{"guid": "ussr:f5a8ec83-2375-4730-8424-d5d31b61e058", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.299.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 299/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 299/2017 z 31. 5. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 31. mája 2017, sp. zn. I. ÚS 299/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.299.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2017-05-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f5a8ec83-2375-4730-8424-d5d31b61e058", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.299.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.299.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.299.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 299/2017-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2017\npredbežne\n\nprerokoval\n\nsťažnosť\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\nKOVOZBER,\n\ns.\n\nr.\n\no.,\n\nRadlinského 28, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom,\nadvokátska kancelária, Gelnická 33, Košice, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 od. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného\npráva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 2 Sžf 93/2014 z 23. novembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOZBER, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n29. marca 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOZBER, s. r. o.,\nRadlinského 28, Spišská Nová Ves (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného\nporušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 od. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 93/2014\nz 23. novembra 2016.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 186/2013\nKrajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) preskúmaval zákonnosť rozhodnutia\nFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)\nč. 1100303/1/37127-250432/2013/4897 z 24. mája 2013, ktorým bolo ako vecne správne\npotvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočky Spišská Nová Ves (ďalej len\n„daňový úrad“) č. 9812401/5/599271/2013/Kor z 13. februára 2013 o vyrubení\nsťažovateľke rozdielu dane na DPH v sume 611 228,86 € za zdaňovacie obdobie\nnovember 2010 v súvislosti s kúpou „... 114 blokov cievok, ktoré boli pôvodne súčasťou\nelektromagnetického separátora 6ERM-35/315...“ (ďalej len „bloky cievok“), resp.\nv súvislosti s kúpou ich častí majúcich charakter kovového šrotu.\n3. Na základe objednávky obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nz 22. októbra 2009 Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity (ďalej len „znalec“)\nvyhotovil znalecký posudok č. 95/2010 o posúdení technického stavu blokov cievok,\npodľa záverov ktorého jednotlivé bloky cievok, ktorých predpokladaný rok výroby bol\nrok 1988 – 1992, ktoré neboli označené výrobnými číslami a nemali samostatné výrobné\nštítky, „... nie sú vhodné pre ďalšie priemyselné využitie...“ (pozri stranu 19 rozsudku\nkrajského súdu, pozn.). Následne obchodná spoločnosť\n\n, v novembri\n\na decembri 2009 kúpila z Ukrajiny týchto 114 blokov cievok, tieto priviezla na Slovensko\na na základe zmluvy o skladovaní z 24. novembra 2009 tieto bloky cievok uskladnila\nv skladových priestoroch sťažovateľky. Dňa 2. novembra 2010 spoločnosť\n,\n\npredala\n\nzmienených\n\n114\n\nkusov\n\nblokov\n\ncievok\n\nobchodnej\n\nspoločnosti\n\n, za sumu 1 626 828 € plus 309 097,32 € DPH, pričom išlo\no nepohyblivú dodávku, keďže bloky cievok boli predané bez prepravy a ostávali stále\nuskladnené v skladových priestoroch sťažovateľky. V ten istý deň 2. novembra 2010\n\n2\n\nna základe ďalšej kúpnej zmluvy spoločnosť\n\n, za sumu 3 216 994 €\n\nplus 611 228,86 € DPH predala sťažovateľke (obchodnej spoločnosti\n\n)\n\nčasti predmetných blokov cievok, ktorých „... hodnota spočívala v hodnote druhotných\nsurovín v nich sa nachádzajúcich...“ (kúpna zmluva v tomto odkazovala na znalecký\nposudok č. 95/2010, pozn.) a ktoré boli v predmete tejto kúpnej zmluvy označené ako\n„... medené časti cievok a železné časti cievok...“. Keďže podľa daňového úradu v prípade\nkúpnej zmluvy medzi predávajúcim\n\n, na jednej strane a kupujúcou\n\nsťažovateľkou na strane druhej nebol predmetom obchodného vzťahu technologický celok,\nt. j. bloky cievok ako také, ale predmetom tejto zmluvy boli medené a železné časti týchto\nblokov cievok, ktoré boli pôvodne súčasťou tohto technologického celku a ktoré mali\ncharakter už iba kovového odpadu, na základe čoho bola určená aj ich cena v kúpnej zmluve\n(cena bola určená vynásobením jednotkovej ceny za tonu medených a železných častí\nblokov cievok po ich vážení, pozn.), daňový úrad s odvolaním sa na § 69 ods. 12 písm. a)\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen ,,zákon č. 222/2004 Z. z.“), podľa ktorého „Platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od\niného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu a\nkovového šrotu v tuzemsku; kovovým odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový odpad\na kovový šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej\nuž nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z podobných\ndôvodov“, ako aj s poukazom na čl. 199 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2006/112/ES\nz 28. novembra 2006 (ďalej len „smernica“), podľa ktorého „Členské štáty môžu stanoviť,\nže osobou povinnou platiť DPH je zdaniteľná osoba, ktorej bola vykonaná ktorákoľvek\nz týchto dodávok ‒ dodanie použitého materiálu, použitého materiálu nevhodného\nna opätovné použitie v rovnakom stave, šrotu, priemyselného a nepriemyselného odpadu,\nrecyklovateľného odpadu, čiastočne spracovaného odpadu a určitých tovarov a služieb,\nako je uvedené v prílohe VI“, ustálil, že sťažovateľka ako platiteľka DPH kúpila\nv tuzemsku kovový odpad od iného platiteľa DPH, a teda bola a je osobou povinnou\nplatiť DPH namiesto\n\nsvojho\n\ndodávateľa.\n\nDaňový\n\núrad\n\npreto\n\nrozhodnutím\n\nč. 9812401/5/599271/2013/Kor z 13. februára 2013 rozhodol o vyrubení sťažovateľke\nrozdielu dane na DPH v sume 611 228,86 € za zdaňovacie obdobie november 2010.\n\n3\n\n4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 186/2013 z 15. mája 2014 žalobu\nsťažovateľky na\n\npreskúmanie\n\nzákonnosti\n\nrozhodnutia\n\nfinančného\n\nriaditeľstva\n\nč. 1100303/1/37127-250432/2013/4897 z 24. mája 2013, ako aj rozhodnutia daňového\núradu č. 9812401/5/599271/2013/Kor z 13. februára 2013 ako nedôvodnú zamietol, pričom\nv rámci odvolacieho konania sa s jeho názorom stotožnil aj odvolací najvyšší súd, ktorý\nsvojím rozsudkom sp. zn. 2 Sžf 93/2014 z 23. novembra 2016 rozsudok krajského súdu\npotvrdil.\n5. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla:\n«Sťažovateľ uvádza, že súčasťou normatívnej premisy čl. 199 ods. 1 písm. b)\nSmernice Rady 2006/112/ES je príloha VI, ktorá obsahuje „Zoznam dodaní tovaru\na poskytnutí služieb uvedený v článku 199 ods. 1 písm. d)“. V bodoch 1 až 6 prílohy VI\nsú taxatívne uvedené podmienky, ktoré musí spĺňať tovar, aby sa mohol posudzovať\nza tovar, resp. za kovový odpad a kovový šrot v zmysle čl. 199 ods. 1 písm. b) Smernice\nRady 2006/112/ES... Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nepostačovalo Najvyšším súdom\nSR len uviesť, že z prílohy VI nevyplýva požiadavka, že by sa malo jednať o odpad, ktorý\nvznikol v dôsledku niektorej zo spracovateľských operácií ale Najvyšší súd SR mal\npovinnosť konkrétne uviesť pod ktorý z bodov 1 až 6 prílohy VI subsumoval bloky cievok.\nDôsledkom absencie uvedeného právneho sylogizmu je to, že odôvodnenie rozsudku\nneobsahuje zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných\nzákonných ustanovení, je neúplné, nedostačujúce a nespĺňa požiadavky vyplývajúce\nz ustanovenia § 157 Občianskeho súdneho poriadku.\nSťažovateľ s poukazom na znenie prílohy č. VI Smernice tvrdil, že dodané bloky\ncievok, resp. medené a železné časti cievok nie je možné ani pri extenzívnom výklade\npovažovať za dodanie tovaru uvedeného v prílohe č. VI Smernice 2006/112/ES. Ťažiskovým\nargumentom k uvedenému tvrdeniu bol názor\n\n, ktorý s ohľadom na účel\n\nustanovenia čl. 199 bod 1 písm. d) Smernice 2006/112/ES výslovne uvádza, že presun\npovinnosti odviesť daň je len pri dodaní tovarov a služieb uvedených v prílohe VI.\nSťažovateľ v odvolaní namietal, že právny názor súdu je v rozpore s týmto názorom\n, ktorý pre účely ustanovenia čl. 199 bod 1 písm. d) Smernice 2006/112/ES\n\n4\n\njednoznačne úzky výklad potvrdil. Odvolací súd k tejto námietke nezaujal žiadne\nstanovisko...\nPodľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu stanoví zákon. Najvyšší súd SR je vnútroštátnym súdnym orgánom, proti\nktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,\npreto Najvyšší súd SR bol povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ a predložiť prejudiciálnu\notázku. Nepredložením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EU došlo k porušeniu čl. 267\nZmluvy o fungovaní Európskej únie a k porušeniu základného práva sťažovateľa na\nzákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.»\n6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/93/2014 z 23. 11. 2016 porušil základné\nprávo sťažovateľa KOVOZBER, s. r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\na ods. 2 Ústavy SR.\n2. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/93/2014 z 23. 11. 2016 porušil základné\nprávo sťažovateľa KOVOZBER, s. r. o. na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.\n3. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/93/2014 z 23. 11. 2016 porušil základné\nprávo sťažovateľa KOVOZBER, s. r. o. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 2 Sžf/93/2014 z 23. 11. 2016 sa zrušuje a vec\nvracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.\n5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia\n§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 294,66 € (2 x 147,\n33 €) a 2 x za režijný paušál vo výške 17,68 € (2 x 8,84 €), spolu 312,34 € a I)PH 62,47 €.\nSpolu s DPH 374,81 €.“\nII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n5\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n9. Sťažovateľ odôvodnenie svojej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu\nsp. zn. 2 Sžf 93/2014 z 23. novembra 2016 založil na troch základných argumentačných\npilieroch a to na konštatovaní, že správca dane nemal oprávnenie pre účely daňovej kontroly\nvo veci platenia DPH prekvalifikovať (s následným prenosom daňovej povinnosti\nz dodávateľa na nadobúdateľa, t. j. na sťažovateľku) charakter predmetu kúpy na kovový\nšrot majúci podobu medených a železných častí cievok oproti tomu, ako bol tento tovar,\nresp. predmet kúpy zadefinovaný v colnom vyhlásení, v ktorom bol deklarovaný\nako elektromagnetické bloky cievok, a nie ako šrot, a preto podľa sťažovateľky vo veci\nkonajúce súdy, ako aj správca dane vec nesprávne právne kvalifikovali; ďalej na námietke,\nže vo veci konajúci najvyšší súd, ako aj pred ním krajský súd nedostatočne zistili skutkový\nstav, keď odmietli predvolať a vypočuť\n\n, ktorý ohľadom technického stavu\n\npredmetu kúpy podal odborný posudok, aby mohol byť konfrontovaný so znaleckým\nposudkom č. 95/2010, o ktorý sa rozhodnutie súdov opieralo; a napokon aj na konštatovaní,\n\n6\n\nže najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu, pretože sa\nodmietol obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie.\n10. V súvislosti s námietkami sťažovateľky je nutné v prvom rade podotknúť,\nže najvyšší súd sa v odvolacom konaní plne stotožnil so závermi krajského súdu,\nkeď konštatoval:\n„Odvolací súd... nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu\núpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku\nnapadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej\nveci krajským súdom za vecne správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.“\n11. V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky krajský súd, s názorom ktorého sa\nidentifikoval aj najvyšší súd, svoje rozhodnutie odôvodnil takto\n„Námietka žalobcu, že daňový úrad nemôže vlastným úsudkom zmeniť kvalifikáciu\ntovaru uvedenú v záväznom a právoplatnom rozhodnutí príslušného colného orgánu,\nje nedôvodná. Spoločnosť\n\ndoviezla z Ukrajiny v novembri\n\na decembri 2009, ako sama deklarovala v písomnom colnom vyhlásení, a za jeho správne\nvyplnenie ako aj správne zaradenie tovaru do podpoložky kombinovanej nomenklatúry\nzodpovedá, uviedla, že dovezeným tovarom sú elektromagnetické bloky cievok,\npravdepodobne funkčné s možnosťou ďalšieho využitia. Teda, aký tovar sa dováža neurčuje\ncolný úrad, ale dovozca, ktorý v písomnom colnom vyhlásení deklaruje aký tovar dováža.\nColnému úradu ani neboli známe podstatné náležitosti o dovážanom tovare a to,\nže dovezené bloky cievok neboli ďalej použiteľné na účely, pre ktoré boli vyhotovené, lebo\ntoto bolo zistené až zo znaleckého posudku č. 95/2010, ktorý si zadovážil sám dovozca\n(\n\n), potom čo boli dovezené na územie SR.\nNajzákladnejšou a najpodstatnejšou námietkou žalobcu v podanej žalobe\n\nje námietka, či správca dane správne v danom prípade aplikoval ustanovenie § 69 ods. 12\nzák. č. 222/2004 Z. z. aj v zmysle článku 199 ods. 1 písm. d) Smernice Rady 2006/112/ES\na prílohy č. VI uvedenej smernice.\n\n7\n\nPodľa § 69 ods. 12 zák. č. 222/2004 Z. z. platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia\nod iného platiteľa je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu\na kovového šrotu v tuzemsku; kovovým odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový\nodpad a kovový šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety\nďalej už nepoužiteľné, vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie, alebo\nz podobných dôvodov...\nPodľa článku 199 ods. 1 písm. d) Smernice Rady 2006/112/ES členské štáty môžu\nstanoviť, že osobou povinnou platiť DPH je zdaniteľná osoba, ktorej bola vykonaná\nktorákoľvek z týchto dodávok; dodanie použitého materiálu, použitého materiálu\nnevhodného\n\nna\n\nopätovné\n\npoužitie\n\nv\n\nrovnakom\n\nstave,\n\nšrotu,\n\npriemyselného\n\na nepriemyselného odpadu, recyklovateľného odpadu, čiastočne spracovaného odpadu\na určitých tovarov a služieb, ako je uvedené v prílohe VI;...\nNa základe preukázania, že v danom prípade došlo k dodaniu kovového odpadu\na kovového šrotu platiteľom dane z hľadiska uplatňovania zák. č. 222/2004 Z. z. (do ktorého\nbola transformovaná aj Smernica Rady 2006/112/ES) sa od 1. 4. 2009 vzťahuje\naj na ustanovenie § 69 ods. 12 zák. č. 222/2004 Z. z., podľa ktorého pri dodaní kovového\nodpadu a kovového šrotu v tuzemsku je povinný platiť daň platiteľ, ktorému je tento tovar\ndodaný. Na účely tohto zákona sa kovovým odpadom a kovovým šrotom v zmysle\ncitovaného ustanovenia § 69 ods. 12 rozumie kovový odpad a šrot z výroby alebo z\nmechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné, vzhľadom na\nich zlomenie, rozrezanie, opotrebovanie alebo z podobných dôvodov. Zároveň tu treba\nuviesť, že priamo z článku 199 ods. 1 písm. d) Smernice vyplýva, že sa jedná aj o dodávky\npoužitého materiálu nevhodného na opätovné použitie v rovnakom stave.\nPodľa názoru súdu správca dane v danom prípade mal dostatočne preukázané, aby\ndospel k záveru, že predmetom zdaniteľného obchodu medzi spoločnosťou\n\n,\n\na s. a spoločnosťou KOVOZBER, s.r.o. došlo k zdaniteľnému obchodu, ktorého predmetom\nbol kovový odpad a preto v danom prípade bolo správne aplikovať ustanovenie § 69 ods. 12\nzák. č. 222/2004 Z. z. aj v súlade s transformovanou Smernicou Rady 2006/112/ES\na jej prílohy č. VI.“\n11.1 Najvyšší súd na doplnenie dôvodov krajského súdu v tomto smere dodal:\n\n8\n\n«... Nie je dôvodné ani vytýkanie, že v súvislosti s ustálením základnej právnej otázky\n(či predmet dodávky bol alebo nebol kovovým odpadom a šrotom), t. j. správnosťou\naplikácie ust. § 69 ods. 12 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH a čl. 199 ods. 1 písm. d) Smernice\n2006/112/ES a jej prílohy VI, bol skutkovým okolnostiam, ktoré medzi účastníkmi neboli\nsporné, prisúdený iný právny význam, ako im prisúdil žalobca. V priebehu konania žalobca\nnajskôr zotrvával na povinnosti daňových orgánov rešpektovať na účely rozhodovania\no povinnosti platiť DPH zatriedenie tovaru vykonané dovozcom tovaru na územie SR\nv colnom prehlásení, bez ohľadu na to, že znalecký posudok vyžiadaný a predložený\nsamotným žalobcom takúto kategorizáciu poprel (záver o nepoužiteľnosti na pôvodne\nurčený účel). Zároveň spochybňoval správnosť postupu daňových orgánov, keď vzhľadom\nna objektívne zistený (a pôvodne samotným žalobcom akceptovaný záver o nepoužiteľnosti\ntovaru zanesený do kúpnej zmluvy) dospeli daňové orgány k záveru, že tovar spĺňal kritériá\npre uznanie za kovový odpad a kovový šrot nielen v zmysle čl. 69 ods. 12 zák. č. 222/2004\nZ. z. DPH ale aj čl. 199 ods. 1 písm. d) Smernice Rady 2006/112/ES. Súd sa stotožnil\ns logickou argumentáciou daňových orgánov odôvodňujúcou správnosť posúdenia tovaru\nako kovový odpad a kovový šrot s dôsledkami na prenos daňovej povinnosti. Treba\nzdôrazniť, že daňové orgány postupovali v konaní v súlade s ich zákonnou úlohou\na povinnosťou, ktorou je zabezpečenie správneho určenia a vyrubenia dane, pri súčasnom\npoužití najvhodnejších prostriedkov.\n... žalobca ako podnikateľ o. i. aj v oblasti nakladania s kovovým odpadom mal\na musel mať vedomosť o platnej právnej úprave daňovej povinnosti pri kúpe kovového\nodpadu, pričom charakter tovaru ako kovový odpad jednoznačne vyplynul tak z kúpnej\nzmluvy, ako aj zo znaleckého posudku s obsahom ktorého bol v čase nadobudnutia tovaru\noboznámený.\nNie je daný relevantný dôvod na spochybňovanie v konaní vyvodeného záveru o tom,\nže dodané bloky cievok resp. medené a železné časti cievok je dôvodné považovať\nza dodanie tovaru v zmysle prílohy VI Smernice. Krajský súd správne považoval dodaný\ntovar za charakterizovateľný (str. 22 písomného vyhotovenia rozsudku) v zmysle dikcie § 69\nods. 12 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH za „... kovové predmety ďalej už nepoužiteľné\nvzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebovanie, alebo z podobných dôvodov“\na v zmysle čl. 199 ods. 1 písm. d) Smernice za „... dodávky použitého materiálu nevhodného\n\n9\n\nna opätovné použitie v rovnakom stave“ Nie je dôvodná námietka žalobcu, že\nna preukázanie správnosti takéhoto posúdenia by sa malo jednať o odpad, ktorý vznikol\nv dôsledku niektorej zo spracovateľských operácií v zmysle Prílohy VI Smernice, takáto\npožiadavka z obsahu Smernice nevyplýva. Výklad, v dôsledku ktorého by na základe takejto\nargumentácie došlo k tomu, že napr. aj všetky pre opotrebovanie a zastaranosť\nnepoužiteľné časti strojov a zariadení by neboli zahrnuté do výklad pojmu „kovový odpad“,\nby nepochybne bola v rozpore s obsahom aj účelom uvedenej právnej úpravy.»\n11.2 Z citovaného je zrejmé, že s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa charakteru jej\ndodaného, resp. jej predaného tovaru v interakcii s jeho charakterom v čase, kedy bol\ndovezený na naše územie, sa vo veci konajúce súdy vysporiadali konštatáciou, že jeho\ncharakter nie je možné bez ďalšieho automaticky odvodzovať od toho, ako bol tento tovar\ndeklarovaný už v colnom vyhlásení, pretože v tomto smere colné orgány vychádzajú\nbez ďalšieho iba z údajov uvádzaných samotným dovozcom vypĺňajúcim colné vyhlásenie,\nt. j. colné orgány nedeklarujú záväzne aj pre účely iných verejných konaní (napr. pre účely\ndaňového konania) charakter tohto tovaru. Inými slovami, vyhlásenie dovozcu tovaru o jeho\ncharaktere v čase jeho dovozu nie je nemenné, resp. nie je nepreskúmateľné inými orgánmi\nverejnej moci pre účely iných konaní, tak ako sa domnieva sťažovateľka. Vzhľadom\nna uvedené tak správca dane mal kompetenciu vykonať pre účely daňového konania\ndokazovanie pre účely zistenia skutočného charakteru predmetu zdanenia, pričom výsledky\nzistené týmto dokazovaním, t. j. zistenie, že v danom prípade sťažovateľka ako platca DPH\nkúpila kovový šrot v podobe medených a kovových častí cievok, a nie bloky cievok, plne\nkorešpondovalo s údajmi uvedenými v kúpnej zmluve aj samotnou sťažovateľkou,\nako aj so závermi znaleckého posudku č. 95/2010. V neposlednom rade, tak ako to vyplýva\nzo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, napokon aj sťažovateľka predala ďalej medené\na železné časti cievok ako medený a kovový odpad obchodnej spoločnosti\nVzhľadom na uvedené skutkové zistenia tak vo veci konajúce súdy verifikovali\nrozhodnutie správcu dane, ktorý na daný prípad aplikoval § 69 ods. 12 písm. a) zákona\nč. 222/2004 Z. z. v spojení s čl. 199 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2006/112/ES\nz 28. novembra 2006 (ďalej len „smernica“), v zmysle ktorých platcom DPH v prípade\ndodania kovového odpadu a kovového šrotu, t. j. ďalej už nepoužiteľných kovových\n\n10\n\npredmetov, je ich príjemca, a to bez ohľadu na skutočnosť, či tieto ďalej už nepoužiteľné\nkovové predmety (šrot) sú alebo nie sú výsledkom spracovateľských operácií v zmysle\nprílohy VI smernice, ktorá takúto požiadavku explicitne nedeklaruje, tak ako to konštatoval\naj najvyšší súd.\n12. Pokiaľ ide o druhú z námietok sťažovateľky, najvyšší súd uviedol:\n„Nedôvodne bol spochybňovaný postup krajského súdu aj v súvislosti s nevykonaním\nnavrhovanej konfrontácie autora predloženého znaleckého posudku a svedka\nk otázke ďalšej použiteľnosti blokov cievok. Súd zhodne so žalovaným správne vyhodnotili\nvýznam znaleckého posudku, opierajúceho sa o konkrétne údaje a ich vyhodnotenie, oproti\nodbornému vyjadreniu ktorého obsah bol všeobecný, neopieral sa o žiadne kvantifikované\núdaje, naviac za situácie keď už neexistuje predmet, ktorého sa týkajú odlišné závery.\nK možnosti použitia znaleckého posudku neobstaraného správcom dane odvolací súd\nuvádza, že tento postup bol plne v súlade s ust. § 29 ods. 2 a 4 zák. č. 511/1992 Z. z.“\n12.1 Z uvedeného v kontexte s rozhodnutím krajského súdu vyplýva, že správca dane\npri svojom rozhodnutí vychádzal aj zo záverov znaleckého posudku č. 95/2010\nspracovaného autorizovaným znalcom na objednávku obchodnej spoločnosti\n\n,\n\nktorý bol spracovaný pre účely posúdenia technického stavu blokov cievok v čase\nich dovozu na naše územie, a to pre účely zistenia ich ďalšieho využitia. Správca dane\nv tejto súvislosti odmietol ako svedka vypočuť\n\n, ktorý sa mal podieľať\n\nna tvorbe smernice a ktorého svedectva sa sťažovateľka dovolávala. Vo veci konajúce súdy\nodobrili postup správcu dane s odôvodnením, že ani vyjadrenia\n\noznačené ako\n\nodborný posudok nemôžu nič zmeniť na záveroch znaleckého posudku, tobôž keď pri jeho\nspracovaní mal znalec bloky cievok k dispozícii a podrobil ich rôznym meraniam, zatiaľ čo\nmenovaný svedok podal svoje vyjadrenie v čase, keď tieto bloky cievok už ani neexistovali,\ntakže v konečnom dôsledku by jeho tvrdenia ani neboli explicitne verifikovateľné.\n12.2 V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že pre účely daňového konania nie je\nmožné využiť závery znaleckého posudku, ktorý nebol spracovaný na podnet správcu dane\na pre účely daňového konania, ale bol spracovaný na podnet daňového subjektu, najvyšší\n\n11\n\nsúd ústavne udržateľným spôsobom (aj keď nesprávnym číselným označením zákona,\npozn.) odkázal na ustanovenie zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)\na o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorému predchádzal zrušený zákon č. 511/1992\nZb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov účinný\ndo 31. decembra 2011, pozn.), podľa § 24 ods. 4 ktorého (ako to správne na strane 17\nrozsudku uviedol aj krajský súd, pozn.) možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť\nk zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je\nzískané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania\ndaňových subjektov, svedecké výpovede, „znalecké posudky“, verejné listiny, protokoly\no daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy\na evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n13. Napokon v súvislosti s poslednou treťou námietkou sťažovateľky najvyšší súd\nv kontexte už uvedeného svoje stanovisko odôvodnil takto:\n„Za týchto okolností aj odvolací súd považuje v danej veci aplikáciu ust. § 69 ods. 12\nzák. č. 222/2004 Z. z. o DPH za súladnú s čl. 199 ods. 1 písm. d) Smernice ako\naj nesporným účelom úpravy č. 199 ods. 1 Smernice. Vychádzajúc z uvedeného považoval\nnávrh, aby Najvyšší súd SR predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny\ndvor EU s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 ZFEÚ\nza nedôvodný, nakoľko aplikovaná právna úprava pojmu železný odpad a neželezný odpad,\nzakladajúca sa na transpozícii čl. 199 Smernice do ust. § 69 zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH\nje jednoznačná a položenie predbežnej otázky nepovažuje odvolací súd za potrebné\nna posúdenie toho, že príslušné ustanovenie vnútroštátneho práva odporuje právu Únie.“\n14. Vzhľadom na udržateľnosť záverov najvyššieho súdu v zmysle bodu 11.2 tohto\nrozhodnutia možno aj uvedené odôvodnenie o jednoznačnosti aplikovanej právnej úpravy\npovažovať za logické a neodporujúce jej účelu a zmyslu.\n15. Uvedené závery najvyššieho súdu, ako aj závery krajského súdu, s ktorými sa\nnajvyšší súd v celom rozsahu stotožnil, možno považovať za logické, ústavne udržateľné\na podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať takú svojvoľnosť, ktorá by mala za následok\n\n12\n\narbitrárnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, preto ústavný súd sťažnosť\nsťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde).\n16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď\npre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\n17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke náhrady trov\nkonania je viazané na vyslovenie porušenia jej práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta\nústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala týchto\nnárokov, už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. mája 2017\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-daňové konanie", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "daň-nedoplatok na dani"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}