{"guid": "ussr:0cff49bf-ddda-4aa1-9f52-aa5a8017c068", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.354.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 354/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 354/2017 z 15. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 354/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.354.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-06-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0cff49bf-ddda-4aa1-9f52-aa5a8017c068", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.354.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.354.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.354.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 354/2017-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti\n\n, zastúpenej GRABAN, TORMA\n\n& PARTNERS, s. r. o., Kováčska 53, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát\nJUDr. Adrián Graban, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20\nods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného\nsúdu Trenčín sp. zn. 22 C 228/2011 z 12. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu\nv Trenčíne sp. zn. 17 Co 95/2014 z 21. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 70/2015 zo 14. apríla 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti\n\n,odmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n5. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného\nsúdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 C 228/2011 z 12. septembra 2013 (ďalej\nlen „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej\nlen „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 95/2014 z 21. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok\nkrajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 1 Cdo 70/2015 zo 14. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému\nsúdu domáhal voči\n\n(ďalej len „žalovaný“) nároku na zaplatenie\n\nsumy 2 762,95 € s príslušenstvom z titulu neuhradených fakturovaných súm účtovaných\nsťažovateľom za dodávku elektrickej energie.\nVzhľadom na to, že nárok uplatnený sťažovateľom vyplýval z viacerých faktúr,\nz ktorých vyplýval preplatok alebo nedoplatok, sťažovateľ zaslal okresnému súdu\nšpecifikáciu nároku z 22. marca 2013, „pričom z tohto prehľadu vyplýva aj to, prečo\nje Žalovaný povinný zaplatiť žalovanú sumu a prečo práve v takejto výške, za akú spotrebu,\nza aké obdobie, a ktoré preplatkové faktúry boli s ktorými nedoplatkovými faktúrami\nzapočítané“.\nO\n\nnávrhu\n\nsťažovateľa\n\nrozhodol\n\nz 12. septembra 2013 tak, že ho zamietol.\n\n2\n\nokresný\n\nsúd\n\nnapadnutým\n\nrozsudkom\n\nProti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom z 21. januára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu\npotvrdil.\nProti rozsudku krajského súdu z 21. januára 2015 podal sťažovateľ dovolanie\nz dôvodu, že tento rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený, arbitrárny\na nepreskúmateľný, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. O dovolaní\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. apríla 2016 tak, že ho odmietol.\nSťažovateľ namieta, že napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu, ako aj\nnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú arbitrárne, pričom z týchto rozhodnutí\nnie je „zrejmé, na čom postavili súdy svoj právny názor, že nárok Sťažovateľa je v celom\nrozsahu nedôvodný“.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:\n«59. Podľa Zmluvy bol Žalovaný povinný za dodanú elektrinu a ostatné poskytované\nslužby riadne platiť. Ako bolo uvedené vyššie v tejto Sťažnosti (napr. odseky 7, 8 a 9),\nŽalovaný odobral od Sťažovateľa elektrinu v celkovom rozsahu 48.195 kWh, pričom počas\ntrvania zmluvného vzťahu zaplatil len za 17.898 kWh. V Rozsudku 1 nie je vôbec žiadna\nzmienka o tom, že by sa s touto skutočnosťou nejakým spôsobom Porušovateľ v 1. rade\nvysporiadal.\n60. Rozsudok 1 je navyše rozporný sám o sebe...\n61. V predošlom odseku citovanej časti Rozsudku 1 na jednej strane Porušovateľ\nv 1. rade tvrdí, že „musela byť jej cena kompenzovaná jednostrannými zápočtami“,\na na druhej strane (dokonca v tej iste vete) tvrdí, že „zostalo neuhradených len uvedených\n2.762,95 eur, teda menej ako jedna polovica.“\n62. Ak mal Porušovateľ v 1. rade za to, že nárok Sťažovateľa je v celom rozsahu\nnedôvodný, tak chcel zrejme tvrdiť to, že žalovaná suma musela byť kompenzovaná v celom\nrozsahu. Ale iba o niekoľko slov ďalej uvádza, že výsledkom tejto kompenzácie bola suma\n2.762,95 eur. Sťažovateľ práveže vykonal kompenzáciu, ktorej výsledkom bolo, že Žalovaný\nzostal dlžný ešte 2.762,95 eur, ako uvádza aj Porušovateľ v1. rade. Sťažovateľovi vôbec nie\n\n3\n\nje zrejmé, čo má znamenať potom formulácia „musela byť jej cena kompenzovaná“.\nSťažovateľ uvádza, že táto cena bola práveže kompenzovaná. Akým konkrétnym spôsobom,\nto uvádza Sťažovateľ v Špecifikácii nároku, ktorú si vyžiadal Porušovateľ v 1. rade, pretože\nsa zrejme strácal v spletitosti jednotlivých faktúr. (uvedené Sťažovateľ Porušovateľovi\nv 1. rade nevyčíta, avšak keď už si vyžiadal Špecifikáciu nároku, tak z nej mal vychádzať)\nPrečo ale Porušovateľ v1. rade zamietol nárok Sťažovateľa, zostáva naďalej záhadou.\nZ Rozsudku 1 sa to vyčítať nedá.\n63. V nadväznosti na to, že Žalovaný zostal Sťažovateľovi dlžný za elektrinu\nv hodnote 30.297 kWh..., ako vyplýva z odsekov 7, 8, 9 a 59 tejto Sťažnosti, o čom nebol\nnikdy medzi Sťažovateľom a Žalovaným spor, mal Porušovateľ v 1. rade rozhodnúť\no nároku Sťažovateľa v súlade so zásadou iura novit curia.\n64. Nie je totiž pochopiteľné, aby niekto, keď odobral 30.297 kWh elektriny, nemusel\nplatiť vôbec nič, ako sa nás snaží presvedčiť Porušovateľ v 1. rade. V súlade s nálezom\nÚstavného súdu citovanom v odseku 55 tejto Sťažnosti, mal Porušovateľ v 1. rade, ak aj mal\nza to, že Sťažovateľ porušil nejaké ustanovenie či už Zmluvy, alebo VOP, alebo\nrelevantných právnych predpisov, rozhodnúť tak, že časť nároku Sťažovateľovi prizná.\n66. Argumentácia Porušovateľa v 1. rade uvedená v odseku 4 tejto Sťažnosti o tom,\nže „Uvedené množstvá dodanej elektriny však nie sú pravdivé, pretože ako vyplynulo\nz výpovede odporcu a písomnej komunikácie medzi účastníkmi, odporca už dňa 27. 2. 2009\nnahlásil navrhovateľovi telefonicky stav elektromeru na odbernom mieste ako 41.294 kWh\nvo vysokej tarife a 39.183 kWh v nízkej tarife. Bolo tak preukázané, že odporca\nvo fakturovanom období faktúry č. 7010303939, od 3. 2. 2009 do 1. 2. 2010 nespotreboval\nelektrinu v množstve v akom mu ju navrhovateľ fakturoval.“, nemôže v žiadnom prípade\nzodpovedať otázku, prečo by mal byť nárok Sťažovateľa nedôvodný v celom rozsahu, keď\nje preukázané, že Žalovaný za 30.297 kWh elektriny nezaplatil vôbec nič...\n68. Nakoľko nárok Sťažovateľa je vyjadrení v peniazoch, a tento mu bol protiústavne\nnepriznaný, máme za to, že Porušovateľ v 1. rade porušil aj právo Sťažovateľa vlastniť\nmajetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na užívanie majetku\npodľa článku 1 Dodatkového protokolu.»\n\n4\n\nSťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku z 21. januára 2015\nneodpovedal dostatočne na skutočnosti, ktoré uviedol v odvolaní. V tejto súvislosti ďalej\nuvádza:\n«73. ... aj odôvodnenie Rozsudku 2 je takisto nedostatočné, arbitrárne a absolútne\nnepreskúmateľné... V Odvolaní sa Sťažovateľ obšírne vyjadroval k tomu, prečo je jeho\nnárok dôvodný, pričom odkazoval na konkrétne ustanovenia VOP v znení účinnom\nod 01. 01. 2010. Rovnako sa tiež obšírne venoval tomu, prečo bol spôsob fakturácie\nSťažovateľa, ako aj žalovaná suma správne a dôvodné. Máme za to, že len stručné\nskonštatovanie Porušovateľa v 2. rade, že Porušovateľ v 1. rade rozhodol správne,\nbez konfrontácie s dôvodmi uvedenými v Odvolaní, porušujú právo na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n74. Ak už aj Porušovateľ v 2. rade odkazoval na ustanovenia VOP, je zrejmé, že si\npri rozhodovaní o Odvolaní pozeral úplne iné znenie VOP... Je v priamom rozpore so\nzásadami spravodlivého súdneho konania, aby Porušovateľ v 2. rade pri odpovediach\nna argumentáciu Sťažovateľa „si zobral do ruky“ VOP z nesprávneho obdobia. Takisto\ntreba vziať do úvahy, že Porušovateľ v 2. rade nenariadil v tejto veci pojednávanie, a teda\naž z Rozsudku 2 sa Sťažovateľ dozvedel, že Porušovateľ v 2. rade celý čas „pracoval\ns nesprávnymi VOP“. Opätovne zdôrazňujeme, že v Odvolaní Sťažovateľ explicitne uvádzal,\nže sa jedná o VOP účinné od 01. 01. 2010.\n75. Je teda zrejmé, že Porušovateľ v 2. rade namiesto toho, aby napravil arbitrárnosť\na nepreskúmateľnosť Rozsudku 1 tým, že by Rozsudok 1 zrušil, event. zmenil, sám vydal\nRozsudok 2, ktorý trpí rovnakými vadami, ako Rozsudok 1, čím porušil tie isté ústavné\npráva Sťažovateľa ako Porušovateľ v 1. rade.»\nPodľa sťažovateľa aj najvyšší súd porušil napadnutým uznesením označené práva\ntým, že dospel k svojvoľnému záveru, že okresný súd a krajský súd napadnuté rozsudky\nodôvodnili riadne, čím nenapravil ním vytýkané nedostatky. Na tomto základe možno\naj odôvodnenie napadnutého uznesenia považovať za nedostatočné. Sťažovateľ namieta,\nže najvyšší súd sa nevyjadril «k tomu, či je normálne, že Porušovateľ v 2. rade vychádza\nz nesprávneho dôkazu... Keď Porušovateľ v 2. rade uviedol, že citovaný bod sa vo VOP\nnenachádza, pričom je zrejmé, že daný bod sa vo VOP nachádza, tak sa to inak ako odňatie\n\n5\n\nmožnosti konať pred súdom nemôže nazývať. Porušovateľ v 2. rade ani nevyzval\nSťažovateľa na vyjadrenie, že prečo (podľa mylného názoru Porušovateľa v 2. rade)\nodkazuje v Odvolaní na bod, ktorý neexistuje.\n82. Porušovateľ v 3. rade odkázal na svoje stanovisko č. 1/2016... podľa názoru\nSťažovateľa práveže o taký prípad (pozn. - keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia\nvykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ alebo vady\n„zásadnej, hrubej a podstatnej“) práveže ide.\n83. Sťažovateľ v Odvolaní uviedol, že Žalovaný elektrinu spotreboval. Táto\nskutočnosť nebola v konaní sporná. Napriek tomu Porušovateľ v 2. rade potvrdil Rozsudok\n1, ktorým Porušovateľ v 1. rade nárok Sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ\nvyčítal Porušovateľovi v 1. rade, že nemôže celý nárok zamietnuť, pretože elektrina\nspotrebovaná bola (a zo strany Žalovaného zostalo ešte nezaplatených 30.297 kWh), avšak\nPorušovateľ v 2. rade túto skutočnosť prehliadol, alebo sa jej odmietol venovať.\n84. Porušovateľ v 3. rade alibisticky uviedol, že Rozsudok 1 a Rozsudok 2 sú riadne\nodôvodnené, pričom... sa nevysporiadal s argumentáciu uvedenou v Dovolaní (prečo má\nSťažovateľ za to, že Rozsudok 2 je nedostatočne odôvodnený). Citované odôvodnenie\nUznesenia v odseku 39 nemôže podľa nášho názoru spĺňať náležitosti riadneho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko sa v tomto odôvodnení Porušovateľ v 3. rade\nnijakým spôsobom konkrétne nevyjadruje ku konkrétnemu prípadu, t. j. k Odvolaniu.\nCitovaný výňatok z odôvodnenia Uznesenia je iba všeobecným judikatórnym uvedením toho,\nčo sa chápe podľa konštantnej judikatúry riadnym odôvodnením súdneho rozhodnutia.».\nSťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom\ntakto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1..., základné\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na ochranu majetku\npodľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu... rozsudkom Okresného súdu Trenčín\nč. k. 22 C/228/2011-174 zo dňa 12. 09. 2013, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne\nč. k. 17 Co/95/2014-199 zo dňa 21. 01. 2015 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Cdo/70/2015 zo dňa 14. 04. 2016 porušené boli.\n\n6\n\n2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k.: 22 C/228/2011-174 zo dňa 12. 09. 2013,\nrozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/95/2014-199 zo dňa 21. 01. 2015\na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/70/2015 zo dňa\n14. 04. 2016 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.\n3. Okresný súd Trenčín, Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume\n363,79 EUR na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n7\n\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu z 12. septembra 2013\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,\nže všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto\nje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\nSúčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého\nprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.\nPreto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť\ntejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán\nverejnej\n\nmoci,\n\nktorého\n\nkompetencia\n\npredchádza\n\nprávomoci\n\nústavného\n\nsúdu\n\n(IV. ÚS 128/04).\nAk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany\nsvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť\nz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nSťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom okresného\nsúdu z 12. septembra 2013. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity\nustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy a premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde,\n\n8\n\nz ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných\npráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc\npreskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu z 12. septembra 2013, pretože ho\npreskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa v tom čase účinného § 201 a nasl.\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd.\nNa tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu z 21. januára 2015\nO zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu\nštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom\nalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní\nktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\n\n9\n\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými\nsa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nIntegrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\nAj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná\nodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd\nsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno\nposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná\nodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie\nrozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko\nz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko\nz 19. 2. 1998).\n\n10\n\nKrajský súd napadnutým rozsudkom z 21. januára 2015 potvrdil rozsudok okresného\nsúdu z 12. septembra 2013. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne\nna zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol tieto vlastné právne závery:\n«Odvolací súd nepovažuje za naplnenie tohto dôvodu na odvolanie a zároveň ako\nani dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ tú skutočnosť, že podľa jeho názoru súd prvého\nstupňa neuviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že predmetný vzťah medzi\núčastníkmi je záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi jednak ustanoveniami zmluvy\nako aj všeobecnými obchodnými podmienkami.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa\nvzťah medzi účastníkmi považoval za takýto vzťah, keď poukazuje na uzatvorenú zmluvu\no dodávke elektriny a povinnosti oboch účastníkov z nej vyplývajúce.\nPokiaľ ide o porušenia jednotlivých ustanovení všeobecných obchodných podmienok,\nna ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, tak v bode 9.3 oddielu IX − platobné podmienky\na fakturácia je uvedené, že faktúru za spotrebu elektriny vyhotoví dodávateľ na základe\nodpočtu určeného meradla, vykonaného v súlade s prevádzkovým poriadkom alebo\nodhadom, v prípade neprístupnosti určeného meradla vo faktúre za spotrebu elektriny\nsa uvedie rozdiel medzi predpokladaným odberom, skutočným odberom elektriny a služieb\ndistribúcie.\nŽalobca uplatňuje svoju pohľadávku voči žalovanému na základe faktúry\nč. 7010303939, čo aj v priebehu konania ako aj v odvolaní opakovane zdôrazňuje.\nV citovanej faktúre bola vyfakturovaná žalovanému suma za spotrebu za obdobie\nod 03. 02. 2009 do 01. 02. 2010, a to celkovou sumou 5.624,50 eur. Táto faktúra pritom\nnespĺňa náležitosti upravené v bode 9.3 všeobecných obchodných podmienok a navyše sám\nžalobca ju následne opravoval a upravoval, pričom aj žalovaná suma nie je totožná\ns fakturovanou, hoci to tak v žalobe uvádza. Zároveň je potrebné poukázať na to, že v\nžalobe s veľmi stručným skutkovým dejom žalobca nesprávne uvádza aj dátum uzavretia\nzmluvy o dodávke elektriny. Bod 9.6 oddielu IX, ktorý taktiež v odvolaní cituje žalobca sa\ntýka splatnosti faktúry, ktorá v danom prípade medzi účastníkmi nie je sporná, ale ide len\no správnosť vyfakturovanej sumy.\nRovnako bod 6.3 VOP, z ktorého vyvodzuje žalobca povinnosti žalovaného upravuje\nlen otázku reklamácie, a to tak, že dodávateľ reklamáciu prešetrí a výsledok\n\n11\n\nprešetrenia oznámi odberateľovi v lehote 30 dní od prijatia reklamácie písomne,\ntelefonicky, alebo e-mailom na adresu udané odberateľom. Rovnako postup týkajúci\nsa kompenzácie odberu v danom prípade nie je upravený v bode 9.6 VOP, ako na to\npoukazuje žalobca v odvolaní, keďže v citovanom ustanovení je upravená len splatnosť\nfaktúry tak, že splatnosť faktúry je 14 kalendárnych dní od dátumu jej vyhotovenia\na ak pripadne tento deň na sobotu, štátny sviatok alebo deň pracovného pokoja, dňom\nsplatnosti je najbližší nasledujúci pracovný deň.\nZároveň nie je zrejmé, z čoho vyvodzuje žalobca porušenie povinnosti žalovaným\ns tým, že tieto povinnosti majú byť uvedené v bode 3.9 VOP, keď bod 3 oddielu III končí\npri bode 3.6 a bod 3.9 tento oddiel vôbec neobsahuje.\nŽalobca napokon súdu prvého stupňa neopodstatnene vyčíta, že neakceptoval zhodné\nvyhlásenia účastníkov o tom, že v čase kontroly bol počiatočný stav meradla týkajúci\nsa vysokej spotreby 41697 kWh a nízkej spotrebe 39957 kWh.\nV konaní bolo rovnako preukázané, že odber energie na predmetnom odbernom\nmieste bol len do 03. 02. 2009, kedy aj žalovaný oznámil žalobcovi stav elektromera, avšak\npodľa vyjadrenia samotného žalobcu len zodpovedný zamestnanec toto „zabudol“ poznačiť.\nVzhľadom na to, že aj pri kontrole 01. 02. 2010 bol zistený rovnaký stav elektromeru,\nčo účastníci aj na pojednávaní súdu prvého stupňa zhodne prehlásili, nebol potom ani\ndôvod na stanovenie platieb za ďalšie obdobie odhadom.\nDôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. nepovažoval preto odvolací\nsúd za opodstatnene uplatnený.\nCitovaný dôvod na odvolanie je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého\nstupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho totiž je, že súd berie do úvahy\nskutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne,\nže neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov\núčastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov\npri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť\nzískaných poznatkov.\nSúdu prvého stupňa sa nedá vyčítať, že by bral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov\nnevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, alebo že by neprihliadal na skutočnosti,\nktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. V konaní boli vypočutí\n\n12\n\naj svedkovia, a to zamestnanci žalobcu, ktorí vypovedali len všeobecne o postupe\nv súvislosti s ukončením odberu, na konkrétny prípad si nepamätali a neuviedli pre vec\nžiadne podstatné okolnosti.\nOdvolací\n\nsúd\n\nzároveň\n\nnepovažuje\n\nopodstatnenú\n\nnámietku\n\nnedostatočného\n\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia.\nUstanovenie § 157 ods. 2 upravuje náležitosti odôvodnenia rozsudku tak,\nže v odôvodnení uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,\nako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne\na výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie\nnavrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku tieto náležitosti spĺňa.\nKrajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil, keďže preskúmaním nezistil\nopodstatnenosť dôvodov na odvolanie, uplatnených žalobcom v jeho odvolaní, najmä keď\nv priebehu prvostupňového ani odvolacieho konania sa mu nepodarilo preukázať, ktoré\nustanovenia všeobecných obchodný podmienok žalovaný porušil a najmä opodstatnenosť\npohľadávky, ktorú žalobca v konaní uplatňuje.»\nÚstavný\n\nsúd\n\npri\n\npreskúmavaní\n\nnapadnutého\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého\nodôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať\nizolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie\nkonanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa\naj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov\n(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania (IV. ÚS 350/09).\nÚstavný\n\nsúd\n\npreto\n\npreskúmal\n\naj\n\nnapadnutý\n\nrozsudok\n\nokresného\n\nsúdu\n\nz 12. septembra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na zaplatenie špecifikovanej\nsumy. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:\n\n13\n\n„Navrhovateľ sa v konaní domáha zaplatenia nedoplatku 2.762,95 eur na cene\ndodanej elektriny a ostatných služieb, ktorá vyplýva z faktúry č. 7010303939, po vykonaní\njednostranných započítaní vzájomných pohľadávok zo strany navrhovateľa. Uvedenou\nfaktúrou navrhovateľ vyfaktúroval odporcovi služby dodávky a distribúcie elektriny\nza obdobie od 3. 2. 2009 do 1. 2. 2010, pričom v tomto období mal navrhovateľ odporcovi\ndodať do odberného miesta 13609 kWh vo vysokej tarife, takže konečný stav meradla\nvo vysokej tarife bol 41697 kWh, a 4886 kWh v nízkej tarife, takže konečný stav meradla\nv nízkej tarife bol 39957 kWh. Uvedené množstvá dodanej elektriny však nie sú pravdivé,\npretože ako vyplynulo z výpovede odporcu a písomnej komunikácie medzi účastníkmi,\nodporca už dňa 27. 2. 2009 nahlásil navrhovateľovi telefonicky stav elektromeru\nna odbernom mieste ako 41.294 kWh vo vysokej tarife a 39.183 kWh v nízkej tarife. Bolo tak\npreukázané, že odporca vo fakturovanom období faktúry č. 7010303939, od 3. 2. 2009\ndo 1. 2. 2010, nespotreboval elektrinu v množstve v akom mu ju navrhovateľ fakturoval.\nPokiaľ aj bola zo strany odporcu vo fakturovanom období nejaká elektrina\nspotrebovaná /s ohľadom na konečný stav elektromeru zistený pri reálnom odpočte dňa 9.\n3. 2010/, musela byť jej cena kompenzovaná jednostrannými zápočtami, ktoré vykonal\nnavrhovateľ a ktorými z celkovej sumy 5.624,50 eur fakturovanej faktúrou č. 7010303939\nzostalo neuhradených len uvedených 2.762,95 eur, teda menej ako jedna polovica.\nNavrhovateľ tak nemá právo na zaplatenie ceny dodanej elektriny a ostatných\nslužieb podľa uvedenej faktúry č. 7010303939 a preto súd jeho návrh v celom rozsahu\nzamietol.“\nZ argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom\nokresného súdu vyplýva záver, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť uplatnenej\npohľadávky. Konajúce súdy poukázali na to, že sťažovateľ si uplatnil nárok na zaplatenie\nšpecifikovanej sumy na základe faktúry č. 7010303939 za obdobie od 3. februára 2009\ndo 1. februára 2010. Krajský súd uviedol, že odber elektriny bol na uvedenom odbernom\nmieste do 3. februára 2009 s tým, že žalovaný nahlásil stav elektromera 27. februára 2009,\npričom zamestnanci sťažovateľa mali opomenúť tieto skutočnosti zaznamenať. Konajúce\nsúdy poukázali tiež na nezhody v stavoch elektromera – išlo o nezhodu medzi stavom\nelektromera podľa nahlásenia žalovaným k 27. februára 2009 a konečným stavom\n\n14\n\nelektromera pri reálnom odpočte 9. marca 2010. Aj na základe týchto skutočností okresný\nsúd dospel k záveru, že žalovaný nespotreboval vo fakturovanom období elektrinu\nv množstve, v akom mu ju sťažovateľ fakturoval. Ústavný súd takto konštatuje,\nže z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného\nsúdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,\nže sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť uplatneného nároku, čo bolo dôvodom\nna zmietnutie návrhu sťažovateľa. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny\na ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny záver je zároveň\ndostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa\nna zaplatenie špecifikovanej sumy.\nPokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom\nodlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie\nskutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti\nsebe stoja účastníci konania (strany), ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú\nskutkovú situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania (strán), pri rozhodnutí\nv prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom\núspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka\n(porovnaj m. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza\nv sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru\nsťažovateľa na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také\npochybenia v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny\nrozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv\nsťažovateľa podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.\nUvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu\njej zjavnej neopodstatnenosti.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť\nsťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n\n15\n\nII.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46\nods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1\ndodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016\nArgumentácia\n\nsťažovateľa, ktorou\n\nodôvodňuje porušenie\n\noznačených práv\n\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako\nneprípustné podľa v tom čase platného a účinného § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218\nods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu namietal, že ním došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom podľa § 237\nods. 1 písm. f) OSP, keďže toto rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ\nrovnako namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, resp.\nargumentoval tzv. inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.\nZ už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného\nsúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\ntiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania\nsústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal\n\n16\n\ns dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania,\nsledujúc pritom skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne\nneopodstatnenú.\nV súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd\npoukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,\nže otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci\nústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti\na jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa\n(napr. II. ÚS 324/2010).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť\ndovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,\nže dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné. Následne preskúmal dovolanie\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP\naj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie prípadnej\nvady podľa § 237 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší súd následne\nuviedol:\n«S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd\nosobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať\npred súdom...\nK námietke dovolateľa, pokiaľ ide o nevykonaný dôkaz treba uviesť, že posúdenie\nnávrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou\nsúdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nto vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie\nurčitého dôkazu môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú\nvadu v zmysle § 237 O. s. p. (R 125/1999).\nPokiaľ navrhovateľ namietal nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním\nnapadnutého rozsudku odvolacieho súdu i prvostupňového súdu treba uviesť, že právo\n\n17\n\nna určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu\nSlovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako\naj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,\nkontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia patri medzi základné zásady spravodlivého súdneho\nprocesu.\nRovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti\nsúdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (por. napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd\nvyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).\nDovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu aj prvostupňového súdu\nspĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. tak z\nformálneho, ako aj obsahového hľadiska a preto ho nemožno považovať za\nnepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Jednotlivé časti\nodôvodnenia a ich obsahová náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú\ninterpretačnú presvedčivosť. Samotná skutočnosť, že odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozsudku nezodpovedá predstave navrhovateľa ešte neznamená, že mu tým bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje tiež na Stanovisko\nobčianskoprávneho\n\nkolégia\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nzo\n\ndňa\n\n3. decembra 2015 k výkladu § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., publikovaného v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016, v zmysle\nktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia\nneobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť\no skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho\nsúdneho poriadku. Ako sa uvádza v dôvodoch citovaného Stanoviska, „V súlade s právnymi\nzávermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto výnimočný prípad ísť len\n\n18\n\nvtedy,\n\nkeď\n\nnedostatočné\n\nodôvodnenie\n\nrozhodnutia\n\nvykazuje\n\nznaky\n\n(až)\n\nvady\n\n„najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém\" alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“,\nprípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného\nomylu“. Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť zakladať prípustnosť\ndovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo len takto charakterizovaný nedostatok\nodôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych dôsledkov prekročiť rámec tzv.\ninej\n\nvady,\n\nv\n\ntomto\n\nustanovení\n\nObčianskeho\n\nsúdneho\n\nporiadku\n\nneuvedenej”.\n\nV preskúmavanej veci však o takýto výnimočný prípad nejde.»\nK ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:\n„Navrhovateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že v konaní došlo k tzv. inej vade\nkonania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).\nIná vada je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237\nO. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantné, ak mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady\nkonania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd\nmôže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode len vtedy,\nkeď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné. O tento prípad však\nv prejednávanej veci nejde.\nObsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho\nposúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)... Súd ale právnym\nposúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv\nv zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne\nposúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno\nodôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne\nprávne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle\n§ 237 písm. f/ O. s. p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom\núčastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia\n\n19\n\n(viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010,\nsp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011,\nsp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).\nNa základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že navrhovateľ neopodstatnene\nnamietal, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237\npísm. f/ O. s. p.).“\nVychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd\nsa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími\nnámietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným\nspôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd\npri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa\nnázoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje\ntakú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala\nreálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\nÚstavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané\nsťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho\npovažovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva\npodľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody\nprípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup\na rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,\npreto použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu\nsťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,\nže medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia\n\n20\n\nporušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru\no ich porušení.\nÚstavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení\nzákladného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového\nprotokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu.\nÚstavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\nPo odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími\nnávrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. júna 2017\n\n21", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "elektroenergetika", "odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitie)", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "odvolanie-odvolacie dôvody", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo vlastniť majetok", "dovolanie-dovolacie konanie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "arbitrárnosť", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:aeccb912-4339-4a05-bc84-5cabcb02d0e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 659/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 659/2016 z 7. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.659.2016.1"}, {"guid": "ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/2012 z 8. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-08", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9ae6dd6-5ecc-43a5-b4fc-d62c4a53eed2"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "665dd489-7989-44a2-aee9-cf7bd07c2185:cc7c828b-b6ad-4805-9c7f-b4df7c504f3a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3111220167.1", "spisova_znacka": "17Co/95/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/95/2014 z 20. 1. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-01-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3111220167.1"}], "citovane_v": []}