{"guid": "ussr:596ddb71-23f6-457b-b020-125f2c09038d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.691.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 691/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 691/2016 z 9. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 691/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.691.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-11-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/596ddb71-23f6-457b-b020-125f2c09038d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.691.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.691.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.691.2016.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 691/2016-44\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Bohuslavom Gelatkom, Námestie SNP 17, Rajec,\nvo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 14 Cob 297/2011 zo 14. júna 2012 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 1/2015 z 29. februára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2016\nelektronickými prostriedkami a 22. júla 2016 v listinnej podobe doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“),\nktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\n\nrozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 297/2011\nzo 14. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 1/2015 z 29. februára 2016\n(ďalej aj „napadnuté uznesenie“ spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako žalovaný bol\núčastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“),\npredmetom ktorého bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 12 517 € s príslušenstvom\na zmluvnej pokuty z titulu dlžných úhrad nájomného a služieb poskytovaných spolu\ns nájmom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 Cb 19/2006 zo 6. mája 2011 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni „8.345,51 eur,\nzmluvnú pokutu vo výške 0,5% denne... zo sumy 1.456,88 eur od 23.3.2003, zo sumy\n1.456,88 eur od 19.4.2003, zo sumy 1.456,88 eur od 18.5.2003, zo sumy 1.456,88 eur\nod 20.6.2003, všetko až do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 7,5% ročne... zo sumy\n1.857,27 eur od 11.4.2003 a zo sumy 660,72 eur od 11.9.2003 všetko až do zaplatenia“\na vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd\nnapadnutým rozsudkom potvrdil v odvolaním napadnutej časti rozsudok okresného súdu\nako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ\ndovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako procesne neprípustné.\n3. Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutia sú výsledkom arbitrárneho\nrozhodovania konajúcich súdov, a preto ich považuje za protiústavné a neudržateľné.\nPredovšetkým namieta postup okresného súdu, ktorým mu bola odňatá možnosť konať\npred súdom tým, že 6. mája 2011 okresný súd pojednával v neprítomnosti sťažovateľa\nnapriek tomu, že sa riadne a včas ospravedlnil a súčasne žiadal nariadené pojednávanie\nodročiť. Keďže odvolací ani dovolací súd túto vadu konania neodstránili, aj ich postupom\ndošlo k odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom, a tým k porušeniu jeho\noznačených práv. Sťažovateľ v súvislosti s touto námietkou bližšie uviedol:\n«... Žalovaný termín pojednávania nariadeného na deň 6.5.2011 o 08.30 hod. vzal\nna vedomie dňa 19.4.2011. Podaním doručeným dňa 26.4.2011 žalovaný ospravedlnil svoju\nneprítomnosť na tomto pojednávaní z dôvodu časovej kolízie s iným pojednávaním, v\n\n2\n\nktorom ako advokát je právnym zástupcom účastníka konania, a súčasne požiadal súd o\nodročenie pojednávania na iný termín.\nNásledne žalovaný sa telefonicky najmenej jedenkrát za týždeň u asistentky senátu\nv kancelárii senátu informoval, či súd pojednávanie odročí alebo nie. Odpoveďou bolo\nvždy, že sudkyňa do tej doby k jeho žiadosti neurobila žiadne opatrenie. Naposledy sa takto\nzaujímal telefonicky dňa 5.6.2011 v deň pojednávania, cca asi 45 min pred pojednávaním.\nOdpoveď bola ti istá ako pri predchádzajúcich dopytoch s dodatkom, že pojednávať by sa\nasi malo. Ešte pred pojednávaním dňa 6.5.2011 odporca pri stretnutí s konajúcou sudkyňou\nna chodbe pred pojednávacou miestnosťou ústne oznámil, že vo veci chce doplniť svoje\nprednesy a že vo veci chce urobiť podstatné podanie... Sudkyňa mu iba kategoricky\na stručne (pred otvorením pojednávania) oznámila, že pojednávať sa bude. Na otázku,\nprečo na jeho žiadosť za vyše mesiaca súd nereagoval už neodpovedala.\n... Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 5.6.2011 vyplýva, že prvostupňový súd\nako možný dôvod pojednávať v neprítomnosti žalovaného uviedol iba skutočnosť „pretože\nnikto nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov“.\n... je nesporné, že súd skutočnosť časovej kolízie pojednávania účastníka s iným\nsúdnym konaním, v ktorej je tento účastník ako advokát právnym zástupcom, nehodnotil\na nevyhodnotil či je alebo nie dôležitým dôvodom na odročenie... V tomto prípade možno...\nkonštatovať, že zákonnosť postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu o vykonaní\npojednávania dňa 5.6.2016 je za týchto okolností nepreskúmateľná.\n... Súd v lehote viac ako mesiac sťažovateľovi (žalovanému) procesne nerozhodol\no jeho riadnej procesnej žiadosti na odročenie nariadeného pojednávania.»\n4. Sťažovateľ ďalej uvádza, že v súvislosti s uplatneným nárokom na zaplatenie\nzmluvnej pokuty poukazoval už v konaní pred súdom prvého stupňa, že žalobkyňa\nnepreukázala splnenie hmotnoprávnych a procesných podmienok na jej priznanie,\nprvostupňový ani odvolací súd sa však s jeho námietkami nevysporiadali, tieto\n„odignorovali“, v dôsledku čoho ich rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia,\na preto sú nepreskúmateľné. Sťažovateľ predovšetkým poukazoval na to, že uplatnený\nnárok na zaplatenie zmluvnej pokuty je žalobou o plnenie, ktorou možno uplatniť iba nárok\nsplatný, ktorý v lehote splatnosti dlžník neuhradil. Žalobkyňa však pred podaním žaloby\n\n3\n\nnijakým spôsobom neuplatnila voči sťažovateľovi svoj nárok na zaplatenie zmluvnej\npokuty, zmluvnú pokutu nevyúčtovala ani neurčila lehotu na jej zaplatenie. Podľa tvrdenia\nsťažovateľa okresný súd a krajský súd mu svojím postupom odňali možnosť konať\npred súdom aj tým, že:\n„Súd nekriticky a bez riadneho preukázania začiatku omeškania priznal žalobcovi\núroky z omeškania či zmluvnú pokutu za omeškanie podľa dňa splatnosti faktúr.\nNeprihliadal na námietku žalovaného, že niektoré faktúry mu neboli vôbec doručené\na niektoré boli doručené až po dni splatnosti uvádzaných na faktúre. ...Odporca súdu\ndo spisu založil svoj list zo dňa 15.12.2003, z ktorého vyplýva deň splatnosti faktúr niekoľko\nmesiacom pred ich doručením.\n... Žalovaný až z prvostupňového rozsudku a nahliadnutia do spisu po vyhlásení\nrozsudku dozvedel čo uplatňuje (aký nárok) žalobkyňa faktúrou č. 57. Súd prvého stupňa\nv priebehu celého prvostupňového konania nevykonal dôkaz touto faktúrou (listinou) jej\nprečítaním a samotná faktúra ako príloha žaloby nebola odporcovi in natura či v kópii\nnikdy doručená. Prvostupňový súd na námietku žalovaného, že táto faktúra mu nebola nikdy\ndoručená nereagoval a odvolací súd ju vyhodnotil ako novú skutočnosť, na ktorú...\nv odvolacom konaní nemusí prihliadať.\n... Prvostupňový súd priznal žalobcovi finančné plnenie vo výške nesprávnej sadzby\ndane z pridanej hodnoty. Žalovaný túto skutočnosť v podanom odvolaní proti\nprvostupňovému rozsudku uviedol ako jeden z odvolacích dôvodov. Odvolací súd tento\nodvolací dôvod odmietol ako novú skutočnosť, ktorá je uplatnená až v odvolacom konaní\na ktorá v prvostupňovom konaní nebola žalovaným uvedená.“\nSťažovateľ v neposlednom rade namieta „neoprávnené priznanie nároku za spotrebu\nplynu podľa faktúry č. 28“, pričom uvádza, že aj v tomto prípade odvolací súd tento\nodvolací dôvod odmietol ako novú skutočnosť uplatnenú sťažovateľom až v odvolacom\nkonaní. V tejto súvislosti tvrdí, že „medzi účastníkmi nedošlo k zmluvnému dojednaniu\no účtovaní a fakturovaní iných služieb ako v zmluve vypočítaných, teda nesporne nedošlo\nk zmluvnému dojednaniu o účtovaní a fakturovaní dodania plynu. Žalobca spotrebu plynu\nv súlade s týmto dojednaním odporcovi ani nefakturovala. Faktúrou č. 28 jednoznačne\nfakturovala iba spotrebu elektrickej energie.\n\n4\n\n... Prvostupňový súd... nesporne umelo vyfabrikované rozúčtovanie spotreby\nelektrickej energie a plynu cez faktúru č. 28 nekriticky, bez akejkoľvek právne relevantného\nodôvodnenie prijal a navrhovateľke priznal.\nOdporca sa až z rozhodnutia vo veci samej dozvedel, čo a na základe čoho súd\nnavrhovateľke priznal podľa faktúry č. 28. Pred samotným rozhodnutím odporca nemohol\nna tento fakt fundovane reagovať.\n... Proti účtovaniu spotreby plynu namietal na pojednávaní dňa 19.4.2011 a vo veci\nnešlo o novo tvrdené skutočnosti, dôkazy uvádzané až v odvolacom konaní. ... Prvostupňový\nsúd... svoje rozhodnutie v časti priznaného nároku za dodanie plynu nijako neodôvodnil, ani\nneuviedol, ktoré skutočnosti a ktoré dôkazy preukazujú, že navrhovateľovi patrí náhrada\nza spotrebu plynu. Pritom zmätočné je aj odôvodnenie prvostupňového súdu v tejto veci,\nkeď odôvodnenie je v rozpore s výrokom. Vo výroku priznal navrhovateľke z titulu faktúry\nč. 28 nárok vo výške 1.857,27 Eur, ale v odôvodnení uvádza, že navrhovateľke priznáva\nsumu 2.298,43 Eur...“.\nSťažovateľ sa s týmto postupom odvolacieho súdu nestotožňuje a zároveň tvrdí, že\nním uvádzané odvolacie dôvody boli relevantnými odvolacími dôvodmi. Zo strany\nsťažovateľa „nešlo o predkladanie nových dôkazov ani tvrdenie nových skutočností. Išlo iba\no reakciu na rozhodnutie vo veci samej prvostupňového súdu a na nim vykonané\nzhodnotenie vykonaného dokazovania a ním v prvostupňovom rozsudku prezentovaný\nzistený právny a skutkový stav veci.“.\n5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu sťažovateľ uviedol, že „dovolací súd...\npri hodnotení postupu prvostupňového i odvolacieho súdu v konaní, ktoré predchádzalo\npodaniu dovolania, z hľadiska porušenia procesných práv sťažovateľa a odmietnutím\ndovolania pochybil.\n... Dovolací súd tým, že podané dovolanie odmietol na základe prijatého záveru, že\nv konaní pred prvostupňovým ani odvolacím súdom nedošlo k takým vadám, z ktorých by\nbolo možné vyvodiť prípustnosť dovolania..., rozhodol arbitrárne a tak porušil práva\nsťažovateľa...“.\n6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť\nna ďalšie konanie a „vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Žiline\n\n5\n\nporušil ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho\nzákladné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd“.\nII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n8. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa\nčl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená na\njeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní\na rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené\npráva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že ani\nprípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,\nlebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo rámec\nvšeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci\nprehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich\njudikatúru (I. ÚS 76/2015).\n9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\n\n6\n\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\npreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by\nmohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,\nIV. ÚS 221/05).\n11. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny\nproces podľa\n\nčl.\n\n6\n\nods.\n\n1\n\ndohovoru\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp. zn. 14 Cob 297/2011 zo 14. júna 2012 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Obdo 1/2015 z 29. februára 2016.\n12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho\nzáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým\na nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo\nzáväzkoch...\n13. Podstatou sťažnosti je námietka nesprávnych právnych záverov konajúcich\nsúdov, ktoré sú podľa sťažovateľa arbitrárne a ústavne neudržateľné, námietka\nnedostatočného\n\nodôvodnenia\n\nnapadnutého\n\n7\n\nrozsudku,\n\nv ktorom\n\nsa\n\nodvolací\n\nsúd\n\nnevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa, ako aj námietka nesprávneho\nprocesného postupu okresného súdu, ktorý nebol v ďalšom priebehu konania odstránený\na ktorým bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.\nII. A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 14 Cob 297/2011 zo 14. júna 2012\n14. Ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 a nasl. ústavy, už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval,\nže v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)\nje lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj\nvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (porovnaj tiež\nrozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská\nverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), a preto v rámci\npredbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa posudzoval aj opodstatnenosť jej časti,\nktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu.\n15. Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti\nsťažnosti námietka sťažovateľa o nesprávnych právnych záveroch, na ktorých je založený\nnapadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj námietka jeho nedostatočného odôvodnenia.\nSťažovateľom namietaný nesprávny procesný postup okresného súdu, ktorým mu mala byť\nodňatá možnosť konať pred súdom a ktorý je zároveň dovolacím dôvodom v zmysle § 237\npísm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“), mal sťažovateľ možnosť\nuplatniť v dovolacom konaní, k čomu v okolnostiach jeho prípadu aj došlo.\n16. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje, že\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\n\n8\n\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n17. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil v odvolaním napadnutej časti\nrozsudok okresného súdu ako vecne správny, keď sa stotožnil s podstatnými dôvodmi\nuvedenými v jeho odôvodnení, na ktoré v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP\nv podrobnostiach odkázal a na zdôraznenie ich správnosti vo vzťahu k námietkam\nsťažovateľa uvedeným v sťažnosti predovšetkým doplnil:\n«Ako novo tvrdenou skutočnosťou, neprodukovanou žalovaným v prvostupňovom\nkonaní, bolo vyhodnotené tvrdenie, že „okamih omeškania nie je daný iba dátumom\nsplatnosti uvedeným na faktúre, ale aj okamihom doručenia faktúry + primeranej lehoty\nvyplývajúcej z časovej potreby dlžníka dať do banky prevodný príkaz a časovou potrebou\nprevodu finančných prostriedkov medzi bankou dlžníka a veriteľa“, nie je „zrejmé, kedy mi\nboli jednotlivé faktúry doručené, či boli doručené do dňa ich splatnosti a či som vôbec mal\nčasovú možnosť ich v lehote splatnosti uhradiť, faktúra za júl 2003 č. 57 mi nebola doposiaľ\ndoručená“, faktúrou č. 49 zo dňa 09.06.2003 s dátumom splatnosti 02.06.2003 bol\nfakturovaný nájom za mesiac júl 2003, „z akého dôvodu bola navrhovateľkou vyhotovená\nfaktúra č. 57, neviem.“ Pri faktúre č. 57 ide zo strany žalobkyne o duplicitné a tým aj\nneoprávnené fakturovanie už raz vyfaktúrovaného nároku na to isté plnenie, nájom za júl\n2003 si žalobkyňa mohla uplatniť na súde „ iba cez faktúru č. 49“, medzi stranami nebola\nv Nájomnej zmluve dohodnutá povinnosť nájomcu platiť aj za spotrebu plynu, voči faktúre\nč. 28 vzniesol výhradu účtovania DPH, ak touto faktúrou boli fakturované dodávky za rok\n2002, mali byť zdanené DPH v sadzbe 10 % a nie 14 %. Žalobkyňa nepreukázala, že\n\n9\n\npred podaním žalobného návrhu uplatnila voči žalovanému nárok na zaplatenie zmluvnej\npokuty, že ho vyzvala na zaplatenie zmluvnej pokuty a ak vyzvala, kedy, v akej výške\nuplatnila zmluvnú pokutu a s akou splatnosťou, započítanie, bezdôvodné obohatenie.\nPre vystavenie týchto faktúr, ani preúčtovanie v nich definovaných zdaniteľných plnení,\nnemala žalobkyňa podľa zmluvných dojednaní žiadne oprávnenie“. Medzi účastníkmi tento\nspôsob účtovania „poskytnutých služieb a účtovná cena“ nebol dohodnutý, preto vystavenie\ntýchto faktúr bolo účtovaním bez právneho dôvodu a plnenie na základe týchto faktúr bolo\nplnením bez právneho dôvodu. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti\nokresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 133 spisu) nebol naplnený žiadny z dôvodov\ntaxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať\nv odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody (v rovine skutkového hodnotenia)\nna novo tvrdené skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého\nstupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie\nkonanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdené skutočnosti, dôkazy uvádzané až\nv odvolacom konaní, prihliadať a zaoberať sa nimi ako relevantnými odvolacími dôvodmi.\nOkrem vyššie konštatovaného, odvolací súd v súvislosti s uvádzaným započítaním\nžalovaného v odvolaní, poukazuje i na ust. § 216 ods. 1 OSP, podľa ktorého ustanovenia\n§ 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 OSP pre odvolacie konanie neplatia. Keďže ust. § 97 a § 98 OSP\nsa týkajú i vznesenia možnej kompenzačnej námietky účastníkom konania na žalovanej\nstrane, v rámci obrany proti žalobe, tak z ust. § 216 ods. 1 OSP vyplýva, že námietku\nzapočítania nie je možné účinne vzniesť až v štádiu odvolacieho konania; samotná prípadná\nkompenzačná námietka uplatnená žalovaným až v odvolaní nemôže tvoriť relevantný\nodvolací dôvod, na ktorý by odvolací súd pri rozhodovaní v danej veci mohol prihliadať.\n... Žalovaný v odvolaní tvrdil, že k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom malo\ndôjsť i tým, že argumentáciu žalovaného ako účastníka konania o zmluvnej pokute ako\nsamostatného záväzku, okresný súd v odôvodnení „odignoroval“. Okresný súd sa podľa\nnázoru krajského súdu dostatočne zaoberal obranou žalovaného a nemožno prijať záver, že\nžalovaného v tomto smere ako účastníka „odignoroval“. Okresný súd náležite zdôvodnil,\nv súlade so zákonnou úpravou, priznaný nárok žalobkyne a to aj v časti uplatnenej zmluvnej\npokuty, nielen odkazom, ale aj citáciou príslušnej zákonnej úpravy, jej aplikáciou na daný\nskutkový stav veci, a tiež bližším zdôvodnením uvedeného právneho inštitútu a ozrejmením\n\n10\n\nmyšlienkových postupov a právnych úvah, ktorými sa spravoval. Z odôvodnenia rozsudku\nsúdu prvého stupňa nevyplýva, že by žalobkyňou uplatnená zmluvná pokuta bola\nposudzovaná ako príslušenstvo veci (pohľadávky), pričom rozhodnutie okresného súdu\nv tejto časti, napriek predmetnej námietke žalovaného, je dostatočne určité a zrozumiteľné.\nPre úplnosť k námietke žalovaného, že okresný súd argumentáciu žalovaného ako účastníka\nkonania o zmluvnej pokute ako samostatného záväzku v odôvodnení „odignoroval“,\nzdôrazňuje krajský súd, že okresný súd dal odpoveď na jeho kľúčovú argumentáciu, majúcu\npre vec podstatný význam, dostatočne objasnil skutkový a právny stav a pokiaľ aj nepovedal\nexplicitne, že „zmluvná pokuta nie je príslušenstvom veci“, tak takáto povinnosť použiť\npráve tento termín vyžadovaný, resp. preferovaný žalovaným mu ani nevznikla.\n... Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský\nsúd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobkyňou\nna preukázanie jej tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne\npreukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti\nžalovanému zaplatiť žalobkyni 8.345,51 Eur s príslušenstvom a uplatnenú zmluvnú pokutu.\nOkresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vykladá, ktoré skutočnosti má\npreukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa\npri hodnotení dôkazov spravoval. Týmto dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi\nkonania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.\nOdvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o tom,\nže medzi účastníkmi došlo k vzniku záväzkového právneho vzťahu, ako medzi podnikateľmi\npri ich podnikateľskej činnosti a to Zmluvou o nájme, uzavretou písomne, pri dojednaní\npodstatných náležitostí. Nájomnú zmluvu krajský súd vyhodnotil v zhode s okresným súdom\nako platnú nájomnú zmluvu, z ktorej potom posudzoval otázku existencie vzájomných\nnárokov žalobkyne ako prenajímateľa a žalovaného ako nájomcu podľa § 673 a § 674\nObčianskeho zákonníka, vo väzbe na ust. § 8 zákona č. 116/1990 Zb. S poukazom\nna čl. VI. Nájomnej zmluvy a § 9 zákona č. 116/1990 Zb. v platnom znení, žalobkyňa\npredložila návrh na ukončenie zmluvného vzťahu ku dňu 31.07.2003 dohodou, v dôsledku\nčoho okresný súd potom dôvodne ustálil, že nájomný vzťah medzi účastníkmi založený\nNájomnou zmluvou ku dňu 31.07.2003, ku ktorému dátumu si žalobkyňa uplatnila voči\nžalovanému svoje zmluvné nároky, trval. Predmetom Nájomnej zmluvy bol nájom\n\n11\n\nnebytových priestorov, za užívanie ktorých žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobkyni\ndohodnuté nájomné. Bolo preukázané, že žalovaný predmetné nájomné žalobkyni v lehote\nsplatnosti neuhradil, čím sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku,\nktorý mal voči žalobkyni. Ak okresný súd za tohto skutkového stavu konštatoval, že žalovaný\nje povinný zaplatiť žalobkyni dohodnuté nájomné za dobu existencie nájomného vzťahu\na v súvislosti s porušením povinnosti žalovaného riadne a včas zaplatiť žalobkyni dojednané\nnájomné, vzniklo potom žalobkyni právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola\nzmluvnými stranami platne dojednaná v Nájomnej zmluve, tak s týmto záverom sa krajský\nsúd stotožnil.\nOdvolací súd považuje za podstatné zdôrazniť,... že okresný súd postupoval správne,\nkeď bral za rozhodujúci moment určenia omeškania s plnením peňažného záväzku\nžalovaným, dátum nasledujúci po dátume splatnosti predmetných faktúr, (tak ako to vyplýva\nz odôvodnenia na č.l. 347 spisu) vo väzbe na čl. IV. Nájomnej zmluvy (dohoda o zmluvnej\npokute). Právna úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku (§ 300 až § 302) je len\ndoplnením právnej úpravy tohto inštitútu obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 544\na § 545). Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to\ndohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak\nporuší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre prípad omeškania so splatením\npeňažného záväzku a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež závislá na dobe, po ktorú\ntrvá porušenie zmluvnej povinnosti, napr. percentuálnou sadzbou za každý deň alebo\nza každý mesiac omeškania, teda za vymedzený čas. V tejto súvislosti krajský súd\npodporne poukazuje i na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/11/2008,\nzo dňa 11. decembra 2008, v zmysle ktorého „zmluvná pokuta je jedným z právnych\nprostriedkov slúžiacim na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá\nv ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie\nzmluvnej pokuty, okrem písomnej formy vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto\nzabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.“\nMá akcesorickú povahu, pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku,\nna zabezpečenie ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle slova\nfunkciu paušalizovanej náhrady škody. Výška zmluvnej pokuty musí spĺňať kritérium\nprimeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi,\n\n12\n\nprípadne by neprimerane vysoká zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch mohla byť\ndôvodom moderačného oprávnenia súdu, teda dôvodom na jej zníženie súdom. Moderačné\nprávo súdu upravuje § 301 Obchodného zákonníka. Jeho podstata spočíva v tom, že súd\nmôže znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu so zreteľom na hodnotu a význam\nzabezpečovanej povinnosti, pričom hranicou takého zníženia je výška škody, ktorá vznikla\ndo doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná\npokuta.\nJe potrebné zdôrazniť, že okresný súd na návrh účastníka mohol rozhodovať, či\nzmluvnú pokutu (ne)prizná v celej výške, t.j. vo výške v akej bola stranami dojednaná\na svojím moderačným právom zasiahnuť do zmluvných vzťahov účastníkov a tieto\nprimeraným spôsobom modifikovať. V danom prípade však opodstatnene bral zreteľ najmä\nna skutočnosť, že ide o právny vzťah medzi podnikateľmi, ktorí mohli a mali odborne\na zodpovedne posúdiť primeranosť a únosnosť dojednanej zmluvnej pokuty, ako aj posúdiť\nmieru rizika pri jej dohode, s ktorým postupom sa krajský súd stotožnil. Zákonným kritériom\nposúdenia primeranosti zmluvnej pokuty je hodnota zabezpečovacej povinnosti a jej\nvýznam. Napriek tomu, že nejde v danom prípade o zanedbateľný postih, tak ako\nkonštatoval okresný súd nemožno bez ďalšieho prijať záver, že ide o zmluvnú pokutu\nneprimerane vysokú. Krajský súd v zhode s okresným súdom poukazuje na to, že žalovaný\nako podnikateľ a navyše osoba znalá práva podpisom zmluvy prevzal dobrovoľne svoj\nzáväzok a výšku zmluvnej pokuty ovplyvnenej dobou porušenia zabezpečenej povinnosti sám\nsvojím konaním výrazne ovplyvnil. Porušovanie povinnosti platiť nájomné v občianskoprávnych a obchodno-právnych vzťahoch zvyšuje požiadavky na zmluvnú úpravu\nzabezpečovacích inštitútov v záujme dosiahnutia preventívnej, reparačnej, ako aj sankčnej\nfunkcie. Kritériom posúdenia primeranosti nemôže byť len celková výška uplatnenej\nzmluvnej pokuty k okamihu rozhodovania súdu, ak výška zmluvnej pokuty priamo závisí\nna dobe trvania omeškania dlžníka so splnením povinnosti, ktorú dohoda o zmluvnej pokute\nzabezpečuje. Prijatý záver krajského súdu podporne dotvrdzuje i uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR z 28. 10. 2009, sp. zn. 2MObdo/3/2009, v zmysle ktorého „ Zmluvná pokuta je\ndohodnutá peňažná čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní\nsvoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal a to bez ohľadu na to, či porušením\npovinnosti, vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu\n\n13\n\nškody, ktoré by inak mohli vzniknúť... Vzhľadom na eurokonformný prístup krajský súd\npodporne poukazuje i na Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. novembra\n2006, sp. zn. 33 Odo 61/2005, v zmysle ktorého na neprimeranosť zmluvnej pokuty nie je\nmožné poukazovať so zreteľom na jej celkovú výšku, ak je dôsledkom dlhodobého\nomeškania a s tým spojeného navyšovania o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej\npokuty. Opačný prípad je neprijateľný, keďže vo svojich dôsledkoch by zvýhodňoval dlžníka\n(čím dlhšie by si dlžník svoje povinnosti neplatil, tým viac by bol zvýhodnený pri\nposudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty) a znamenal by spochybnenie\nfunkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť.\nŽalovaný tiež namietal, že okresný súd ho napadnutým výrokom zaviazal zaplatiť aj\ntie zmluvné pokuty, ktoré vznikli a u ktorých nastala splatnosť až v dobe po podaní žaloby,\nteda analogicky ako úroky z omeškania, dokonca aj zmluvnú pokutu, ktorá by vznikla\npo právoplatnosti rozsudku... V prvostupňovom konaní bolo jednoznačne preukázané, že\núčastníci dojednali zmluvnú pokutu pre prípad omeškania s plnením nájomného\nv čl. IV. Nájomnej zmluvy percentuálnou sadzbou, s presným stanovením začatia plynutia\ndoby omeškania. Bolo tiež preukázané, že žalovaný predmetné nájomné žalobkyni v lehote\nsplatnosti neuhradil. K splatnosti nájomného dohodnutého v zmluve došlo pred podaním\nžaloby, t.j. pred 16.03.2005. Okresný súd uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni zmluvnú\npokutu vo výške 0,5 % denne zo sumy 1.456,88 Eur od 23.03.2003, zo sumy 1.456,88 Eur\nod 19.04.2003, zo sumy 1.456,88 Eur od 18.05.2003, zo sumy 1.456,88 Eur od 20.06.2003,\nvšetko až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, z čoho vyplýva, že zmluvná\npokuta ako dôsledok porušenia povinnosti žalovaným sa stala splatnou ešte pred podaním\nžaloby, avšak jej výška je závislá na dobe, po ktorú trvá porušenie predmetnej zmluvnej\npovinnosti. Prijatý záver krajského súdu korešponduje i s Rozsudkom Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 27. marca 2008, sp zn. 4 Cdo 222/2005, v zmysle ktorého „Zmluvná pokuta patrí\nk zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva... Možno ju dohodnúť aj pre prípad\nomeškania so splatením peňažného záväzku, a to takým spôsobom, že jej výška bude tiež\nzávislá na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti (napr. percentuálnou sadzbou\nza každý deň alebo za každý mesiac omeškania, teda za vymedzený čas)“. Vzhľadom\nna eurokonformný prístup krajský súd podporne poukazuje i na Rozsudok Najvyššieho súdu\nČeskej republiky z 26. mája 1999, č.k. 29 Cdo 969/99... a na rozsudok Najvyššieho súdu\n\n14\n\nČeskej republiky z 8. februára 2007 pod sp. zn. 21/2006, v zmysle ktorého zmluvná pokuta,\nna rozdiel od úrokov z omeškania, nie je ani príslušenstvom pohľadávky (ide o samostatný\nnárok), ani opakujúcou sa dávkou; povinnosť platiť zmluvnú pokutu sa preto spravuje\nzásadne odlišnými pravidlami, než je to pri povinnosti platiť úroky z omeškania.\n... Odvolací súdu uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových\nzáverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi\nprodukovaných a predkladaných v danom konaní. Daná sporová vec nepredstavovala\nvýnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti\nvykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo\nnevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd\nrozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.\nZ dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového\nako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok\nokresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi\n8.345,51 Eur s príslušenstvom a zmluvnú pokutu potvrdiť ako vo výroku vecne správne\nrozhodnutie...»\n18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku\ndospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť\nústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom\naplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych\nzáverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade\ns jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Krajský súd svoj právny názor\no vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa odôvodnil vyčerpávajúcim a ústavne\nakceptovateľným spôsobom a navyše v súlade so stabilnou rozhodovacou praxou\nvšeobecných súdov. V nadväznosti na citované odôvodnenie napadnutého rozsudku ústavný\nsúd konštatuje, že tento podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo\naplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu v napadnutom rozsudku z pohľadu\nústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Keďže napadnutý rozsudok\nkrajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho\nvlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný\n\n15\n\ntieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho\nnázoru krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo\nna súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd\nnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane\nich dôvodov a námietok. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už\npo jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nII. B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 1/2015 z 29. februára 2016\n19. Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozhodol arbitrárne, keď dovolanie odmietol ako\nneprípustné, pretože nevzhliadol v postupe nižších súdov procesnú vadu konania podľa\n§ 237 písm. f) OSP.\n20. Najvyšší súd vo vzťahu k takto sťažovateľom vymedzenému dovolaciemu\ndôvodu, ktorý je podstatou jeho sťažnostnej argumentácie v odôvodnení napadnutého\nuznesenia, okrem iného uviedol:\n«Žalovaný argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237\npísm. f/ O. s. p. zakladá na tvrdení, že súd prvého stupňa dňa 06.05.2011 pojednával v jeho\nneprítomnosti napriek tomu, že sa ako účastník riadne a včas ospravedlnil a súčasne žiadal\nnariadené pojednávanie odročiť. Odvolací súd túto vadu konania neodstránil. V danom\nprípade podľa dovolateľa súdy skutočnosť časovej kolízie pojednávania účastníka s iným\nsúdnym konaním, v ktorej je tento účastník ako advokát právnym zástupcom, nevyhodnotili\nvôbec, resp. či táto skutočnosť je alebo nie dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania.\n... Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom\nsúdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje\ntak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci\n\n16\n\npojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná,\npričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu\n(§115 ods. 2 O. s. p.).\nJe potom na účastníkovi, či svoje právo využije, ale nie.\nZúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom\nkaždého účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon\nnestanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2\ndruhá veta O. s. p. určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec\nprejednať i v jeho neprítomnosti - t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie\nnedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.\nPodľa § 119 ods. 1 O. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.\nPodľa § 119 ods. 2 O. s. p. účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí\nsúdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa\no ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky\nokolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä:\na/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania,\nb/ deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel,\nc/ ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd\nbezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.\nDôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka\no odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych,\nindividuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia\npojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu\nmôže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti\núčastníka o odročenie pojednávania.\nAko vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa okrem iných termínov, nariadil\nna prejednanie veci pojednávanie aj na 06.05.2011 o 8.30 hod. Na toto pojednávanie\nsa ospravedlnil žalovaný dôvodiac, že tento termín je v časovej kolízii s nariadeným\npojednávaním pred Okresným súdom Žilina v právnej veci sp. zn. 6C/122/2006\nnavrhovateľa\n\nproti\n\n, v ktorej je žalovaný právnym\n\nzástupcom účastníka konania. Súčasne týmto oznámením na č. l. 329 spisu, žalovaný\n\n17\n\nuviedol, že chce využiť svoje právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a nesúhlasí, aby\npojednávanie nariadené na deň 06. 05. 2011 bolo vykonané v jeho neprítomnosti. Zo\nzápisnice o pojednávaní zo dňa 06. 05. 2011 (č. l. 333) je zrejmé, že okresný súd\npojednával v neprítomnosti žalovaného, ktorý termín pojednávania bol určený\nna pojednávaní súdu dňa 19. 04. 2011 na č. l. 317 s tým, že prítomní účastníci konania,\nako aj právny zástupca žalobkyne, zobrali termín na vedomie a písomne predvolaní neboli.\nNa tomto pojednávaní okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil\nvo veci rozhodnutie. Následne po rozhodnutí súdu prvého stupňa, na odvolanie žalovaného,\nodvolací súd uznesením zo dňa 04. 06. 2012 č. k. 14Cob/297/2011-381, oznámil verejné\nvyhlásenie rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na deň 14. 06. 2012.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že otázka kolízie pojednávaní\núčastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako „dôležitého dôvodu“ na odročenie\npojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bola už opakovane riešená v judikatúre\ndovolacieho súdu, ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nPodľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98\nz 13. 01. 1999... obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec\nverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť\nku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti\nna odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom\ntermíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie\n„dôležitého dôvodu“ na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie\nopodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O. s. p.) v každom konkrétnom prípade\npatrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky na týchto\nzáveroch zotrval aj v uznesení z 30. marca 2005 sp. zn. III. ÚS 94/2005.\nNajvyšší\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nv\n\nrozsudku\n\nz\n\n27.\n\nfebruára\n\n2000\n\nsp. zn. 3Cdo/16/2001 (R 41/2002) pripustil, že dôležitým dôvodom pre odročenie\npojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu\núčastníka konania, avšak len vtedy, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si\nzvolil iného zástupcu. V danom prípade dovolací súd vychádzal z toho, že samotná\nexistencia kolízie dvoch súdnych pojednávaní môže byť (za istých, výnimočných okolností)\ndôvodom pre odročenie jedného z kolidujúcich pojednávaní. Tu je ale potrebné zdôrazniť,\n\n18\n\nže zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva pravidlo, podľa\nktorého by len v závislosti od predmetu konania, jeho účastníkov, dátumu vytýčenia\npojednávania alebo iných skutočností malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť\npred iným (neplatí žiadne pravidlo tzv. „predstihu“ v prípade kolízie pojednávaní na dvoch\nrôznych súdoch). Advokát, ktorý zistí, že v dvoch súdnych konaniach, dochádza v určitý deň\nku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti možnosť osobne sa\nzúčastniť na jednom z pojednávaní a v prípade druhého kolidujúceho pojednávania „účelne\nvyužiť všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci\núčastníkovi, ktorého zastupuje“ - do úvahy tu medzi iným prichádza buď zastúpenie iným\nadvokátom alebo podanie žiadosti o odročenie pojednávania. V rámci organizovania svojej\nčinnosti musí advokát pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo spôsobu poskytovania\nprávnej služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitnosti každej prejednávanej veci, ale\ntiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta\niným advokátom. Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona\npodľa § 25 ods. 3 O. s. p. a tiež § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene\na doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov), pričom advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie) nesmie využiť\nlen vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného účastníka § 16 ods. 3 uvedeného\nzákona.\nPri skúmaní, či v konaní pred súdom prvého stupňa bol daný dôležitý dôvod v zmysle\n§ 101 ods. 2 O. s. p. a či teda postupom tohto súdu bola žalovanému odňatá možnosť pred\nsúdom konať, nebolo možné prehliadnuť, že v kolidujúcej veci existoval zákonný dôvod\nnepripúšťajúci zastúpenie účastníkom zvoleného advokáta (žalovaného v tomto konaní)\niným advokátom. V žiadosti o odročenie pojednávania dňa 06..05.2011 žalovaný uviedol, že\nv inom konaní vystupuje ako právny zástupca, avšak skutočnosť, že v kolidujúcej veci by\nbolo proti vôli jeho klienta, aby sa vec prejednala v prítomnosti iného advokáta, nebola\ntvrdená a ani preukazovaná.\nDovolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa vytvoril žalovanému procesnú\nmožnosť zúčastniť sa na pojednávaní pred súdom prvého stupňa a realizovať na ňom\nprocesné právo účastníka na prerokovanie veci v jeho prítomnosti (a napríklad tiež zhrnúť\nnávrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p.,\n\n19\n\nresp. § 123 O. s. p.). Túto procesnú možnosť žalovaný nevyužil. Bolo na žalovanom, aby\nvážny dôvod svojej neúčasti na pojednávaní - v súlade s konštantnou judikatúrou súdov\nSlovenskej republiky - preukázal súdu. Pokiaľ tak ale neurobil a k žiadosti nepripojili\ndôkaz, ktorý by preukázal nemožnosť jeho prítomnosti na pojednávaní, sám zavinil, že súd\nprvého stupňa jeho žiadosti nemohol vyhovieť. Nemožno preto prvostupňovému súdu\nvytýkať, že vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Zo zreteľom na uvedené\nmožno konštatovať, že postup nižších súdov v posudzovanej veci nebol v rozpore s § 101\nods. 2 O. s. p. a nezaložil preto procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/O. s. p.»\n21. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné\nso základným právom účastníka konania na súdnu ochranu či so zásadami spravodlivého\nprocesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné\na presvedčivé dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho\nneprípustnosti. Najvyšší súd obdobne ako pred tým krajský súd nepovažoval sťažovateľom\nnamietaný postup súdu prvého stupňa za odňatie možnosti konať pred súdom, keď vo veci\nrozhodol v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý svoju neprítomnosť na nariadenom\npojednávaní síce ospravedlnil z dôvodu kolízie pojednávaní, avšak v žiadosti o odročenie\npojednávania nepreukázal dôležitosť dôvodu na jeho odročenie. S poukazom na dostatočné\na presvedčivé odôvodnenie napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že spôsob\naplikácie ustanovenia § 237 písm. f) OSP, ako aj ustanovení § 101 a § 119 OSP najvyšším\nsúdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Napadnuté uznesenie obsahuje podľa\nnázoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov pre zákonné a spravodlivé\nrozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne\nneodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Skutočnosť,\nže najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľa ako neprípustné a že pri tom vyslovil\nprávny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru\no porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\noznačených článkov ústavy a dohovoru.\n\n20\n\n22. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“\nzákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu\nrozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi\ndo protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď určitý procesný\npostup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne\nz formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží tak, ako\nto je v danom prípade (m. m. I. ÚS 76/2015).\n23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia\noznačených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, preto pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. novembra 2016\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "nájom a podnájom-úhrada nájomného", "dovolanie-prípustnosť", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a57daa4a-f4ff-4f05-8365-ca1110271682", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.76.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2015 z 11. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-11", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.76.2015.1"}, {"guid": "ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f"}, {"guid": "ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/05 z 13. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-13", "citacie_n": 896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:c14aa8d0-3554-453d-afa3-e577abceded9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.68.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 68/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.68.1998.1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}, {"guid": "977d0ad9-afba-427c-a481-0cf2f70d7091:f0ec306b-4b5a-4662-a59c-35cc94099a44", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5105206100.1", "spisova_znacka": "2Obdo/1/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/1/2015 z 28. 2. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-02-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5105206100.1"}, {"guid": "ed09aacb-601e-4a93-a0bc-c7fd7eb78f1f:4ab86298-c968-4fb0-a38d-ecaa044c0ebb", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5105206100.1", "spisova_znacka": "14Cob/297/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/297/2011 z 13. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5105206100.1"}, {"guid": "40e49f5e-3419-4873-b65e-00b821b3399f:2d8f9ee6-e2f9-4025-ba64-97408ba9605b", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Cb/19/2006", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/19/2006 z 6. 5. 2011", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2011-05-06", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/40e49f5e-3419-4873-b65e-00b821b3399f:2d8f9ee6-e2f9-4025-ba64-97408ba9605b"}], "citovane_v": [{"guid": "2d5388c0-3c48-4355-bd73-a1de1efb8934:e6b44bf6-8f00-4122-befe-e4a767cf0c9a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:7216206988.2", "spisova_znacka": "4Cob/181/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/181/2023 z 29. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:7216206988.2"}]}