{"guid": "ussr:55d35249-9082-43a7-a616-1dfcfc63782f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.430.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 430/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 430/2017 z 29. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 29. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 430/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.430.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-06-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/55d35249-9082-43a7-a616-1dfcfc63782f", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.430.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.430.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.430.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 430/2017-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval sťažnosť\nzastúpeného\n\nadvokátom\n\nJUDr.\n\nRichardom\n\nKovalčíkom,\n\n,\nAdvokátska\n\n,\nkancelária,\n\nRázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.\n42 C 53/2010 z 19. januára 2012, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n11 Co 117/2012 z 24. júla 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n6 Cdo 24/2014 z 26. februára 2015 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna\n2015 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného\n\nsúdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 42 C 53/2010 z 19. januára 2012,\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 117/2012\nz 24. júla 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 6 Cdo 24/2014 z 26. februára 2015.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania\no zaplatenie 1 499 € vedeného okresným súdom pod sp. zn. 42 C 53/2010. Žalobkyňou bola\n– FIORE (ďalej len „žalobkyňa“). Rozsudkom okresného súdu č. k.\n42 C 53/2010-222 z 19. januára 2012 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni 1 499 €\ns úrokmi z omeškania. Následným rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 117/2012-269\nz 24. júla 2013 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Napokon uznesením najvyššieho\nsúdu č. k. 6 Cdo 24/2014-316 z 26. februára 2015 bolo dovolanie sťažovateľa proti\nrozsudku krajského súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu\nzástupcovi sťažovateľa doručené 22. apríla 2015.\n3. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi\nvznikol na podklade zmluvy o dielo platný záväzkový vzťah, podľa ktorého žalobkyňa bola\npovinná za súčinnosti sťažovateľa v jeho objekte na\n\nv Košiciach\n\nrealizovať pozemkové úpravy do 30. septembra 2008. Keďže k splneniu tejto povinnosti\nnedošlo, sťažovateľ listom z 21. októbra 2008 zmluvu vypovedal. Odstúpením od zmluvy\nvznikla objednávateľovi povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi sumu pripadajúcu na vykonané\npráce a nahradiť mu účelne vynaložené náklady. Sťažovateľ bol preto povinný zaplatiť\nžalobkyni cenu prác, ktoré boli pri pozemkových úpravách v jeho objekte zrealizované.\nZ výsledkov vykonaného dokazovania dospel okresný súd k záveru, že zo strany žalobkyne\nboli pre sťažovateľa vykonané práce v takom rozsahu, ako boli faktúrou zo 17. marca 2009\nv sume 3 324,68 € vyúčtované. Po odpočítaní sťažovateľom zaplatenej zálohy pripadala na\nvykonané práce a účelne vynaložené náklady suma žalobkyňou v žalobe uplatnená. Žalobe\npreto v časti istiny v celom rozsahu vyhovel. V dôvodoch rozsudku okrem iného uviedol,\nprečo nevykonal aj dôkaz výsluchom svedka\n\n.\n\n4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 117/2012 z 24. júla 2013 na odvolanie\nsťažovateľa rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch potvrdil a rozhodol\n\n2\n\no náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd prvého\nstupňa v danej veci úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy všetky rozhodujúce\nskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a tvrdení účastníkov vyplynuli, vykonané dôkazy\nvyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\nv znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a súhlasil aj s právnymi závermi súdu prvého\nstupňa. Konštatoval, že žalobkyňa jednotlivé nároky uplatňovala, vychádzajúc z pôvodnej\ndohody účastníkov o cene prác, sčasti podľa jej (sťažovateľom prijatej) cenovej ponuky\na sčasti svoje nároky preukazovala skutočne vyplatenými sumami subdodávateľom.\nNásledne sa vyjadril k jednotlivým fakturovaným prácam, vykonanie ktorých považoval\nzhodne so súdom prvého stupňa za preukázané. Konkrétne uviedol, že:\n«Dôvodne bol uplatnený nárok vyplývajúci z prác vykonaných firmou SAMSON\ns.r.o., za ktoré žalobkyňa uhradila 494,03 € (faktúra na č.l. 11). Vykonanie prác strojmi\nLOCUST a KOMATSCHU je zrejmé z denných hlásení o využití stroja (č.l. 21, 23) a tiež\nz výpovedí svedkov\n\na\n\n(zápisnica o pojednávaní z 9.5.2011 na\n\nč.l. 165-176).\nŽalobkyňa ďalej za vykonané zemné práce kolesovým rýpadlom LB 110 v objekte\nžalovaného v prospech stavebnej firmy Žabecký, s.r.o. uhradila 532,20 € (faktúra na\nč.l. 83), a tieto práce potvrdzujú i záznamy z 24.9.2008 a 25.9.2008 (č.l. 22). Svedkyňa\n(zápisnica o pojednávaní z 9.5.2011) potvrdila, že výkopy na jazierka (ich\numiestnenie) koordinoval žalovaný a tento nepreukázal, aby výkopy realizované žalobkyňou\nboli ďalej nepoužiteľné a že nové výkopy vykonal na inom mieste už svojpomocne.\nPreukázané boli aj náklady na odvoz sutiny nákladným motorovým vozidlom Tatra\nvo výške 975,90 €. Žalobkyňa pri ich uplatnení vychádzala zo svojej evidencie (rozpis na\nč.l. 20) a k počtu „fúr“ sa vyjadrovali aj svedkovia\na\n\n,\n\n. Každý z týchto svedkov popísal, koľko „fúr“ sutiny bolo z objektu\n\nžalovaného vynesených za jeho prítomnosti. Neobstojí názor žalovaného, že pri tejto\npoložke (rovnako ako pri ostatných) fakturovaná suma nezodpovedá skutočnosti. Žalovaný\nsa totiž od počiatku sporu obmedzil zväčša len na jednoduché negovanie uplatňovaných\nnárokov tvrdiac, že tie, ktoré práce (výkony) neboli vôbec realizované a bola to žalobkyňa,\nktorá listinnými dôkazmi (svojou evidenciou, faktúrami subdodávateľov), ako aj výsluchmi\nsvedkov preukazovala opodstatnenosť žaloby. Konkrétne i pri odvoze sutiny žalobkyňa\n\n3\n\nprodukovala dôkazy, proti ktorým argumentoval žalovaný tým, že on uhrádzal poplatky za\nukladanie odpadu a vie tak zdokladovať, o koľko „fúr“ tak išlo. Podaním z 31.8.2011\n(č.l. 192) však súdu prvého stupňa nakoniec oznámil, že „požadované doklady\nz Envirocentra o úhrade poplatku za odvoz sutiny sa mu v jeho písomnej agende nepodarilo\nnájsť“. (...)\nVychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných zásad pre posudzovanie\nunesenia dôkazného bremena uplatnenú sumu za odvoz sutiny je možné akceptovať,\nrovnako ako fakturované záhradnícke práce (773,62 €). K týmto sa podrobne vyjadrovala\nsvedkyňa\n\na ich cena zodpovedá pôvodne dohodnutému rozpočtu (č.l. 24), a k\n\nich vykonaniu sa podrobne vyjadrila aj žalobkyňa.»\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia podľa krajského súdu spĺňalo požiadavky\nzákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP, keďže dávalo odpovede na podstatné\notázky v danej veci. Za čiastočne dôvodnú považoval krajský súd iba námietku sťažovateľa,\npodľa ktorej súd prvého stupňa listinný dôkaz v podobe čestného vyhlásenia\nneoboznámil procesne relevantným spôsobom. Podľa odvolacieho súdu však uvedené\npochybenie nemalo žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, keďže práce\nv podobe ručného ošetrenia koreňov stromov boli potvrdené aj výsluchom ďalšej svedkyne\n. Rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti považoval\npreto za vecne správny.\n5. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Navrhol\nrozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Naďalej trval na tom,\nže súd prvého stupňa pochybil, keď čestné vyhlásenie urobené\n\n,\n\nz obsahu ktorého pri rozhodnutí vo veci samej vychádzal, neoboznámil na pojednávaní.\nTým mu znemožnil vyjadriť sa k jeho obsahu, prípadne žiadať o vypočutie\nako svedka, a teda mu odňal možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) OSP. Toto\npochybenie nemôže zhojiť ani jednoduché konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého\nnemalo údajne žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Okrem toho\npovažoval rozsudok odvolacieho súdu za nedostatočne odôvodnený. Odvolací súd sa totiž\nv dôvodoch nevysporiadal so všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami. V podstate sa\nlen stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, hoci toto malo viacero nedostatkov.\n4\n\n6. Najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol. K námietke týkajúcej sa\nčestného vyhlásenia\n\nuviedol, že:\n\n„V súvislosti s tvrdenou vadou, podľa ktorej súd nevykonal dôkaz listinou (Čestné\nprehlásenie\n\nz 25. 10. 2011), z ktorej pri rozhodnutí vo veci vychádzal,\n\nv súlade s § 129 ods. 1 O. s. p., treba uviesť, že z obsahu zápisnice o pojednávaní\nzo 7.11.2011 skutočne nevyplýva, že by súd prvého stupňa vykonal dôkaz touto listinou jej\nprečítaním, prípadne oznámením jej obsahu (oboznámený bol len záverečný návrh\nz 26.10.2011, súčasne s ktorým podaním žalobkyňa založila do spisu aj vyššie označené\nčestné prehlásenie). Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa je však zrejmé, že skutočnosť,\nktorá bola obsahom čestného prehlásenia, potvrdili tiež ďalší svedkovia, ktorí boli označení\nv predchádzajúcom odseku rozhodnutia. To bol aj dôvod, pre ktorý súd prvého stupňa\nnepovažoval za potrebné vykonať dôkaz výsluchom tohto zamestnanca. Z rozhodnutia súdu\nprvého stupňa je teda zrejmé, že skutočnosť uvedenú v čestnom prehlásení mal preukázanú\naj ďalšími svedeckými výpoveďami. Odvolací súd preto správne uzavrel, že hoci súd prvého\nstupňa pri vykonávaní dôkazu listinou nepostupoval správne, táto vada nemala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci. (...)\nPokiaľ žalovaný vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. videl v tom, že sa nemal\nmožnosť k uvedenému dôkazu vyjadriť, prípadne navrhnúť výsluch\n\nako\n\nsvedka na pojednávaní treba uviesť, že žalovaný mal možnosť vyjadriť svoje námietky\nk tomuto dôkazu v odvolaní, ktoré proti rozsudku súdu prvého stupňa podal, čo v podstate\naj urobil. Žalovanému nič nebránilo, aby prípadne v odvolaní navrhol vypočutie tejto osoby\nako svedka, čo však žalovaný nevyužil. Za takejto procesnej situácie, keď proti rozhodnutiu\nsúdu prvého stupňa bolo prípustné odvolanie, žalovaným namietané procesné nedostatky\ntreba považovať za zhojené. Zrušenie rozhodnutia odvolacieho a prvostupňového súdu\na vrátenie veci na opätovné prejedanie a rozhodnutie by v takomto prípade odporovalo\nzásade hospodárnosti konania.“\n7. Za dôvodnú najvyšší súd nepovažoval ani námietku sťažovateľa týkajúcu sa\nnedostatočnosti odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V tejto\nsúvislosti konštatoval najmä, že:\n\n5\n\n„To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné\nzásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.\nJudikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je\npre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (...)\nOdôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na\nkaždú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na\ndoplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní\n(II. ÚS 78/05). (...)\nV posudzovanej veci odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne\nuviedol ako vo veci rozhodol súd prvého stupňa, opísal dôvody, ktoré viedli žalovaného k\npodaniu odvolania a stručne uviedol obsah písomného vyjadrenia protistrany. Vecnú\nsprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa skúmal zo všetkých žalovaným uplatnených\ndovolacích dôvodov. Ku každému uplatnenému dovolaciemu dôvodu sa vyjadril najskôr vo\nvšeobecnej rovine a následne vo svetle prejednávanej veci. Osobitne uviedol, z akého\ndôvodu nepovažoval rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný. Podrobne vysvetlil\nvznik a obsah záväzkového právneho vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o dielo, možnosť\nobjednávateľa od zmluvy odstúpiť a právne následky tohto jednostranného právneho úkonu\na citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Zároveň dal odpoveď,\nprečo v danej veci považoval skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne.\nOsobitne reagoval na námietky žalovaného, ktoré sa týkali jednotlivých fakturovaných prác,\ntak z hľadiska ich vykonania žalobkyňou, ako aj z hľadiska ich ceny a venoval sa tiež otázke\ndôkaznej povinnosti a unesenia dôkazného bremena. Odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, keď\nv dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má žalovaný povinnosť zaplatiť žalobkyňou\npožadované plnenie. Okolnosť, že táto odpoveď žalovaného neuspokojuje, neznamená, že\nodôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.;\nza odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že\nodvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalovaného.“\n\n6\n\n8. Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia za protiústavné. Predovšetkým\nnamieta, že postupom okresného súdu a krajského súdu a v konečnom dôsledku aj ich\nrozhodnutiami mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ už v odvolaní proti\nrozsudku okresného súdu namietal konštatovanie okresného súdu, podľa ktorého svedkovia\npotvrdili, že na pozemku došlo k ručnému ošetreniu koreňov stromov a príklopu studne a na\npreukázanie týchto prác vraj bolo predložené čestné vyhlásenie zamestnanca žalobkyne\n, pričom vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania okresný súd nepovažoval za\npotrebné\n\nnavyše vypočuť. Sťažovateľ poukazuje na to, že z vykonaného\n\ndokazovania vôbec nebolo zrejmé, ktorí „svedkovia“ mali potvrdiť, že došlo k realizácii\nuvedených prác, keďže počas konania to bolo prezentované výlučne len jediným svedkom,\na to zamestnankyňou žalobkyne\n\n, ktorej výpoveď bolo treba hodnotiť jednak\n\ns ohľadom na jej zamestnanecký pomer k žalobkyni, ale tiež s ohľadom na nezrovnalosti jej\nvýpovede s výpoveďou žalobkyne. Tieto skutočnosti neboli okresným súdom a krajským\nsúdom nijako zohľadnené.\n9. Za oveľa závažnejšiu považuje sťažovateľ tú skutočnosť, že okresný súd sa oprel\no výpoveď\n\n, ktorá bola obsiahnutá v čestnom vyhlásení, a to aj napriek tomu,\n\nže čestné vyhlásenie vôbec na pojednávaní neoboznámil, pričom jeho existencia a obsah\nneboli sťažovateľovi známe a dozvedel sa o nich až z písomného vyhotovenia rozsudku\nokresného súdu. Týmto pochybením okresný súd konal v rozpore s ustanovením § 122\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odňal mu tým právo vyjadriť sa k tomuto dôkazu\na požadovať vypočutie svedka\n\nna pojednávaní.\n\n10. Skutočnosť, že zo strany okresného súdu došlo k pochybeniu, keďže rozhodoval\nna základe dôkazu, s ktorým sťažovateľ nebol oboznámený, potvrdil aj krajský súd. Avšak\naj napriek tomu, že došlo k preukázateľnému znemožneniu realizácie práv sťažovateľa,\nkrajský súd na to neprihliadol a rozsudok okresného súdu potvrdil. Odôvodnil to tým, že\npochybenie okresného súdu údajne nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého\nrozsudku. S týmto tvrdením sťažovateľ nemôže vonkoncom súhlasiť. Postupom okresného\nsúdu bolo totiž sťažovateľovi znemožnené nielen oboznámiť sa s predloženým dôkazom,\nale aj požadovať vypočutie\n\n, a tým prípadne vyvrátiť tvrdenia žalobkyne.\n\nZdôrazňuje ďalej, že vzhľadom na vážnu pochybnosť o nezaujatosti svedkyne\n7\n\nnemožno akceptovať názor krajského súdu, podľa ktorého čestné vyhlásenie\nbolo de facto pre rozhodnutie irelevantné, keďže vykonanie sporných prác potvrdila aj\nsvedkyňa\n\n. Závažné pochybenie okresného súdu nemôže podľa sťažovateľa\n\nzhojiť jednoduché konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého pochybenie okresného súdu\nnemalo vplyv na vecnú správnosť rozsudku okresného súdu.\n11. V nadväznosti na uvedené považuje sťažovateľ za potrebné poukázať aj na\ntvrdenie najvyššieho súdu v dovolacom uznesení, podľa ktorého sťažovateľovi nič\nnebránilo, aby prípadne v odvolaní navrhol vypočutie\n\n, čo však sťažovateľ\n\nnevyužil. V skutočnosti, vychádzajúc z obsahu odvolania sťažovateľa, je bez akejkoľvek\npochybnosti zrejmé, že sťažovateľ mal záujem o výsluch\n\n. Keďže však\n\nz odvolania tiež vyplýva, že sťažovateľ navrhoval zrušenie rozsudku okresného súdu\na vrátenie veci na ďalšie konanie, v ktorom by malo dôjsť aj k výsluchu\n\n,\n\ntento výsluch v odvolacom konaní by bol zbytočný a nehospodárny. Znamená to, že hoci\nsťažovateľ v odvolaní priamo nenavrhol vypočutie\n\nv konaní, nemôže to mať\n\nza následok „zhojenie“ pochybenia okresného súdu tak, ako sa to mylne domnieva najvyšší\nsúd. Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, podľa názoru sťažovateľa bol krajský súd povinný\nvypočuť\nvyhlásenie\n\naj bez návrhu sťažovateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že čestné\npotvrdzovalo tvrdenia\n\nsťažovateľ spochybňoval, je zrejmé, že výsluch\n\n, ktorej vierohodnosť\nbol nevyhnutný pre náležité\n\nobjasnenie skutkového stavu, a tým aj pre rozhodnutie vo veci samej.\n12. Sťažovateľ ďalej spochybňuje skutkové zistenia okresného súdu vzťahujúce sa\nna oprávnenosť uplatňovaného peňažného nároku (rozsah vykonaných prác) a jeho výšky\n(ktorá podľa sťažovateľa vôbec dokazovaná nebola). Zastáva názor, že v konaní bola\nporušená zásada rovnosti účastníkov v prospech žalobkyne, keďže okresný súd de facto\nzakaždým presúval dôkazné bremeno na osobu sťažovateľa, hoci bol žalovaným. Okrem\ntoho všeobecné súdy nijakým spôsobom nebrali do úvahy relevantné tvrdenia, resp. dôkazy\nsťažovateľa.\n13. Krajskému súdu sťažovateľ vytýka skutočnosť, že sa nezaoberal jeho odvolacími\nnámietkami, a to ani zásadnými, pretože sa v podstate len stotožnil s rozsudkom okresného\n\n8\n\nsúdu. Nijako sa tak nevysporiadal s námietkami nedôveryhodnosti svedkov. Nebral do\núvahy, že okresný súd nezohľadnil existenciu preukázateľnej pochybnosti o dôveryhodnosti\nsvedeckých výpovedí. Pritom pochybnosti o svedeckých výpovediach sa týkali nielen\nsvedkyne\n\n, ktorej výpoveď sa nezhodovala so skutočnosťou, resp. sa\n\nodchyľovala aj od výpovede samotnej žalobkyne, ale aj\n\n, alebo v prípade\n\nspoločnosti Žabecký, u ktorej sa preukázalo skresľovanie účtovných a daňových údajov,\nkeďže doklady o výkone údajných prác boli dodatočne vyhotovené cca 5 mesiacov od\nvýkonu týchto prác. Krajský súd sa nezaoberal ani ostatnými námietkami týkajúcimi sa\nneunesenia dôkazného bremena zo strany žalobkyne. Úplne odignoroval námietku, podľa\nktorej okresný súd založil rozsudok na tvrdeniach žalobkyne, ktoré nemali oporu\nvo vykonanom dokazovaní. Nezaoberal sa ani námietkou poukazujúcou na navýšenie\nnákladov za odvoz zeminy o sumu za údajné uskladnenie materiálu. Odôvodnenie\nrozsudkov nie je presvedčivé, je vo viacerých prípadoch založené na ničím nepodložených,\nnelogických účelových konštrukciách, ktoré nemajú podklad vo vykonaných dôkazoch.\nSpôsobuje to, že rozsudky sú nepreskúmateľné, čo taktiež zakladá odňatie možnosti\nsťažovateľa konať pred súdom.\n14. Pokiaľ ide o najvyšší súd, ten mal nesprávne posúdiť námietku neoboznámenia\nsťažovateľa s dôkazom, na podklade ktorého sa rozhodlo, ale nevenoval sa náležitým\nspôsobom ani ostatným námietkam sťažovateľa. Iba stroho konštatoval, že okresný súd, ale\nani krajský súd nepochybili, s čím sťažovateľ z dôvodov už uvedených nemôže súhlasiť.\n15. Sťažovateľ s ohľadom na už uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na\nsúdnu a inú právnu ochranu, právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom\nOkresného súdu Košice II zo dňa 19.01.2012, sp. zn. 42C/53/2010-222, resp. Krajského\nsúdu v Košiciach zo dňa 24.07.2013, sp. zn. 11Co/117/2012-269, resp. uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.02.2015, sp. zn. 6Cdo/24/2014-316\nporušené bolo.\n9\n\nII. Rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 19.01.2012, sp. zn. 42C/53/2010-222,\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.07.2013, sp. zn. 11Co/117/2012-269\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.02.2015, sp. zn.\n6Cdo/24/2014-316 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.\nIII. Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do\ntroch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť\nk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo\n\n10\n\niným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto\nmožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po\njej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,\nIV. ÚS 35/02).\nA. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu\n18. Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu\nk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný\nsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických\nosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd. Ústavný súd totiž pri zakladaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že všeobecné\nsúdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\n19. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov\nústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 42 C 53/2010-222 z 19. januára 2012 zistil ústavný\nsúd existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde, a síce nedostatok právomoci.\n20. Vo vzťahu k predmetnému uzneseniu okresného súdu disponoval sťažovateľ\nopravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využil. Poskytnutie ochrany v prípade\npotenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy v danom prípade spadalo do právomoci\nnadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný\nsúd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci\nna jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nB. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu\n21. V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní\no sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre\nzdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\n\n11\n\nani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré\nho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu\nsa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry\npôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie\nalebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého\nzákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).\n22. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uplatňuje dve skupiny námietok. V prvom rade\ntvrdí, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to v dôsledku neoboznámenia ho\ns čestným vyhlásením\n\n, resp. v dôsledku nevypočutia tejto osoby ako\n\nsvedka. Ďalej poukazuje na to, že všeobecné súdy dospeli k nesprávnym skutkovým\nzisteniam, nereagovali na jeho argumentáciu a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné – inými\nslovami, spochybňuje kvalitu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.\n23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného\nsúdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v sebe zahŕňajú okrem iných záruk právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť\nkonania, ale tiež právo na odôvodnenie rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí jasne\n\n12\n\na zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(IV. ÚS 115/03). Súd je povinný reagovať na tie argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku\nsúdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce.\n25. Pokiaľ ide o dôkaz, a to čestné vyhlásenie\n\n, uvedený postup by\n\nmohol dosiahnuť ústavnoprávnu dimenziu vtedy, ak by bol v jeho dôsledku vážnym\nspôsobom zasiahnutý niektorý z aspektov práva na spravodlivý proces, pričom v tomto\nprípade prichádza do úvahy predovšetkým zásada rovnosti a kontradiktórnosti konania.\nPodstatou uvedených zásad je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť\nsvoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany\n(napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04), resp. aby súdy nezakladali svoje rozhodnutia na\nskutkových alebo právnych otázkach, ktoré neboli prerokované počas súdneho konania,\npričom spôsobili taký obrat, ktorý nemohol predpokladať ani bdelý účastník (pozri rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veci Čepek proti Českej republike z 5. 9. 2013,\nč. 9815/10, bod 48; dostupný na: ‹hudoc.echr.coe.int›). Účastníci majú za rovnakých\npodmienok právo zoznámiť sa s každým dôkazom alebo vyjadrením predloženým na účely\novplyvniť rozhodnutie súdu. Ak v niektorom štádiu konania nebola dodržaná zásada\nkontradiktórnosti, nie je vylúčené, aby tento nedostatok odstránil a napravil súd vyššej\ninštancie, a bolo tak učinené zadosť garanciám spravodlivého procesu vyplývajúcim z čl. 6\ndohovoru (pozri už citované rozhodnutie Čepek proti Českej republike, bod 50).\n26. V danom prípade mal sťažovateľ možnosť uplatniť svoje námietky proti\npredmetnému čestnému vyhláseniu v odvolaní, čo aj učinil. Krajský súd dal v napadnutom\nrozhodnutí sťažovateľovi za pravdu, že uvedený dôkaz nebol vykonaný procesne\nrelevantným spôsobom. Zároveň však vysvetlil, prečo závery okresného súdu obstoja aj bez\nodvolania na uvedený dôkaz. Uviedol, že „tento dôkaz bol vyhodnocovaný predovšetkým\nvo vzťahu k ručnému ošetreniu koreňov stromov a existenciu týchto prác potvrdila okrem\nžalobkyne aj svedkyňa\n\n(zápisnica o pojednávaní z 9. 5. 2011 z č. l. 165 ‒\n\n176)“. Za týchto okolností nepovažoval krajský súd za nevyhnutný ani výsluch\n. Ústavný súd považuje tento postup za ústavne akceptovateľný, keďže možnosť\nsťažovateľa spochybniť predmetný dôkaz zostala zachovaná, pričom skutkové závery\n13\n\ntýkajúce sa vykonania záhradníckych prác podľa súdov obstáli aj bez jeho zohľadnenia.\nZároveň krajský súd riadne odôvodnil, prečo považoval výsluch\n\nza\n\nnadbytočný. Konanie ako celok tak bolo možné považovať za spravodlivé.\n27. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa nesprávneho zistenia skutkového stavu\nústavný súd uvádza, že zisťovanie a následne hodnotenie skutkových okolností je úlohou\nvšeobecných súdov a ústavný súd by do neho mohol zasiahnuť len v prípade zistenia\nextrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a z nich vyvodenými skutkovými či\nprávnymi závermi. Pôjde predovšetkým o prípady, keď skutkové zistenia z vykonaných\ndôkazov vôbec nevyplývajú, prípadne ak pre ne vykonané dôkazy nemohli byť v žiadnom\nprípade dostatočným podkladom. Takáto situácia však v tomto prípade nenastala. Ústavný\nsúd je toho názoru, že všeobecné súdy záver o každom čiastkovom priznanom nároku\nžalobkyne podporili dostatočným množstvom dôkazov, z ktorých vyvodili logické závery.\nUzavreli, že jednotlivé svedecké výpovede vytvárajú spolu s ďalšími dôkazmi logický celok\na sú dostatočným podkladom pre záver o dôvodnosti žaloby, pričom tento svoj záver\ndostatočným spôsobom odôvodnili. Opis skutkového stavu, tak ako bol ustálený\nvšeobecnými súdmi, nevykazuje žiadne znaky extrému či svojvôle.\n28. Pravdou nie je ani to, že by sa všeobecné súdy nevenovali námietkam\nsťažovateľa (ktoré uplatňuje aj v ústavnej sťažnosti). K otázke dôveryhodnosti svedkov sa\nvyjadroval už súd prvého stupňa, ktorý konštatoval, že „výpovede svedkov navrhovateľky\nvyhodnotil ako hodnoverné aj vzhľadom na to, že k jednotlivým skutočnostiam sa svedkovia\nvyjadrovali rovnako (o umiestnení jazier, o úprave svahovitého terénu, ktorý SAMSON\núpravami znížil a Žabecký musel zavážať, o väčšom počte fúr, o potrebe odhaliť korene\nstromov ručne, o odstraňovaní a odnášaní kmeňov stromov – agátov), ktoré v konečnom\ndôsledku potvrdzovali tvrdenia navrhovateľky“. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa,\npodľa ktorého bola výpoveď svedkyne\n\nnevierohodná okrem iného s ohľadom\n\nna jej zamestnanecký pomer, s ktorou sa všeobecné súdy výslovne nezaoberali, ústavný súd\npodotýka, že existencia zamestnaneckého vzťahu svedkyne k žalobkyni nemôže sama osebe\nodôvodniť záver o nepravdivosti či nedôveryhodnosti jej svedeckej výpovede. Ani tento\nnedostatok odôvodnenia preto nemôže spochybniť ústavnosť napadnutých rozhodnutí.\nÚstavný súd uzatvára, že sťažovateľovi sa dostalo odpovede na všetky otázky, ktoré uplatnil\n14\n\nvo svojich opravných prostriedkoch a ktoré boli relevantné pre rozhodnutie v danej veci.\nPokiaľ aj naďalej spochybňuje hodnovernosť svedkov poukazovaním na nezrovnalosti v ich\nvýpovediach či nedostatok zhody ich výpovedí so skutočnosťou, v podstate sa tak dožaduje\nprehodnotenia dôkazov, čo však nie je úlohou ústavného súdu.\nC. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu\n28. S ohľadom na už uvedené je plne akceptovateľné aj rozhodnutie najvyššieho\nsúdu, ktoré v postupe a rozhodnutiach súdov nižších stupňov nenašiel žiadne pochybenie.\nNajvyšší súd aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením\na obsahom. Napadnuté rozhodnutie reaguje na všetky relevantné námietky sťažovateľa, je\nriadne odôvodnené a nevykazuje žiadne známky svojvôle. Najvyšší súd teda nijako\nnevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy či čl. 6 dohovoru.\n29. Zo všetkých uvedených dôvodov bolo potrebné odmietnuť sťažnosť podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde, a to ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. júna 2017\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "dokazovanie-priamosť vykonania dôkazov", "rozhodnutie-odôvodnenie", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na rovnosť účastníkov v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 66/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 66/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 580, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2fb6c0fb-e6db-4d22-9976-4ff2d409a7c8"}, {"guid": "ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/09 z 3. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-03", "citacie_n": 545, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ab96affd-bb7c-4e65-9bc2-946cdae8652f"}, {"guid": "ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 42/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/09 z 12. 2. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-02-12", "citacie_n": 110, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17f9ab3c-3846-43f2-98ce-99ae814f0a7d"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:313e3332-b928-4ae4-9ae5-c2af7d0e8378"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}