{"guid": "ussr:f2b2d630-5acb-419b-8403-d013b198a18b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.695.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 695/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 695/2016 z 9. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. novembra 2016, sp. zn. I. ÚS 695/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.695.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-11-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "spája na spoločné konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f2b2d630-5acb-419b-8403-d013b198a18b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.695.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.695.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.695.2016.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 695/2016-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť 1.\n, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, Csc., Advokátska kancelária\nFUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016 (vedenej pod sp. zn. Rvp 11099/2016), ako aj\nsťažnosť 2.\n\n, zastúpenej advokátom\n\nJUDr. Danielom Futejom, Csc., Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o.,\nRadlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý\nsúdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 324/2015 z 28. júla 2015\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 1291/2015 z 22. júna\n2016 (vedenej pod sp. zn. Rvp 12483/2016), a napokon aj sťažnosť 3.\n, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, Csc.,\nAdvokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu\n\nv Bratislave sp. zn. 5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016 (vedenej pod sp. zn.\nRvp 13149/2016) a takto\nrozhodol:\n1. Sťažnosť\n\nvedenú pod sp. zn. Rvp 11099/2016, sťažnosť\nvedenú pod sp. zn. Rvp 12483/2016 a sťažnosť\n\nvedenú pod sp. zn. Rvp 13149/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené\npod sp. zn. Rvp 11099/2016.\n2. Sťažnosti\n\n,\n\na\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta\n2016 doručená sťažnosť 1.\n\n,\n\nvo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny\nproces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016 (vedená pod\nsp. zn. Rvp 11099/2016), pričom vo veci namietaných identických práv bola ústavnému\nsúdu 19. septembra 2016 doručená aj sťažnosť 2. A\n, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Cdo 1291/2015 z 22. júna 2016 (vedená pod sp. zn. Rvp 12483/2016), a napokon\n2\n\n4. októbra 2016 bola ústavnému súdu doručená aj sťažnosť 3.\n(spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia\nidentických práv aj v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 440/2014\nzo 16. decembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016\n(vedená pod sp. zn. Rvp 13149/2016).\n2. Zo sťažností a z ich príloh (ktorú tvorili iba napádané uznesenia najvyššieho súdu,\npozn.) vyplýva, že v konaniach pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) ako pred prvostupňovým súdom sa sťažovateľky v jednotlivých konaniach\nv procesnom postavení žalobkýň domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou\nbankou Slovenska (ďalej len „NBS“), náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov, ktorá im mala vzniknúť v príčinnej súvislosti\ns nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona\nč. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou\n(ďalej len „družstvo“), ako aj nad činnosťou obchodnej spoločnosti\n, ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka\ns cennými papiermi. Sťažovateľky vložili do družstva svoje finančné prostriedky pre účely\nich ďalšieho investovania a zhodnocovania a túto činnosť družstvo vykonávalo na základe\nverejnej ponuky majetkových hodnôt, na základe zverejneného prospektu investície, ktorý\nschválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI\nz 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi na základe zmluvy\no riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom. V dôsledku nezákonných postupov\ndružstva, ako aj obchodníka s cennými papiermi, ktoré mala konštatovať aj NBS, keď\nv roku 2008 „... vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP...\nv ktorom konštatovala, že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci\nnich aj výslovne pre družstvo, porušil Zákon o CP ...“, NBS aj napriek tomu „...nevyužila\nsvoje kompetencie v zmysle Zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo\nvýznamnejšie opatrenia, ktoré podľa Zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále\nmá, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,\n3\n\nresp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie\npriamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP.“, dôsledkom čoho bolo,\nže sťažovateľky prišli o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale im\nnebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil\nčinnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto\ndôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu Žalobcom zverených prostriedkov Družstvu,\nvrátane ich zhodnotenia.“.\n3. Okresný súd v jednotlivých konaniach o žalobách sťažovateliek ich žaloby\nzamietol dôvodiac tým, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu\naž vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (Družstvu) iným\ntitulom. Preto kým Sťažovateľ nepreukáže bezúspešne domáhanie sa úhrady svojej\npohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu. Nárok Sťažovateľa\ntak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči Družstvu doposiaľ nie je\nukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie\nmožnosti uspokojenia pohľadávky Sťažovateľa voči Družstvu v konkurze.\nSťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala\nvykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom\nv kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS\núdajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše\nSťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti skonaním Obchodníka\ns CP, nakoľko Sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi\ns CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných\nopatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP\npri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou\nSťažovateľa.“.\n4. O odvolaniach sťažovateliek proti rozsudkom okresného súdu rozhodol krajský\nsúd napádanými rozsudkami sp. zn. 6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014, sp. zn.\n8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a sp. zn. 5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014, ktorými\nrozhodnutia okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom okrem stotožnenia sa\n4\n\nso stanoviskom okresného súdu tiež konštatoval, že „Povinnosť aktualizovať prospekt\ninvestície bola Družstvu uložená až od 1.1.2009 po novelizácii Zákona o CP a preto sa na\nNBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na jeho aktuálnosť pred týmto dátumom...\nKeďže Zákon o CP neukladal Družstvu povinnosti v oblasti skúmania rizikovosti\nportfólia, ani NBS z neho nevyplývala povinnosť skúmať jej dodržiavanie.\nDružstvo malo s Obchodníkom s CP uzatvorenú zmluvu, z ktorej v praxi vyplýva, že\nObchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné\nDružstvo, ktoré dávalo pokyny na nákup či predaj toho ktorého finančného nástroja.\nV danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient Obchodníka s CP využívalo na\nvlastné riziko s vedomím, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať\na odhadnúť. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka\ns CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi...\nNBS svojim postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci\npostupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom\nrozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou\nzákladných práv a ľudských slobôd. Postup NBS bol v súlade s Ústavou SR, podľa ktorej\nštátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom\nktorý ustanoví zákon.“.\n5. Dovolania sťažovateliek proti označeným rozsudkom krajského súdu najvyšší súd\nuzneseniami sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016, sp. zn. 5 Cdo 1291/2015 z 22. júna\n2016 a sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016 ako procesne neprípustné odmietol.\n6. Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľky namietajú arbitrárnosť\na ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, pričom\nv sťažnostiach tiež uviedli:\n«Sťažovateľ viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazoval na to, že peňažné\nprostriedky do Družstva vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo\na aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude\nzabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,\nale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...\n5\n\nNie je pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou Sťažovateľa\na porušením zákonných povinností NBS spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým\nbol porušený Zákon o CP V tomto smere je konštatovanie súdu, že Sťažovateľ sa mal viac\nstarať o svoje záležitosti, v rámci zásady, že „právo patrí bdelým“ za obzvlášť\nnepochopiteľné, pretože ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti NBS\nvykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že Sťažovateľ\nnebol bdelý. Sťažovateľ nemal zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou\nDružstva, ani obchodníka s CP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o CP, resp.\nsankciami a pod. k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť...\n... Súd svojim výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na\núkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných\nprostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Takýmto\nrozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek\na investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných NBS, pretože zákon, ktorý ich mal\nchrániť aj prostredníctvom NBS ich nechráni.\n... podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP,\nčo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti Sťažovateľom vložených prostriedkov do Družstva,\npričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám,\nzapríčinila taktiež to, že Sťažovateľ už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp.\nže túto investíciu mu NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej\nmiere neochránila.\nNBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia Sťažovateľa o tom, že\nDružstvo ako aj Obchodník s CP dlhodobo porušovali Zákon o CP, keď NBS Obchodníkovi\ns CP odňala licenciu na činnosť 4.3.2011 a Družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až\nv roku 2011. To znamená, že v prípade Obchodníka s CP tolerovala NBS porušovanie\nprávnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade Družstva dokonca\nod roku 2007 až do roku 2011.\nZákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu,\nneustanovuje, nevyžaduje a dokonca, ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie\nsúkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu...\n\n6\n\nExistujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí\nsi prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí\nžalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či\naktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako\nveriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd\ndokonca nemá čakať až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný\nzohľadniť, už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného\nkonkurzu (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, zo dňa\n11.4.2012)...\nRozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú\npodľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.\nNápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď\nvyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany\nNajvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať\nformalistický výklad práva.»\n7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľky vo svojich sťažnostiach domáhali, aby\nústavný súd prijal tieto ich sťažnosti na ďalšie konanie, aby konštatoval, že napádanými\nrozsudkami krajského súdu sp. zn. 6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014, sp. zn.\n8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a sp. zn. 5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014 a uzneseniami\nnajvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016, sp. zn. 5 Cdo 1291/2015\nz 22. júna 2016 a sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016 bolo porušené ich základné právo na\nsúdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces\nzaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil na\nďalšie konanie a rozhodnutie späť krajskému súdu a aby im priznal úhradu trov konania.\nII.\n8. Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\n7\n\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon\nneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom\nprimerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).\n9. Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné\nkonanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých\nistých strán.\n10. Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak\nodvolávajúc sa na ustanovenie § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno aj v konaní\no sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované\nustanovenie § 166 ods. 1 CSP.\n11. S prihliadnutím na obsah sťažností sťažovateliek vedených ústavným súdom pod\nsp. zn. Rvp 11099/2016, sp. zn. Rvp 12483/2016 a pod sp. zn. Rvp 13149/2016 a z ich\nobsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť rozhodol ústavný súd aplikujúc citované\nprávne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to\nje uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.\nIII.\n12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\n8\n\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n14. K namietaným rozsudkom krajského súdu\n14.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkami napádané rozsudky krajského súdu sp. zn.\n6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014, sp. zn. 8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a sp. zn.\n5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014, ústavný súd v prvom rade podotýka, že v súlade\ns judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť\nč. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti\nústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom\nprostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu\nprávoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažností ústavnému\nsúdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označeným rozsudkom krajského súdu (napr.\nI. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).\n14.2 Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia\nprávoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.\n14.3 Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie\nkonania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných\npráv a slobôd sú zastúpené advokátom.\n14.4 Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde\npresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých\nformálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20\na § 50 zákona o ústavnom súde).\n9\n\n14.5 V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky\nprostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotné návrhy ústavnému\nsúdu, s týmito návrhmi nedoručil aj napádané rozsudky krajského súdu, proti ktorým\nsťažnosti smerujú a ktoré tak z tohto dôvodu nemohol ústavný súd podrobiť ich vecnému\nprieskumu v intenciách nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú.\n14.6 V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je\npovinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho\nzastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne\nvyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní\núčastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,\nII. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,\nIV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení\nsp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.\no advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní\n(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať\nvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto\npovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je\npovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen\nzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom\nustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti\núkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva\nv platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,\nak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).\n14.7 Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v tejto časti\n(vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu) sťažnosti sťažovateliek odmietol pre nesplnenie\nzákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je\nuvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.\n\n10\n\n15. K namietaným uzneseniam najvyššieho súdu\n15.1 Argumentácia sťažovateliek, ktorou odôvodňujú porušenie svojho základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými\nuzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016, sp. zn.\n5 Cdo 1291/2015 z 22. júna 2016 a sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016, ktorými boli ich\ndovolania odmietnuté ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na\n„nedostatočné odôvodnenie“ týchto rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.\n15.2 Sťažovateľky v dovolaniach proti napadnutým rozsudkom krajského súdu\nnamietali, že im bola odňatá možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\nkeďže tieto rozhodnutia krajského súdu sú podľa ich tvrdení založené na nesprávnych\nskutkových a právnych zisteniach, pretože vychádzajú z neúplne vykonaného dokazovania\nprvostupňovým\n\nsúdom,\n\npreto\n\nsú\n\npodľa\n\nich\n\nnázoru\n\nrozsudky\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnepreskúmateľné, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny\nproces.\n15.3 Vychádzajúc z obsahu sťažností ústavný súd v rámci predbežného prerokovania\npodrobil napadnuté uznesenia najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,\npričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom\nvysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateliek, ktorými odôvodňovali prípustnosť\ndovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP.\n15.4 V súvislosti s preskúmavaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný\nsúd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr.\nII. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).\n11\n\n15.5 Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolaní proti napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, pričom\ndospel k záveru, že dovolania z týchto dôvodov nie sú procesne prípustné. Následne\npreskúmal prípustnosť dovolaní aj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým\nz dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľky\ndovolávali, pričom v tejto súvislosti najvyšší súd v podstatnej časti svoje uznesenia\nodôvodnil takto:\n«Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani\npostupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,\nktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1\nO.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym\nskutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však\nk zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí\na stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).\nK námietke žalobkyne spochybňujúcej úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či\nnesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.\ndôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž\nnie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na\nnápravu len výslovne uvedených procesných... a hmotnoprávnych..) vád. Preto sa\ndovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a\ndruhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V prípade neúplnosti alebo\nnesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu\nkonania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutia najvyššieho súdu\nnapríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/2011\na 7 Cdo 38/2012).\nZ obsahu dovolania žalobkyne je zrejmá aj jej námietka, že súdy nesprávne\nvyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne\nhodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania,\nktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí\ni ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva\n12\n\ndokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára\npoznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd\npodľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,\npritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli\núčastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je\nobmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.\nIba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133,\n§ 134, § 135 0.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové\nzávery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým\núčelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní\nnepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu. že v konaní\no tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na\nrozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám\nvykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať\ndokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia\ndôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady\na predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy\nhodnotil.\nDovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. f/ O.s.p. tiež namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu sú\nneodôvodnené, nepreskúmateľné.\nNa rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo\n3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:\n„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/\nObčianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016.\nNajvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva\npredmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by\n13\n\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. ... Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na\nktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu\n(v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie\nrozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., lebo obsahuje\n„zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“...\nRovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý\nargument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide\no argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na\ntento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A. č. 303- A, s. 12. § 29, H. c. Š.\nz 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára\n1998).\nAko už bolo uvedené v danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov\nzodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Z odôvodnenia rozhodnutí\nsúdov oboch stupňov nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\nNapokon žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2\npísm. c/ O.s.p.).\nPrávnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav...\nNesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale\nprípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.\na nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli\nopodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané\nskutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by\nale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 odst 1 O.s.p... Nesprávne právne posúdenie veci\nsúdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania\nneznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia\n14\n\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,\n3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto\ndovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol\npreskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho posúdenia veci. To\nisté sa týka aj tzv. inej vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorú možno namietať\nlen v procesné prípustnom dovolaní, čo nie je daný prípad.»\n15.6 Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutých uznesení\nnajvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutých uzneseniach\nústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré\nsťažovateľky vo svojich dovolaniach uplatnili, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú\nprimeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré\nnajvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach aplikoval. Napadnuté uznesenia najvyššieho\nsúdu sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť medzi nimi a sťažovateľkami\noznačenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po\nprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie.\n15.7 Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľkami, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňoval, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľkám k súdnej ochrane v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch.\n15.8 Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel\nk záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a obsahom základného\n15\n\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia\nporušenia sa sťažovateľky domáhali, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\npo prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich\nporušení. Ústavný súd preto sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.\n16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných\nrozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľkám\núhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2\nprvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažností už nerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. novembra 2016\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "náhrada škody (ujma)", "arbitrárnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:48fc4d6e-e94a-42df-a69a-ba989a77fbd0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 410/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/2016 z 12. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-12", "citacie_n": 264, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.410.2016.1"}, {"guid": "ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 91/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 91/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0677b44d-c9bf-4f21-805d-ecb9c4009f51"}, {"guid": "ussr:ec2ace03-df01-4f81-afe4-b32bfc2e1172", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 368/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 368/2010 z 21. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-21", "citacie_n": 592, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ec2ace03-df01-4f81-afe4-b32bfc2e1172"}, {"guid": "ussr:a9a59dba-e4b5-437b-9b71-d0a76f57d012", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2010 z 5. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-05", "citacie_n": 1044, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9a59dba-e4b5-437b-9b71-d0a76f57d012"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:a9288483-2d82-4715-bddc-5c3f92a7d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 309/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 309/2010 z 1. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-01", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9288483-2d82-4715-bddc-5c3f92a7d149"}, {"guid": "ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 234/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 234/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 621, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7acbcc46-634b-4324-9fd3-b5dac38aaee3"}, {"guid": "ussr:60c09ae3-b0d4-41d7-9b25-3217de1d7a06", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 213/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 213/2010 z 20. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-20", "citacie_n": 685, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60c09ae3-b0d4-41d7-9b25-3217de1d7a06"}, {"guid": "ussr:fe684aaa-bdf7-49c0-90db-9d96fb5600f5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/2010 z 18. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-18", "citacie_n": 1015, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe684aaa-bdf7-49c0-90db-9d96fb5600f5"}, {"guid": "ussr:18c57efc-66c4-4e6b-b56a-ad2d6ca52213", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 162/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/2010 z 28. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-28", "citacie_n": 623, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18c57efc-66c4-4e6b-b56a-ad2d6ca52213"}, {"guid": "ussr:d138df39-aefc-4673-9981-7f1b82f1d7d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2010 z 8. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-08", "citacie_n": 636, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d138df39-aefc-4673-9981-7f1b82f1d7d2"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:40444538-d796-49eb-87b0-78450da8e8bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 134/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 134/2010 z 25. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-25", "citacie_n": 606, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40444538-d796-49eb-87b0-78450da8e8bf"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:52ba8c3e-6ec0-4388-be42-9d68d2ecc0c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/08 z 28. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-28", "citacie_n": 668, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:52ba8c3e-6ec0-4388-be42-9d68d2ecc0c3"}, {"guid": "ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 867, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db6fb929-bd17-4255-b7c7-3838456f42a8"}, {"guid": "d2012826-a46c-4a8a-8685-f239914a3600:ca5b5091-1ae2-4d24-8b79-f011d4f37478", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1111244363.1", "spisova_znacka": "5Cdo/1291/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/1291/2015 z 21. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1111244363.1"}, {"guid": "b549a74b-6620-4a48-b6c3-0a7b5abb1dfa:8c193e86-8073-4e8f-8514-949ed13a9cd0", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5614208811.1", "spisova_znacka": "8Co/324/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/324/2015 z 29. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-11-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5614208811.1"}, {"guid": "5b40764a-b0f1-4269-bbc8-dc290dbce4a4:5e9304e4-1fd9-44bc-9f11-b204df84cad4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1112203273.1", "spisova_znacka": "5Co/440/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/440/2014 z 15. 12. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-12-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1112203273.1"}, {"guid": "846281fa-47c6-40f0-94f4-dd20f9af88a5:ff8d128e-5bcd-4dd7-bc16-0f89e32c8f07", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1111244877.1", "spisova_znacka": "6Co/432/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/432/2014 z 21. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-09-21", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1111244877.1"}], "citovane_v": []}