{"guid": "ussr:e756e83b-cf58-4e33-ac39-2c665cd2a3b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.551.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 551/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 551/2016 z 11. 1. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. januára 2017, sp. zn. I. ÚS 551/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.551.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2017-01-11", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "nazov": "čl. 47 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e756e83b-cf58-4e33-ac39-2c665cd2a3b4", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.551.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.551.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.551.2016.1/text", "citacie_n": 3, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 551/2016-45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra\nBrňáka\n\nvo\n\nveci sťažnosti\n\na\n\nzastúpených\n\nadvokátom\n\nJUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie ich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013,\n1 ObdoV 20/2013 a jeho uznesením z 26. novembra 2015 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\na\n\nna súdnu\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo\nna právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 19/2013,\n1 ObdoV 20/2013 z 26. novembra 2015 p o r u š e n é\n\nboli.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 19/2013,\n1 ObdoV 20/2013 z 26. novembra 2015\n\nzrušuje\n\na vec mu\n\nvracia\n\nna ďalšie\n\nkonanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e\na\n\npovinný\n\nuhradiť\n\ntrovy právneho zastúpenia v sume 363,79 €\n\n(slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet ich právneho zástupcu\nJUDr. Augustína Tomáša, Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti\ntohto nálezu.\n4. Sťažnosti\n\na\n\nvo zvyšnej časti\n\nnevyhovuje.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nč. k. I. ÚS 551/2016-34 zo 14. septembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej\n\naj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na\nprávnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\npostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013, 1 ObdoV 20/2013 a jeho uznesením\nz 26. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie najvyššieho súdu“).\n\n2\n\n2. V záujme hospodárnosti konania podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení\ns § 166 ods. 1 prvou vetou zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ústavný súd\nuznesením č. k. PLs. ÚS 26/2016-5 z 9. novembra 2016 rozhodol, že veci vedené pod\nsp. zn. I. ÚS 551/2016 a sp. zn. III. ÚS 672/2016 spája na spoločné konanie vzhľadom na\nto, že spolu skutkovo súvisia, keďže sťažovateľka a jej manžel\n(ďalej aj „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“) namietajú porušenie svojich práv postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 ObdoV 19/2013, 1 ObdoV 20/2013 a jeho\nuznesením z 26. novembra 2015.\n3. Vo svojich sťažnostiach sťažovatelia uviedli, že Krajský súd v Košiciach (ďalej\nlen „krajský súd“) uzneseniami č. k. 7 Cb 786/2000-187 a 7 Cb 786/2000-188\nz 2. mája 2012 zamietol návrhy na pripustenie ich vstupu do konania, ktoré podali na\nzáklade uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávok z 26. februára 2012, ktorou boli na\nsťažovateľov postúpené pohľadávky od postupcu\n\nv konkurze, ktorý je\n\nzároveň žalobcom v konaní o určenie pravosti prihlásených a popretých pohľadávok\nvedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 7 Cb 786/2000.\nSťažovatelia rozhodnutia krajského súdu napadli odvolaním, o ktorom rozhodoval\nnajvyšší súd tak, že uznesením sp. zn. 3 Obo 45/2012 a sp. zn. 3 Obo 46/2012, obe\nz 23. apríla 2013, napadnuté rozhodnutia krajského súdu\n\nč. k. 7 Cb 786/2000-187\n\na 7 Cb 786/2000-188 potvrdil ako vecne správne.\n4. Sťažovateľ podal odvolanie bez ustanoveného právneho zástupcu, pričom odvolací\nsúd rozhodol o jeho odvolaní, pričom dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodol o odvolaní\nbez toho, aby bol ustanovený právny zástupca sťažovateľovi v odvolacom konaní, bola\nskutočnosť, že sťažovateľ nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, ktorý ho odkázal\nna Centrum právnej pomoci. Sťažovateľ naopak, tvrdí, že v dovolacom konaní preukázal, že\nna odkaz súdu prvého stupňa reagoval žiadosťou a predložil písomné dôkazy o tom, že\npožiadal o ustanovenie právneho zástupcu v odvolacom konaní, napriek tomu sa najvyšší\nsúd v dovolacom konaní zaoberal jeho námietkou tak, že poukázal na postup krajského súdu\na na predložené dôkazy, podľa ktorých nereagoval sťažovateľ žiadnym spôsobom napriek\nvýzve zo strany krajského súdu.\n\n3\n\n5. Sťažovateľka podala 12. júla 2013 dovolanie, pričom ho spísala bez právneho\nzástupcu a požiadala o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie. Dovolanie\npodala z dôvodu, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 46/2012 z 23. apríla 2013\nbolo naviazané na jeho rozhodnutie sp. zn. 3 Obo 45/2012, v ktorom bolo rozhodnuté o jej\nmanželovi\n\n, ktorý chcel taktiež vstúpiť do uvedeného konania\n\nna základe rovnakých skutkových okolností.\n6. Sťažovateľ taktiež podal dovolanie 12. júla 2013, ktoré spísal bez pomoci\nustanoveného právneho zástupcu, ktorý mu bol ustanovený dodatočne a jeho dovolanie\ndoplnil podaním z 26. januára 2015. Potom, čo sťažovateľka bola spočiatku neúspešná\nv konaní o ustanovenie právneho zástupcu Centrom právnej pomoci pre dovolacie konanie,\nsa domáhala nápravy, pričom následne krajský súd zrušil pôvodné zamietavé rozhodnutie\nCentra právnej pomoci, ktorým jej odmietol ustanoviť právneho zástupcu pre dovolacie\nkonanie. Avšak ešte predtým, než bolo rozhodnuté o ustanovení právneho zástupcu,\nrozhodol najvyšší súd tak, že jej dovolanie, ako aj dovolanie jej manžela odmietol pre\nneprípustnosť.\n7. Sťažovatelia pritom zhodne poukazujú na uznesenie najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 Obo 49/2012 zo 17. júna 2014, ktorým v obdobnej veci napadnuté rozhodnutie\nzrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, keďže dospel k záveru, že úkony úpadcu po vyhlásení\nkonkurzu sú postihnuté neúčinnosťou, a to iba vo vzťahu k veriteľom za predpokladu, že\nukracujú majetok úpadcu, a preto ten súd, ktorý vo veci rozhoduje, nemôže posúdiť úkon\nako neúčinný bez zákonom predpokladaného postupu, a to incidenčného konania.\n8. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí stručne uviedol, že zmluva o postúpení\npohľadávok, na základe ktorej sa sťažovatelia domáhali vstupu do konania pred\nkrajským súdom, bola uzatvorená po vyhlásení konkurzu na postupcu, a to spoločnosť\n, ktorú za postupcu uzavrel jej konateľ, t. j. sťažovateľ, ktorý už v tom\nčase nebol oprávnený na takýto úkon, keďže nakladať s majetkom úpadcu môže iba správca\nkonkurznej podstaty.\n\n4\n\n9. Sťažovatelia vytýkajú okrem nedostatočného a nepresvedčivého odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia aj skutočnosť, že v obdobnej veci existuje rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, ktorý dospel dokonca v rovnakom senáte k inému právnemu názoru,\nna ktoré poukazujú sťažovatelia vo svojej sťažnosti. Najvyššiemu súdu ďalej vytýkajú, že\nrozhodol jediným uznesením o oboch sťažnostiach bez toho, aby predtým rozhodol\no spojení veci oboch sťažovateľov, ktorí podali dovolanie samostatne, navyše bez toho, aby\npočkal, kým sťažovateľka bude zastúpená právnym zástupcom, o ktorého požiadala\nprostredníctvom Centra právnej pomoci.\n10. Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd vo veci\nrozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva\nna spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho\nrozhodnutím, napadnuté rozhodnutie zruší a vráti vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,\nprizná im finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov\nprávneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu.\n11. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním\nsp. zn. KP 3/2016-40, Nobs 56/2016 z 15. júna 2016. Vo vyjadrení najvyššieho súdu\ndoručenom ústavnému súdu 24. júna 2016 sa okrem iného uvádza:\n„... dovolací súd sa s námietkami dovolateľky, týkajúcimi sa porušenia základných\npráv sťažovateľky v odvolacom konaní riadne nevysporiadal, a dovolanie odmietol bez\nriadneho\n\nodôvodnenia.\n\nPrijatý\n\nzáver\n\nje\n\nv\n\nsťažnosťou\n\nnapadnutom\n\nrozhodnutí\n\nnezrozumiteľne a v nedostatočnom rozsahu vysvetlený, preto odôvodnenie napadnutého\ndovolacieho súdu je potrebné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne\nnekonformné. Toto rozhodnutie ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia\n(§ 211 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.).“\n12. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania ústavného\nsúdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n5\n\n13. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 26. septembra 2016 právnemu\nzástupcovi sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.\n14. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2016 právny zástupca\nsťažovateľov uviedol, že nepovažuje za potrebné zaujímať osobitné stanovisko k vyjadreniu\npredsedníčky najvyššieho súdu, keďže z jej vyjadrenia vyplýva, že napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu je zjavne neodôvodnené, svojvoľné a ústavne nekonformné. Zároveň\nuviedol, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.\n15. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona\no ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa\ns ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva\nna súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu\npredmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia práv ‒ ústavný súd\nnepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností\npotrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či postupom súdu\na jeho rozhodnutím bolo porušené právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý\nproces a právo na právnu pomoc (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).\nII.\n16. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124\nústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných\nsúdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami\nupravenými v ústave.\n17. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základných\npráv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1\n\n6\n\ndohovoru. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý\nmá právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi\nverejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne\na v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,\nktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n19. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1\nústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej\nsúčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ktoré\njasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí\ndať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia\nrozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom 30. júna 2016 (ďalej len\n„OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,\nstručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy\noprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi\nzistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil (od 1. júla 2016 obdobné\nustanovenie § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok). Všeobecný\nsúd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na\n\n7\n\ntie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,\nRecueil III/1997).\n20. Nosným dôvodom predmetných sťažností je tvrdenie, že najvyšší súd\nnedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, porušil právo sťažovateľky na právnu pomoc\ntým, že rozhodol o dovolaní bez toho, aby počkal, kým jej bude ustanovený právny zástupca\na nevysporiadal sa ani s jedinou námietkou na porušenie ich základných práv sťažovateľov\nv odvolacom konaní.\n21. Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľov bolo pre poskytnutie dôslednej\nochrany označeným právam sťažovateľov nevyhnutné, aby ústavný súd podrobil postup\na rozhodovanie oboch všeobecných súdov vecnému ústavnoprávnemu prieskumu. Len tak\nbolo totiž možné dať odpoveď na všetky ústavne relevantné otázky nastolené sťažovateľmi\nv ich sťažnosti, ktoré ústavný súd viedli aj k prijatiu sťažností na ďalšie konanie.\n22. Z príloh, ktoré boli ústavnému súdu doručené spolu so sťažnosťami, vyplýva, že\nkrajský súd uzneseniami č. k. 7 Cb 786/2000-187 a č. k. 7 Cb 786/2000-188 z 2. mája 2012,\nzamietol návrhy na pripustenie vstupu sťažovateľov do konania z dôvodu, že zmluvy\no postúpení pohľadávok sa týkajú pohľadávok, ktoré sú súčasťou konkurznej podstaty\núpadcu\n\nv konkurze. Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu už konateľ\n\nnie je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu a konať v mene úpadcu, a teda ani\npodpisovať zmluvu o postúpení pohľadávok. Keďže zmluvu o postúpení pohľadávok\nza úpadcu urobila neoprávnená osoba, je takýto právny úkon absolútne neplatný, pričom\nodkaz na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je možné\nv danom prípade aplikovať, pretože ten sa vzťahuje na úkony, ktoré sú platné.\n\n8\n\n23. O odvolaní sťažovateľov následne rozhodol najvyšší súd tak, že potvrdil\nsprávnosť rozhodnutí krajského súdu, ktorý nepripustil vstup sťažovateľov do konania.\nNajvyšší súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3 Obo 45/2012 a sp. zn. Obo 46/2012\nz 23. apríla 2013 konštatoval, že odvolania nie sú právne dôvodné. V podstatnom vo vzťahu\nk tvrdeniam sťažovateľov najvyšší súd uviedol, že „Tvrdenie\n\n, že konajúci\n\nsúd nemal oprávnenie zaoberať sa platnosťou zmluvy o postúpení v konaní o jeho návrhu\nna pripustenie jeho vstupu do konania na miesto doterajšieho navrhovateľa, právne\nneobstojí. Z ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p. jednoznačne vyplýva, že súd môže pripustiť aby\ndo konania vstúpil ďalší účastník, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť. Tento\nfakt musí byť zrejmý a pravdivý, čo súd pri rozhodnutí o návrhu účastníka na pripustenie\njeho vstupu do konania ,musí skúmať a nemôže vychádzať z tvrdenia , toho kto má záujem\nna vstupe do konania práve z dôvodu, že právna skutočnosť po začatí konania nastala.\nPolemizovanie\n\no iných konaniach v odvolaní uvedených ako aj jeho vstupe\n\ndo konania zo zákona, je pre posúdenie dôvodnosti predmetného odvolania, bezpredmetné.\nPokiaľ\n\nje názoru, že sa účastníkom konania stal zo zákona bol aj jeho návrh\n\nna pripustenie jeho vstupu do konania bezpredmetný. Predmetom tohto odvolania nie je,\nči sa\n\nstal účastníkom konania zo zákona, ale či súd prvého stupňa jeho návrh\n\na pripustenie do konania namiesto doterajšieho navrhovateľa s poukazom na § 92\nods. 2 O. s. p., zamietol správne. Z uvedeného dôvodu, odvolací súd sa s tvrdeniami\nohľadne tejto otázky nemal dôvod zaoberať a vyvracať správnosť tvrdenia\n\n.\n\nOstatné odôvodnenia pre posúdenie dôvodnosti odvolania uvedené v odvolaní\n, Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie správnosti napadnutého\nuznesenia označil taktiež za právne bezvýznamné. Tvrdenie\n\n, že tým, že\n\nkonajúci súd sa nezaoberal so všetkými dôvodmi v rozhodnutí čím porušil jeho práva\ns poukazom na Ústavu SR, Listinu základných práv a slobôd a Dohovoru, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v danom prípade označil iba ako za účelové tvrdenie pre preukázanie\ndôvodnosti jeho odvolania. Krajský súd v Košiciach v napadnutom uznesení rozhodol\nv súlade s zákonom, čo nemôže byť porušením základných práv a slobôd\n\nani\n\nodňatím jeho práva na spravodlivý súdny proces. Čo sa týka jeho žiadosti o ustanovenie\nadvokáta ex offo, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na postup Krajského súdu\nv Košiciach, jeho uznesenie o oslobodení od súdnych poplatkov a taktiež odkaz na Centrum\n\n9\n\nprávnej pomoci, na ktorý odkaz a oznam Krajského súdu Košice\nrealizovaný písomnou formou,\n\npodľa predložených dôkazov nereagoval\n\nžiadnym spôsobom, napriek tomu, že ho súd prvého stupňa na toto vyzval.“.\n24. Sťažovatelia už uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu\nnapadli dovolaním, v ktorom zopakovali svoje argumenty uvedené v odvolaniach.\nSťažovateľka nebola právne zastúpená, ale vo svojom dovolaní poukázala na dovolanie\na argumenty sťažovateľa, ktorému bol ustanovený právny zástupca. Najvyšší súd vo svojom\nrozhodnutí dospel k záveru, že „... dovolanie nie je prípustné. Dovolatelia prípustnosť\ndovolania odôvodňujú poukazom na ust. § 237 písm. f/ tvrdiac, že im bola odňatá možnosť\nkonať pred súdom. Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd svoje rozhodnutie riadne\nodôvodnili, s ktorými dôvodmi sa stotožňuje aj dovolací súd. Je zrejmé, že dovolatelia\nzmluvy o postúpení uvádzaných pohľadávok neboli oprávnení urobiť, a preto ich vstup do\ndaného konania nie je možný. Z tohto dôvodu konaniami nižších súdov nebola im odňatá\nmožnosť konať pred súdom.“.\n25. Ústavný súd vzhľadom na to, že je viazaný návrhom (§ 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde), zaoberal sa iba namietaným porušením práv rozhodnutím najvyššieho\nsúdu o dovolaní sťažovateľov a v danom prípade dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nv jeho relevantnej časti zdôvodnil iba konštatovaním, že nedošlo k odňatiu možnosti konať\npred súdom, pretože súdy nižších stupňov riadne odôvodnili svoje rozhodnutia, s ktorými sa\nstotožnil. Z odôvodnenia najvyššieho súdu napriek tomu, že dovolanie zamietol pre\nneprípustnosť, vyplýva, že skúmal aj dôvody dovolania. Z jeho odôvodnenia však nie je\nzrejmé, na základe akého postupu spojil dovolania sťažovateľov na spoločné konanie\na rozhodol o nich jedným uznesením, ďalej prečo rozhodol o dovolaní sťažovateľky bez\ntoho, aby bola v dovolacom konaní riadne zastúpená ustanoveným zástupcom, a napokon\nžiadnym spôsobom nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že rozhodnutia nižších\nsúdov sú vecne správne, nereagujúc primeraným spôsobom na argumentáciu uvedenú\nv dovolaniach sťažovateľov. V tomto ohľade ústavný súd poukazuje tiež na vyjadrenie\nsamotného odporcu (bod 11), aj podľa ktorého dovolací súd „... dovolanie odmietol bez\nriadneho\n\nodôvodnenia.\n\nPrijatý\n\nzáver\n\n10\n\nje\n\nv\n\nsťažnosťou\n\nnapadnutom\n\nrozhodnutí\n\nnezrozumiteľne a v nedostatočnom rozsahu vysvetlený, preto odôvodnenie napadnutého\ndovolacieho súdu je potrebné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne\nnekonformné. Toto rozhodnutie ako celok nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia.“.\n26. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na skoršie rozhodnutia\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nv obdobných\n\nveciach,\n\nnapr.\n\nuznesenie\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp. zn. 1 Obo 49/2012 zo 17. júna 2014, na ktoré poukazovali aj sťažovatelia, v ktorom\nnajvyšší súd dospel k opačnému záveru, že „podľa ust. § 44 ods. l a 2 zákona\nč. 7/2005 Z. z., ktorého režimom sa spravujú úkony úpadcu\n\n, oprávnenie\n\núpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu\nvo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu;\nsprávca pritom koná v mene a na účet úpadcu. Právne úkony úpadcu urobené počas\nkonkurzu, ak ukracujú majetok podliehajúci konkurzu, sú voči jeho veriteľom neúčinné; tým\nnie je dotknutá ich platnosť.\nZ citovanej dikcie zákona vyplýva, že úkony úpadcu po vyhlásení konkurzu napriek\ntomu, že oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu prešlo na\nsprávcu, nie sú postihnuté neplatnosťou. Sú postihnuté len neúčinnosťou voči veriteľom,\naj to len za predpokladu, že majetok úpadcu ukracujú. Voči iným osobám sú tieto úkony ako\nplatné, tak účinné so všetkými dôsledkami, ktoré zákon s nimi spája. Hoci tieto účinky\noslabujú význam formulácie obsiahnutej v odseku 1 ustanovenia § 44, súd sa musí s nimi\nvysporiadať v intenciách ochrany tretích osôb a nemôže úkon posúdiť ako neúčinný\nbez zákonom predpokladaného postupu, a to incidenčného konania (len oprávnená osoba\nsa môže domáhať vyslovenia neúčinnosti takéhoto úkonu a to aj s poukazom na povinnosť\npreukázať ukrátenie majetku, ktoré nemožno a priori predpokladať len preto, že úkon\nvykonal úpadca). Keďže zákon predpokladá v zásade platnosť takýchto úkonov je potrebné,\naby sa súd prvého stupňa v prípade, že takémuto úkonu odníma zákonom predpokladané\núčinky bez riadneho konania o odporovateľnosti úkonu, vysporiadal najskôr s jeho\nplatnosťou s ohľadom nemožnosť existencie absolútnej neplatnosti takéhoto úkonu\nv obdobných veciach.“.\n\n11\n\n27. Najvyšší súd sa taktiež nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s už skôr\nvysloveným právnym záverom v uznesení sp. zn. 6 Cdo 42/2011 z 20. decembra 2011,\nv ktorom uviedol, že „pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti pred súdom konať tým,\nže odvolací súd sa nesprávne odmietol v rámci rozhodnutia o zámene účastníkov v zmysle §\n92 ods. 2 a 3 O.s.p. zaoberať platnosťou zmlúv o postúpení pohľadávok treba uviesť, že\nz ustanovenia § 92 ods. 3 veta prvá O.s.p. síce vyplýva, že súd rozhodujúci o súhlase\nso zámenou musí posúdiť, či navrhovateľ preukázal prechod alebo prevod práv\na povinností, avšak pre účely tohto rozhodnutia stačí preukázanie, že nastala (formálnoprávna) skutočnosť, ktorá môže mať podľa hmotného práva za následok prechod alebo\nprevod práv a povinností. Súd však v tomto štádiu nie je oprávnený hodnotiť, či sú inak\nnaplnené predpoklady pre takéto právne nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.\nTo znamená, že nie je jeho úlohou prechod alebo prevod práv a povinností posúdiť podľa\nhmotného práva v rozsahu zodpovedajúcom možnému záveru pre rozhodnutie vo veci samej\n(posúdiť, či podľa hmotného práva skutočne k prechodu alebo prevodu práv a povinností\ndošlo).\nV posudzovanej veci odvolací súd preto postupoval správne, keď nehodnotil v rámci\nrozhodnutia podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. právne úkony z hľadiska ich platnosti, lebo by išlo\no posúdenie naplnenia predpokladov právneho nástupníctva z pohľadu hmotnoprávnej\núpravy a teda o riešenie predbežnej otázky dôležitej pre rozhodnutie vo veci samej. V tomto\nštádiu konania vec správne hodnotil len z hľadísk, či návrh na zámenu účastníkov bol\npodaný tým, na koho práva a povinnosti, o ktorých sa koná boli prevedené, či sa tak stalo\npo podaní návrhu na začatie konania a osoba, ktorá má vstúpiť do konania so zámenou\nsúhlasila a či v návrhu tvrdená skutočnosť je podľa hmotného práva spôsobilá preukázať,\nže po začatí konania došlo k prechodu alebo prevodu práv a povinností. Obsah spisu pritom\nnedáva podklad pre záver, že by súd vyhovel návrhu na zámenu účastníkov, hoci pre\nto neboli dané vyššie uvedené procesné predpoklady. Dovolateľ preto neopodstatnene\nnamietal, že odvolací súd mu svojim nesprávnym postupom odňal možnosť pred súdom\nkonať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“\n28. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad\nIV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného\n\n12\n\npodľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky\nsubjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať\na rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať\n(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je\nvytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní\nv rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95\na II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného\nsúdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju\nnemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010,\nm. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných\nsúdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky\ncharakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach\nzaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené\nv analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty\nani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\nNajvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave\nvšeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad\na používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22 zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov). Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je v rozpore s princípom\nprávnej istoty situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov)\nje sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť\nč. 30658/05, Baranowski v. Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory\nnajvyššieho súdu na identické situácie sú v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať\ndôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť\nč. 48553/99). Aj z tohto pohľadu sa najvyšší súd vo svojom odôvodnení vôbec\nnevysporiadal so skoršími rozhodnutiami, v ktorých dospel k opačnému právnemu názoru\nako v napadnutom rozhodnutí.\n29. Napriek skutočnosti, že sťažovatelia vo svojom dovolaní na rozdielnu judikatúru\nvšeobecných súdov upozornili, túto aj doložili, dovolací súd na túto ich legitímnu\n\n13\n\npožiadavku nielenže vôbec nereagoval, ale nevysvetlil ani dôvod odklonu od vlastnej\njudikatúry.\n30. Ústavný súd pritom poukazuje na zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho\nkolégia z 3. decembra 2015, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú\nvadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,\nkeď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa\n§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. V odôvodnení tohto stanoviska\nnajvyšší súd s poukazom na judikát č. R 39/1993 konštatuje, že «dovolanie má byť vnímané\nako mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci akýsi „záverečný audit“ konania\na rozhodovania súdov v občianskom súdnom konaní. Dovolanie treba považovať\nza výnimočný a skutočne mimoriadny opravný prostriedok, ktorého účelom nie je\nnapravovať\n\nčiastkové\n\nnedostatky\n\njednotlivých\n\npostupov...\n\nsúdov\n\nv štádiách\n\npredchádzajúcich konečnému rozhodnutiu. Ak dovolanie nemá byť „skrytým odvolaním“,\nmôže byť v praxi využívané na nápravu zásadných nereparovateľných (nezvratných)\nprocesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako celku, prípadne – avšak striktne\nlen vo vymedzenom rozsahu – tiež k náprave hmotnoprávnych pochybení súdov.». Najvyšší\nsúd pri prieskume dovolaním napadnutého potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu\nnevenoval dostatočnú pozornosť sťažovateľmi uvedeného dôvodu procesnej prípustnosti\ndovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Obmedzil sa pritom len na dovolacie námietky\nexplicitne v dovolaní prednesené, pričom vôbec nebral do úvahy príkaz vyplývajúci z § 242\nods. 1 druhej vety OSP.\n31. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu aj dovolacieho súdu na\ntúto argumentáciu sťažovateľov primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať.\nNajvyšší súd však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal presvedčivú a jasnú\nodpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani\nna podstatné odvolacie a následne dovolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho\nnemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale\nv spojení s judikatúrou ústavného súdu a Európskym súdom pre ľudské práva a súčasne\n\n14\n\nv spojení s § 157 ods. 2 OSP. Podľa uvedeného ustanovenia totiž súd v odôvodnení\nrozsudku okrem iného uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé z odôvodnenia\nrozsudku krajského súdu, tento bez akejkoľvek interakcie s už známou rozhodovacou\npraxou iných všeobecných súdov (dávajúcej za pravdu sťažovateľom, pozn.) a bez uvedenia\nkonkrétnych ustanovení zákona, resp. zákonov, vo veci rozhodol a dospel k záveru, že\nkonateľ úpadcu vyhlásením konkurzu nie je oprávnený nakladať s majetkom úpadcu\na konať v mene úpadcu, a teda ani podpísať zmluvu o postúpení pohľadávok. Za takýchto\nokolností uznesenie krajského súdu nie je v súlade § 157 ods. 2 OSP. Bolo preto\npovinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 OSP) a rovnako tak\ndovolacieho súdu napraviť pochybenie krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu\na primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné odvolacie\nnámietky sťažovateľov (bod 9). Najvyšší súd sa však právnou argumentáciou sťažovateľov\nvôbec nezaoberal a ani neuviedol na zvýraznenie správnosti a presvedčivosti rozhodnutia\nkrajského súdu, resp. najvyššieho súdu žiadne dôvody, ktoré by ústavnému súdu umožnili\nkonštatovať, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku neporušil základné\nprávo sťažovateľov na súdnu ochranu. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že\nuznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona\no ústavnom súde].\n32. Ústavný súd zároveň konštatuje aj porušenie základného práva sťažovateľky\nna právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Dovolací súd sa vo vzťahu k sťažovateľke\nnijako nevysporiadal s otázkou jej právneho zastúpenia v dovolacom konaní, a to napriek\ntomu, že v čase jeho rozhodovania nebolo ešte, resp. už, právoplatne rozhodnuté orgánom\nCentra právnej pomoci o poskytnutí právnej pomoci, pričom ústavný súd na takýto postup\nnajvyššieho súdu nevzhliadol žiadny zákonný dôvod. Svoj postup navyše v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysvetlil. Porušenie základného práva na právnu\npomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy síce namietal aj sťažovateľ, ale v odvolacom konaní,\npričom ústavný súd musel vychádzať z návrhu, z ktorého vyplýva, že sťažovatelia napadajú\n\n15\n\niba rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, v ktorom bol sťažovateľ riadne\nzastúpený, preto tejto časti sťažovateľovej sťažnosti nemohol ústavný súd vyhovieť.\n33. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné\nrozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci\nvydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova\nprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom\nústavného súdu. V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne sa zaoberať\nspornými dovolaniami sťažovateľov, ktoré boli podané proti rozhodnutiam najvyššieho\nsúdu, ako podanými včas.\nIII.\n34. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\n35. Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj o porušení práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj\nich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnili\nv celkovej sume 2 000 €.\n36. Sťažovatelia, pokiaľ ide o finančné zadosťučinenie, vo svojej sťažnosti poukázali\nna tú skutočnosť, že sú vystavení niekoľkoročnej právnej neistote s dopadom na ich\npsychickú pohodu a súkromný život.\n37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo\nspôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu\nporušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva\n(IV. ÚS 210/04).\n\n16\n\n38. Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa\nmôže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné\ndosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne\nupraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).\n39. Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľov, zrušil napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a tým v okolnostiach\ndaného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú. Ústavný súd vzhľadom na spôsob, akým\ndošlo k porušeniu ich práv, nepovažuje za dôvodné poskytnutie vyššieho stupňa ochrany,\nak samotná sťažnosť dosiahla svoj účel zrušením napadnutého rozhodnutia, preto\nsťažovateľom finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu).\nIV.\n40. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,\naby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\n41. Sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli priznať im náhradu trov právneho\nzastúpenia v sume 363,79 € pre každého sťažovateľa samostatne.\n42. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti\npovažoval za potrebné priznať sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony právnej\nslužby poskytnutej ich právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,\nako aj za písomné podanie – sťažnosť.\n43. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal\nz ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n\n17\n\n(ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený\nv roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.\n44. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia\nsťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 143 € za jedného účastníka konania,\npo jej znížení o 50 % v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky. K tomu bolo potrebné pripočítať\ndvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 8,58 €. Sťažovatelia majú nárok na náhradu trov\nprávneho zastúpenia v celkovej sume 363,79 € vrátane DPH, keďže právny zástupca je\nplatiteľom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd preto priznal sťažovateľom náhradu trov\nprávneho zastúpenia vo výške, aká je uvedená v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.\n45. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. januára 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)", "občianske súdne konanie", "arbitrárnosť", "arbitrárnosť", "občianske súdne konanie", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-spory vyvolané konkurzom (incidenčné)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "1ObdoV/19/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}, {"sz": "1ObdoV/20/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 75/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 75/09 z 3. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-03", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d961a96c-2767-495b-80cd-053883567bdd"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 65/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 65/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 549, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:258e6d62-0601-4500-bba0-ee96089820e9"}, {"guid": "ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 234/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-24", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a"}, {"guid": "ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/03 z 17. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-17", "citacie_n": 369, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6d4af72e-e885-47e2-9a92-d2726bd06b71"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 40/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 40/02 z 2. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-02", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a82d702-a5fb-4a58-89e1-ffb7f009bec8"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cccf4dad-95f4-40c9-9367-5d1b289813bb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.116.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 116/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/2026 z 26. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.116.2026.1"}, {"guid": "ussr:87ea7eaf-60e5-4949-a921-d76feec39dcb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.26.2016.1", "spisova_znacka": "PLs. ÚS 26/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLs. ÚS 26/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PLs.US.26.2016.1"}, {"guid": "88f70afc-d6f7-4678-86ae-b664991f49d9:b16b6b0e-0754-42da-a355-b9426c65a183", "ecli": "ECLI:SK:MSBA4:2025:1425200175.1", "spisova_znacka": "52C/1/2025", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 52C/1/2025 z 10. 2. 2025", "sud": "Mestský súd Bratislava IV", "datum_vydania": "2025-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:MSBA4:2025:1425200175.1"}]}