{"guid": "ussr:9a580627-6187-418d-992d-72e9b2d09862", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.350.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 350/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 350/2017 z 15. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 350/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.350.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-06-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-6", "nazov": "čl. 17 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 6", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9a580627-6187-418d-992d-72e9b2d09862", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.350.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.350.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.350.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 350/2017-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nJUDr.\n\nSamuelom\n\nBaránikom,\n\nPodjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17\nods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.\n20 CoP 38/2014-51 z 21. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7 Cdo 619/2014 z 19. augusta 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 9. decembra\n2015 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\n\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského\nsúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoP 38/2014-51 z 21. mája 2014 (ďalej\nlen „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 619/2014 z 19. augusta 2015 (ďalej len\n„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 2. júla 2013 bez jeho súhlasu\nprevzatý do ústavnej starostlivosti do špecifikovaného ústavu zdravotníckej starostlivosti.\nNa základe oznámenia ústavu zdravotníckej starostlivosti z 3. júla 2013 začal Okresný súd\nBratislava I (ďalej len „okresný súd“) konanie o prípustnosti prevzatia do ústavu\nzdravotníckej starostlivosti podľa § 191b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj\n„OSP“).\nUznesením č. k. 1 Pu 153/2013-3 zo 4. júla 2013 ustanovil okresný súd sťažovateľovi\nopatrovníka – mestskú časť\n\n(ďalej len „mestská časť“). Proti\n\nuzneseniu o ustanovení opatrovníka podal sťažovateľ odvolanie.\nNásledne\n\nvyšší\n\nsúdny\n\núradník\n\nvypočul\n\nošetrujúceho\n\nlekára\n\nsťažovateľa\n\na aj sťažovateľa „v neprítomnosti opatrovníka či zákonného sudcu“. Okresný súd –\nzákonným sudcom ‒ rozhodol uznesením č. k. 1 Pu 153/2013-7 zo 4. júla 2013 tak,\nže k prevzatiu sťažovateľa do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných\ndôvodov (ďalej aj „uznesenie o zákonnosti prevzatia“). Predmetné uznesenie bolo\nsťažovateľovi doručené 4. júla 2013 do vlastných rúk.\nDňa 30. júla 2013 prevzal právny zástupca zastupovanie sťažovateľa. Dňa 31. júla\n2013 oznámil právny zástupca zastupovanie sťažovateľa okresnému súdu. V rovnaký deň\nbol sťažovateľ prepustený z ústavu zdravotníckej starostlivosti.\nUznesením č. k. 1 Pu 153/2013-11 z 1. augusta 2013 zrušil okresný súd uznesenie\no ustanovení opatrovníka sťažovateľovi.\n\n2\n\nUznesením č. k. 1 Pu 153/2013-13 z 2. augusta 2013 okresný súd zastavil konanie\na zároveň doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa uznesenie zo 4. júla 2013 o zákonnosti\nprevzatia.\nProstredníctvom právneho zástupcu podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu\nzo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty. Rovnako\ntak podal odvolanie aj proti uzneseniu okresného súdu z 2. augusta 2013 o zastavení\nkonania.\nOkresný súd rozhodol uznesením zo 4. septembra 2013 tak, že návrh na odpustenie\nzmeškania lehoty zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.\nKrajský súd rozhodol uznesením zo 14. októbra 2013 tak, že uznesenie o zamietnutí\nnávrhu na odpustenie zmeškania lehoty zo 4. septembra 2013 potvrdil. Odvolanie proti\nuzneseniu o zastavení konania odmietol ako podané neoprávnenou osobou. O odvolaní proti\nuzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia krajský súd nerozhodol.\nProti uzneseniu krajského súdu zo 14. októbra 2013 podal sťažovateľ dovolanie.\nNajvyšší súd vrátil vec bez rozhodnutia o dovolaní.\nPo vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 21. mája 2014 tak, že\nodvolanie sťažovateľa proti uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia odmietol ako\noneskorene podané. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014 podal\nsťažovateľ dovolanie.\nO dovolaniach sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 26. augusta 2014 tak,\nže zrušil uznesenie krajského súdu vo výroku o odmietnutí odvolania proti uzneseniu\nokresného súdu o zastavení konania a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie\nproti uzneseniu krajského súdu vo výroku o potvrdení uznesenia o zamietnutí návrhu\nna odpustenie zmeškania lehoty odmietol.\n\n3\n\nNajvyšší súd tiež rozhodol napadnutým uznesením z 19. augusta 2015 tak,\nže odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014\no odmietnutí odvolania proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia.\nSťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „vníma porušenie svojich ústavných práv\nUznesením zo dňa 21. 5. 2014 v spojení s Uznesením zo dňa 19. 8. 2015 v týchto bodoch:\n1. rýdzo formálne, úplne neefektívne zastúpenie sťažovateľa na základe rozhodnutia\nokresného súdu zo dňa 4. 7. 2013 Mestskou časťou\n\n,\n\n2. nesprávne posúdenie včasnosti podaného odvolania sťažovateľa voči uzneseniu\nzo dňa 4. 7. 2013, č. k. 1 Pu 153/2013,\n3. nezákonný spôsob vykonávania dokazovania.“.\nSťažovateľ namieta, že mu okresný súd ustanovil za opatrovníka mestskú časť,\npričom je zrejmé, že „k ustanoveniu opatrovníka došlo pred tým, ako by súd zisťoval\npomery sťažovateľa... ak má byť zastúpenie sťažovateľa efektívne, tak opatrovníkom (resp.\niným jeho zástupcom v danom konaní) musí byť niekto, kto je z rodinného či sociálneho\nprostredia, ktoré je zastúpenému blízke“. Sťažovateľ poukazuje na to, že ustanovenie\nmestskej časti bolo len formálne – sťažovateľ nemá v uvedenej mestskej časti bydlisko,\nnemal žiaden kontakt s uvedeným opatrovníkom, nikto za mestskú časť ho nekontaktoval,\nopatrovník sa neoboznámil s jeho prípadom, ale len mechanicky preberal doručované\npísomnosti. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež uvádza, že „pri prvotnom kontakte so súdom\na ústavom zdravotníckej starostlivosti... spomínal rodičov, s ktorými žije v spoločnej\ndomácnosti... Bolo evidentné, že sťažovateľ (pod vplyvom medikácie) nebol schopný si sám\nzvoliť právneho zástupcu pre konanie. O to vážnejšie teda mal všeobecný súd pristupovať\nk tomu, aby ním ustanovený opatrovník bol reálne niekto, kto sa bude o práva sťažovateľa\nzaujímať a mal by vôľu pri ich porušení či ohrození zasiahnuť (napr. v prípade sťažovateľa\njeden z jeho rodičov) a nie iba formálne ustanoviť orgán samosprávy.“. V rámci tejto\nargumentácie sťažovateľ poukazuje na právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) v jeho rozsudku vo veci M. S. proti Chorvátsku č. 2 z 19. 2. 2015.\n\n4\n\nSťažovateľ tiež namieta, že krajský súd a najvyšší súd nesprávne posúdili otázku\nvčasnosti podania odvolania proti uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia. Podľa\nsťažovateľa bolo potrebné počítať plynutie lehoty na odvolanie od doručenia jeho právnemu\nzástupcovi. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení z 21. mája 2014\nnevysvetlil, prečo „neakceptoval včasnosť podaného odvolania podľa bodu ii) − t. j.\nod jeho doručenia advokátovi... Najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu nijako\nnekorigoval, napriek tomu, že nesprávne odmietnutie odvolania z dôvodu jeho\noneskorenosti predstavuje vždy dovolací dôvod, ktorým je odňatie možnosti konať pred\nsúdom. V odôvodnení uznesenia zo dňa 19. 8. 2015 sa najvyšší súd zameral na doslovné\nzopakovanie svojho právneho názoru z uznesenia zo dňa 26. 8. 2014 ohľadom opravného\nprostriedku proti zamietnutiu odpustenia zmeškania lehoty, bez toho, aby posúdil včasnosť\npodaného odvolania z dôvodov uvedených v tomto odseku pod bodom ii) vyššie.“.\nSťažovateľ napokon poukazuje na to, že dokazovanie – t. j. jeho výsluch a výsluch\nošetrujúceho lekára vykonal vyšší súdny úradník napriek tomu, že išlo o osobnú slobodu.\nV tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ESĽP (rozsudky vo veciach Ťupa proti\nČeskej republike z 26. 5. 2011, D. D. proti Litve zo 14. 2. 2012, Shtukaturov proti Rusku\nz 27. 3. 2008, Sýkora proti Českej republike z 22. 11. 2012) a taktiež na judikatúru súdov\nČeskej republiky. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:\n«Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie vyššieho súdneho\núradníka vykonávať dôkazy v občianskom súdom konaní (okrem výnimiek, ktorými je napr.\ndožiadanie). To, že dôkazy vykonáva zákonný sudca, musí platiť o to nástojčivejšie, keď ide\no tak závažné právo, akým je osobná sloboda človeka. V konaní o obmedzení svojprávnosti\ndospeli súdy v ČR k záveru, že s posudzovaným musí súd prísť do osobného kontaktu,\npričom má ísť o sudcu alebo senát nie vyššieho súdneho úradníka (por. rozhodnutie\nKrajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 26 Co 197/2014, ktorý právny záver označil\nÚstavný súd ČR za „ústavne konformný“ - por. I. ÚS 1974/14). Právny názor, ktorý k tejto\notázke zaujal najvyšší súd v Uznesení zo dňa 19. 8. 2015, považujeme za nesprávny.\nNajvyšší súd sa priklonil k záveru, že pokiaľ by daný úkon bol vyhradený sudcovi, tak by\nzákonodarca použil termín „sudca“ (ako je to v prípade vzatia obvineného do väzby),\npokiaľ zákonodarca použil termín „súd“, tak tento úkon náleží na základe poverenia aj\n\n5\n\nvyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorého úkony sa považujú za úkony súdu. Tvrdíme, že\noprávnenie konať za súd súdnemu úradníkovi musí explicitne vyplývať zo zákona (najmä\nzákon č. 549/2003 Z. z... Pri výklade, ktorý podal najvyšší súd, by sme poľahky mohli\ndospieť k záveru, že vyšší súdny úradník by na základe poverenia sudcu mohol napr.\nnariadiť predbežné opatrenie..., zabezpečiť dôkaz... a podobne. Tým, že krajský súd\na najvyšší súd nevykladali predmetné ustanovenia zákona v súlade s ústavou, nezabezpečili\nsťažovateľovi konanie, ktoré by spĺňalo zákonné a ústavné požiadavky, napriek tomu, že\ntoto konanie bolo spojené s obmedzením jeho osobnej slobody...»\nNa tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné práva... (sťažovateľa) zaručené čl. 17 ods. 1 a 6, čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., uznesením Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 21. 5. 2014, č. k. 20 CoP 38/2014-51 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 19. 8. 2015, sp. zn. 7 Cdo 619/2014, porušené boli.\n2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 5. 2014, č. k. 20 CoP 38/201451 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 8. 2015, sp. zn.\n7 Cdo 619/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní zaplatiť\nsťažovateľovi vyčíslenú náhradu trov konania, k rukám jeho právneho zástupcu, do jedného\nmesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“\nV súvislosti so skončením funkčného obdobia sudcu ústavného súdu Ľubomíra\nDobríka 29. februára 2016 (ktorý bol aj sudcom spravodajcom vo veci) plénum ústavného\nsúdu prijalo 14. septembra 2016 dodatok č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky na obdobie od 1. marca 2016 do 28. februára 2017 (ďalej len „dodatok“). Podľa\nčl. X bodu 2 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. 3. 2016\ndo 28. 2. 2017 schváleného 17. februára 2016 v znení dodatku „Veci pridelené sudcovi\nústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi spravodajcovi, ktoré neboli do\n29. februára 2016 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo\npríslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona\no ústavnom súde, budú pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predsedníčke\n\n6\n\nústavného súdu sa pridelí osem vecí. Pridelenie sa vykoná podľa § 29 zákona o ústavnom\nsúde náhodným výberom v súlade s Čl. I bodom 2, Čl. V bodom 1 a Čl. VI bodom 1 rozvrhu\npráce.“. V nadväznosti na uvedené bola vec vedená pod sp. zn. Rvp 16012/2015, v ktorej\nbol pôvodne sudcom spravodajcom Ľubomír Dobrík, pridelená sudkyni Ľudmile\nGajdošíkovej, ktorá sa týmto stala sudkyňou spravodajkyňou v danej veci.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských\n\npráv\n\na\n\nzákladných\n\nslobôd\n\nvyplývajúcich\n\nz\n\nmedzinárodnej\n\nzmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\n\n7\n\nneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého\nústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského\nsúdu z 21. mája 2014\nKrajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie\nsťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia ako\noneskorene podané. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:\n„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že lehota na podanie odvolania začína\nplynúť od doručenia písomného vyhotovenia uznesenia a odvolanie je podané včas, ak bolo\nv zákonnej lehote doručené súdu, alebo odovzdané na poštovú prepravu. Lehotu na podanie\n\n8\n\nodvolania nemožno predĺžiť, možno len, ak sú na to splnené predpoklady v zmysle ust. § 58\nods. 1 O. s. p., odpustiť jej zmeškanie.\nZ obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie (č. k. 1 Pu 153/2013-7) bolo\numiestnenému prostredníctvom jeho opatrovníka doručené dňa 08. 07. 2013 (pondelok −\npracovný deň).\nDňom nasledujúcim po dni doručenia tohto uznesenia začala plynúť zákonná 15dňová lehota na podanie odvolania proti nemu, ktorá umiestnenému uplynula dňom\n23. 07. 2013 (pracovný deň − utorok).\nOdvolanie podané umiestneným na pošte dňa 16. 08. 2013 (piatok) je teda\noneskoreným, po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu.\nZ obsahu spisu zároveň vyplýva, že o návrhu umiestneného na odpustenie zmeškania\nlehoty na podanie odvolania, rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa 4. septembra\n2013, č. k. 1 Pu/153/2013-20 tak, že umiestnenému zmeškanie lehoty na podanie odvolania\nneodpustil a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. októbra 2013, č. k.\n20 CoP 122/2013-27 prvostupňové uznesenie potvrdil a právoplatnosť nadobudlo dňa\n22. 11. 2013.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie umiestneného proti uzneseniu súdu\nprvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-7, podľa § 218 ods. 1 písm. a)\nO. s. p., ako podané oneskorene, odmietol.\nOdvolací súd sa v intenciách pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberal\naj odvolaním umiestneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k.\n1 Pu 153/2013-3, ktorým mu súd prvého stupňa ustanovil za opatrovníka Mestskú časť\n, podľa ust. § 29 ods. 6, § 191b ods. 2 O. s. p., nakoľko umiestnený\nnemal iného zástupcu.\nSúd prvého stupňa uznesením zo dňa 1. augusta 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-11, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť dňa 21. 08. 2013, na odvolanie umiestneného, uznesenie zo dňa\n4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-3 zrušil, pričom z obsahu odôvodnenia tohto uznesenia\n(§ 41 ods. 2 O. s. p.) vyplýva, že bolo zrušené podľa § 210a O. s. p.\nPodľa § 210a O. s. p., uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo\nuznesenie, z ktorého nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie,\nktorým bolo uložené poriadkové opatrenie (§ 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na\n\n9\n\nzačatie konania (§ 43 ods. 2, § 78c ods. 3), alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve,\nalebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ\nodvolaniu v celom rozsahu vyhovie.\nOdvolací súd na základe uvedeného preto dospel k záveru, že nakoľko o odvolaní\numiestneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/20133 bolo rozhodnuté už prvostupňovým súdom (uznesením č. k. 1 Pu 153/2013-11), odvolací\nsúd o tomto odvolaní umiestneného opätovne rozhodovať nemohol.“\nKrajský súd v rámci svojho právneho záveru o tom, že sťažovateľ podal odvolanie\nproti uzneseniu o zákonnosti prevzatia oneskorene, odkázal na uznesenia okresného súdu\na krajského súdu, ktorými tieto súdy rozhodovali o návrhu sťažovateľa na odpustenie\nzmeškania lehoty na podanie odvolania. Okresný súd uznesením zo 4. septembra 2013\nzamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie. Okresný súd\npri svojom právnom závere považoval za rozhodujúce, že ošetrujúci lekár sťažovateľa pri\njeho výsluchu 4. júla 2013 «odporučil, aby súd umiestnenému doručil napadnuté uznesenie,\npretože podľa jeho názoru bol v stave, aby obsah doručovanej písomnosti (uznesenie č. k.\n1 Pu 153/2013-7 zo dňa 04. 07. 2013) pochopil... Súd v rovnaký deň vykonal aj výsluch\numiestneného, pričom z obsahu zápisnice nevyplýva, že by umiestnený nebol schopný\nporozumieť jednak významu samotného konania ako aj významu v ten istý deň doručenej\npísomnosti.\nSúd poukazuje aj na tú skutočnosť, že umiestnený podaním zo dňa 19. 07. 2013\npodaným na poštovú prepravu dňa 20. 07. 2013 podal odvolanie voči uzneseniu\no ustanovení opatrovníka č. k. 1 Pu 153/2013-3 zo dňa 04. 07. 2013. Z obsahu predmetného\nodvolania však nevyplýva, že by mal vôľu napadnúť aj uznesenie o vyslovení „zákonných\ndôvodov“ č. k. 1 Pu 153/2013-7 zo dňa 04. 07. 2013. Neobstojí ani tvrdenie umiestneného,\nže pri návšteve právneho zástupcu nemal predmetné uznesenie „u seba“. Z obsahu spisu\nvyplýva, že uznesenie mu bolo doručené do vlastných rúk dňa 04. 07. 2013.».\nNa základe odvolania sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením zo 14. októbra\n2013 tak, že uznesenie okresného súdu zo 4. septembra 2013 potvrdil. Krajský súd uviedol,\nže sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, „nakoľko dospel k správnemu\n\n10\n\nprávnemu záveru, že na strane umiestneného neexistovala žiadna prekážka, ktorá by mu\nbránila podať odvolanie v zákonnej lehote. O objektívnej a subjektívnej schopnosti\numiestneného podať odvolanie aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č.\nk. 1 Pu 153/2013-7 totiž nepochybne svedčí skutočnosť, že proti uzneseniu o ustanovení\nopatrovníka zo dňa 4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-3, ktoré bolo umiestnenému doručené\ntiež dňa 4. 7. 2013, podal dňa 20. 7. 2013 na pošte riadne odvolanie, z dôvodu ktorého\ndospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru, že umiestnenému, v rozpore s jeho\ntvrdením, nebránil v podaní odvolania proti prvostupňovému uzneseniu zo dňa 4. júla 2013,\nč. k. 1 Pu 153/2013-7 jeho zdravotný stav, ani žiadna iná prekážka, ktorá by predstavovala\nospravedlniteľný dôvod zmeškania lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O. s. p.“.\nV dovolacom konaní najvyšší súd uznesením z 26. augusta 2014 odmietol dovolanie\nsťažovateľa v časti, v ktorej smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia krajského\nsúdu zo 14. októbra 2013. Na toto uznesenie poukázal najvyšší súd v napadnutom uznesení\na citoval jeho odôvodnenie.\nPrávne závery súdov v konaní o návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty\nna odvolanie, vychádzajúc z petitu sťažnosti, nie sú predmetom rozhodovania ústavného\nsúdu. Vzhľadom na priamy vzťah týchto právnych záverov s právnym záverom konajúcich\nsúdov o oneskorenom podaní odvolania proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia\nsťažovateľom ústavný súd sa s týmito právnymi závermi oboznámil a dospel k záveru,\nže ich nemožno považovať za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené. Vychádzajú\nzo zistenia, že ošetrujúci lekár sťažovateľa odporučil doručiť uznesenie o zákonnosti\nprevzatia sťažovateľovi vzhľadom na to, že je schopný pochopiť jeho obsah. Toto uznesenie\nbolo sťažovateľovi doručené aj s uznesením o ustanovení opatrovníka. Sťažovateľ následne\npodal odvolanie proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka, nie však proti uzneseniu\no zákonnosti prevzatia. Z tohto pohľadu obstojí záver konajúcich súdov, že u sťažovateľa\nneexistovala taká prekážka, ktorá by odôvodňovala odpustenie zmeškania lehoty na podanie\nodvolania.\n\n11\n\nS prihliadnutím na uvedené skutočnosti nemožno považovať právny záver krajského\nsúdu v napadnutom uznesení z 21. mája 2014 o tom, že sťažovateľ podal odvolanie proti\nuzneseniu o zákonnosti prevzatia oneskorene, za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený,\npreto je ústavne udržateľný.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu z 19. augusta 2015\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného\nprerokovania sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom\nvysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť\ndovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. c) a f) OSP, sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno\nsťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že\notázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej\nriešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNapadnutým uznesením z 19. augusta 2015 najvyšší súd odmietol dovolanie\nsťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014, ktorým tento odmietol\nodvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia ‒ podané prostredníctvom\nprávneho zástupcu ‒ ako oneskorene podané. V odôvodnení dospel k záveru, že dovolanie\nnie je prípustné podľa § 239 OSP. Vzhľadom na obsah dovolacej argumentácie skúmal, či je\n\n12\n\ndaný dovolací dôvod podľa § 237 písm. c) a f) OSP. Poukázal na to, že rovnakú\nargumentáciu sťažovateľ uvádzal v dovolaní, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením\nsp. zn. 7 Cdo 330/2014 z 26. augusta 2014. Následne najvyšší súd citoval odôvodnenie\npredmetného uznesenia z 26. augusta 2014, pričom uviedol:\n«„Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadene\nzastúpený. Procesná spôsobilosť fyzickej osoby, teda spôsobilosť samostatne pred súdom\nkonať ako účastník konania, je totožná so spôsobilosťou vlastnými úkonmi nadobúdať práva\na povinnosti v zmysle § 8 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby\nvlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti vzniká v plnom\nrozsahu plnoletosťou. Účastník konania stráca procesnú spôsobilosť a schopnosť\nsamostatne konať pred súdom až v dôsledku právoplatného rozsudku súdu o zbavení\n(obmedzení) spôsobilosti na právne úkony. Fyzické osoby, ktoré nemajú procesnú\nspôsobilosť, musia byť v konaní zastúpené zástupcom. Nedostatok procesnej spôsobilosti\núčastníka konania je teda odstrániteľný.\nDovolateľ namietal existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p.\nneopodstatnene. Dovolateľ nie je právoplatným rozhodnutím súdu zbavený alebo\nobmedzený spôsobilosti na právne úkony, v konaní o vyslovenie prípustnosti prevzatia do\nústavu zdravotníckej starostlivosti, bol umiestnenému súdom riadne ustanovený opatrovník\npre toto konanie, pričom skutočnosť že určitá osoba bola v ústave zdravotníckej\nstarostlivosti umiestnená bez jej súhlasu, a že jej bol podľa § 191b ods. 2 O. s. p.\nustanovený opatrovník, neznamená, že by v tomto konaní mala postavenie procesne\nnespôsobilého účastníka konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 28. februára 2008, sp. zn. 3 Cdo 228/2007). Okrem toho nespokojnosť dovolateľa\ns formálnym výkonom funkcie súdom ustanoveného opatrovníka, nezakladá procesnú vadu\nv zmysle § 237 písm. c/ O. s. p.\nDovolateľ ďalej namietal, že konanie v danej veci je postihnuté závažnou procesnou\nvadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa\ntohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým\nsa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané\nmu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.\n\n13\n\nO vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd\nv konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,\nktoré mu právny poriadok priznáva.\nZ obsahu dovolania je zrejmé, že umiestnený prípustnosť dovolania podľa § 237\npísm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že súd nesprávne posúdil jeho návrh na odpustenie\nzmeškania lehoty, odôvodnený tým, že nebol v konaní riadne zastúpený a súd nepostupoval\nv súlade s ustanovením § 191b ods. 2 O. s. p. a § 29 ods. 6 O. s. p., keď mu ustanovil\nza opatrovníka obec napriek tomu, že mu mal ustanoviť za opatrovníka rodiča. Súd mu\ntýmto postupom odňal možnosť včas a riadne sa brániť proti uzneseniu, ktorým rozhodol\no prípustnosti prevzatia do ústavu.\nV zmysle § 58 ods. 1 O. s. p. súd odpustí zmeškanie takejto lehoty, ak ju účastník\nalebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu,\nktorý mu patri. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním\nspojiť i zmeškaný úkon.\nZákon v tomto ustanovení umožňuje súdu odpustiť zmeškanie lehoty určenej\nna urobenie procesného úkonu pod podmienkou, že 1. odpustenie zákon nevylučuje (viď\nnapr. § 240 ods. 2 O. s. p.), 2. dôvod zmeškania je ospravedlniteľný, 3. dôvod zmeškania\nlehoty mal za následok vylúčenie z úkonu, 4. ten, kto zmeškal lehotu, podal návrh na\nodpustenie jej zmeškania do 15 dní po odpadnutí prekážky, 5. v lehote 15 dní po odpadnutí\nprekážky bol urobený aj zmeškaný úkon. Uvedené podmienky sú stanovené kumulatívne; ak\nnie je splnená čo i len jedna z nich, nemožno žiadosti vyhovieť. Zákon nekonkretizuje, čo sa\npovažuje za ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Ospravedlniteľné\ndôvody zmeškania môžu byť rozmanité, napr. živelná pohroma, nehoda, úraz, závažné\nrodinné komplikácie, alebo náhle ochorenie, vždy však pod podmienkou, že ich dôsledkom\nbolo vylúčenie možnosti urobiť úkon. Určitá skutková okolnosť však môže byť\nospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 58 ods. 1 O. s. p. len vtedy, pokiaľ medzi ňou\na zmeškaním lehoty je príčinná súvislosť Na jej preukázanie treba doložiť, že k zmeškaniu\ndošlo len v dôsledku tejto okolnosti, a že nebyť tejto prekážky, nedošlo by k zmeškaniu\nlehoty. Ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania sa vždy posudzuje podľa okolností\n\n14\n\nkonkrétneho prípadu. O tom, či sú splnené uvedené podmienky rozhoduje súd na základe\npreukázaných skutkových okolností.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 50/2002, ktoré bolo\nuverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, vyslovil právny názor, že súd\nneodníme účastníkovi konania možnosť konať pred súdom tým, že zamietne jeho návrh\nna odpustenie zmeškania lehoty (§ 58 ods. 1 O. s. p.), keď neuzná ním tvrdený dôvod\nza ospravedlniteľný.\nK rovnakému názoru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí\nv sp. zn. 3 Cdo 232/2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky v oboch označených\nrozhodnutiach (a tiež v prejednávanej veci) vychádzal z toho, že ustanovenie § 237 písm. f/\nO. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou\nprocesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým\nv napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom (aplikáciou hmotnoprávneho\nalebo procesného predpisu na zistený skutkový stav) sa vo všeobecnosti neodníma\núčastníkovi možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia. To\nplatí aj v prípade posúdenia opodstatnenosti návrhu na odpustenie zmeškania lehoty Aj tu\nide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu, ktorého prípadná nesprávnosť zakladá\nvadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nie však vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Treba\nzdôrazniť, že nesprávne právne posúdenie je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom\nzmysle, že ním možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, ale samo o sebe nezakladá\nprípustnosť dovolania, teda nie je vadou v zmysle § 237 O. s. p.\nNakoľko súd prvého stupňa neodňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom tým, že\nzamietol jeho návrh na odpustenie zmeškania lehoty, keď neuznal ním tvrdený dôvod za\nospravedlniteľný a tiež odvolací súd mu túto možnosť neodňal potvrdením prvostupňového\nuznesenia, dospel dovolací súd k záveru, že nie je opodstatnená námietka, že v predmetnom\nkonaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., v dôsledku zamietnutia\nnávrhu na odpustenie zmeškanej lehoty“.\nDovolací súd i v tomto prípade sa s týmito dôvodmi stotožňuje, plne na nich zotrváva\na na ne poukazuje.»\n\n15\n\nNásledne sa najvyšší súd vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že dokazovanie\nv konaní vykonával vyšší súdny úradník, pričom uviedol:\n„Ďalej dovolateľ namietal, že konanie na okresnom súde prebiehalo bolo v rozpore\ns ustanovením čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky pretože umiestený nebol po celý čas\nvypočutý sudcom a výsluch umiestneného uskutočnený vyšším súdnym úradníkom považuje\nza taký úkon, ktorý bol vykonaný v rozpore s citovaným princípmi.\nK uvedenej námietke dovolateľa najvyšší súd odkazuje na ustanovenie § 40a O. s. p.,\nz ktorého vyplýva, že súdny úradník môže, v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom\nvydávať rozhodnutia a vykonávať iné úkony súdu.\nOsobitným zákonom je v danom prípade zákon č. 549/2003 Z. z. o súdnych\núradníkoch v znení neskorších predpisov. Z ustanovenia § 5 a nasl. ustanovení zákona\nvyplýva, že v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe\npoverenia súdu. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 Pu 153/2013, vyplýva, že umiestnený bol\nvypočutý 4. 7. 2013 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v\n\n(čl. 6)\n\n.\n\nZ uvedeného vyplýva, že súd na základe oznámenia o nedobrovoľnom vstupe podľa\n§ 191a O. s. p. vykonal potrebné úkony v zmysle § 191b O. s. p. a to začal konanie,\nustanovil umiestnenému opatrovníka, vykonal dôkazy, vypočul chorého, ošetrujúceho\nlekára...\nZ ustanovenia § 191b ods. 3 O. s. p. vyplýva, že dôkazy (ktorým je aj výsluch\nchorého) vykoná súd čo v danom prípade bolo uskutočnené 4. 7. 2013.\nÚkony vyššieho súdneho úradníka na základe poverenia sa považujú za úkony súdu.\nV prípade, že by zákonodarca mienil aby úkon vykonal sudca, tak sa to priamo premietne\ndo procesného predpisu tak ako je to v prípade vzatia obvineného do väzby. Keďže vyšší\nsúdny úradník môže v zmysle citovanej právnej úpravy vydávať rozhodnutia, vykonávať iné\nprocesné úkony, je v súlade so zákonom a s právom účastníka na spravodlivý proces, keď\nuskutoční výsluch umiestneného podľa § 191b ods. 3 O. s. p.“\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa\nv napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému\nuzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,\n\n16\n\nsú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,\nktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné\na udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými\nprávami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je\npovinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa\ndohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto\npoužitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa\nk súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že\nmedzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa\nsťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom\nprijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Rovnako\ntak ústavný súd nezistil také dôvody, ktoré by viedli k možnosti vysloviť porušenie\nzákladného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 6 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nÚstavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako zjavne neopodstatnenú.\n\n17\n\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch\nsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd\nuž nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. júna 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na osobnú slobodu", "arbitrárnosť", "ústavná zdravotná starostlivosť", "odvolanie-oneskorené", "doručenie, doručovanie-písomností (zásielok)", "opatrovník"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "819d8e3d-4e4c-447d-b55b-fafea321686d:d814e84f-bb52-4987-8aa7-992fd15155a0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1113222609.1", "spisova_znacka": "7Cdo/619/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/619/2014 z 18. 8. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-08-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1113222609.1"}, {"guid": "8c8c5138-5576-44f1-ab62-04e8ff4a4390:d26a2946-1da0-4b0f-bad7-2b99e17e694c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2510214592.1", "spisova_znacka": "26Co/197/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/197/2014 z 8. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-06-08", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2510214592.1"}, {"guid": "eea7d783-d6db-443b-8d65-300d9b406742:067aa030-28c9-4968-acef-6e339832e617", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1113222609.1", "spisova_znacka": "20CoP/38/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/38/2014 z 20. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-05-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1113222609.1"}, {"guid": "65f368d2-c337-4c9c-b85e-6752c185e9d0:ed440252-83e7-47b1-8e92-8581a961a1a6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1113222609.1", "spisova_znacka": "20CoP/122/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/122/2013 z 13. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-10-13", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1113222609.1"}, {"guid": "5f8d8e87-d5c6-431e-b951-69d1867710d2:1fbaa49e-5525-4080-a5fa-453068320bf1", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Pu/153/2013", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 1Pu/153/2013 z 4. 7. 2013", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2013-07-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5f8d8e87-d5c6-431e-b951-69d1867710d2:1fbaa49e-5525-4080-a5fa-453068320bf1"}], "citovane_v": []}