{"guid": "ussr:ce41209a-619f-45fc-9dce-3438395cee01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.193.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 193/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/2017 z 16. 3. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. marca 2017, sp. zn. II. ÚS 193/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.193.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-03-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ce41209a-619f-45fc-9dce-3438395cee01", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.193.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.193.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.193.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 193/2017-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46\nods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5 Tdo 58/2016 z 18. augusta 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n21. novembra 2016 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 58/2016 z 18. augusta 2016 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti, z jej prílohy a z vyžiadaného spisu Okresného súdu Bratislava II\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 151/2014 vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nokresného súdu č. k. 1 T 151/2014-727 z 9. apríla 2015 na skutkovom základe uvedenom\nvo výroku označeného rozhodnutia uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej\nosoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) s poukazom na § 123\nods. 3 písm. h) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Trestný zákon“), za čo mu bol podľa § 208 ods. 2 za použitia § 38 ods. 2 a 3 a § 36\npísm. j) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov, na výkon\nktorého bolo zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\nSpoluobžalovaná\n\nbola\n\noznačeným\n\nrozsudkom\n\nokresného\n\nsúdu\n\nna skutkovom základe uvedenom v jeho výroku uznaná za vinnú zo spáchania prečinu\nneprekazenia trestného činu podľa § 341 ods. 1 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest\nodňatia slobody v trvaní dva roky s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou v trvaní\ntri roky.\nProti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,\no ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením\nč. k. 4 To 58/2015-842 z 23. júna 2015 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) podľa § 319\nzákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol, pričom rovnako tak odmietol aj\nodvolanie okresného prokurátora v časti týkajúcej sa sťažovateľa. V časti týkajúcej sa\nobžalovanej\n\nkrajský súd na základe odvolania okresného prokurátora\n\nprvostupňový rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil\na vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.\nSťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 To 58/2015-842 z 23. júna 2015\nvo výroku, ktorým bolo jeho odvolanie zamietnuté, podal dovolanie, ktoré najvyšší súd\nnapadnutým uznesením odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.\n\n2\n\nSťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv\nodôvodňuje najmä takto:\n«... konaním NS SR (najvyššieho súdu, pozn.) o mojom podávanom dovolaní pri jeho\nrozhodovaní prišlo k zásadnému porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý mi deklaruje\nčl. 46 ods. 1, ods. 2 ústavy a taktiež mám podozrenie, že konaním NS SR prišlo k absolútnej\nsvojvôli voči faktu, že zo zákonnej povinnosti je akýkoľvek sudca povinný akúkoľvek vec\nposúdiť meritórne.\nPreto sa obraciam na ÚS SR najmä z dôvodu čl. 46 ods. 2 ústavy a to, že z\nprávomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných\npráv a slobôd.\nPodával som dovolanie, ktoré som oprel o zákonné dovolacie dôvody uvedené\nv § 371 ods. 1 písm. c), g), h), i) TP.\n... Poukazoval som najmä na fakt, že trestné stíhanie bolo voči mojej osobe začaté\nv rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy a § 2 ods. 1 TP, a to úkonom, ktorý priamo predchádzal\nvypočúvaniu mojej osoby ako osoby podozrivej, nezákonným obmedzením mojej osobnej\nslobody.\nNS SR síce v napádanom uznesení konštatuje nezákonnosť obmedzenia mojej\nos. slobody a nezákonnosť posadenia mojej osoby do cely predbežného zaistenia na OO PZ\nBA II OR PZ BA II, z ktorej som bol po 14 hod. 40 min. psychického nátlaku\nbez akéhokoľvek úradného záznamu... predvedený pred vyšetrovateľa, čo je prvý úradný\nzáznam o mojej osobe, kde som učinil evidentne účelové akékoľvek doznanie, čo konštatoval\naj sudca pri mojom nezákonnom vzatí do väzby, ale podľa senátu 5 Tdo NS SR to nemalo\nzásadný vplyv na moje právo na obhajobu pri ďalšom tzv. dokazovaní.\nTakéto konanie NS SR považujem za konanie, ktoré je v priamom rozpore s čl. 1\nods. 1 ústavy a s právom na spravodlivý proces v čl. 46 ústavy.\n... Ďalej som poukazoval v tomto dovolacom dôvode, že prišlo k absolútne\nnelogickému stavu, keď 23. 6. 2015 KS v BA pod č. k. 4 To/58/2015 vrátil tr. vec\nvo vzťahu k spoluobvinenej OS BA II z dôvodu nezákonnosti jej výpovede pred OS BA II\nzo dňa 17. 2. 2015 a súčasne ja som bol uznaný vinným aj na podklade takto – podľa KS BA\n– jej nezákonne vykonanej výpovede, keďže aj jej – podľa KS BA – nezákonná výpoveď bola\nsúčasťou voľného hodnotenia dôkazov OS BA II.\n\n3\n\nNS SR konštatuje, že jej výpoveď bola vykonaná zákonne, a že tento „fakt“ si\nnevšimol KS v BA, a že potom si túto skutočnosť súdy ustálili.\n... takéto konštatovanie NS SR je ale nezákonné, pretože 23. 6. 2016 platil nezvratný\na právoplatný názor odvolacieho súdu. Spoluobvinená mala možnosť sa vyjadriť aj\nvoči mojej osobe v záverečnej reči a ja som bol aj na podklade jej nezákonnej výpovede\nzo dňa 17. 2. 2015 pred OS BA II uznaný za vinného a tento fakt mám uvedený aj v uznesení\nKS v BA zo dňa 23. 6. 2015.\nTaktiež som v doplnení môjho dovolania uviedol, že prišlo k závažnej procesnej\nchybe vo vzťahu k § 53 ods. 2 TP, keďže na HP OS BA II dňa 17. 2. 2015 bola\nz ÚPSVAR-u predvolaná ako splnomocnenec maloletej poškodenej V. S. a taktiež\naj ako svedok.\nNS SR sa s týmto zákonne nevysporiadal.\n... Poukazoval som na to, že „lekárska správa ohľadom zranení maloletej zo dňa\n19. 3. 2015“ a aj „fotografie niečieho údajného zranenia“, oboje dodané svedkom\nboli prijaté ako dôkazy, ktoré neboli a priori prijaté do tr. spisu zákonným\nspôsobom.\nNS SR úplne nelogicky konštatoval, že toto nie je „najdôležitejší“ dôkaz voči mojej\nosobe, hoci toto je súčasťou hodnotenia dôkazov a o tieto dôkazy, minimálne o lekársku\nsprávu sa v odôvodnení o mojej vine opiera ako OS BA II tak aj KS v BA.\n... Ďalej NS SR poukazuje na to, že som toto vyššie opísané nenamietal pred\nodvolacím súdom. V tom čase som nemal absolútne žiadnu vedomosť o ustanoveniach, ktoré\ndefinujú procesný postup.\n... Poukazoval som na nezákonné konanie OS BA II, resp. KS v BA pri ukladaní výšky\ntrestu OS (odňatia slobody, pozn.). Poukazoval som na fakt, že nebolo dodržané\nustanovenie § 34 TZ, min. v tej rovine, že súd nikde dostatočne nevysvetlil uloženie NEPO\n(nepodmienečného, pozn.) 10 ročného trestu OS...\n... mne uložený trest OS v trvaní 10 rokov bola absolútna svojvôľa OS BA II, hoci\ntento mohol uložiť trest OS v rozmedzí 7 r. – 12 r. 4 m.\n... Uznesenie OO PZ BA II zo dňa 10. 8. 2015 pod sp. zn. ORP-1335/RVV-B2-2015,\nktoré bolo vydané dva mesiace po mojom odsúdení, kde vyšetrovateľ jasne uvádza\nvzhľadom na svedkov, ktorí podľa OS BA II aj KS v BA mali mať vedomosť, podozrenie\n\n4\n\no mojom protiprávnom opakovanom konaní voči maloletej poškodenej V. S., že títo nikdy\ntakúto vedomosť nemali.\nNS SR nereagoval.\n... Dňa 22. 9. 2016 vydalo uznesenie pod sp. zn. ORP-427/KV-B4-2016, t. j. 1 rok\na 3 mesiace od môjho VTOS, kde je jasne uvedené, že UPSVAR monitoroval a šetril\nokolnosti voči maloletej v tom istom čase, v ktorom som ju mal podľa súdu „údajne“ týrať,\na nikdy nič také nezistili.\n... OS BA II v rozsudku uvádza, že zo súpisu o domovej prehliadke bolo zistené, kde\nsa skutok stal.\nKS v BA sa s týmto nikde nevysporiadal a v tr. spise neexistuje akýkoľvek argument\npodporujúci takéto tvrdenie.\nNS to odignoroval (nereagoval).\nOS BA II v rozsudku tvrdí, že moju osobu z tr. činu týrania jednoznačne usvedčuje\nfotodokumentácia.\nKS v BA sa s týmto nikde nevysporiadal a v tr. spise neexistuje žiadna\nfotodokumentácia, kde by som týral maloletú V. S.\nNS SR to odignoroval (nereagoval).\nOS BA II uvádza, že boli zaistené jednotlivé predmety, ktorými som bil maloletú.\nKS v BA sa s týmto nikde nevysporiadal a ani OS BA II tento „fakt“ nikde nijako\nzákone neodôvodnil.\nNS SR to odignoroval (nereagoval).\n... Osobne bojujem rok a pol s OČTK, kde dokazujem, že prišlo k neskutočnému\njustičnému omylu. Nikdy totiž nikto relevantne nezisťoval, čo sa maloletej V. S. stalo...»\nSťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna spravodlivý proces priznaný v čl. 46\n\nods. 1, ods. 2 Ústavy SR a právo byť pozbavený osobnej slobody priznaný v čl. 17 ods. 2\nÚstavy SR uznesením Najvyššieho súdu SR pod č. k. 5 Tdo/58/2016 zo dňa 18. 8. 2016\nporušené bolo.\n\n5\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo/58/2016 zo dňa 18. 8. 2016 sa\nzrušuje a ukladá sa Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci konal a rozhodol.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa\nobsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20\na § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\n\n6\n\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nSťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť\nje citovaná v časti I tohto uznesenia, namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým\nnajvyšší súd odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa proti\nuzneseniu krajského súdu č. k. 4 To 58/2015-842 z 23. júna 2015, ktorým krajský súd\nzamietol odvolanie (aj) sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu.\nSťažovateľ tiež namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho\nzákladné právo nebyť pozbavený osobnej slobody inak než zo zákonných dôvodov\na zákonným spôsobom podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.\nPodľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len\npre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\nkaždý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\n\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\n\n7\n\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nVo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou\njudikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných\nsúdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,\nIV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len\nvtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,\na tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov\nso sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu\nkrajského súdu č. k. 4 To 58/2015-842 z 23. júna 2015 podané z dôvodov podľa § 371\nods. 1 písm. c), g) h) a i) Trestného poriadku odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného\nporiadku.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je\nrozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol\nuložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu,\nktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.\n\n8\n\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,\nak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného\nskutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.\nPodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí\nuznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené\ndôvody dovolania podľa § 371.\nSťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že v rámci dovolaním\nuplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa\nnajvyšší\n\nsúd\n\nv napadnutom\n\nuznesení\n\nriadnym\n\nspôsobom\n\nnevysporiadal\n\ns jeho\n\nargumentáciou týkajúcou sa\n-\n\nnezákonnosti obmedzenia jeho osobnej slobody,\n\n-\n\nskutočnosti,\n\nže\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk spoluobžalovanej\n\nodvolací\n\nsúd\n\nrozsudok\n\nprvostupňového súdu zrušil z dôvodu nezákonného postupu pri jej výsluchu na\nhlavnom pojednávaní, pričom sťažovateľ bol uznaný za vinného aj na základe\nvýpovede spoluobžalovanej,\n-\n\nskutočnosti, že na hlavnom pojednávaní konanom 17. februára 2015 bola\npoverená zástupkyňa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava vypočutá\nv procesnom postavení zástupkyne poškodenej, ako aj v procesnom postavení\nsvedka.\n\nNajvyšší súd k námietke sťažovateľa, že jeho osobná sloboda bola príslušníkmi\npolície obmedzená nezákonným spôsobom, v relevantnej časti napadnutého uznesenia\nnajmä uviedol:\n«Vo vzťahu k prvej námietke najvyšší súd konštatuje, že zadržanie podozrivej osoby\nmôže podľa § 85 ods. 2 Tr. por. vykonať ktokoľvek, tzn. aj príslušník PZ SR (k tomuto viď\nnapr. rozsudok najvyššieho súdu zo 16. decembra 2010, sp. zn. 5 Tdo 47/2010, príp.\nuznesenia najvyššieho súdu z 8. novembra 2012, sp. zn. 5 Tdo 70/2012 a z 26. februára\n2014, sp. zn. 3 Tdo 5/2014), ale len za predpokladu, že i/ ide o osobu, ktorá bola pristihnutá\npri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, a zároveň ii/ je to potrebné na zistenie jej\n9\n\ntotožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu\ntrestnej činnosti.\nAko z okolností prípadu plynie, spoluobvinená\n\ntelefonicky\n\ndňa 28. apríla 2014 o 19:27 hod. s plačom kontaktovala svoju matku - svedkyňu\n, s tým, že v ten deň mal obvinený\nvarechou, na čo sa\na synom\n\nmaloletú poškodenú zbiť\n\nspoločne so svojim manželom\ndostavila pred Dudvážsku ul. č. 35, kde vyzdvihla maloletú\n\npoškodenú... a o cca 20:40 hod. ju odovzdala do opatery lekárov DFNsP Kramáre.\nTíto následne pre mnohopočetné zranenia (bližšie popísané v lekárskych správach), ktoré\nnasvedčovali dlhodobému týraniu o cca 21:10 hod. kontaktovali políciu. Ako ďalej\nzo spisového materiálu plynie, službukonajúci príslušníci PZ SR prítomných (starých\nrodičov, strýka poškodenej a lekárov) vyťažili a po konzultácii s OO PZ BA II rozhodli,\nže akonáhle sa obvinený dostaví do DFNsP Kramáre, bude podľa § 85 ods. 2 Tr. por.\nobmedzený na osobnej slobode (č. l. 500). K tomuto (obmedzeniu osobnej slobody) došlo\no 23:10 hod. pred DFNsP Kramáre (č. l. 212).\nZa týchto okolností (k zadržaniu došlo niekoľko hodín po jeho poslednom útoku\nna poškodenú maloletú... a približne 2 hod. po tom, ako boli do nemocnice vyslaní\npríslušníci PMJ, dokonca po vyťažení potencionálnych svedkov) nemožno dospieť k záveru,\nže v posudzovanom prípade išlo o zadržanie podozrivej osoby pristihnutej pri páchaní\ntrestného činu alebo bezprostredne po ňom. Za zadržanie podozrivej osoby bezprostredne\npo spáchaní trestného činu je totiž potrebné rozumieť situáciu, keď bola podozrivá osoba\nihneď po čine prenasledovaná a dostihnutá, alebo keď bola pristihnutá za okolností, ktoré\nsvedčia o jej účasti, najmä s vecami, ktorými bol trestný čin spáchaný alebo ktoré z neho\npochádzajú (viď IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. 2. vyd. Bratislava, Iura Edition,\n2010, s. 319).\nPodľa mienky najvyššieho súdu príslušníci PZ SR v danom prípade celkom zjavne\nobišli § 85 ods. 1 Tr. por., ktorý na obmedzenie osobnej slobody obvineného (v tom čase\npodozrivého) vyžadoval predchádzajúci súhlas prokurátora. Z vyššie popísaných\nskutočností, ale hlavne z faktu, že obvinený sa do DFNsP Kramáre dostavil sám\na v podstate dobrovoľne (to napokon aj službukonajúci policajti predpokladali, keďže\nz tohto dôvodu ešte pred jeho príchodom požiadali OR PZ BA III o ďalšie posily) po tom,\n\n10\n\nako sa mal po čine ísť „prevetrať na bicykli“, je zjavné, že neobstojí ani taký výklad, že by\nsúhlas prokurátora nebol potrebný, keďže zadržanie neznieslo odklad a nebolo možné ho\nvopred dosiahnuť (tretia veta § 85 ods. 1 Tr. por.).\nAj napriek vyššie popísanému pochybeniu príslušníkov PZ SR, ktorí obvineného\nna osobnej slobode obmedzili a do cely policajného zaistenia podľa § 42 ods. 2 písm. a/\nzákona č. 171/1993 Z. z. umiestnili nezákonne, najvyšší súd (aj v kontexte nižšie uvedeného)\nkonštatuje, že predmetným pochybením k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, a tým\nnaplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nedošlo.\nNajvyšší súd totiž nezistil akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi spomínaným\nnezákonným obmedzením osobnej slobody a ďalším konaním OČTK a súdov v súvislosti\ns vytvorením podmienok pre plné uplatňovanie jeho procesných práv, resp. procesných práv\njeho neskôr ustanoveného obhajcu. K tomuto totiž predmetný dovolací dôvod v zmysle\nstabilnej judikatúry najvyššieho súdu smeruje.\nInými slovami, najvyšší súd nezistil, že by v dôsledku niekoľko hodinového\nnezákonného pobytu v cele policajného zaistenia došlo k akémukoľvek obmedzeniu jeho\npráva na obhajobu. Tieto skutočnosti tiež nemajú nijaký vplyv na zákonnosť vykonaného\ndokazovania, a to tak v priebehu prípravného, ako aj súdneho konania. V tomto smere\nnajvyšší súd konštatuje, že obvinený má iné možnosti ako neoprávnený zásah do jeho práva\nna osobnú slobodu reparovať, pričom z existencie tohto zásahu v žiadnom prípade nemožno\nvyvodiť, že by ním bolo porušené (akokoľvek, nieto ešte zásadne) jeho právo na obhajobu.»\nK námietke sťažovateľa, že bol odsúdený aj na základe výpovede spoluobžalovanej,\nvýsluch ktorej na hlavnom pojednávaní nebol okresným súdom podľa rozhodnutia\nodvolacieho súdu vykonaný v súlade so zákonom, najvyšší súd v napadnutom uznesení\nuviedol:\n«Vo vzťahu k poslednej námietke spočívajúcej v údajnom porušení zásady benefícium\ncohaesionis, najvyšší súd konštatuje, že k porušeniu § 324 Tr. por. nedošlo. Podstata\nuvedenej zásady tkvie (zjednodušene) v tom, aby odvolací súd napravil chybný rozsudok\nsúdu prvého stupňa aj vo vzťahu k tomu spoluobvinenému, ktorý odvolanie nepodal\nza predpokladu, že aj jemu svedčia dôvody, pre ktoré k náprave došlo vo vzťahu\nk spoluobvinenému, ktorý takéto odvolanie podal.\n\n11\n\nV posudzovanej trestnej veci však obvinený (v prospech ktorého mala byť zásada\nuplatnená) odvolanie podal (tzn. „jeho vec“ nebola právoplatne skončená rozsudkom\nokresného súdu) a naopak, odvolanie nepodala spoluobvinená\n\n, vo vzťahu\n\nktorej bol rozsudok zrušený na základe odvolania prokurátora okresnej prokuratúry\npodaného v jej neprospech. Už z tohto je zjavné, že námietka obvineného nemôže vecne\nsmerovať k porušeniu zásady benefícium cohaesionis.\nAj napriek tomu, najvyšší súd sa zaoberal otázkou, či dôvody, pre ktoré bol rozsudok\nsúdu prvého stupňa vo vzťahu k spoluobvinenej\n\nzrušený, nebolo možné\n\nvztiahnuť aj na neho, t. j. netýkali sa aj obvineného\nuvedený rozsudok preto, lebo spoluobvinená\n\n. Krajský súd zrušil\nsvoju výpoveď na hlavnom\n\npojednávaní prečítala z vopred pripraveného papiera, tzn. súd prvého stupňa podľa mienky\nodvolacieho súdu nerešpektoval § 120 a nasl. Tr. por. v spojení s § 278 ods. 2 Tr. por.\nAko však z následného rozsudku okresného súdu z 3. septembra 2015 a zmeňujúceho\nrozsudku krajského súdu z 15. decembra 2015 plynie, k porušeniu predmetných ustanovení\ntakýmto postupom nedošlo, keďže ešte predtým - na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní\nzo 17. februára 2015 obvinená\n\nvypovedať odmietla, a preto súd v súlade\n\ns § 263 ods. 3 písm. c/ Tr. por. pristúpil k prečítaniu jej výpovede z prípravného konania.\nInými slovami, súdy si dodatočne ustálili, že výpoveď, kvôli ktorej došlo k zrušeniu rozsudku\na vo vzťahu ku ktorej sa obvinený dovoláva uplatnenia zásady benefícium cohaesionis, bola\nzákonná.\nNad rámec tohto najvyšší súd poznamenáva, že krajský súd na s. 18 ods. 3\nnapadnutého uznesenia výslovne uviedol, že na výpoveď spoluobvinenej\nvo vzťahu k dovolateľovi - obvinenému\n\nvôbec neprihliadal. Jeho\n\nvina bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná na základe iných dôkazov, a to hlavne\nna základe jeho opakovaných priznaní (aj keď len v časti skutku), lekárskych správ,\nznaleckých posudkov (z nich hlavne posudku\n) a svedeckých výpovedí iných osôb (napr.\n\na\na\n\n). Z uvedeného tak jednoznačne plynie, že ani táto námietka obvineného nebola\nuplatnená dôvodne.»\n\n12\n\nK výhrade sťažovateľa, že poverená zástupkyňa Úradu práce, sociálnych vecí\na rodiny Bratislava na hlavnom pojednávaní vypovedala ako zástupkyňa poškodenej\naj ako svedok, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:\n„Pokiaľ ide o údajné pochybenie súdov, keď\n\nvypovedala raz\n\nako poškodená, inokedy ako svedkyňa, najvyšší súd uvádza, že túto námietku obvinený\nnajneskôr pred odvolacím súdom nevzniesol (§ 371 ods. 4 Tr. por.). Nad rámec uvedeného\nnajvyšší súd poukazuje na to, že uznesením zo 16. apríla 2014 bol ako opatrovník\npoškodenej maloletej... v súlade s § 48 ods. 2 Tr. por. ustanovený ÚPSVaR Bratislava.\nako zamestnankyňa ÚPSVaR Bratislava zastupovala poškodenú\nna základe písomného poverenia. Pokiaľ ide o jej svedeckú výpoveď (č. l. 643, 297 - 302),\ntáto ku skutku nevedela uviesť nič a vypovedala prevažne o skutočnostiach, ktoré súviseli\ns rozvodovým konaním medzi\n\na spoluobvinenou\n\na s tým súvisiacou úpravou vzťahu k maloletej na čas po rozvode.“\nK dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý mal\nbyť podľa sťažovateľa naplnený tým, že dôkazy v podobe lekárskej správy a fotografií\no zdravotnom stave maloletej poškodenej predložil okresnému súdu svedok (otec maloletej,\npozn.), ktorý podľa Trestného poriadku nie je stranou trestného konania, a teda nemá právo\nnavrhovať dôkazy, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:\n«Pokiaľ ide o námietky obvineného týkajúce sa toho, že svedok\n\nnebol\n\nstranou trestného konania a nemohol preto navrhovať súdu vykonanie ďalších dôkazov,\nresp. nezákonnom vykonaní dôkazov (fotografií maloletej poškodenej... a lekárskej správy\nz 19. marca 2015), sám obvinený vo svojom doplnení dovolania uviedol, že tieto skutočnosti\nnajneskôr pred odvolacím súdom nenamietal (§ 371 ods. 4 Tr. por.). S ohľadom na fakt,\nže z uvedeného „pochybenia“ obhajcu obvinený následne vyvodzuje zásadné porušenie jeho\npráva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.), najvyšší súd uvádza nasledovné.\nVšeobecne pre tieto námietky platí, že nie sú spôsobilé naplniť uplatnený dovolací\ndôvod, keďže na týchto dôkazoch rozhodnutia súdov nie sú založené. Aj keď okresný súd\n(aj) na ich podklade na s. 22 ods. 2 rozsudku uviedol, že ani po roku sa rany na tele\npoškodenej nezahojili, ako vyplýva z uznesenia krajského súdu (s. 15 ods. 5 až 16 ods. 3) vo\nvzťahu k naplneniu kvalifikačného znaku skutkovej podstaty (§ 208 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.),\n\n13\n\ntento bol naplnený prežívaním tzv. mučivých útrap (§ 123 ods. 3 písm. h/ Tr. zák.) u\nmaloletej poškodenej, ktorých existencia bola dostatočne preukázaná inými (ako\nnapadnutými) dôkazmi (predovšetkým znaleckými posudkami a svedeckými výpoveďami).\nZjednodušene, odhliadnuc od toho, či namietané dôkazy boli/neboli vykonané zákonným\nspôsobom, z iných (a nespochybnených) dôkazov bola vina obvineného tak v rámci\nzákladnej, ako aj v rámci kvalifikovanej skutkovej podstaty jednoznačne preukázaná.\nOkrem toho, v posudzovanom prípade ani nešlo o dôkazy, ktoré by boli vykonané\nna návrh svedka, ale išlo o dôkazy, ktoré súd vykonal z vlastnej iniciatívy (§ 2 ods. 11\nTr. por.), resp. z iniciatívy prokuratúry (č. l. 643 a 684) (k dôkaznému bremenu prokurátora\nviď napr. uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2015, sp. zn. 2 Tost 35/2015).\nSkutočnosť, že sa o ich existencii súd, resp. OČTK dozvedeli na hlavnom pojednávaní\nod svedka\n\n, resp. že ich prostredníctvom tohto svedka súd obstaral, na tomto\n\nzávere nič nemení.\nPokiaľ ide o spôsob vykonania dôkazov, resp. o možnosť vyjadriť sa k nim, najvyšší\nsúd zo spisového materiálu zistil, že spomínaná lekárska správa bola prečítaná ako listinný\ndôkaz v súlade s § 269 Tr. por. na hlavnom pojednávam 9. apríla 2015 (č. l. 700), pričom\nobhajoba sa k nej nevyjadrila (obvinený dal súhlas s konaním v jeho neprítomnosti). Pokiaľ\nide o fotografie, hoci v zápisnici z hlavného pojednávania sa uvádza, že bol vykonaný dôkaz\n- fotodokumentácia č. l. 626 - 627, ide zjavne o preklep (na uvedenom č. l. je posledná\nstrana zápisnice z hlavného pojednávania z 9. decembra 2014 a pokyny pre kanceláriu)\na správne malo byť uvedené č. l. 686 - 687, tzn. tie fotografie, ktorých „nevykonanie“\nobvinený namieta (o tom svedčí aj prepísané č. l. na týchto fotografiách). K vykonaniu\ndôkazu - fotodokumentácie tak došlo zákonným spôsobom a procesné strany sa k nej mali\nmožnosť vyjadriť, no nevyužili to, resp. vyjadrili sa k nej ešte na hlavnom pojednávaní\nzo 17. februára 2015 (v tom čase boli uložené v mobile svedka\n\n), kde ich\n\ndôkaznú hodnotu obhajca aktívne spochybňoval.\nZa týchto okolností (keď predmetné nedostatky obvinený najneskôr pred odvolacím\nsúdom nenamietal, vôbec neboli spôsobilé naplniť dovolacie dôvody a hlavne, ani sa\nnezakladali na pravde), musel najvyšší súd argumenty obvineného odmietnuť.»\n\n14\n\nVýhradu sťažovateľa, že mu bol uložený neprimerane prísny trest, ktorú subsumoval\npod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, najvyšší súd\nv napadnutom uznesení odmietol s týmto odôvodnením:\n«Vo vzťahu k uvedenému dovolaciemu dôvodu obvinený namietal nezákonne vysoký\ntrest, keď poukázal na jeho nedostatočné odôvodnenie, resp. na to, že súdy nebrali\ndostatočný zreteľ na základné zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.).\nAj vo vzťahu k týmto námietkam najvyšší súd uvádza, že nenapĺňajú buď žiaden\ndovolací dôvod (nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí) alebo nenapĺňajú\ndovolací dôvod, ktorý obvinený uplatnil (porušenie § 34 ods. 4 Tr. zák.). Porušenie § 34\nods. 4 Tr. zák. je nutné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.,\nkeďže, ako je z rozhodnutí zrejmé, uložený trest vo výmere 10 rokov zodpovedá trestnej\nsadzbe zníženej podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. (7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace).\nOdhliadnuc od tohto, najvyšší súd uvádza, že súdy sa výmerou trestu zaoberali\ndostatočne, keď hlavne na s. 23 ods. 5 rozsudku, resp. na s. 19-20 uznesenia poukázali\nna spôsob a následok spáchania trestného činu (neľudské bitie len 3-ročného dievčatka,\nktorému boli spôsobené rozsiahle zranenia), pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností\n(vrátane toho, prečo došlo k zníženiu dolnej hranice trestnej sadzby, z akého dôvodu\nodvolací súd nevyhovel jeho námietkam týkajúcim sa existencie ďalších poľahčujúcich\nokolností podľa § 36 písm. l/ a n/ Tr. zák., príp. aplikácie § 39 Tr. zák. tykajúceho sa\nmimoriadneho zníženia trestu), z akého dôvodu bol uložený nepodmienečný trest a tiež,\nprečo bol obvinený zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.\nAko z odôvodnení napadnutých rozhodnutí plynie, aj ostatné okolnosti, ktoré sú\npre ukladanie trestu rozhodujúce (zavinenie, pohnútka, osoba páchateľa, jeho pomery, ako\naj možnosť jeho nápravy) boli predmetom dokazovania a súdy z neho aj vyvodili príslušné\nprávne závery. Najvyšší súd preto v tomto smere žiadne pochybenia nezistil.\nPokiaľ ide o argumentáciu obvineného o tom, že uložený trest bude mať nepriaznivý\nvplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.), keďže mu narúša vzťahy s jeho biologickými\ndeťmi a družkou, najvyšší súd upozorňuje, že práve voči svojej rodine (nevlastnej dcére) sa\nobvinený dopúšťal závažnej trestnej činnosti, keď na nej (slovami znalca – psychológa\n) realizoval svoje „pseudopedagogické výchovné metódy“\na svoju družku\n\nneskôr sám usvedčoval z trestnej činnosti.»\n\n15\n\nK námietkam sťažovateľa týkajúcim sa vykonanej domovej prehliadky, ktorou podľa\nrozsudku okresného súdu potvrdeného uznesením krajského súdu bolo preukázané miesto\nspáchania skutku a pri ktorej boli zaistené predmety použité pri páchaní skutku, ako aj\nk námietkam týkajúcim sa vykonaného dokazovania (kam patria aj sťažovateľom namietané\nvýpovede svedkov, pozn.) najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:\n„Vo vzťahu k ďalším námietkam (nedostatočne preukázané miesto spáchania skutku,\npoužitie zaistených vecí, nedostatočne preukázaný úmysel obvineného) najvyšší súd zhodne\nuvádza, že tieto námietky smerujú k dokazovaniu, resp. k hodnoteniu skutkového stavu,\ndo ktorého v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. časť za bodkočiarkou dovolací súd\nzasahovať nemôže.“\nÚstavný súd po preskúmaní sťažnosti, jej prílohy, ako aj vyžiadaného spisu\nokresného súdu sp. zn. 1 T 151/2014 dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu nie je zjavne neodôvodnené, svojvoľné alebo arbitrárne. Vychádzajúc predovšetkým\nz obsahu dovolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu a z odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorého podstatná časť (v kontexte námietok\nsťažovateľa, pozn.) je citovaná, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom\nuznesení ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými kľúčovými výhradami\nsťažovateľa a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil.\nVo vzťahu k výhrade sťažovateľa vyvoditeľnej z obsahu jeho sťažnosti, že najvyšší\nsúd sa podrobne nezaoberal každou jeho jednotlivou dovolacou námietkou, ústavný súd\npoukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že súčasťou obsahu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také\nodôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho\na dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\n\n16\n\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 25/06).\nV nadväznosti na uvedené, v kontexte sťažovateľom vznesených námietok ústavný\nsúd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje logickú, zrozumiteľnú\na presvedčivú argumentáciu odôvodňujúcu jeho právny záver, že dovolanie sťažovateľa\nv okolnostiach posudzovanej veci nenapĺňalo uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371\nods. 1 písm. c), g), h) a i) Trestného poriadku, na základe ktorého najvyšší súd dovolanie\nsťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Za danej situácie preto niet\ndôvodu na to, aby ústavný súd do záverov najvyššieho súdu zasahoval. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti pripomína svoj už opakovane judikovaný právny názor, že obsahom základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude\nspĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, resp. strany trestného konania. Podstatou\nje, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho\nrozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov\narbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí\nvšeobecných súdov a vyslovovať porušenie základných práv (m. m. napr. I. ÚS 50/04,\nIII. ÚS 162/05).\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17\nods. 2 ústavy, ku ktorému podľa sťažovateľa došlo nezákonným obmedzením jeho osobnej\nslobody príslušníkmi polície, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že medzi obsahom\noznačeného základného práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu neexistuje\npríčinná súvislosť, ktorá by mohla viesť k záveru o jeho porušení napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu. Najvyšší súd totiž napadnutým uznesením, ktorým odmietol dovolanie\nsťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, nerozhodoval o obmedzení, resp. pozbavení\nosobnej slobody sťažovateľa, s ktorým by bola spojená požiadavka zákonnosti zásahu\ndo osobnej slobody jednotlivca ustanovená v čl. 17 ods. 2 ústavy. Ústavný súd považuje\n(z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) za ústavne akceptovateľné (už citované) odôvodnenie\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého pochybením príslušníkov Policajného zboru pri obmedzení\nosobnej slobody sťažovateľa v počiatočnom štádiu trestného konania nedošlo k zásadnému\n17\n\nporušeniu jeho práva na obhajobu [a teda k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371\nods. 1 písm. c) Trestného poriadku] a ani k spochybneniu zákonnosti dokazovania\nvykonaného v ďalších štádiách predmetného trestného konania.\nRovnako je zjavne neopodstatnené aj namietanie porušenia základného práva\npodľa čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie ústavy je aplikovateľné len na prípady,\nkeď bola fyzická osoba alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach rozhodnutím\norgánu verejnej správy, zatiaľ čo v prípade sťažovateľa celkom zjavne malo ísť o zásah\ndo jeho práv vykonaných prostredníctvom všeobecných súdov, resp. orgánov činných\nv trestnom konaní, ktoré nemožno považovať za orgány verejnej správy.\nNa základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté\nuznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom\noznačených základných práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie\nv konaní pred ústavným súdom. Zjavná neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok\npodmienky jej prijateľnosti na ďalšie konanie je totiž vzhľadom na podstatu námietok\nsťažovateľa takej povahy, že by ju nebolo možné odstrániť ani potom, ako by ústavný súd\nustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu. Ustanovenie právneho\nzástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné a ani hospodárne.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. marca 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "trestné konanie", "dovolanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 25/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 25/06 z 10. 5. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-05-10", "citacie_n": 154, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d5a1349-71c9-4878-b4f9-7c89dda5f6e9"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 162/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 162/05 z 1. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-01", "citacie_n": 904, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988268c0-64f0-4764-84d3-e5c8e6e5a3b0"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "b8c867c8-7400-4f38-9f3e-43b5749d6717:4d990c81-8980-4af6-85ed-510bdc7a062b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:3113010908.1", "spisova_znacka": "3Tdo/5/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/5/2014 z 25. 2. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-02-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:3113010908.1"}, {"guid": "f8367d87-ba2c-4f69-af06-d0de78f9139c:c35163dd-4ecb-4f33-8b59-982e525b40f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "4To/58/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 4To/58/2015 z 2. 9. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-09-02", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f8367d87-ba2c-4f69-af06-d0de78f9139c:c35163dd-4ecb-4f33-8b59-982e525b40f2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c354999e-be05-4951-bef5-1d44653864b6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.616.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 616/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 616/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.616.2017.1"}]}