{"guid": "ussr:5e605b69-1fc9-4f9c-9896-5b1e742141e9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.125.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 125/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 125/2017 z 14. 2. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 125/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.125.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-02-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "nazov": "čl. 30 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-30.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/120/#clanok-25", "nazov": "čl. 25 zákona č. 120/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/120/#clanok-25", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/120-1976/clanok-25"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-147.odsek-2", "nazov": "čl. 147 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-147.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-147"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102", "nazov": "čl. 102 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-102"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 147 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 147 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 147 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 písm. i", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 písm. i", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 102 písm. i", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 30 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "nazov": "Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyMedzinárodný pakt o občianskych a politických právach (uverejnený v zbierke vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb.) čl. 25 písm. c", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 147 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 147 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 147 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 písm. i", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 písm. i", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 102 písm. i", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-30", "/SK/ZZ/1976/120#clanok-25", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-147", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-102", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5e605b69-1fc9-4f9c-9896-5b1e742141e9", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.125.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.125.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.125.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 125/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Eduarda\nHeinricha,\n\n, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich,\n\ns. r. o., Lombardiniho 22b, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Heinrich,\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným\nfunkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c)\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne\núkonom) prezidenta Slovenskej republiky č. 2637-2015-KPSR z 15. decembra 2015 o jeho\nodvolaní z funkcie sudcu v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9\nzo 16. októbra 2012, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť JUDr. Eduarda Heinricha o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára\n2016 doručená sťažnosť JUDr. Eduarda Heinricha,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným\n\na iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „ústava“) a práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny za\nrovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne úkonom) prezidenta Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „prezident“) č. 2637-2015-KPSR z 15. decembra 2014 o jeho odvolaní\nz funkcie sudcu v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna\nrada“) č. 9 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie č. 9“), teda namieta neústavnosť\nprocedúry a samotného odvolania z funkcie sudcu z dôvodu veku. Ústavný súd už\no prakticky identickej sťažnosti odvolanej sudkyne proti rovnakému uzneseniu Súdnej rady\nrozhodol nevyhovujúcim nálezom sp. zn. II. ÚS 298/2015.\n2. Sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na pokojné vykonávanie verejnej\nfunkcie tým, že (i) Súdna rada neuviedla v uznesení explicitne, že sťažovateľ má byť\nodvolaný, (ii) že jemu doručený dokument od prezidenta má nejasnú právnu povahu, (iii)\na keďže ide materiálne o rozhodnutie, tak malo byť odôvodnené, a (iv) napokon tým, že\nvýber odvolaných sudcov je arbitrárny a diskriminačný.\n3. Sťažovateľ otvára naráciu (body 3 – 18 uznesenia) tým, že predseda Súdnej rady\nŠtefan Harabin ho pozval na zasadnutie Súdnej rady 6. októbra 2012, na ktorom bolo\nplánované prerokovanie personálnych otázok súvisiacich s postupom Súdnej rady\nupraveným v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy. Sťažovateľ potom zaslal Súdnej rade svoje\nvyjadrenie, v ktorom uviedol, že nemá žiadne zdravotné problémy a má naďalej záujem\nvykonávať funkciu sudcu. Je presvedčený, že je schopný výkonu tejto funkcie, čo sa týka\npsychickej, fyzickej a odbornej stránky i po dovŕšení 65 rokov.\n4. Sťažovateľ pokračuje tým, že podpredsedníčka Okresného súdu Nitra JUDr. Viera\nKoscelanská adresovala 5. októbra 2012 Súdnej rade svoje vyjadrenie, v ktorom uviedla, že\nvo veciach, kde sťažovateľ rozhoduje, rozhoduje urýchlene, bez prieťahov, v súlade\ns Trestným zákonom a Trestným poriadkom. V rozhodovacej činnosti dosahuje veľmi dobré\nvýsledky. V závere uviedla, že napriek skutočnosti, že sudca JUDr. Eduard Heinrich dovŕšil\nvek 65 rokov, je naďalej schopný vykonávať funkciu sudcu, ako i predsedu Okresného súdu\nNitra, keďže jeho odborné skúsenosti sú prínosom v rozhodovacej aj riadiacej činnosti súdu.\n\n2\n\nZ tohto dôvodu navrhla, aby prezident sťažovateľa neodvolal z funkcie sudcu. Predsedníčka\ntrestno-právneho grémia okresného súdu JUDr. Anna Trnková vo svojom vyjadrení uviedla,\nže sťažovateľ starostlivo študuje spisy, v ktorých rozhoduje, a jeho rozhodovaciu činnosť\nmožno hodnotiť ako veľmi dobrú, bez prieťahov. V závere uviedla, že aj keď dovŕšil vek 65\nrokov, je schopný naďalej vykonávať funkciu sudcu, ako i predsedu okresného súdu.\nNavrhla, aby prezident sťažovateľa neodvolal z funkcie sudcu.\n5. Súdna rada 16. októbra 2012 prerokovávala otázku možného odvolania sudcov\na prijala uznesenie č. 9, ktoré obsahuje návrh prezidentovi podľa čl. 141a ods. 4 ústavy\na § 18 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch\na prísediacich“) týkajúci sa pätnástich v návrhu menovaných sudcov. V nadväznosti na to\nvedúci Kancelárie prezidenta Ján Šoth 27. marca 2015 oznámil sťažovateľovi, že\nprezidentovi republiky bolo doručené uznesenie s návrhom na odvolanie sudkýň a sudcov\nvšeobecných súdov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a zároveň oznámil, že prezident\nsťažovateľa odvolá z funkcie sudcu do konca roka bez ohľadu na to, či v dobe odvolania\nbude sťažovateľ vo výkone funkcie sudcu, alebo bude mať výkon funkcie sudcu prerušený.\n6. Prezident republiky 15. decembra 2015 listom oznámil sťažovateľovi, že ho\nodvoláva z funkcie sudcu, berúc do úvahy dôvod návrhu na odvolanie sudcu, podľa čl. 102\nods. l písm. t), čl. 115 ods. 1 a čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy a podľa § 18 ods. 2 písm. b)\nzákona o sudcoch a prísediacich.\n7. Sťažovateľ uvádza, že pôsobil ako sudca na Okresnom súde Nitra od roku 1975,\ndňa 18. decembra 2015 prevzal „nepomenované písomné vyhotovenie“ úkonu prezidenta\nz 15. decembra 2015, ktorým mu prezident Andrej Kiska oznámil, že ho odvoláva z funkcie\nsudcu, a v súvislosti s týmto úkonom odkazuje na uznesenie č. 9 a uvádza, že v uznesení\nSúdna rada „navrhuje Vaše odvolanie sudcu“.\n8. Návrh Súdnej rady týkajúci sa 15 v návrhu menovaných sudcov je podľa\nsťažovateľa zmätočný, lebo sa v ňom výslovne neuvádza, či vôbec niektorého\nz menovaných sudcov Súdna rada navrhuje odvolať, a ak áno, tak ktorých z nich. Súdna\n\n3\n\nrada si pred svojím zasadnutím vyžiadala stanovisko vedenia Okresného súdu Nitra, ako aj\ntrestno-právneho grémia na Okresnom súde Nitra, ktoré navrhujú, aby prezident sťažovateľa\nz funkcie sudcu neodvolal.\n9. Sťažovateľ je presvedčený, že úkon, ktorým mu prezident oznámil, že ho odvoláva\nz funkcie sudcu, neobsahuje odôvodnenie odvolania z funkcie. Z troch ustanovení ústavy,\nktoré prezident vo svojom úkone uviedol [čl. 102 ods. 1 písm. t), čl. 145 ods. 1 a čl. 147\nods. 2 písm. b) ústavy], možno vyvodiť, že príčinou je vek sťažovateľa. Sťažovateľ uvádza,\nže nebol najstarším a ani najmladším sudcom, o ktorých Súdna rada urobila svoj bližšie\nnešpecifikovaný návrh.\n10. Sťažovateľ v súvislosti s uplatnením právomoci prezidenta podľa čl. 147 ods. 2\npísm. b) ústavy, podľa ktorého prezident na návrh Súdnej rady môže sudcu odvolať, ak\ndosiahol vek 65 rokov, tvrdí, že zásadný právny význam má otázka, či podľa označeného\nustanovenia ústavy je iba prejav prezidenta, ktorý je označený ako rozhodnutie (formálne),\nalebo či takým rozhodnutím je akýkoľvek prejav vôle prezidenta, z ktorého možno bez\nrozumných pochybností vyvodiť jeho obsah a účel ‒ zámer odvolať sudcu z funkcie.\nV nadväznosti na uvedené úvahy sťažovateľ predkladá ústavnému sudu alternatívny návrh\nrozhodnutia o sťažnosti a od ústavného súdu požaduje, aby (A) za predpokladu, že prezident\nodoslal sťažovateľovi rozhodnutie o odvolaní z funkcie sudcu, tak aby zrušil toto\nrozhodnutie prezidenta, alebo (B) ak úkon prezidenta v okolnostiach prípadu nie je\nrozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, potom aby svojím výrokom potvrdil, že úkon\nprezidenta nie je rozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, a preto tento úkon nie je\nspôsobilý vyvolať ústavný účinok rozhodnutia prezidenta o odvolaní z funkcie sudcu.\n11. Sťažovateľ pripomína, že základným právom na prístup k verejnej funkcii sa\nneposkytuje ústavná ochrana iba vo fáze uchádzania sa o funkciu. Zaručuje sa ním aj právo\npôsobiť vo funkcii získanej v súlade s platným právnym poriadkom, ako aj právo na odchod\nz verejnej funkcie výlučne v súlade s podmienkami určenými právnym poriadkom a pri\ndodržaní postupu ustanoveného právnym poriadkom. V súlade s čl. 30 ods. 4 ústavy mal\nsťažovateľ právo zotrvať v dosiahnutej funkcii sudcu bez časového obmedzenia (čl. 145 ods.\n1 ústavy) s ústavnými obmedzeniami, ku ktorým okrem iného patrí ustanovenie, podľa\n\n4\n\nktorého po dovŕšení veku 65 rokov ho prezident môže odvolať [čl. 147 ods. 2 písm. b)\nústavy]. Ústava podľa názoru sťažovateľa neustanovuje, že každý sudca, ktorý dovŕšil\npredpísaný vek, musí opustiť funkciu sudcu. Ústava tiež neurčuje prezidentovi povinnosť\nodvolať z funkcie každého sudcu, ktorý dovŕšil ústavne relevantný vek 65 rokov. Ústava\nzriaďuje nestranné a nezávislé súdy ako orgány výkonu súdnictva (čl. 145 ods. 1).\nK ústavným garanciám nezávislosti súdnictva patrí aj ochrana sudcov pred svojvôľou pri\nskončení funkcie sudcu. Odvolanie sudcu z funkcie sa spája nielen s podmienkou veku\nsudcu, ale aj s postupom, aký musí predchádzať odvolaniu.\n12. Sťažovateľ poukazuje na právne názory ústavného súdu vyslovené v konaniach\no výklade ústavy alebo ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy (uznesenia I. ÚS 39/93,\nPL. ÚS 14/06 a PL. ÚS 4/2012 týkajúce sa kreačnej právomoci prezidenta) a tvrdí, že tieto\nsa týkajú všetkých návrhov na uplatnenie menovacej právomoci prezidenta, ktoré v súlade\ns ústavou predloží príslušný štátny orgán. Súdna rada je jedným z takých orgánov. Podľa\nčl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy do pôsobnosti Súdnej rady patrí predkladať prezidentovi\nnávrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov. Podľa § 18\nods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa\nodseku 1 alebo 2, Súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.\nAj interpretácia a aplikácia tohto ustanovenia, podlieha interpretačnému príkazu čl. 152\nods. 4 ústavy. Prvú vetu § 18 ods. 3 zákona o sudoch a prísediacich v spojení s čl. 152\nods. 4 ústavy nemožno interpretovať a aplikovať ako príkaz zakladajúci Súdnej rade\npovinnosť navrhnúť každého sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, na odvolanie z funkcie\nsudcu. Taká interpretácia by bola porušením čl. 152 ods. 4 ústavy, lebo by odporovala\núprave pôsobnosti Súdnej rady podľa čl. 141a ods. 4 písm. a) ústavy.\n13. Sťažovateľ argumentuje, že prezident je pri uplatnení svojej právomoci podľa\nčl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy v spojení s čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy viazaný návrhom\nSúdnej rady, pričom za takýto návrh nemožno označiť akýkoľvek text, ktorý prezident\ndostane od Súdnej rady. Za návrh Súdnej rady na odvolanie sudcu z funkcie možno\npokladať iba ten návrh, v ktorom Súdna rada výslovne uvedie, že navrhuje konkrétneho\nsudcu na odvolanie z funkcie. Ak Súdna rada oznámi prezidentovi, že sudca dovŕšil vek 65\nrokov, ale nenavrhuje jeho odvolanie, prezident nemôže sudcu odvolať z funkcie, lebo sa\n5\n\nnesplnila ústavná podmienka pre vznik rozhodovacej právomoci prezidenta, prezident\nnedostal ústavne relevantný návrh na odvolanie sudcu. Ak Súdna rada navrhne prezidentovi\nodvolanie sudcu z funkcie, prezident nemá ústavnú povinnosť návrhu vyhovieť. Prezident\nmá právo vlastného uváženia, či návrhu vyhovie, alebo návrh odmietne. V tomto rozsahu\nide o rozhodovaciu právomoc prezidenta v rovnakom rozsahu a s rovnakým obsahom ako\nostatné menovacie právomoci prezidenta zaručujúce mu právo úvahy.\n14. Uznesenie Súdnej rady č. 9 nie je podľa sťažovateľa jednoznačné, pričom ani\nústavne konformným výkladom nemožno určiť jeho obsah a zistiť, či sudcovia tam uvedení\nboli navrhnutí na odvolanie, a ak áno, ktorí konkrétne boli navrhnutí. Predmetné uznesenie\nsa dá objektívne a nestranne vysvetliť ako návrh na odvolanie sudcov, aj ako návrh na\nponechanie sudcov vo funkcii. Z takéhoto úkonu Súdnej rady si prezident však svojvoľne\nvyvodil právomoc rozhodnúť o odvolaní sudcov. V tejto časti uplatnenia právomoci podľa\nčl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy svojvôľa prezidenta spočívala v tom, že bez ústavne\nrelevantného návrhu Súdnej rady o ňom rozhodol, ako keby návrh bol ústavne relevantný.\nPrávne irelevantné je, že následne postupoval v medziach svojho ústavného uváženia\na z ústavne irelevantného „návrhu“ si vybral sudcov, ktorých odvolá, a iných sudcov,\nktorých ponechal vo funkcii. Na záver uplatňovania právomoci sa prezident znovu dopustil\nsvojvôle, lebo v rozpore s výkladom jeho menovacej právomoci, ktorý podal ústavný súd\nvo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012, neuviedol dôvody, ktoré ho vedú k odvolaniu sťažovateľa\nz funkcie sudcu.\n15. Sťažovateľ sa domnieva, že rozhodnutie založené len na dôvode veku, bez\nbližšieho skúmania ostatných konkrétnych skutočností a okolností je v rozpore so zásadou\nzákazu diskriminačného konania. Prezidentovi je síce daná možnosť odvolať sudcu\nv prípade, ak prekročí vek 65 rokov, avšak vo forme možnosti, nie povinnosti, pričom táto\nmožnosť nemôže byť podmienená, resp. založená len na jedinej okolnosti ‒ veku sudcu, ale\nmusia existovať aj ostatné konkrétne okolnosti daného prípadu, ktoré zdôvodňujú úkon\nodvolania z funkcie. Prezident si v danom prípade nezabezpečil žiadne podklady týkajúce sa\nsťažovateľa, jeho osoby, rozhodovacej činnosti, posudkov iných orgánov či zistení na\nzáklade poradnej komisie (ktorú si prezident v iných prípadoch vždy zvykne ustanoviť),\n\n6\n\nteda nemal žiadne iné informácie týkajúce sa sťažovateľa, čím založil svoje rozhodnutie len\nna základe veku, čo je pri súčasnom znení ústavy, resp. právnych predpisov diskriminačné.\n16. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože rozhodovacia činnosť\nústavného súdu vychádza z koncepcie, že orgán verejnej moci, ktorý poruší niektorú\nústavnú normu rozdielnu od ustanovenia o právnom štáte určeného čl. 1 ods. 1 ústavy, sa\nnespráva ako orgán právneho štátu. V takom prípade ústavný súd rozhodne súbežne\ns rozhodnutím o porušení iného ustanovenia ústavy aj o porušení čl. 1 ods. 1 ústavy,\nak sťažovateľ požiada o rozhodnutie týkajúce sa čl. 1 ods. 1 ústavy (napr. PL. ÚS 15/98).\nS prihliadnutím na túto koncepciu ochrany ústavnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\nvyslovil, že prezident nekonal tak, ako je vo sfére základných práv a slobôd povinný konať\norgán štátu v materiálnom právnom štáte, a že predtým sa rovnakého porušenia ústavy\ndopustila aj Súdna rada.\n17. Súdna rada a prezident sa podľa sťažovateľa zároveň dopustili aj porušenia čl. 2\nods. 2 ústavy, keďže Súdna rada neuplatnila svoju ústavou zverenú pôsobnosť ústavne\nrelevantným a ústavne konformným postupom (neurčitosť uznesenia Súdnej rady), pričom\nnásledne ani prezident nekonal v súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy, lebo nenapravil\ntakúto neurčitosť postupom, na ktorý je oprávnený, a teda postupom odporujúcim čl. 2\nods. 2 ústavy porušil základné pravo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 25\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach.\n18. Sťažovateľ napokon žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,\nkeďže v zmysle doterajších rozhodnutí ústavného súdu priznanie primeraného finančného\nzadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy\npredovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je\nmožné napraviť, avšak aj v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Vzhľadom na to, že list\nprezidenta priniesol okamžitú zmenu v sťažovateľovom pracovnom živote, ktorý celý život\npracoval ako sudca, vychádzajúc zo základných doktrín právneho štátu, vychádzajúc\nz povinností sudcu konať v rozsahu a medziach právnych predpisov, ktoré na neho\npožadovali presnú, detailnú a správnu rozhodovaciu povinnosť vrátane vytvárania\nrozsudkov súdu ako orgánu súdnej moci, ktoré musia byť riadne, určité, zrozumiteľné\n\n7\n\na spĺňajúce prísne kritériá zákonnosti s ústavnosti každého rozhodnutia, tak doručenie\núkonu, ktorým má byť ukončená takáto celoživotná pracovná činnosť sťažovateľa, ktorý\nvychádza z neurčitého návrhu a svojím obsahom je sám neurčitý, procesne nezdôvodnený\na ústavným spôsobom nekonformný, vytvára u sťažovateľa frustráciu z právneho stavu\na zásad právneho štátu, ktoré nie sú napĺňané ani v postupoch najvyšších ústavných\nčiniteľov. Sťažovateľ tým pociťuje dlhodobý pocit zúfalstva a beznádeje, že privilégiá\nživota v materiálnom právnom štáte nie sú napĺňané, resp. sú pre neho nedostupné.\nVzhľadom na právnu neistotu, negatívny dopad na profesné povedomie sťažovateľa, ako aj\nna jeho súkromný život je dôvodné aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia\nako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ\npovažuje sumu 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu, ktorá\nmu vznikla v dôsledku pocitov právnej neistoty a negatívnych dôsledkov pri domáhaní sa\ninštitútov v právnom štáte.\n19. Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal\nnasledujúci nález:\n„1. Základné právo sťažovateľa priznané článkom 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a jeho ľudské právo podľa čl. 25 písm. c) Paktu o občianskych a politických\nprávach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 15.12.2015 číslo 2637-2015-KPSR\no odvolaní z funkcie sudcu v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9\nzo 16.10.2012 porušené bolo.\n2A. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 15.12.2015 číslo 2637-2015KPSR sa zrušuje alebo\n2B. Úkon prezidenta Slovenskej republiky z 15.12.2015 číslo 2637-2015-KPSR\nnespĺňa požiadavku právnej istoty aká sa musí spojiť s rozhodnutím prezidenta Slovenskej\nrepubliky podľa čl. 147 ods. 2 písm. h) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 102\nods. 1 písm. t) ústavy, a preto nie je spôsobilý vyvolať právny účinok podľa čl. 147 ods. 2\npísm. b) Ústavy Slovenskej republiky.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva priznaného článkom\n30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ľudským právom podľa článku 25 písm. c)\n\n8\n\nPaktu o občianskych a politických právach primerané finančné zadosťučinenie 3.000,Euro. Prezident Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch\nmesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle\nÚstavného súdu na účet sťažovateľa.\n4. Prezident Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho\nzastúpenia, v zmysle § 11 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004, vo výške 363.79 EUR (2\núkony á 143,00 EUR + 2 x paušálna náhradu á 8.5 x EUR = 303,16 EUR + 20% DPH\n(60.63 EUR) - 363.79 EUR) na účet právneho zástupcu sťažovateľa, do dvoch mesiacov od\nvyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.“\nII.\n20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\n\n9\n\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\n22.\n\nÚstava\n\nupravuje\n\nodvolávanie\n\nsudcov\n\nvšeobecných\n\nsúdov\n\nz funkcie\n\nv ustanoveniach čl. 141a ods. 5, čl. 141 ods. 6, čl. 145 ods. 1 a najmä v čl. 147.\nPodľa čl. 141a ods. 5 písm. c) ústavy do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej\nrepubliky patrí predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na\nvymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov [v znení účinnom do 31. augusta 2014\nišlo o ustanovenie čl. 141 ods. 4 písm. a) ústavy, pozn.].\nPodľa čl. 141a ods. 6 ústavy na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky\nje potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.\nPodľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej\nrepubliky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového\nobmedzenia.\nPodľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady\nSlovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za\númyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol\nv jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe\nrozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,\nalebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady\nSlovenskej republiky môže sudcu odvolať,\na) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne\nvykonávať sudcovské povinnosti,\nb) ak dosiahol vek 65 rokov.\n23. Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup\nk voleným a iným verejným funkciám.\n\n10\n\nPodľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\nkaždý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez\nneodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej\nkrajiny.\n24. Ústavný súd musí v prvom rade uviesť, že o ústavnej sťažnosti sudkyne\nodvolanej obdobným aktom prezidenta na návrh rovnakého uznesenia č. 9 Súdnej rady už\nrozhodoval v rozsiahlom a argumentačne vyčerpávajúcom náleze sp. zn. II. ÚS 298/2015,\nteda v silnejšej procesnej forme nálezu, ktorý bol prijatý s plným procesným komfortom na\nzáklade verejného pojednávania. Narácia a argumentácia prerokúvanej sťažnosti a už\nrozhodnutej sťažnosti sú takmer doslova zhodné. V prerokúvanej veci tak ústavný súd\nvychádza z pôdorysu nálezu sp. zn. II. ÚS 298/2015 a v zásade naň v plnom rozsahu\nodkazuje.\n25. Ústavný súd odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.\n26. Pre uchopenie veci je užitočné uvažovať o koncepcii statusu sudcov v Slovenskej\nrepublike. Právna úprava rozlišuje funkciu sudcu a výkon funkcie sudcu. V dobe neslobody\nboli sudcovia volení na dobu 10 rokov. Počnúc novelou federálnej československej ústavy\nč. 100/1960 Zb. ústavným zákonom č. 326/1991 Zb. s účinnosťou od 1. septembra 1991,\nbola zmenená ústavná koncepcia funkcie sudcu na doživotnú, bez časového obmedzenia.\nPrincíp nezávislosti súdnej moci vyžaduje, aby boli sudcovia ustanovovaní na doživotie,\naby vykonávali túto funkciu exkluzívne a profesionálne. Sudca napríklad odchodom\nna starobný dôchodok neprestáva byť sudcom, ale má pozastavený výkon funkcie sudcu,\na zákon mu dokonca umožňuje návrat k aktívnemu súdeniu. Ústavný text vyvážil hodnotu\nnezávislosti reflektovanú v doživotnom statuse sudcu na jednej strane a požiadavku na\nriadny výkon súdnictva z hľadiska veku, a s tým spojenú personálnu koncepciu justície na\nstrane druhej. Ústava tak umožňuje prezidentovi odvolať sudcu staršieho ako 65 rokov.\nZ tejto perspektívy je potrebné vnímať (definitívne) odvolávanie sudcu z funkcie\nprezidentom. Už spomenutou novelou ústavným zákonom č. 326/1991 Zb. bol zavedený\nspôsob ustanovovania sudcov menovaním. Ústava Slovenskej republiky sa načas vrátila\n\n11\n\nk voľbe parlamentom, aby sa novelou č. 90/2001 Z. z. opäť vrátila k menovaciemu princípu,\na to prezidentom. Prezident svojím ústavným postavením vyjadruje neutralitu v ústavnom\nsystéme, a to aj pri odvolávaní sudcov (porov. bod 34).\n27. Článok 30 ods. 4 ústavy garantuje nielen prístup, ale aj pokojný výkon verejnej\nfunkcie a ústavný súd tak vykladá aj čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych\na politických právach. Ústavný súd musí preskúmať, či došlo k zásahu do tohto práva, a ak\náno, či bol tento zásah ústavný.\n28. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol napadnutými rozhodnutiami prezidenta\nodvolaný z funkcie sudcu všeobecného súdu, pričom funkcia sudcu všeobecného súdu patrí\nk „iným verejným funkciám“, na ktoré sa vzťahuje čl. 30 ods. 4 ústavy. V súlade\ns doterajšou judikatúrou ústavného súdu pod ochranu tohto základného práva patrí aj\nústavnosť postupu a rozhodovania príslušných orgánov verejnej moci pri odvolávaní\nz volenej alebo inej verejnej funkcie.\n29. Sťažovateľ tvrdí, že dokument predložený Súdnou radou (i) neobsahoval\nexplicitne, že sa navrhuje prezidentovi odvolanie vymenovaných sudcov. Súdna rada\nvo svojom vyjadrení k tejto námietke sťažovateľky v náleze sp. zn. II. ÚS 298/2015, ktorý\nsa týkal rovnakého uznesenia, výslovne uvádza, že „Súdna rada uznesením č. 9\nzo 16. októbra 2012 si splnila zákonom stanovenú povinnosť a predložila návrh, v ktorom\nuviedla menný zoznam sudcov, ktorí naplnili dôvod dovŕšenia 65 rokov veku a ktorý je\ndôvodom na možné odvolanie z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna\nrada predložila návrh na odvolanie sudcov menovite uvedených v predmetnom uznesení\nč. 9.\nZákon nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam\nsudcov, tak ako to uvádza sťažovateľka, ale ukladá povinnosť súdnej rade predložiť návrh\nvo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku. Návrh súdna rada predkladá\nprezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia. Súdna rada ako kolektívny orgán svoje\nprávo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje prostredníctvom uznesenia v súlade s čl. 141a\nods. 6 ústavy, podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas\nnadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov... súdna rada považuje uznesenie za jednoznačné,\n\n12\n\nvzhľadom na to, že sa v ňom nachádzajú odkazy na čl. 147 ods. 2 ústavy a § 18 ods. 2\nzákona o súdoch.“.\n30. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 298/2015 argumentuje, že «„V zásade\nanalogicky argumentuje Súdna rada k tejto námietke aj vo vyjadrení k sťažnosti\nsťažovateľky v druhom rade, pričom navyše v ňom tiež uvádza, že na svojom zasadnutí\nkonanom 30. marca 2015 «rokovala individuálne k jednotlivým sudcov s možnosťou ich\núčasti na rokovaní a vyjadrenia sa dotknutých sudcov. Po rozprave sa uskutočnilo\nhlasovanie, ktorým sa rozhodovalo „o podaní návrhu na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili 65\nrokov veku“. Podľa zápisnice s prítomných 16 členov hlasovalo za: 14, proti:1, zdržal sa\nhlasovania:1.\nÚstavný súd nemá dôvod spochybňovať skutočnosti uvedené vo vyjadreniach Súdnej\nrady, pričom osobitne upozorňuje na tú ich časť, v ktorej sa zdôrazňuje, že „Zákon\nnestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam sudcov... ale ukladá\npovinnosť súdnej rade predložiť návrh vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov\nveku.“. Rovnako tak za podstatnú považuje ústavný súd aj tú časť vyjadrení, v ktorých sa\nuvádza, že „Návrh súdna rada predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia“,\npričom „na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny\nvšetkých jej členov“.\nV súvislosti s formulovaním svojho postoja k spoločnej námietke sťažovateliek\nústavný súd preskúmal dokumentáciu priloženú k sťažnostiam, ako aj ďalšie podklady, ktoré\nsi v rámci prípravy na verejné pojednávanie zabezpečil (uznesenia Súdnej rady č. 9\nzo 16. októbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015, zápisnice zo zasadnutí Súdnej rady\nkonaných 16. októbra 2012 a 30. marca 2015, ako aj zvukové záznamy z týchto zasadnutí),\na po ich preskúmaní poukazuje na tieto skutočnosti:\nNapadnuté uznesenia Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015\n(ako aj ďalšie porovnateľné uznesenia Súdnej rady vydané v tomto období) majú v zásade\nidentickú formu a obsahujú popri menách iných sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, aj\nmená sťažovateliek. Napadnuté uznesenia Súdnej rady nie sú síce výslovne označené ako\n„Návrh na odvolanie...“, ale z ich textu (predovšetkým záhlavia) možno bez vážnejších\npochybností vyvodiť záver, že ide o návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov,\n\n13\n\nadresovaný prezidentovi. Tento záver možno spoľahlivo vyvodiť najmä z toho, že v texte\nnapadnutých uznesení sú obsiahnuté odkazy na príslušné ustanovenia ústavy, ktoré\nupravujú právomoc prezidenta odvolať sudcov všeobecných súdov (čl. 147 ods. 2 ústavy),\nresp. pôsobnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov (čl. 141a\nods. 4, resp. po novelizácii ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., čl. 141a\nods. 5 ústavy). Ústavný súd zároveň zistil, že k napadnutým uzneseniam nie sú priložené\nžiadne prílohy.\nZo zápisníc zo zasadnutí Súdnej rady konaných 16. októbra 2012 a 30. marca 2015\na zvukových záznamov z týchto zasadnutí vyplýva, že Súdna rada na nich prerokovala body\nprogramu označené ako „Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa § 18 ods. 2\npísm. b) zákona č. 385/2000 Z. z...“. Na rokovaní o tomto bode programu sa mohli\nzúčastniť a na nich vystúpiť všetci dotknutí sudcovia a vysloviť svoj postoj k návrhu na ich\nodvolanie z funkcie. Sťažovateľka v prvom rade sa podľa zápisnice zasadnutia Súdnej rady\nkonaného 16. októbra 2012 zúčastnila. Sťažovateľka v druhom rade sa zasadnutia Súdnej\nrady konaného 30. marca 2015 nezúčastnila, túto skutočnosť však v sťažnosti nenamieta\n(ani neuvádza, prečo sa rokovania nezúčastnila).\nZo zvukových záznamov o zasadnutiach Súdnej rady konaných 16. októbra 2012\na 30. marca 2015 (ako aj zápisníc o týchto zasadnutiach) vyplýva, že členovia Súdnej rady\ndiskutovali o výklade príslušných ustanovení ústavy a zákona o sudcoch upravujúcich\nproces odvolávania sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, z funkcie. V diskusii vystúpili\nviacerí členovia Súdnej rady, pričom niektorí z nich sa vo svojich vystúpeniach priklonili\nk výkladu, podľa ktorého musí byť prezidentovi predložený na odvolanie zoznam všetkých\nsudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a to aj s prípadným odporúčaním Súdnej rady, príp.\nfunkcionárov súdov, či orgánov sudcovskej samosprávy. Naopak, viacerí členovia Súdnej\nrady v diskusii poukázali na skutočnosť, že nie je povinnosťou Súdnej rady predložiť\nprezidentovi návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a v tejto\nsúvislosti argumentovali aj tým, že návrh na odvolanie sa schvaľuje formou uznesenia,\nku ktorému je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady. Ústavný\nsúd v tejto súvislosti osobitne upozorňuje na vystúpenia JUDr. Maruščáka, ktorý tak na\nzasadnutí konanom 16. októbra 2012, ako aj zasadnutí konanom 30. marca 2015 poukázal\n\n14\n\nna nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05 a právne názory ústavného súdu v ňom\nobsiahnuté (podrobne analyzované v časti III.3 tohto nálezu).\nVychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že námietka\nsťažovateliek o tom, že Súdna rada v oboch prípadoch predložila prezidentovi\nnekvalifikovaný návrh na ich odvolanie z funkcie, na základe ktorého prezident nebol\noprávnený vydať napadnuté rozhodnutia, je nedôvodná.\nNa podporu svojho záveru ústavný súd popri stotožnení sa s argumentáciou\nobsiahnutou vo vyjadreniach Súdnej rady zvýrazňuje skutočnosť, že forma napadnutých\nuznesení Súdnej rady týkajúcich sa odvolávania sudcov z dôvodu uvedeného v čl. 147 ods. 2\npísm. b) ústavy je v zásade identická, pričom ich ústavná relevancia nebola podľa\npoznatkov ústavného súdu do času doručenia sťažností sťažovateliek nikdy právne\nrelevantným spôsobom spochybňovaná a ich obsah žiadny prezident nepovažoval za\nnezrozumiteľný. Vzhľadom na to sa ústavný súd nemôže stotožniť s argumentáciou\nsťažovateľky v prvom rade, podľa ktorej za situácie, keď malo byť napadnuté uznesenie\nSúdnej rady č. 9 nezrozumiteľné, bolo „implikovanou ústavnou povinnosťou prezidenta\nSR... požiadať Súdnu radu SR o vysvetlenie, aký obsah má uznesenie Súdnej rady č. 9\nzo 16. októbra 2012“».\n31. Ústavný súd teda konštatuje, že hoci v texte chýba slovo „odvolanie“,\nz príslušných v uznesení citovaných ustanovení je zrejmé, že ide o návrh na odvolanie.\nRovnako je to zrejmé zo zvukového záznamu zasadnutia Súdnej rady (zasadnutie Súdnej\nrady 16. 10. 2012, zvukový záznam čas: 3. hodina a nasl.; dostupné na internete\nhttp://zasadnutia.sudnarada.gov.sk/1-zasadnutie-sudnej-rady-sr/). Dôležité je uviesť, že aj\nkeby bolo sporné, či Súdna rada môže alebo musí navrhnúť odvolanie, vo veci sťažovateľa\nodvolanie jednoducho navrhla. V tejto časti sťažnosti tak nedošlo k neústavnému zásahu\ndo základného práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.\n32. Sťažovateľ priamo v texte petitu (bod 19) namieta nesplnenie ústavných\npožiadaviek na akt prezidenta, ktorým ho odvolal: „Úkon prezidenta Slovenskej republiky\nz 15.12.2015 číslo 2637-2015-KPSR nespĺňa požiadavku právnej istoty aká sa musí spojiť\ns rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 147 ods. 2 písm. h) Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s článkom 102 ods. 1 písm. t) ústavy, a preto nie je spôsobilý\n15\n\nvyvolať právny účinok podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.“ K tejto\nnámietke (ii) označenia a (iii) neodôvodnenia rozhodnutia prezidenta ústavný súd uvádza,\nže je nutné rozlišovať rozhodnutia vydané podľa procesných kódexov, v podústavnom\nprostredí\n\naplikácie\n\npráva\n\nna\n\njednej\n\nstrane\n\na rozhodnutia\n\nprijímané\n\nv priestore\n\ndemokratického a politického vládnutia, v priestore vzťahov formy vlády medzi ústavnými\nautoritami na strane druhej. Odvolanie sudcu spadá do druhého uvedeného režimu\na nemožno naň vzťahovať požiadavky pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí. Zároveň\nz čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy vyplýva, že akt a odôvodnenie tu splývajú. Sťažovateľ\nargumentuje výkladom – uznesením sp. zn. PL. ÚS 4/2012, v ktorom ústavný súd stanovil,\nže v prípade odmietnutia parlamentom navrhnutého kandidáta na generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky prezidentom „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto\nnesmú byť svojvoľné.“. Ústavný súd musí zdôrazniť, že vo veci ne-menovania generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky smerujú prezidentom stanovené dôvody v prvom rade\nústavnému partnerovi – Národnej rade Slovenskej republiky. Taktiež, ako uvádza nález\nsp. zn. II. ÚS 298/2015, ne-menovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky je\nvýnimkou, a naopak, odvolanie sudcov starších ako 65 rokov je vo výslovnej diskrécii\nprezidenta. Prezident momentom signovania odvolania jasne vyjadril vôľu odvolať\nsťažovateľa, a nie je rozhodné, aké označenie má dokument, ktorým svoju moc realizoval\na ktorý bol sťažovateľovi doručený. Odôvodnenie, justifikácia aktu vyplýva priamo\nz ústavného textu, zo samotného aktu prezidenta, z jeho citácie ústavy. Osobitne vo vzťahu\nk čl. 30 ods. 4 ústavy ešte možno uviesť, že čl. 147 ods. 2 písm. b) a čl. 30 ods. 4 ústavy sú\nkoordinačnými právnymi normami rovnakej právnej sily. V tejto časti sťažnosti teda\nnedošlo k neústavnému zásahu do označeného základného práva.\n33. Sťažovateľ napokon namieta jeho (iv) diskrimináciu, pretože nie každý sudca\nstarší ako 65 rokov bol odvolaný tak ako on. Vychádzajúc z právnej sily čl. 147 ods. 2\npísm. b) ústavy, ďalej zo samotnej rozumne ústavne stanovenej vekovej hranice vyplýva, že\npri odvolaní sťažovateľa nemôže ísť o diskrimináciu v ústavnoprávnom zmysle. Dovŕšením\n65. roku, tak ako uvádza nález sp. zn. II. ÚS 298/2015, prestáva ochrana pozície sudcu, a to\nvrátane kritéria rovnosti či zákazu svojvôle. Stojí za zmienku, že sťažovateľ ešte súdil tri\na pol roka po prijatí uznesenia č. 9 Súdnou radou a Kanceláriou prezidenta bol trištvrte roka\n\n16\n\nvopred informovaný, že prezident zvažuje ku koncu roka jeho odvolanie, z čoho vyplýva\nprejav rešpektu k jeho práci a dôstojnosti. Sťažovateľ mal tiež príležitosť vyjadriť sa pred\nSúdnou radou (porov. situáciu pred novelou ústavy zákonom č. 90/2001 Z. z. ‒\nI. ÚS 50/93). V tejto časti sťažnosti teda taktiež nedošlo k neústavnému zásahu do\noznačeného základného práva.\n34. Možno doplniť, že prezident v roku 2015 po odvolaní sťažovateľa vyplnil rámec\nsvojej diskrečnej právomoci čitateľnou koncepciou. Prezident vo svojej pozícii uviedol:\n„Jednou z mojich priorít, s ktorou som prišiel do tohto úradu, bola justícia.\nLepšia a dôveryhodnejšia justícia. Keď si spomeniete, o čom a ako sa v súvislosti s justíciou\nhovorilo takto pred rokom, alebo aká atmosféra panovala, tak si myslím, že odvtedy sa stali\nviaceré dôležité zmeny. Niektoré z nich povzbudili novú nádej, že naše súdnictvo môže\nfungovať lepšie, že bude efektívnejšie plniť očakávania ľudí, celej spoločnosti.\nPráve preto ale hovorím, že by sme nemali stratiť to, čomu hovoríme momentum –\naby sme po viacerých zmenách v minulom roku nezastali na mieste, neuspokojili sa. Budem\nnaďalej stáť na strane čestných sudcov. A budem naďalej povzbudzovať diskusiu o tom, ako\nzlepšiť výber nových sudcov.\nZa prirodzenú súčasť zmien v našom súdnictve považujem aj generačnú obmenu. Ako\nviete, Súdna rada má povinnosť predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov, ktorí\ndosiahli vek 65 rokov. A prezident má povinnosť sa takýmto návrhom zaoberať.\nPrezident nie je povinný sudcov odvolať. Som ale presvedčený, že platná právna\núprava by nedávala žiaden zmysel, ak by prezident túto právomoc nepoužíval. Dnes chcem\noznámiť a vysvetliť, ako budem v tejto veci postupovať.\nMusím najskôr povedať, že stav, ktorý vo veci sudcov nad 65 rokov existoval\na existuje, a prax, akou sa postupovalo v minulosti, boli neprehľadné. Presnejšie povedané:\npredchádzajúca dlhodobá prax bola taká, že úprava odvolávania sudcov nad 65 rokov, ako\nju ukladá zákon a ústava, sa nevyužívala. Alebo sa využívala v niektorých prípadoch, ale\nbez čitateľných pravidiel.\nMáme u nás napríklad vyše sto sudcov, ktorí dávno prekročili vek 65 rokov a stále sú\nsudcami, hoci prax nevykonávajú. Máme napríklad aj takých sudcov nad 65 rokov,\n\n17\n\nu ktorých sa obišla zákonná úprava: nikdy neboli predložení prezidentovi na rozhodnutie\no ich odvolaní, ale medzičasom sa vrátili na súdy a súdia.\nSom rozhodnutý zaviesť transparentnosť a aj potrebnú kultúru do odvolávania\nsudcov. Po prvé: som presvedčený, že sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, je zásadne\npotrebné odvolávať tak, ako to predpokladá ústava a zákony. Začal som túto kompetenciu\nuplatňovať a budem v tom pokračovať.\nPo druhé: pri svojich rozhodnutiach dočasne zohľadním realitu, ktorú som stručne\npopísal. Teda že proces odvolávania sudcov u nás prakticky nefungoval. Napriek tomu, že\nsom opakovane verejne povedal, že budem uplatňovať kompetencie prezidenta, moje prvé\nkroky v tomto smere vyvolali medzi sudcami isté prekvapenie a naznačujú nepripravenosť\njustície.\nĎalším faktom, ktorý musím dočasne vziať do úvahy, je nová právna úprava výberu\nnových sudcov. Mám na mysli proces povinnej bezpečnostnej previerky pre nových sudcov,\nčím sa ich výber momentálne objektívne predlžuje.\nAký bude teda môj postup: V nadchádzajúcom období budem uplatňovať právomoc\nprezidenta tak, aby som umožnil súdom riadne sa pripraviť na odchod sudcov nad 65 rokov.\nKonkrétne to znamená, že napríklad pri prvých 15 sudcoch, ktorí dnes pôsobia na súdoch,\nsom takúto lehotu určil do konca tohto kalendárneho roka a oznámil som to predsedom\nsúdov. Potom týchto sudcov odvolám z funkcie sudcu. Vo väčšine prípadov budú mať 67\na viac rokov.\nV ďalších prípadoch, ako ich Súdna rada v súlade so zákonom navrhla teraz v marci\nalebo pošle v budúcnosti, budem postupovať analogicky: budem vždy informovať predsedov\npríslušných súdov, kde takíto sudcovia pôsobia, aby sa na ich odchod pripravili. A oznámim\nreálnu, ale konečnú časovú lehotu, dokedy najneskôr sudcov odvolám. Vytvorí sa tak\ndostatočný časový interval na to, aby predsedovia príslušných súdov boli pripravení na\nukončenie činnosti odchádzajúcich sudcov.\nPo tretie: na návrh Súdnej rady som pripravený bez zbytočného odkladu odvolať tie\nsudkyne a tých sudcov, ktorí vysoko presiahli vek 65 rokov a dlhší čas už aktívne nesúdili.\nIch zotrvanie alebo návrat do talárov je totiž v rozpore s potrebami súdov a výkonu súdnej\nmoci. Podobne budem postupovať aj v prípadoch takých sudcov, ktorí si prerušili výkon\nfunkcie a medzičasom dosiahli 65 rokov. Prerušenie výkonu nemôže slúžiť na to, aby sa\n\n18\n\ntakíto sudcovia mohli vrátiť do aktívneho výkonu sudcovskej funkcie. Alebo dokonca aby sa\ntakýmto spôsobom obchádzala povinnosť navrhnúť ich odvolanie, ako sa to dialo doteraz.\nToto sú teda tri princípy, podľa ktorých budem postupovať pri odvolávaní sudcov\nnad 65 rokov. Domnievam sa, že transparentné zásady, ktoré som dnes oznámil a ktorými\nsa budem riadiť, umožňujú všetkým, aby sa v budúcnosti zodpovedne pripravili na\nprirodzenú generačnú obmenu sudcovského stavu Slovenskej republiky.\nPredsedovia súdov aj minister spravodlivosti sú si vedomí vekovej štruktúry sudcov\nna jednotlivých súdoch. A preto verím, že budú riadne a s dostatočným predstihom konať\ntak, aby mohol byť tento proces v nasledujúcich rokoch rýchlejší a plynulejší. A aby nijako\nnenarušoval plynulý výkon súdnictva.\nCelkom na záver by som chcel povedať toto: Odvolanie sudcu z funkcie z dôvodu\nveku nie je za trest. Nemá ísť a nejde o rozhodnutie založené na kvalite alebo výkonnosti\nsudcu. A rovnako neodvolanie z funkcie nemôže byť považované za akúsi odmenu za\nceloživotnú prácu. Vek 65 rokov stanovuje pre sudcov ústava. Nepovažujem za správne, aby\nsme tu mali niekoľko kategórií sudcov, ktorí tento vek presiahli. Jedna kategória sudcov,\nktorých zaregistruje Súdna rada, navrhne prezidentovi ich odvolanie a ktorí sú odvolaní.\nA iná kategória sudcov, ktorým by funkcia sudcu zostala prakticky na doživotie. To, že sa\ntak dialo doteraz, nepovažujem za správne ani za spravodlivé voči sudcom. A vidím za tým\naj istú diskrimináciu medzi týmito ústavnými činiteľmi. Zaznamenal som tiež diskusie, či\nnezmeniť pravidlá odchodu sudcov v súvislosti s ich vekom.\nHovoril som o tom aj s predsedníčkou Súdnej rady. Ako prezident by som privítal, ak\nby došlo k takej zmene ústavy, ktorá by dosiahnutie veku sudcu spájala s automatickým\nzánikom jeho funkcie. Znamenalo by to posilnenie nezávislosti súdnej moci od výkonnej\nmoci, spravodlivé postavenie pre všetkých sudcov a príspevok k upevneniu právneho štátu.\nDnes je ale našou povinnosťou riadiť sa ústavou a platným právnym stavom – a takto\nbudem postupovať.“\n(Dostupné na https://www.prezident.sk/article/andrej-kiska-oznamil-ako-bude-postupovatpri-sudcoch-nad-65-rokov/)\n35. Ústavný súd konštatuje, že ústava umožňuje prezidentovi na návrh Súdnej rady\nodvolať sudcu staršieho ako 65 rokov, a uzatvára, že po diskusii Súdna rada podala zreteľný\n\n19\n\nnávrh na odvolanie sťažovateľa prezidentovi, ktorý ho vo veku 68 rokov riadne odvolal\nz funkcie sudcu. Nedošlo teda k zásahu do označeného základného práva, a z toho dôvodu\nnemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv, a tak je nutné odmietnuť sťažnosť\nako zjavne neopodstatnenú. To sa vzťahuje aj na akcesorický čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2\nústavy.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. februára 2017\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "sudca-odvolanie z funkcie", "deľba moci", "prezident republiky", "Súdna rada Slovenskej republiky"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f113ff90-d238-4e5f-a2c1-98d5e7d93edb", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2015 z 15. 12. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-12-15", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.298.2015.1"}, {"guid": "ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ea5af38-523c-47cd-b9a8-d17a5f10a57f"}, {"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-21", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:48698cd4-306e-4535-a2b9-29ba071056d8"}, {"guid": "ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/06 z 23. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-23", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c3c3ec1-220f-4420-98f3-cb8e43f7c9ac"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:91a54b7d-00be-4ff3-8bb6-35e03d32e1f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.50.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 50/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/93 z 25. 8. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-08-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.50.1993.1"}, {"guid": "ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 39/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. 6. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-06-02", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45f51d05-ee75-4b22-9254-c3c749683dc9"}], "citovane_v": []}