{"guid": "ussr:971d0dd0-5ec2-4a23-b1bb-fa9d2de85336", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.239.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 239/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 239/2017 z 4. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 239/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.239.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-04-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/971d0dd0-5ec2-4a23-b1bb-fa9d2de85336", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.239.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.239.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.239.2017.1/text", "citacie_n": 7, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 239/2017-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19,\nKošice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej\n\nrepubliky\n\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn. 7 Sžo 9/2013 z 28. mája 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n21. augusta 2015 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n,\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Floriánska 19, Košice,\nktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 9/2013 z 28. mája 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\nPodaním doručeným 7. apríla 2016 sťažovateľ doplnil sťažnosť o ďalšiu listinnú prílohu.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom\nministra vnútra Slovenskej republiky č. 55 zo 16. februára 2011 (ďalej len „personálny\nrozkaz ministra vnútra“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru\npodľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže\nSlovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov z dôvodu, že zvlášť\nhrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie\nv služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.\nSťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru na tom skutkovom základe, že „v čase mimo výkonu štátnej služby\npo tom, čo požil alkoholické nápoje, dňa 22. 12. 2010 okolo 22.45 hod. na železničnej\nstanici v Bratislave fyzicky napadol\n\na\n\ntým spôsobom, že\n\nnachádzajúcu sa na schodisku vedúcom z vestibulu stanice na nástupište jednou\nrukou pevne chytil za jej ľavú ruku a nadvihol ju, pričom druhou rukou sa rozohnal, ako by\nju chcel udrieť. V tomto konaní mu zabránil jej priateľ\nna schodisku. Následne chytil\n\nstojaci za nimi\n\nza vetrovku pod krkom, vytiahol ho\n\nna nástupište a tam ho opakovane udrel do tváre. Neskôr v čase o 23.27 hod. na nástupišti\nč. 2 na železničnej stanici v Trnave vo vlaku R 615 v treťom vagóne od rušňa, napriek\nopakovanej výzve privolanej hliadky železničnej polície... v zložení nstržm.\na nstržm.\n\ntýmto odmietol predložiť doklad totožnosti a následne\n\nneuposlúchol výzvu členov hliadky, aby ich nasledoval na útvar ŽP z dôvodu zistenia jeho\ntotožnosti. Po upozornení, že bude predvedený na útvar ŽP, sa postavil zo sedadla,\na po predchádzajúcich slovných vyhrážkach sa opakovane zahnal rukami na členov hliadky,\npričom každého z nich udrel do hrude.“.\nRozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SLV-PS-PK-82/2011\nz 10. júna 2011 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“) bol zamietnutý rozklad\n\n2\n\nsťažovateľa proti personálnemu rozkazu ministra vnútra a personálny rozkaz ministra vnútra\nbol potvrdený. Následne sa sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave\n(ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti označeného rozhodnutia\nministerstva vnútra v správnom súdnictve a navrhol ho zrušiť. O žalobe rozhodol krajský\nsúd rozsudkom sp. zn. 4 S 140/2011 z 24. mája 2013 tak, že ju zamietol. Proti označenému\nrozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd\nrozsudkom sp. zn. 7 Sžo 9/2013 z 28. mája 2015 tak, že potvrdil odvolaním napadnutý\nrozsudok krajského súdu.\nPodľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, keďže sa odvolací súd\nnevysporiadal s jeho odvolacími dôvodmi, pričom závery najvyššieho súdu sú podľa jeho\nnázoru arbitrárne.\nK namietanej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza:\n„... napriek tomu, že predmetom žaloby ako aj odvolania proti rozsudku krajského\nsúdu bolo okrem iného aj namietanie nezákonnosti a procesnej nepoužiteľnosti kamerového\nzáznamu, najvyšší súd na tento argument neposkytol žiadnu odpoveď... Vyhotovený záznam\nmožno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný\nzákon neustanovuje inak...\nVo vzťahu k posudzovaniu skutkovej situácie najvyšší súd čisto formalisticky\nakceptoval doslovné kopírovanie výpovedí svedkov. Súd nepovažoval za potrebné, aby\nv písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku zaujal presvedčivé stanovisko k rozporom\nvo výpovediach, ktoré zásadným spôsobom spochybňujú tvrdený skutkový stav a na ktoré\nsťažovateľ poukazoval v žalobe ako aj v odvolaní.\nNámietka sťažovateľa o tom, že zhoda výpovedí a manipulácia so zápisnicami bola\nvedená snahou konkrétnych osôb zakryť brutálne a agresívne správanie sa policajtov\nvoči sťažovateľovi ostala taktiež nepovšimnutá. Nezákonnému konaniu o prepustení\nzo služobného pomeru predchádzalo nezákonné zabezpečovanie dôkaznej situácie\nuž na Železničnej polícii v Trnave, kde po brutálnom zbití sťažovateľa policajtmi sa\ntendenčne vytvárala modelová situácia údajného napadnutia\n\n3\n\na železničných\n\npolicajtov. Jedným z dôkazov manipulácie s výsluchom svedkov zo strany polície sú\ntvrdenia\n\na\n\nv záznamoch zo dňa 23. 12. 2010 vykonaných na Železničnej\n\npolícii v Trnave, pričom tieto výsluchy boli od slova do slova navzájom skopírované...\nPo primárnom ako aj podrobnom pohľade na zápisnice o výsluchoch\na\n\n, je sťažovateľ názoru, že tieto aj napriek tomu, že sú nimi podpísané\n\n(čo najvyššiemu súdu úplne stačilo na konštatovanie ich vierohodnosti), neodrážajú\nskutočný stav veci, pretože nemožno rozumne predpokladať, že by títo dvaja železniční\npolicajti s odstupom dvoch týždňov od skutku vypovedali o udalosti rovnakými slovami\na vetami. Sťažovateľ je presvedčený, že totožnosť ich výpovedí je dôsledkom toho,\nže oprávnený orgán (\n\n) ich výpovede jednoducho skopíroval\n\na prispôsobil tomu, aby boli použiteľné ako dôkaz.\nRovnakú námietku vo vzťahu k totožnosti výpovedí vyslúchnutých osôb vzniesol\nsťažovateľ aj vo vzťahu k zasahujúcim členom hliadky PMJ OPP KR PZ v Trnave (\n,\n\n,\n\n,\n\n). Aj tu je sťažovateľ názoru, že nemožno rozumne predpokladať,\n\naby títo policajti s odstupom dvoch týždňov od skutku vypovedali o udalosti rovnakými\nslovami a vetami. Sťažovateľ je preto presvedčený, že totožnosť ich výpovedí je dôsledkom\ntoho, že ich výpovede boli v podstatných častiach jednoducho skopírované a prispôsobené\ntomu, aby boli použiteľné ako dôkaz proti nemu.\nSťažovateľ je názoru, že takáto situácia vylučuje jednoduché avšak bezobsažné\nkonštatovanie najvyššieho súdu, že svedkovia po prečítaní zápisnice podpísali a potvrdili,\nže ich obsah je v súlade s ich výpoveďou, pričom nežiadali ich doplnenie či opravu. Naopak\núlohou najvyššieho súdu ako súdu s plnou jurisdikciou malo byť precízne posúdenie tejto\nargumentácie a vyvodenie záveru o neprípustnom kopírovaní svedeckých výpovedí s cieľom\nprispôsobiť skutkový stav v neprospech sťažovateľa. Táto úloha najvyššieho súdu bola\nzvýraznená tým, že proti sťažovateľovi nevypovedali neuzaujatí svedkovi, ale osoby, ktoré\nboli de facto jeho proti stranou, keďže na nich sťažovateľ podal trestné oznámenia\n(pre ublíženie na zdraví, krivú výpoveď a krivé obvinenie).”\nV ďalšej časti svojej sťažnostnej argumentácie týkajúcej sa arbitrárnosti záverov\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ ďalej namieta, že «k skutkovej\ntotožnosti sťažovateľovej personálnej veci s trestnou vecou sa najvyšší súd opäť\n\n4\n\nformalisticky postavil odmietavo. Nevzal pritom do úvahy závery generálneho prokurátora\nv uznesení Pz 6/11-118 z 5. 5. 2011, ktorý konštatoval „argumentáciu prokurátora\no dostatočne odôvodnenom závere, že zo strany obvineného (sťažovateľa, pozn.) došlo\nk spáchaniu prečinu, nemožno aj vzhľadom na nezabezpečenie viacerých dôkazov ako aj\ns poukazom na výpovede svedkov\n\na\n\n, ktoré sú v podstatnej časti\n\nodlišné od výpovede poškodených príslušníkov ŽP a aj vzhľadom na množstvo, druh\na povahu zranení\n\npovažovať za opodstatnenú... svedkovia\n\na\n\nsíce potvrdzujú útok obvineného avšak v podstatnom rozpore oproti tvrdeniu svedkov\npoškodených\nže býv. kpt.\n\na\n\nje prítomná pochybnosť o dostatočnom odôvodnení záveru,\nspáchal trestný čin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie.”\n\nInáč povedané, skutok, o ktorého spáchaní mal 5. 5. 2011 Generálny prokurátor SR\npochybnosť takého rozsahu, že nevzhliadol ani len dôvod na vznesenie obvinenia\nsťažovateľovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, mal žalovaný správny orgán\ndefinitívne ustálený a jeho spáchanie za preukázané už 16. 2. 2011, resp. 10. 6. 2011.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti úplne opomenul, že skutková totožnosť personálneho,\ntrestného a priestupkového konania vylučujú, aby bol sťažovateľ „uznaný vinným“\nna rovnakom skutkovom základe len v konaní o prepustení zo služobného pomeru, pričom\ntrestné ako aj priestupkové konanie sa dodnes neskončili vyslovením viny sťažovateľa.».\nSťažovateľ tvrdí, že v rozpore so závermi najvyššieho súdu nemal vytvorené\nprocesné možnosti na uplatnenie svojej obrany v konaní o prepustení zo služobného\npomeru, a v tejto súvislosti uvádza, že „napriek jeho žiadosti o sprístupnenie spisu na\nnahliadnutie, mu realizácia tohto oprávnenia bola opakovane odmietaná a spis mu bol\nsprístupnený až 31. 1. 2011. O žiadnom skoršom nahliadnutí do spisu sa v\nadministratívnom spise nenachádza žiaden dôkaz. Oprávnený orgán sťažovateľa nevypočul\na neumožnil mu osobne a ústne vyjadriť sa k dôvodom navrhovaného prepustenia zo\nslužobného pomeru...\nUpovedomeniu o začatí konania spolu s výzvou na vyjadrenie v neprimerane krátkej\ntrojdňovej lehote, ktoré boli sťažovateľovi doručené ešte 3. 1. 2011, tento nemohol\nz objektívnych dôvodov vyhovieť, a to vzhľadom na zranenia, ktoré utrpel od zasahujúcich\npolicajtov.\n\n5\n\nNajvyšší súd formalisticky konštatuje, že sťažovateľ nemusel byť v konaní vypočutý,\nčo však nemožno in concreto akceptovať, pretože sťažovateľ nebol ani osobne vypočutý\na ani jeho písomné vyjadrenie s rozsiahlou právnou a skutkovou argumentáciou, ktoré mal\nminister vnútra SR k dispozícii pri svojom rozhodovaní 16. 2. 2011, nebolo nijak\nzohľadnené. Nápravu tejto vady až v rozkladnom konaní nemožno vzhľadom\nna dvojinštančnosť konania akceptovať, keďže druhostupňový orgán nemohol posúdiť ako\nsa prvostupňový orgán vyrovnal s argumentáciou sťažovateľa.\nPôsobenie radového vyšetrovateľa\n\nv konaní o prepustení\n\nsťažovateľa zo služobného pomeru, ktoré mal za preukázané aj najvyšší súd, nemalo žiaden\nprávny základ. Menovaný vyšetrovateľ nebol sťažovateľovým nadriadeným, nemal zákonné\noprávnenie (§ 193 ods. 1 zákona) ani žiadne iné poverenie na vykonávanie úkonov v konaní\no prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru. Bez ohľadu na skutočnosť, že všetky listiny\nboli podpísané nadriadeným\nviedol\n\n, skutočnosť, že konanie\nspôsobuje, že konanie viedol nepríslušný orgán bez\n\nzákonom zverenej právomoci. V rozpore so skutočnosťou pritom\nbol zápisniciach uvedený iba ako prítomná osoba, a to napriek tomu, že to bol on, kto viedol\nvýsluchy svedkov, kládol im otázky a vôbec uskutočňoval celé konanie. Tieto skutočnosti\nboli pritom najvyššiemu súdu známe z listinných dôkazov, ktoré v priebehu konania\npredložil sťažovateľ. Tieto listiny preukazujú, že obaja menovaní podpisovali zápisnice\nv rozpore so skutočnosťou (\na\n\nako prítomná osoba, hoci v skutočnosti viedol konanie\n\nako nadriadený, hoci v skutočnosti bol iba prítomnou osobou). Táto skutočnosť\n\nostala najvyšším súdom opäť formalisticky nepovšimnutá.”.\nSťažovateľ tiež namieta, že «princípy dobrej správy vylučujú, aby sa o sťažovateľovi\nrozhodovalo tak, že nebol riadne oboznámený s rozhodnutím vo vlastnej veci. Najvyšší súd\nkonštatáciou o vylúčení Správneho poriadku a aplikácii špeciálnej úpravy v zákona\nč. 73/1998 Z. z. uzavrel, že pri doručovaní personálneho rozkazu bola zákonným spôsobom\nuplatnená fikcia doručenia... Sťažovateľ riadne preukázal, že sa v čase doručovania\nnezdržiaval v mieste trvalého pobytu, ale v Poľsku...).\nDoručenie personálneho rozkazu má pritom priamy vplyv na zachovanie prekluzívnej\nlehoty na prepustenie podľa § 192 ods. 5 zákona, teda do dvoch mesiacov odo dňa,\n\n6\n\nkeď nadriadený zistil dôvod prepustenia. Nadriadený podľa odôvodnenia druhostupňového\nrozhodnutia zistil dôvod prepustenia 23. 12. 2010, a teda dvojmesaèná lehota uplynula\n23. 2. 2011. V tejto lehote sa musel personálny rozkaz aj doručiť, k čomu však procesne\núčinne a teda platne nedošlo, v dôsledku čoho nebola zachovaná prekluzívna lehota\nna prepustenie zo služobného pomeru, čo taktiež spôsobuje nezákonnosť rozhodnutí\nžalovaného. Sťažovateľ dáva do pozornosti tú skutočnosť, že až dňa 1. 3. 2011 osobne\nod oprávneného prevzal personálny rozkaz č. 55 zo dňa 16. 2. 2011 vo forme fotokópie.\nNásledne písomne žiadal o doručenie výtlačku alebo odpisu personálneho rozkazu, čo mu\nbolo zamietnuté listom ORPZ-KE-KP-1044/2011. Do súčasnej doby mu personálny rozkaz\nvo vyhotovení, ako zákon ustanovuje, doručený nebol.\nArgumentáciu najvyššieho súdu o tom, že subjektívna lehota na prepustenie\nzo služobného pomeru plynie až od momentu, kedy bol návrh na prepustenie doručený\nministrovi vnútra SR je potrebné odmietnuť, keďže nerešpektuje význam a účel predmetného\nzákonného ustanovenia. Uvedený výklad by totiž priamemu nadriadenému (\n\n)\n\numožňoval aj dlhšiu dobu (napr. niekoľko mesiacov) držať návrh na prepustenie policajta\ntakpovediac v „šuflíku“ a tým predlžovať stav právnej neistoty policajta, proti ktorému sa\nkonanie vedie a až následne po uplynutí napr. 10 mesiacov tento predložiť ministrovi vnútra\nSR na rozhodnutie. Nemožno rozumne pochybovať o tom, že v takomto prípade by\nsubjektívna lehota na prepustenie policajta zachovaná nebola.».\nV záverečnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ dodáva, že «najvyšší\nsúd nesprávnou interpretáciou teórie rozloženia dôkazného bremeno, preniesol bremeno\nna preukázanie „neviny“ na samotného sťažovateľa.\nTento záver však popiera základnú črtu personálneho konania o prepustení\nzo služobného pomeru, v zmysle ktorej nie policajt (sťažovateľ) mal preukazovať svoju\nnevinu, ale naopak, správny orgán mal v konaní postupovať tak, aby preukázal spáchanie\nskutku a v tejto súvislosti vykonať dokazovanie zákonným spôsobom v takom rozsahu, aby\nspisový materiál a vyhodnotenie dôkazov v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, boli\nskutkovou oporou výroku jeho personálneho rozkazu. K tomu však v prípade sťažovateľa\nnedošlo, a preto sú napadnuté rozhodnutia v rozpore so zákonom.».\n\n7\n\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ods. 2\n\nÚstavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7 Sžo 9/2013 z 28. 5. 2015 porušené bolo.\n2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 9/2013 z 28. 5. 2015\nsa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania\nv sume 355,73 € na účet JUDr. Jaroslava Čolláka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti\nnálezu.”\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\n\n8\n\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide\nvtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu\nverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil\nsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,\nIV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).\nÚstavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie\nkonanie.\nSťažovateľ podľa petitu sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,\nktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí jeho\nžaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra o potvrdení personálneho\nrozkazu o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n9\n\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPostup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\npredurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd\nnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti so svojím ústavným\npostavením ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou\n(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom\nbol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže\nústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne\nnedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\na zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo\naplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne\npoprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nÚstavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež opakovane uvádza, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je predovšetkým umožniť\nkaždému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť\nsúdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť\n\n10\n\nkonkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie reálneho prístupu súdnemu\nprieskumu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu\nverejnej správy. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj\npodľa čl. 46 ods. 2) ústavy však nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby\nvšeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý\npredkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nV súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení jeho základných práv\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným\nv správnom súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením je podľa názoru\nústavného súdu potrebné zohľadňovať aj špecifické črty správneho súdnictva, ktorého\núlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať\n„zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba\ntvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku účinného do 30. júna 2016), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať\ndo úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje\niba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.\nVzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj\ndôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.\nNajvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku (okrem iného)\nuviedol:\n«Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým v spojení\ns prvostupňovým personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky bol žalobca\nprepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného\nzboru zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.\nOdvolací súd v rozsahu žalobných ako aj odvolacích dôvodov žalobcu preskúmal\nrozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\n\n11\n\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu\nv spojení s personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky a konania im\nprechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými\nnámietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil\nzákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu...\nPodľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne\nsprávne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho\nspisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa\nv zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej,\nspolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú\nv odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne\nvýchodiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje\nprávne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\nVzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval\npre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom\nodôvodnení obmedzil na doplnenie dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia.\nÚlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu\npodľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O. s. p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok\nskutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal\nv súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi\npredpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu\nsprávneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n\n12\n\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý\ntu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho\norgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou\nvadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej\núvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí\na hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho\nrozhodnutia (§ 245 ods. 2 O. s. p.).\nPodľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru\npolicajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú\npovinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu\ndôležitých záujmov štátnej služby.\nPodľa § 193 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru návrh\nna prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne\nnadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom\nna ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta\nzo služobného pomeru.\nPolicajtovi musí byť daná možnosť vyjadri sa k návrhu na prepustenie zo služobného\npomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa.\nPodľa § 266 ods. 1, 3, 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru\nrozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je\nustanovené inak.\nRozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení,\nrozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením\nich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo\nkdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo,\ndoručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka\n\n13\n\ns doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk”; rovnako sa doručujú rozhodnutia\npozostalým.\nPovinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť\nprevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla,\nnastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje\nustanovenie § 262 o počítaní času.\nPodľa § 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru na konanie\npodľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu\nrozhodnutia.\nOdvolací súd v preskúmavanej veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého\nstupňa, že správny orgán prvého stupňa v konaní predmetnej veci náležite postupoval\nv intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil relevantné skutočnosti\npre vydanie rozhodnutia, a preto jeho právny záver o splnení zákonných podmienok\nustanovených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., je potrebné považovať\nza správny, z ktorých dôvodov rozhodnutie žalovaného je zákonne, keď žalovaný potvrdil\nprvostupňové rozhodnutie personálny rozkaz, napadnuté odvolaním žalobcu, a preto\nodvolací súd považoval napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu zamietol,\nza súladný so zákonom.\nOdvolací súd upriamuje pozornosť predovšetkým na to, že služobný pomer\npríslušníkov policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej\nstráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného\npráva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou,\nale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru\na po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak\ntypickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa\nprejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru.\nslužobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších\nprípadov rozhodovania služobných orgánov. Tieto vzťahy, sú založené na tuhšej\npodriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru. Právna povaha takéhoto\nslužobného\n\npomeru\n\npríslušníkov\n\nPolicajného\n\nzboru\n\nodráža\n\nosobitný\n\ncharakter\n\nzamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia\n\n14\n\npolicajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Ide teda o špecifický\nštátnozamestnanecký pomer verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval,\nže z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené\nspory zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických činností\nverejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako držiteľka verejnej moci poverená\nochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto\nmiestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem\nvyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto\nčinností predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok\nz 8. decembra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku,\nrozsudok z 27. júna 2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96).\nVychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného\npomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu\nmieru ochrany. Táto je premietnutá aj v osobitnej úprave konania vo veciach služobného\npomeru v dvanástej časti zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorá\nvylučuje použite všeobecného predpisu o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia\n(§ 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru).»\nV ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa najvyšší súd vyjadril\nk jednotlivým odvolacím námietkam sťažovateľa.\nNámietku sťažovateľa, že skutok, o ktorého spáchaní mal 5. mája 2011 generálny\nprokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) pochybnosť takého\nrozsahu, že nevzhliadol ani len dôvod na vznesenie obvinenia sťažovateľovi podľa § 206\nods. 1 Trestného poriadku, najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže „Generálny\nprokurátor Slovenskej republiky v uznesení z 5. mája 2011, číslo Pz 6/11-118 neuviedol, že\nby sa skutok nestal, alebo že skutok nespáchal žalobca, ale uviedol, že neboli\nzadokumentované skutočnosti dostatočne odôvodňujúce záver, že žalobca svojim konaní\nnaplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323\nods. 1 písm. a) Trestného zákona. Dôkazy zadovážené v konaní podľa zákona o štátnej\n\n15\n\nslužbe príslušníkov Policajného zboru však podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4\ntohto zákona pre účely zistenia porušenia služobnej prísahy... Taktiež treba konštatovať, že\nv konaní o prepustení zo služobného pomeru nejde o posudzovanie spáchania trestného\nčinu, ale o zistenie porušenia služobnej prísahy a toto konanie nezávisí ani od výsledku\ntrestného konania.“.\nK námietke sťažovateľa o nemožnosti riadnej identifikácie osoby, ktorej poškodená\ntvár mala byť na fotografii, ktorá je súčasťou spisu, ako aj k nezákonnému dôkazu\n(kamerovému záznamu z nástupišťa na stanici v Bratislave) odvolací súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uviedol, že „žalovaný vo svojom rozhodnutí nevychádzal len\nz uvedených dôkazov, ale tiež zo svedeckých výpovedí. Naopak, žalobca v zmysle § 238\nods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nenavrhol na podporu svojich\ntvrdení žiadny dôkaz (svedkov, prípadne aj udelením súhlasu s použitím záznamu\nz bezpečnostnej kamery z nástupišťa v Bratislave). Žalobcova obrana spočívala v podstate\nv namietaní nezákonného konania a nezákonného zabezpečovania dôkaznej situácie.\nK samotnému priebehu skutkového deja žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by\npreukázal, že skutok sa nestal tak, ako vypovedali ôsmi svedkovia (šiesti príslušníci\nPolicajného zboru a dve civilné osoby). V spise žalovaného sa nachádza úradný záznam\nz 22. decembra 2010 o preverení napadnutia osoby v žst. Bratislava a následný útok\nna hliadku ŽP Trnava, úradný záznam z 22. decembra 2010 o predvedení osoby, spísané\na\n\n,\n\nz 23. decembra 2010 spísané\n\n,\n\na\n\ntaktiež\n\nzáznam\n,\n\n, zápisnica o výsluchu osoby\n\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo\nORPZ-KE-JKP-14- 004/2011, zápisnica o výsluchu osoby\n\nna zistenie\n\na objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-005/20l1,\nzápisnica o výsluchu osoby\n\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci\n\nzo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-006/2011, zápisnica o výsluchu osoby\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo\nORPZ-KE-JKP-14-007/2011, zápisnica o výsluchu osoby\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-\n\n16\n\n009/2011, zápisnica o výsluchu osoby\n\nna zistenie a objasnenie skutočného\n\nstavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-010/2011, zápisnica o výsluchu\nosoby\n\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011,\n\nčíslo ORPZ-KE-JKP-14-011l2011, zápisnica o výsluchu osoby\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14012/2011, z ktorých správne orgány v konaní vo veci služobného pomeru pre účely zistenia\nporušenia služobnej prísahy vychádzali, a z ktorých tiež vyplývajú relevantné skutočnosti\nuvedené v napadnutých rozhodnutiach. Pokiaľ žalobca namietal kopírovanie svedeckých\nvýpovedí, Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd nevzhliadol dôvod\nna to,\n\naby\n\ntieto\n\npovažoval\n\nza\n\nnesprávne,\n\nprípadne,\n\naby\n\nvyhodnotil\n\nsvedkov\n\nza nedôveryhodných, lebo ako vyplýva z predmetných zápisníc o výsluchu, všetky vypočuté\nosoby po prečítaní príslušnej zápisnice vyhlásili, že jej obsah je v súlade s ich výpoveďou\na nežiadali ani jej opravu ani doplnenie, čo potvrdili svojim podpisom. Najvyšší súd nezistil\nzásadné rozpory vo výpovediach v podstatných okolnostiach, dôležitých pre účely\nposúdenia konania žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru.”.\nNajvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj k námietke\nsťažovateľa, že mu bolo upreté právo vyjadrovať sa k veci a navrhovať dôkazy. Vo vzťahu\nk tejto námietke najvyšší súd uviedol:\n„K tomu treba poznamenať, že žalobcovi bola daná možnosť oboznámiť\nsa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru\na dôkazným materiálom 31. januára 2011 a predtým mu boli poskytnuté fotokópie zo spisu\ndňa 12. januára 2011. K úradným záznamom z 28. januára 2011, ktoré podľa žalobcu\nneboli v spise pri konečnom oboznámení sa s návrhom prepustenia žalobcu\n31. januára 2011, treba uviesť, že dva z nich sa týkajú záznamu z bezpečnostnej kamery\nz nástupišťa na Hlavnej železničnej stanici v Bratislave (ORPZ-KE-JKP-14-023/2011,\nORPZ-KE-JKP-14-024/2011), jeden sa týka získania zápisu o dychovej skúške žalobcu\n(ORPZ-KE-JKP-14-022/2011) a posledný záznam číslo ORPZ-KE-JKP-14-025/2011 sa\ntýka vyjadrenia žalobcu zo 7. januára 2011 a 14. januára 2011 (doručené žalovanému\n13. januára 2011 a 14. januára 2011, ako to vyplýva z prezenčnej pečiatky na uvedených\n\n17\n\nvyjadreniach, a preto v ňom žalovaný neuviedol žiadne nepravdivé tvrdenie), v spise\nžalovaného sú tieto záznamy založené, ako aj námietka žalobcu z 31. januára 2011, a preto\nnie je dôvod pochybovať o tom, že so spisom bolo manipulované a že sa žalobca\nneoboznámil dňa 31. januára 2011 s celým spisom (čo sám potvrdil na listine\nz 28. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-021/2011). Navyše, sám žalobca v podanom\nrozklade zo 6. marca 2011 tvrdil, že k nazretiu do spisu došlo 31. januára 2011\nu\n\n, kde po prvýkrát mal možnosť nahliadnuť do spisu a taktiež mu bol\n\nprvýkrát prehratý aj kamerový záznam. Z uvedeného dôvodu, námietka žalobcu,\nže o zabezpečení CD nosiča sa žalobca dozvedel až nahliadnutím do súdneho spisu\n(4. júna 2013), lebo sa tento záznam nenachádzal ani v spise pri konečnom oboznámení sa\ns návrhom prepustenia zo služobného pomeru 31. januára 2011, sa javí ako účelová.\nTu však odvolací súd zdôrazňuje, že tak ako je uvedené vyššie, skutkový stav preukazujú\nvýpovede svedkov, z ktorých v dostatočnom rozsahu vyplývajú skutočnosti dôležité pre účely\nkonania a rozhodnutia o služobnom pomere príslušníka Policajného zboru.\nK samotnému priebehu konania odvolací súd uvádza, že z administratívneho spisu\nvyplýva, že Upovedomenie o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru\nz 23. decembra 2010, číslo ORPZ-KE-JKP24-554-1/2010 bolo žalobcovi doručené\n3. januára 2011, s tým, že žalobca bol vyzvaný, aby v lehote 3 dní odo dňa doručenia\nupovedomenia predložil vyjadrenie k danej veci. Vo vyjadrení zo 7. januára 2011 žalobca\nuviedol, že útok na policajtov železničnej polície v Trnave je klamstvo a z dôvodu, že mu\nneboli predložené žiadne úradné záznamy, žiadne výsluchy a ani žiadny dôkazný materiál,\nnevie sa k tomu vyjadriť. Zároveň požiadal o doručenie kompletného spisu k nahliadnutiu,\nlebo stále je práceneschopný a až po tomto sa k návrhu na prepustenie zo služobného\npomeru vyjadrí. Žalobcovi dňa 12. januára 2011 doručil jeho kolega\nfotokópie z predmetného spisu, čo potvrdil sám žalobca vo svojom vyjadrení\nzo 14. januára 2011\n\na\n\nuvedená\n\nz 28. januára 2011,\n\nčíslo\n\nskutočnosť\n\nvyplýva\n\nORPZ-KE-JKP-14-025/2011.\n\naj\n\nz\n\núradného\n\nŽalobca\n\nvo\n\nzáznamu\nvyjadrení\n\nzo 14. januára 2011 tiež uviedol, že na základe informácií od kolegu, že vyšetrovateľka PZ\nz oddelenia inšpekcie v Bratislave, ktorá vedie trestné konanie, odmietla poskytnúť\nžalobcovmu nadriadenému pri osobnom kontakte akékoľvek podklady, si zabezpečí tieto\npodklady cestou právneho zástupcu a doloží svoje kompletné vyjadrenie. Žalobca však\n\n18\n\nžiadne vyjadrenie nepodal. V súlade s § 193 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru bol žalobca dňa 31. januára 2011 oboznámený s návrhom na\nprepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru ako aj s dôkazným\nmateriálom. Žalobca bol podľa § 237 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru s poukázaním na § 238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru poučený o práve nazrieť do predloženého spisového materiálu a urobiť\nsi z neho poznámky a výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie, ako aj k predloženému\nspisovému materiálu, ako aj navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení dôkazy. Žalobca\nbol zároveň poučený o možnosti predložiť svoje písomné pripomienky, námietky, návrhy a\ndôkazy v lehote troch dní od oboznámenia sa s návrhom na prepustenie zo služobného\npomeru, navrhovateľovi. Uvedené skutočnosti vyplývajú z listiny z 28. januára 2011, číslo\nORPZ-KE-JKP-14-021/2011, ktorú žalobca 31. januára 2011 podpísal. Okrem toho\nžalobca na uvedenú listinu vlastnoručne dopísal, že z dôvodu podania trestného oznámenia\nna\n\nvzniesol námietku, v ktorej žiadal, aby bol vyrozumený o ďalšom\n\npostupe a potom sa bude vedieť vyjadriť, obhajovať a písomne reagovať.\nOdvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho\nspisu dospel k záveru, že žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa, na vyjadrenie\nbol vyzvaný v Upovedomení o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru\nz 23.\n\ndecembra\n\n2010,\n\nčíslo\n\nORPZ-KE-JKP24-554-1/20l0\n\n(doručené\n\nžalobcovi\n\n3. januára 2011), ako aj bol o uvedenom práve poučený 31. januára 2011 pri oboznámení\nsa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru\na s dôkazným materiálom. V akom rozsahu toto právo žalobca využil, bolo na samotnom\nžalobcovi, avšak nemôže namietať, že mu takáto možnosť daná nebola. Podanie námietky\nvoči\n\nnemohlo byť prekážkou, aby sa žalobca k veci vyjadril a navrhol\n\ndôkazy na podporu svojich tvrdení.”\nZa najzávažnejšie porušenie svojich procesných práv sťažovateľ považuje\nskutočnosť, že minister vnútra Slovenskej republiky v personálnom rozkaze nijakým\nspôsobom nezohľadnil jeho vyjadrenie zo 4. februára 2011 a skutočnosti v ňom obsiahnuté.\nK tejto námietke najvyšší súd v napadnutom rozsudku najmä uviedol, že «s uvedeným\npodaním označeným žalobcom ako „Personálne konanie o prepustenie, sťažnosť\n\n19\n\nna protiprávny postup nadriadeného orgánu - predloženie” sa vysporiadal žalovaný\nv napadnutom rozhodnutí. Žalovaný v rozhodnutí k uvedenému uviedol, že preskúmaním\ntohto podania bolo zistené, že odvolateľ napriek tomu, že obsahuje 3 strany písaného textu\nso 45 prílohami, opäť na svoju obranu neuviedol žiadny relevantný dôkaz, ako aj, že postup\na spôsob zakročujúcich policajtov a vyšetrovateľky inšpekcie Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky nie je vecou tohto konania a odvolateľ sa s podaním obrátil\nna príslušné zložky Policajného zboru o prešetrenie ich postupu. Predmetné vyjadrenie\nžalobcu zo 4. februára 2011 tvorí súčasť na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu.».\nK námietke sťažovateľa, že nebol v správnom konaní osobne vypočutý, najvyšší súd\nuviedol, že „zo žiadneho ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného\nzboru nevyplýva, že v konaní vo veciach služobného pomeru je povinné osobné vypočutie\npríslušníka Policajného zboru. Žalobcovi bola daná možnosť písomne sa vyjadriť.”.\nNajvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku sťažovateľa týkajúcu sa\npostupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný”) v nadväznosti\nna postup služobného úradu\n\nprvého\n\nstupňa\n\nvo vzťahu\n\nk vznesenej\n\nnámietke\n\nvoči nadriadenému. V tejto súvislosti najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:\n„Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca vzniesol námietku\nzaujatosti z 31. januára 2011 na\n\n, v ktorej uviedol,\n\nže na konanie, ktoré je voči nemu vedené, podal trestné oznámenie vo veci zneužitia\nprávomoci verejného činiteľa a žiadal o jeho vylúčenie z konania ako oprávneného orgánu.\nZároveň žalobca uviedol, že sa k predloženému návrhu vyjadrí až po rozhodnutí o podanej\nnámietke a po objektívne zistenom skutkovom stave veci. V oznámení zo 4. februára 2011\nbol žalobca riaditeľom OR PZ v Košiciach\n\nvyrozumený,\n\nže vznesená námietka zaujatosti je všeobecného charakteru, bližšie nie sú špecifikované\ndôvody, pre ktoré by mal byť oprávnený orgán zaujatý, doposiaľ zaujatosť v konaní\nnenamietal, aj napriek tomu, že od 12. januára 2011 disponoval žalobca kompletnou kópiou\ndôkazného spisového materiálu a po jeho preskúmaní nezistil v postupe oprávneného\norgánu také konanie, ktoré by smerovalo, či vykazovalo známky zaujatosti voči žalobcovi.\nPovažoval\n\npreto\n\nnámietku\n\nzaujatosti\n\nvoči\n\n20\n\nako oprávneného orgánu v konaní o prepustení zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru za neodôvodnenú a jej vznesenie považoval za účelové a irelevantné,\nsmerujúce k zbaveniu sa zodpovednosti za protiprávne konanie. Služobný pomer príslušníka\nPolicajného zboru je založený prísne na vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti, a preto\nopodstatnenosť námietky zaujatosti voči nadriadenému z dôvodu podania trestného\noznámenia na nadriadeného, je z charakteru týchto vzťahov vylúčená. Ani samotný zákon\no štátnej službe príslušníkov Policajného zboru neráta s takýmto inštitútom. Naopak,\noprávnené orgány musia konať profesionálne a aj v prípade, ak podá príslušník\nozbrojeného zboru na svojho nadriadeného trestné oznámenie, v zmysle § 2a ods. 2 zákona\no štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, za túto skutočnosť nesmie byť policajt\nprenasledovaný ani inak postihovaný. Z uvedeného dôvodu, podanie trestného oznámenia\npríslušníkom Policajného zboru na svojho nadriadeného ipso facto ani nemôže zakladať\nzaujatosť nadriadeného voči takémuto oznamovateľovi.”.\nNajvyšší súd sa nestotožnil ani s námietkou, že v konaní o prepustení sťažovateľa\naktívne pôsobil radový vyšetrovateľ. V tejto súvislosti uviedol: „... v zmysle § 193 ods. 1\nzákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru návrh na prepustenie policajta\nzo služobného pomeru spracováva spravidla bezprostredne nadriadený, to znamená, že\nzákon nevylučuje pri príprave návrhu na prepustenie aj činnosť iných osôb. Z listín\nzaložených v spise však vyplýva, že všetky relevantné listiny podpisoval žalobcov\nnadriadený, ktorý podpísal aj návrh na prepustenie zo služobného pomeru, ktorý následne\nrealizoval minister vnútra.”\nK námietke týkajúcej sa doručovania personálneho rozkazu najvyšší súd\nv odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:\n«S poukazom na vyššie uvedené, zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov\nozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, čo je\npremietnuté tiež do osobitnej úpravy doručovania rozhodnutia. Uplatnenie fikcie doručenia,\npodľa názoru žalobcu prichádza do úvahy len vtedy, ak sa žalobca v mieste doručovania\nfyzicky zdržiava, (per analogiam § 24 ods. 2 Správneho poriadku). S týmto právnym\nnázorom žalobcu však nie je možné súhlasiť, keďže z § 247a zákona o štátnej službe\n\n21\n\npríslušníkov Policajného zboru vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní, t. j. Správny poriadok, okrem výkonu rozhodnutia.\nDoručovanie rozhodnutia o prepustení je upravené v § 266 ods. 3 a ods. 4, pričom fikcia\ndoručenia nastane na tretí deň od jeho uloženia, a to bez ohľadu, či sa v mieste\ndoručovania fyzicky zdržiava. Stačí pritom, že nebolo možné odpis rozhodnutia doručiť\npolicajtovi priamo a doručuje sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako\ndoporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk”. Okrem toho, žalobca v\nadministratívnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, svedčiace o tom, že sa nenachádzal v\nmieste bydliska, na ktorú bola zásielka doručovaná, a preto, ak žalobca tieto dôkazy\npredložil až v odvolacom súdnom konaní, nie je ani možné na tieto skutočnosti vzhľadom\nna koncentračnú zásadu uplatňovanú v správnom súdnictve (§ 250h ods. 1 OSP),\nprihliadať. Personálny rozkaz bol z dôvodu nezastihnuteľnosti žalobcu uložený na pošte\n18. februára 2011 a preto fikcia doručenia nastala 21. februára 2011. Krajský súd ako aj\nžalovaný sa vo svojich rozhodnutiach doručovaním personálneho rozkazu žalobcovi\ndostatočne zaoberali. Najvyšší súd zistil, že na pripojených priepustkách, žiadostiach\no určenie dovolenky nachádzajúcich sa v spise je uvedené miesto pobytu žalobcu\nv predmetných dňoch na adrese v\n\n,\n\n, a preto bolo rozhodnutie\n\ndoručené v zákonnej dvojmesačnej lehote, odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod\nprepustenia. Nadriadeným sa v zmysle konštantnej súdnej praxe (napr. rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011, sp. zn. 5Sžo/144/2010) v danom\nprípade rozumie minister vnútra Slovenskej republiky, ktorý je jediný oprávnený zistiť\nuvedený dôvod prepustenia a oprávnený rozhodnúť o prepustení z tohto dôvodu.\nV prejednávanom prípade bol návrh na prepustenie žalobcu doručený ministrovi vnútra\nSlovenskej republiky 9. februára 2011, a preto dvojmesačná subjektívna lehota\nna prepustenie žalobcu by uplynula až 9. apríla 2011.»\nNa základe už citovaného najvyšší súd ako odvolací súd dospel k záveru,\nže „žalovaný a následne v súdnom konaní aj krajský súd v predmetnej veci postupovali\na rozhodli v súlade so zákonom...\nPre úplnosť treba uviesť, že žalovaný videl podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona\no štátnej službe príslušníkov Policajného zboru zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy\n\n22\n\nžalobcu v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru\na neriadil sa zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj rozkazmi,\nnariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, keď svoje sily nevynaložil na ochranu\nzákladných práv a slobôd osoby, ale naopak svojím konaním do týchto práv zvlášť hrubým\nspôsobom zasiahol, keď po tom, čo požil alkoholické nápoje, na mieste verejnosti\nprístupnom fyzicky napadol iné osoby a opakovane neuposlúchol výzvu policajta. Žalobca\nuvedeným konaním porušil povinnosti uložené mu zákonom (§ 32 zákona č. 57/1998 Z. z.\no Železničnej polícií v znení neskorších predpisov a § 34 zákona č. 171/1993 Z. z.\no Policajnom zbore v znení neskorších predpisov), keď odmietol uposlúchnuť výzvu\npolicajta, ďalej rozkazom (časť I. písm. a/ bod 4. rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997,\no úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ v znení neskorších\npredpisov), keď sa v styku s občanmi nesprával v súlade s pravidlami slušného správania\na nariadením (čl. 4 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 v znení neskorších\npredpisov, ktorým sa vydáva Etický kódex príslušníka PZ), keď na verejnosti nedodržal\nzásady občianskeho spolužitia, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti\npolicajta ustanovené v § 48 ods. 3 písm. a), g), h) a n) zákona o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru. Žalovaný v dostatočnom rozsahu odôvodnil aj ďalšiu podmienku\nna prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, spočívajúcu\nv tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej\nslužby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi\nPolicajného zboru, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v Policajný zbor\nosobitne preto, že ako príslušník Policajného zboru je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré\nsú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi\nnadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Požiadavka zodpovedného prístupu\npríslušníka Policajného zboru k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho účasti\nna plnení funkcií štátu. Preto sa vyžaduje ich dodržiavanie a predpokladá sa, že každý\npríslušník Policajného zboru v rámci svojho postavenia ich bude príkladne a striktne\nrešpektovať tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Žalovaný konštatoval, že je\nnezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka\nPolicajného zboru zotrval policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený\n\n23\n\nso sprísnenými opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov Policajného zboru,\nvydanými okrem iného aj na zamedzenie konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť\nPolicajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, sa takéhoto konania dopustil. Každý\npríslušník Policajného zboru má v porovnaní s iným občanom väčšiu zodpovednosť za svoje\nkonanie a svojím správaním má byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Konanie\nodvolateľa je o to závažnejšie, že ako príslušník Policajného zboru neuposlúchol výzvu\nhliadky Železničnej polície a následne hliadky Policajného zboru, aby predložil doklad\ntotožnosti, a aby hliadku nasledoval na útvar Policajného zboru a pri výkone oprávnení\nhliadku Železničnej polície fyzicky napadol.\nŽalovaný týmto konštatovaním vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty prepustenia\npodľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru\nrealizoval správne uváženie, ktoré nevybočilo z medzí ani hľadísk ustanovených zákonom\n(§ 245 ods. 2 OSP), lebo dostatočne odôvodnil porušenie služobnej prísahy konaním\nžalobcu, ako aj ujmu dôležitých záujmov štátnej služby pri ponechaní žalobcu v služobnom\npomere. Záver žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zodpovedá zásadám\nlogiky vo vzťahu k vážnosti žalobcovho protiprávneho konania.”.\nVychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že rozhodnutie\nnajvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu\nje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným\nspôsobom odôvodnený a nezakladá žiadnu možnosť, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označeného\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší súd v\nodôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského\nsúdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom právne\nnázory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru\nústavného súdu korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade\naplikované. Z citovaných častí odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu zjavne\nvyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil\nkľúčové sťažovateľove námietky, pričom v podstatnom uzavrel, že v konaní o prepustení\nzo služobného pomeru nejde o posudzovanie spáchania trestného činu, ale o zistenie\n\n24\n\nporušenia služobnej prísahy a toto nezávisí ani od výsledku trestného či priestupkového\nkonania. Najvyšší súd sa teda podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal\ns odvolacími námietkami sťažovateľa a náležite odôvodnil svoj záver o zákonnosti\nrozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutia ministerstva vnútra potvrdzujúceho personálny\nrozklad ministra vnútra o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru).\nÚstavný súd z obsahu napadnutého rozhodnutia zistil, že najvyšší súd sa námietkami\nsťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto\nkonaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti ústavný súd\nvo svojej judikatúre opakovane uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie,\nktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny\nzáklad rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré zrozumiteľne\nobjasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý\nsúdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet\nžiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú\ndostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.\nÚstavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza\npostupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu\nk všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či\nprípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,\nktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť\no zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej\nsféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie základných\npráv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).\n\n25\n\nO takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci nešlo.\nCitované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 9/2013 z 28. mája 2015 obsahuje ústavne\nakceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského\nsúdu ako prvostupňového súdu, ktoré sú navyše primeraným spôsobom rozvinuté\na doplnené. Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa\nnázoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov\nvšeobecných súdov.\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 7 Sžo 9/2013 z 28. mája 2015 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv\nsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol\nsťažnosť podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami\nsťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. apríla 2017\n\n26", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "služobný pomer-policajta", "správne súdnictvo", "zamestnanec", "rozhodnutie-odôvodnenie", "minister, ministerstvo-rozkaz ministra"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 210/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 210/06 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a0c6c40c-161e-46f1-99be-ab7eaac2e031"}, {"guid": "ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 193/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:be4c7e27-32ad-4187-8696-2f8bf5efc02a"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/04 z 8. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-08", "citacie_n": 215, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e4805ca-f3ab-4ff0-a6a4-d27fe1ddd38f"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "6989ef2a-b4c2-4436-8383-4f87efd7f569:b05b630f-5d40-4195-9f56-47398c36ac1e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2", "spisova_znacka": "1CdoPr/11/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1CdoPr/11/2024 z 26. 2. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:1423207533.2"}, {"guid": "ae321c23-612b-44cc-894d-fb7ab223f579:a145fdd4-4ef1-4083-a6f1-1f53d4619c2c", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200167.1", "spisova_znacka": "7Ssk/21/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/21/2025 z 15. 8. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-08-15", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:9625200167.1"}, {"guid": "1ac3bb3d-d2dc-4924-9d61-584c142f75f6:bb661dd9-539c-4158-b6bc-357080cb0ba7", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1020200175.1", "spisova_znacka": "7Ssk/90/2024", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/90/2024 z 26. 6. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1020200175.1"}, {"guid": "9c3e79c2-0130-4532-aeb4-36bd7703b903:bee986cc-8cfc-4226-9951-75f2efa696b5", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200168.1", "spisova_znacka": "7Ssk/89/2023", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/89/2023 z 28. 5. 2024", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200168.1"}, {"guid": "f87f6271-6685-4768-80ff-f71aac12bb6f:a40df178-ec5c-411a-bce9-b28c64b3b183", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:1018201195.1", "spisova_znacka": "2Asan/14/2020", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Asan/14/2020 z 2. 2. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-02-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:1018201195.1"}, {"guid": "24aabf54-968c-4eb7-9e3d-c1db1827347a:8e3755cd-3e53-4794-981e-de8045fc5919", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1018201195.1", "spisova_znacka": "1S/110/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/110/2018 z 13. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1018201195.1"}, {"guid": "24aabf54-968c-4eb7-9e3d-c1db1827347a:947ca24d-76b4-4fa1-bd08-6f2cf3218864", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2020:1018201195.1", "spisova_znacka": "1S/110/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/110/2018 z 13. 5. 2020", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2020-05-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2020:1018201195.1"}]}