{"guid": "ussr:585442b5-11aa-4cc3-aa4d-0c2c3ef3c608", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.179.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 179/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 179/2017 z 15. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 179/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.179.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/585442b5-11aa-4cc3-aa4d-0c2c3ef3c608", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.179.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.179.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.179.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 179/2017-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom,\nAdvokátska kancelária, M. Rázusa 14, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 598/2013 z 26. januára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného\n\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 598/2013 z 26. januára 2016 (ďalej aj\n„napadnuté uznesenie“).\n\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný\nsúd“) rozsudkom č. k. 27 C 376/2007-170 z 26. novembra 2008 zamietol žalobu\nsťažovateľa ako žalobcu, ktorou sa domáhal pôvodne určenia neplatnosti kúpnej zmluvy\nzo 4. augusta 2005, predmetom ktorej je dom súp. č. 101 postavený na ploche a nádvorí\nCKN parc. č. 387, garáž postavená na zastavanej ploche a nádvorí CKN parc. č. 386,\nzastavané plochy a nádvoria CKN parc. č. 386 o výmere 921 m², CKN parc. č. 387\no výmere 1288 m² v kat. území\n\nzapísané na\n\n, a to za kúpnu cenu\n\n7 699 999 Sk.\n2.1 Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa\na žalovaných v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 9 Co 436/2014 zo 16. apríla 2015\n(po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku sp. zn. 7 Co 258/2009 z 24. marca 2010\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 107/2012 z 28. apríla 2014) rozsudok súdu\nprvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výroku o trovách konania zrušil\na vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\n2.2 Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie sťažovateľ v časti\npotvrdzujúceho výroku. Žiadal, aby dovolací súd druhostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho\nsúdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [v tom čase platný a účinný § 237 písm. f)\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a rozsudok spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci [v tom čase platný a účinný § 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Najvyšší\nsúd napadnutým uznesením odmietol podané dovolanie sťažovateľa, a to z týchto dôvodov\nuvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia:\n«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok\nsúdu prvého stupňa.\nPodmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle § 238 O.s.p.,\npodľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený\nrozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu\nvysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku odvolacieho súdu,\n\n2\n\nktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku\nsvojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po\nprávnej stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,\nktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153\nods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním žalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho\nsúdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie\nprípustné; prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.\nDovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by\nv konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., ku ktorým je\ndovolací súd povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú\npovinnosť, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238\nO.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v prejednávanej veci nejde\no prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne\nnespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého\nkonania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad\nodňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom alebo\nnesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. pritom\nnie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté\nniektorou vadou uvedenou v § 237 ods. 1 O.s.p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.\nŽalobca v dovolaní nenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle\n§ 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla\nv dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení\nnevyplýva.\nSo zreteľom na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky\nsa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či postupom nižších súdov nebola žalobcovi\nodňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.\nPodľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania\npodľa tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa\núčastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za\n\n3\n\núčelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1\npísm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so\nzákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny\nporiadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo\noznačiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k\nvykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a\nvyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.\nŽalobca videl odňatie možnosti pred súdom konať v tom, že súd prvého stupňa ani\nodvolací súd nevyhodnotil „postupnosť krokov“ ktorá „mala predchádzať ponuke zo strany\nžalovaných 2/ a 3/, a tieto skutočnosti mali byť predmetom dokazovania a právneho\nodôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu“, t.j. súdy sa mali zaoberať otázkou, či\nžalované 2/, 3/ splnili svoju ponukovú povinnosť aj voči sebe navzájom, pretože podľa\nnázoru žalobcu takúto povinnosť mali.\nDovolacia námietka žalobcu, že súdy sa mali zaoberať otázkou, či žalované 2/, 3/\nsplnili ponukovú povinnosť podľa § 140 Občianskeho zákonníka aj voči sebe navzájom (aj\nkeď žalobca túto vadu odôvodňuje § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vyvodzuje z nej\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia), vo svojej podstate predstavuje námietku tzv.\ninej vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; namieta sa tu totiž nedostatočné skutkové\nzistenie. Prípustnosť dovolania však nezakladá skutočnosť, ak súdy svoje rozhodnutie\nzaložili na nesprávnych skutkových zisteniach; nesprávne či nedostatočné skutkové zistenie\nmá za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou\nkonania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (por. napr. R 37/1993, R 125/1999). Rovnako to platí\naj pre dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/\nO.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno\nuplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne posúdenie veci, ale prípustnosť\ndovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku\nupravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému\nrozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti\ndovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani\nzohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.\n\n4\n\nDovolací súd preto ustálil, že súdy nižších stupňov svojim postupom neodňali\nžalobcovi možnosť pred súdom konať.\nPokiaľ žalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov,\nk tomu dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci môže byť odôvodnením\ndovolania len v prípade, ak je dovolanie prípustné (čo nie je preskúmavaný prípad).\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne\nprávne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť\ndovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.\na nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené\n(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za\nnásledok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť\ndovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd\n(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych\nskutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby\ndovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.\nVzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania\nnemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.\nneboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu\nv súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce\nproti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.\nRiadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím\nodvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»\n3. Sťažovateľove námietky proti napadnutému uzneseniu možno rozdeliť do\nviacerých bodov.\n\n5\n\n3.1 Po prvé – sťažovateľ namieta „porušenie základného ľudského práva - práva\nvlastniť majetok rozhodovaním zjavne neodôvodneným a arbitrárnym, a tak z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľným a neudržateľným“. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy\nsvojimi rozhodnutiami poskytli ochranu majetku, ktorý bol nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom. Dovolací súd tieto vady v dovolacom konaní podľa sťažovateľa\nneodstránil. Podľa sťažovateľa pre posúdenie, či skutočne rozhodnutia všeobecných súdov\nsú zaťažené označenými prvkami arbitrárnosti a neudržateľnosti, môže ústavný súd dospieť\niba cez preskúmanie a posúdenie právnych názorov všeobecných súdov, ktoré ich pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Najvyšší súd ako súd\ndovolací podľa názoru sťažovateľa odmietol podané dovolanie napriek zjavne existujúcim\nvadám konania predpokladaných zákonom v ustanoveniach § 237 písm. f) a g) OSP a prijal\nzáver, že vo veci nemožno vyvodiť žiadny dôvod prípustnosti dovolania, a preto nie je daná\nmožnosť, aby sa dovolací súd zaoberal dovolaním napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho\nvecnej správnosti a dovolanie odmietol.\n3.2 Po druhé – podľa sťažovateľa došlo k porušeniu „práva sťažovateľa ako\núčastníka konania na zákonného sudcu v konaní pred odvolacím súdom a odňatie možnosti\nkonať pred súdom postupom súdu“. Sťažovateľ dôvodí, že právna vec bola po podaní\nodvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 27 C 376/2007-170 z 26. novembra 2008\npridelená na krajskom súde do senátu 7Co, ktorý rozhodoval v zložení predseda senátu\nJUDr. Milan Cíbik a členovia Mgr. František Dulačka a JUDr. Katarína Potocká,\na v odvolacom konaní rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 7 Co 258/2009\nz 24. marca 2010. Po zrušení tohto rozsudku dovolacím súdom a vrátení veci na ďalšie\nkonanie a nové rozhodnutie bola vec na krajskom súde pridelená do senátu 9Co, ktorý\nrozhodoval v zložení predseda senátu JUDr. Ladislav Mejstrík a členovia JUDr. Jana\nKotrčová a JUDr. Ján Burik. Sťažovateľ uvádza, že ako účastník v procesnom postavení\nnavrhovateľa o zmene zloženia prakticky celého senátu krajského súdu nebol informovaný,\nkrajský súd ho na tento fakt neupozornil a o vykonanej zmene fakticky ani nevedel.\nDozvedel sa to až z doručeného rozsudku odvolacieho súdu a teraz mu nie je známe,\nna základe akých skutočností, resp. z akých dôvodov k zmene senátu a členov senátu vôbec\n\n6\n\ndošlo. Podľa sťažovateľa z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania bol porušením práva na\nzákonného sudcu naplnený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.\n3.3 Po tretie – sťažovateľ namieta „odňatie možnosti konať pred súdom postupom\nsúdu porušením procesného práva navrhovateľa podľa § 118 ods. 4 OSP v prvostupňovom\nkonaní“. Sťažovateľ uvádza, že obsah zápisnice z posledného pojednávania pred\nprvostupňovým súdom uskutočneného 26. novembra 2008 nesporne preukazuje, že súd\nnepostupoval v súlade s právnou úpravou § 118 ods. 4 OSP a účastníkov pred skončením\ntohto pojednávania nevyzval, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k jeho\nprávnej stránke veci. Týmto sťažovateľovi ako účastníkovi konania podľa jeho slov\nprvostupňový súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľa\ntúto závažnú procesnú vadu konania v odvolacom konaní odvolací súd neodstránil.\nV dovolacom konaní najvyšší súd ako súd dovolací túto vadu konania nezistil alebo\nnevyhodnotil ako dôvod prípustnosti podania dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.\n3.4 Po štvrté – sťažovateľ poukazuje na „odňatie možnosti konať pred súdom\npostupom súdu pri zmene účastníka konania na strane odporcov“. Sťažovateľ prezentuje,\nže z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že po\nporučiteľke ‒ odporkyni v 3. rade\n,\n\n,\n\nsú dedičmi zo zákona\n,\n\na\n\nkonanie po poručiteľke\n\n,\n. Dedičské\n\nbolo podľa sťažovateľa uznesením okresného\n\nsúdu sp. zn. 15 D 700/2009 z dôvodu, že poručiteľka nezanechala žiadny majetok,\nzastavené. Sťažovateľ uvádza, že podľa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku\ns dedičmi odvolací súd ďalej konal v zmysle § 104 ods. 2 a § 107 ods. 3 OSP. Podľa názoru\nsťažovateľa odvolací súd zmenu účastníka na strane odporcov mal v konaní riešiť\nspôsobom, ktorý bez akýchkoľvek pochybností bude preukazovať túto zmenu. Takýmto\nspôsobom by malo byť podľa sťažovateľa rozhodnutie súdu vydané vo forme písomného\nuznesenia, ktorým rozhodne o tom, s kým bude ďalej v konaní pokračovať. Krajský súd\npodľa sťažovateľa však s dedičmi po odporkyni v 3. rade v konaní pokračoval bez vydania\ntakého právne konformného procesného rozhodnutia. Súčasne sťažovateľ zastáva názor, že\nproti tomuto uzneseniu zákon pripúšťa podanie odvolania. Podľa sťažovateľa nie je\na nemôže byť procesne ani ústavne konformné, že sťažovateľ sa až z rozsudku odvolacieho\n7\n\nsúdu vo veci samej, ktorým sa konanie končí, dozvie, že došlo k zmene účastníkov na strane\nodporcov, a dedičia po odporkyni v 3. rade sa dozvedia, že sú (boli) účastníkmi\nobčianskoprávneho konania v procesnom postavení odporcov. Sťažovateľ zastáva názor, že\ntakýmto postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, a tým aj\nk porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušeniu\npráva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n3.5 Po piate – sťažovateľ namieta „odňatie možnosti konať pred súdom postupom\nsúdu pri odňatí možnosti byť prítomný na vyhlásení rozsudku pred krajským súdom“.\nOdvolací súd v konaní odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že mu\nv procesnom postavení navrhovateľa riadne neoznámil miesto a čas vyhlásenia rozsudku\nv odvolacom konaní. Odvolací súd sťažovateľovi neoznámil skutočnosť vyhlásenia\nrozhodnutia bez nariadenia pojednávania takým spôsobom, aby sa o tom mohol aj reálne\ndozvedieť. Najvyšší súd ako súd dovolací túto vadu konania podľa sťažovateľa nezistil\nalebo nevyhodnotil ako dôvod prípustnosti podania dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.\nSúčasne tým najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa porušil jeho základné právo na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n3.6 Po šieste – sťažovateľ uvádza, že v jeho veci ide aj o „odňatie možnosti konať\npred súdom postupom súdu a porušenie práva rovnosti účastníkov pred súdom tým, že súd\nbez právne relevantných dôvodov odmietol vykonanie dôkazu výsluchom odporkyne v rade\n3)“. Sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa v konaní pred súdom prvého stupňa\nnavrhol na pojednávaní konanom 26. novembra 2008 doplnenie dokazovania výsluchom\núčastníka ‒ odporkyne v 3. rade\n\n. Prvostupňový súd tento návrh na\n\ndoplnenie dokazovania podľa názoru sťažovateľa arbitrárne, bez akéhokoľvek odôvodnenia\nodmietol. Sťažovateľ tento postup hodnotí ako porušenie rovnosti zbraní účastníkov\nkonania, pretože v konaní pred súdom mu neboli dané možnosti uplatniť práva účastníkovi\nv takom rozsahu ako protistrane.\n3.7 Po siedme – sťažovateľ vidí postup všeobecných súdov ako „odňatie možnosti\nkonať pred súdom postupom súdu pri doručovaní súdnych rozhodnutí“. Podľa sťažovateľa\n\n8\n\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 107/2012 z 28. apríla 2014, ktorým najvyšší súd\nzrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 258/2009 z 24. marca 2010 a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie, a doplňujúce uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Cdo 107/2012 z 27. októbra 2014 doručoval okresný súd súdnym vykonávateľom formou\ndoručenia do vlastných rúk a 25. februára 2015 doručil tieto priamo sťažovateľovi. Ich\ndoručenie sťažovateľ potvrdil svojím podpisom na doručenke. Sťažovateľ poukazuje, že\nv priebehu opísaného dovolacieho konania zmenil právneho zástupcu a v čase vydania\na doručovania opísaných uznesení najvyššieho súdu bol jeho právnym zástupcom pre celé\nkonanie advokát JUDr. Ľubomír Janíček. Opísané uznesenia najvyššieho súdu však podľa\nsťažovateľa advokátovi JUDr. Ľubomírovi Janíčkovi (právnemu zástupcovi pre celé\nkonanie) doručovacím okresným súdom neboli dosiaľ doručené. Sťažovateľ zároveň\nuvádza, že krajský súd v štádiu po vrátení veci dovolacím súdom konal ako s právnym\nzástupcom sťažovateľa s advokátom JUDr. Ľubomírom Janíčkom. Rozsudok krajského\nsúdu sp. zn. 9 Co 436/2014 zo 16. apríla 2015 vydaný po vrátení veci najvyšším súdom\nkrajskému súdu bol sťažovateľovi doručený prostredníctvom advokáta JUDr. Ľubomíra\nJaníčka. JUDr. Ľubomír Janíček však podľa sťažovateľa v základnom konaní nebol\njeho právnym zástupcom pre celé konanie a po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn.\n7 Co 258/2009 z 24. marca 2010 a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie\ndovolacím súdom sťažovateľ JUDr. Ľubomíra Janíčka na svoje zastupovanie v základnom\nkonaní, súčasťou ktorého je aj odvolacie konanie pred krajským súdom, nesplnomocnil.\nPodľa sťažovateľa v jednom i druhom prípade však právnym zástupcom navrhovateľa pre\ncelé konanie nie je a nemohol byť advokát JUDr. Ľubomír Janíček, ktorému bol rozsudok\nkrajského súdu sp. zn. 9 Co 436/2014 zo 16. apríla 2015 doručovaný a doručený, a toto\ndoručenie bolo v konaní vyhodnotené ako doručenie rozsudku sťažovateľovi do vlastných\nrúk. Po doručení rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 436/2014 zo 16. apríla 2015\nadvokátovi JUDr. Ľubomírovi Janíčkovi treba podľa sťažovateľa existujúci stav vyhodnotiť\nako procesný stav konania, ktorý sa nachádza vo fáze po vydaní rozsudku krajského súdu,\nktorý však ešte nenadobudol právoplatnosť pre jeho nedoručenie všetkým účastníkom\nkonania. Z toho podľa sťažovateľa vyplýva záver, že ním podané dovolanie bolo zrejme\npodané predčasne. Sťažovateľ však dovolanie podal, pretože rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 9 Co 436/2014 zo 16. apríla 2015 bol súdom označený ako právoplatný. Opísaným\n\n9\n\npostupom doručovania došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušeniu práva na spravodlivý súdny proces\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Najvyšší súd SR uznesením č.k.: 4 Cdo 598/2013 zo dňa 26.01.2016 porušil ústavné\nprávo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo\nna súdnu ochranu podľa [čl.] 46 ods. 1 Ústavy SR a pre porušenie ľudských práv\na základných slobôd právo na spravodlivý súdny proces podľa [čl.] 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nZrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu č.k. 4 Cdo 598/2013 zo dňa 26.01.2016, a vec\nsa vracia na ďalšie konanie.\nPorušovateľ je povinný navrhovateľovi zaplatiť 355,72 Eur ako náhradu trov\nkonania titulom právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané\nnáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\n\n10\n\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nIII.\n7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,\nak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval\nv čase rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením § 236 a nasl. OSP.\n7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 OSP výslovne vyplývalo, že\ndovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto\nzákonného ustanovenia.\n7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako\nsi ju posúdi najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako\nústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\nupravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase\nrozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho\ndôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka\n11\n\nposúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže\nviesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).\nNajvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky 1/2016),\npodľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie\nrozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,\nmôže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/\nObčianskeho súdneho poriadku.“\n7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\npričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by\nnemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu. Najvyšší súd dal jasnú odpoveď\nna prítomnosť dovolacích dôvodov namietaných sťažovateľom: „Žalobca v dovolaní\nnenamietal, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/\na g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.\nPrípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. ... So zreteľom na obsah\ndovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky sa dovolací súd osobitne\nzameral na skúmanie, či postupom nižších súdov nebola žalobcovi odňatá možnosť pred\nsúdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ... Dovolacia námietka žalobcu, že súdy sa\nmali zaoberať otázkou, či žalované 2/, 3/ splnili ponukovú povinnosť podľa § 140\nObčianskeho zákonníka aj voči sebe navzájom (aj keď žalobca túto vadu odôvodňuje § 237\nods. 1 písm. f/ O.s.p. a vyvodzuje z nej nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia),\nvo svojej podstate predstavuje námietku tzv. inej vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.;\nnamieta sa tu totiž nedostatočné skutkové zistenie. Prípustnosť dovolania však nezakladá\nskutočnosť, ak súdy svoje rozhodnutie založili na nesprávnych skutkových zisteniach;\nnesprávne či nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho\nrozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (por.\nnapr. R 37/1993, R 125/1999). Rovnako to platí aj pre dovolateľom namietané nesprávne\nprávne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je\n\n12\n\nprípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),\nsamo nesprávne posúdenie veci, ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je\nv ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný\nprostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie\nsú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie\npodrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti\nrozhodnutia. Dovolací súd preto ustálil, že súdy nižších stupňov svojim postupom neodňali\nžalobcovi možnosť pred súdom konať.“\n7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ\nzávery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú\nzjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd\nnemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na\nzáklade prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.\n7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti\ndovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) a g) OSP,\nna údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazuje aj vo svojej sťažnosti (sťažovateľ\nuvádza 7 pochybení všeobecných súdov, ktoré podľa neho spadajú pod ustanovenie § 237\nods. 1 písm. f) a g) OSP – pozri body 3.1 až 3.7)] je vzhľadom na skutkový stav\nv sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.\n8. Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. marca 2017\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "opravný prostriedok-mimoriadny", "dovolanie-prípustnosť", "dovolanie-dovolacie dôvody"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 398/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 398/08 z 1. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-01", "citacie_n": 420, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:74f17f60-1a62-4a15-ad45-a5c834ce0a12"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "da82b666-7257-4263-9fe3-4a6b33ff3778:cb47519c-2a6f-42ff-beb9-9ae09271e1e0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2114219674.2", "spisova_znacka": "9Co/436/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/436/2014 z 28. 1. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-01-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2114219674.2"}], "citovane_v": []}