{"guid": "ussr:5ae12287-44ce-4478-a9c3-f04ab9e95ae6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.753.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 753/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 753/2016 z 7. 12. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 7. decembra 2016, sp. zn. I. ÚS 753/2016, ECLI:SK:USSR:2017:1.US.753.2016.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Milan Ľalík", "sudca_id": 1072, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/milan-lalik-1072", "datum_vydania": "2016-12-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "nazov": "čl. 16 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-16.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-16"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 16 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-16", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5ae12287-44ce-4478-a9c3-f04ab9e95ae6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.753.2016.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.753.2016.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.753.2016.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 753/2016-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016\npredbežne prerokoval spojené sťažnosti obchodnej spoločnosti\nzastúpenej advokátskou kanceláriou\nPRK Partners s. r. o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ\na advokát JUDr. Peter Oravec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa\nčl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa\nčl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz 10/2014 z 15. júla 2015\na sp. zn. 10 Sžz 13/2014 z 15. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosti obchodnej spoločnosti\n\nodmieta\n\nako zjavne neopodstatnené.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli\n21. septembra 2015 a 20. októbra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane\n\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 10/2014 z 15. júla 2015\na sp. zn. 10 Sžz 13/2014 z 15. júla 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia najvyššieho\nsúdu“).\n2. S prihliadnutím na obsah sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu\na skutkovú súvislosť, taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho\nsúdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 512/2015-19\nz 18. novembra 2015 v záujme hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľky\nna spoločné konanie.\n3. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že 13. septembra 2013 doručilo\nMinisterstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len\n„ministerstvo“ alebo „odporca“) sťažovateľke oznámenie o začatí kontroly zo 6. septembra\n2013 č. k. 3872/2013-840 (ďalej len „oznámenie“). V oznámení ministerstvo uviedlo, že\nna základe\n\npoverenia\n\nz 5.\n\nseptembra\n\n2013\n\nč.\n\n20/2013\n\nvydaného\n\nministrom\n\npôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „poverenie“)\nzamestnanci ministerstva\n\nzačali v spoločnosti\n\nsťažovateľky\n\nkontrolu\n\nvykonávanú\n\nso zameraním na dodržiavanie ustanovení zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných\npodmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny (ďalej len „zákon\no neprimeraných podmienkach“), a to „najmä § 4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 2 písm. b);\n§ 4 ods. 4 písm. f); § 4 ods. 4 písm. w) vo väzbe na vybraných dodávateľov“ (ďalej len\n„kontrola“). V oznámení ministerstvo požiadalo sťažovateľku o poskytnutie zoznamu\nvšetkých jej obchodných partnerov „vo väzbe na predmetný zákon“. Podaním\nz 26. septembra 2013 sťažovateľka doručila ministerstvu zoznam všetkých jej dodávateľov\npotravín (stav k 16. septembru 2013), ktorý obsahoval identifikáciu vyše tisíc dodávateľov.\nV uvedenom podaní sťažovateľka zároveň požiadala ministerstvo, aby vysvetlilo niektoré\notázky týkajúce sa kontroly, a to najmä „povahu a dôvod vyšetrovania spoločnosti\nv uvedenej veci, poučenie o právach a povinnostiach spoločnosti\n\npočas\n\nkontroly, spoločnosť\n\npožiadala o nazretie do spisu prípadu a aby Ministerstvo\n\nposkytlo spoločnosti\n\ninformáciu o tom, či v súvislosti s kontrolou komunikovalo s\n\n2\n\ntretími osobami, pričom spoločnosť\n\npožiadala Ministerstvo o detaily takejto\n\nkomunikácie a o možnosť byť prítomný pri budúcej komunikácii s uvedenými osobami“.\nMinisterstvo 4. októbra 2013 mailom sťažovateľke oznámilo, že 15. októbra 2013 plánuje\nvykonať v jej kanceláriách kontrolu na mieste, a zároveň sťažovateľku požiadalo, aby\nzabezpečila v stanovený deň predloženie „obchodných zmlúv vrátane všetkých príloh a\ndodatkov, výpisov z bankového účtu za obdobie od januára 2013 do septembra 2013,\nfaktúry (riadne vystavené účtovné doklady podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty) za tovar dodaný predmetnými dodávateľmi za mesiace máj, jún, júl\n2013, spolu s dodacími listami a objednávkami, prípadne inými prílohami v zmysle platných\npredpisov SR, ak existujú aj dobropisy a zápočtové faktúry (tieto spolu s písomnou dohodou\no započítaní pohľadávok v zmysle § 364 Obchodného zákonníka), prípadne iné písomnosti\nobsahujúce údaje, informácie, doklady viažuce sa k vyššie uvedeným kontrolovaným\nustanoveniam zákona o neprimeraných podmienkach ako napr. rôzne dohody o servisných\na iných službách určených k plneniu zo strany dodávateľov, oznámenia o bonusoch a iných\npeňažných plneniach zo strany dodávateľov, atď. a to ohľadne presne určených\ndodávateľov pod písm. a) - n)“. V uvedenom maile ministerstvo vôbec nereagovalo na\notázky sťažovateľky. Po predĺžení lehoty na predloženie dokladov na základe žiadosti\nsťažovateľky zamestnanci ministerstva 30. októbra 2013 vykonali v kanceláriách\nsťažovateľky kontrolu na mieste (ďalej len „pôvodná inšpekcia“). V ten deň si odniesli\nveľkú časť kontrolovanej dokumentácie „viac ako 1 300 dokumentov, čo predstavuje okolo\n5000 strán, resp. 20 šanónov“. Na záver pôvodnej inšpekcie pracovníci ministerstva\nsťažovateľke oznámili, že v nej budú pokračovať v priebehu nasledujúceho týždňa a zhabú\naj zvyšnú dokumentáciu. Počas pôvodnej inšpekcie sťažovateľka oznámila zamestnancom\nministerstva svoje ústne námietky týkajúce sa nedostatkov inšpekcie a predložila svoje\nstanovisko aj písomne. Zamestnanci ministerstva pokračovali v pôvodnej inšpekcii\n14. novembra 2013, keď si odniesli zo spoločnosti sťažovateľky zvyšnú časť kontrolovanej\ndokumentácie. Listom doručeným sťažovateľke 23. novembra 2013 ministerstvo oznámilo,\nže kontrola bude pokračovať aj po termíne uvedenom v oznámení. Následne 5. júna 2014\nministerstvo požiadalo sťažovateľku o opätovné predloženie všetkých originálov dokladov,\nktoré si ministerstvo odnieslo z pôvodnej inšpekcie. Zamestnanci ministerstva 16. júla 2014\nvykonali v kanceláriách sťažovateľky v jej sídle kontrolu na mieste (ďalej len „ďalšia\n\n3\n\ninšpekcia“) a odniesli si veľkú časť originálov kontrolovanej dokumentácie. Zároveň\nsťažovateľke oznámili, že budú pokračovať v inšpekcii nasledujúci týždeň v pondelok\n(t. j. 21. júla 2014) a zhabú aj zvyšnú časť dokumentácie. Zamestnanci ministerstva\npokračovali v inšpekcii 21. júla 2014, pričom odniesli zo spoločnosti sťažovateľky zvyšnú\nčasť kontrolovanej dokumentácie.\n4. Keďže sťažovateľka mala vážne pochybnosti o zákonnosti priebehu pôvodnej\ninšpekcie a ďalšej inšpekcie, návrhmi podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej\nlen „OSP“) doručenými najvyššiemu súdu 14. augusta 2014 a 3. októbra 2014 sa domáhala\nochrany pred nezákonným zásahom ministerstva, v ktorých žiadala, aby najvyšší súd\nzakázal ministerstvu pokračovať v porušovaní práv sťažovateľky na ochranu súkromia\na na spravodlivý proces vo veci vykonávanej kontroly a súčasne zakázal ministerstvu\npoužívať podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch sťažovateľky,\nako aj informácie z nich vyplývajúce v ďalšom konaní, a aby uložil ministerstvu povinnosť\nobnoviť stav pred nezákonným zásahom, t. j. vrátiť originály,\n\nresp. zničiť fotokópie\n\nvšetkých podkladov a dôkazov získaných počas kontroly. Sťažovateľka v rámci dôvodov\npodaných návrhov uviedla, že v poverení je predmet kontroly vymedzený len všeobecne\nako dodržiavanie ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach vo väzbe na vybraných\ndodávateľov. Poukázala na to, že kontrola vykonávaná ministerstvom je uskutočňovaná\nv rozpore s čl. 8 a s čl. 6 dohovoru, v dôsledku čoho bola sťažovateľka ukrátená na svojich\nprávach. Podľa názoru sťažovateľky je nutné v uvedenej veci analogicky aplikovať\nna kontrolu a inšpekciu závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\ntýkajúce sa ochrany práv podľa čl. 6 a čl. 8 dohovoru vyslovené v súvislosti s konaniami\nv oblasti ochrany hospodárskej súťaže, keďže v súčasnosti neexistuje žiadna judikatúra\ntýkajúca sa zákona o neprimeraných podmienkach. Vo vzťahu k čl. 8 dohovoru\nsťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a ESĽP, podľa ktorej aj právnické\nosoby sú nositeľmi práva na nedotknuteľnosť obydlia − podnikateľských priestorov, pričom\nESĽP vo svojej rozhodovacej praxi špecifikoval podmienky uvedené v čl. 8\nods. 2 dohovoru, po splnení ktorých môže kontrolný orgán v rámci inšpekcie zasiahnuť\ndo tohto práva, pričom zásah musí byť v súlade s právom, sledovať legitímny cieľ a byť\nnevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľka tvrdila, že aj keď inšpekcia má\n\n4\n\nzáklad v zákone o neprimeraných podmienkach, nesledovala legitímny cieľ a nebola\nsplnená ani podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti. Poukázala na to, že\nministerstvo v oznámení ani pri vykonaní inšpekcie nevymedzilo účel kontroly, ani dôvod\njej začatia a nepreukázalo ňou sledovaný legitímny cieľ v zmysle čl. 8 ods. 2 dohovoru.\nAj keď podľa zákona o neprimeraných podmienkach ministerstvo môže vykonať kontrolu aj\nz vlastného podnetu, neznamená to, že ministerstvo môže rozhodnúť o vykonaní kontroly\nsvojvoľne bez toho, aby uviedlo dôvody na jej vykonanie a definovalo jej účel, rozsah\na legitímny cieľ. Podľa sťažovateľky potreba zásahu v tomto prípade nebola vôbec\npresvedčivo preukázaná, kontrola a inšpekcia boli zneužité na „lovenie“ akéhokoľvek\npotenciálneho porušenia zákona o neprimeraných podmienkach z dokumentácie, ktorú\nministerstvo počas inšpekcie zhabalo. Nesúlad namietaného zásahu ministerstva\ns čl. 8 dohovoru sťažovateľka odôvodnila aj tým, že inšpekcia nebola vopred schválená\nsúdnym alebo iným nezávislým orgánom, a pri inšpekcii nebola prítomná žiadna nezávislá\ntretia osoba, ktorá by kontrolovala jej zákonný priebeh. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil,\nže v prípade následnej súdnej kontroly príkazu na inšpekciu nepovažuje kasačnú sťažnosť\nza účinný efektívny opravný prostriedok. V súvislosti s námietkou porušenia čl. 6 dohovoru\nsťažovateľka uviedla, že kontrola má povahu trestného obvinenia, preto je potrebné\naplikovať na jej prípad čl. 6 v jeho trestnoprávnej časti, a teda patria jej všetky práva, ktoré\ndohovor priznáva obvinenej osobe. Počas kontroly boli porušené jej čiastkové práva\nvyplývajúce z čl. 6 dohovoru a čl. 50 ústavy, keďže ministerstvo neinformovalo\nsťažovateľku, v akej veci a akého konkrétneho konania sa mala dopustiť. Postup\nministerstva voči sťažovateľke ako významnému obchodnému reťazcu je zjavne\nspolitizovaný, viaceré verejne medializované vyhlásenia ministra prejudikujú vinu\nsťažovateľky a dokonca aj trest, ktorý jej má byť uložený. Preto podľa sťažovateľky\nexistujú objektívne pochybnosti o nezávislosti, nestrannosti a nepredpojatosti pracovníkov\nministerstva vykonávajúcich kontrolu. Sťažovateľka je presvedčená, že súčasné znenie\nzákona o neprimeraných podmienkach neposkytuje dostatočné záruky na vykonávanie\nkontroly vyžadované najmä čl. 6 dohovoru, preto navrhla, aby najvyšší súd zvážil podanie\nnávrhu na ústavný súd na začatie konania o vyslovenie jeho nesúladu s ústavou\na dohovorom.\n\n5\n\nNajvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžz 10/2014 z 15. júla 2015 návrh sťažovateľky\nzo 14. augusta 2014 ako nedôvodný zamietol. O návrhu sťažovateľky z 3. októbra 2014\nnajvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 Sžz 13/2014 z 15. júla 2015 tak, že konanie\no návrhu sťažovateľky v časti týkajúcej sa bodu 1 petitu zastavil a vo zvyšnej časti návrh\nako nedôvodný zamietol.\n5. Sťažovateľka s poukazom na rozhodovaciu prax ESĽP a Súdneho dvora Európskej\núnie dáva do rozporu závery napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu s tým, že najvyšší\nsúd sa v dôsledku nepripustenia žalobných návrhov nevyjadril k dôvodom obsiahnutým\nv žalobách, napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sa bezdôvodne odchyľujú od doterajšej\nrozhodovacej praxe najvyššieho súdu a najvyšší súd sa nevysporiadal s návrhmi na podanie\npodnetu ústavnému súdu na preskúmanie súladu zákona o neprimeraných podmienkach\ns ústavou.\n6. Sťažovateľka v odôvodnení sťažností bližšie argumentovala:\n„... Podstata odôvodnenia Napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu spočíva v úvahe,\nže návrh Sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodný, pretože prípadné vyhovenie petitu Žaloby\nby úplne vylúčilo právomoc orgánu štátnej správy vykonávať kontrolu podľa Zákona\no neprimeraných podmienkach. Z tejto úvahy vyplýva, že petit Žaloby tak mal podľa\nNajvyššieho súdu predstavovať neprípustný petit, ktorý mal znemožňovať to, aby sa\nNajvyšší súd zaoberal dôvodmi Žaloby.\n... Najvyšší súd však žalobný návrh Sťažovateľky nesprávne interpretoval. ...\nSťažovateľka navrhovala, aby Najvyšší súd uložil zákaz pokračovať v porušovaní\noznačených základných práv a zakázal využiť určité dokumenty získané v rámci Inšpekcie,\nktorej súlad s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru Sťažovateľka spochybnila v Žalobe. Konkrétne dôvody,\nporušenia a nedostatky, pre ktoré bola Inšpekcia v rozpore s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru uviedla\nSťažovateľka v Žalobe..., pričom vo vzťahu ku konkrétnym detailom týchto dôvodov\nSťažovateľka týmto odkazuje na znenie Žaloby.\n... Sťažovateľka je presvedčená, že ňou navrhnutý petit bol prípustný a plne v súlade\ns príslušnými ustanoveniami OSP. V zmysle § 250v ods. 4 OSP... sa v petite Žaloby\nSťažovateľka domáhala, aby Najvyšší súd zakázal Ministerstvu pokračovať v porušovaní\n\n6\n\npráv Sťažovateľky a aby nariadil Ministerstvu obnoviť stav pred zásahom (t. j. pred\nInšpekciou), najmä aby Ministerstvo vrátilo Sťažovateľke originály dokumentov odňatých\npočas Inšpekcie, zničilo kópie týchto dokumentov a informácie získané z týchto dokumentov\nneaplikovalo v ďalšom Konaní. Vzhľadom na to, že Ministerstvo v dôsledku tvrdeného\nnezákonného zásahu získalo dokumenty a informácie, ktorými pred týmto zásahom\nnedisponovalo, jediným možným spôsobom ako sa dal obnoviť stav pred zásahom bolo\nuloženie povinnosti, aby Ministerstvo takéto, podľa Sťažovateľky nezákonne získané,\ninformácie ďalej nepoužívalo.\n... Vyhovením petitu Žaloby by sa nevylúčila právomoc Ministerstva vykonávať\nkontroly podľa Zákona o neprimeraných podmienkach (vrátane Kontroly), len by sa ich\nvýkon podmienil splnením ústavne garantovaných predpokladov.\n... Najvyšší súd si nemal vystačiť s posúdením súladu Inšpekcie so Zákonom\no neprimeraných podmienkach (pričom Sťažovateľka ani nenamietala nesúlad Inšpekcie\nso Zákonom o neprimeraných podmienkach), ale mal vecne posúdiť, či Inšpekcia vykonaná\nna základe tohto zákona spĺňa podmienky kladené čl. 6 a čl. 8 Dohovoru a ostatnými\nv žalobe označenými základnými právami. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti ESĽP,\nsamotná existencia vnútroštátneho oprávnenia vykonať kontrolu (legalita zásahu) ešte\nneznamená, že takáto kontrola spĺňa podmienky podľa čl. 8 Dohovoru.\n... Najvyšší súd neskúmal postup Ministerstva počas Inšpekcie s ohľadom na jeho\nsúlad s čl. 6 a čl. 8 Dohovoru, hoci to bol relevantný predmet Žaloby Sťažovateľky.\n... Sťažovateľka svoj návrh odôvodňovala práve porušením čl. 6 a čl. 8 Dohovoru\nv rámci výkonu Kontroly. Ak by Najvyšší súd pristúpil ku skúmaniu, či napadnutá Inšpekcia\n(resp. Kontrola) spĺňa požiadavky vyplývajúce z uvedených článkov Dohovoru, a nie len to,\nči Kontrola prebieha v súlade so Zákonom o neprimeraných podmienkach, musel by návrhu\nSťažovateľky vyhovieť. Keďže však k tomu nepristúpil, a dôvod, prečo tak urobil je\nnedostatočný, je Napadnutý rozsudok arbitrárny a zjavne neodôvodnený, porušujúci\nzákladné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo podľa čl. 6 Dohovoru v spojitosti\nso základným právom podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy a právom podľa čl. 8 Dohovoru.\n... Inšpekcia (Kontrola), ktorá bola vykonávaná bez splnenia podmienok, kladených\nčl. 8 Dohovoru a čl. 16 ods. 1 Ústavy, nemôže spĺňať podmienky legality. Ústavný súd už\nvyslovil, že postup orgánu štátnej správy pri vykonávaní prehliadky, porušujúci princíp\n\n7\n\nlegality, spôsobuje nelegálnosť zaistených vecí (III. ÚS 172/2010). K rovnakému záveru mal\ndospieť aj Najvyšší súd.\n... Najvyšší súd sa navyše... odklonil od svojej doterajšej rozhodovacej činnosti,\npodľa ktorej už zakázal kontrolnému orgánu využiť určité výsledky z kontroly (t.j. určité\ninformácie), ktorá nespĺňala podmienky legality, napríklad použiť pri prešetrovaní určité\nčasti zápisníc resp. určité dokumenty (sp. zn. 4Sžz/1/2013 z 17. 10. 2013).\n... odchýlením sa od predchádzajúceho právneho názoru Najvyšší súd v Napadnutom\nrozsudku úplne vylúčil vecný prieskum tvrdeného nezákonného zásahu (t.j. Inšpekcie).\nNejde preto len o odchylné právne posúdenie veci, ale o také odchylné posúdenie, ktorým sa\nobmedzuje právo na prístup k súdu a je preto porovnateľné s odlišným posúdením\nprípustnosti opravného prostriedku, ktoré Ústavný súd posudzuje prísne (II. ÚS 450/08,\nIV. ÚS 88/07, IV. ÚS 14/07).\n... Z tohto dôvodu Napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu okrem porušenia\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy porušuje aj zásadu právnej istoty vyplývajúcej\nz princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy.\n... Sťažovateľka v Žalobe poukázala tiež na to, že súčasné znenie Zákona\no neprimeraných podmienkach je podľa jej názoru v rozpore s Dohovorom a Ústavou,\nkeďže neposkytuje dostatočné záruky na vykonávanie kontroly v zmysle článkov\n6 a 8 Dohovoru a príslušných článkov Ústavy a požiadala Najvyšší súd, aby zvážil podanie\nnávrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1\npísm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy o vyslovenie nesúladu Zákona o neprimeraných\npodmienkach s Ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami (najmä\nDohovorom)...\nNajvyšší súd sa s vyššie uvedeným návrhom Sťažovateľky nevysporiadal ani\nv Napadnutom rozsudku a ani v inom uznesení napriek tomu, že Sťažovateľka uviedla\ndôvody pre ktoré sa domnieva, že Zákon o neprimeraných podmienkach je v rozpore\ns Ústavou a Dohovorom.\n... V tejto súvislosti Sťažovateľka zdôrazňuje, že Najvyšší súd bol povinný\nvysporiadať sa s vyššie uvedeným podnetom Sťažovateľky ohľadom možnej protiústavnosti\nZákona o neprimeraných podmienkach. K obdobnému záveru dospel aj Ústavný súd\nnapríklad v II. ÚS 269/2009...\n\n8\n\nVzhľadom na to, že sa Najvyšší súd bez dostatočného odôvodnenia s vyššie uvedeným\npodnetom nezaoberal, porušil základné práva Sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\na podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“\n7. Zároveň podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v prípade napadnutého rozsudku\nsp. zn. 10 Sžz 13/2014 z 15. júla 2015 nezákonne zastavil konanie o časti návrhu na ochranu\npred nezákonným zásahom ministerstva z dôvodu údajnej prekážky litispendencie. V tejto\nsúvislosti sťažovateľka argumentovala:\n«... nebola splnená druhá podmienka na uznanie prekážky litispendencie, t.j. rovnaký\npredmet konania. Vo vzťahu k rovnakému predmetu konania judikatúra Najvyššieho súdu\nuvádza, že predmet konania je vymedzený petitom návrhu na začatie konania.\n... Sťažovateľka... v časti petitu Žaloby namietala nezákonnosť Inšpekcie vykonanej\nv sídle Sťažovateľky v dňoch 30. októbra 2013 a 14. novembra 2013, pričom v časti petitu\nŽaloby 2 namietala nezákonnosť Ďalšej Inšpekcie vykonanej v sídle Sťažovateľky v dňoch\n16. júla 2014 a 21. júla 2014. Je teda zrejmé, že Inšpekcia a Ďalšia Inšpekcia boli\nuskutočnené v rôznych dňoch, a logicky predstavujú dva samostatné úkony (zásahy)\nMinisterstva.\n... Ďalším významným rozdielom vo vzťahu k predmetom oboch konaní je i fakt, že\nv rámci Inšpekcie Ministerstvo odňalo Sťažovateľke kópie predmetnej dokumentácie.\nNaopak, počas Ďalšej Inšpekcie boli Sťažovateľke odňaté originály predmetnej\ndokumentácie.\n... Tiež je dôležité uviesť, že Inšpekcia, ako aj Ďalšia Inšpekcia boli realizované\nv súvislosti s konaním č. 3872/2013 vo veci Kontroly začatej na základe Poverenia. Ďalšia\nInšpekcia však bola vykonaná aj na základe Oznámenia o pokračovaní kontroly a taktiež\nna základe listu vydaného Ministerstvom označeného ako „Dodatok č. 1 k Povereniu\nč. 20/2013“ zo dňa 9. júla 2014 (ďalej len „Dodatok\n.1“). Dodatkom č. 1 sa čiastočne zmenilo personálne obsadenie kontrolnej skupiny\n(konkrétne došlo k zmene vedúceho kontrolnej skupiny). Je nesporné, že bez existencie\ntýchto dokumentov by Ďalšia Inšpekcia nemohla byť uskutočnená vôbec, keďže jej výkonom\nbola poverená kontrolná skupina v inom personálnom zložení.»\n\n9\n\nPodľa sťažovateľky najvyšší súd tým, že konanie o jej návrhu zastavil, hoci pre\ntakýto postup neboli splnené všetky zákonné predpoklady, porušil jej základné právo na\nsúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V dôsledku uvedeného postupu sa\nnajvyšší súd s námietkami sťažovateľky meritórne nevysporiadal, keďže napadnutým\nrozsudkom sp. zn. 10 Sžz 10/2014 z 15. júla 2015 návrh sťažovateľky v celom rozsahu\nzamietol, keď označil petit návrhu za neprípustný.\n8. V petitoch podaných sťažností preto sťažovateľka s ohľadom na uvedené žiada,\naby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia\noznačených práv napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré ďalej zruší,\npredmetné veci vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konaní.\n9. Sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť\nnapadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu\no jej sťažnostiach a súčasne uloží ministerstvu povinnosť zdržať sa používania podkladov\na dôkazov získaných počas kontroly vykonanej v priestoroch sťažovateľky v ďalšom\nkonaní, ako aj používania akejkoľvek informácie získanej z týchto podkladov a dôkazov pri\nďalšej činnosti ministerstva, a to ako dôvodu na vykonanie novej kontroly voči\nsťažovateľke alebo na pokračovanie prebiehajúcej kontroly.\nII.\n10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n10\n\n11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom\nna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha\n(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť\nlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu\nsubjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to\npredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.\nII. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením\nzákladných práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom\nvymedzila v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu\ndošlo k porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1\nústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru. Tvrdenia sťažovateľky o porušení jej\nzákladných práv podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažností\nmimo petitu, ústavný súd považoval iba za súčasť jej argumentácie (obdobne\nIII. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).\n13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\n\n11\n\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť\npreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by\nmohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,\nIV. ÚS 221/05).\n14. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani\nmimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a\nprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\nV zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie\nrozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\n15. Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky so závermi\nnapadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý sa v dôsledku nepripustenia žalobných\nnávrhov nevyjadril k dôvodom obsiahnutým v žalobách. Sťažovateľka považuje napadnuté\nrozhodnutia za arbitrárne a zjavne neodôvodnené aj z dôvodu, že sa bezdôvodne odchyľujú\nod doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a najvyšší súd sa v nich nevysporiadal\n\n12\n\ns návrhmi na podanie podnetu ústavnému súdu na preskúmanie súladu zákona\no neprimeraných podmienkach s ústavou. Sťažovateľka tiež namieta údajne nezákonný\npostup najvyššieho súdu, ktorý konanie o jej návrhu zastavil z dôvodu prekážky\nlistispendencie, hoci pre takýto postup neboli splnené zákonné predpoklady.\n16. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 10 Sžz 10/2014\nz 15. júla 2015, ktorým návrh sťažovateľky ako nedôvodný zamietol podľa § 250v\nods. 4 OSP, predovšetkým uviedol:\n„Ako bolo zistené z administratívneho spisu ako i súdneho spisu Ministerstvo\nv spoločnosti\n\nzačalo na základe Oznámenia o začiatku kontroly zo dňa\n\n6. septembra 2013 (doručené dňa 13. septembra 2013 navrhovateľovi), prílohou ktorého\nbola Informácia o oprávneniach a povinnostiach kontrolovaného subjektu a na základe\nPoverenia zo dňa 5. septembra 2013, číslo 20/2013 vykonávať kontrolu v zmysle zákona\nneprimeraných podmienkach. Zároveň bol kontrolovaný subjekt požiadaný o poskytnutie\nkontaktných údajov zodpovednej osoby ako i o predloženie všetkých obchodných partnerov\nvo väzbe na daný zákon. Predmetom bolo dodržiavanie zákona o neprimeraných\npodmienkach a to najmä ust. § 4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 2 písm. b); § 4 ods. 4 písm. f); § 4\nods. 4 písm. y) a § 4 ods. 4 písm. w) vo väzbe na vybraných dodávateľov. Listom zo dňa\n5. júna 2014 Ministerstvo doručilo spoločnosti\n\nlist zo dňa 3. júna 2014 označený\n\nako Žiadosť o predloženie originálov dokladov (číslo 3872/2013-840, 15753/2014),\nv ktorom požiadalo navrhovateľa o opätovné predloženie všetkých originálov dokumentov,\nktoré si odporca odniesol z inšpekcie dňa 30. októbra 2013 a dňa 14. novembra 2013.\nUvedené je potvrdené v potvrdeniach o prevzatí originálov a kópii dokumentov.\nAko vyplynulo ďalej a to z prednesu zástupkyne odporcu na pojednávaní dňa 17.júna\n2015, v dňoch 16.júla 2014 a 21.júla 2014 boli od navrhovateľa zobraté originály\ndokumentov týkajúce sa kontroly, ktorá začala dňa 13.septembra 2013 a to z dôvodu, že\nodporca musel súdu doručiť doklady v súvislosti so začatým súdnym konaním o ochrane\npred\n\nnezákonný\n\nzásahom\n\norgánu\n\nverejnej\n\nsprávy\n\npodanej\n\nnavrhovateľov\n\nv predchádzajúcom konaní.\nPrávny zástupca navrhovateľa na pojednávaní konanom dňa 17.júna 2015 uviedol,\nže za nezákonný zásah považuje vstup do administratívnych priestorov navrhovateľa dňa\n\n13\n\n16.júla 2014, kontrolu zo strany odporcu, ktorá v ten deň prebiehala a to v súvislosti\ns porušením čl. 8 Dohovoru - práva navrhovateľa na ochranu obydlia - podnikateľských\npriestorov. Taktiež uviedol, že nerozporuje kompetencie Ministerstva vykonávať kontrolu\na ani kompetencie prísť do priestorov navrhovateľa, avšak za podmienok uvedených v čl. 6\na čl. 8 Dohovoru. Podľa jeho názoru je navrhovateľ povinný strpieť kontrolu v zmysle\nzákona.\nV uvedenej právnej veci najvyšší súd udáva, že oprávnenie vykonávať kontrolu\nneprimeraných podmienok vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných\npodmienkach (§ 6 ods. 1).\nPodľa § 6 ods. 2 zákona o neprimeraných podmienkach ministerstvo vykoná kontrolu\nu odberateľa alebo dodávateľa z vlastného podnetu, z podnetu účastníka obchodného\nvzťahu alebo z podnetu tretej osoby.\nPodľa § 6 ods. 5 zákona o neprimeraných podmienkach predmetom kontroly sú\núdaje, informácie, doklady a písomnosti, z ktorých sa dá zistiť dohodnutie a uplatňovanie\nneprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu, ak takéto dohodnutie\na uplatňovanie bolo.\nV zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona, ako i v zmysle vyjadrenia účastníkov\nkonania na pojednávaní (právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý ako bolo vyššie uvedené\nnespochybnil porušenie kompetencií zo strany odporcu), najvyšší súd nezistil v konaní\nMinisterstva porušenie zákona o neprimeraných podmienkach. Nezistil taktiež, že by\nkonanie odporcu bolo v rozpore so zákonom, že by sa jednalo v danom prípade o\nnezákonnú aktivitu orgánu verejnej správy a taktiež o priamy zásah do subjektívnych práv\nnavrhovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu sa o nežiaduci stav majúci svoj základ\nv mimozákonnom aktivizme (útoku, postupe) jednoznačne nejedná. Naopak zistiť\ndohodnutie a uplatňovanie neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu\nje možné len z údajov, informácií, dokladov a písomností, predloženie ktorých si\nministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona o neprimeraných podmienkach vyžiadalo od\nkontrolovaného subjektu - spoločnosti\n\nako účastníka\n\nobchodného vzťahu. Vyžiadanie, predloženie ako aj umožnenie preverenia požadovaných\ndokladov alebo informácií v súvislosti s vykonávaním kontroly neprimeraných podmienok je\nnie len v súlade s ustanovením zákona o neprimeraných podmienkach ale aj v súlade s\n\n14\n\nustanoveniami zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe. Je tiež zrejmé, že\nnavrhovateľ na vykonanie kontroly poskytol odporcovi všetku potrebnú súčinnosť a to\nvstupovať do objektov, zariadení a prevádzok, na pozemky a do iných priestorov a v určenej\nlehote tiež poskytol doklady, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie potrebné na výkon\nkontroly.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa musel vysporiadať s otázkou,\nči kontrolou u navrhovateľa vykonávanej zo strany odporcu došlo k porušeniu čl. 6 a čl. 8\nDohovoru, vyhodnotil uplatnený návrh ako nedôvodný, pretože uplatnenému petitu nebolo\nmožné vyhovieť. Nebolo možné zakázať odporcovi, aby používal podklady a dôkazy získané\npočas kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa dňa 16. júla 2014 a 21. júla 2014\nv ďalšom konaní ako aj používať akúkoľvek informáciu získanú z týchto podkladov\na dôkazov pri ďalšej činnosti ministerstva a to ani ako dôvod na vykonanie novej kontroly\nvoči navrhovateľovi alebo na pokračovanie vyššie uvedenej prebiehajúcej kontroly voči\nnavrhovateľovi,\n\nnakoľko\n\ntáto\n\npovinnosť\n\nodporcovi\n\nvyplýva\n\npriamo\n\nzo\n\nzákona\n\no neprimeraných podmienkach a je plne v súlade i s ustanovením zákona o kontrole\nv štátnej správe, pričom súd nezistil zo strany konania zamestnancov ministerstva taktiež, že\nby ich postup bol v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nJe jednoznačne zrejmé, že samotné začatie a výkon kontroly neprimeraných\npodmienok za účelom dohodnutia a uplatňovania neprimeraných podmienok medzi\núčastníkmi obchodného vzťahu nemôže byť samo osebe nezákonným zásahom, pretože\ntakéto oprávnenie vyplýva Ministerstvu priamo zo zákona, nie je teda možné Ministerstvu\nstanoviť zákaz používať podklady a informácie získané počas kontroly pri ďalšej činnosti\nMinisterstva.\nPodľa názoru najvyššieho súdu jednoznačne nie je možné vyhovieť návrhu na\nochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a to v súvislosti s petitom, tak\nako ho uviedol navrhovateľ. Pokiaľ by súd návrhu vyhovel jednalo sa by o zásah súdnej\nmoci do moci výkonnej, pretože by sa zasahovalo do právomocí Ministerstva, ktoré mu\nvyplývajú zo zákona o neprimeraných podmienkach.“\n17. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 13/2014 z 15. júla 2015 vyplýva, že\nním najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom\n\n15\n\nv časti zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol, pričom svoj právny záver odôvodnil takto:\n«Ako je zrejmé z podaného návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej\nsprávy podľa § 250v OSP zo dňa 3. októbra 2014, v bode 1 petitu sa navrhovateľ domáhal,\naby súd zakázal odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa, najmä práva na\nochranu súkromia a na spravodlivý proces v konaní č. 3872/2013 vo veci kontroly\nvykonávanej u navrhovateľa so zameraním na dodržiavanie ustanovení zákona\no neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny,\nzačatej na základe Poverenia č. 20/2013 zo dňa 5. septembra 2013. Konkrétne žiadal, aby\nsúd zakázal odporcovi najmä používať podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej\nv priestoroch navrhovateľa dňa 30. októbra 2013 a 14. novembra 2013 v ďalšom konaní\na aj používať akúkoľvek informáciu získanú z týchto podkladov a dôkazov pri ďalšej\nčinnosti odporcu, a to ani ako dôvod na vykonanie novej kontroly voči navrhovateľovi alebo\nna pokračovanie vyššie uvedenej prebiehajúcej kontroly voči navrhovateľovi.\nRovnakej ochrany proti kontrole vykonávanej na základe poverenia z 05.09.2013\ns obsahovo totožným petitom sa navrhovateľ domáhal aj návrhom zo 14. augusta 2014\nvedeným na najvyššom súde pod sp. zn. 10Sžz/10/2014, o ktorom súd rozhodol\ndňa 15.07.2015. Jediným rozdielom v obsahu petitu boli dátumy kontroly na mieste, kedy\nodporca získal požadované podklady a dôkazy, a to v prípade návrhu z 03.10.2014 išlo\no dni 30.10.2013 a 14.11.2013 a v prípade návrhu zo 14.08.2014 o dni 16.07.2014\na 21.07.2014. V oboch prípadoch však išlo o doklady, týkajúce sa odporcom určených\nvybraných dodávateľov navrhovateľa v rámci tej istej kontroly s tým rozdielom, že v prvom\nprípade išlo o kópie a v druhom o originály dokumentov, pričom dôvodom opakovane\nuplatnenej požiadavky na predloženie dokladov v rámci prebiehajúcej kontroly bola\nskutočnosť, že doklady získané v r. 2013 odporca poskytol najvyššiemu súdu ako súčasť\nadministratívneho\n\nspisu\n\nv\n\nsúvislosti\n\ns\n\nprebiehajúcim\n\nkonaním\n\nvedeným\n\npod\n\nsp. zn. 10Sžz/5/2013.\nV zmysle § 83 OSP, podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci\nprebiehalo iné súdne konanie, a ktoré v zmysle § 246c ods. 1 OSP platí aj pre konanie\no ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, najvyšší súd v tejto časti,\nt. j. v totožnej časti bodu 1 petitu, konanie zastavil.\n\n16\n\nPredmetom konania zostal bod 2. petitu, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd\nuložil odporcovi povinnosť „obnoviť stav pred nezákonným zásahom, t. j. úplne zničiť\nvšetky podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa dňa\n30. októbra 2013 a 14. novembra 2013, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto\nrozsudku“. Od petitu uplatneného v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžz/10/2014 sa tento\npetit líšil len v tom, že v skôr podanom návrhu sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti\nvrátiť všetky podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch\nnavrhovateľa dňa 16. júla 2014 a 21. júla 2014, kým v tejto veci žiadal o ich zničenie.\nPretože ide o obdobnú vec, aká už bola predmetom konania vedenom na najvyššom súde\npod sp. zn. 10Sžz/10/2014 a o ktorej najvyšší sud rozhodol rozsudkom zo dňa 15.07.2015\ntak, že návrh ako nedôvodný zamietol, nemal senát najvyššieho súdu ani v tomto prípade\ndôvod odkloniť sa od vysloveného právneho názoru, s ktorým sa stotožňuje.\nTento právny názor vychádza zo záveru, že oprávnenie vykonávať kontrolu\nneprimeraných podmienok vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných\npodmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny (§ 6 ods. 1) a túto\nmôže vykonať u odberateľa alebo dodávateľa z vlastného podnetu, z podnetu účastníka\nobchodného vzťahu alebo z podnetu tretej osoby (§ 6 ods. 2 zákona), pričom najvyšší súd\nnezistil, že by v danom prípade konanie odporcu bolo v rozpore so zákonom, že by sa\njednalo o nezákonnú aktivitu orgánu verejnej správy a taktiež o priamy zásah do\nsubjektívnych práv navrhovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu sa o nežiaduci stav\nmajúci svoj základ v mimozákonnom aktivizme (útoku, postupe) jednoznačne nejedná.\nNaopak, zistiť dohodnutie a uplatňovanie neprimeraných podmienok medzi účastníkmi\nobchodného vzťahu je možné len z údajov, informácii, dokladov a písomnosti, predloženie\nktorých si ministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona o neprimeraných podmienkach\nvyžiadalo od kontrolovaného subjektu - spoločnosti\nako účastníka obchodného vzťahu. Tento postup je nielen v súlade s ustanovením zákona o\nneprimeraných podmienkach, ale aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 10/1996 Z. z. o\nkontrole v štátnej správe. Je tiež zrejmé, že navrhovateľ na vykonanie kontroly poskytol\nodporcovi všetku potrebnú súčinnosť, a to vstupovať do objektov, zariadení a prevádzok, na\npozemky a do iných priestorov a v určenej lehote tiež poskytol doklady, iné písomnosti,\nvyjadrenia a informácie potrebné na výkon kontroly.\n\n17\n\nJe jednoznačne zrejmé, že samotné začatie a výkon kontroly neprimeraných\npodmienok za účelom dohodnutia a uplatňovania neprimeraných podmienok medzi\núčastníkmi obchodného vzťahu nemôže byť samo o sebe nezákonným zásahom, pretože\ntakéto oprávnenie vyplýva Ministerstvu priamo zo zákona, nie je teda možné Ministerstvu\nstanoviť zákaz používať podklady a informácie získané počas kontroly pri ďalšej činnosti\nMinisterstva, a platí to aj pre uloženie povinnosti zničiť všetky podklady a dôkazy získané\npočas kontroly, kde pre odporcu navyše platí zo zákona vyplývajúca povinnosť tieto vrátiť\nkontrolovanej osobe. V tejto časti bol preto návrh zamietnutý ako nedôvodný.»\n18. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd návrhy\nsťažovateľky, ktoré sa týkali údajne nezákonného postupu ministerstva pri vykonávaní\npôvodnej inšpekcie a ďalšej inšpekcie v súvislosti s kontrolou vykonávanou u sťažovateľky,\nako nedôvodné zamietol, keď dospel k záveru, že oprávnenie vykonávať kontrolu\nneprimeraných podmienok vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných\npodmienkach, pričom nezistil, že by konanie ministerstva bolo v rozpore so zákonom, resp.\nže by v danom prípade išlo o nezákonnú aktivitu orgánu verejnej správy a taktiež o priamy\nzásah do subjektívnych práv sťažovateľky. Najvyšší súd konštatoval, že postup ministerstva\nspočívajúci vo vyžiadaní a predložení požadovaných dokladov a informácií je nielen\nv súlade s ustanovením zákona o neprimeraných podmienkach, ale aj v súlade\ns ustanoveniami „zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe“, ktorého ustanovenia\nsa primerane vzťahujú na výkon kontroly. Zároveň akcentoval skutočnosť, že sťažovateľka\nna vykonanie kontroly poskytla odporcovi všetku potrebnú súčinnosť. V závere konštatoval,\nbez toho, aby skúmal, či postup ministerstva bol v súlade s čl. 6 a čl. 8 dohovoru,\nnedôvodnosť návrhov aj z dôvodu ich neprípustných petitov, ktorým nebolo možné\nvyhovieť, pretože by išlo o zásah súdnej moci do moci výkonnej, teda by sa zasahovalo do\nprávomocí ministerstva vyplývajúcich zo zákona o neprimeraných podmienkach. Čiastočné\nzastavenie návrhu sťažovateľky z 3. októbra 2014 najvyšší súd odôvodnil tým, že rovnakej\nochrany proti vykonávanej kontrole s obsahovo totožným petitom sa sťažovateľka domáhala\naj návrhom zo 14. augusta 2014 vedeným na najvyššom súde pod sp. zn. 10 Sžz 10/2014.\nJediným rozdielom v obsahu petitu boli dátumy kontroly na mieste, kedy odporca získal\npožadované podklady a dôkazy, v oboch prípadoch však išlo o doklady týkajúce sa\n\n18\n\nurčených dodávateľov sťažovateľky v rámci tej istej kontroly s tým rozdielom, že v prvom\nprípade išlo o kópie a v druhom o originály dokumentov.\n19. Podľa ústavného súdu uvedené závery najvyššieho súdu o nedôvodnosti návrhov\nsťažovateľky vzhľadom na neprípustnosť ich žalobných petitov, ktorá napokon viedla k ich\nzamietnutiu, ako aj záver o tom, že prejednaniu časti 1 petitu návrhu sťažovateľky\nz 3. októbra 2014 bránila prekážka skôr začatého konania, sú ústavne udržateľné a nemožno\nim vyčítať svojvoľnosť či zjavnú neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť\nnapadnutých rozhodnutí. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uložením generálneho\nzákazu používať podklady a dôkazy získané počas kontroly, ako aj informácie z nich\nzískané by najvyšší súd znemožnil akýkoľvek ďalší výkon kontroly sťažovateľky a zároveň\nby neprípustným spôsobom zasiahol do výlučnej kompetencie ministerstva v súlade s jeho\nkontrolnými oprávneniami vyplývajúcimi zo zákona o neprimeraných podmienkach.\nSťažovateľka v súvislosti s námietkou nezákonného zastavenia konania o jej návrhu\nargumentovala tým, že nebola splnená podmienka rovnakého predmetu konania. S touto\nargumentáciou nemožno súhlasiť, pretože v širšom zmysle slova treba pod totožným\npredmetom konania chápať žalobný nárok spolu so skutkovými okolnosťami, ktorými je\npetit odôvodnený a od ktorých sťažovateľka odvodzuje svoje právo. Preto z hľadiska\nposúdenia totožnosti predmetu konania je podľa názoru ústavného súdu irelevantnou\nskutočnosť, že žalobné petity sa líšia v dátumoch kontroly vykonanej v priestoroch\nsťažovateľky, v rámci ktorej odporca získal najprv kópie a neskôr originály tej istej\ndokumentácie.\n20. Sťažovateľka namietala, že kontrola (inšpekcia) vykonaná v jej priestoroch\nnesledovala žiaden z legitímnych cieľov, preto ide o zásah nelegitímny a zároveň\nneproporcionálny, keďže podľa nej nebola splnená podmienka nevyhnutnosti zásahu.\nZároveň však ako v konaní pred najvyšším súdom rovnako aj v ústavnej sťažnosti\npoukázala na judikatúru ESĽP vo veciach ochrany hospodárskej súťaže, ktorú je nutné\naplikovať na jej prípad, čím sama identifikovala legitímny cieľ ňou namietaného zásahu.\nPodľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí\nvyjadril (i keď nie explicitne) aj k otázke nevyhnutnosti zásahu, resp. jeho\n\n19\n\nproporcionality, keď uviedol, že „zistiť dohodnutie a uplatňovanie neprimeraných\npodmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu je možné len z údajov, informácií,\ndokladov a písomností, predloženie ktorých si ministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona\no neprimeraných podmienkach vyžiadalo od kontrolovaného subjektu...“.\n21. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou sťažovateľky, že najvyšší súd sa\nnapadnutým rozsudkom odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe, a tým porušil\nprincíp právnej istoty a princíp právneho štátu. Rozsudkom, ktorým sťažovateľka v tejto\nsúvislosti argumentovala, najvyšší súd zakázal kontrolnému orgánu využiť určité výsledky,\nresp. informácie („časti zápisnice...“) z kontroly, ktorá nespĺňala podmienky legality.\nSťažovateľka sa však v petitoch podaných návrhov domáhala všeobecného zákazu používať\npodklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej u sťažovateľky, bez ich bližšej\nšpecifikácie a bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by indikovali nezákonný postup\nministerstva pri ich získaní. Možno preto konštatovať, že sťažovateľka sa v podstate\ndomáhala všeobecného zákazu vykonávať kontrolnú činnosť a využívať výsledky šetrenia\nministerstva „am bloc“ s cieľom vylúčiť jeho kontrolnú právomoc. Takto široko\nformulovaný zákaz však z judikatúry najvyššieho súdu nemožno vyvodiť (pozri napr.\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžz 1/2011 z 5. apríla 2011).\n22. Sťažovateľka v sťažnostiach poukazovala aj na rozhodnutie ESĽP vo veci\nDELTA PEKÁRNY a. s. proti Českej republike z 2. októbra 2014, závery ktorého však\npodľa ústavného súdu nemožno na prípad sťažovateľky aplikovať z dôvodu odlišných\nskutkových okolností. V prípade sťažovateľky nešlo o kontrolu (inšpekciu) typu „dawn\nraid“, keď sa využíva moment prekvapenia, podnikateľ nie je o inšpekcii vopred\ninformovaný a zamestnanci kontrolného orgánu začínajú inšpekciu preukázaním sa\npoverením. Ďalší podstatný rozdiel spočíval v predmete kontroly, keďže predmetom\nkontroly vykonanej u sťažovateľky bola výlučne obchodná zmluvná a účtovná\ndokumentácia,\n\nteda\n\nnešlo\n\no\n\ndokumentáciu\n\nsúkromnoprávneho\n\ncharakteru,\n\nresp.\n\ndokumentáciu fyzických osôb (napr. elektronická korešpondencia zamestnancov či\nzástupcov spoločnosti). Napokon sťažovateľka vydala požadovanú dokumentáciu\nzamestnancom ministerstva dobrovoľne a v tomto smere poskytla aj požadovanú\n\n20\n\nsúčinnosť, čiže sťažovateľkou namietaný postup v žiadnom prípade neindikuje ňou\nnamietané porušenie práva na ochranu súkromia a na nedotknuteľnosť obydlia. Ústavný súd\nv okolnostiach prípadu sťažovateľky poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3\nSžz 1/2011 z 5. apríla 2011, v odôvodnení ktorého najvyšší súd uviedol:\n„Pri výkone inšpekcie je nevyhnutné rozlišovať invazívne a neinvazívne úkony.\nInvazívne úkony zasahujú do základných práv a slobôd. Je rozdiel, ak žalovaný v rámci\nšetrenia žiada obchodnú a účtovnú evidenciu a doklady, o ktorých je jednoznačné, že\nneobsahujú žiadne súkromné údaje a je rozdiel, ak ide o kopírovanie dátových nosičov\nzamestnancov podnikateľa, u ktorých nemožno vylúčiť a dôvodne možno predpokladať, že\nobsahujú i súkromnú korešpondenciu (napr. hard disk PC, notebook, USB Kľúče a pod.).“\n23. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej\nnávrhmi na podanie podnetu ústavnému súdu na preskúmanie súladu zákona\no neprimeraných podmienkach s ústavou, ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd\nnie je povinný (na základe návrhu účastníka konania) predložiť ústavnému súdu takýto\nnávrh na začatie konania podľa čl. 144 ods. 2 ústavy. Všeobecný súd tak v zmysle tohto\nčlánku ústavy postupuje len vtedy, ak on sám dospeje k názoru o existencii rozporu, že iný\nvšeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa\ntýka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa\nčl. 7 ods. 5 ústavy alebo zákonu. Na túto formuláciu ústavy nadväzuje § 37 ods. 1 zákona\no ústavnom súde, podľa ktorého ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú\nk názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej\nprávnej sily... (presvedčenie o nesúlade), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie\nkonania. Potreba takéhoto postupu preto nie je podľa názoru ústavného súdu daná v prípade,\nak o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci všeobecný súd\n(pozri PL. ÚS 20/06).\n24. Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky uznáva, že súčasťou obsahu\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé\nsúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\n\n21\n\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04,\nIII. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Zároveň však zohľadnil aj svoju doterajšiu rozhodovaciu\nčinnosť, v rámci ktorej sa zaoberal možným porušením uvedených práv konkrétnym\nrozhodnutím všeobecného súdu pri zohľadnení správnosti výroku a vytýkaných\nnedostatkov, ktoré by mohli znamenať jeho procesuálnu vecnú nesprávnosť. V tejto\nsúvislosti ústavný súd vyslovil, že v prípade, ak je namietané rozhodnutie všeobecného súdu\nsprávne (z hľadiska jeho výroku), potom vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe\n(a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou\nsmerujúcou k porušeniu označených práv (obdobne III. ÚS 228/06).\n25. Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp.\npráva na spravodlivé súdne konanie v danom prípade môže dôjsť len v prípade, ak\nvšeobecným súdom zvolený procesný postup [neakceptovanie návrhu sťažovateľa podľa\n§ 109 ods. 1 písm. b) OSP] dosiahne takú intenzitu, ktorá ovplyvní rozhodnutie vo veci\nsamej. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ani\npráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nie je právo\nna podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP všeobecným\nsúdom (I. ÚS 53/2010).\n26. Najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach dospel k záveru o nedôvodnosti\nnávrhov sťažovateľky vzhľadom na neprípustnosť ich petitov, preto podľa názoru ústavného\nsúdu bolo už bez právneho významu a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania\nzaoberať sa uvedenými návrhmi sťažovateľky.\n27. Keďže napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú\ndostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,\nústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto\nsituácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že\nsťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na\nprijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.\n\n22\n\nAj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09)\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\n28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutých\nrozhodnutiach najvyššieho súdu také nedostatky, ktoré by mali za následok ich arbitrárnosť\na zjavnú neodôvodnenosť a ktoré by mohli viesť k vysloveniu porušenia základných práv\npodľa čl. 16 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6\nods. 1 a čl. 8 dohovoru, preto sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom prerokovaní\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n29. V dôsledku odmietnutia sťažností bolo už bez právneho významu rozhodovať\no ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nich uplatnených, ako aj o návrhoch\nsťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 7. decembra 2016\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-konanie o ochrane pred nezákonným zásahom", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť obydlia", "kontrola", "minister, ministerstvo"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:03905ee2-8d6c-422c-b65c-67c8abe2fc54", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.512.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 512/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 512/2015 z 18. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.512.2015.1"}, {"guid": "ussr:5561b5c8-31df-43f7-9342-89b9032c5478", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 172/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 172/2010 z 7. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-07", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5561b5c8-31df-43f7-9342-89b9032c5478"}, {"guid": "ussr:88913126-bde5-42ff-8a94-575f3b5f0ab7", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 53/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 53/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:88913126-bde5-42ff-8a94-575f3b5f0ab7"}, {"guid": "ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/09 z 23. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-23", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a9004428-1a59-4646-a9d6-c8bf4ef2942f"}, {"guid": "ussr:c5fd737c-d9c1-4d58-8578-cc8db457d440", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 450/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 450/08 z 17. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5fd737c-d9c1-4d58-8578-cc8db457d440"}, {"guid": "ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 228/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 42, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac22e011-9989-4698-9bea-835a846184d1"}, {"guid": "ussr:c0f0161d-0fad-48ae-9557-b310f91fb203", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 88/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 88/07 z 26. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-26", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0f0161d-0fad-48ae-9557-b310f91fb203"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:b999e6dd-f2b3-4943-b2b0-93d3bd74bf8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/06 z 18. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-18", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b999e6dd-f2b3-4943-b2b0-93d3bd74bf8d"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:bc987fd6-6e58-46a8-9792-f3c972e43df1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/06 z 21. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-21", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc987fd6-6e58-46a8-9792-f3c972e43df1"}, {"guid": "ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/05 z 13. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-13", "citacie_n": 896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75184475-d660-408d-80e5-38c8490f9fa4"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "ussr:04aa9885-e68b-4e56-852c-6f781caab876", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 4/94", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 4/94 z 19. 1. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-01-19", "citacie_n": 2720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.4.1994.1"}], "citovane_v": [{"guid": "208afa75-4af0-4f7b-9d2f-acadd5a8d89f:8674b19f-4712-4ccd-8b8e-7e086f00a26c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1018201075.1", "spisova_znacka": "2S/119/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/119/2018 z 20. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1018201075.1"}, {"guid": "208afa75-4af0-4f7b-9d2f-acadd5a8d89f:c6090db0-2acf-488d-84ea-651403739924", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1018201075.1", "spisova_znacka": "2S/119/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/119/2018 z 20. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-10-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1018201075.1"}]}