{"guid": "ussr:3df130e8-143e-4ec8-8471-ca8e43d6088d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 224/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 224/2017 z 4. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 224/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-04-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3df130e8-143e-4ec8-8471-ca8e43d6088d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.224.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 224/2017-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpených Advokátskou kanceláriou KURÁŇ &\nMARKOVÁ advokátska kancelária, s. r. o., Kresánkova 8, Bratislava, v mene ktorej koná\nadvokát JUDr. Juraj Kuráň, CSc., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 315/2012 a jeho uznesením zo 4. februára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,\n\na\n\no d m i e t a ako\n\nzjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2015\nosobne a 20. mája 2015 poštou doručená sťažnosť\n\n,\n\na\n\n(ďalej len „sťažovateľka č. 1“, „sťažovateľ“, „sťažovateľka č. 2“,\n\nspolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie\n- svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len\n„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 5 Cdo 315/2012 zo 4. februára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a\n- základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 315/2012 (ďalej len „napadnuté konanie\nnajvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka č. 1 bola spolu so svojím nebohým manželom\núčastníčkou konania vo veci žalobkyne\nlen „navrhovateľka“) proti žalovanému v 1. rade\n\n(ďalej\na žalovanej\n\nv 2. rade − sťažovateľke č. 1 o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenej Okresným súdom\nBratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 125/2000.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 9 C 125/2000-276 zo 17. júla 2008 (ďalej len\n„rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní vydať\nnavrhovateľke bezdôvodné obohatenie v sume 5 245 520 SK spolu so 17,6 % p. a. úrokom\nz omeškania od 12. januára 1997 až do zaplatenia a trovy konania v sume 629 011,75 €.\nProti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka č. 1 a jej manžel\nodvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.\n15 Co 512/2008-323 z 13. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok\nokresného súdu zmenil tak, že:\n„1. zaviazal žalovaného v 1 . rade zaplatiť žalobkyni sumu 174.119,36 € so 17,6 %\np. a. úrokom z omeškania odo dňa 12. 01. 1997 až do zaplatenia;\n2. návrh voči žalovanej v 2. rade (Sťažovateľke č. 1) zamietol.“ Rozsudok krajského\nsúdu nadobudol právoplatnosť 24. februára 2010.\n\n2\n\nProti rozsudku krajského súdu podal 25. mája 2010 žalovaný v 1. rade dovolanie,\nv ktorom poukazoval na viaceré pochybenia oboch vo veci konajúcich súdov, najmä na to,\nže okresný súd, ako aj krajský súd dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré\nnemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a vec nesprávne právne posúdili.\nSťažovateľka č. 1 uvádza, že počas piatich rokov trvajúceho dovolacieho konania\nžalovaný v 1. rade 10. februára 2014 zomrel a účastníkmi konania sa stali jeho dedičia, teda\nsťažovateľ a sťažovateľka č. 2.\nNajvyšší\n\nsúd\n\no podanom\n\ndovolaní\n\nrozhodol\n\nnapadnutým\n\nuznesením\n\ntak,\n\nže po preskúmaní formálnych náležitostí dovolanie odmietol, pretože smerovalo proti\nrozhodnutiu, ktoré nemožno dovolaním napadnúť. Sťažovateľka č. 1 uvádza, že obsahom\na dôvodmi dovolania sa preto najvyšší súd vôbec nezaoberal.\nPodľa sťažovateľov najvyšší súd porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny z dôvodu, že sa odmietol zaoberať podaným\ndovolaním. Sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, že «v predmetnej veci\nodvolací súd síce vo výroku uviedol, že „mení“ rozsudok súdu prvého stupňa, avšak na celý\nžalobou uplatnený nárok zaviazal pôvodne žalovaného 1/ (dovolateľa), keď výrok rozsudku\nsúdu prvého stupňa na celý uplatnený nárok zaväzoval dovolateľa a pôvodne žalovanú 2/\n(pozn.: Sťažovateľka č. 1). Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho\nsúdu je založená na zásade diformity, t. j. na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu\ns rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť rozsudkov ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré\nsú významné pre rozhodnutie vo veci, oboma súdmi posúdené rozdielne a práva\na povinnosti stanovené účastníkom konania sú podľa záverov týchto rozsudkom odlišné,\nteda rozdielne konštituujú alebo deklarujú práva a povinnosti v právnych vzťahoch\núčastníkov konania.».\nPodľa ich názoru už uvedený názor najvyššieho súdu nemá oporu v platnej\nlegislatíve, pričom najvyšší súd týmto svojím neprimerane reštriktívnym výkladom mení\nvôľu zákonodarcu a prekračuje svoju právomoc. Podľa sťažovateľov «zmena súdneho\n\n3\n\nrozhodnutia v odvolacom konaní nie je termínom, ktorý pripúšťa súdny výklad, nakoľko ide\no legislatívne upravený spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý je súd povinný\naplikovať v prípade naplnenia hypotézy upravenej v ust. § 220 O. s. p. Odvolací súd je tak\npovinný rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť vtedy, ak nie sú splnené podmienky na jeho\npotvrdenie, ani na jeho zrušenie.\nTento negatívny výklad slovného spojenia „zmena súdneho rozhodnutia“ znamená,\nže za zmeňujúci rozsudok je pre účely Občianskeho súdneho poriadku potrebné považovať\ntaké rozhodnutie, pri ktorom odvolací súd nemohol rozhodnúť spôsobom upraveným\nv ust. § 219 a 221 O. s. p.\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky ad hoc kreovaná „zásada diformity“ nie je\nzásadou, ktorá by vyplývala z platných právnych predpisov, a nepatrí ani medzi\ntzv. všeobecné procesné zásady a zásady civilného procesu, ktoré sú akceptované širokou\nodbornou verejnosťou.».\nPodľa sťažovateľov ak už mal najvyšší súd «vytvorením „zásady diformity“ úmysel\nprelomiť inak úplne zrozumiteľné a diskutabilné ust. § 238 ods. 1 O. s. p., a to so zámerom\npredísť situácii, kedy by preskúmaval v poradí ako súd „tretej“ inštancie také rozhodnutia,\nv ktorých boli kľúčové otázky zhodne posúdené prvostupňovým aj odvolacím súdom»,\naplikoval zásadu diformity na uvedený prípad nesprávne.\nSťažovatelia poukazujú na to, že v predmetnej veci sa okresný súd aj krajský\nsúd zaoberali námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v 1. rade. Napriek tomu,\nže tieto vo veci konajúce súdy dospeli k zhodnému, aj keď podľa sťažovateľov\nnesprávnemu záveru, že nárok žalobkyne premlčaný nie je, vychádzali z odlišných\npredpokladov, a teda posudzovali okolnosti významné pre rozhodnutie vo veci odlišne.\nUvedené podľa sťažovateľov jednoznačne vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nna s. 6, kde má byť uvedené, že „pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, odvolací súd\nmá za to, že uplatnený nárok nie je premlčaný, avšak nie z dôvodov, ktoré uviedol súd\nprvého stupňa“.\n\n4\n\nPodľa sťažovateľov žalovaný v 1. rade v dovolaní poukázal na to, že odvolací súd\nnesprávne právne posúdil vec práve v časti týkajúcej sa najmä vznesenej námietky\npremlčania a že túto otázku posúdil odlišne od súdu prvého stupňa. V ďalšej časti sťažnosti\npoukazujú na podľa nich rozporné tvrdenia vo veci konajúcich súdov, k odstráneniu ktorých\nnedošlo, pretože najvyšší súd sa vecou nezaoberal, keďže dovolanie odmietol ako\nneprípustné.\nSťažovatelia v sťažnosti namietajú aj porušenie základného práva na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom\nkonaní, ktoré odôvodňujú tým, že žalovaný v 1. rade podal dovolanie ešte 25. mája 2010, no\nnajvyšší súd o ňom rozhodol až 4. februára 2015.\nPodľa sťažovateľov konanie o dovolaní „od počiatku sprevádzal útlm v činnosti\nsúdov, ale aj procesné chyby, ktoré viedli k zdanlivému zastaveniu dovolacieho konania pre\nnezaplatenie súdneho poplatku“. Žalovaný v 1. rade najskôr žiadal oslobodenie od súdnych\npoplatkov, pretože jeho osobné a majetkové pomery mu neumožňovali súdny poplatok\nvo výške 20 894 € zaplatiť. Okresný súd však jeho žiadosti nevyhovel, pričom jeho\nrozhodnutie potvrdil aj krajský súd uznesením č. k. 14 Co 287/2011-438 z 30. septembra\n2011.\nNásledne okresný súd uznesením č. k. 9 C 125/2000-443 zo 14. decembra 2011\nkonanie o dovolaní zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovatelia uvádzajú,\nže toto uznesenie okresný súd «nedoručoval právnemu zástupcovi dovolateľa na adresu\njeho registrovaného sídla, a preto sa zásielka vrátila súdu nedoručená. Právny zástupca\ndovolateľa sa o zastavení dovolacieho konania dozvedel iba na základe skutočnosti, že toto\nuznesenie súd doručil manželke\n\n- Sťažovateľke č. 1.\n\nZ dôvodu, že súdne oddelenie Okresného súdu Bratislava IV „9 C“ si stálo za\nnázorom, že dovolacie konanie bolo právoplatne zastavené, dovolateľ sa listom zo dňa\n02.02.2012 obrátil na súd a upozornil ho na vadu v doručení predmetného uznesenia\n\n5\n\na súčasne žiadal, aby súd doručovanie vykonal v súlade s Občianskym súdnym\nporiadkom.».\nDňa 17. februára 2012 bolo uznesenie okresného súdu o zastavení dovolacieho\nkonania doručené právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade a 29. februára 2012 nakoniec\nsúdny poplatok za žalovaného v 1. rade zaplatila sťažovateľka č. 1 z vlastných prostriedkov.\nPodľa sťažovateľov z už uvedeného vyplýva, že o žiadosti o oslobodenie od súdnych\npoplatkov vo veci konajúce súdy rozhodovali viac ako rok a pol a dovolanie bolo so spisom\nodstúpené na najvyšší súd až v roku 2012.\nOdhliadnuc od prieťahov v konaní o oslobodenie od súdnych poplatkov je potrebné\npodľa sťažovateľov konštatovať, že najvyšší súd bol vo veci úplne nečinný takmer celé tri\nroky, „pričom ako sám v Uznesení konštatuje, vecou sa meritórne vôbec nezaoberal\na dovolanie zamietol z formálnych dôvodov bez toho, aby napadnuté rozhodnutie skúmal\nz vecnej stránky.\nJe pritom zrejmé, že názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o neprípustnosti\ndovolania z dôvodu uvedených v Uznesení nevychádza z oboznámenia sa so všetkými\nsúdnymi spismi, ale z formálneho oboznámenia sa s rozsudkami súdu prvého stupňa\na odvolacieho súdu, t. j. zo štúdia listín o rozsahu 17 strán, ktoré Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky podľa všetkého študoval tri roky.\nPočas tohto obdobia Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nerozhodol o návrhu\ndovolateľa na odklad vykonateľnosti dovolaním dotknutých rozsudkov, a preto boli\nna úhradu údajného dlhu z dôchodku dovolateľa vykonávané zrážky, a to až do jeho smrti\ndňa 10. 02. 2014.“.\nSťažovatelia ďalej uvádzajú, že úmrtie žalovaného v 1. rade najvyššiemu súdu\noznámili podaním zo 7. apríla 2014. Najvyšší súd sa následne na základe dedičského\nkonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. D 154/2014 ustálil na procesných\nnástupcoch pôvodného žalovaného v 1. rade a konal ďalej so sťažovateľmi.\n\n6\n\nVzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci takto\nrozhodol:\n„1. Základné právo Sťažovateľov č. 1 až 3 domáhať sa na nestrannom a nezávislom\nsúde svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Cdo 315/2012 zo dňa\n04. 02. 2015 porušené bolo.\n2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn.: 5 Cdo 315/2012 porušil právo\nSťažovateľov č. 1 až 3, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené\nv čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej\nlehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5 Cdo 315/2012 zo dňa\n04. 02. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n4. Sťažovateľom č. 1 až 3 priznáva primerané finančné zadosťučinenie v celkovej\nvýške 5.000,- € (slovom: päťtisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný\nvyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľom č. 1 až 3 trovy\nkonania v sume 563,83 € (slovom päťstošesťdesiattri eur a 83 centov) na účet jej právneho\nzástupcu KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s. r. o.,\n, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nnálezu.“\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\n\n7\n\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nPredmetom predbežného prerokovania bolo sťažovateľmi namietané porušenie ich\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom\nkonaní.\n1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nProstredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) sa môže\nkaždý domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa\nrelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala\na boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013).\n\n8\n\nSúčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania\nna dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,\nIII. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria\ndo právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou\ninštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Úlohou ústavného súdu teda nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné zase uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nÚstavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou\nsťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na čl. 36 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie\nako neprípustné. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľov dôjsť z dôvodu,\nže najvyšší súd sa odmietol zaoberať podaným dovolaním. Závery najvyššieho súdu,\nna ktorých založil svoje rozhodnutie, podľa sťažovateľov nemajú oporu v platnej legislatíve,\nnajvyšší súd týmto svojím neprimerane reštriktívnym výkladom prekračuje svoju právomoc.\nZásada diformity, ktorú najvyšší súd aplikoval v predmetnej veci, nie je zásadou, ktorá\nby vyplývala z platných právnych predpisov, a nepatrí ani medzi tzv. všeobecné procesné\nzásady a zásady civilného procesu, ktoré sú akceptované širokou odbornou verejnosťou.\nSťažovatelia na rozdiel od najvyššieho súdu považujú rozsudok krajského súdu napadnutý\ndovolaním za zmeňujúci, a nie potvrdzujúci rozhodnutie súdu prvého stupňa. K takémuto\n\n9\n\nnázoru dospeli predovšetkým z dôvodu rozdielneho právneho posúdenia uplatnenej\nnámietky premlčania krajským súdom a okresným súdom. Preto bolo podľa sťažovateľov\ndovolanie proti rozsudku krajského súdu prípustné a najvyšší súd sa ním mal riadne\nzaoberať.\nOkresný súd rozsudkom rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní vydať\nnavrhovateľke bezdôvodné obohatenie v sume 5 245 520 Sk spolu so 17,6 % p. a. úrokom\nz omeškania od 12. januára 1997 až do zaplatenia a trovy konania v sume 629 011,75 €.\nProti rozsudku okresného súdu podal toho času nebohý žalovaný v 1. rade\na sťažovateľka č. 1 odvolanie. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že „1.\nzaviazal žalovaného v 1 . rade zaplatiť žalobkyni sumu 174.119,36 € so 17,6 % p.a. úrokom\nz omeškania odo dňa 12. 01. 1997 až do zaplatenia;\n2. návrh voči žalovanej v 2. rade (Sťažovateľke č. 1) zamietol“. Rozsudok krajského\nsúdu nadobudol právoplatnosť 24. februára 2010.\nProti rozsudku krajského súdu podal v súčasnosti už nebohý žalovaný v 1. rade\ndovolanie, v ktorom poukazoval na viaceré pochybenia oboch vo veci konajúcich súdov,\nnajmä na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd dospeli k nesprávnym skutkovým\nzisteniam, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a vec nesprávne právne posúdili.\nNajvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol, pretože smerovalo proti\nrozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie\no neprípustnosti podaného dovolania odôvodnil takto: «Dovolaním možno napadnúť\nprávoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nPokiaľ ide o podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti výroku rozsudku\nodvolacieho súdu, sú uvedené v ustanovení § 238 O. s. p...\nV predmetnej veci odvolací súd síce vo výroku rozhodnutia uviedol, že „mení“\nrozsudok súdu prvého stupňa, avšak na celý žalobou uplatnený nárok zaviazal pôvodne\nžalovaného 1/ (ďalej len dovolateľa), keď výrok rozsudku súdu prvého stupňa na celý\nuplatnený nárok zaväzoval dovolateľa a pôvodne žalovanú 2/. Prípustnosť dovolania proti\n\n10\n\nzmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity, t. j.\nna rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť\nrozsudkov ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci, oboma\nsúdmi posúdené rozdielne a práva a povinnosti stanovené účastníkom konaniu sú podľa\nzáverov týchto rozsudkov odlišné, teda rozdielne konštituujú alebo deklarujú práva\na povinnosti v právnych vzťahov účastníkov konania. Za rozdielnosť sa nepovažuje odlišné\nprávne posúdenie veci súdmi, ak nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov\nkonania. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je podstatné, či odvolací súd rozhodol\npodľa § 219 O. s. p. alebo či postupoval podľa ustanovenia § 220 O. s. p.\na nie je významným ani formulácia výroku rozsudku odvolacím súdom. Rozhodujúcim\nhľadiskom je vždy obsahový vzťah rozsudkov súdov oboch stupňov v tom, ako posúdili\npráva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania a teda či právny vzťah bol\nrozsudkom odvolacieho súdu upravený odlišne ako v rozsudku súdu prvého stupňa. Ak ide o\nzhodné rozsudky súdov oboch stupňov, pokiaľ ide o vymedzenie práv a povinnosti\núčastníkov, i keď rozsudok odvolacieho súdu je označený ako zmeňujúci, prípustnosť\ndovolania sa neposudzuje podľa § 238 ods. 1 O. s. p. ale podľa § 238 ods. 3 O. s. p.,\nupravujúceho prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.\nVzhľadom k uvedenému dovolací súd dospel k záveru, že vo vzťahu k dovolateľovi\nnejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale o rozsudok, ktorým bol rozsudok súdu\nprvého stupňa potvrdený a keďže nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených\nv § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.»\nNajvyšší súd nezostal len pri posudzovaní podmienok prípustnosti dovolania proti\nrozsudku, ale s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu v tom čase planého a účinného\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ukladajúci dovolaciemu súdu povinnosť\nprihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to účastník\nnamieta, alebo nie) sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237\nOSP. Najvyšší súd k tomu uviedol: „Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti\nkaždému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom\nbolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných\nv písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia...\n\n11\n\nDovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až f /O. s. p. nenamietal\na ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení\nvyvodiť nemožno.\nAk dovolateľ namietal vadu konania, ktorá mala mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, a v tomto smere spochybnil správnosť skutkových zistení súdov a z nich\nvyvodených skutkových záverov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo\nnesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol\nv rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu\nkonania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,\nR 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011,\n3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto\nnesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú\nv § 237 O. s. p. Dovolateľom tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže\nprípadne viesť k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť\niba v procesné prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná\nvada prípustnosť dovolania nezakladá.“\nK námietke dovolateľa týkajúcej sa toho, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], najvyšší súd\nuviedol: „Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo\no sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237\nO. s p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli\nopodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná\nskutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by\nale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací\nsúd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či\n\n12\n\nzo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závety, prichádzalo do úvahy\naž vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci\nnešlo).“\nVzhľadom na uvedené možno podľa najvyššieho súdu „zhrnúť, že v danom prípade\nprípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania\nv zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dovolanie v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s.\np. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok\nneprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,\nnezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej\nsprávnosti.“.\nÚstavný súd pripomína, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa\nmôže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.\nnajvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) totiž vyplýva, ako už bolo\nuvedené, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou\nvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší\nsúd (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013).\nNajvyšší súd pri posudzovaní otázky prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského\nsúdu vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom\nnajvyššieho súdu, že v preskúmavanej právnej veci rozsudkom krajského súdu skutočne\nišlo z obsahového hľadiska o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, a preto ak najvyšší\nsúd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol\npovinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty dovolateľa.\nPo oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\na s prihliadnutím na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov ústavný súd konštatuje,\nže najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia v tom čase\n\n13\n\nplatného a účinného Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci\ninterpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú\nz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup\nsúdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi\nv občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného\npráva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).\nVo vzťahu k uvedenému ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej\nrozhodovacej činnosti, podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom\norgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej\nmožnosti\n\nporušenia\n\noznačeného\n\nzákladného\n\npráva\n\nalebo\n\nslobody\n\nnamietaným\n\nrozhodnutím, postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02,\nIV. ÚS 1/2012, IV. ÚS 473/2012).\nPretože ústavný súd v predmetnej veci nezistil žiadne skutočnosti, ktoré\nby naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením najvyššieho súdu,\nsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti\nv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu\nv napadnutom konaní\n\n14\n\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov...\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nÚstavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,\nktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej\nlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98,\nI. ÚS 28/01).\nPodstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej\nlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej\nsa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu (IV. ÚS 205/03,\nIV. ÚS 225/05). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k vytvoreniu stavu právnej\nistoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu\n(I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,\nktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.\nIV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).\nV tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na to, že podľa jeho stabilizovanej\njudikatúry (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02,\nIII. ÚS 109/03, II. ÚS 478/2010) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase\nuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci\n(v tomto prípade najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému\n\n15\n\nsúdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť\nzásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nJednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž\nto, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci\ndo základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť\nzohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo\nzásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby\nsa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,\nII. ÚS 67/06, II. ÚS 622/2014).\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľov (žalovaný v 1. rade,\npozn.) 25. mája 2010 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd\no podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 5 Cdo 315/2012 zo 4. februára 2015.\nPredmetné uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 19. marca 2015.\nSťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu doručili najskôr osobne 19. mája 2015 a následne\n20. mája 2015 bola ich sťažnosť doručená ústavnému súdu aj poštou.\nAko z už uvedeného vyplýva, sťažovatelia namietajú porušenie základného práva\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď najvyšší súd už\nvo veci právoplatne rozhodol, a teda nemohol byť porušovateľom označených práv.\nAk v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému\nporušovaniu označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť\nodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie\no takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje\nvo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48\nods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).\nVzhľadom na uvedené, prihliadajúc na doterajšiu judikatúru ústavného súdu,\nneprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup najvyššieho súdu v konaní vedenom\n\n16\n\npod sp. zn. 5 Cdo 315/2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať\nako porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6\nods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol, bolo bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími ich požiadavkami obsiahnutými v petite sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. apríla 2017\n\n17", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "preskúmanie rozhodnutia súdov", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na prerokovanie veci - bez zbytočných prieťahov", "dovolanie-prípustnosť", "občianske súdne konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:533d3729-1962-4ca3-b148-39ebadc4e539", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 622/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 622/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:533d3729-1962-4ca3-b148-39ebadc4e539"}, {"guid": "ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 339/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 339/2013 z 13. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-13", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cfd6eb2-4bba-4f58-9a01-402a3b1772aa"}, {"guid": "ussr:c638135d-1b02-4aa8-9f42-e31997660078", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 473/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 473/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 167, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c638135d-1b02-4aa8-9f42-e31997660078"}, {"guid": "ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be"}, {"guid": "ussr:56fe1e45-80d2-44c6-b106-7bd153191d48", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 478/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 478/2010 z 10. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-10", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:56fe1e45-80d2-44c6-b106-7bd153191d48"}, {"guid": "ussr:e933c568-0746-40ed-92c7-b03a362fec86", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 86/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 86/08 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e933c568-0746-40ed-92c7-b03a362fec86"}, {"guid": "ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/07 z 21. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-21", "citacie_n": 246, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8bedd595-bb99-485f-9fe5-7d6e70226d6b"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:0e82a40e-4721-4c75-9584-d6322f72198d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 67/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 67/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 293, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0e82a40e-4721-4c75-9584-d6322f72198d"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:4f7db01d-28fb-4825-9d30-466f45365205", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 317/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 317/05 z 9. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-09", "citacie_n": 294, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f7db01d-28fb-4825-9d30-466f45365205"}, {"guid": "ussr:47bc6c08-93d5-4c7a-8888-d957d32eec2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 225/05 z 21. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-21", "citacie_n": 343, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47bc6c08-93d5-4c7a-8888-d957d32eec2f"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/04 z 10. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-10", "citacie_n": 3834, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe"}, {"guid": "ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 209/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 316, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ed096500-7fd8-47cd-a723-8af3bbe2fd47"}, {"guid": "ussr:3690c65e-b9af-44f9-8c93-1d978063b7a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 205/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 205/03 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 396, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3690c65e-b9af-44f9-8c93-1d978063b7a7"}, {"guid": "ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 109/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 109/03 z 30. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-30", "citacie_n": 139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ca9561fb-3d94-4460-a0ec-63325359ae5a"}, {"guid": "ussr:ee5a9b6a-2038-4f37-915d-f1cf175e7cf1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 68/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 68/02 z 6. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-06", "citacie_n": 165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee5a9b6a-2038-4f37-915d-f1cf175e7cf1"}, {"guid": "ussr:8b92a6da-1ece-4910-afbf-13a840429cc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/03 z 15. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-15", "citacie_n": 829, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b92a6da-1ece-4910-afbf-13a840429cc1"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 37/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 37/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:206b5368-3999-4a96-86ba-72905a5714ce"}, {"guid": "ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 138/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/02 z 25. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-25", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29"}, {"guid": "ussr:499d34d0-a164-4909-b965-5b65b414879d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 28/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 28/01 z 13. 12. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-12-13", "citacie_n": 964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499d34d0-a164-4909-b965-5b65b414879d"}, {"guid": "ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 55/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-18", "citacie_n": 4873, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:55b749c9-53c1-4efd-987c-b413a079fc71"}, {"guid": "ussr:0102aa6f-08d4-4b9b-b028-0fe119ced080", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 12/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 12/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 538, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0102aa6f-08d4-4b9b-b028-0fe119ced080"}, {"guid": "ussr:509d5e99-8313-4f1a-b9bd-2919b4064b00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.44.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 44/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 44/99 z 13. 10. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-10-13", "citacie_n": 171, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.44.1999.1"}, {"guid": "ussr:b4cd25e0-2f55-41a4-905e-694f724cb8ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/99 z 20. 5. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-05-20", "citacie_n": 519, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 10/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/98 z 26. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-26", "citacie_n": 1454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9e89727c-57fd-4127-833c-97a2c28bf13b"}], "citovane_v": []}