{"guid": "ussr:0fffbf5f-7254-432e-909f-ed22374c60c7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.287.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 287/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 287/2017 z 26. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 26. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 287/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.287.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0fffbf5f-7254-432e-909f-ed22374c60c7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.287.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.287.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.287.2017.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 287/2017-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa\n\n(sudca\n\nspravodajca) predbežne prerokoval\n,\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nsťažnosť\nJUDr.\n\n,\nIng.\n\nBranislavom\n\nPechom, PhD., Advokátska kancelária, Piaristická 2, Nitra, vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 CoPr 15/2016\nz 26. januára 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca\n2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.\n\n10 CoPr 15/2016 z 26. januára 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu\n21. marca 2017.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa proti mestskej časti\nBratislava-Staré Mesto (ďalej len „žalovaná“) o určenie neplatnosti výpovede z pracovného\npomeru z 20. septembra 2012, o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru\nzo 4. októbra 2012, ako aj náhrady mzdy rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 7 Cpr 8/2012-114 z 24. júla 2014 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.\nNásledným rozsudkom krajského súdu č. k. 10 CoPr 15/2016-180 z 26. januára 2017 bol\nrozsudok okresného súdu potvrdený. Tento rozsudok bol sťažovateľovi (správne má asi byť\njeho právnemu zástupcovi, pozn.) doručený 23. februára 2017.\n3. Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho\noznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Ide najmä o jeho právo na ústavne súladný\nvýklad aplikovanej právnej normy, ďalej o právo rozhodnúť vo veci podľa správne\nzvoleného právneho základu a relevantnej právnej normy, potom o právo na rozhodnutie\npodľa úplného skutkového základu opierajúceho sa o skutočný obsah vykonaných dôkazov,\ntiež o právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré sa jasným, právne korektným\na zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\na napokon o právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.\n4. Relevantnými právnymi otázkami sú podľa sťažovateľa v tomto konaní jednak\nplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, v ktorej dohodnutý deň skončenia\npracovného pomeru predchádza dňu podpisu dohody o skončení pracovného pomeru, ďalej\nmožnosť interpretácie prejavu vôle účastníkov dohody o skončení pracovného pomeru\nv rozpore s ich skutočnou vôľou v podstatnej náležitosti, ale tiež absolútna neplatnosť\nprávneho úkonu vo vzťahu k prekluzívnej lehote uvedenej v ustanovení § 77 Zákonníka\npráce vo väzbe na povinnosť súdu prihliadať na absolútnu neplatnosť v pracovnoprávnych\nsporoch z úradnej povinnosti.\n5. Dohoda o skončení pracovného pomeru je datovaná 4. októbra 2012, teda až po\ndni údajného skončenia pracovného pomeru 30. septembra 2012, a preto je z tohto dôvodu\n\n2\n\npodľa sťažovateľa neplatná. Z ustanovení dohody vyplýva, že žalovaná mala vôľu ukončiť\npracovný pomer dňom 30. septembra 2012, keďže sťažovateľa odhlásila z poisťovne práve\nk tomuto dňu a prestala vyplácať mu mzdu od 1. do 4. októbra 2012. Sťažovateľ je v tejto\nsúvislosti presvedčený, že súd nemôže nahrádzať vôľu účastníka dohody o podstatných\nnáležitostiach dohody uvedenú v návrhu dohody na základe vlastnej interpretácie nemajúcej\nzáklad a rozpornej s vôľou účastníka dohody uvedenou v návrhu dohody. Keďže žalovaná\nv návrhu dohody navrhla pracovný pomer ukončiť 30. septembra 2012, nie je možné deň\nskončenia pracovného pomeru v rozpore s vôľou účastníka dohody nahradiť žiadnou\ninterpretáciou. Nie je možné ani argumentovať, že účastníci dohody omylom dohodli\nodlišný deň skončenia pracovného pomeru, pretože je to v rozpore s „vôľou“ účastníkov\ndohody o podstatnej náležitosti dohody. Sťažovateľ vlastným úkonom nemohol platne\nakceptovať návrh dohody po dni, ku ktorému žalovaná navrhla pracovný pomer ukončiť,\npričom aj z následného správania sa žalovanej je zrejmé, že žalovaná prejavila vôľu ukončiť\npracovný pomer so sťažovateľom dňom 30. septembra 2012, ku ktorému ho aj odhlásila tak\nzo sociálneho, ako aj zo zdravotného poistenia. Súd podľa sťažovateľa v rozpore\ns prejavenou vôľou strán nahradil vlastnou interpretáciou ich vôľu ukončiť pracovný pomer\ntak, že k tomu podľa neho došlo dňa 2. októbra 2012. Argumentácia súdu o omyle aj\nv dátume dohody je už právne neudržateľná, lebo nie je možné prijať, že sa strany pomýlili\nvo všetkých relevantných dátumoch pri všetkých právnych úkonoch, ktoré urobili, a na tom\nzaložiť súdne rozhodnutie.\n6. Sťažovateľ je ďalej presvedčený, že aj výpoveď z 20. septembra 2012 treba\npovažovať za absolútne neplatnú, lebo predchádzala rozhodnutiu o organizačnej zmene.\nV čase výpovede totiž pracovné miesto sťažovateľa nebolo ešte v skutočnosti zrušené.\nOkrem toho žalovaná nesplnila ani ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce\nvo vzťahu k voľným pracovným miestam. Žalovaná sťažovateľa hrubo oklamala tak\ntvrdením, že jeho pracovné miesto zrušila, ako aj tvrdením, že nemá preňho voľné pracovné\nmiesto, a v dôsledku týchto okolností pristúpil sťažovateľ k uzavretiu dohody o skončení\npracovného pomeru. Sťažovateľ sa teda nerozhodol slobodne. Tak výpoveď, ako aj dohoda\nsú v rozpore aj s dobrými mravmi, pretože v skutočnosti výpoveďou žalovaná nesledovala\nzrušenie pracovného miesta sťažovateľa, ale iba jeho nahradenie iným zamestnancom\n\n3\n\n(p.\n\n). Dohoda je v rozpore s dobrými mravmi preto, že žalovaná sťažovateľa\n\nhrubo oklamala už uvedeným spôsobom.\n7. Za podstatnú okolnosť považuje sťažovateľ aj to, že na absolútnu neplatnosť tak\nvýpovede, ako aj dohody bol súd povinný prihliadnuť z úradnej moci, a to aj napriek\nrezervovanému postoju všeobecných súdov k deklarovaniu absolútnej neplatnosti právneho\núkonu. Krajský súd sa vôbec nevysporiadal s namietanou absolútnou neplatnosťou\nprávnych úkonov napriek námietkam sťažovateľa. V tejto súvislosti nemožno akceptovať\nnázor všeobecných súdov, podľa ktorého tieto boli viazané iba dôvodmi uvedenými\nv žalobe, keďže sťažovateľ o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na skončenie\npracovného pomeru výpoveďou nevedel. V prekluzívnej dvojmesačnej lehote nepoznal teda\ndôvody absolútnej neplatnosti výpovede a dohody.\n8. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 26.01.2017, sp. zn. 10CoPr 15/2016, porušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.01.2017, sp. zn. 10CoPr\n15/2016, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť\n\ntrovy právneho\n\nzastúpenia v sume 371,81 EUR, a to priamo na účet jeho právneho zástupcu\nJUDr. Ing. Branislava Pecha, PhD., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n9. Z rozsudku okresného súdu č. k. 7 Cpr 8/2012-114 z 24. júla 2014 vyplýva, že ním\nbola zamietnutá žaloba sťažovateľa o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu\nmzdy.\nPodľa\n\nkonštatovania\n\nokresného\n\nsúdu\n\nžalovaná\n\nskončila\n\npracovný\n\npomer\n\nso sťažovateľom výpoveďou z 20. septembra 2012 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka\npráce. Následne uzavrela so sťažovateľom dohodu o skončení pracovného pomeru\n\n4\n\n4. októbra 2012. Podľa dohody sa mal pracovný pomer sťažovateľa skončiť 30. septembra\n2012. Sťažovateľ podľa žaloby považuje výpoveď za neplatnú, pretože rozhodnutie\no organizačnej zmene bolo prijaté až 26. septembra 2012 s účinnosťou od 27. septembra\n2012, čo znamená, že výpoveď bola vyhotovená ešte predo dňom prijatia organizačnej\nzmeny. Ako ďalší dôvod neplatnosti výpovede uviedol, že žalovaná nepreukázala splnenie\nponukovej povinnosti vo vzťahu k iným voľným pracovným miestam. Neplatnosť dohody\nvidel sťažovateľ v tom, že bola uzatvorená 4. októbra 2012, teda až po dni údajného\nskončenia pracovného pomeru. Podľa žalovanej v texte výpovede došlo k zrejmej chybe\nv písaní, lebo v časti dátumu vyhotovenia výpovede bol rukou mylne dopísaný dátum\n20. september 2012, hoci správny dátum mal byť 27. september 2012. V súvislosti\ns dohodou podľa názoru žalovanej rukou pripísaný dátum 4. októbra 2012 nerobí dohodu\nneplatnou, lebo k príprave a podpisu dohody zo strany žalovanej prišlo na základe vôle\nprejavenej samým sťažovateľom. Za rozhodujúcu považuje otázku, či zrejmá nevedomá\nchyba v písaní robí právny úkon neplatným, a to s prihliadnutím na ostatné súvisiace\nokolnosti.\nPodľa názoru okresného súdu bolo potrebné sa prednostne zamerať na skúmanie\nplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou zo 4. októbra 2012, pretože ak by sa toto\nskončenie pracovného pomeru sťažovateľa vyhodnotilo ako platné, potom by sa jeho\npracovný pomer skončil bez ohľadu na platnosť, resp. neplatnosť výpovede.\nHoci treba súhlasiť s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej ako deň skončenia\npracovného pomeru možno v dohode o skončení pracovného pomeru dohodnúť najskôr deň\npodpisu dohody, nemožno sa napriek tomu stotožniť s jeho názorom, podľa ktorého\ndojednanie skoršieho dňa má za následok neplatnosť dohody. Sťažovateľ v tejto súvislosti\npoukázal na to, že akceptácia návrhu dohody mu bola zaslaná neskoro, lebo ju dostal až\n4. októbra 2012, teda po dni skončenia pracovného pomeru. Podľa okresného súdu lehota na\nprijatie návrhu dohody nevyplýva z právnych predpisov. Z ustanovenia § 76 ods. 2\nZákonníka práce vyplýva iba to, že podmienkou vzniku nároku na odstupné bolo, aby\nsťažovateľ požiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou do začatia plynutia\nvýpovednej doby, nie teda skutočnosť, že dohoda musí byť do začatia plynutia výpovednej\ndoby aj uzatvorená. Včasnosť prijatia žiadosti sťažovateľa preto treba posudzovať podľa\nkritéria primeranosti. Akceptácia návrhu dohody sa dostala do sféry dispozície sťažovateľa\n\n5\n\nv lehote štyroch dní od doručenia návrhu dohody, teda za dva pracovné dni. Pritom súd\npovažoval za preukázané, že sťažovateľ dohodu podpísal 2. októbra 2012 aj napriek tomu,\nže na dohode je vyznačený dátum 4. október 2012. Prihliadol totiž na výpoveď svedkyne\n, ktorá uviedla ako dátum podpísania dohody 2. október 2012, a to podľa\nvýstupného listu sťažovateľa, pričom samotný sťažovateľ si presný deň podpisu nepamätal\na dátum uvedený svedkyňou nenamietal. Aj keby bola akceptácia doručená sťažovateľovi\nv lehote šesť, prípadne aj viacerých dní, možno takúto akceptačnú lehotu považovať za\nprimeranú, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ jej primeranosť v čase\nvykonania právneho úkonu nenamietal a urobil tak až po približne jednom roku od\nvykonania úkonu. Ďalej je podľa názoru okresného súdu podstatné, že od platnosti zmluvy\nje potrebné odlišovať jej účinnosť. Účinnosťou zmluvy sa rozumie stav, kedy nastávajú\núčinky zmluvy, ktoré s takýmto prejavom vôle spája právny poriadok, a kedy nastáva\npovinnosť uzatvorenou zmluvou sa riadiť. Je preto vylúčené, aby účinky zmluvy nastali\nskôr, ako bola zmluva uzavretá. Vo vzťahu k dohode o skončení pracovného pomeru to\nznamená, že je vylúčené, aby bol dohodou skončený pracovný pomer so skoršou\núčinnosťou, než vôbec k uzatvoreniu dohody došlo. Ak si napriek tomu dohodnú účastníci\nskončenie pracovného pomeru dňom, ktorý predchádza uzavretiu dohody, nemôžu právne\núčinky takéhoto dojednania spätne nastať. Pracovný pomer v takomto prípade zaniká dňom\nuzavretia dohody o skončení pracovného pomeru. Je to tak preto, že zhodná vôľa účastníkov\nskončiť pracovný pomer je nepochybná a ich omyl týkajúci sa toho, kedy nastávajú účinky\ndohody, nemôže nič na uvedenej zhodnej vôli zmeniť. Pracovný pomer preto bude skutočne\nskončený, nie však spätne, ale okamihom, kedy sa na skončení pracovného pomeru\nzamestnanec a zamestnávateľ zhodli. Tento právny názor korešponduje s rozsudkom\nNajvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2039/2012 zo 6. marca 2013. Znamená\nto, že žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou sťažovateľ prejavil skutočnú\nvôľu skončiť pracovný pomer so žalovanou a žalovaná (aj v súlade s ustanovením § 76\nods. 2 druhej vety Zákonníka práce) prejavila vôľu žiadosti sťažovateľa vyhovieť. Uvedenie\nskoršieho dňa skončenia pracovného pomeru v dohode preto nespôsobuje neplatnosť\ndohody, ale iba to, že k skutočnému rozviazaniu pracovného pomeru došlo až dňom, kedy\nbol úkon akceptácie doručený sťažovateľovi, teda 2. októbra 2012.\n\n6\n\nPokiaľ sťažovateľ namietal, že dohodu podpísal v časovom strese a v omyle\nvychádzajúcom z toho, že podľa tvrdenia žalovanej došlo k organizačným zmenám a že\nv prípade neuzatvorenia dohody mu nebude vyplatená mzda a odstupné, treba uviesť, že\nnámietka v súvislosti s prijatými organizačnými zmenami je nedôvodná. Žalovaná rozhodla\no organizačnej zmene s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Toto jej rozhodnutie súd nie je\noprávnený preskúmať a musí z neho vychádzať. Sťažovateľ namietal, že ide o fiktívne\nrozhodnutie s cieľom zbaviť sa ho. Keďže bolo zrušených celkom šestnásť pracovných\nmiest, pričom žalovaná preukázateľne následne skončila pracovný pomer najmenej\nso šiestimi zamestnancami, možno usúdiť, že organizačná zmena sa nevzťahovala výlučne\nna miesto sťažovateľa ako k jedinému zrušenému pracovnému miestu. Dôvodná nebola ani\nnámietka,\np.\n\nže\n\nzámerom\n\norganizačnej\n\nzmeny\n\nmalo\n\nbyť\n\nnahradenie\n\nsťažovateľa\n\n, pretože jeho pracovný pomer vznikol 25. septembra 2012 a organizačná\n\nzmena bola prijatá až nasledujúci deň. Aj keď odo dňa prijatia organizačných zmien do dňa\npodania žiadosti sťažovateľa o skončenie pracovného pomeru dohodou ubehol iba krátky\nčas (jeden deň), nemožno túto skutočnosť vyhodnotiť ako dôvod neplatnosti dohody. Hoci\nsťažovateľ vnímal tento časový úsek stresujúco, sám napísal žiadosť o skončenie\npracovného pomeru (pri odovzdaní výpovede mu nebol predložený návrh žiadosti na\npodpis), a mal teda možnosť preštudovať si výpoveď sám bez prítomnosti žalovanej, a to\nvrátane poučenia o práve požiadať o skončenie pracovného pomeru dohodou pred začatím\nplynutia výpovednej doby, prípadne sa poradiť s inými osobami. Poukázať treba aj na to, že\nnávrh dohody pripravený žalovanou sťažovateľ podpísal až 2. októbra 2012, teda až\nniekoľko dní po doručení výpovede. Aj v tomto prípade mal možnosť návrh nepodpísať\na uzavretie dohody odmietnuť, čo však neurobil. Časový stres nemožno v tomto prípade\noznačiť ako nedovolený nátlak alebo bezprávnu vyhrážku, pretože žalovaná dala\nsťažovateľovi na výber, či jeho pracovný pomer bude ukončený dohodou alebo výpoveďou.\nNič mu v tomto smere nevnucovala, čo by podľa zákona vnucovať nesmela.\nSťažovateľ ďalej namietal, že skončenie jeho pracovného pomeru je v rozpore\ns dobrými mravmi a konanie žalovanej pri skončení pracovného pomeru bolo obchádzaním\nzákona preto, lebo jednak výpoveď predchádzala rozhodnutiu o organizačnej zmene, ale tiež\np.\n\nbol prijatý na miesto sťažovateľa, čo podľa neho znamená, že skutočným\n\nzámerom žalovanej bolo nahradiť sťažovateľa novým zamestnancom p.\n\n7\n\n. Ani\n\ntieto námietky sťažovateľa nie sú dôvodné. Výpoveď v skutočnosti nepredchádzala\norganizačnej zmene, čo vyplýva zo samotného textu výpovede, podľa ktorého organizačná\nzmena bola prijatá 26. septembra 2012. Ďalej je zrejmé aj to, že sťažovateľ výpoveď prevzal\naž v čase účinnosti organizačnej zmeny, ale tiež to, že výpovede ostatných zamestnancov\ndané z rovnakého dôvodu majú dátum vyhotovenia 27. september 2012. Z týchto dôkazov\nje preukázané, že pri uvedení dňa výpovede danej sťažovateľovi došlo iba k chybe v písaní,\nčo však nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Znamená to zároveň, že sťažovateľ\nnepreukázal tvrdenie, podľa ktorého motívom organizačnej zmeny bolo jeho nahradenie\niným zamestnancom. Treba tiež poznamenať, že hoci Zákonník práce vyžaduje písomnú\nformu dohody o skončení pracovného pomeru, avšak jej nedodržanie nespája s právnym\nnásledkom neplatnosti právneho úkonu, čo znamená, že aj ústna dohoda o skončení\npracovného pomeru je platná (§ 17 Zákonníka práce). Na platnosť dohody o skončení\npracovného pomeru sa na rozdiel od výpovede nevyžaduje splnenie hmotnoprávnych\npodmienok výpovede vrátane splnenia ponukovej povinnosti a prerokovania so zástupcami\nzamestnancov. To znamená, že pokiaľ dohoda bola sťažovateľovi aj s dôvodmi v nej\nuvedenými predložená a on ju takúto akceptoval, vyjadril tým slobodnú vôľu skončiť\npracovný pomer u žalovanej.\nV závere treba podľa okresného súdu dodať, že sporové konanie je ovládané\ndispozičnou zásadou, súd je návrhom na začatie konania viazaný, a je teda viazaný aj\nopísaním rozhodujúcich skutkových okolností návrhu. Súd je pri neplatnosti skončenia\npracovného pomeru viazaný dôvodmi neplatnosti skončenia pracovného pomeru uvedenými\nv návrhu. Pokiaľ by priznal požadované plnenie z iného skutkového základu, než aký bol\nvymedzený v návrhu, rozhodol by o inom nároku, a teda v rozpore s § 153 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku. Pri rozhodovaní o neplatnosti skončenia pracovného\npomeru súd skúma neplatnosť skončenia pracovného pomeru vo vzťahu k dôvodom\nneplatnosti uvedeným v návrhu. Neskúma teda neplatnosť vo vzťahu ku všetkým do úvahy\npripadajúcim dôvodom neplatnosti (princíp viazanosti návrhom na začatie konania). Preto\nak sú v priebehu konania uplatnené ďalšie dôvody neplatnosti skončenia pracovného\npomeru, je potrebné to považovať za rozšírenie návrhu na začatie konania s tým dôsledkom,\nže vo vzťahu ku každému novému uplatnenému dôvodu neplatnosti má súd z úradnej\npovinnosti skúmať, či vo vzťahu k tomuto dôvodu neplatnosti nedošlo k zániku práva\n\n8\n\nv súlade s ustanovením § 77 Zákonníka práce. Pri rozšírení dôvodov neplatnosti skončenia\npracovného pomeru ide o zmenu návrhu na základe iného skutkového stavu, kedy sa\nnavrhovateľ síce domáha toho istého, ale z iných skutkových dôvodov. Ak súd o takejto\nzmene návrhu podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku nerozhodol a takýto zmenený\nnávrh prerokoval, nejde spravidla o vadu, ktorá by mohla mať vplyv na správnosť\nrozhodnutia vo veci. Podstatné je to, že včas uplatnené dôvody neplatnosti skončenia\npracovného pomeru boli len tie, ktoré boli uvedené v návrhu na začatie konania. Všetky\nostatné dôvody boli uplatnené po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty uvedenej\nv ustanovení § 77 Zákonníka práce.\n10. Z rozsudku krajského súdu č. k. 10 CoPr 15/2016-180 z 26. januára 2017\nvyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 Cpr 8/2012-114 z 24. júla\n2014.\nPodľa názoru krajského súdu okresný súd riadne zistil skutkový stav, keďže vykonal\ndokazovanie v potrebnom rozsahu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil\na dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré aj náležitým spôsobom\nodôvodnil.\nTreba sa v celom rozsahu stotožniť so správnym záverom okresného súdu, podľa\nktorého chyba v písaní, ku ktorej došlo uvedením nesprávneho dátumu na výpovedi,\nv žiadnom prípade neplatnosť tohto právneho úkonu spôsobiť nemohla, lebo nielen\nz obsahu výpovede nepochybne vyplýva, že jej dôvodom je nadbytočnosť sťažovateľa,\nku ktorej došlo na základe rozhodnutia starostky žalovanej z 26. septembra 2012. Z tohto\nrozhodnutia vyplýva, že žalovaná zrušila tri pracovné miesta v oddelení dopravy, pričom\nvýpoveďou skončila pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti aj s ďalšími zamestnancami\n(\n\n,\n\n,\n\n,\n\n) a všetky tieto výpovede boli datované\n\ndňom 27. septembra 2012. Z obsahu výpovede danej sťažovateľovi nepochybne vyplýva, že\nstarostka žalovanej vydala 26. septembra 2012 rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov\ns cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a optimalizáciu rozpočtových výdavkov bežného\nrozpočtu. Došlo tým k zrušeniu šestnástich pracovných miest s účinnosťou od 27. septembra\n2012. Preto aj tvrdenie sťažovateľa o fiktívnosti rozhodnutia, ktorým sa iba obchádzal\nzákon a ktorého skutočným zámerom bolo nahradiť ho iným zamestnancom, je nutné\n\n9\n\nvyhodnotiť ako rozporné so zásadami formálnej logiky. Je totiž nepochybné, že pracovný\npomer\n\nvznikol dva dni pred účinnosťou organizačnej zmeny (25. septembra\n\n2012), pričom žalovaná (správne má byť asi sťažovateľ, pozn.) 27. septembra 2012 (štvrtok)\nsvojím podpisom potvrdila prevzatie výpovede. Sťažovateľ podaním doručeným žalovanej\n28. septembra 2012 požiadal o ukončenie pracovného pomeru dohodou [§ 63 ods. 1\npísm. b) Zákonníka práce], a to k 30. septembra 2012 (nedeľa) a zároveň aj o vyplatenie\ntrojnásobku priemerného mesačného zárobku a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku.\nIII.\n11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n13. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\n10\n\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n15.\n\nSťažovateľ\n\nje\n\npresvedčený,\n\nže\n\ntak výpoveď,\n\nako aj dohoda\n\nboli\n\nz hmotnoprávneho hľadiska absolútne neplatnými právnymi úkonmi a hoci bolo úlohou\nvšeobecných súdov na absolútnu neplatnosť z úradnej povinnosti prihliadnuť, nestalo sa tak,\na to bez potrebného odôvodnenia. Navyše všeobecné súdy sa dostatočným spôsobom\nnamietanými dôvodmi neplatnosti výpovede a neplatnosti dohody dostatočne nezaoberali.\n16. Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že odôvodnenie rozsudkov\nvšeobecných súdov (v rámci toho osobitne rozsudku okresného súdu) sa javí ako\ndostačujúce a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti\n\n11\n\nnevykazujú. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe\nporušenie označených práv bez ďalšieho neznamená.\n17. Za východiskový bod úvah treba považovať správne konštatovanie okresného\nsúdu, podľa ktorého prichádzalo do úvahy prednostne sa zamerať na skúmanie platnosti\nskončenia pracovného pomeru sťažovateľa dohodou zo 4. októbra 2012, lebo ak by sa toto\nskončenie pracovného pomeru vyhodnotilo ako platné, potom by sa pracovný pomer\nsťažovateľa skončil bez ohľadu na platnosť, resp. neplatnosť výpovede. Inými slovami,\nv prípade konštatovania platnosti skončenia pracovného pomeru dohodou už nie je vôbec\npotrebné skúmať otázku platnosti skoršej výpovede.\nVšeobecné súdy dostatočne a presvedčivo vysvetlili, že hoci dohodou nemožno\nskončiť pracovný pomer ku dňu predchádzajúcemu uzatvoreniu takejto dohody, avšak ak by\naj došlo k tomu, že podľa textu dohody sa mal pracovný pomer skončiť pred uzatvorením\ndohody, neznamená to neplatnosť dohody, ale iba to, že pracovný pomer je dohodou\nukončený nie dňom uvedeným v dohode, ale dňom uzatvorenia dohody. S uplatnenou\nargumentáciou všeobecných súdov v tejto súvislosti sťažovateľ v podstate v konkrétnej\nrovine nepolemizuje, iba uvádza, že súd nemôže transformovať jasne vyjadrenú vôľu\nzmluvných strán. Náležite zdôvodnené stanovisko všeobecných súdov je však také, že tak\nurobiť môže. Opačný názor sťažovateľa nie je z tohto pohľadu dostatočne argumentačne\npodložený, a nie je preto ani presvedčivý.\nVšeobecné súdy dostatočne zdôvodnili aj to, na základe akých dôkazov a akým\nmyšlienkovým postupom dospeli k záveru, podľa ktorého dátum uzatvorenia dohody\n(4. októbra 2012) je mylne uvedený, pretože správny dátum v skutočnosti bol 2. október\n2012. Sťažovateľ v tomto smere uvádza v sťažnosti ústavnému súdu iba toľko, že tvrdený\nomyl v dátume uzatvorenia dohody je právne neudržateľný, lebo je neakceptovateľné, aby\nsa sporové strany pomýlili vo všetkých relevantných dátumoch a pri všetkých právnych\núkonoch, ktoré urobili. I tu platí, že sťažovateľ s konkrétnymi argumentmi všeobecných\nsúdov nepolemizuje a stavia otázku do všeobecnejšej roviny, čo z pohľadu ústavného súdu\nnepostačuje.\n\n12\n\nDohoda o skončení pracovného pomeru je podľa sťažovateľa neplatná aj pre jej\nrozpor s dobrými mravmi. Tento rozpor má podľa neho spočívať v tom, že žalovaná hrubo\noklamala sťažovateľa jednak v súvislosti so splnením hmotnoprávnych podmienok\nskončenia pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, ktoré reálne\nneexistovali, ďalej v súvislosti so zrušením pracovného miesta sťažovateľa a neexistenciou\nvhodného voľného pracovného miesta v spojení s nesplnením ponukovej povinnosti, ale tiež\nv súvislosti s tvrdením, že výpoveď bola urobená zákonne konformným spôsobom, hoci to\ntak v skutočnosti nebolo (napríklad neprerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov,\nnezrušenie pracovného miesta, nesplnenie ponukovej povinnosti).\nV súvislosti s uvedenými námietkami možno konštatovať, že na prevažnú väčšinu\nz nich dali všeobecné súdy dostatočné a presvedčivé odpovede.\n18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa\nv napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými námietkami,\nktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní. Právne závery, ktoré k námietkam\nsťažovateľa zaujali konajúce súdy, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú\nobsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd v spojení s okresným súdom pri\nrozhodovaní aplikovali. Napadnutý rozsudok krajského súdu je preto podľa názoru\nústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a nesignalizuje takú\npríčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n14. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 26. apríla 2017\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "práca, pracovný pomer-skončenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "0e9ed444-c6f2-491a-8e23-299468cd20d9:c11f40d5-4ca2-4749-bdd3-86d5e55c9fcc", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1112236071.1", "spisova_znacka": "10CoPr/15/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/15/2016 z 25. 1. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1112236071.1"}, {"guid": "b2c86a10-3e92-4e84-a3eb-271a4fa78ee9:edf70d88-0d32-4ebc-bd5f-a93d9a6e7b7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "7Cpr/8/2012", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 7Cpr/8/2012 z 9. 6. 2014", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2014-06-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/b2c86a10-3e92-4e84-a3eb-271a4fa78ee9:edf70d88-0d32-4ebc-bd5f-a93d9a6e7b7b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3c40db4a-b43e-4aab-b109-02c6f9bc4d37", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.714.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 714/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 714/2021 z 21. 12. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-12-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.714.2021.1"}, {"guid": "4c61121a-cbc6-416c-95a7-0b4d0a36fef1:5a3a9c30-4182-4c26-863a-4a649dd26b35", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2025:8720203503.1", "spisova_znacka": "2CoPr/4/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoPr/4/2024 z 28. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2025-01-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2025:8720203503.1"}, {"guid": "3d4a433b-62ff-4335-85bd-088093d50a39:a1a19aa0-3a05-41f4-8d18-91a6314693f2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1320209880.1", "spisova_znacka": "6CoPr/14/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoPr/14/2023 z 26. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2024-06-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1320209880.1"}, {"guid": "73d73cc8-da68-4381-90ca-fc9b7ff031b7:c6c4cfb0-a2ca-4204-8a6d-078ee3cc9bd9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:1114226728.1", "spisova_znacka": "10CoPr/5/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/5/2018 z 26. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:1114226728.1"}]}