{"guid": "ussr:4f305c7c-5ec0-4469-8ebf-9be90f21f3cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.434.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 434/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 434/2017 z 29. 6. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 29. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 434/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.434.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-06-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "nazov": "čl. 39 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "nazov": "čl. 40 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "nazov": "čl. 52 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-40", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-52", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/4f305c7c-5ec0-4469-8ebf-9be90f21f3cf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.434.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.434.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.434.2017.1/text", "citacie_n": 8, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 434/2017-20\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, Poľská republika, a\n\n,\n\n, Poľská republika, ako aj sťažnosť\n, Poľská republika, a\n\n,\n\n,\n\n, Poľská\n\nrepublika, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Advokátska kancelária,\nMasarykova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,\nčl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 13/2014\na jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 3/2015 a jeho rozsudkom z 28. februára 2017, ako aj\npostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 14/2014 a jeho\nrozsudkom z 28. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní\nvedenom pod sp. zn. 9 Sžso 15/2015 a jeho rozsudkom z 28. februára 2017 a takto\n\nrozhodol:\n\nSťažnosti\na\n\na\nodmieta.\n\n, ako aj\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júna 2017\ndoručené sťažnosti\n\n,\n\n, Poľská republika (ďalej len\n\n„sťažovateľ 1“), a\n\n,\n\nrepublika (ďalej len „sťažovateľ 2 I\n\n, Poľská\n\n“, spolu obaja len „sťažovatelia“), ako aj sťažnosť\n\nsťažovateľa 1 a\n\n,\n\n, Poľská republika\n\n(ďalej len „sťažovateľ 2 B\n\n“, spolu obaja len „sťažovatelia“), vo veci namietaného\n\nporušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46\nods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 S 13/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014 a postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 9 Sžso 3/2015 a jeho rozsudkom z 28. februára 2017, ako aj postupom krajského\nsúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 14/2014 a jeho rozsudkom z 28. októbra 2014\na postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 15/2015 a jeho\nrozsudkom z 28. februára 2017. Sťažnosti boli odovzdané na poštovú prepravu 1. júna\n2017.\n2. Uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 14/2017-8 zo 14. júna 2017 boli\nobe sťažnosti spojené na spoločné konanie.\nA.\n3. Zo sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 I\n\nvyplýva, že žalobou\n\nz 13. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na krajskom súde preskúmania\nzákonnosti postupu rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „ústredie“)\nč. 17500-2/2014-BA z 10. januára 2014. Namietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale\naj subjektívnych práv sťažovateľa 2 I\n\nako jeho zamestnanca v správnom konaní,\n\npredovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu, porušenie zásady\n2\n\ndvojinštančnosti administratívneho konania, nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia\nústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej lehote, porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.\nUznesením krajského súdu sp. zn. 1 S 12/2014 z 13. augusta 2014 bol do konania\npribratý aj sťažovateľ 2 I\n\n.\n\nRozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 13/2014 z 28. októbra 2014 bola žaloba\nsťažovateľa 1 zamietnutá. Krajský súd poukázal najmä na to, že podľa jeho názoru\nsťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, v dôsledku\nčoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa vyjadril k jednotlivým námietkam\na tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská, s ktorými sa sťažovatelia nestotožňujú.\n4. Na základe odvolania sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n9 Sžso 3/2015 z 28. februára 2017, ktorý bol sťažovateľom doručený 5. apríla 2017, bol\nrozsudok krajského súdu potvrdený.\nPodľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu ich označených práv podľa ústavy\na dohovoru.\n5. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu\nv obdobných veciach. Z týchto napríklad vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov\n(ďalej len „pobočka“), ale ani ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.\nuplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení, v akom sa nachádzajú\nsťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo možné najvyšším súdom rozhodnúť\nvo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu príslušných prejudiciálnych otázok\nzo strany Súdneho dvora Európskej únie. Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry\nsamo osebe preukazuje porušenie označených práv.\n6. V súvislosti s argumentmi najvyššieho súdu a krajského súdu, najmä čo do\nzisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná inštitúcia\nsociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych – ZUS,\nďalej len „ZUS“) určila, že uplatniteľnou legislatívou je v zmysle európskeho práva (čl. 16\nods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/709 a čl. 13 nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady č. 883/2004) slovenská legislatíva. Ústredie to akceptovalo vydaním\n\n3\n\npríslušného formuláru, a preto sa na sťažovateľa 2 I\n\nhľadelo ako na zamestnanca\n\nvykonávajúceho zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej republiky. V neskoršom\nobdobí ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti sťažovateľa 2 I\n\nna Slovensku\n\na prípadne rozhodnúť o zániku jeho povinného nemocenského poistenia, povinného\ndôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských\nprávnych\n\npredpisov,\n\nk čomu\n\nnapokon\n\naj\n\ndošlo,\n\na to\n\nv rozpore\n\nso\n\nzákonom\n\na so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“ zjavne nedostatočne zistený skutočný stav\nveci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov vyplývajú výhrady k tomu, že samotní\nsťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného vzťahu málo činní, pretože\nnepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie. Všeobecné súdy teda\nv rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov. Považujú za\nneakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní čokoľvek\npreukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec nie v konaní v rámci\nsprávneho súdnictva, kde sa rozhoduje zásadne na podklade skutočného stavu veci\nzisteného v administratívnom konaní.\n7. Pokiaľ z rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1 nemá na\nSlovensku registrované sídlo a sťažovateľ 2 I\n\ntu reálne nevykonáva žiadnu činnosť, ide\n\no závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná je pritom obsahová\nnáplň zamestnania sťažovateľa 2 I\n\n, ktorý vykonáva roznos letákov, ktoré si sťažovateľ 1\n\npreberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa špecifických podmienok jednotlivých\nzákaziek je sťažovateľ 2 I\n\nkontaktovaný zo strany sťažovateľa 1 (potom čo sťažovateľ 1\n\nletáky preberie), ktorý ho poverí roznášaním letákov vo vybraných lokalitách na území\nSlovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní zamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom\nsťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové listy, čo celkom zreteľne preukazuje reálny\nvýkon činnosti sťažovateľa 2 I\n\nna Slovensku. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne\n\noznámil, napriek tomu pobočka v rámci výkonu kontroly nepristúpila k doplneniu\ndokazovania, nevyžiadala si ďalšie potrebné doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľa 2\nI\n\n, ale ani k inému spôsobu preverenia výkonu činnosti sťažovateľa 2 I\n\n(napr. vycestovanie na miesto, kde sťažovateľ 2 I\n\nna Slovensku\n\naktuálne vykonáva prácu – roznos\n\nletákov, prípadne aj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Podstatné bolo tiež\n\n4\n\nvyžiadanie stanoviska príslušného daňového úradu, keďže sťažovateľ 1 je registrovaným\nplatiteľom dane z pridanej hodnoty.\n8. Podstatné sú podľa sťažovateľov aj niektoré rozhodnutia ústredia, krajského súdu\na najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených smeroch dávajú za\npravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky týchto rozhodnutí.\n9. Všeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred\n(pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté rozhodnutie,\nktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013 oznámilo ZUS\nobchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1),\nu ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie už v roku 2013\nprijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydalo až\nv roku 2014.\n10. Rozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu\nnezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,\naby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach\núčastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.\nPobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210\nods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\na nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky\na ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy\nnevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie\nrozhodnutí ústredia a pobočky.\n11. Za nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly\nna zistenie skutočnosti, či sťažovateľ 2 I\n\nvykonáva na Slovensku činnosť, pretože toto\n\nnepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť iba príslušný\ninšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.\n12. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého\nzaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,\n5\n\nvo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla\no tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným\nzamestnancov sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup ako vo vzťahu k sťažovateľovi 2\n.\n13. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,\nčl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod\nč. k. 1 S 13/2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 13/2014 zo dňa\n28.10.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 9 Sžso 3/2015\na rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 3/2015 zo dňa 28.02.2017 porušené boli.\nZrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 3/2015 zo dňa 28.02.2017\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 13/2014 zo dňa 28.10.2014 a vec\nsa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur\n(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od\ndoručenia tohto nálezu.\nSťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur\n(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od\ndoručenia tohto nálezu.\nNajvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur\n(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 0802 01 Prešov.\nNajvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur\n(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“\nB.\n14. Zo sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 B\n\nvyplýva, že žalobou\n\nzo 14. februára 2014 sa sťažovateľ 1 domáhal na krajskom súde preskúmania zákonnosti\n\n6\n\npostupu a rozhodnutia ústredia č. 17507-2/2014-BA zo 17. januára 2014. Namietal\nporušenie svojich subjektívnych práv, ako aj subjektívnych práv sťažovateľa 2 B\n\nako\n\njeho zamestnanca v správnom konaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia\nskutkového\n\nstavu,\n\nporušenie\n\nzásady\n\ndvojinštančnosti\n\nadministratívneho\n\nkonania,\n\nnepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia ústredia, nevydania rozhodnutia v zákonnej\nlehote, porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a prejudikovania rozhodnutia.\nUznesením krajského súdu sp. zn. 1 S 12/2014 bol do konania pribratý sťažovateľ 2\n.\nRozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 14/2014 z 28. októbra 2014 bola žaloba\nsťažovateľa 1 zamietnutá. Zároveň vo vzťahu k sťažovateľovi 2 B\n\nbolo\n\nrozhodnutie ústredia zrušené. Krajský súd poukázal najmä na to, že podľa jeho názoru\nsťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, v dôsledku\nčoho je jeho žaloba nedôvodná. Okrem toho sa krajský súd vyjadril k jednotlivým\nnámietkam a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim príslušné právne názory, s ktorými sa\nsťažovatelia nestotožnili.\n15. Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie 28. novembra 2014,\nv ktorom namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci\ns poukazom na konkrétne skutočnosti.\nRozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 15/2015 z 28. februára 2017, ktorý bol\nsťažovateľom doručený 5. apríla 2017, bol rozsudok krajského súdu potvrdený.\n16. Ďalší obsah sťažnosti je v podstate zhodný so sťažnosťou podanou sťažovateľom\n1 a sťažovateľom 2 I\n\n.\n\n17. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1,\nčl. 46 ods. 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy SR postupom Krajského súdu v Prešove v konaní pod\nč. k. 1 S 14/2014 a rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 14/2014 zo dňa\n28.10.2014 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod č. k. 9 Sžso 15/2015\na rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 15/2015 zo dňa 28.02.2017 porušené boli.\n\n7\n\nZrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9 Sžso 15/2015 zo dňa 28.02.2017\nv spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 S 14/2014 zo dňa 28.10.2014 a vec\nsa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi I sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur\n(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od\ndoručenia tohto nálezu.\nSťažovateľovi II sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur\n(slovom desaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od\ndoručenia tohto nálezu.\nNajvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi I trovy konania vo výške 165 Eur\n(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 0802 01 Prešov.\nNajvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi II trovy konania vo výške 165 Eur\n(slovom stošesťdesiatpäť eur) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet\nprávneho zástupcu JUDr. Dušana Remetu, Masarykova 2, 080 01 Prešov.“\nII.\nA.\n18. Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 13/2014-38 z 28. októbra 2014 v spore\nsťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 I\n\nako žalobcov proti ústrediu ako žalovanému vyplýva, že\n\nním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá a zároveň konanie o žalobe sťažovateľa 2 I\nbolo zastavené.\nPodľa konštatovania krajského súdu ústredie rozhodnutím č. 17500-2/2014-BA\nzo 16. januára 2014 potvrdilo rozhodnutie pobočky, podľa ktorého sťažovateľovi 2 I\nako zamestnancovi sťažovateľa 1 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné\ndôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti 30. apríla 2013.\nPodľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej\n60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že pri\nvydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, toto procesné\npochybenie však nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3\n\n8\n\nObčianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu súd\nprihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.\nZrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol\npriaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia\nústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1\nhmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté do\nmajetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta\nporušenie nie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom\nsťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali\nsvojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.\nŽaloba bola podaná osobne na krajskom súde 20. februára 2014. V súvislosti\ns pripustením sťažovateľa 2 I\n\ndo konania treba poukázať na tú skutočnosť, že podľa\n\nustanovenia § 250b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku žaloba sa musí podať do dvoch\nmesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný\nzákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Z obsahu spisu vyplýva, že\nrozhodnutie ústredia bolo sťažovateľovi 2 I\n\ndoručené 29. januára 2014, preto\n\nposledný deň zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby pripadol na sobotu\n29. marca 2014, čo znamená, že posledným dňom lehoty bol najbližší pracovný deň\npripadajúci na pondelok 31. marca 2014. Sťažovateľ 2 I\n\nbol do konania pripustený ako\n\nžalobca uznesením z 13. augusta 2014, ktoré sa stalo právoplatným 21. augusta 2014. Preto\nnie sú žiadne pochybnosti o tom, že žaloba sťažovateľa 2 I\n\nbola podaná oneskorene.\n\n19. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 3/2015 z 28. februára 2017 vyplýva,\nže ním bol rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 13/2014-38 z 28. októbra 2014 potvrdený,\npričom odvolanie sťažovateľa 2 I\n\nbolo odmietnuté.\n\nPodľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na judikatúru žalobu podľa § 247 a nasl.\nObčianskeho súdneho poriadku môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím\nukrátený na svojich právach, a nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa\nposkytuje ochrana iba subjektívnym právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil\ns názorom krajského súdu, podľa ktorého rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo\nzasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1, pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že\n\n9\n\nsťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv\nzamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie\nrozhodnutia žiadne iné porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Najvyšší súd považoval\nza správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého nedodržanie procesných lehôt nemá\nvplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery krajského súdu o tom, že sťažovateľ 1\nnebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou, sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol,\nrozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv,\nale práv sťažovateľa 2 I\n\n– jeho zamestnanca.\n\nPokiaľ ide o odvolanie sťažovateľa 2 I\n\n, toto bolo potrebné odmietnuť. V zmysle\n\n§ 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný.\nŽalobu však podal iba sťažovateľ 1, a preto len on bol žalobcom. Sťažovateľ 2 I\n\n, aj keď\n\nho krajský súd označil ako žalobcu 2, v skutočnosti žalobu nepodal a do konania bol len\npribratý uznesením krajského súdu. Preto je potrebné nahliadať na neho ako na pribratého\núčastníka konania, ktorý nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Keďže piata časť\nObčianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitnú úpravu pribratia ďalších účastníkov do\nkonania, ustanovenie § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nie je na správne\nsúdnictvo aplikovateľné. Na tom nič nemení ani to, že krajský súd nesprávne v uznesení\no pribratí účastníka konania odkázal na ustanovenie § 92 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku. Ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je vo vzťahu\nk pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým\no zabezpečenie práva takého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach\na povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutého\nrozhodnutia. Sťažovateľ 2 I\n\nbol do konania pribratý z dôvodu, že by ako zamestnanec\n\na účastník správneho konania mohol byť dotknutý prípadným zrušením rozhodnutia\nústredia. Keďže sťažovateľ 2 I\n\nmôže mať v konaní podľa druhej hlavy piatej časti\n\nObčianskeho súdneho poriadku iba postavenie pribratého účastníka konania, nie je osobou\noprávnenou podať odvolanie. Na základe uvedeného bolo potrebné podľa § 218 ods. 1\npísm. b) v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie sťažovateľa 2\nI\n\nodmietnuť.\n\nB.\n10\n\n20. Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 14/2014-39 z 28. októbra 2014 v spore\nsťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 B\n\nako žalobcov proti ústrediu ako žalovanému\n\nvyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa 1 zamietnutá. Zároveň vo vzťahu k žalobe\nsťažovateľa 2 B\n\nbolo rozhodnutie ústredia č. 17507-2/2014-BA zo 17. januára 2014\n\nv spojení s rozhodnutím pobočky č. 26072-106/2013-PO z 29. októbra 2013 zrušené a vec\nbola vrátená ústrediu na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho\nsúdneho poriadku.\nPodľa konštatovania krajského súdu ústredie rozhodnutím č. 17507-2/2014-BA\nzo 17. januára 2014 potvrdilo rozhodnutie pobočky, podľa ktorého sťažovateľovi 2\nB\n\nako zamestnancovi sťažovateľa 1 zaniklo povinné nemocenské poistenie,\n\npovinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 13. septembra\n2013.\nPodľa názoru krajského súdu sťažovateľ 1 okrem namietaného nedodržania zákonnej\n60-dňovej lehoty netvrdil žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Hoci je pravdou, že pri\nvydávaní rozhodnutí pobočky a ústredia neboli dodržané procesné lehoty, avšak toto\nprocesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť týchto rozhodnutí. Podľa § 250i ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti postupu správneho orgánu súd\nprihliadne len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.\nZrušením rozhodnutí pobočky a ústredia len z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol\npriaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o ďalšie námietky postupu a rozhodnutia\nústredia, v týchto chýba uvedenie konkrétnych porušení subjektívnych práv sťažovateľa 1\nhmotnoprávnej povahy. Rozhodnutiami pobočky a ústredia nemohlo byť zasiahnuté do\nmajetkovej sféry sťažovateľa 1. Z obsahu žaloby je evidentné, že sťažovateľ 1 namieta\nporušenie nie vlastných práv, ale porušenie práv zamestnancov. Pritom zamestnancom\nsťažovateľa 1 nič nebránilo v tom, aby sa samostatnou alebo spoločnou žalobou domáhali\nsvojich subjektívnych práv v zákonnej dvojmesačnej lehote.\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2 B\n\nbolo potrebné skúmať, či žaloba bola z jeho\n\nstrany podaná včas, keďže účastníkom konania sa stal až na základe právoplatného\nuznesenia o pribratí do konania. Z obsahu spisu vyplynulo, že preskúmavané rozhodnutie\nústredia bolo síce doručené 27. januára 2014, avšak z výpovede sťažovateľa 2 B\n\n11\n\n, ale\n\naj z doručenky vyplýva, že rozhodnutie neprevzal sťažovateľ 2 B\n\n, ale jeho sestra\n\n. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že záver o tom, že sťažovateľovi 2 B\n13. septembra 2013 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v nezamestnanosti, sa javí ako predčasné, pretože viaceré rozhodujúce\nokolnosti (na ktoré krajský súd konkrétne poukazuje) zostali neobjasnené.\n21. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 15/2015 z 28. februára 2017 vyplýva,\nže ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 14/2014-39 z 28. októbra 2014\nv časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1. V časti týkajúcej sa zrušenia\nrozhodnutia ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie (vo vzťahu k sťažovateľovi 2\nB\n\n) bol rozsudok zmenený tak, že sa konanie zastavuje.\nPodľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na judikatúru žalobu podľa § 247 a nasl.\n\nObčianskeho súdneho poriadku môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím\nukrátený na svojich právach, a nie iba na svojom záujme. V správnom súdnictve sa\nposkytuje ochrana iba subjektívnym právam žalobcu. Najvyšší súd sa plne stotožnil\ns názorom krajského súdu, podľa ktorého rozhodnutiami ústredia a pobočky nebolo\nzasiahnuté do majetkovej sféry sťažovateľa 1, pričom z obsahu žaloby je jednoznačné, že\nsťažovateľ 1 nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv\nzamestnancov, pretože okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie\nrozhodnutia žiadne iné porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Najvyšší súd považoval\nza správny aj ten názor krajského súdu, podľa ktorého nedodržanie procesných lehôt nemá\nvplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Závery krajského súdu o tom, že sťažovateľ 1\nnebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou, sú správne. Pokiaľ žalobu zamietol,\nrozhodol správne, pretože sťažovateľ 1 nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv,\nale práv sťažovateľa 2 B\n\n– jeho zamestnanca. Sťažovateľ 1 ani nešpecifikoval,\n\nkonkrétne v čom malo porušenie jeho práv spočívať. Jeho všeobecné tvrdenia, podľa\nktorých došlo k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých\npodmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď\nv dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov\na náborom nových zamestnancov, nebolo možné považovať za relevantné. Navyše tieto\nargumenty neboli včas uplatnené v žalobe, ale až v odvolacom konaní.\n\n12\n\nZo spisu vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa 1 podaním z 9. júla 2014 navrhol,\naby do konania pristúpil sťažovateľ 2 B\nsúdu bol sťažovateľ 2 B\nsťažovateľa 2 B\n\nna strane sťažovateľa 1. Uznesením krajského\n\npripustený do konania. Krajský súd konštatoval, že žalobu\n\npovažuje za včas podanú, keďže rozhodnutie ústredia doručené\n\n27. januára 2014 prevzala namiesto sťažovateľa 2 B\n\njeho sestra. S týmto právnym\n\nnázorom sa nebolo možné stotožniť. Z viacerých okolností (ktoré najvyšší súd konkrétne\nuvádza) je zrejmé, že rozhodnutie ústredia bolo sťažovateľovi 2 B\n\ndoručené už\n\nskôr. Okrem toho z celého predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by sťažovateľ 2\nB\n\ntakýto úkon (podanie žaloby) voči súdu sám alebo prostredníctvom právneho\n\nzástupcu, či už na pojednávaní, alebo mimo pojednávania vôbec realizoval. Aj napriek\ntomu, že krajský súd sťažovateľa 2 B\n\noznačil ako žalobcu 2 s poukazom na to, že na\n\nnávrh pripustil jeho vstup do konania na strane sťažovateľa 1 podľa § 92 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku, ide stále o pribratého účastníka. Na toto procesné\npostavenie nemá vplyv ani okolnosť, že krajský súd napriek existencii osobitnej právnej\núpravy (§ 250 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku) nesprávne aplikoval § 92\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorého použitie v správnom súdnictve nie je možné.\nPribratý účastník nemá postavenie vedľajšieho účastníka konania. Sťažovateľ 2 B\nkrajským súdom nesprávne označovaný ako žalobca 2 bol do konania len pribratý\nuznesením krajského súdu a je potrebné na neho aj tak nahliadať. Pokiaľ krajský súd\npreskúmaval rozhodnutie ústredia aj vo vzťahu k sťažovateľovi 2 B\n\n, ktorý žalobu\n\no preskúmanie rozhodnutia ústredia ani nepodal, táto okolnosť predstavuje neodstrániteľnú\nprekážku konania, na ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania. Preto bolo\npotrebné vo vzťahu voči sťažovateľovi 2 B\n\nkonanie zastaviť, lebo tento žalobu\n\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia nepodal.\nIII.\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n13\n\n23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n24. Na rozhodnutie o tých častiach sťažností, ktoré pre namietané porušenie čl. 20\nods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6\nods. 1 dohovoru smerujú proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.\n1 S 13/2014 a jeho rozsudku z 28. októbra 2014, ako aj proti postupu krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 14/2014 a jeho rozsudku z 28. októbra 2014, nie je daná\nprávomoc ústavného súdu.\nAko to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\nProti rozsudkom krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný\nprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov podľa\nústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň\nv uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že\nsťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudkom krajského súdu aj využili.\n25. Odlišná je situácia vo vzťahu k tým častiam sťažností, ktoré pre namietané\nporušenie čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2\nústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smerujú proti postupu najvyššieho súdu v konaní\n14\n\nvedenom pod sp. zn. 9 Sžso 3/2015 a jeho rozsudku z 28. februára 2017, ako aj v konaní\nvedenom pod sp. zn. 9 Sžso 15/2015 a jeho rozsudku z 28. februára 2017. Tieto časti\nsťažností treba považovať za zjavne neopodstatnené.\n26. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri\npredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\n27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\nA.\n\n15\n\n28. Vo veci sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 I\n\nnajvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n\n9 Sžso 3/2015 z 28. februára 2017 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 13/2014-38\nz 28. októbra 2014, pričom zároveň odvolanie sťažovateľa 2 I\n\nodmietol.\n\nPotvrdzujúca časť rozsudku je založená na konštatovaní, že sťažovateľ 1 v konaní\nnenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojho zamestnanca\n‒ sťažovateľa 2 I\n\n, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou bola námietka\n\nsťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej 60-dňovej\nlehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to, že toto\npreukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv na\nzákonnosť vydaného rozhodnutia.\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2 I\n\nvychádzal najvyšší súd z toho, že tento\n\nv skutočnosti žiadnu žalobu nepodal a do konania bol len pribratý uznesením krajského\nsúdu. Ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je vo vzťahu k pribratému\núčastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva\ntakého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá\nmôže byť spôsobená eventuálnym zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia. Preto\nsťažovateľ 2 I\n\nnie je osobou oprávnenou podať odvolanie.\n\n29. Z pohľadu ústavného súdu prichodí v zásadnej rovine konštatovať, že\nsťažovatelia v podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcimi závermi najvyššieho súdu\nvôbec nijako nepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov\nnapadnúť. Opakujú argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka\nvecného posúdenia ich práv, s ktorou sa však najvyšší súd nijako nezaoberal.\nNie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov\nvyvažoval tým, že by sa snažil „domyslieť si“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť\nsprávnosť záverov najvyššieho súdu.\nB.\n30. Vo veci sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 B\n\nnajvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n\n9 Sžso 15/2015 z 28. februára 2017 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 14/2014-39\n16\n\nz 28. októbra 2014 v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby sťažovateľa 1. V časti týkajúcej\nsa zrušenia rozhodnutia ústredia a vrátenia veci na ďalšie konanie (vo vzťahu\nk sťažovateľovi 2 B\n\n) bol rozsudok zmenený tak, že sa konanie zastavuje.\n\nPotvrdzujúca časť rozsudku je založená na konštatovaní, že sťažovateľ 1 v konaní\nnenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojho zamestnanca\n– sťažovateľa 2 B\n\n, na čo nebol aktívne legitimovaný. Jedinou výnimkou\n\nbola námietka sťažovateľa 1, podľa ktorej pobočka, ale ani ústredie nerozhodli v zákonnej\n60-dňovej lehote, ktorú však všeobecné súdy považovali za irelevantnú s poukazom na to,\nže toto preukázané porušenie práva nezakladalo takú vadu konania, ktorá by mohla mať\nvplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.\nVo vzťahu k sťažovateľovi 2 B\n\nvychádzal najvyšší súd z toho, že tento ako\n\npribratý účastník konania nebol v skutočnosti žalobcom, keďže žalobu o preskúmanie\nrozhodnutia ústredia nepodal, čo treba považovať za neodstrániteľnú prekážku konania,\nna ktorú je potrebné prihliadať v každom štádiu konania.\n31. I tu treba z pohľadu ústavného súdu zásadne konštatovať, že sťažovatelia\nv podanej sťažnosti s uvedenými rozhodujúcim závermi najvyššieho súdu vôbec nijako\nnepolemizujú, a teda ani sa len nepokúšajú správnosť týchto záverov napadnúť. Opakujú\nargumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, ktorá sa týka vecného posúdenia ich\npráv, s ktorou sa však najvyšší súd nijako nezaoberal.\nNie je úlohou ústavného súdu, aby nedostatočnú procesnú aktivitu sťažovateľov\nvyvažoval tým, že by sa snažil „domyslieť si“ argumenty, ktoré by mohli spochybniť\nsprávnosť záverov najvyššieho súdu.\n32. V závere treba tak vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 I\naj sťažnosti sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 B\n\n, ako\n\nzdôrazniť, že najvyšší súd (s výnimkou\n\nnámietky nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty) sa uplatnenými žalobnými argumentmi\nsťažovateľov vôbec nezaoberal, pretože dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej\nlegitimácie sťažovateľa 1, resp. k záveru, že sťažovateľ 2 I\n\na sťažovateľ 2 B\n\nsa\n\nžalobcami nestali, keďže žiadnu žalobu nepodali (do konania boli iba pribratí). Za tohto\nstavu sa sťažovatelia mali zamerať v sťažnosti podanej ústavnému súdu v prvom rade na\n\n17\n\nuplatnenú argumentáciu najvyššieho súdu a podrobne objasniť, prečo nepovažujú za možné\ns ňou súhlasiť, čo sa však nestalo. Ústavný súd bez toho, aby zaujal akékoľvek meritórne\nstanovisko k rozhodujúcim argumentom najvyššieho súdu, môže iba konštatovať, že pre\núplnú absenciu protiargumentácie zo strany sťažovateľov nie je možné správnosť záverov\nnajvyššieho súdu meritórne preskúmať.\n33. Hoci sa najvyšší súd uplatnenými argumentmi sťažovateľov vzhľadom na prijatý\nprávny názor nezaoberal (s výnimkou namietaného nedodržania zákonnej 60-dňovej\nlehoty), čo vylučuje zároveň potrebu, aby sa nimi zaoberal ústavný súd, napriek tomu\nústavný súd poznamenáva v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať na\nrozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o predbežnej otázke položenej v iných\nkonaniach v obdobných veciach, že táto námietka sa (bez ohľadu na uvedené okolnosti) javí\nuž na prvý pohľad ako neprípustná.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\n34. Napriek tomu, že sťažovatelia podali proti rozsudkom krajského súdu odvolania,\nuvedenú požiadavku v nich, ale ani v podaných žalobách neuplatnili. Z materiálneho\nhľadiska preto treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku v konaní pred\nvšeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti sťažnosti, ak by bolo\npotrebné sa ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým\nmenej preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými súdmi z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa.\n35. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\n\n18\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. júna 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "európske právo", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:1599a91c-bdac-4e0c-945f-511bda31b5ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.97.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 97/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 97/2019 z 27. 3. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.97.2019.1"}, {"guid": "ussr:4ec3a1d6-60ac-4092-97c7-2788c26e2a85", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.55.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 55/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 55/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.55.2018.1"}, {"guid": "ussr:8604a57a-9141-42bf-8c7a-eb48819b2360", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.53.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 53/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 53/2018 z 7. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-07", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.53.2018.1"}, {"guid": "ussr:7c7f06e8-9536-4e94-bf81-ff7595107692", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.712.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 712/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 712/2017 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.712.2017.1"}, {"guid": "ussr:408e052e-4781-4ed3-b7b0-99e2d0b39602", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.713.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 713/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 713/2017 z 28. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-28", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.713.2017.1"}, {"guid": "ussr:5b20f178-1ee5-4b7d-8f04-e9bd9c6b3f15", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.587.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 587/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 587/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.587.2017.1"}, {"guid": "ussr:afb7cda4-fbc4-495e-b700-2f5715ccc0a2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 502/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 502/2017 z 9. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.502.2017.1"}, {"guid": "ussr:8aea93a9-b529-43d7-80a2-5d6878a55cf8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.547.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 547/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 547/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.547.2017.1"}]}