{"guid": "ussr:b3e52e00-c94f-4704-bb13-51cb527f8d5b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.184.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2017 z 15. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 184/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.184.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-03-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/b3e52e00-c94f-4704-bb13-51cb527f8d5b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.184.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.184.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.184.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 184/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n\n, zastúpenej advokátom\n\nJUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa\nčl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 14 Co 55/2012 z 12. februára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 Cdo 319/2013 z 23. júla 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n, o d m i e t a ako zjavne\n\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra\n2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1\nListiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 55/2012 z 12. februára 2013 (ďalej\naj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 319/2013 z 23. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o návrhu\n(ďalej len „navrhovateľ“), na určenie\nneplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.\nO návrhu rozhodol Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom\nč. k. 13 C 33/2011-136 zo 4. novembra 2011 tak, že určil, že okamžité skončenie\npracovného pomeru navrhovateľa u sťažovateľa dané sťažovateľom navrhovateľovi listom\nz 22. decembra 2010 je neplatné.\nProti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd\nnapadnutým rozsudkom z 12. februára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým uznesením z 23. júla 2015 tak, že dovolanie odmietol.\nSťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie sú arbitrárne a nie\nsú riadne odôvodnené. Podľa sťažovateľa krajský súd nereagoval na jeho odvolaciu\nargumentáciu dostatočne špecificky a presvedčivo.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n«22. Druhoinštančný Krajský súd v Bratislave v Rozsudku KS síce na jednej strane\nskonštatoval, že údajne neobstoja námietky Sťažovateľa (ako odporcu) o nedostatočnom\nzistení skutkového stavu o nesprávnych skutkových zisteniach, avšak žiadnym relevantným\n\n2\n\nspôsobom nezdôvodnil údajnú nedôvodnosť uvedených námietok, ktoré tvorili kruciálnu\nčasť Odvolania Sťažovateľa. Zdôvodnenie odvolacieho súdu totiž vychádzalo zo záveru,\nže súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z vykonaného dokazovania\n(aj z dokazovania, ktoré navrhol vykonať Sťažovateľ na preukázanie svojich tvrdení, a to\nzápisnicami z pracovných porád, výsluchom svedka). Predmetnými námietkami Sťažovateľa\npritom bola namietaná inter alia skutočnosť, že prvostupňový súd v Rozsudku OS k projektu\nzaujal názor, že údajne žiadne závažné porušenie pracovnej disciplíny\npreukázané nebolo a navyše ho údajne nemal potvrdiť ani svedok - pán\n\n(ďalej len\n\n„Svedok“), priamy nadriadený Navrhovateľa. Sťažovateľ pritom v Odvolaní poukázal na\nzjavne nesprávny názor prvostupňového súdu dôvodiac, že na súdnom pojednávaní\nkonanom na predmetnom prvostupňovom súde dňa 22. 09. 2011 bol vypočutý Svedok\npôsobiaci u Sťažovateľa na pozícii investičného manažéra, ktorý bol v rozhodnom čase\npriamym nadriadeným Navrhovateľa. Svedok pri výsluchu uviedol, že po výpovedi zo strany\nNavrhovateľa tento odmietol vykonávať akékoľvek úkony v rámci projektu\n\n.\n\nSvedok zároveň potvrdil, že Navrhovateľ odmietol vykonávať činnosti, ktoré mali smerovať\nk inkasu. ...\n24. Podľa názoru Sťažovateľa bolo teda jednoznačné, že Navrhovateľ vedome,\númyselne a závažne porušil svoje povinnosti, ktoré mu boli uložené, čo bolo riadne\npreukázané výsluchom Svedka. Za daného stavu nebolo podľa nášho názoru spravodlivé\npožadovať od Sťažovateľa ako zamestnávateľa, aby pre uvedenú skutočnosť naďalej\nzamestnával Navrhovateľa ako zamestnanca, ktorý expressis verbis deklaroval, že žiadne\nzo zverených povinností a úloh v rámci predmetného projektu plniť nebude. Sťažovateľ\nzároveň považuje za absurdné považovať výslovné a faktické odmietnutie vykonávania\nuložených úloh zamestnancom len za nenaplnenie očakávania zamestnávateľa, ktoré by už\nsamo o sebe nemalo zakladať možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany\nzamestnávateľa. Je podľa názoru Sťažovateľa absolútne neprípustné, aby zamestnanec bez\nrelevantného dôvodu odmietal vykonávanie zamestnávateľom mu uložených úloh alebo aby\nsi dokonca vyberal, ktoré zo zverených úloh vykonávať bude a ktoré nie.\n25. Zároveň by v tejto súvislosti bolo naozaj nespravodlivé požadovať od\nzamestnávateľa, aby zamestnancovi, vedome odmietajúcemu plniť zverené úlohy, dokonca\n\n3\n\nvyplácal rovnakú mzdu ako inému zamestnancovi na rovnakom zamestnaneckom poste,\nktorý riadne plní zverené pracovné úlohy...\n26. K okolnosti uvádzanej odvolacím súdom v Rozsudku KS, že údajne nepresvedčivo\nvyznieva tvrdenie Sťažovateľa o nutnosti jeho pristúpenia k okamžitému skončeniu\npracovného pomeru Navrhovateľa (po tom, čo Navrhovateľ priamo odmietol výkon práce),\nhoci Navrhovateľ už v minulosti svoje pracovné povinnosti dlhodobo riadne neplnil\n(a napriek tomu s ním Sťažovateľ nerozviazal pracovný pomer výpoveďou), považuje\nSťažovateľ za nenáležité. Ak aj Sťažovateľ v minulosti toleroval neplnenie pracovných\npovinností zo strany Navrhovateľa riadne a včas, neznamená to ešte, že by bolo od neho\nmožné spravodlivo žiadať, aby toleroval aj jednostranné odmietnutie vykonávania\nzverených úloh zo strany Navrhovateľa, ktorý dokonca expressis verbis deklaroval,\nže žiadne zo zverených povinností a úloh v rámci predmetného projektu plniť nebude.»\nSťažovateľ poukazuje na to, že pracovnoprávne vzťahy sa vyznačujú aspektom\nnadriadenosti a podriadenosti, pričom je to výkon závislej práce podľa pokynov\nzamestnávateľa. Rovnako tak zákonná ochrana zamestnancov nesmie neprimerane\nzasahovať do práv a oprávnených záujmov zamestnávateľov.\nSťažovateľ zároveň namieta aj výrok napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým\nrozhodol o trovách odvolacieho konania, a poukazuje na § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“), z ktorého vyplýva, že súd musí špecifikovať vo výroku trovy\nprávneho zastúpenia a iné trovy. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uvádza:\n„... výrok Rozsudku KS o náhrade trov konania túto zákonnú požiadavku celkom\nzjavne nespĺňa, keďže sa v ňom uvádzajú len trovy konania bez osobitnej špecifikácie trov\nprávneho zastúpenia a iných trov konania. Z odôvodnenia Rozsudku KS vyplýva,\nže odvolací súd prisúdil Navrhovateľovi okrem trov právneho zastúpenia aj náhradu\ncestovného Navrhovateľa (jednalo sa však o náhradu cestovného priamo Navrhovateľa\na nie jeho právneho zástupcu), pritom výška cestovného je zjavne nepreskúmateľná, keďže\nje v Rozsudku KS vyjadrená len peňažnou sumou (bez uvedenia čo i len napr. spôsobu\ndopravy). Odkaz odvolacieho súdu na správnosť vyčíslenia cestovného Navrhovateľom\nje na preskúmanie jej správnosti zjavne nepostačujúca, keďže takéto vyčíslenie nie je\n\n4\n\nobsahom a ani súčasťou Rozsudku KS. Nehovoriac už o tom, že vychádzajúc zo znenia\nRozsudku KS, sa súd žiadnym preskúmateľným spôsobom nezaoberal účelnosťou\npredmetnej náhrady cestovného Navrhovateľa, ktorá mu bola Rozsudkom KS priznaná.“\nSťažovateľ napokon poukazuje na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý\n„skonštatoval, že neúplnosť skutkových zistení, nesprávnosti skutkových záverov, nesprávne\nvyhodnotenie dôkazov, rovnako ako nepreskúmateľnosť a nedostatok riadneho odôvodnenia\nrozhodnutia nezakladajú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 OSP. Sťažovateľ má\nza to, že aj z uvedeného dôvodu, by mali byť Sťažovateľom namietané porušenia\ndeklarovaných článkov Ústavy SR, Dohovoru..., a Listiny... predmetom prieskumu zo strany\nÚstavného súdu Slovenskej republiky.“.\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1\nÚstavy SR, základné právo Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 6\nods. 1 Dohovoru... a článku 36 ods. 1 Listiny..., Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3 Cdo 319/2013 zo dňa 23. 07. 2015, ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n14 Co/55/2012-171 zo dňa 12. 02. 2013 porušené boli.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 319/2013 zo dňa 23. 07. 2015, ako\naj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co/55/2012-171 zo dňa 12. 02. 2013\nsa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania\ntitulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave\nsú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n5\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\n\n6\n\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale\nnemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\n\n7\n\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\nII.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu\nJednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie\nv lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná\na začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia\no inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom\nustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej\nlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.\nIV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).\nÚstavný súd v prípade sťažovateľa vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.\nI. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné\npodanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú\naj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov,\nkeď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom\ndovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného\nsúdu nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré\npredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou\nsťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36\nods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nz 12. februára 2013, z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.\n\n8\n\nKrajský súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu zo 4. novembra\n2011, ktorým tento určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa\nu sťažovateľa je neplatné. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol tieto právne závery:\n«Neobstoja námietky odporcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu,\no nesprávnych skutkových zisteniach, o nesprávnom právnom posúdení veci, ani\no arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní\nvychádzal z vykonaného dokazovania (aj z dokazovania, ktoré navrhol vykonať odporca\nna preukázanie svojich tvrdení, a to zápisnicami z pracovných porád, výsluchom svedka\n), pričom odporca žiadne iné návrhy na vykonanie dokazovania\nnemal. Súd prvého stupňa zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, prečo ani jeden z dôvodov\nokamžitého skončenia pracovného pomeru nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny\nnavrhovateľom v takej intenzite, ktoré by oprávňovalo odporcu (zamestnávateľa) skončiť\ns ním pracovný pomer týmto výnimočným spôsobom. Odvolací súd zdôrazňuje, že\nhodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu, pričom súd\nnie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo inom internom\npredpise alebo pokyne vedúceho zamestnanca hodnotí určité konanie zamestnanca ako\nporušenie pracovnej disciplíny.\nOdporca v konaní tvrdil, že navrhovateľ svoje pracovné povinnosti dlhodobo riadne\nneplnil. Napriek tomu s ním nerozviazal pracovný pomer výpoveďou, a dokonca nedostatky\nv práci (okrem jediného písomného upozornenia z 30. 11. 2010 na neplnenie si pracovných\npovinností z dôvodu neskorého príchodu na pracovisko dňa 29. 11. 2010) neboli\nnavrhovateľovi ani nikdy vytknuté písomne jeho priamym nadriadeným, ani vedením\nspoločnosti. Nesplnenie stanovených úloh navrhovateľom nevyplýva ani zo zápisníc\nz pracovných porád, údajné ústne „výtky“ odporca v konaní bez pochybností nepreukázal.\nNepresvedčivo preto vyznieva tvrdenie odporcu, že po tom, čo navrhovateľ priamo odmietol\nvýkon práce na projekte\n\npristúpil k okamžitému skončeniu pracovného\n\npomeru navrhovateľa, lebo bolo pre neho neprijateľné, aby vyčkal do uplynutia výpovednej\nlehoty na základe výpovede navrhovateľa zo dňa 8. 12. 2010, resp. aby mu sám dal\nvýpoveď.\nPodľa názoru odvolacieho súdu rozhodol prvostupňový súd v danej veci v súlade\nso zákonom, keď dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné,\n\n9\n\npretože žiadny z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno považovať\nza závažné porušenie pracovnej disciplíny.\nPretože nebol dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,\nodvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.\npotvrdil.»\nVýrok o trovách konania odôvodnil krajský súd v napadnutom rozsudku takto:\n„O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1\nO. s. p., v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi priznal náhradu trov vo výške\n217,24 eura, z toho 161,04 eura na náhradu trov právneho zastúpenia (za dva úkony\nprávnej služby - vyjadrenie navrhovateľa z 24. 1. 2012 k odvolaniu odporcu vo výške\n58,69 eura + paušálna náhrada 7,63 eura, účasť na pojednávaní dňa 12. 2. 2013 vo výške\n60,07 eura + paušálna náhrada 7,81 eura, spolu 134,20 eura + DPH), a 56,20 eura\nna náhradu cestovného navrhovateľa na pojednávanie pred odvolacím súdom, tak ako\nich vyčíslil právny zástupca navrhovateľa v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z.“\nÚstavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal\nzo svojho\n\nustáleného\n\nprávneho\n\nnázoru,\n\npodľa\n\nktorého\n\nodôvodnenia\n\nrozhodnutí\n\nprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,\nIII. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska\npredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku\nkomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,\nako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania\n(IV. ÚS 350/09).\nÚstavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu zo 4. novembra 2011,\nktorým tento určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Okresný súd\nv relevantnej časti odôvodnenia uviedol:\n«Po vykonanom dokazovaní a s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia\ndospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný.\n\n10\n\nOdporca skončil okamžite pracovný pomer s navrhovateľom pre závažné porušenie\npracovnej disciplíny, pričom súd vzhľadom na vykonané dokazovanie ustálil, že odporca\nžiadne závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa nepreukázal.\nV písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru odporca uvádza\nskutočnosti, ktoré vytvárajú dojem, že odporca bol s pracovným nasadením navrhovateľa\ndlhšiu dobu nespokojný, čo vyústilo do napadnutého okamžitého skončenia pracovného\npomeru s ním, avšak žiadny s uvádzaných dôvodov nie je možné kvalifikovať ako závažné\nporušenie pracovnej disciplíny v zmysle Zákonníka práce v takej intenzite, že by\nodôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru.\nOdporca nepreukázal, že by písomne navrhovateľa na porušovanie pracovnej\ndisciplíny upozorňoval. Tu súd uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru je\nvýnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru. Závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny navrhovateľom bol v tomto konaní povinný odporca preukázať, pričom súd má za\nto, že odporca žiadne závažné porušenie nepreukázal. Odporca preukázal jediný\nnedostatok, ktorý však nie je možné kvalifikovať ako závažný, ale jedine ako bežný\nnedostatok v práci (tento by mohol zakladať dôvod na upozornenie navrhovateľa na menej\nzávažné porušenie pracovnej disciplíny), a to navrhovateľom oneskorene zaslanú žiadosť\nna\n\nohľadom dotácií na družstvá, pričom túto úlohu navrhovateľ splnil s oneskorením\n\npár dní. Na činnosť odporcu to však nemalo žiadny negatívny dopad, nebola tým spôsobená\nžiadna škoda ani iný následok.\nČo sa týka ďalších dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru, uvádzaných\nnavrhovateľom, nebol podľa názoru súdu preukázaný žiaden z nich. Odporca nepreukázal,\nže navrhovateľ bol zodpovedný za prípravu podkladov pre\njednoznačne zamestnankyňa\n\n, zodpovedná bola\n\n(ako vyplýva zo zápisnice z pracovnej porady) a táto\n\ni úlohu splnila, naviac, stretnutie s\n\nsa neuskutočnilo. K projektu\n\nsúd zastáva názor, že žiadne závažné porušenie pracovnej disciplíny preukázané taktiež\nnebolo, a nepotvrdil ho ani svedok\n\npriamy nadriadený navrhovateľa. Tento na\n\nprojekte pracoval tiež, pričom podľa jeho výpovede uzavrel len jednu dohodu, za čo nebol\nnijakým spôsobom sankcionovaný. Odporca taktiež nepreukázal žiadnym dôkazom, že\nby poveril vedením projektu „\n\npráve navrhovateľa. Svedok\n\nuviedol, že\n\nprojekt beží od roku 2007 a že sa v ňom v podstatne nikdy nič nedialo. Bodom 4 okamžitého\n\n11\n\nskončenia pracovného pomeru sa súd nezaoberal, nakoľko v ňom odporca len konštatuje,\nže navrhovateľ bol upozornený na neskoré príchody do práce, bez uvedenia ďalších\nskutočností.\nZáverom súd už len konštatuje, že nespokojnosť odporcu s prácou navrhovateľa,\nktorý podľa subjektívneho názoru odporcu nenaplnil jeho očakávania, nemôže byť dôvodom\nna okamžité skončenie pracovného pomeru s ním, pričom žiadne závažné porušenie\npracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa v konaní preukázané nebolo.\nÚčastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť (§ 120 ods. 1 O. s. p.), t. j.\npovinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej\npovinnosti odporcu v tomto prípade malo za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa\nnavonok prejavila vyhovením návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia\npracovného pomeru. V konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného\npomeru je dôkazné bremeno na zamestnávateľovi. Odporca neuniesol v konaní dôkazné\nbremeno na svoje tvrdenia ako to ustanovuje § 120 O. s. p. a preto súd návrhu v celom\nrozsahu vyhovel.\nSúd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že okamžité skončenie\npracovného pomeru je neplatné a dané v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce, preto\nsúd návrhu v celom rozsahu vyhovel.»\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom\nokresného súdu vyplýva, že konajúce súdy sa zamerali na skutkové vymedzenie dôvodov\nokamžitého skončenia pracovného pomeru. Konajúce súdy dospeli k záveru, že sťažovateľ\nnepreukázal, že by navrhovateľa písomne upozorňoval na porušovanie pracovnej disciplíny.\nZ účastníckych výpovedí, výsluchu svedka –\n\na zo zápisníc z pracovných\n\nporád dospel k záveru, že sťažovateľ preukázal, že navrhovateľ nesplnil pracovnú úlohu\nv stanovenej lehote – odoslanie žiadosti\n\n, uvedené\n\npochybenie však podľa konajúcich súdov nebolo možné posudzovať ako závažné porušenie\npracovnej disciplíny aj vzhľadom na absenciu škody alebo iného následku pre sťažovateľa\nako zamestnávateľa. Pokiaľ ide o projekt\n\nz vykonaného dokazovania\n\npodľa konajúcich súdov nevyplynul záver o závažnom porušení pracovnej disciplíny\nnavrhovateľa. Odôvodnenia rozsudkov konajúcich súdov obsahujú analýzu uvedenej veci,\n\n12\n\nnapr. poukazujú na nariadené predbežné opatrenie, ktoré sťažovateľovi zakazovalo nakladať\ns predmetnými pohľadávkami a aj porovnáva činnosť svedka a navrhovateľa na uvedenom\nprojekte. K obdobnému záveru dospel aj v súvislosti s projektom\n\n, kde navyše\n\nnebolo zrejmé, že vedením tohto projektu bol poverený navrhovateľ.\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnení rozsudkov krajského súdu a okresného súdu\ndospel k záveru, že krajský súd odôvodnil svoj rozsudok primeraným spôsobom, jednotlivé\nskutkové zistenia vyplývajú z vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú\nlogické a predstavujú jeden z možných spôsobov právneho posúdenia zisteného skutkového\nstavu. Toto právne posúdenie je založené na primeranej aplikácii a výklade § 68 ods. 1 a 2\na § 70 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Zákonník práce“). Predmetný výklad citovaných ustanovení je logický, krajský súd svoje\nzávery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené\na arbitrárne.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú\nsituáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd,\nktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov\nrozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla\nv rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m. IV. ÚS 135/2012).\nSkutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom\nvýlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané\nskutočnosti nijako neindikujú také pochybenia v napadnutom rozsudku krajského súdu\nv spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by\nvytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa\nústavy, listiny a dohovoru.\n\n13\n\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa smerujúcu k výroku napadnutého rozsudku,\nktorým krajský súd priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania,\nústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že pochybenia\npri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,\nna základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže\núčastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,\nt. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,\npostupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli\niba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym\nspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,\nIV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).\nSťažovateľ bol zaviazaný nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 217,24 €,\npričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že trovy právneho zastúpenia\npredstavujú 161,04 € ‒ za dva špecifikované úkony právnej služby a 56,20 € predstavuje\nnáhradu cestovného navrhovateľa na pojednávanie pred odvolacím súdom. Pokiaľ ide\no námietku sťažovateľa, je potrebné pripustiť, že odvolací súd túto sumu cestovného\nnešpecifikuje. Napriek tomu ústavný súd dospel k záveru, že toto pochybenie krajského\nsúdu – aj s prihliadnutím na sumu náhrady – nemá samo osebe takú závažnosť, aby viedlo\nk záveru o porušení sťažovateľom označených práv.\nV tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného\nsúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych\npredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje\nsvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie\nzákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti\nnezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len\nna jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné\na neudržateľné.\n\n14\n\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho\nsúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny\nnázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného\nsúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Zákonníka práce krajským súdom\nako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nuznesením najvyššieho súdu\nNajvyšší súd napadnutým uznesením z 23. júla 2015 odmietol dovolanie sťažovateľa.\nV odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade dospel k záveru, že prípustnosť dovolania\nz § 238 OSP nevyplýva. Následne, vychádzajúc z dovolacej argumentácie sťažovateľa,\nskúmal existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP, pričom v tejto súvislosti uviedol tieto\nprávne závery:\n„5. K tej časti dovolania, v ktorej odporca namieta nesprávnosti postupu súdov\nv procese dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov, prípadne pri obstarávaní skutkových\npodkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza nasledovné:\n5.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov\nnejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný\nza dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď viaceré\nrozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,\n5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).\n5.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované\ndôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237\n\n15\n\npísm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať\n(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).\n5.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237\nO. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho\nrozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá\nprípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).\n5.4. Dovolateľ za porušenie procesných oprávnení zakladajúcich vadu konania\nv zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. označil aj postup odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru\nneodstránil pochybenia súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného\ndokazovania (najmä výpovede svedka\n\n, priameho nadriadeného\n\nnavrhovateľa, ktorý potvrdil viaceré porušenia pracovnej disciplíny uvedené v okamžitom\nzrušení pracovného pomeru). V prípade obdobných dovolacích námietok najvyšší súd vo\nsvojich rozhodnutiach konštatuje, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na\nvšetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Pri\nhodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí\nz hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade\nnie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska\npravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.\nRozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť\nprípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá\nprípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy\ndovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom\nnevykonáva (viď § 243a ods. 2 O. s. p.) a už preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha\nprehodnocovať dôkazy vykonané prvostupňovým alebo odvolacím súdom. ...\n6. Dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti vyplývajúce z § 157\nods. 2 O. s. p., je nekonkrétne, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené. Podľa jeho názoru je\ntoto rozhodnutie nepreskúmateľné.\nNepreskúmateľnosť rozhodnutia je ale judikatúrou najvyššieho súdu (viď\nR 111/1998) považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), teda nie\n\n16\n\nza procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa záveru dovolacieho súdu\nje názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie\nje dôvod odkloniť sa od tohto judikátu. Uvedená právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti\nvyplýva aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn.\n1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009,\n5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011,7 Cdo 109/2011, resp.\n1 ECdo 10/2014).\nSprávnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho\nrozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky... o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali\nna právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.\nI. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,\nIII. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). ...\nI keby teda napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné\n(dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania\nodporcu.\n7. Odporca dovolaním napadol aj výrok o trovách (prvostupňového i odvolacieho)\nkonania. Táto časť jeho dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou\nrozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O. s. p.).\nVzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba\nprípustnosť dovolania smerujúceho proti uvedenému uzneseniu posudzovať podľa\nustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.).\nDovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239\nods. 1 a 2 O. s. p. V zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.\nneplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Zo spisu pritom nevyplýva, že\nby pri rozhodovaní o trovách konania došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O. s. p.“\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že v predmetnej veci\ndovolanie nebolo prípustné podľa § 238 OSP a nebol daný ani dovolací dôvod podľa § 237\npísm. f) OSP – poukázal na to, že jednotlivé námietky sťažovateľa v dovolaní nenaplnili\ndovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP v tom zmysle, ako ho vymedzila doterajšia\n\n17\n\njudikatúra najvyššieho súdu. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva záver, že\nnedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nepovažuje za vadu podľa § 237 písm. f) OSP, ale\nza tzv. inú vadu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť\ndovolania.\nPodľa ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil\ndôvody, pre ktoré odmietol dovolanie sťažovateľa. Ústavný súd nepovažuje napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, prípadne zjavne neodôvodnené, preto je ústavne\nudržateľné.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. marca 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť", "zamestnanec", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "arbitrárnosť", "zamestnávateľ", "práca, pracovný pomer-okamžité zrušenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 192/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 192/2014 z 27. 3. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-03-27", "citacie_n": 100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fa01ddab-ba26-4724-a7f7-0bf9fb3006ea"}, {"guid": "ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/2013 z 4. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-04", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:43d204a6-8848-48ff-95d2-01506a104e1a"}, {"guid": "ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 90/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2013 z 14. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-14", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f61ff96-5ff5-4bba-8839-277dd6016847"}, {"guid": "ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/2012 z 14. 6. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-06-14", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fbb1e98a-6f56-4784-9d65-bc1536c93f8f"}, {"guid": "ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 208/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 208/2012 z 19. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-19", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:173a3ac3-1ed8-447e-981f-8d88afee199c"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:dccd8113-29ba-4580-ace7-e960d81f94ca", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 264/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 264/2011 z 30. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-30", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dccd8113-29ba-4580-ace7-e960d81f94ca"}, {"guid": "ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 141/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 141/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1390f188-ce31-43ec-a546-a490b5e936e1"}, {"guid": "ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 184/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 184/2011 z 19. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-19", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c46f352-cb5e-424d-bdb0-395a3e11b0db"}, {"guid": "ussr:9990762d-28c4-47ae-8fe8-c2fcc188b638", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/2010 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9990762d-28c4-47ae-8fe8-c2fcc188b638"}, {"guid": "ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 156/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 156/2010 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 602, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0fd2f7dd-aec1-4755-bc1a-2bb3f7567bc1"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 45/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-20", "citacie_n": 501, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f78974f-ac62-474c-ad7d-55aee57f47db"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 31/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04 z 17. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-17", "citacie_n": 1532, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08d607bd-eb00-4d78-9e99-b13baa4bd8ea"}, {"guid": "ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. 9. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-09-09", "citacie_n": 1767, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aaf662d-fca7-400a-bc94-e6fc4ccd78a8"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc"}], "citovane_v": []}