{"guid": "ussr:32b7ccae-fb6a-47ab-b070-726823dc4dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 274/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 274/2016 z 22. 3. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. marca 2017, sp. zn. I. ÚS 274/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2017-03-22", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "nazov": "čl. 13 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-13.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 13 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/32b7ccae-fb6a-47ab-b070-726823dc4dcb", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.274.2016.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 274/2016-53\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Petra Brňáka a sudkýň Jany Baricovej a Marianny Mochnáčovej\nprerokoval prijatú sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3\na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 6/2014\nz 25. februára 2015 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 6/2014 z 25. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 6/2014\nz 25. februára 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky\nna ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\n\np o v i n n ý uhradiť\n\ntrovy právneho zastúpenia v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur\na šesťdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej,\nPodbrezovská 34, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 274/2016-37 z 20. apríla 2016 prijal v zmysle ustanovenia § 25 ods. 3 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\nzaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 2 MCdo 6/2014 z 25. februára 2015 (ďalej len „napadnuté\nuznesenie“).\nÚstavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie v senáte ústavného súdu v zložení:\nJana Baricová (predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová\n(sudkyňa). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2017 účinného od 1. marca 2017\nvšak I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Jana\nBaricová (sudkyňa) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedeného dôvodu vec\n\n2\n\nprerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené\nv záhlaví tohto nálezu.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) rozsudkom č. k. 11 C 101/2009-161 z 30. mája 2011 (ďalej len „rozsudok okresného\nsúdu“) v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) uložil žalovanému (Slovenskej republike ‒\nGenerálnej prokuratúre Slovenskej republiky; pozn.) zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi;\npozn.) z titulu nemajetkovej ujmy sumu 50 000 €, ako aj úhradu trov konania\nv sume 6 397,81 €. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\nNa odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) rozsudkom sp. zn. 2 Co 363/2011 z 12. júna 2013 (ďalej len „rozsudok krajského\nsúdu“) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, účastníkom náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal a dovolanie proti rozsudku okresného súdu nepripustil.\nNajvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (ďalej len ,,generálny prokurátor“) napadnutým uznesením zrušil rozsudok\nkrajského súdu a rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým okresný súd zaviazal\nžalovaného zaplatiť sťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní\nod právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania a vec vrátil\nokresnému súdu na ďalšie konanie, pričom prípustnosť a dôvodnosť mimoriadneho\ndovolania odôvodnil záverom o danosti vady podľa § 243f ods. 1 písm. c) toho času\nplatného a účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. vady\nspočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci, ktorou bol podľa názoru najvyššieho\nsúdu postihnutý tak rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu.\n3. Nosnou sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa bolo tvrdenie, že najvyšší súd\npochybil, keď napadnutým uznesením mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora\nvyhovel a rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil\nokresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti poukazoval\njednak na chýbajúci podnet účastníka občianskeho súdneho konania na podanie\n\n3\n\nmimoriadneho dovolania (ktoré malo podľa názoru sťažovateľa viesť k zastaveniu konania\nzo strany najvyššieho súdu; pozn.), na samotný postup Generálnej prokuratúry Slovenskej\nrepubliky [ďalej aj „generálna prokuratúra“ (ktorý bol v rozpore s čl. 47 ods. 3 ústavy a § 18\nOSP, pretože žalovaná strana tak mala neobmedzenú možnosť podať mimoriadne dovolanie\noproti sťažovateľovi; pozn.)], ako aj na nesprávne právne posúdenie otázky premlčania\nsťažovateľovi prisúdeného nároku (ktoré sťažovateľ považoval za účelové; pozn.).\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ napadnuté uznesenie najvyššieho súdu označil\nza svojvoľné, nepreskúmateľné, nespravodlivé a zmätočné a s poukazom na rozhodovaciu\nprax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) žiadal kasačný zásah ústavného\nsúdu v posudzovanej veci.\n4. Podanou sťažnosťou sa sťažovateľ na ústavnom súde domáhal vyslovenia\nporušenia ním označených práv zaručených ústavou, dohovorom, ako aj dodatkovým\nprotokolom (bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zrušenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, vrátenia veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznania\nprimeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj úhrady trov konania.\n5. Podaním z 12. júna 2015 doručeným ústavnému súdu 18. júna 2015 sťažovateľ\npoukázal na rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015, v zmysle ktorých „... neboli dané okolnosti\nodôvodňujúce zásah NS SR do právoplatného a vykonateľného rozsudku odvolacieho súdu\nv neprospech\n\nsťažovateľov\n\nna\n\nzáklade\n\nmimoriadneho\n\ndovolania\n\ngenerálnym\n\nprokurátorom“, a opakovane zdôraznil potrebu kasačného zásahu zo strany ústavného súdu\nv predmetnej veci.\n6. Na základe výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 27. júla 2015 doručené\nvyjadrenie najvyššieho súdu č. KP 3/2015-44, Cpj 29/2015 zo 17. júla 2015, v rámci\nktorého najvyšší súd zaujal stanovisko vo vzťahu k nosným sťažnostným námietkam\nsťažovateľa a na podporu svojich právnych záverov vyslovených v napadnutom uznesení\nkonštatoval nasledovné:\n„V prvom rade uvádzam, že dovolací súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní\ngenerálneho prokurátora dňa 25. februára 2015, t. j. pred vydaním zjednocujúceho\n\n4\n\nstanoviska pléna Vášho súdu z 18. marca 2015, ako aj pred vyhlásením rozsudkov ESĽP\nz 9. júna 2015.\nNapriek tomu, že otázka mimoriadnych dovolaní generálneho prokurátora už dlhší\nčas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými\nprávnymi názormi, v praxi najvyššieho súdu sa v dobe vydania rozhodnutia spravidla tento\nmimoriadny opravný prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých\npochybení, ktoré zákonodarca menoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho\nporiadku. Podmienky pre jeho uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho\nsúdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR\npod č. R 36/2008...\nAni ESĽP vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s.\nv. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol. s.r.o. v. Slovenská republika\n(sťažnosť č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť č. 25132/13) expressis verbis\nnevylúčil možnosť kasácie právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom\nkonaní...\nMožno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie záväzného rozhodnutia\nprichádza do úvahy iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov vo výkone\nspravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave\nskutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.\nSkutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali\nzásah do právnej istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora, je tak vždy nevyhnutným atribútom individuálneho posúdenia\nkaždého prípadu osobitne.\nAj v prípade sťažovateľa\n\nje potrebné v súčasnosti zaujať\n\nstanovisko, či, v súlade so závermi rozsudkov ESĽP, je prítomné v konaní okresného\na krajského súdu také pochybenie, ktoré možno označiť za elementárne porušenie\nzákladných práv a slobôd...\nGenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie na najvyšší súd výslovne\ns poukazom na ustanovenie § 243e ods. 4 OSP v spojení s ustanovením § 35 ods. 2 písm. l/\nOSP. Zákonodarca totiž dáva generálnemu prokurátorovi možnosť - v taxatívne uvedených\nprípadoch - podať mimoriadne dovolanie aj bez podnetu. Patrí k nim aj konanie vo veciach\n\n5\n\nzodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nič tak nebránilo\ngenerálnemu prokurátorovi využiť svoje oprávnenie podať mimoriadny opravný\nprostriedok.\nV tejto súvislosti len ako obiter dictum poukazujem na to, že generálny prokurátor\nnebol účastníkom konania o náhradu škody uplatnenej sťažovateľom podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z....\nV danom občianskoprávnom spore vystupovala v postavení žalovanej - Slovenská\nrepublika. Ide o bezprostredný dôsledok právnej úpravy, ktorá vychádza výlučne\nzo zodpovednosti štátu, nie konkrétneho štátneho orgánu (k pasívnej legitimácii napr.\nPlsf 3/1977) za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci...\nRešpektovaním odlíšenia účastníka konania od generálneho prokurátora v postavení\npodávateľa mimoriadneho dovolania nie sú na mieste ani úvahy o porušení rovnosti\núčastníkov...\nKasačné rozhodnutie najvyššieho súdu vydané na základe mimoriadneho dovolania\ngenerálneho prokurátora v dostatočnom rozsahu a presvedčivo zdôvodnilo porušenie\nzákonných ustanovení v rozhodnutiach oboch stupňov súdov. Námietku premlčania vzniesla\nžalovaná už v konaní pred súdom prvého stupňa súdneho konania. V takom prípade sa\nz hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní súd musí prioritne zaoberať jej\nzodpovedaním a až následne pristupuje k riešeniu ďalších otázok. Ani jeden z konajúcich\nsúdov nepostupoval pri jej vyhodnocovaní správne a zákonne...\nPochybenie, ktorého sa okresný i krajský súd dopustili pri riešení tejto kardinálnej\notázky považujem za zásadné, ktorého reparácia bola zo strany Najvyššieho súdu\nnevyhnutná. Mám za to, že tu prevažoval záujem na zákonnosti rozhodnutia nad záujmom\nna stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Dôvodom je zásadná a podstatná\nvada, pre ktorú nemohli rozhodnutia okresného i krajského súdu obstáť a kedy na ich\nprávoplatnosti nebolo možné zotrvať, lebo by to bolo ohrozením zákonného a spravodlivého\nrozhodovania...\nNajvyšší súd neeviduje žiadnu písomnosť sťažovateľa, ktorým by signalizoval\nprieťahy v dovolacom konaní, príp. žiadal o ich odstránenie. Domnievam sa, že\no mimoriadnom dovolaní bolo rozhodnuté nielen objektívne, nestranne a bez akýchkoľvek\n\n6\n\npostranných vplyvov, ale aj bez akýchkoľvek náznakov prieťahov. Rozhodnutie bolo vydané\ndo 9-tich mesiacov od podania mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.“\n7. Sťažovateľ v stanovisku zo 7. decembra 2015 doručenom ústavnému súdu\n9. decembra 2015 pozornosť ústavného súdu opakovane upriamil na už právoplatné\na vykonateľné rozsudky ESĽP vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT OVA a. s., PSMA, spol. s r. o., a COMPCAR, s. r. o.), v ktorých sťažovatelia namietali\nporušenie svojich práv v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho dovolania generálnym\nprokurátorom, tak ako to je aj v prípade sťažovateľa.\nSťažovateľ ďalej zdôraznil, že v jeho prípade v rámci konania o mimoriadnom\ndovolaní „... neboli predložené žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ktoré neboli\npredložené v konaní pred okresným a krajským súdom, takže neboli dané ani okolnosti,\nodôvodňujúce zásah do právoplatných a vykonateľných rozsudkov týchto súdov v prospech\nsťažovateľa, preto zásah NS SR, ktorý iba prehodnocoval skutočnosti viažúce sa na\npočiatok plynutia premlčacej doby, aj to svojvoľne, ako sme to v sťažnosti podrobne\ndôvodili, bol prima facie v rozpore s princípom právnej istoty a rovnosti zbraní v súdnom\nkonaní. Došlo preto k porušeniu článkov ústavy a dohovoru tak, ako to aj prezentujeme...\nInak by sťažovateľ po právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudkov okresného\na krajského súdu viedol exekúciu voči povinnému štátu v zastúpení GP SR - viď fotokópia\nuznesenia sp. zn. 2 Er 3069/2013, ktoré pripájame - takže ich zrušením boli porušené aj\nmajetkové práva sťažovateľa opäť tak, ako sme to už uviedli v našej sťažnosti.“. Ústavnému\nsúdu zároveň zaslal i kópiu uznesenia okresného súdu č. k. 2 Er 3069/2013-60\nz 22. septembra 2014, ktorým okresný súd námietky povinného (Slovenskej republiky ‒\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky; pozn.) proti exekúcii, proti trovám exekúcie,\nako aj návrh na zastavenie exekúcie zamietol.\n8. Následne sa sťažovateľ podaním zo 17. mája 2016 doručeným ústavnému súdu\n18. mája 2016 vyjadril v nadväznosti na stanovisko najvyššieho súdu č. KP 3/2015-44,\nCpj 29/2015 zo 17. júla 2015 (bod 5) k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania,\nk otázke premlčania ním uplatneného nároku a „pomerne stroho“ i k otázke ním tvrdených\n\n7\n\nprieťahov v dovolacom konaní. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v sume 537,62 €\nvrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).\n9. Po tom, ako najvyšší súd (podaním z 18. mája 2016; pozn.), ako aj sťažovateľ\n(podaním zo 17. mája 2016; pozn.) ústavnému súdu oznámili svoj súhlas s upustením\nod ústneho pojednávania vo veci, ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov konania podľa\n§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho\npojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel\nk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku\ntoho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,\nich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu\nna vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.\nII.\n10. Podľa cl.\ň 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených ústavou, dohovorom, ako\naj dodatkovým protokolom (bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bol\nv konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušený rozsudok krajského\nsúdu a rozsudok okresného súdu a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie\n(bod 2).\n12. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n\n8\n\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy\nrovní.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného\npráva...\n13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n\n9\n\n14. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe\nsubsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany\nzákladným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1\nústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,\nale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy\n(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].\nÚstavný súd nie je vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní\npred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlucitelnosti\ň ̌\núcinkov\ň\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95,\nII. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z ústavného postavenia ústavného súdu a jeho\nfunkcií možno vyvodiť, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecného súdu, ak\nv konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť\nteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).\nTieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane\nústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli\nrelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľom\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu.\n15. Ústavný súd poznamenáva, že (aj) z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť\nkritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy\npríslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného\nprostriedku alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné\nkonečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej\n\n10\n\nprávnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo\nk zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktoré je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne\nokolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces nemožno\npovažovať skutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna\nistota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je\nnezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna\nzo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len\nz toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto\nmimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri rozsudok\nvo veci Ryabykh proti Rusku z 3. decembra 2003). V tejto súvislosti ESĽP už judikoval, že\nnesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou\nokolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri rozsudok vo veci\nKot proti Rusku z 18. januára 2007).\n16. Podľa § 243e ods. 4 OSP bez podnetu je generálny prokurátor oprávnený podať\nmimoriadne dovolanie v prípadoch uvedených v § 35 ods. 1 a 2, a to aj vtedy, ak prokurátor\ndo začatého konania nevstúpil.\nPodľa § 35 ods. 2 písm. l) OSP prokurátor môže vstúpiť do začatého konania\nvo veciach zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej\nmoci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.\nPodľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné\nrozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadám\nuvedeným v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.\n17. Na účely komplexného posúdenia daného prípadu ústavný súd považuje\nza potrebné uviesť, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e\nods. 4 OSP v spojení s § 35 ods. 2 písm. l) OSP z dôvodu, že rozhodnutia všeobecných\nsúdov (t. j. rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu; pozn.) spočívali\n\n11\n\nv nesprávnom právnom posúdení veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP], ktoré generálny\nprokurátor videl v tom, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili otázku plynutia\npremlčacej doby tým, že nesprávne interpretovali ustanovenie § 19 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z. z. a nesprávne právne interpretovali i ustanovenie § 17 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z. Zároveň s poukazom na ustanovenie § 243f ods. 1 písm. b) OSP generálny\nprokurátor namietal i to, že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci.\n18. Podľa názoru ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je\nprípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho\ndovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu\nsvojich práv a zákonom chránených záujmov (najmä podaním niektorého z opravných\nprostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov; pozn.) alebo takéto právne\nprostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili\nich využitie. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti\nmimoriadneho dovolania (uznesenie sp. zn. III. ÚS 331/2006 z 19. októbra 2006).\nSplnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti\nmimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to\ns princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút\nprávoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti.\n19. Aj z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť kritický postoj ESĽP\nk mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu\nverejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie\na následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie.\nV zmysle judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty\nprávoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade\nalebo závažnému excesu, ktoré je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu,\npričom však podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu alebo exces nemožno považovať\nskutočnosť, že na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota\nv sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je\n\n12\n\nnezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna\nzo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len\nz toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto\nmimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môže byť\niba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri rozsudok vo veci Ryabykh proti Rusku\nz 3. decembra 2003).\nVo vzťahu k Slovenskej republike ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP\nvo veciach COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike z 9. júna 2015, DRAFT - OVA\na. s. proti Slovenskej republike z 9. júna 2015, PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej\nrepublike z 9. júna 2015.\n20. Ústavný súd v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení v rozhodnom čase\nplatného a účinného Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným výkladom,\nmajúc na pamäti svoju ostatnú judikatúru i judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ\nzákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom\nna ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj\nnesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania\npráve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona\nrozumieť porušenie procesného práva ‒ zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená\nzároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho alebo prípadne procesného\ncharakteru).\nK takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym\npredpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to\nvyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\nalebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne\ns porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto v takmer\nkaždom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto mimoriadnym\nopravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal na úroveň\n„ďalšieho“ odvolania a bolo by len na (svoj)vôli generálneho prokurátora, do ktorej\nprávoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania s odvolaním sa\nna nesprávne právne posúdenie veci.\n\n13\n\nTakýto výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich\ndôsledkoch znamenal porušenie minimálne základného práva na súdnu ochranu jedného\nz účastníkov konania či zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to\ntreťou stranou, odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo\nopodstatnene vyvoláva otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti\nsúdov a súdnej moci ako takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje\nna judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch\nrôznych právnych názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania\nvo veci.\n21. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie\n§ 243e OSP je potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona v prípade dôvodu\nvyjadreného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie) je potrebné\npredovšetkým rozumieť závažné porušenie zákona procesného charakteru, pretože\nv opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho\ndovolania, a to požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,\nprávnických osôb alebo štátu. Požiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti\nmeritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa\nnázoru ústavného súdu nie je legitímna v prípade, ak generálny prokurátor napriek záveru\no rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel všeobecným súdom konajúcim\no veci samej presadzuje využitím predmetného mimoriadneho opravného prostriedku\nvýlučne svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie právoplatne ukončenej\nkauzy. Totiž aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora rešpektoval kritérium\nvecnej správnosti pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričítateľné\nvšeobecnému súdu by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu\na v konečnom dôsledku by neznamenalo odoprenie práva na súdnu ochranu v duchu čl. 46\nods. 1 ústavy, pretože absentuje podstatné (závažné) porušenie práv účastníkov konania,\nktorých ťažisko je v čl. 46 až čl. 50 ústavy.\n22. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,\nže najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania pochybil, keď\n\n14\n\nnedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Ako\nuž bolo konštatované, v posudzovanej veci absentovali akékoľvek mimoriadne okolnosti,\nzávažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný exces, ktorými by generálny\nprokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Najvyšší súd pri\nodôvodňovaní svojho rozhodnutia nepreskúmateľným spôsobom konštatoval, že generálny\nprokurátor podal mimoriadne dovolanie bez podnetu v zmysle ustanovenia § 243e ods. 4\nOSP v spojení s § 35 ods. 2 písm. l) OSP a že podľa jeho názoru bol porušený zákon,\npričom sa vôbec nezaoberal otázkou, či boli zákonom ustanovené podmienky na jeho\npodanie splnené. Z tohto uhla pohľadu je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne.\n23. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti\nmimoriadneho dovolania v danej veci sa dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené\npredpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutých rozsudkov krajského súdu a okresného\nsúdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Takýmto postupom najvyššieho súdu\ndošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nÚstavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým\nuznesením nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na súdne konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru, preto konštatuje, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo\nk neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľa, a tým aj k porušeniu jeho práv\n(bod 1 výroku tohto nálezu).\n24. Podľa názoru ústavného súdu je neprípustné, aby preskúmanie právoplatného\na záväzného rozhodnutia súdu na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym\nprokurátorom predstavovalo skryté odvolanie a aby k zrušeniu rozhodnutí okresného súdu\na krajského súdu došlo iba v dôsledku existencie odlišných právnych názorov\nna prejednávanú vec.\n25. Okrem toho i ESĽP opakovane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že podanie\nmimoriadneho dovolania nie je prípustné v prípade akýchkoľvek vád konania, ale iba\n\n15\n\nv prípade extrémnych fundamentálnych chýb, vád, ktorých ponechanie by malo závažný\nvplyv na spravodlivosť, integritu a verejnú reputáciu súdneho procesu, a vád\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, teda vád predstavujúcich porušenie práva na\nspravodlivý súdny proces. To znamená, že nie je možné meritórne prejednať mimoriadne\ndovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (aj keby bola vec po\nprávnej stránke skutočne nesprávne posúdená; pozn.) a z dôvodu iných vád konania, ktoré\nmali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nejde totiž o vady predstavujúce porušenie\npráva na spravodlivý súdny proces; pozn.), a to bez ohľadu na znenie § 243f ods. 1 písm. b)\na c) OSP.\nK rovnakému záveru dospel i ústavný súd, ktorý v stanovisku pléna ústavného súdu\nsp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015 uviedol, že „ak nejde o takéto závažné pochybenia\nkonajúcich súdov (uvedené v § 237 ods. 1 OSP; pozn.), je uplatnenie mimoriadneho\ndovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.\n26. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodovacia činnosť ústavného súdu\nvo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bola zjednotená\npráve uvedeným zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015\nz 18. marca 2015 v tomto znení: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho\nopravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho\nprípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom\ndovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník\nkonania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov.“\nÚstavný súd v zjednocujúcom stanovisku uviedol, že uplatnenie mimoriadneho\nopravného prostriedku je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné\núčastníkovi konania v prípade závažných pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom\nniektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 OSP, v zmysle ktorého dovolanie je\nprípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu... V prípade existencie niektorého\nz už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny\n\n16\n\nopravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je\npodanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde\no takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania\nnezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n27. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho\núčinnosti, vyplýva rovnako aj z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti\nBelgicku). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až\npo najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý\nopravný prostriedok je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nv merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho\nopravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky\ndostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom\nopravnom prostriedku.\n28. Aj najvyšší súd (v zhode s názorom ústavného súdu; pozn.) v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti (napr. 3 MCdo 5/2015, 4 MCdo 5/2005) opakovane uviedol, že\n„v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu (...) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov\nprocesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň\ndáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda\nv tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.“.\nA teda v prípade, ak proti potvrdzujúcemu odvolaciemu rozhodnutiu účastník konania\nnepodá dovolanie, lebo je toho názoru, že bude neúspešné, keďže odvolacie rozhodnutie\nspočíva iba na nesprávnom právnom posúdení veci a keďže účastník konania\nneidentifikoval vady podľa § 237 ods. 1 OSP, následne (z jeho podnetu, respektíve bez\npodnetu) podané mimoriadne dovolanie už nie je možné meritórne prejednať. V kontexte\nuvedeného ústavný súd poukazuje i na závery najvyššieho súdu vyslovené v uznesení\nsp. zn. 5 MCdo 4/2015 z 31. mája 2016 vo veci generálnym prokurátorom podaného\nmimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 4 OSP v spojení s § 35 ods. 2 písm. l) OSP.\n\n17\n\n29. Podanie dovolania predstavuje vždy dostupný opravný prostriedok, ktorý je\npotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie, s ktorým podávateľ podnetu\nna podanie mimoriadneho dovolania, respektíve samotný podávateľ mimoriadneho\ndovolania (v prípade podania mimoriadneho dovolania bez podnetu; pozn.) nesúhlasí. Vady\npodľa § 237 ods. 1 OSP totiž zakladajú procesnú prípustnosť dovolania aj v prípade\npotvrdzujúceho odvolacieho rozhodnutia.\nBez ohľadu na to, aký má podávateľ podnetu právny názor na prípadnú úspešnosť\ntakéhoto dovolania, v zmysle judikatúry tak ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu\ndovolanie voči odvolaciemu rozhodnutiu podať musí, ak chce, aby mohlo byť neskôr\npodané mimoriadne dovolanie.\n30. Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade\nmožnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, ale uvedenú možnosť\nnevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie\nsúdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť\núčastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi\nriadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich\nsubjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je\n(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania\nneprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach § 243e až\n§ 243j OSP.\n31. Z týchto názorov vychádza aj stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu\n20. októbra 2015 pod sp. zn. Cpj 41/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle\n§ 243e až § 243j OSP, ktorého právna veta znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho\ndovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,\nže tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené\nriadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre\nneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba\n\n18\n\nodmietnuť.“ (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 94/2015).\nNajvyšší súd vo svojom vyjadrení súčasne uviedol: „Podľa prevažujúceho názoru\nsudcov zúčastnených na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia\nnajvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri\nzrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor vyjadrený v stanovisku\ntreba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1\nO. s. p.).“\n32. Citované zjednocujúce stanoviská pléna ústavného súdu a občianskoprávneho\nkolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu sú v súlade s judikatúrou ESĽP, ktorý\nopakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného súdneho\nrozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe procesného\núkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnet niektorého z účastníkov\nkonania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia (napr. novšie\nrozhodnutia vo veciach DRAFT - OVA a. s. proti Slovenskej republike, PSMA, spol. s r. o.,\nproti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o., proti Slovenskej republike).\n33. Ústavný súd zhodne so svojím zjednocujúcim stanoviskom, rozhodovacou\nčinnosťou ESĽP, ako aj s toho času už ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu\ndospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný\nvýklad § 243e OSP, keď na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym\nprokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu\ni súdu prvého stupňa, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám\núčastník konania prostredníctvom dovolania dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu\nzaloženého rozhodnutím porušujúcim zákon.\n34. V danom prípade bolo potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta\nsunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď\npožaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou\n\n19\n\na predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,\nv dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.\n35. Ústavný súd zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov právneho štátu je\nprincíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút\nprávoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha\npresadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného\nv občianskom súdnom konaní (toho času civilnom sporovom konaní; pozn.) bez ohľadu\nna nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa\nv konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore\ns ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú\nriešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.\n36. V nadväznosti na ostatnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa jeho\ntvrdení ohľadom porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy v dôsledku absencie podnetu účastníka\nobčianskeho súdneho konania na podanie mimoriadneho dovolania ústavný súd dodáva, že\ngenerálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie výslovne s poukazom na ustanovenie\n§ 243e ods. 4 OSP v spojení s ustanovením § 35 ods. 2 písm. l) OSP, t. j. v prípade, keď mu\nzákonodarca toto oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania i bez podnetu účastníkov\nkonania výslovne priznal. Tvrdenie sťažovateľa, že generálna prokuratúra ako účastník\nkonania zmieneným postupom generálneho prokurátora mala neobmedzenú možnosť podať\nmimoriadne dovolanie oproti sťažovateľovi, podľa názoru ústavného súdu neobstojí, keďže\ngenerálny prokurátor nebol účastníkom sťažovateľom iniciovaného súdneho konania\no náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a v danom občianskoprávnom spore\nvystupovala v postavení žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej konala generálna\nprokuratúra, a to v dôsledku právnej úpravy, ktorá vychádza zo zodpovednosti štátu, a nie\nkonkrétneho štátneho orgánu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. S ohľadom\nna uvedené ústavný súd sťažnosti v časti namietajúcej porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nV kontexte sťažovateľom namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,\nako aj čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ tak v sťažnosti,\n\n20\n\nako ani v ďalších podaniach adresovaných ústavnému súdu po podaní sťažnosti neuviedol\nžiadne konkrétne argumenty, na základe ktorých by bolo možné dospieť k názoru, že\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k zásahu do uvedených práv sťažovateľa.\nÚstavný súd preto ani tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\n37. Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý má však\ncharakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány\nverejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011). Keďže citovaný\nčlánok neformuluje žiadne konkrétne základné právo ani slobodu účastníka konania\na sťažovateľ jeho porušenie napadnutým uznesením najvyššieho súdu bližšie neodôvodnil,\nústavný súd sťažnosti ani v tejto jej časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).\nIII.\n38. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah.\n39. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie\nv porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd\nvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto\nporušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.\n40. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\n\n21\n\n41. Ústavou predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle čl. 127\nods. 2 ústavy zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom\ntento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude viazaný vysloveným právnym názorom\nústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n42. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou\no priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo\npriznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.\n43. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha\nprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých\ndôvodov sa ho domáha.\nPodľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní\nprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,\nje povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia\nústavného súdu.\n44. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd nepovažoval za účelné ani vhodné\npriznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom\noznačených práv (bod 1 výroku tohto nálezu) spolu s vyslovením záväzného právneho\nnázoru, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie\nkonanie (bod 2 výroku tohto nálezu) a priznanie náhrady trov konania (bod 3 výroku tohto\nnálezu) považoval v okolnostiach danej veci za dostačujúce. Ústavný súd preto požiadavke\nsťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku\ntohto nálezu).\n\n22\n\n45. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n46. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu\ntrov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich\núhradu v celkovej sume 537,62 €.\n47. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal\nz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €. Základná\nsadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota\nrežijného paušálu je 8,58 €.\n48. Ústavný súd uznal za dôvodné priznať sťažovateľovi úhradu trov právneho\nzastúpenia za tri vyúčtované úkony právnych služieb (prevzatie a prípravu zastúpenia,\npodanie sťažnosti a písomné vyjadrenie zo 17. mája 2016) nasledovne:\n- za dva vykonané právne úkony v roku 2015 v sume 2 x 139,83 € a paušálnu\nnáhradu nákladov v sume 2 x 8,39 € a DPH v sume 59,29 € a\n- za jeden vykonaný právny úkon v roku 2016 v sume 1 x 143 € a paušálnu náhradu\nnákladov v sume 1 x 8,58 € a DPH v sume 30,32 €.\nVzhľadom na to, že sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania v sume 537,62 €\n(hoci by mal správne nárok na priznanie náhrady trov konania v sume 537,63 €; pozn.),\nústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.\n49. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne\nsťažovateľa JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava.\n\n23\n\n50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. marca 2017\n\n24", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "generálny prokurátor", "náhrada škody (ujma)-nemajetková ujma", "opravný prostriedok-mimoriadny", "mimoriadne dovolanie", "konanie-sporové"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2MCdo/6/2014", "guid": "3359af5d-1f0a-409b-b733-b118dbdcf901:647412fe-fe0b-4795-9ea7-52430531b42f", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 70/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-23", "citacie_n": 88, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec91900-e35c-4ee8-8639-95402925aa61"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 49/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/01 z 19. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-19", "citacie_n": 214, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2a9f6f4-76d1-41c6-8ba1-b44c538409bb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "dbbf5fa1-a226-4f09-8e88-c97393a46498:128d3eda-4a64-46da-b9f3-66e77c049733", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:9015898541.1", "spisova_znacka": "5MCdo/4/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/4/2015 z 30. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-30", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:9015898541.1"}, {"guid": "c55186e7-27a5-48d2-b6c6-5614e7f06e01:4abe090b-1688-4ab5-9034-be66fbf2d279", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:4112241260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/5/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/5/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4112241260.1"}, {"guid": "3359af5d-1f0a-409b-b733-b118dbdcf901:647412fe-fe0b-4795-9ea7-52430531b42f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:9014898948.1", "spisova_znacka": "2MCdo/6/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/6/2014 z 24. 2. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-02-24", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:9014898948.1"}, {"guid": "c14be1ca-1bde-495e-a001-f52ba5402306:da19e2e6-e0b2-4a81-8082-937270671fb4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1", "spisova_znacka": "2Co/363/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/363/2011 z 11. 6. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-06-11", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1109212098.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b1141715-f463-40cf-be82-114aa8208a8d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 152/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 152/2018 z 16. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-16", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.152.2018.1"}, {"guid": "8f972920-b994-45d9-83e6-30fc88e21ca2:a7cc6577-1b4a-408d-a892-e9673832f56a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1", "spisova_znacka": "6CdoGp/1/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoGp/1/2022 z 28. 2. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:5718203305.1"}, {"guid": "21414274-0384-4fc1-8824-91fafba28850:a711d220-f84f-452c-8940-ffccbef93ada", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1113206476.1", "spisova_znacka": "8CdoGp/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoGp/1/2019 z 25. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1113206476.1"}, {"guid": "21414274-0384-4fc1-8824-91fafba28850:c3d15f5e-58a4-4c82-8091-cb64ff148f7d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:1113206476.1", "spisova_znacka": "8CdoGp/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8CdoGp/1/2019 z 25. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:1113206476.1"}, {"guid": "b482373b-dc67-4931-96ca-029200958de8:0302a4e7-ddc0-409d-a71a-87afe062ac47", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1", "spisova_znacka": "7CdoGp/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7CdoGp/1/2019 z 24. 9. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-09-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3816212126.1"}, {"guid": "acf5c6d1-0f04-43a6-a1b7-6e4106c5e4b7:224926c7-8a38-4bc7-ae70-8548582e5c19", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1415211973.1", "spisova_znacka": "4ObdoG/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4ObdoG/1/2017 z 22. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1415211973.1"}, {"guid": "eb2025c4-7552-47a1-bc58-d702b67dda6f:74b3dda0-ea0a-499a-a423-3be9dcff56c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1", "spisova_znacka": "2MCdo/2/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/2/2017 z 28. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1"}, {"guid": "db6e4cfe-a6a8-404e-bd5a-4f47efb2dfe0:95bc1adf-98ad-4888-9967-45b78e81d10a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1", "spisova_znacka": "3CdoGp/2/2016", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3CdoGp/2/2016 z 13. 6. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-06-13", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:8408203494.1"}]}