{"guid": "ussr:9818294d-5862-4d4b-9696-dfd9c6d24b7a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.535.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 535/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 535/2016 z 14. 9. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. septembra 2016, sp. zn. I. ÚS 535/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.535.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2016-09-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9818294d-5862-4d4b-9696-dfd9c6d24b7a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.535.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.535.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.535.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 535/2016-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra\n2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o.,\nDolná 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vinarčíkom, Pod Rybou 5, Banská\nBystrica, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Sžf 63/2015 z 3. mája 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako\nzjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta\n2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o., Dolná 4,\nBratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n\n„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 4 Sžf 63/2015 z 3. mája 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).\n2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:\n«Sťažovateľ ako podnikateľský subjekt a platiteľ Dane z pridanej hodnoty (ďalej len\n„platca DPH“) bol nútený v záujme ochrany svojich práv a oprávnených záujmov podať\nŽalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Finančného riaditeľstva\nč. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014, ktorým Finančné riaditeľstvo\nrozhodlo tak, že Rozhodnutie Správcu dane č. 960143/5/1285347/2014/Här zo dňa\n02. 04. 2014, ktorý správca dane podľa § 68 ods. 6 Zákona č. 563/2009 Z. z. o správe\ndaní... určil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 27 000.- Eur...\nsťažovateľovi ako daňovému subjektu potvrdil.\nKrajský súd Banská Bystrica o podanej Žalobe sťažovateľa o preskúmanie\nzákonnosti a postupu žalovaného č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014\nrozhodol Rozsudkom sp. zn. 24S/113/2014-109 zo dňa 24. 04. 2015 tak, že výrokom č. 1\npodanú žalobu zamietol a výrokom č. 2 sťažovateľovi ako žalobcovi náhradu trov nepriznal.\nPorušiteľ o podanom Odvolaní sťažovateľa voči... Rozsudku Krajského súdu Banská\nBystrica rozhodol napadnutým Rozhodnutím sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa 03. 05. 2016 tak,\nže výrokom č. 1 Rozsudok Krajský súdu v Banskej Bystrici č. 24S/113/2014-109 zo dňa\n24. 04. 2015 potvrdil ako správny a výrokom č. 2 sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho\nkonania nepriznal. ...\nPri popise rozhodujúcich a právne významných skutkových a právnych okolností,\nktoré v súvislosti s uplatnením nadmerného daňového odpočtu zo strany sťažovateľa\na následným nepriznaním uplatneného daňového odpočtu zo strany Správcu dane\na Finančného riaditeľstva nastali, sa sťažovateľ pridržiava Odborného vyjadrenia znalca\nč. 1/2014 zo dňa 25. 08. 2014, ktoré vyhotovil súdny znalec v odbore Ekonómia\na manažment, odvetvie Účtovníctvo a daňovníctvo...\n\n..\n\nJedná sa o nasledovné skutkové a právne okolnosti:\n1. Na základe daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vykázaný nadmerný odpočet\nDPH v daňovom priznaní za mesiac január 2012 správca dane neuznal nárok na odpočet\nDPH daňovému subjektu Consult Servis Slovakia s. r. o. z prijatej faktúry interné\n2\n\nč. 12/01/008 zo dňa 31. 12. 2011 v sume 27 000,- €. Na základe protokolu z daňovej\nkontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 9601403/5/1899003/Här zo dňa 14. 5. 2013...\n2. ... odvolací\n\norgán\n\nFinančné\n\nriaditeľstvo\n\nSR\n\nsvojím\n\nrozhodnutím\n\nč. 1100301/1/410702/2013/5003 z 23. 8. 2013 rozhodnutie správcu dane zrušil a vrátil na\nďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje rozhodnutie FR SR odôvodnilo tým, že rozhodnutie\nsprávcu dane je zmätočné, nepreskúmateľné a zistený stav je nedostatočný. Ďalej odvolací\norgán uvádza, že „správca dane neprihliadal ani neskúmal dostatočne dôkazy, ktoré\njednoznačne potvrdzujú rozsah a spôsob plnenia predmetných služieb...“ FR SR uvádza, že\ndaňovým subjektom predložený zoznam dôkazov obsahuje sumár informácií o rozsahu\nposkytnutých služieb... a že správca nedostatočne posúdil dôkazy predložené daňovým\nsubjektom. Odvolací orgán vyvrátil aj spochybnenie správcu dane voči ustanoveniu § 49\nods. 1 a ods. 2 bod a, čim potvrdil opodstatnenosť nároku na odpočet DPH. V záver\nrozhodnutia FR SR sa uvádza, že odvolací orgán „považuje zistenia a posúdenie skutkového\nstavu vo vec) za nepostačujúce pre vyslovenie názoru v rozhodnutí o porušení § 49... zákona\no DPH“.\n3. Následne\n\nsprávca\n\ndane\n\nDÚ\n\nBanská\n\nBystrica\n\nsvojím\n\nrozhodnutím\n\nč. 9601403/5/1285347/2014/Här z 2. 4. 2014 opätovne rozhodol, že neuznáva nárok... na\nodpočet DPH...\n4. ... FR SR svojím rozhodnutím č. 1100301/1/285432/5003 z 20. 6. 2014 potvrdilo\nrozhodnutie Daňového úradu... Pritom obsah, zistenia, dôkazy a spôsob hodnotenia zistení\nsprávcom dane sa od predchádzajúceho rozhodnutia v podstate nedoplnil ani nezmenil!\nSprávca dane v rozhodnutí č. 9601403/5/1899003/2013/Har zo 14 5. 2013 na str. 2\nods. 4 priznáva všeobecný nárok na odpočet DPH daňového subjektu (§ 49 ods. 1 zákona\n222/2004 Z. z. o DPH) v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nV ods. 5 paragrafu dopĺňa uplatnenie nároku na odpočet vtedy, ak je voči platiteľovi\nuplatnená daň iným platiteľom z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť dodané.\nNásledne správca dane vo všeobecnosti konštatuje, že: „Kontrolovaný daňový subjekt\nporušil citované ustanovenie zákona č. 222/2004 Z z. o DPH... tým, že si uplatnil nárok na\nodpočítanie DPH vo výške 27 000,- € z dodávateľskej faktúry interné číslo 12/01/008 zo dňa\n31.12.2011 od dodávateľa\n\n..“\n\n3\n\nPri kontrole nároku na nadmerný odpočet DPH správca dane využil inštitút\nzápisnice o ústnom pojednávaní... a predvolal... konateľa spoločnosti\n(dodávateľa služieb podľa faktúry 12/01/008 zo dňa 31.12.2011 pre spoločnosť Consult\nServis Slovakia s. r. o.)\n\n. Tento... uviedol, že túto faktúru má riadne\n\nzaúčtovanú s účtovníctve spoločnosti\n\nzaevidovanú v evidencii DPH,\n\nvykázanú v daňovom priznaní za 4. štvrťrok 2011, potvrdil uskutočnenie zdaniteľného\nplnenia – dodávky služieb, podpisu zmluvy o spolupráci s konateľom spoločnosti Consult\nServis Slovakia s. r. o.\n\ndňa 8. 12. 2010. Svoje tvrdenia\n\npodrobnejšie doplnil predložením zápisníc správcovi dane aj dňa 25. 6.\n2013..., predložil... účtovné doklady - faktúry o subdodávkach pre spoločnosti\nsúvisiacich s dodávkou služieb pre spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o.\nPreukázal, že aj dodávatelia subdodávok majú tieto faktúry riadne zaúčtované a vykázané\nna výstupe. Aj odvolací orgán v rozhodnutí č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 28. 3. 2013\nna str. 7 potvrdzuje, že dodávateľ služby spoločnosť\n\nfaktúru č. 111200006\n\n(interné č. v účtovníctve Consult Servis Slovakia s. r. o. č. 12/01/008) zaúčtovala a vykázala\nv priznaní k DPH v 4. štvrťroku 2011. Správca dane tieto argumenty, tvrdenia a písomné\ndôkazy počas daňovej kontroly mal, no neuznal ich a vo svojom rozhodnutí pre neuznanie\nnároku na nadmerný odpočet DPH ich nebral do úvahy, čo vo svojom rozhodnutí\ndostatočne nezdôvodnil.\nPri ústnom pojednávaní... konateľ spoločnosti\npredložil správcovi dane písomné vyjadrenie, zápisnice z rokovaní\na technické správy vo vzťahu k dodávkam obchodného partnera spoločnosti\n.. Napriek tomu správca dane konštatuje v protokole, že prehlásenia nemajú žiadnu\nvypovedaciu hodnotu a bez iných dôkazov uviedol, že kontrolovaný daňový subjekt\nnepreukázal, že účinok deklarovanej služby nastal.\nDňa 13. 2. 2013 správca dane vykonal... ústne pojednávanie so splnomocnenou\nzástupkyňou spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o.\n\n. Otázka\n\nsprávcu dane smeroval k objasneniu skutočnosti, že prečo spoločnosti Consult Servis\nSlovakia s. r. o. daňový doklad - faktúru č. 12/01/008 z 31. 12. 2011 (pozn. správca\nnesprávne v poslednom ods. str. 7 protokole uvádza r. 2012) zahrnula do priznania k DPH\nza mesiac január 2012. Otázka je v zmysle zákona o DPH oprávnená, nakoľko daňový\n4\n\nsubjekt Consult Servis Slovakia s. r. o. mal k tejto faktúre urobiť dodatočné daňového\npriznanie k DPH za mesiac december 2011. To však nevylučuje touto formou uplatniť si\nodpočet DPH v sume 27 000 € z tejto faktúry. V opačnom prípade by bol narušení princíp\ndaňovej neutrality a konečné zdanenie len pridanej hodnoty.\nNa str. 8 protokolu správca dane konštatuje, že: „Spoločnosť\nnepredložila žiadne konkrétne doklady a dôkazy preukazujúce dodanie služieb v zmysle\ndodávateľskej faktúry číslo 12/01/008.“ Následne neopodstatnene a bez konkrétnych\ndôkazov vyvracajúcich tvrdenia daňového subjektu uvádza správca dane, že „... zisťoval\na preveroval skutočnosti čo najúplnejšie, pričom získané dôkazy hodnotil podľa svojej\núvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal\nna všetko, čo pri správe dani vyšlo najavo.“\nToto tvrdenie správcu dane nemožno považovať za dostatočné, aby vyvrátil dôkazy\nkontrolovaného subjektu. Pretože správca dane tvrdenia\n\n,\n\na nimi predložené doklady (zmluvy, technické správy,\nfaktúry, doklad o úhrade faktúry...) nebral do úvahy pri posudzovaní nároku na odpočet\nDPH spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. z faktúry č. 12/01/008 vo výške 27 000,- €\nza mesiac január 2012 a tento nárok daňovému subjektu neuznal.\nNa druhej strane správca dane inštitút výsluchu svedka (str. 10 rozhodnutia) ako\ndokaz povýšil nad inštitút zápisnice o ústnom pojednávaní a tvrdenie svedka\nkonateľa spoločnosti\n\n.. zobral ho pri hodnotení záverov daňovej kontroly\n\ndo úvahy v plnom rozsahu. Z toho vyplýva, že správca dane dôkazy neposudzoval rovnako\na vo vzájomných súvislostiach. Správca dane neuvádza, prečo dôkazy rovnakej váhy\na rovnakého druhu hodnotí diametrálne odlišne.\nSprávca dane na str. 11 rozhodnutia uvádza, že „zákon správcovi dane neukladá\nzískavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu...“ Ale z postupu správcu dane\nvyplynulo, že správca hľadal a bral do úvahy len dôkazy svedčiace proti postupu daňového\nsubjektu. Správca dane opiera svoj postup o aplikáciu ustanovení § 3 ods. 3 - posudzovanie\ndôkazov. Pritom správca dane neposudzoval dôkazy podľa ich obsahu, váhy a vzájomnej\nsúvislosti. Potvrdzuje to aj fakt že 3 výpovede a predložené doklady potvrdili oprávnenosť\nuplatnenia nároku na odpočet DPH a len jeden ho spochybnil. Pritom tento dôkaz prevážil\nnad ostatnými dôkazmi. V rozhodnutí č. 9601403/5/128534/2014/Har z 2. 4. 2014 na str. 6\n5\n\nuvádza správca dane, že prehlásenia\n\nnemajú žiadnu vypovedaciu\n\nschopnosť. Správca dane aj v druhom svojom rozhodnutí posúdil predložené dôkazy\nneopodstatnene veľmi subjektívne.\nPritom správca dane uvádza, že svoj postup a závery postavil na ustanovení § 24\nods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe dani, kedy spochybnil vierohodnosť, správnosť\na úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je daňový subjekt povinný viesť (str. 11 protokolu).\nToto tvrdenie správcu dane nie je pravdivé z nasledovných dôvodov:\n- daňový doklad (predmetná faktúra), daňová evidencia a účtovné záznamy\nspoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. mali a majú všetky náležitosti, ktoré stanovuje\nzákon o účtovníctve (§ 10) a zákon o DPH (§ 70 a 71).\n- rovnako účtovné záznamy a celé účtovníctvo spoločnosti Consult Servis Slovakia\ns. r. o. za r. 2011 a 2012 je vedené s rešpektovaním ustanovení §§ 6, 7, 8 a 10 zákona\no účtovníctve. Účtovníctvo zobrazuje verne skutočnosti, dáva pravdivý obraz o činnosti\núčtovnej jednotky, je vedené správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom\nzaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Preukázateľnosť je založená na vecnom alebo\ndokladovom preukázaní uskutočnenia hospodárskych operácií zachytených v účtovníctve\núčtovnej jednotky (napr. dodanie služby). Zvlášť pri dodávkach služieb, ktoré majú\nobjektívne nehmotný charakter, je preukázateľnosť postavená na existencií a obsahu\núčtovných dokladov (faktúra, dodací list zmluva, preberací protokol, doklad o úhrade\nfaktúry a pod.) a záznamov základom pre posudzovanie preukázateľnosti dodávky služieb.\nOdvolací orgán FR SR na str. 4 svojho rozhodnutia z 23. 8. 2013 uvádza, že „správca dane\nsprávne nepochopil postavenie, ani rozsah dodávky predmetných služieb.“ Správca dane\ndeklarovane dodávky služieb predloženými faktúrami, technickou dokumentáciou,\npotvrdením o prevzatí a ich úhradou považoval neoprávnene za nepostačujúce.\n- faktúra je pre platiteľov DPH i pre iné účtovné jednotky dôležitý doklad, ktorý\ndeklaruje zdaniteľný obchod, ktorý sa uskutočnil. Hovorí najmä o obsahu hospodárskej\noperácie, o dátume jej uskutočnenia, o hodnote transakcie a o zmluvných stranách. Pre\núčely DPH je dokladom, na základe ktorého vzniká povinnosť odviesť daň a právo uplatniť\nsi odpočet dane. V rámci EU je vystavovanie faktúr upravené s Smernici Rady\nč. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Za správnosť vyhotovenej faktúry zodpovedá\n\n6\n\npodľa § 74 ods. 4 zákona o DPH jej vyhotoviteľ. Obsahové vymedzenie faktúry pre účely\nDPH stanovuje § 71 ods. 2 zákona o DPH.\n- správca dane neuviedol, aké ďalšie dôkazy má kontrolovaný subjekt predložiť, aby\ndeklaroval preukázateľne spochybnenú a neuznanú dodávku služieb. No správca dane ani\nnepredložil svoje dôkazy, ktoré by tvrdenia a dôkazy daňového subjektu vyvrátili.\n- reálnosť dodávky služieb s odstupom času nie je fyzicky možná, ako je to pri tovare,\nktorý má hmotný charakter. Pri službe je možné jej reálnosť s odstupom času deklarovať len\núčtovnými dokladmi, tvrdeniami, technickou dokumentáciou a pod. Preto táto výčitka\nsprávcu dane na str. 12 protokolu je neopodstatnená. Rovnako odvolávka na rozsudok NS\nSR č. 2Sžf/40/2011b je irelevantná.\n- rovnako nesprávne je aplikovaná aj analógia z rozhodnutia ESD č. C-342/87\nGenius Holding BV a C-454/98 Schmeink a Strobel. Tento prípad sa vzťahuje na nemožnosť\nuplatniť odpočet DPH, pokiaľ ide o daň, ktorá nezodpovedá určitému plneniu z titulu, že je\ndaň vyššia ako tá právoplatne splatná alebo z titulu, že predmetné plnenie nepodlieha DPH.\n- svoje tvrdenia správca dane, že dôkazy (napr. zápisy z rokovaní) boli formálne\núčelovo vyhotovené, správca dane nestavia na základe ním získaných a predložených iných\nobjektívnych dôkazov.\n- správca dane sa neoprávnenie odvoláva na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH,\npodľa ktorého nárok na odpočet dane vzniká vtedy, keď vznikla daňová povinnosť. V danom\nprípade spoločnosti\n\nvznikla daňová povinnosť, takže uplatnenie nároku na\n\nodpočet bol v súlade so zákonom. Rovnako odvolávka správcu dane na ods. 2 bod a/ tohto\nparagrafu je neopodstatnená.\nNemožno považovať za pravdivé ani tvrdenie odvolacieho orgánu v jeho druhom\nrozhodnutí na str. 13, že „... daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy ani\ndoklady preukazujúce dodanie predmetnej služby...“\nZáver daňovej kontroly, ktorý tvorí podstatu rozhodnutia správcu dane, že neuznáva\nnárok na nadmerný odpočet v sume 27 000,- € „... že daňový subjekt dostatočne\nnepreukázal predmetné dodanie služieb...“ je vzhľadom na hore uvedené nepreskúmateľný.\nPodľa správcu dane „... daňový subjekt nepredložil dôkazy, ktoré by dodanie služieb\npreukázali“. Takto formulovaný záver správcu dane je jasný dôkazom, že správca dane pri\nposudzovaní nároku na odpočet DPH v sume 27 000,- € z faktúry č. 12/01/008 porušil\n7\n\npráva daňového subjektu na (§ 3 ods. 1 zákona o správe daní), nebral do úvahy predložené\ndôkazy, nehodnotil rovnako váhu týchto dôkazov a tieto dôkazy nesprávne vyhodnotil\nv neprospech daňového subjektu.\nSprávca dane v oboch svojich rozhodnutiach uvádza rovnaké zistenia, rovnaký\nspôsob hodnotenia dôkazov predložených daňovým subjektom. Paradoxne potom vyznieva\nrozdielne hodnotenie týchto zistení odvolacím orgánom, keď v prvom jeho rozhodnutí\nakceptoval dôkazy predložené daňovým subjektom a spochybnil ch hodnotenie správcom\ndane a v druhom rozhodnutí tie isté zistenia, dôkazy a ich posúdenie hodnotí absolútne\nopačne - v neprospech daňového subjektu.\nNa základe posúdenia veci dospel súdny znalec k nasledovnému záveru:\nZ uvedeného možno urobiť záver, že správca dane mal ako výsledok daňovej kontroly\nv protokole uviesť, že neuznáva spoločnosti\n\nnárok na odpočet DPH za\n\nmesiac január 2012 z faktúry vystavenej v decembri 2011, nakoľko § 51 ods. 2 to umožňuje\nlen v danom účtovnom období. Napriek tomu správca dane viedol zisťovanie smerom\nspochybnenia dodania zdaniteľného plnenia deklarovaného na faktúre č. 12/01/008. Z toho\ndôvodu daňový subjekt\n\nmal ako výsledok daňovej kontroly podať\n\ndodatočné priznanie k DPH za mesiac december 2011.\nEurópsky súdny dvor vystavil v súvislosti s vecou Mahagében (rozsudok C-80/11)\nv spojení s prípadom Dávid (rozsudok C-142/11) stanovisko, že nárok na odpočet DPH na\nvstupe nemožno zamietnuť z dôvodu, že zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty, ako tie,\nktoré zo zákona musí mať.\nVáhu dôkazov, ktoré predložil počas daňovej kontroly kontrolovaný subjekt\nspoločnosť Consult Servis Slovakia s. r. o. možno považovať za významnejšie, ako váhu\ndôkazov, ktoré ako protiargument použil pri kontrole správca dane na vyvrátenie tvrdení\ndaňového subjektu.\nNa základe uvedeného považujem za vhodné, aby správcom vydané rozhodnutie\nč. 9601403/5/1899003/2013/Har zo 14. 5. 2013 a rozhodnutie č. 9601403/5/1285347/Har\nz 2. 4. 2014 boli posúdené súdom, nakoľko tieto rozhodnutia sa javia zmätočné,\nnepreskúmateľné a zistený stav nehodnotia dostatočne objektívne. Správca dane\nneprihliadal a ani neskúmal dostatočne dôkazy, ktoré jednoznačne potvrdzujú rozsah\n\n8\n\na spôsob plnenia predmetných služieb. Svoje rozhodnutie a postup riadne nezdôvodnil.\nSprávca dane daňovým subjektom predložené dôkazy nedostatočne posúdil.\nDaňový subjekt si nárok na nadmerný odpočet DPH na vstupe uplatnil oprávnene,\nno v nesprávnom daňovom období január 2012. Tento nadmerný odpočet mal daňový\nsubjekt uplatniť na základe dodatočného daňového priznania k DPH za mesiac december\n2011. To však nemení podstatu na uplatnenie si nadmerného odpočtu v sume 27 000,- €\npodľa predložených daňových dokladov.\nNárok na to, aby si svoje právo na oprávnený nárok vo veci odpočtu DPH na vstupe\nv sume 27 000,- € z faktúry č. 12/01/008 uplatnil daňový subjekt súdnou cestou, vyplýva\nz toho, že správca dane svojím rozhodnutím o zamietnutí nároku na nadmerný odpočet\nporušil práva daňového subjektu. Potrebu rozhodnúť v predmetnej veci súdom vidím aj\nvtom, že Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán v tej istej veci rozhodlo dvakrát\na vždy diametrálne odlišne. ...\nPorušovateľ napadnuté Rozhodnutie... na str. 11 ods. 5 a 6 odôvodnil nasledovne\ncit.: „Podľa § 219 ods. 2 O. s. p.: Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého Rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedzil len na\nskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd vyhodnotil\nrozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému Rozsudku Krajského súdu v Banskej\nBystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu\na s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na\nto, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu\nso správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého\nRozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku Rozsudku. S týmito\nsa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.“\nPrávne závery Krajského súdu, s ktorými sa porušovateľ v napadnutom Rozhodnutí\nstotožnil vychádzali zo zisteného skutkového stavu Krajského súdu, ktorý spočíval v tom, že\ncit. zo str. 4 ods. 2 Rozsudku porušovateľa: „V prejednávanom prípade bolo tak\nprvostupňové ako aj napadnuté Rozhodnutie založené na vyhodnotení vykonaného\ndokazovania, ktorým sa nepreukázalo, že bola splnená jedna z podmienok na odpočet dane\nz pridanej hodnoty, a to, že bola žalobcovi dodané služba od jeho dodávateľa\n9\n\n,\n\n. uvedená na predmetnej faktúre a teda, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno, keď\npočas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepreukázal splnenie podmienok\nstanovených zákonom o DPH, za ktorý je možné uplatniť odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty.“\nSťažovateľ sa s Rozsudkom Krajského súdu ani s Rozsudkom porušiteľa nestotožnil\na s uvedenými Rozsudkami nesúhlasil a považoval ich za nezákonné a nesprávne z dôvodu,\nže pri posudzovaní ust. § 49 Zákona o DPH mali súdy na základe podaných odvolaní\npodanej Žalobe vyhovieť, nakoľko zo strany žalobcu boli splnené všetky zákonom stanovené\npodmienky na uplatnenie nároku na nadmerný odpočet DPH za zdaniteľné obdobie január\n2012 a to v plnej výške (viď str. 6 ods. 2 napadnutého Rozhodnutia porušiteľa).\nNa podporu svojho stanoviska sťažovateľ predložil porušiteľovi príslušné dôkazy,\no ktoré opiera svoje právo na uznanie nadmerného odpočtu k čomu porušovateľ na str. 6\nods. 3 napadnutého Rozhodnutia uvádza cit.: „Žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu,\nže jeho doterajšia obrana v daňovom a súdnom konaní je založená na tých istých dôkazoch,\ntj. že je kontinuálna, kým rozhodnutia žalovaného a najmä doposiaľ vydané Rozhodnutie\nFinančného riaditeľstva (pozn. v poradí prvé) a na ne sa odvolávajúce Rozhodnutia\nžalovaného sú rozporné a protichodné. Na podporu svojich tvrdení žalobca taktiež doložil\nvyjadrenie súdneho znalca (pozn. Odborné vyjadrenie súdneho znalca č. 1/2014.\n. je zároveň daňový poradca).“\nPri odôvodnení napadnutého Rozhodnutia sťažovateľ poukázal na Rozsudok\nNajvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s Rozhodnutím\nÚstavného súdu Slovenskej republiky č. k. III ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. 02. 2011\nz odôvodnenia ktorého vyplýva, že cit.: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona\nč. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového\nsubjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených\na splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom\nodpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho\npovinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu\nskutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom\n10\n\nleží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet\ndane z pridanej hodnoty uznaná ako oprávnený.“ a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.\n4Sžf/30/2014 zo dňa 17. 02. 2015 z odôvodnenia, ktorého vyplýva, že cit.: „Aplikácia\nzásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale\ntáto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo\nv daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolnosti\nmusí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných\nustanovení Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu\npovinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu\na nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných\na správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávací. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké\ndôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silo\na schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí a to\npredovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má\nsprávca dane v priebehu konanie k dispozícii.“\nK stotožneniu sa odvolacieho súdu s odôvodnením napadnutého Rozhodnutia\nNajvyšší súd v Rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/78/2013 zo dňa 24. 10. 2013 uvádza na str. 6 - 8\ncit.: „V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a s použitím\n§ 219 ods. 2 O. s. p. odkáže na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odôvodnenie\ntohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náležitostiam § 157 ods. 2 O. s. p.\nV odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený\nnielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,\nale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,\nvnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre\nuskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne\nodôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy\n11\n\nmal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, ide o procesné\nnesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náležitostí uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p.\na uvedený nedostatok neodstráni ani odvolací súd, je potom nepreskúmateľný a účastníkovi\nje takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť\nv dovolacom konaní náležíte argumentovať. Odvolací súd sa môže podľa § 219 ods. 2\nO. s. p. v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti\ndôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti\nnapadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia. Keď sa však odvolací súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia\nsúdu prvého stupňa, ktoré nemá náležitosti odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2\nO. s. p. bez ďalšieho, zaťaží konanie vadou podľa § 237písm. f/ O. s. p. Účelom\nodôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť\ni prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, tj. musí byť\npreskúmateľné. Tože právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patri medzi\nzákladné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby\nna každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daný odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument\n(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani\nc. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 33-6; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;\nHiggins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky\nvyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnite aj v náleze III. ÚS 119/03-30.\nÚstavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03). Rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom sa súd prvého stupňa\nnevysporiadal so základnou otázkou rozhodnou pre správne posúdenie veci napriek tomu,\nže bola účastníkom konania namietané, nie je rozhodnutím obsahujúcim náležitosti\n12\n\nrozsudku v zmysle S 157 ods. 2 O. s. p., a je nepreskúmateľné. Z dôvodu, že rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd,\nktorý sa len v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach\ns použitím $ 219 ods. 2 O. s. p. len poukázal, pričom naviac sa nevysporiadal so zásadnými\nnámietkami žalovanej v odvolaní, bolo potrebné považovať za nepreskúmateľné.“\nNapadnuté Rozhodnutie porušiteľa je s ohľadom na vyššie uvedené judikáty\npotrebné považovať za nepreskúmateľné, nakoľko je zrejmé, že Rozhodnutie súdu prvého\nstupňa s ktorým sa porušiteľ vo svojim Rozhodnutím stotožnil, v ktorom sa Krajský súd\nBanská Bystrica ako súd prvého stupňa nevysporiadal so základnou otázkou rozhodnou pre\nsprávne posúdenie veci napriek tomu, že bola sťažovateľom ako účastníkom konania\nnamietaná, nie je Rozhodnutím obsahujúcim náležitosti Rozsudku v zmysle § 157 ods. 2\nO. s. p. a je nepreskúmateľné. Z dôvodu, že Rozhodnutie súdu prvého stupňa je\nnepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani porušiteľ ako odvolací súd, ktorý sa len\nv celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach s použitím § 219\nods. 2 O. s. p. len poukázal, pričom naviac sa nevysporiadal so zásadnými námietkami\nsťažovateľ v odvolaní, je potrebné považovať za nepreskúmateľné. ...\nZrušenie napadnutého Rozhodnutia správcu dane Finančné riaditeľstvo odôvodnilo\nnasledovne cit:\nstr. 7 ods. 2:\n\n„Odvolací\n\norgán\n\nmá\n\nza\n\nto,\n\nže\n\nz\n\nodpovede\n\nč. 9102401/5/2452669/2012/BohJ zo dňa 06. 09. 2012 na vyššie uvedené dožiadanie,\nktorým správca dane preveroval oprávnenosť nároku daňového subjektu na odpočítanie\nDPH z fakturovaných služieb, deklarovaných dodávateľskou faktúrou č. 111200006 (interné\nč. 12/01/008) od dodávateľa\n\njednoznačne vyplynulo, že spoločnosť\n\nfaktúrou č. 111200006 vystavila, má ju riadne zaúčtovanú a zaevidovanú\nv evidencii DPH za 4. štvrťrok 2011, že predmetom fakturácie bolo komplexné zabezpečenie\nvýstavby FVE a že Zmluvu o spolupráci zo dňa 08. 12. 2010 za spoločnosť\nuzatváral\n\n, konateľ spoločnosti a za daňový subjekt konateľ\n. Z vyjadrení\n\nkonateľa dodávateľskej spoločnosti\n\nktoré sú uvedené v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9102401/5/957988/2012/BohJ\nďalej vyplynulo, že dodávateľská faktúra pre odberateľa, t.j. daňový subjekt Consult Servis\nSlovakia, s. r. o. bola vystavená ohľadom troch projektov, týkajúcich sa vybudovania\n\n, že sa jednalo o aktívne vyhľadávanie dodávateľov, kontrolu\ndodržiavania technických podmienok, sprostredkovanie možnosti uzavretia zmlúv s treťou\nosobou pre potreby riešenia subdodávok alebo služieb, že spoločnosť\nsprostredkovala generálneho dodávateľa\n\n, ktorý následne vykonával\n\nväčšinu prác a taktiež zabezpečoval dodávku materiálov, fotovoltaické panely a pod., a že\npredmetná faktúra bola uhradená v troch splátkach na bankový účet spoločnosti\nč. 1031946004 vedený v\n\n, a to dňa 10. 02. 2012\n\nv sume 27 000,00 Eur, dňa 29. 02. 2012 v sume 15 000,00 Eur a dňa 09. 02. 2012 v sume\n120 000,00 Eur.“\nstr. 9 ods. 5. str. 10 a 11: „Odvolací orgán sa stotožňuje s konštatovaním správcu\ndane uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že existencia faktúry, zmluvy a skutočnosť, že\ndoklad vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, nie sú dostatočným\ndôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie tovaru a služby a zároveň, že daňový\nsubjekt je povinný preukázala správca dane je oprávnený preveď, kým a ako sa plnenie\nuskutočnilo, má však za to, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Je tiež\npravdou, že svedok\n\nodpoveďami na otázky správcu dane nepotvrdil výkon\n\npredmetných služieb kontrolovaným daňovým subjektom, ale ani dodanie týchto\nslužieb daňovému subjektu spoločnosťou\n\nnevyvrátil.\n\nV zmysle § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe dani (daňový poriadok)\nv znení neskorších predpisov daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení\nosobitných predpisov.\nV zmysle § 24 ods. 2 až 3 cit. zákona správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá\naby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dani boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom\nviazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch\nvykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.\nDokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti\nrozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú\npovinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších\npredpisov medzi správcu dane a daňový subjekt. Dokazovanie v daňovom konaní vedie\nsprávca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania\n14\n\nsprávca dane posudzuje závažnosť dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich dôkaznej\npreukaznosti. Aplikácia tohto procesného ustanovenia nezbavuje správcu dane povinnosti\nvykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\ndaňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje\ndaňovníka, neznamená použitie voľnej úvahy správcu dane o tom, ktoré dôkazné\nprostriedky bude a ktoré nebude vykonávať a následne vyhodnocovať. Správca dane je\npovinný vykonať všetky dôkazné prostriedky potrebné na zistenie skutkového stavu v takom\nrozsahu, aby bola daň správne vyrubená. Pri dokazovaní v rámci daňovej kontroly musia\nbyť zachované práva aj povinnosti daňového subjektu deklarované zákonom.\nV zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)\nv znení neskorších predpisov v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo\npriznávať práva ten rozhodnutím. Podľa § 63 ods. 5 cit. zákona rozhodnutie obsahuje\nodôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. Odôvodnenie rozhodnutie musí obsahovať\nzhrnutie všetkých zistených skutočností, ktoré odôvodňujú výrok. V odôvodnení musia byť\nuvedenú všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, musí byť\nuvedený spôsob, akým zhodnotili dôkazy a ostatné podklady, musia byť uvedené všetky\núkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, ako aj úvahy, ktoré\novplyvnili hodnotenie dôkazov a viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu na\nprejednávanú vec a na základe ktorých sa rozhodovalo. Skutková stránka odôvodnenia by\nmala obsahovať opis podstaty veci, rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie,\nvysporiadanie sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi a vyjadreniami účastníka konania,\nrozpormi v jednotlivých dôkazoch, a následne závery o tom, ktoré skutočnosti považujú za\nnepochybne zistené, ako aj posúdenie ich právneho významu pre danú vec. Len rozhodnutie,\nktoré odôvodnenie je vypracované v zmysle § 63 cit. Zákona je preskúmateľné odvolacím\norgánom a pre účastníka konania zrozumiteľné.\nOdvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ale aj celého\nadministratívneho spisu dospel k záveru, že ani jedna zo svedeckých výpovedi\nnespochybňuje dodanie služieb deklarovaných dodávateľskou faktúrou č. 111200006,\ninterné č. 12/01/008 zo dňa 31. 12. 2011 vystavenou spoločnosťou\n\n, tak aby\n\nbolo možné konštatovať, že správca dane viedol dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2 a 3\n\n15\n\nzákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov\na skutkový stav zistil čo najúplnejšie.\nV odvolaním napadnutom rozhodnutí správca dane neuvádza žiadne konkrétne\ndôkazy preukazujúce jeho tvrdenia z hľadiska ich povahy k danej veci. Aj napriek tomu, že\ndodávateľ, ako aj odberateľ daňového subjektu potvrdili dodanie fakturovaných tovarov\na služieb a z odpovedí na dožiadania vyplynuli aj ďalšie skutočností týkajúce sa\nzabezpečenia výstavby FVE, ako zmluvy, dohody o spolupráci, informácie z výstavby FVE,\npriebežné správy z realizácie FVE, atď., ako aj to, že tak dodávateľ, ako aj odberateľ majú\nfaktúry riadne zaúčtované a zaevidované v evidencii DPH, správca dane v napadnutom\nrozhodnutí naďalej zotrval na svojom konštatovaní, že dodávateľská faktúra ako dôkaz\nsama nestačí,. ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, resp. služby a že kontrolovaný\ndaňový subjekt nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovanú služby\nboli v súlade so skutkovým stavom.\nOdvolací orgán pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zistil, že správca dane\nsvoje rozhodnutie založil na pochybnostiach, ktoré nesprávne právne posúdil a odôvodnil\nako zistený skutkový stav. To znamená, že správca dane svoje rozhodnutie založil na\npochybnosti, čo je nielen nesprávnym právnym posúdením, ale aj porušením zásada\ndaňového konania. Pokiaľ daňový subjekt preukazoval odpočítanie dane dokladmi (faktúra,\ndohody, zmluvy, zápisnice,...), ktorú sú v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej\nhodnoty v znení neskorších predpisov práve takými dokladmi, na základe ktorých je možné\nuplatniť právo na odpočítanie dani z pridanej hodnoty, bolo ich potrebné posudzovať\na vyhodnotiť podľa ich obsahu. Pokiaľ neboli v konaní zistené skutočnosti, ktoré\njednoznačne vyvracajú pravdivosť obsahu dokladov a správca dane nemôže takéto zistenie\nvyvodiť z vykonaných dôkazov, nemôže rozhodnúť len na základe pochybností, ku ktorým\npreverovaním skutkového stavu dospel V prípade, že správca dane v daňovom konaní zistil\nokolnosti, ktoré svedčia porušeniu zákona, bolo potrebné tento fakt jednoznačne pomenovať\na objektívne preukázať vykonaním ďalšieho dokazovania.\nOdvolací orgán, po preskúmanú správcom dane predloženého spisového materiálu\na skutočností uvedených v odvolaním napadnutom rozhodnutí, považuje zistenie\na posúdenie skutkového stavu vo veci za nepostačujúce pre vyslovenie názoru v rozhodnutí\n\n16\n\no porušení § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení\nneskorších predpisov.\nNa základe takto zistených skutočností Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo tak, ako je\nuvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“\nVyššie\n\ncitované\n\nRozhodnutie\n\nFinančného\n\nriaditeľstva\n\nč. 1100301/1/410702/2013/5003 zo dňa 23. 08. 2013 je právoplatné a účinné, tzn. že je\nprávne záväzné. Tzn. že ak nedošlo k zmene alebo k zrušeniu tohto Rozhodnutia je toto\nRozhodnutie právne záväzné.\nZávery, ku ktorým dospelo Finančné riaditeľstvo na základe preskúmania\nnapadnutého Rozhodnutia správcu dane vo svojom v poradí prvom Rozhodnutí ako aj\nzávery, ku ktorým dospel súdny znalec, na základe Znaleckého dokazovania neboli\nvzhľadom k tomu, že sa nimi súd prvého stupňa ani odvolací súd, doposiaľ nezaoberal,\nzo strany Finančného riaditeľstva a ani zo strany Krajského súdu ako súdu prvého stupňa\na zo strany Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nijako spochybnené ani vyvrátené.\n...\n\nv\n\nporadí\n\nprvé\n\nRozhodnutie\n\nFinančného\n\nriaditeľstva\n\nSR\n\nč. 1100301/1/410702/2013/5003 zo dňa 23.08.2013 a Odborné vyjadrenie súdneho znalca\nč. 1/2014 zo dňa 25.08.2014 boli dva kľúčové\na rozhodujúce dôkazy, na základe ktorých sťažovateľ ako platiteľ dane z pridanej hodnoty\npožadoval priznať nadmerný odpočet DPH v sume 27 000,- Eur, ktorý si uplatnil riadne\na včas a ktorého vyplatenie mu vyplýva priamo zo zákona.\nAko vyplýva z napadnutého Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušiteľa sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa 03. 05. 2016 a z Rozhodnutí, ktoré tomuto\nRozhodnutiu predchádzali, tzn. z v poradí druhého Rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR\nč. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014 ako aj z písomného vyjadrenia\nFinančného riaditeľstva SR č. 1100301/1/457283/5003/2014 zo dňa 15.10. 2014 k Žalobe\nč. k. 24S/113/2014 a z Rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/113/2014-109\nzo dňa 24. 04. 2015, súdy, tzn. Krajský súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa\na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd sa vyššie uvedenými dôkazmi vôbec\nnezaoberali a s uvedenými dôkazmi sa vôbec nevysporiadali.»\n\n17\n\n3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:\n„1. Základné práva sťažovateľa spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o... vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa 03. 05. 2016 boli porušené.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa\n03. 05. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonania.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia... najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu.“\nII.\n4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\n6. Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\n18\n\no ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti\nvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na\npredbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\n8. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie\nrozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne\nneopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie\nposkytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania\nsťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia na\nzáklade obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení\nalebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd\nnavrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,\nktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.\n9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,\nI. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).\n10. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa\nčl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nnajvyššieho súdu. K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd\nsa nezaoberal kľúčovými dôkazmi, a to odborným vyjadrením súdneho znalca\n(ďalej len „znalec“), č. 1/2014 z 25. augusta 2014 (ďalej\nlen „odborné vyjadrenie“) a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky\n(ďalej len „žalovaný“) č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 23. augusta 2013 (ďalej aj\n„rozhodnutie žalovaného“).\n19\n\n11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\n14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\n15. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.\n24 S 113/2014-109 z 24. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu\nsťažovateľky proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovaného\nč. 1100301/1/285432/2014/5003 z 20. júna 2014. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku\nkrajského súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského\nsúdu potvrdil.\n16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý\nrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\n20\n\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1\nústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou\ngarantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc\nvšeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom\nnie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve (I. ÚS 225/03).\n17. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným\nsúdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými\nomylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).\n18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.\nIV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj\nEurópsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na\nspravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať\npodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil\nIII/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na\nspravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument\nprednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je\nz hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.\nrozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa\njudikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne\na jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\n\n21\n\naspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,\nIV. ÚS 112/05).\n19. Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľky\nvo vzťahu k námietke, že najvyšší súd sa nezaoberal kľúčovým dôkazom, a to rozhodnutím\nžalovaného z 23. augusta 2013, poukazuje na túto časť odvodnenia rozsudku krajského\nsúdu:\n«V žalobných námietkach pod bodom 7 až 13 žalobca namietal nezákonnosť\nrozhodnutia spočívajúcu v tom, že žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré\nneodstránilo predchádzajúce pochybenia, pre ktoré bolo predchádzajúce rozhodnutie\nsprávcu dane zrušené. V bode 7a) žalobca ako hodnotenie predložených dôkazov žalovaným\nv predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí, a teda hodnotenie, ktoré by bolo záväzné pre\nsprávcu dane, cituje z odôvodnenia tohto rozhodnutia časť, v ktorej žalovaný opisuje\ndôvody podaného opravného prostriedku, ktorým sa žalobca bránil proti prvostupňovému\nrozhodnutiu. Nešlo teda o hodnotenie vykonané žalovaným a ani o právny názor\nžalovaného, ktorým by bol správca dane v ďalšom konaní viazaný.\nĎalšie námietky smerujúce k nesúladu zrušovacieho a následného prvostupňového\nako aj napadnutého rozhodnutia tak isto neobstoja. Žalobca vychádzal z vlastného\nhodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré je odlišné od hodnotenia dôkazov, ktorý vykonal\nsprávca dane a žalovaný. Žalobca má podľa citovaného § 24 daňového poriadku povinnosť\npreukazovať rozhodné skutočnosti. Žalovanému daňový poriadok ukladá zistiť rozhodné\nskutočnosti čo najúplnejšie a hodnotiť daňovníkom predkladané dôkazy, resp. dôkazy ktoré\nv rámci zisťovania rozhodných skutočností zaobstará aj bez návrhu daňovníka.\nSamozrejme, že úvaha použitá pri hodnotení dôkazov musí byť výsledkom logického\nuvažovania. Žalovaný vyhodnotil faktúru, platby, zmluvu, zápisy a priebežné správy ako\ndoklady, ktorými je len deklarované, a teda nie preukázané splnenie podmienok\nvyžadovaných zákonom na odpočet dane z pridanej hodnoty, a to až do predloženia dôkazu\no reálnom splnení fakturovanej služby o jej fyzickom dodaní dodávateľom žalobcu\nžalobcovi. Predmetom fakturácie, tak ako je špecifikovaný na faktúre,\nmalo byť „externé riadenie projektov“, čo je len druhovým označením služby. Z obsahu\nspisu je zrejmé, že správca dane zisťoval z čoho konkrétne táto služba pozostávala a kto ju\n22\n\nposkytol žalobcovi a za tým účelom vykonal žalobcom navrhnuté dôkazy na zistenie\nrozhodných skutočností a vlastné šetrenie. Z výpovedí osôb vypočutých ako svedkov, a to\nkonateľov dodávateľa žalobcu, ale aj jeho odberateľa a generálneho dodávateľa stavieb\nfotovoltaických elektrární zistil, že tieto sú vzájomne rozporné a nekorešpondujú s\npredloženými dokladmi. Konateľ dodávateľa žalobcu označil fakturovanú službu za\nprevažne sprostredkovanie dokonca aj samotného dodávateľa stavby, kontrolu technických\npodmienok, pričom konateľ dodávateľa stavby toto odmietol. Konateľ dodávateľa nevedel\nposkytnuté služby konkretizovať. Žalovaný v súlade s obsahom výpovede konateľa\ndodávateľa takéto vyhlásenie o dodaní služby žalobcovi s poukazom na zistenie, že tento\ndodávateľ sám fakturovanú službu nerealizoval, ale si ju objednal od ďalšieho dodávateľa a\nteda je jedným z v rade dodávateľov tej istej služby končiacom zmiznutým obchodníkom,\nvyhodnotil tak, že nepreukazuje, že tento dodávateľ dodal žalobcovi fakturovanú službu.\nTakéto hodnotenie je v súlade s obsahom svedeckej výpovede a v súlade s logickým\nuvažovaním.\nŽalovaný ako aj správca dane opätovne vykonané výsluchy konateľa odberateľa\nžalobcu a konateľa generálneho dodávateľa stavby vykonané vo vyrubovacom konaní po\nzrušení predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane hodnotil v súlade s obsahom týchto\nvýpovedí. Dodávateľ stavby nepoznal žalobcovho dodávateľa a ani jeho dodávateľov\na vyhlásil, že tieto spoločnosti sa výstavby fotovoltaickej elektrárne nezúčastňovali. Podľa\nkonateľa odberateľa žalobca mal vykonávať dohľad nad dodávkami odberateľa a to\nkontrolou parametrov a kvality a dodržiavania rozpočtu a dokumentovaním prevedených\nprác a jeho kladné hodnotenie malo byť nevyhnutným podkladom k prevzatiu dodávok\nodberateľa žalobcu, ktoré dodával generálnemu dodávateľovi stavby. Tento vyslúchaný\nsvedok ale nevedel uviesť, ktoré osoby túto činnosť vykonávali a ani to, či žalobca mal\nsubdodávateľov. Žalovaný tieto výpovede v súvzťažnosti vyhodnotil tak, že nebolo\npreukázané, že účinok deklarovanej služby nastal. Hodnotenie predmetného vyhlásenia\nodberateľa ako také, že nepreukazuje, že žalobcovi dodal služby jeho dodávateľ je v súlade\ns obsahom takejto výpovede. Stavba fotovoltaickej elektrárne je vo svojej podstate\njednoduchou stavbou, a preto nevedomosť konateľa dodávateľa externého riadenia\no konkrétnom rozsahu a obsahu kontrolných činností nad prácami dodávanými jedným\nzo subdodávateľov takejto stavby je v rozpore s jeho tvrdením o tom, že služba bola dodaná.\n23\n\nBolo úlohou žalobcu, aby predložil dôkazy o tom, že k reálnemu plneniu skutočne došlo,\na že mu spoločnosť\n\ndodala služby externého riadenia uvedením kto\n\nkonkrétne a v akom rozsahu, aké činnosti v rámci poskytovania tejto služby vykonal. Ani\nhodnotenie vypovedacej schopnosti predložených správ, ktoré ako vyplýva z ich obsahu\nneobsahujú údaj o tom, ktorá osoba tieto správy vypracovala a informácií ako účelovo\nvyhotovených dokladov nepreukazujúcich reálne dodanie služby založené na úvahe, že\nsprávy mala vyhotoviť spoločnosť\n\n, ktorá predmetnú kontrolnú činnosť\n\nsama nevykonávala, ďalej že odberateľ služby nevedel uviesť osoby, ktoré jeho činnosť\nkontrolovali a na tom, že stavebný dozor vykonával zamestnanec odberateľa, ako aj na tom,\nže správy obsahujú opis všetkých činností, pričom malo ísť o kontrolu dodávok jedného\nzo subdodávateľov stavby, nemožno vyhodnotiť ako rozporné s obsahom vykonaných\ndôkazov. Na záver je možné uviesť, že bolo úlohou žalobcu preukázať všetky skutočnosti,\nktoré zákon o dani z pridanej hodnoty stanovuje ako podmienky pre odpočítanie dane\nplatiteľom. Teda nie len to, že má faktúru, ale aj to, že mu vznikla daňová povinnosť pri\npredmetnej službe tak ako to upravuje § 19 ods. 2. To znamená preukázať, že mu bola\ndodaná služba, ktorá mu bola fakturovaná práve tým subjektom, ktorý túto službu\nfakturoval. Z uvedeného vyplýva, že zistený skutkový stav v daňovom konaní vychádzal\nz logických úvah pri hodnotení vykonaných dôkazov. Treba súhlasiť s tým, že správca dane\nani žalovaný nemôžu svoje rozhodnutie založiť na pochybnostiach. V danom prípade bolo\ntak prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie založené na vyhodnotení vykonaného\ndokazovania, ktorým sa nepreukázalo, že bola splnená jedna z podmienok na odpočet dane\nz pridanej hodnoty, a to že bola žalobcovi dodaná služba od jeho dodávateľa\nuvedená na predmetnej faktúre a teda, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno keď\npočas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepreukázal splnenie podmienok\nstanovených zákonom o DPH, za ktorých je možné uplatniť odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty.»\n20. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:\n„Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na\n\n24\n\nskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom\nadministratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p.\ndospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre\nvyslovenie výroku rozsudku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.“\n21. Ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia\nrozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.\nII. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.\n22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sa nestotožňuje s tvrdením\nsťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal rozhodnutím žalovaného z 23. augusta 2013.\nPokiaľ sa s uvedeným dôkazom vysporiadal vo svojom rozsudku už krajský súd a najvyšší\nsúd sa s odôvodnením stotožnil, nebol povinný opätovne sa ku tvrdenému dôkazu\nvyjadrovať.\n23. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka sa snaží iba spochybniť spôsob, akým\nbolo rozhodnutie žalovaného z 23. augusta 2013 ako dôkaz všeobecnými súdmi hodnotené.\nÚstavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že už vo svojich predchádzajúcich\nrozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa\ndožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).\n\n25\n\n24. Z uvedeného vyplýva, že iba zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľka nesúhlasí\nso spôsobom, akým sa s relevantným dôkazom vysporiadal najvyšší súd, nemožno vyvodiť,\nže došlo k porušeniu ňou označených práv.\n25. Vo vzťahu k tvrdeniu, že najvyšší súd sa nezaoberal odborným vyjadrením, ktoré\nsťažovateľka predložila, ústavný súd konštatuje, že skutočne sa krajský súd a ani najvyšší\nsúd odborným vyjadrením nezaoberali a k nemu sa nevyjadrili. Ústavný súd si odborné\nvyjadrenie preštudoval a zistil, že súdny znalec v ňom okrem skutočností, na ktoré\nsťažovateľka poukázala, uviedol:\n„... na základe uvedeného považuje za vhodné, aby správcom vydané rozhodnutie...\nboli posúdené súdom...\nPotrebu rozhodnúť v predmetnej veci súdom vidím aj v tom, že Finančné riaditeľstvo\nSR ako odvolací orgán v tej istej veci rozhodlo dvakrát a vždy diametrálne odlišne.“\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že znalec síce vyjadril svoj názor na\nvec sťažovateľky, avšak sám považoval za najvhodnejšie riešenie posúdenie celej veci\nsúdom, čo aj bolo zrealizované. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že odborné\nvyjadrenie ako dôkaz nepovažuje za také, ktoré by malo vo veci sťažovateľky podstatný\nvýznam pre rozhodnutie, a teda ak sa odborným vyjadrením najvyšší súd nezaoberal, tento\njeho postup nie je možné hodnotiť ako porušenie označených práv sťažovateľky.\n26. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje\nspravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti\ndochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné\npochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok\nbol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.\nÚstavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov\nverejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná\nsúvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku\nnemala podstatný dosah.\n\n26\n\n27. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku\na vzhľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd\nnezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli\nvyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.\n28. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľky\nnemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka\nsa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného\nsúdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným\nsúdom názorov všeobecných súdov. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje\nna ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na\núspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).\n29. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli\nspôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.\n30. Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná\nsúvislosť medzi základným právom sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,\nresp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorá by\numožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv.\n31. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,\naby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.\n33. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája\nodlišné stanovisko sudcu\n\n.\n\n27\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. septembra 2016\n\n28", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "daň-dokazovanie v daňovom konaní", "daň-z pridanej hodnoty"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:04b358d0-15cb-4718-9b85-488309f45c75", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 300/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 300/08 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04b358d0-15cb-4718-9b85-488309f45c75"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 173/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 173/07 z 4. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-04", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a64c23ed-9ba7-49bc-bfca-412e80c43d80"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 307/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/06 z 20. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-20", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d155005-167b-4905-af60-639823f8e4bb"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:18f89268-1d8f-4728-92a3-79ba81d62f0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 25/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 25/05 z 10. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-10", "citacie_n": 431, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18f89268-1d8f-4728-92a3-79ba81d62f0e"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": []}