{"guid": "ussr:5af59d21-8b61-45c4-9f86-aa3e0c5687e0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2009.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 296/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 296/09 z 8. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 8. novembra 2016, sp. zn. II. ÚS 296/09, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2009.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2016-11-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5af59d21-8b61-45c4-9f86-aa3e0c5687e0", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2009.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2009.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.296.2009.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 296/09-70\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Slamkom, Radlinského 29,\nDolný Kubín, pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11 C 14/2002\nz 21. marca 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 262/2006\nzo 6. septembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie\n\nsvojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.\n11 C 14/2002 z 21. marca 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský\nsúd“) sp. zn. 5 Co 262/2006 zo 6. septembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).\nÚstavný\n\nsúd\n\ndoručenú\n\nsťažnosť\n\nuznesením\n\nsp.\n\nzn.\n\nII. ÚS 296/09\n\nzo 17. septembra 2009 odmietol. Odmietnutie sťažnosti bolo založené na dvoch dôvodoch.\nVo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým došlo iba k procesnému\nodmietnutiu prerokovania dovolania sťažovateľa, ústavný súd po vecnom prieskume\nsťažnostných námietok dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti\na vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu k vecnému\nprieskumu námietok ani nepristúpil, keďže v tejto časti považoval sťažnosť za oneskorene\npodanú. Uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009 sťažovateľ\nnapadol sťažnosťou č. 14190/10 na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“),\nv ktorej namietal porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva\nrozhodnutím Franek v. Slovakia z 11. 2. 2014 vyslovil, že ústavný súd rozhodnutím\nsp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009 porušil právo sťažovateľa na spravodlivý\nproces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie čl. 13 dohovoru vo veci vyslovené nebolo,\nkeďže to ESĽP vzhľadom na vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nepovažoval\nza nutné (bod 63 rozhodnutia ESĽP, pozn.). Vyslovenie porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru\npovažoval ESĽP zároveň za dostatočnú satisfakciu (bod 67 rozhodnutia ESĽP, pozn).\nV odôvodnení svojho rozhodnutia ESĽP analyzuje judikatúru ústavného súdu\ntýkajúcu sa vzájomného vzťahu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a dovolania podľa\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj zachovania lehoty dvoch\nmesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\n\n2\n\nV relevantnej časti rozhodnutia ESĽP uviedol:\n«V dôsledku odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu,\nústavný súd vylúčil zo svojho prieskumu časť námietok, ktoré sťažovateľ uplatnil, a síce\ntýkajúcich sa namietaného nespravodlivého posúdenia veci samej súdom prvého stupňa\na odvolacím súdom a posúdenia spôsobilosti účastníkov (bod 55 rozhodnutia ESĽP, pozn.).\nVzhľadom na vyššie uvedené, Súd dospel k záveru, že odmietnutím časti sťažnosti\nsťažovateľa, mu ústavný súd zabránil uplatniť svoje právo a účinne využiť dostupný právny\nprostriedok podľa čl. 127 ústavy, pokiaľ ide o relevantné aspekty predmetného konania.\nSťažovateľove „právo na súd“ bolo takto porušené.\nZ toho dôvodu došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 (bod 56 rozhodnutia ESĽP, pozn.).»\nVzhľadom na to, že z rozhodnutia ESĽP nie je zrejmé, či ústavnému súdu toto\nrozhodnutie založilo povinnosť opätovného preskúmania vlastného uznesenia sp. zn.\nII. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009 v zmysle § 75b zákona o ústavnom súde, ústavný súd\npristúpil na základe návrhu sťažovateľa doručeného 23. mája 2014 k povoleniu obnovy\nkonania, a to nálezom sp. zn. II. ÚS 218/2016 z 11. mája 2016, ktorým zrušil svoje vlastné\nuznesenie sp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009 a vec vrátil ústavnému súdu\nna ďalšie konanie.\nZ podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor na návrh\noprávnených\n\na\n, viedol pod sp. zn. EX 63/2000, EX 64/2000 a EX 65/2000\n\nexekúciu proti povinnému –\n\n,\n\n(ďalej len „povinný“). Sťažovateľ vykonal u povinného súpis hnuteľných vecí (motorové\nvozidlá, kancelárska a výpočtová technika a hardvérové príslušenstvo), ktoré odňal z voľnej\ndispozície povinného. Niektoré motorové vozidlá, ktoré boli preukázané majetkom\nspoločnosti\n\n, boli z exekúcie vylúčené. Ostatné hnuteľné veci\n\n(ďalej len „spísané hnuteľné veci“) boli prevezené z\noprávneným\n\ndo priestorov prenajatých\n\n, z dôvodu, že sťažovateľ ich nemal kde uschovať, kde\n\nboli sťažovateľom zapečatené a ponechané. Následne 13. marca 2001 vydal sťažovateľ\nupovedomenie o výške určenej ceny spísaných vecí. Krajský súd v Bratislave uznesením\n3\n\nsp. zn. 3 K 264/00 z 30. marca 2001 na povinného vyhlásil konkurz, dôsledkom čoho bolo\nexekučné konanie zo zákona prerušené, pretože išlo o konanie začaté pred vyhlásením\nkonkurzu týkajúce sa majetku patriaceho do podstaty [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona\nč. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov]. Vstup povinného\ndo konkurzu oznámil správca konkurznej podstaty povinného (ďalej len „správca“)\nsťažovateľovi listom z 10. apríla 2001 a vyzval ho na vydanie spísaných hnuteľných vecí.\nSťažovateľ listom z 11. mája 2001 správcovi oznámil, že spísané hnuteľné veci si môže\nprevziať v mieste ich uskladnenia 15. mája 2001.\n\n, v čase,\n\nkeď mali byť spísané hnuteľné veci vydané, však v prítomnosti sťažovateľa a zástupcu\nsprávcu vyhlásila, že spísané hnuteľné veci správcovi nevydá z dôvodu, že si na ne\nuplatňuje zádržné právo, keďže má voči úpadcovi dosiaľ neuhradenú pohľadávku.\n, bola sťažovateľom poučená, že takýto jej postup je\nv rozpore so zákonom, a sťažovateľ ju následne listom z 21. mája 2001 vyzval, aby vydala\nspísané hnuteľné veci správcovi.\n\n, odpovedala\n\nsťažovateľovi listom z 21. mája 2001 a uviedla, že spísané hnuteľné veci správcovi nevydá,\npretože si na nich riadne uplatnila zádržné právo. Sťažovateľ opätovne žiadal spoločnosť\n, listom z 26. mája 2003, aby vydala veci správcovi, a uviedol, že\nspoločnosť\n\n, je detentorom spísaných hnuteľných vecí a zo zákona je\n\npovinná spísané hnuteľné veci vydať správcovi. K vydaniu vecí správcovi však nedošlo.\nZ obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 14/2002 vyplýva, že správca doručil\nokresnému súdu 21. januára 2002 žalobu, ktorou sa domáhal proti sťažovateľovi vydania\nrozsudku, ktorým bude sťažovateľovi uložené vydať žalobcovi spísané hnuteľné veci\na nahradiť mu trovy konania. Sťažovateľ tvrdí, že žalobca v tomto konaní žiada vydať\ni niektoré veci, ktoré povinnému nespísal a ani neodobral, a to softvérové príslušenstvo\nuvedené v žalobe v bodoch 232 až 250. V žalobe v bodoch 1 až 231 bolo uvedených sedem\nmotorových vozidiel, počítače, monitory, tlačiarne, klávesnice, záložné zdroje, skenery,\nkopírovacie stroje a kancelársky nábytok.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 11 C 14/2002-114 z 21. októbra 2003 žalobe v celom\nrozsahu vyhovel. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie a krajský súd\n\n4\n\nuznesením sp. zn. 5 Co 65/04 zo 14. apríla 2005 rozsudok okresného súdu zrušil. Svoje\nrozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že okresný súd vo veci rozhodol predčasne\na dostatočne sa nezaoberal pasívnou legitimáciou sťažovateľa v spore. Podľa názoru\nkrajského súdu by bol sťažovateľ povinný veci vydať iba v prípade, ak by bolo preukázané,\nže sa u neho nachádzajú. Okresný súd neuviedol, v čom videl protiprávnosť konania\nsťažovateľa, keď naopak, z dosiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že sťažovateľ\nposkytol maximálnu potrebnú súčinnosť správcovi, keď sa dostavil na prevzatie spísaných\nhnuteľných vecí.\n, sťažovateľovi a správcovi faxom z 13. októbra\n2005 oznámila, že s ohľadom na skutočnosť, že vlastník budovy, v ktorej sa spísané\nhnuteľné veci nachádzajú, rozhodol o vyprataní spísaných hnuteľných vecí, spoločnosť\n, nemá veci ďalej kde skladovať, a preto budú 14. októbra 2005\nvypratané na skládku odpadu. Sťažovateľ faxom 14. októbra 2005 upozornil správcu\nna tento stav a potrebu veci si prevziať.\nOkresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 14/2002-242 z 21. marca\n2006, žalobe znova v celom rozsahu vyhovel a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov\nkonania. Tento rozsudok vyhlásil na pojednávaní 21. marca 2006 v neprítomnosti\nsťažovateľa, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil práceneschopnosťou a z tohto dôvodu\npožiadal o odročenie pojednávania. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na tom, že\nspísané hnuteľné veci sa vždy nachádzali v dispozícii sťažovateľa, či už ako exekútora,\nalebo ako zložiteľa vecí do úschovy v spoločnosti\n\n, a preto práve\n\nsťažovateľ bol tým subjektom, ktorý mal povinnosť veci správcovi vydať. Zádržné právo\nspoločnosti\n\n, platne nikdy nevzniklo. Proti tomuto rozsudku podal\n\nsťažovateľ odvolanie.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 262/2006-283 zo 6. septembra 2007 rozsudok\nokresného súdu ako vecne správny potvrdil, keď sa stotožnil s jeho názorom, podľa ktorého\nz vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že spísané hnuteľné veci sa vždy\nnachádzali v právnej dispozícii sťažovateľa.\n\n5\n\nRozsudok okresného súdu č. k. 11 C 14/2002-242 z 21. marca 2006 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 262/2006-283 zo 6. septembra 2007 nadobudol\nprávoplatnosť 10. decembra 2007.\nNa základe tohto rozsudku vedie proti sťažovateľovi exekúciu pod sp. zn. EX 385/08\nsúdny exekútor\n\n, ktorý vydal 20. januára 2009 upovedomenie o začatí\n\nexekúcie.\nProti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Tvrdil, že nie je v spore\npasívne legitimovaný. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu mu\nukladá povinnosť, ktorú nemôže splniť, pretože nie je detentorom spísaných hnuteľných\nvecí. Uložiť povinnosť vydať vec možno iba tomu, u koho sa vec nachádza. Navyše,\nokresný súd vo veci rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa napriek tomu, že sťažovateľ\nsvoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a pojednávanie žiadal vopred odročiť, a tým mu\nbola odňatá možnosť konať pred súdom. Súdy nevzali do úvahy ani to, že spoločnosť\n, žalobcovi faxom z 13. októbra 2005 oznámila, že spísané hnuteľné\nveci si môže prevziať, a túto skutočnosť oznámil žalobcovi obratom i sťažovateľ. Napriek\ntomu si správca spísané hnuteľné veci v tejto situácii neprevzal. Za tejto situácie odpadol\npredmet sporu. Okresný súd navyše vydaním rozsudku č. k. 11 C 14/2002-242 z 21. marca\n2006 nerešpektoval právny názor už skôr vyslovený krajským súdom v uznesení sp. zn.\n5 Co 65/04 zo14. apríla 2005. V doplnení dovolania zo 7. januára 2008 sťažovateľ uviedol,\nže súdy vôbec nevzali do úvahy to, že správca nemal na konanie aktívnu legitimáciu,\npretože žiadny právny predpis neukladá povinnosť tretím osobám vydať majetok patriaci\ndo podstaty správcovi, tretie osoby sú povinné iba správcovi umožniť jeho spísanie\na ohodnotenie.\nNajvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 dovolanie\nsťažovateľa odmietol a zaviazal ho nahradiť trovy dovolacieho konania žalobcovi.\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009 nadobudlo\nprávoplatnosť 30. apríla 2009.\n\n6\n\nPorušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu\nč. k. 11 C 14/2002-242 z 21. marca 2006, rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 262/2006283 zo 6. septembra 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla\n2009 odôvodnil sťažovateľ tým, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože\nneprihliadol na ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník veci sa\nmôže domáhať vydania veci od osoby, ktorá vec neoprávnene zadržiava, a spísané hnuteľné\nveci nemal vo svojej dispozičnej sfére sťažovateľ, čo v konaní bolo aj preukázané. Okresný\nsúd neprihliadol na nesplnenie náležitostí reivindikačnej žaloby, pretože žaloba v tejto veci\nsmerovala proti subjektu, ktorý v spore nebol pasívne legitimovaný, jednotlivé veci, ktorých\nvydanie bolo predmetom konania, neboli dostatočne individualizované a v konaní nebola\npreukázaná ani aktívna legitimácia žalobcu a jeho vlastníctvo k predmetu konania. Okresný\nsúd, hoci bol viazaný skorším uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 65/04 zo 14. apríla\n2005, nevychádzal z právneho názoru v ňom vysloveného. Okresný súd vychádzal z toho,\nže medzi sťažovateľom a spoločnosťou\n\n, bola uzatvorená zmluva\n\no úschove, hoci takýto záver nemá oporu v obsahu spisu, a preto ani spoločnosť\n, nemala povinnosť spísané hnuteľné veci vydať iba sťažovateľovi.\nBola povinná vydať ich aj správcovi konkurznej podstaty úpadcu. Ďalej okresný súd\nvykonal pojednávanie v neprítomnosti sťažovateľa, hoci sa tento riadne z neúčasti na ňom\nospravedlnil a požiadal o jeho odročenie, a na tomto pojednávaní vykonal výsluchom\nkonateľa spoločnosti\n\n, a správcu dôkazy, ktoré mali pre rozhodnutie\n\nvo veci zásadný význam. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 5 Co 262/2006-283\nzo 6. septembra 2007 úplne poprel vlastný právny názor vyslovený v uznesení sp. zn.\n5 Co 65/04 zo 14. apríla 2005. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla\n2009 neposkytol ochranu právam sťažovateľa, ktorý svoje dovolanie odôvodnil aj dôvodom\npodľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, teda tým, že mu bola odňatá možnosť\nkonať pred súdom, keď okresný súd vykonal pojednávanie a zásadné dôkazy v jeho\nneprítomnosti, hoci sa riadne z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil a požiadal o jeho\nodročenie.\n\n7\n\nNa základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11 C 14/2002\nz 21. marca 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 262/2006\nzo 6. septembra 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 51/2008 zo 7. apríla 2009\nbolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil\na aby sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 60 000 €\na náhradu trov konania.\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nPodľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia\norgánu\n\nmedzinárodnej\n\norganizácie\n\nvyplýva\n\npovinnosť\n\nopätovného\n\npreskúmania\n\nnapadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí\na napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie\nrozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru\nvysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie\núčelu obnovy konania.\n\n8\n\nPodľa § 75b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak na základe návrhu na obnovu konania\nÚstavný súd obnovu konania povolí, znovu prerokuje pôvodný návrh na začatie konania\npodľa príslušných ustanovení tohto zákona, pričom vychádza z právneho názoru\nvysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh\npredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,\nak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n9\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\nPredmet sťažnosti možno vymedziť takto: Sťažovateľ ako súdny exekútor odňal\npovinnému v prebiehajúcej exekúcii hnuteľné veci, ktoré previezol na iné miesto, na ktorom\nich zapečatené ponechal. Okolnosti prípadu boli také, že miesto, na ktorom boli predmetné\nhnuteľné veci ponechané, mal oprávnený z exekúcie v prenájme od tretej osoby.\nPo vyhlásení konkurzu na majetok povinného došlo ex lege k prerušeniu exekučného\nkonania a správca konkurznej podstaty si zapečatené veci v súlade s príslušnou právnou\núpravou žiadal vydať. K vydaniu vecí správcovi konkurznej podstaty za účasti sťažovateľa\naj oprávneného nedošlo z dôvodu, že pri akte vydávania vecí si oprávnený na zapečatené\nveci uplatnil zádržné právo, keďže tie sa nachádzali ponechané v „jeho“ prenajatých\npriestoroch, teda toho času boli v jeho detencii.\nVšeobecné súdy vec rozhodli tak, že sťažovateľ bol povinný zapečatené veci\nsprávcovi konkurznej podstaty vydať.\nSťažovateľ sa v celom priebehu konania bránil tým, že on nemal zapečatené veci\nvo svojej dispozícii, a preto nemohol byť povinný ich nikomu vydať. Inak povedané,\nsťažovateľ prehodil „horúci zemiak“ do rúk oprávneného v exekúcii s odôvodnením, že\npredsa to bol on, ktorý zapečatené veci zadržal. Právne svoje konanie odôvodňoval jednak\ntým, že keďže bolo exekučné konanie prerušené, on vo veci ako súdny exekútor nekoná\na nemá s ňou nič spoločné, a ďalej tým, že reivindikačná žaloba správcu konkurznej\n\n10\n\npodstaty, ktorá ho označovala ako pasívne legitimovaného na vydanie vecí, je absurdná,\nkeďže on nebol ich detentorom.\nOstatné námietky považoval ústavný súd za podružné tomuto vymedzenému\nkardiálnemu problému a z neho vychádzajúce.\nRozhodnutie ESĽP bolo zamerané iba na procesný aspekt porušenia čl. 6 ods. 1\ndohovoru uznesením ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009. Ústavný\nsúd podľa názoru ESĽP zvolil vo veci taký procesný postup vo vzťahu k napadnutým\nrozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorý vo svojom dôsledku vyústil vo vecné\nnepreskúmanie ich napadnutých rozhodnutí. Z tohto dôvodu bolo ESĽP aj konštatované\nporušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd zrušil svoje uznesenie\nsp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009 v celosti, považoval za nutné opätovne sa\nvenovať aj prieskumu námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu.\nTeda čo sa týka napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, námietky sťažovateľa\nneboli najvyšším súdom pripustené k ich vecnému prieskumu, keďže vo veci podľa názoru\nnajvyššieho súdu nedošlo k splneniu podmienok prípustnosti dovolania. Sťažovateľ podal\ndovolanie z dvoch nosných dôvodov. V prvom tvrdil, že nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, a zároveň konštatoval nedostatok svojej pasívnej legitimácie pri reivindikačnej\nžalobe. V druhom tvrdil, že okresný súd vo veci rozhodol „o ňom bez neho“, a to aj napriek\nospravedlneniu neúčasti na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti a žiadosti o odročenie\npojednávania.\nPodľa názoru ústavného súdu sa však najvyšší súd v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia s námietkami dovolania odporcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa,\npozn.) podrobne vysporiadal. Po vyhodnotení ostatných zákonných podmienok prípustnosti\ndovolania (s negatívnym výsledkom, pozn.) pristúpil najvyšší súd k preskúmaniu\nsťažovateľom tvrdených námietok.\n\n11\n\nK námietke nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania sa najvyšší súd vyjadril\ntakto: „Odporca v dovolaní tvrdil, že navrhovateľ nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania a súčasne nebol aktívne legitimovaný od počiatku konania. Namietal tiež\nnedostatok svojej pasívnej legitimácie v konaní.\nPodľa § 237 písm. b) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť\núčastníkom konania.\nPodmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že\nmusí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť\nsubjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom\nkonania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny\nporiadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti,\ninak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa odvoláva na hmotné právo,\nt. j. Občiansky zákonník.\nPodľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti\nvzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia § 18\nspôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.\nZ uvedeného vyplýva, že navrhovateľ mal v priebehu súdneho konania a aj\nv súčasnosti v dovolacom konaní má spôsobilosť byť účastníkom konania. Túto spôsobilosť\nbyť účastníkom konania a prípadnú následnú vadu konania v zmysle § 237 písm. b) O. s. p.\nje podľa ustálenej praxe potrebné odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka..., ktorá je\nz hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (viď R 34/1993). Preto tvrdenia odporcu\nuvádzané v dovolaní, ktoré sa týkajú vecnej legitimácie, sú pre prípustnosť dovolania\nprávne bezvýznamné.\nDovolateľ v dovolaní ďalej namietal vadu podľa § 237 písm. f) O. s. p.\nOdňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný\nprocesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných\npráv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom\nchránených záujmov.\nPredmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti\nkonať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3)\n\n12\n\nmožnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že\nzákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom\nnešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti\nrozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných\npráv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom\nna zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.\nO vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd\nv konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,\nktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že\nprvostupňový ako aj odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade\ns právnymi predpismi a odporcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu\nprávnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.“\nK námietke ospravedlnenia neúčasti sťažovateľa na pojednávaní sa najvyšší súd\nvyjadril takto: „Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci\nnečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal\nz dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti tohto účastníka;\nprihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.\nZ obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa bez prítomnosti odporcu vec prejednal\na rozhodol na pojednávaní dňa 21. marca 2006 (č. l. 229 spisu). Odporca osobne podaným\npísomným podaním dňa 14. marca 2006 (č. l. 228 spisu) ospravedlnil svoju neúčasť\nna vytýčenom pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti a požiadal o odročenie\npojednávania. K tomuto ospravedlneniu však nepripojil lekárske potvrdenie o svojej\npráceneschopnosti. Preto ak za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci\ns poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti\nodporcu, neodňal mu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.\nSúd môže posudzovať žiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska\ndôležitých dôvodov, existenciu ktorých môže preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe\nv čase rozhodovania o tejto žiadosti účastníka. Dôvodnosť žiadosti o odročenie\npojednávania posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti,\n\n13\n\nz ktorej účastník konania vyvodzuje existenciu dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2\nO. s. p. Pokiaľ uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti\núčastníka hodnoverne preukázaná, zostáva jeho žiadosť iba v rovine nepodložených tvrdení.\nŽiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie\npojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom\nk svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré\nmu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné\nz hľadiska objektívneho tak aj subjektívneho (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne\nodvrátená).\nV prejednávanej veci odporca síce požiadal o odročenie pojednávania, avšak\ndôležitý dôvod pre takýto postup nepreukázal. Nepredložil totiž lekárske potvrdenie o svojej\npráceneschopnosti. Pokiaľ teda súd v konaní pokračoval aj po obdržaní žiadosti odporcu\no odročenie pojednávania a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti, neporušil\nustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. a neodňal mu možnosť pred súdom konať.“\nTeda pokiaľ sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že mu procesným\nodmietnutím dovolania zo strany najvyššieho súdu bol znemožnený prístup k súdu, ústavný\nsúd potrebuje poukázať, tak ako to už sťažovateľovi vysvetlil v zrušenom uznesení\nústavného súdu sp. zn. II. ÚS 296/09 zo 17. septembra 2009, na nasledovné:\nCieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú\naplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,\naby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles\nc. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. 10. 1998).\nOtázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných\npredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť\nk záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie\n\n14\n\nvykonané v súlade so zákonom (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade\nso zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym\nnázorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Čo sa\ntýka tejto otázky, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že\nskutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže\nviesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).\nTáto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného\npráva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich\ndo právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\nV tomto prípade sa ústavný súd zaoberal posúdením toho, či najvyšší súd najmä\npri aplikácii ustanovenia § 237 písm. f) OSP nepostupoval spôsobom, ktorý by bol ústavne\nnekonformný. S poukazom na podrobné a presvedčivé odôvodnenie uznesenia najvyššieho\nsúdu však dospel k záveru, že spôsob aplikácie tohto ustanovenia najvyšším súdom\nnevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol\nžiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie\nnajvyššieho súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, má také nedostatky, ktoré by\nodôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom\ndôsledku o porušení jeho práv. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie\nsťažovateľa ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu\na na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru, preto bolo\npotrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde.\nKeďže ústavný súd vyhodnotil napadnuté procesné odmietnutie sťažovateľom\npodaného dovolania najvyšším súdom ako zjavne neopodstatnené, zostáva mu\n\n15\n\nv pertraktovanej\n\nveci\n\npristúpiť\n\nk posúdeniu\n\nsťažnostných\n\nnámietok\n\nvo\n\nvzťahu\n\nk rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu.\nČo sa týka napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k namietanému\nporušeniu základného práva sťažovateľa týmto rozhodnutím, ústavný súd poznamenáva, že\nv citovanom čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého\nústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať\nsťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv\npred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd\nteda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný\nsúd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,\nže ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,\nIV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných\norgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53\nods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).\nProti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu bolo prípustné odvolanie (ktoré\nsťažovateľ aj podal) a na jeho základe odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný\nposkytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľa ochranu v prípade zistenia, že\nokresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich zasiahol. Právomoc krajského\nsúdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného\nsúdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\n\n16\n\nVzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľove námietky v konečnom dôsledku\nprimárne atakujú nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, s ktorým sa krajský\nsúd mal iba stotožniť, ústavný súd sa argumentačne venuje predmetu sťažnosti, tak ako už\nbol vymedzený, a pri jeho posúdení používa rozhodujúcu argumentáciu okresného súdu.\nProblematickým z pohľadu sťažovateľa v prerokúvanej veci teda bolo to, že ako\nsúdny exekútor v priestoroch, ktoré mal oprávnený z exekúcie v prenájme, ponechal\nzapečatené odňaté hnuteľné veci. Tie mali byť ďalej speňažené a výťažok z ich predaja mal\nbyť pripísaný v prospech oprávneného z exekúcie. Keď sa však oprávnený z exekúcie\ndozvedel o prerušení exekúcie a nutnosti odňaté zapečatené veci vydať správcovi\nkonkurznej podstaty, tieto veci odmietol správcovi konkurznej podstaty za prítomnosti\nsťažovateľa vydať.\nSprávca konkurznej podstaty si nárokoval vydanie zapečatených vecí reivindikačnou\nžalobou voči sťažovateľovi.\nSťažovateľ sa poukázaním na § 126 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\nv rozhodnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) odvoláva na to, že on nebol\ndetentorom zapečatených vecí a ani ich neodmietol nikomu vydať (tak konal predsa\noprávnený z exekúcie a nie sťažovateľ; sťažovateľ sa na celú situáciu iba bezmocne prizeral\na poučil oprávneného z exekúcie, že svojím konaním porušuje zákon), dokonca pri vydávaní\nvecí poskytol správcovi konkurznej podstaty všemožnú súčinnosť, a tiež na to, že exekučné\nkonanie bolo vo veci prerušené, a preto vo veci nekoná v postavení súdneho exekútora.\nPodľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu,\nkto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci\nod toho, kto mu ju neprávom zadržuje.\nPodľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka obdobné právo na ochranu má aj ten, kto\nje oprávnený mať vec u seba.\n\n17\n\nOkresný súd a krajský súd zaujali k veci taký postoj, že uplatnené zádržné právo\nnepovažovali za platne vzniknuté, keďže oprávnený z exekúcie nebol povinný správcovi\nkonkurznej podstaty vydať veci, ktoré u neho súdny exekútor zapečatil, tie bol povinný\nvydať iba súdnemu exekútorovi. Vzhľadom na to bol súdny exekútor vybavený pasívnou\nlegitimáciou pri reivindikačnej žalobe správcu konkurznej podstaty na vydanie vecí. Tento\nnázor bol podrobne rozpracovaný v napadnutom rozhodnutí okresného súdu a vychádzal\nz podstaty právnej úpravy inštitútu zádržného práva a zmluvy o úschove. V konečnom\ndôsledku okresný súd v napadnutom rozhodnutí uzavrel, že zapečatené veci odňaté\nv exekúcii z dispozičnej sféry povinného sa bez ohľadu na to, či sa na sťažovateľa pozeráme\nako na osobu súdneho exekútora alebo zložiteľa vecí do úschovy, nachádzali v jeho\ndispozícii.\nV posudzovanom prípade tak proti sebe stoja dve tvrdenia. Na jednej strane je\ntvrdenie sťažovateľa, ktoré pripomína jednoduchú didaktickú hru detí „Stratila sa šatka“,\npri ktorej sa žiakom rozdajú papiere s číslami, ktoré sú napísané aj na tabuli. Čísla závisia\nod počtu žiakov v triede. Ďalej sa určí vedúci, ktorý vyhlási: „Stratila sa šatka, má ju číslo,\nnapríklad 5.“ Žiak s číslom 5 sa ozve a povie: „Ja ju nemám, má ju číslo, napríklad 2.“\nVypadáva žiak, ktorý povie svoje číslo, alebo žiak, ktorý nestihne číslo povedať rýchlo.\nV posudzovanom prípade sťažovateľ tvrdí, že on veci nemá, má ich oprávnený z exekúcie.\nTo evokuje záver, že sťažovateľ vec, ktorú u seba fyzicky nemá, ju logicky nemôže vydať.\nDôsledkom má byť nedostatok pasívnej legitimácie pri reivindikačnej žalobe, teda jej\nabsurdnosť.\nNa druhej strane stojí ako protipól názor okresného súdu a krajského súdu, že\nzapečatené veci boli predsa po celý čas v dispozícii sťažovateľa, a preto mu uložili\npovinnosť ich vydať.\nPodľa názoru ústavného súdu jedným z podstatných aspektov reivindikačnej žaloby\nv zmysle § 126 Občianskeho zákonníka je domôcť sa vydania veci, ktorá je neoprávnene\nzadržiavaná. Skutkový stav prerokúvanej veci bol taký, že súdny exekútor legálne odňal\npovinnému v exekúcii hnuteľné veci. Týmto momentom mohol byť považovaný za osobu,\n\n18\n\nktorá bola oprávnená mať odňaté veci u seba (§ 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka).\nNa základe uvedeného s odňatými vecami disponoval a ponechal ich detentorovi (tretej\nosobe  možno iba zhodou okolností oprávnenému z exekúcie – nie je na tomto mieste\npodstatou skúmať úmysel sťažovateľa a oprávneného z exekúcie).\nSprávca konkurznej podstaty však na základe príslušnej právnej úpravy bol\noprávnený požadovať vydanie veci. Nakoniec, táto skutočnosť nebola vo veci ani sporná.\nSťažovateľ iba tvrdil, že správca konkurznej podstaty mal žalovať o vydanie veci detentora.\nS uvedeným tvrdením nemožno súhlasiť z týchto dôvodov:\nAk vychádzame z toho, na čom sa zhodli sťažovateľ aj správca konkurznej podstaty,\na teda že odňaté veci bolo treba vydať správcovi konkurznej podstaty, a ďalej vzhľadom\nna to, že tieto veci bol ex lege oprávnený mať u seba sťažovateľ, nemožno od správcu\nkonkurznej podstaty spravodlivo žiadať, aby pristúpil na hru, v ktorej sťažovateľ\npred súdom vyhlásil „Stratila sa šatka“ a šiel nevedno kam hľadať ich aktuálneho detentora.\nPritom každý detentor mu po jeho príchode mohol povedať to známe: „Ja ju nemám, má ju\ndetentor číslo 2...“ Na správcu konkurznej podstaty by tak podľa názoru ústavného súdu\nbola kladená požiadavka svojou podstatou absurdná – dokázať nemožné a zažalovať\naktuálneho detentora na vydanie veci. Je to tak z dôvodu, že výpočet potenciálnych\ndetentorov tvorí v tomto prípade nie obmedzená množina žiakov v triede, ako to je v hre,\nz ktorej po čase jednotlivci vypadávajú tým, že sa pomýlia a povedia z obmedzeného počtu\nčísel to „svoje“ číslo, ale neobmedzená množina kladných prirodzených čísel reprezentujúca\nneobmedzený počet ľudí, ktorým môže byť vec ďalej odovzdaná (a tí sa pri odovzdaní\nmôžu donekonečna opakovať), z ktorých pri rozhodovaní o žalobe na vydanie veci sa každý\nmôže brániť tým, že už vec nemá u seba.\nĎalej je podľa názoru ústavného súdu absurdné požadovať od správcu konkurznej\npodstaty, aby sa vopred vedel rozhodnúť, aký typ žaloby pri zažalovaní veci zvolí, či to\nbude reivindikačná žaloba, alebo bude žalovať napríklad o náhradu škody, pretože správca\nkonkurznej podstaty opäť nedokáže vopred predpovedať, či ten-ktorý detentor bude alebo\nnebude mať vec u seba, ba čo viac, či medzičasom napríklad nebola zničená, teda či\n19\n\nmedzičasom neprestala fyzicky existovať, a vtedy už naozaj niet čo vydať. Podľa názoru\nústavného súdu v posudzovanom prípade stačila správcovi konkurznej podstaty pre úspešné\nzažalovanie veci vedomosť, že sťažovateľ je osobou oprávnenou mať vec u seba na základe\ntoho, že ju povinnému v exekúcii odňal, a preto ju žiadal od neho vydať. V ďalšom konaní\nbolo už vecou súdov zažalovanú vec zvládnuť a právne sa s ňou vysporiadať.\nS prihliadnutím na uvedené podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy a najmä okresný\nsúd vo veci postupovali prezieravo a vec vyriešili najefektívnejším možným spôsobom, keď\nnepripustili reťazenie vzniknutého sporu na základe prázdnej námietky sťažovateľa\ndostratena. Vzhľadom na to ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na už uvedené ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť ako celok odmietol.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci (zrušenie napadnutých rozhodnutí, priznanie primeraného\nfinančného zadosťučinenia a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi\nústavný súd už nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 8. novembra 2016\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "obnova konania-obnova konania pred ústavným súdom", "exekúcia", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie-správca konkurznej podstaty", "exekúcia-exekútor", "žaloba-reivindikačná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ca7016ee-ca88-44e8-9035-cf590965c741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2"}, {"guid": "ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 453/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 453/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a24a1dd-0597-4e08-9fed-153433e73d41"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 90/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 90/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9a5e68bd-5882-45b4-8a90-519b36e6f877"}, {"guid": "ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 243/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 243/05 z 11. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-11", "citacie_n": 1164, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d44fc5a-f1c6-4948-a558-7b201e658668"}, {"guid": "ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 179/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 179/05 z 21. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-21", "citacie_n": 1265, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9ef76826-7481-4708-8b7f-da436dbe3c79"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 1165, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cd4af91-fa87-4513-84b6-07332dba1d70"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:ca7016ee-ca88-44e8-9035-cf590965c741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2"}, {"guid": "ussr:d8440ede-0658-4ca8-84bc-3ed396e379af", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2011 z 10. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8440ede-0658-4ca8-84bc-3ed396e379af"}]}