Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 49/2017 z 25. 1. 2017 Citácia: uznesenie Ústavného súdu SR z 25. januára 2017, sp. zn. I. ÚS 49/2017, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.49.2017.1 Ústavný súd Slovenskej republiky | I. ÚS 49/2017 | ECLI:SK:USSR:2017:1.US.49.2017.1 | 2017-01-25 | Uznesenie Oblasť práva: Ústavné právo – konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb Citované ustanovenia: čl. 26 ods. 1 Ústavy, čl. 26 ods. 2 Ústavy, čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 46 ods. 2 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 10 ods. 1 Dohovoru, čl. 10 ods. 2 Dohovoru, čl. 1 Dohovoru, čl. 127 ods. 1 Ústavy, Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1, Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 Zdroj: https://www.ustavnysud.sk/docDownload/68cbd54b-f230-4ee0-b612-14cb69b5e6a5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.49.2017.1 SLOVENSKÁ REPUBLIKA UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 49/2017-22 Ústavný súd slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom , , vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4 Co 270/2015 z 29. júna 2016 a takto rozhodol: Sťažnosť , o d m i e t a pre neprípustnosť. Odôvodnenie: 1. Ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 8. decembra 2016 sa (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala zrušenia v záhlaví citovaného rozsudku odvolacieho súdu, pretože bola toho názoru, že ním bolo porušené jej základné právo na slobodu prejavu ako i právo na spravodlivý proces v zmysle tam uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Namietané porušenie základného práva na slobodu prejavu vidí sťažovateľka v tom, že napadnuté rozhodnutie dalo – v rozpore s princípmi vyplývajúcimi z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva – prednosť osobnostným právam súdneho exekútora pred jej právom vyjadrovať sa k stavu vecí verejných. Za rozporné so svojím právom na spravodlivý proces považuje sťažovateľka to, že odvolací súd vydal v podstate nepreskúmateľné rozhodnutie týkajúce sa posudzovania dôkazného bremena žalobcu, ktorého žalobe čiastočne vyhovel (odvysielanie ospravedlnenia) a v časti zamietajúcej náhrady nemajetkovej ujmy zrušil a vec v tom rozsahu vrátil Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie. 3. Aby mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu sťažnosti, je najskôr povinný skúmať, či sú naplnené všetky zákonom požadované náležitosti a či sú vôbec dané podmienky na jej prerokovanie ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V prejednávanom prípade k takému záveru nedospel. Obsah ústavnej sťažnosti, ako i rozhodnutie ňou napadnuté tak nebolo potrebné bližšie reprodukovať, pretože z dôvodov ďalej vyložených bolo nutné sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). 4. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. 5. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie 2 základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobná zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (prov. I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom. 6. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva hájili a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde, tak ako to urobila v tomto konaní sťažovateľka prostredníctvom osoby práva znalej (advokáta), u ktorej platí notorieta, že pozná platné právo. 7. Jedným zo základných princípov, na ktorých je vystavaná nová procesná úprava dovolania ako mimoriadneho právneho prostriedku podľa § 421 ods. 1 CSP, je princíp uvedený v čl. 2 ods. 2 CSP, a to princíp právnej istoty, ktorý je definovaný ako stav, v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd Slovenskej republiky, ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie). Zásadnou zmenou v novej úprave prípustnosti dovolania podľa citovaného ustanovenia proti rozhodnutiam odvolacieho súdu s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2, ako aj v § 422 CSP je nerozlišovanie rozhodnutia z hľadiska jeho formy s tým obsahovým rozdielom, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP. 3 8. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala. 9. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez prítomnosti účastníkov na neverejnom pojednávaní. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 25. januára 2017 4