v kontakte. Ďalej súd poukazuje na to, že obžalovaný nemá žiadne pevnejšie\na trvalejšie väzby k určitému konkrétnemu miestu, vrátane adresy trvalého bydliska, a to ani\nz dôvodov osobných, majetkových, či pracovných. V obdobiach, keď bol obžalovaný\nna slobode, nikde nepracoval, nebolo na neho vedené žiadne podnikanie, pomáhal\ns podnikaním otcovi (otec zomrel). Obžalovaný je slobodný, bezdetný. Nemá vlastnícky ani\nžiaden obdobný právny vzťah k nejakej nehnuteľnosti. Na adrese trvalého bydliska síce\npodľa vyjadrenia obžalovaného má žiť jeho matka, no obžalovaný bol po dlhú dobu\nv podstate 16 rokov s matkou v kontakte len z väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody.\nSúd u obžalovaného nezistil dôvod väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.,\nt. j. obavu z pokračovania v páchaní najmä rovnakej trestnej činnosti, za akú je stíhaný\nv tomto trestnom konaní a za akú už aj bol právoplatne odsúdený. Pokiaľ bol obžalovaný\nodsúdený za pokus vraždy osoby menom Zaťko a to rozsudkom Krajského súdu Prešov\nsp. zn. 1T/14/2000 zo dňa 12.12.2003, jednalo sa o skutok ešte zo dňa 17.11.1999. Ďalej bol\nobžalovaný odsúdený a aktuálne si vykonáva trest odňatia slobody za účasť na vražde\nosoby menom Baláž, za čo bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice I\nsp. zn. 3T/28/2013 zo dňa 18.12.2015, pričom tento skutok sa mal stať v bližšie\nnezistenej dobe počas výkonu väzby obžalovaným\n\nv inej trestnej veci\n\nv rokoch 1999-2001. Aktuálne je obžalovaný v tomto trestnom konaní stíhaný pre dva\n17\n\ntrestné činy vraždy z rokov 1997 a 1999. Tu súd poukazuje nielen na dávnu minulosť rokov\n1997 - 2001, kedy sa tieto vraždy stali, ale aj na fakt, že obžalovaný sa tejto trestnej činnosti\nmal dopúšťať ako člen nebezpečného zoskupenia osôb páchajúcich trestnú činnosť, pričom\nuvedená skupina už dávno neexistuje, väčšina jej členov je vo výkone trestu odňatia\nslobody, vo väzbe, či mŕtva, pričom súd poukazuje aj na obdobie 90 - tých rokov, kedy\ntakéto skupiny páchajúce trestnú činnosť pôsobili na území SR. Pokiaľ má obžalovaný ešte\nďalšie záznamy v odpise z registra trestov, pričom sa už jedná o záznamy pre menej\nzávažnú trestnú činnosť, rovnako sa jedná o odsúdenia z rokov 1996 a 1997. Ak ďalej\nprokurátorka poukazovala na to, že tu hrozí dôvodná obava, že obžalovaný by sa aj voči\nniektorému zo svedkov v tejto veci mohol dopustiť obdobného konania, pre aké bol\nprávoplatne odsúdený v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 3T/28/2013\n(rozsudky na č.l. 4218, 4264), súd poznamenáva, že za pomerne dlhé obdobie od momentu\nvznesenia obvinenia obžalovanému v tejto veci nebolo zistené, že obžalovaný by sa vo\nväzbe, alebo následne vo výkone trestu odňatia slobody mal dopúšťať takých protiprávnych\naktivít, ktoré by smerovali k „umlčaniu svedkov v tejto trestnej veci“. Naviac, keď sa\nobžalovaný v presne nezistenom čase rokov 1999 - 2001 z väzby dopúšťal protiprávneho\nkonania smerujúceho k smrti\n\nvtedy ešte existovala skupina páchajúca trestnú\n\nčinnosť, ktorej mal byť členom a trestnú činnosť mal spáchať práve v súčinnosti s členmi\ntejto skupiny, ktorá, ako už bolo vyššie uvedené, dávno neexistuje. Len podporne súd\npoukazuje, pričom si je vedomý toho, že dôvody väzby je nutné skúmať v tej-ktorej trestnej\nveci individuálne, že ani v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.\n3T/28/2013, v ktorom bol obžalovaný vo väzbe až do 26.05.2016, nebol vo väzbe aj z\ndôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.\nNakoľko súd u obžalovaného konštatoval splnenie tak materiálnych, ako aj\nformálnych podmienok väzby, súd rozhodol o vzatí obžalovaného do väzby a to z dôvodu\npodľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., pričom lehota väzby začne obžalovanému plynúť\nmomentom prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol právoplatne uložený\nv trestnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I a ktorý si obžalovaný aktuálne vykonáva\na z jeho výkonu má byť prepustený dňa 17.10.2016. Obžalovaný väzbu vykoná v Ústave\nna výkon väzby a ústave na výkon trestu odňatia slobody Žilina. Súd na okraj poznamenáva,\nže obžalovaný\n\nv tejto trestnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina\n\npod sp. zn. 1 Tk/1/2015, v minulosti väzobne stíhaný nebol.\n18\n\nZohľadniac vyššie uvedené konkrétne okolnosti, zakladajúce dôvody väzby\nu obžalovaného súd dospel k presvedčeniu, že jeho väzbu nie je možné nahradiť dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka a to ani za súčasného uloženia primeraných povinností\na obmedzení (§ 82 Tr. por.). Takáto substitúcia väzby s poukazom na charakter trestnej\nčinnosti kladenej mu za vinu v spojitosti s konkrétnymi skutočnosťami zakladajúcimi dôvody\nväzby sa javí v danom prípade ako celkom nedostatočná. Jeho ponechanie na slobode aj\npo zohľadnení účinkov dohľadu probačného a mediačného úradníka (i s uložením\nprimeraných povinností a obmedzení) by výrazne zvýšilo riziko zmarenia účelu trestného\nkonania útekom alebo skrývaním sa obžalovaného pred vedeným trestným konaním\na trestom. V posudzovanom prípade nie je možné konštatovať celkom zjavnú neprimeranosť\nväzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom probačného a mediačného úradníka\nza súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení. Primáme vzhľadom na osobu\nobžalovaného, ale aj s prihliadnutím na povahu prejednávaného prípadu, v súčasnom\nštádiu trestného konania súd nepovažoval uvedený inštitút za dostatočný a rovnako dospel\nk záveru, že účel väzby v súčasnom štádiu trestného konania u obžalovaného nemožno\ndosiahnuť nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad\nobžalovaným za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení. Osobitne však\nsúd poukazuje na to, že v tomto prípade je obžalovaný stíhaný pre trestný čin, ktorý by\nv zmysle ustanovení aktuálne platného Trestného zákona bol obzvlášť závažným zločinom.\nV zmysle § 80 ods. 2 Tr. por. v prípade vedeného trestného konania pre obzvlášť závažný\nzločin, je väzbu možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka len vtedy,\nako to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. V tomto prípade však neboli zistené žiadne\ntakéto výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali nahradenie väzby obžalovaného\ndohľadom probačného a mediačného úradníka. Preto súd rozhodol, že väzba obžalovaného\nsa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka.»\nIII.\nK namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím\nokresného súdu\n10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,\nže ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať\n19\n\nsťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv\npred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd\nteda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný\nsúd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,\nže ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných\norgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\n11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu sťažovateľa, ústavný súd\nvzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné\npodať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť\nv tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nIV.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru\nkaždý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh\nna konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody\na nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju\njudikatúru už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08,\n20\n\nII. ÚS 23/05, II. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide\no všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu\nku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné\nustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere\nšpeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného\npráva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia\nosobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie\nspravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto\nsú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.\nK rovnakému záveru dospel ústavný súd aj pri sťažovateľom označenom čl. 5 ods. 4\ndohovoru, pretože ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa vzťahuje\nna rozhodovanie o vzatí do väzby. Naproti tomu procesné pravidlá týkajúce sa skúmania\ndôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.\nKeďže v danom prípade ústavný súd neskúmal rozhodnutie súdu o dôvodnosti ďalšieho\ntrvania sťažovateľovej väzby, ale rozhodnutie súdu a jeho vzatí do väzby, odmieta\nsťažovateľom podanú sťažnosť vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože\noznačené práva nemajú vecné vyjadrenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného\nstíhania.\nV.\n14. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy\nnikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný\nzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má\nprávo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem\nnasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom...\npísm. c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred\npríslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú\n21\n\noprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo\nv úteku po jeho spáchaní. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak\npozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť\nihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon\nsúdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas\nkonania.\n15. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu\nk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného\ndôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v\nktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil\nprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,\nresp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť\npodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva\nneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím\nsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho\ntrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia\nvšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).\nZákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou\npodstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto\nkonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého\nvyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti\nväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie\nna základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).\n16. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného\nsúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len\nna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa\nberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými\nokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne\nskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.\nkonkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci\nústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov\n22\n\nvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie\ndo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne\nuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného\na prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho\nprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).\n17. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou\nje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).\n18. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť\n„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem\ntoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné\ns účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,\nII. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa\nčl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky\njeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej\naplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti\nide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že\ndo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná\núprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou\nústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru\nvyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)\naž f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto\nrešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov\n(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň\nmusí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou\n(k tomu pozri rozsudok ESĽP vo veci Bozano v. Francúzsko, z 18. 12. 1986, bod 54;\nrozsudok ESĽP vo veci Benham v. Veľká Británia z 24. 9. 1992, rozsudok ESĽP vo veci\nHerczegfalvy v. Rakúsko z 11. 5. 2004, rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Morsink\n23\n\nv. Holandsko z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry rozsudok Veľkej komory ESĽP\nvo veci Stanev v. Bulharsko zo 17. 1. 2012, bod 143; rozsudok ESĽP vo veci L. M.\nv. Slovinsko z 12. 6. 2014, bod 121).\n19. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len\nvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté\ntrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento\nskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva\ndôvodná obava, že\n- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký\ntrest,\n- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie\nskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo\n- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo\nvykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.\n20. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe\nosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj\nuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná\na rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,\nktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti\nrozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený\nsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa\nvhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.\nPredseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní\nprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce\nsa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,\nak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav\nobvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku\npri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého\n\n24\n\nuznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto\nvýrokom napadnutého uznesenia...\n21. Z čl. 17 ods. 1 a ods. 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú\nslobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby\npozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok\nsú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe\nv zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody\nvzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj\nčl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva\nnebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo\nsúdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo\nsúdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd\nzaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy\nrozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba\nzákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie\ndohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných\nprincípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky\nESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45\na Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť\nsúdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať\nv prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou\n„spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci\nrešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou\nzákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia\npríslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť,\nak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.\nVI.\n\n25\n\n22. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia\nz trestnej činnosti vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý\npoukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného\npodozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti\nobvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že\nobvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného\nčinu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by\nobjektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať\ntrestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho\nprípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).\nOtázka dôvodnosti vedeného trestného stíhania je predmetom celého trestného konania,\nv každom jeho štádiu, ktorej zásadným determinantom je kvalita produkovaných dôkazov,\na to tak zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj samotného obvineného,\nv dôsledku čoho sa podozrenie z trestnej činnosti buď potvrdzuje alebo vyvracia, čo\nv konečnom dôsledku potvrdzuje aj komentované znenie dohovoru „Skutečnosti, které\nvyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutné k odůvodnění\nodsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [viz Murray proti Spojenému království,\nrozsudek velkého senátu, 28.10.1994, č. 14310/88, bod 55, srov. též Khodorkovskiy proti\nRusku, rozsudek, 31.5.2011, č. 5829/04, bod 189] /... skutečnosti, na nichž se podezření\nzakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné k odůvodnění\nodsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem až další fáze trestního řízení\n[Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26.3.2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75,]\n(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.\nKomentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012)“.\n23. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „ESLP – podle svých\nvlastních slov [viz např. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31. 5. 2011,\nč. 5829/04, bod 184] – ve své judikatuře identifikoval čtyři základní důvody, které mohou\nodůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku [Stögmüller proti Rakousku,\nrozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obviněný může v případě propuštění\nmařit výkon spravedlnosti [Wemhoff, bod 14] nebo spáchat další trestné činy [Matznetter\n\n26\n\nproti Rakousku, rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] nebo způsobit narušení\nveřejného pořádku [Letellier proti Francii, rozsudek, 26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].\nESLP považuje závažnost obvinění a s tím spojenou závažnost trestu, kterému\nobviněný čelí, za dostatečný důvod sám o sobě pouze na omezenou dobu. Poté jej\nstandardně považuje spíše pouze za jeden z argumentů na podporu tvrzení, že vazba byla\nodůvodněna nebezpečím, že stěžovatel uprchne, pokud by byl propuštěn na svobodu (blíže\nviz bod 75), byť teoreticky závažnost hrozícího trestu může být pro obviněného dosti\nsilnou motivací také proto, aby mařil vyšetřování nebo pokračoval v trestné činnosti.“.\n(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.\nKomentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012, s. 515).\n24. Inými slovami „ ESLP připouští, že závažnost trestu, kterému obviněný čelí, je\nrelevantním aspektem při hodnocení rizika, že uprchne nebo že se trestného činu dopustí\nznovu. Zároveň však opakovaně upozorňuje, že závažnost vznesených obvinění (a z toho\nplynoucí závažnost hrozícího trestu) nemůže sama o sobě sloužit jako ospravedlnění\ndlouhotrvající vazby [Iljikov proti Bulharsku, rozsudek, 26. 7. 2001, č. 33977/96, body 8081]. Je třeba, aby nezbytnost ponechání obviněného ve vazbě byla podepřena také dalšími\nokolnostmi [Kondratyev, bod 52].\n...\nNebezpečí útěku ze strachu před sankcí se postupem času snižuje také proto, že\njestliže se do délky trestu započítává doba strávená ve vazbě, snižuje se také doba, kterou by\nobviněný musel skutečně strávit ve vězení po svém případném odsouzení [Neumeister proti\nRakousku, rozsudek, 27. 6. 1968, č. 1936/63, bod 10; Wemhoff, bod 14]. (Kmec, J., Kosař,\nD., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie.\nPraha : C. H. Beck 2012, s. 516).“.\n25. Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 1694/2014\nz 28. júla 2014 judikoval, že\n«Judikatura Ústavního soudu konkrétně k útěkové vazbě je bohatá. Její principy lze\nshrnout následovně.\n- V nálezu sp. zn. III. ÚS 566/03 ze dne 1. 4. 2004 (N 48/33 SbNU 3), který byl\nnásledně reprodukován v řadě dalších rozhodnutí, Ústavní soud konstatoval, že hrozba\n27\n\nvysokým trestem sama o sobě zakládá důvodnost obavy před vyhýbáním se trestnímu\nstíhání, a tím naplnění důvodnosti vazby podle § 67 písm. a) trestního řádu. Musí se však\njednoznačně jednat o konkrétní hrozbu vysokého trestu, tedy hrozbu podloženou\njedinečnými specifickými okolnostmi spáchaného skutku ve spojení s dalšími aspekty dané\ntrestní věci, a to v rámci rozpětí trestní sazby stanovené trestním zákonem. Typová (toliko\nobjektivní) hrozba vysokého trestu sama o sobě bez dalšího pro naplnění citovaného\nvazebního důvodu není dostačující. Hrozbou vysokým trestem je, pokud lze předpokládat\nuložení trestu odnětí svobody ve výši nejméně kolem osmi let [nález sp. zn. IV. ÚS 3294/09\nze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), body 12-13; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13\nze dne 11. 12. 2013 (N 215/71 SbNU 517), body 28-29; nález sp. zn. I. ÚS 2665/13\nze dne 12. 12. 2013 (N 217/71 SbNU 545), bod 15].\n- Avšak ani tuto judikaturu nelze chápat jako „bianko šek“, do kterého stačí vepsat\nodhad možného budoucího trestu za konkrétní stíhanou věc ve výši nejméně osmi let odnětí\nsvobody a na jeho základě pak odůvodnit vzetí do vazby nebo následné ponechání ve vazbě,\nbez přihlédnutí k dalším konkrétním okolnostem posuzované věci [nález sp. zn.\nI. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 20; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13\n(viz výše), bod 30; nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 42].\n- V první řadě musí soud zvážit případné námitky obviněného, který má právo\nprokazovat za těchto okolností existenci konkrétních skutečností (silných důvodů), jež\ndůvodnou obavu z následků uvedených v § 67 písm. a) trestního řádu eliminují, a vylučují\ntak aplikaci předmětného vazebního důvodu. Může jimi být zejména míra celkové\nuspořádanosti životních poměrů obviněného, mobilita daná jeho zdravotním stavem, rozsah\njeho místně založených citových a prozatím (nejen hmotně) řádně a především dlouhodobě\nplněných zaopatřovacích vazeb, rámec jím dosud sdíleného společensky konformního\njednání ve spojení s možnými zárukami ze strany jiných subjektů apod. To vše musí být\npřirozeně nahlíženo ve vzájemných souvislostech se zřetelem na konkrétní okolnosti\npřípadu (nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 31; či nález sp. zn.\nI. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12. 2013, bod 16).\n- Druhým faktorem klíčovým pro posouzení důvodnosti dalšího trvání vazby je\nplynutí času. Musí být brán zřetel na tzv. doktrínu zesílených důvodů. Obecné soudy jsou\npovinny respektovat požadavek nezbytnosti existence zesílených důvodů pro trvání vazby,\njinak nelze pokračující omezení osobní svobody, byť k uvalení vazby mohlo dojít\n28\n\nna základě důvodného podezření, aprobovat. Konkrétní skutečnosti zakládající důvodnost\nvazby v počáteční fázi trestního stíhání mohou během trvání vazby ztrácet na významu\nči přesvědčivosti a pro ospravedlnění dalšího trvání zbavení osobní svobody obviněného\nve vazbě už nemusí postačovat. Konkrétně vzato: trvání podezření daného trestného činu\ns hrozbou konkrétní výše trestu je podmínkou sine qua non pro zákonnost pokračování\nvazby, ale po určité době samo o sobě nepostačuje. V takových případech musí soud zjistit,\nzda existují jiné relevantní a dostačující důvody předložené orgány činnými v trestním\nřízení, které by ospravedlnily toto pokračující odnětí svobody. Riziko uprchnutí nebo\nskrývání se obviněného za účelem vyhnutí se trestnímu stíhání nebo trestu po případném\npropuštění z vazby na svobodu nemůže být v případě dlouhotrvající vazby založeno výlučně\nna skutečnosti, že obviněnému hrozí vysoký trest. Delší trvání vazby musí být\nospravedlněno dalšími závažnými konkrétními důvody, které vylučují nahrazení vazby\njiným opatřením podle trestního řádu [nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod\n32; nález sp. zn. I. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12. 2013, bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 185/14\nze dne 10. 4. 2014 (N 56/73 SbNU 119); nález sp. zn. I. ÚS 980/14 (viz výše), bod 43].\n- Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo uvedl, které další faktory, vedle\ndélky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby relevantní a soudy by je měly\nbrát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho mravy, domov, zaměstnání,\nmajetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti němu vedeno trestní\nstíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 43; nález sp. zn.\nI. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného na odcestování, snaha\nzajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění místa bydliště\na zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn. I. ÚS 2883/13 ze dne\n21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 2183/12 ze dne 22. 5. 2013\n(N 91/69 SbNU 429), bod 18].».\n26. Podľa § 29 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. výnimočným trestom sa\nrozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak\ntrest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin,\npri ktorom to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje. Podľa § 29 ods. 2 Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb. trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich piatich rokov\nmôže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi\n29\n\nvysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená. Podľa § 29 ods. 3 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. trest odňatia slobody na doživotie môže súd uložiť iba páchateľovi,\nktorý spáchal trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 2 alebo ktorý pri trestnom čine vlastizrady\n(§ 91), teroru podľa § 93 alebo § 93a ods. 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 3\nalebo genocídia (§ 259) zavinil smrť iného úmyselne, a to za podmienok, že a) stupeň\nnebezpečnosti takého trestného činu pre spoločnosť je mimoriadne vysoký vzhľadom\nna obzvlášť zavrhnutiahodný spôsob vykonania činu alebo na obzvlášť zavrhnutiahodnú\npohnútku alebo na obzvlášť ťažký a ťažko napraviteľný následok, b) uloženie takého trestu\nvyžaduje účinná ochrana spoločnosti a c) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť\ntrestom odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov.\nPodľa § 219 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. kto iného úmyselne usmrtí,\npotresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov. Podľa § 219 ods. 2 Trestného\nzákona č. 140/1961 Zb. odňatím slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočným\ntrestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1... c) opätovne, ... f)\nv úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin\nalebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.\nZ judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za vysoký trest je\nmožné považovať trest odňatia slobody vo výške osem rokov odňatia slobody a vyšší.\nNa posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom základná\nzákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin Trestný zákon\nvo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českej\nrepubliky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol považovaný\ntrest odňatia slobody vo výmere šesť rokov (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky\nsp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 2. 2003).\n27. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vychádzajúc\nz citovanej judikatúry ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonom\npredpokladanému vzatiu sťažovateľa do výkonu väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo\narbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci\nkonajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označeného práva\nna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť\npodľa čl. 5 ods. 3 dohovoru pri jeho vzatí do útekovej a preventívnej väzby. Ústavný súd\n30\n\nkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia\nTrestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy\ndôsledne vychádzajú zo skutkových zistení posudzovanej veci a iných zhromaždených\nokolností, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako adresné a vo svojich záveroch aj\nlogické, pričom ich považuje za právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj\nústavnosti.\nV konfrontácii s námietkami sťažovateľa je potrebné v prvom rade zdôrazniť,\nže krajský súd (odolávajúc sa/stotožňujúc sa so zisteniami okresného súdu, pozn.) bol\npovinný pri podaní návrhu prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby vysporiadať sa\ns podmienkou\n\ndôvodného\n\npodozrenia\n\n(„reasonable\n\nsuspicion“)\n\nako\n\nmateriálnym\n\npredpokladom väzby ako takej. Keďže sa v tom čase trestná vec sťažovateľa nachádzala\nv štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby, je len logické, že súd bol povinný skúmať\nopodstatnenosť vedeného trestného stíhania sťažovateľa v konfrontácii s množstvom\nvykonaných dôkazov a skúmať, aké skutočnosti z nich vyplývajú s cieľom oslabenia\nalebo podporenia záveru o možnom spáchaní trestnej činnosti sťažovateľom v rovine\nzákonom predpokladanej a zhromaždenými dôkazmi verifikovanej pravdepodobnosti.\nSamotný okresný súd, na ktorého úvahy krajský súd odkazuje, konštatuje túto potrebu len\nv rozsahu skúmania materiálnych podmienok prípadnej väzby ako elementárneho\nvýchodiska/predpokladu väzby ako takej, a nie s vopred daným zámerom prejudikovať svoj\nzáver o potvrdení trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa za trestnú činnosť mu kladenú\nza vinu, čím tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd neprekročil v danom smere\nústavné kautely svojej právomoci. Inými slovami, bolo zákonnou povinnosťou okresného\nsúdu, ako aj krajského súdu skúmať to, či všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že skutky\npre ktoré bola na sťažovateľa podaná obžaloba, boli spáchané, a to v miere rozumnej\npravdepodobnosti, či tieto skutky majú zákonné znaky trestného činu vraždy podľa § 219\nods. 1 a 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a či je daný predpoklad v rozumnej miere\nzakladajúci a dosiaľ zhromaždenými dôkazmi podporujúci predpoklad ich spáchania\nsťažovateľom.\nV ďalšom je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ s veľkou mierou presvedčenia\nhraničiacou s istotou predostiera ústavnému súdu svoje úvahy týkajúce sa uloženia možného\ntrestu za trestnú činnosť mu kladenú za vinu s poukazom aj na postup súdu podľa § 35\n31\n\nods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., v dôsledku čoho neobstojí podľa jeho názoru\nv jeho prípade ani hrozba vysokého trestu ako jeden z predpokladov útekovej väzby. Ak\nna jednej strane sťažovateľ namieta „prejudikovanie svojej viny“ zo strany konajúceho\nkrajského súdu (ktorý sa vo svojich záveroch opiera o zistenia a úvahy okresného súdu,\npozn.), tak na strane druhej sám „prejudikuje“ uloženie bagateľného trestu. Už okresný súd\nsprávne poukázal na to, že nie je vylúčené u sťažovateľa, ktorý je stíhaný pre dva skutky\nprávne kvalifikované podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. c) a f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,\nuloženie výnimočného trestu odňatia slobody v trvaní pätnásť až dvadsaťpäť rokov alebo\ntrestu odňatia slobody na doživotie, k čomu už boli v čase jeho vzatia do väzby zabezpečené\naj príslušné dôkazné materiály, ako napríklad rôzne charakteristiky týkajúce sa jeho osoby,\nznalecké posudky z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie a psychológie. Bude teda len\nvecou súdu v prípade uznania sťažovateľa vinným z trestnej činnosti mu kladenej za vinu\nrozhodnúť v medziach Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o vymeraní zodpovedajúceho\ntrestu. Inými slovami, u sťažovateľa je hrozba vysokého trestu podmienená hroziacou\nvýškou možného trestu odňatia slobody s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona\nč. 140/1961 Zb. vo výmere deväť rokov trestu odňatia slobody až trestu odňatia slobody\nna doživotie, keď už hrozbu trestu odňatia slobody vo výmere deväť rokov odňatia slobody\nje možné aj v zmysle citovanej judikatúry považovať za hrozbu vysokým trestom. Ak teda\nkrajský súd konštatoval, že hrozbu vysokého trestu (ktorý aj sťažovateľovi reálne hrozí,\npozn.) je možné akceptovať ako dôvod útekovej väzby, konal tak správne, pretože k reálnej\nhrozbe vysokého trestu v okolnostiach trestnej veci sťažovateľa pristupuje požiadavka\nvyššieho stupňa pravdepodobnosti, že v prípade uznania viny bude uložený trest\nvykonateľný, čím dôjde k naplneniu samotného účelu trestného konania. Napokon, ako to\njudikoval aj Ústavný súd Českej republiky „... mohou reálně nastat situace,... ve kterých\nbude v době vazebních rozhodnutí existovat reálná hrozba uložení vysokého trestu odnětí\nsvobody, která se následně nepromítne v uloženém trestu. Vždy je však nutné, aby\nu každého vazebního rozhodnutí, které je odůvodněno hrozbou vysokého trestu, bylo řádně\nvyargumentováno, že vysoký trest v konkrétním případě a za daného důkazního stavu, který\nexistuje v době rozhodování, skutečně reálně hrozí.“ [uznesenie Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. I. ÚS 1694/2014 z 28. júla 2014, bod 31 a 32.]. Následne je potrebné\nzdôrazniť, že aj napriek tomu, že sa trestná vec sťažovateľa nenachádzala v počiatočnom\nštádiu trestného konania, je hrozba uloženia vysokého trestu sťažovateľovi umocnená nielen\n32\n\npovahou trestnej činnosti a vysokým stupňom jej spoločenskej nebezpečnosti, ale aj\noperatívnymi zisteniami, na podklade ktorých je zhmotnená možná hrozba vyhýbania sa\ntrestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa jeho pobytom na neznámom mieste. Správne teda\npostupovali všeobecné súdy, keď skúmali aj ďalšie podmienky umocňujúce možné\nnaplnenie hrozby vysokého trestu aj ďalšími skutočnosti tento záver podporujúcimi, a to aj\nv dôsledku tej skutočnosti, že k väzbe sťažovateľa pristúpili nie v počiatočnom štádiu\ntrestného konania.\nK záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažovateľovej argumentácie dospel ústavný\nsúd aj pri skúmaní tej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu týkajúcej sa\npodmienok preventívnej väzby, ktorá bola založená na verifikovanom poznatku\no organizovaní trestnej činnosti sťažovateľa vo výkone dokonca samotnej väzby. Krajský\nsúd správne poukázal na tento poznatok, pričom „... pri rozhodovaní o väzbe súd môže\nriziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať (prognózovať), a preto nie je\nnevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných obvinených už k takýmto konaniam\nalebo pokusom o ne došlo. Akceptácia tohto názoru... by zbavovala väzby jej preventívneho\na zabezpečovacieho charakteru.“ [nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. júna\n2013]. Inými slovami, „... každé rozhodování o vazbě se odehrává jen v rovině pouhé\npravděpodobnosti - a nikoli jistoty - ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-li\nobviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. I. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353),\nbod 17, a nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 37].\nV prípadoch týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je navyše riziko, že\nzadržiavaná osoba by mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných spoluobvinených\nalebo iným spôsobom mariť konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci\nCelejewski v. Poľsko zo 4. 5. 2006).\n28. Ústavný súd teda uzatvára, že z úvah krajského súdu (v spojení so závermi\na úvahami okresného súdu, pozn.) pri skúmaní podmienok útekovej, ako aj preventívnej\nväzby sťažovateľa nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení\nTrestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu a krajský súd\nsťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody z hľadiska materiálnej interpretácie\npodmienok útekovej a preventívnej väzby náležite vysvetlil, čím tak dal primeranú súdnu\nodpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys\n33\n\nv. Litva, č. 36743/97) na dôvody jeho väzby. Inými slovami „... zbavení svobody\nstěžovatele nemůže být vnímano jako svévolné, jestliže vnitrostátní soud uvedl určité\ndůvody pro pokračování vazby, ledaže by uváděné důvody byly mimořádně lakonické\na bez jakéhokoli odkazu na ustanovení zákona, které by zbavení stěžovatele svobody\ndovolovalo [viz Khudoyorov proti Rusku, rozsudek, 8. 11. 2005, č. 6847/02, body 131\na 157, srov. Též Miminoshvili proti Rusku, rozsudek, 28. 6. 2011, č. 20197/03, bod 69].\n(Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.\nKomentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012)“.\n29. Vo všeobecnej rovine je možné taktiež poukázať aj na komentované znenie\ndohovoru, z ktorého vyplýva, že „Príslušné orgány rozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny\nse ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněným\nobviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat adekvátním způsobem na všechny,\nkteré jsou způsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího trvání vazby [viz např. Ignatenco proti\nMoldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, bod 78, Michalko proti Slovensku. Rozsudek,\n21.12.2010, č. 35377/05, bod 153]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.\nEvropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck 2012,\ns. 513)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci\no väzbe nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený\nv sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú\nspôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia\nslobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porovnaj Nikolova v. Bulharsko,\nč. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci\nIlgar Mammadov c. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114), pričom túto svoju povinnosť\nkrajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí, odvolávajúc sa na zistenia a argumentáciu\nokresného súdu, zastal.\n30. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vyjadruje aj názor, v zmysle ktorého „... ak\nsa vykonáva trestné stíhanie obvineného súčasne v dvoch samostatných trestných konaniach\na v jednom z nich je obvinený vo väzbe, je jeho osobná sloboda vo svojej podstate\nobmedzená aj v druhom z nich“. K uvedenému ústavný súd v širšom poukazuje na to, že\nmnohosť trestnej činnosti toho istého páchateľa má významné procesnoprávne\n34\n\na hmotnoprávne dôsledky. Z procesnoprávnych dôsledkov je to predovšetkým zásada\nvyjadrená v ustanovení § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o všetkých trestných\nčinoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu\nsúvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci\nv primeranej lehote. Táto procesná zásada však nie je absolútna, pretože podľa ustanovenia\n§ 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov\nmožno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť\nzo spoločného konania. Hmotnoprávnym dôsledkom mnohosti trestnej činnosti toho istého\npáchateľa je predovšetkým jej postih uložením úhrnného alebo súhrnného trestu, ktorý\nprichádza do úvahy za podmienok uvedených v hmotnoprávnom predpise (zákone\nč. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení, resp. zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon\núčinný do 1. januára 2006) v závislosti od toho, či sa o zbiehajúcich trestných činoch\nrozhoduje v jednom trestnom konaní (úhrnný trest) alebo postupne v dvoch samostatných\ntrestných konaniach (súhrnný trest). Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné konanie vo väzbe\na dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe\ndo uloženého trestu, prípadne do trestu úhrnného alebo súhrnného, pokiaľ je vzhľadom\nna druh uloženého trestu započítanie možné.\n31. V okolnostiach sťažovateľovej väzby bolo v prvom rade potrebné zodpovedať\notázku, či bol nejaký dôvod na to, aby bolo v súvislosti s predmetnou trestnou činnosťou\nsťažovateľa vedené spoločné konanie s inými trestnými vecami sťažovateľa, napríklad\nvecou vedenou pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 3 T 28/2013. Keďže bolo\nsťažovateľovi vznesené obvinenie po tom, ako už bola vec vedená pred Okresným súdom\nKošice I pod sp. zn. 3 T 28/2013 pojednávaná a nachádzala sa v štádiu konania pred súdom,\nnebol na podklade podmienok daných Trestným poriadkom daný dôvod na vedenie\nspoločného\n\ntrestného\n\nkonania\n\ns touto/predmetnou\n\ntrestnou\n\nvecou\n\nsťažovateľa.\n\nK sťažovateľom predostretému názoru ústavný súd pristúpil vtedy/v tých trestných veciach,\nkedy bol v dôsledku postupu všeobecných súdov sťažovateľ účelovo ad hoc alebo iným\npodobným spôsobom trestne stíhaný v samostatne vedených trestných konaniach\nnachádzajúcich sa mnohokrát už v štádiu konania pred súdom a v každej takto samostatne\nvedenej trestnej veci, spravidla vylúčenej zo spoločného konania na samostatné konanie\nv dôsledku uplynutia lehoty väzby, bolo následne opätovne rozhodované o jeho väzbe\n35\n\na jeho ďalšej väzbe s cieľom „úmyselného“ predlžovania jeho obmedzenia na osobnej\nslobode plynutím väzby pre každé trestné konanie samostatne. V okolnostiach\nsťažovateľovej\n\nveci/predmetnej\n\nveci\n\nvšak\n\no takýto\n\nprípad\n\nnejde\n\na vedenie\n\ntohto/predmetného trestného konania ako samostatného je odôvodnené v podstate\npredovšetkým identifikáciou trestnej činnosti vo vzťahu k sťažovateľovi až v neskoršom\nobdobí (spravidla v dôsledku spolupráce niektorého z bývalých spolupáchateľov alebo\niných páchateľov trestnej činnosti), v dôsledku čoho sa podmienky a predovšetkým trvanie\nväzby v tomto konaní posudzujú samostatne.\n32. K poslednej predostretej námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd nerozhodol\no podanej námietke zaujatosti, ústavný súd konštatuje, že z príloh k podanej sťažnosti\nnevyplýva, aby sťažovateľ Trestným poriadkom stanoveným postupom vzniesol námietku\nzaujatosti. Argumentácia sťažovateľa je v naznačenom smere postavená iba/len na jeho\nhodnotiacich úsudkoch vychádzajúcich z predpokladu spochybnenia objektívnej stránky\nnestrannosti vo veci konajúceho senátu len tým, že okresný súd pri skúmaní podmienok\nväzby sťažovateľa „... urobil závery, ktoré sa fakticky blížia uznaniu viny...“, čo však\nústavný súd pri svojom ústavnom prieskume nepotvrdil.\n33. Vo všetkých naznačených súvislostiach teda ústavný súd nezistil príčinnú\nsúvislosť medzi sťažovateľom označeným základným právom na osobnú slobodu podľa\nčl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)\na ods. 3 dohovoru, ktorých porušenie namieta, a ním predostretými dôvodmi v podanej\nústavnej sťažnosti, v dôsledku čoho považuje ním prednesenú argumentáciu smerujúcu\nproti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu za zjavne neopodstatnenú a ním podanú\nústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta z dôvodu\nzjavnej neopodstatnenosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 3. mája 2017\n\n36", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "väzba-úteková", "väzba-preventívna", "väzba-dôvody väzby", "väzba-v konaní pred súdom"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/2013 z 5. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-05", "citacie_n": 138, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c7b7c3a8-e283-4229-8677-aeea8718a7c0"}, {"guid": "ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 397/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 397/2010 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7cd34381-5f12-4f58-a4db-793ea9c99955"}, {"guid": "ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 16/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 16/09 z 7. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-07", "citacie_n": 44, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e48c9800-5293-49bf-b7ca-4df9cf5cf26f"}, {"guid": "ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 151/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 151/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b58efab-6669-4f43-b3c4-48ed45726124"}, {"guid": "ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 187/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 187/07 z 22. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-22", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:079842e8-2c47-4ceb-a1c3-f3aa837a567a"}, {"guid": "ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/08 z 17. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-17", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f228dd6-346a-49ea-a9b7-cb75911bdd1d"}, {"guid": "ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 60/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 60/08 z 7. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-07", "citacie_n": 143, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:155651f4-2154-4aec-b864-e34e2268f693"}, {"guid": "ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/07 z 23. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-23", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f88e72b0-929b-4b42-ac66-4619a09b0d89"}, {"guid": "ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32dded3d-e61d-4a1a-8dda-80384bef6295"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 77/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 77/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 243, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e75e8932-ce0f-4dfd-a2ac-9a0130347844"}, {"guid": "ussr:af47c177-b1d1-4c00-8132-ae70efd99941", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/05 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af47c177-b1d1-4c00-8132-ae70efd99941"}, {"guid": "ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 220/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 220/04 z 2. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c02ec593-1601-4609-b360-0faba91c965d"}, {"guid": "ussr:328a4d84-acae-4628-9680-fc32b73aacab", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 23/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 23/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:328a4d84-acae-4628-9680-fc32b73aacab"}, {"guid": "ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 100/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 100/04 z 8. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-08", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4bd23bff-af19-42e4-b987-71a078cc9be0"}, {"guid": "ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 135/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-10", "citacie_n": 755, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49ec5f7c-9189-495a-a3fa-1c94683e5cec"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e300cf3b-5147-4b11-a393-58c9530a630e"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:64292a08-9bc2-42a2-b0bb-cd96a621ea8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.79.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 79/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/2022 z 10. 2. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-02-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.79.2022.1"}, {"guid": "ussr:fcd7a0b3-f527-4f6b-a74a-077f15f6f402", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.88.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 88/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/2020 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.88.2020.2"}, {"guid": "ussr:115cff9d-7a96-4058-8c83-f6a859aeeb99", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.26.2020.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 26/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/2020 z 28. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.26.2020.1"}, {"guid": "ussr:ff18240b-1999-44e6-bea6-191e43e82ec2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.391.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 391/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 391/2019 z 26. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-26", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.391.2019.1"}, {"guid": "ussr:af688cc9-3eec-46bc-b2eb-02d2fe54533b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.322.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 322/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 322/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.322.2019.1"}, {"guid": "ussr:790bc496-1af2-4ec1-ac36-719a47ac87a8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.161.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 161/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 161/2019 z 24. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.161.2019.1"}, {"guid": "ussr:d53bb787-d5a7-4610-99f5-fa74c86d59b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.598.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 598/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 598/2018 z 13. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.598.2018.1"}, {"guid": "ussr:69f15b50-7880-4ce7-a645-28b975753951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.610.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 610/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 610/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.610.2018.1"}, {"guid": "ussr:e7662fa5-be9e-4536-81e3-3fc69e67f341", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.211.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 211/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 211/2018 z 5. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-05", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.211.2018.1"}]}