{"guid": "ussr:e6e0f691-d7e2-4bd3-9da9-b9cbc0abf5e6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.44.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 44/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/2017 z 19. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 44/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.44.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-01-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e6e0f691-d7e2-4bd3-9da9-b9cbc0abf5e6", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.44.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.44.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.44.2017.1/text", "citacie_n": 4, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 44/2017-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou,\nKapitulská 5, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta\n\nako zjavne neopodstatnenú.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou, Kapitulská 5, Trnava,\nktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015.\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že\npredchodkyňa navrhovateľov dr.\nvšetci bytom\n\n,\n\n, právna\na\n\n,\n\n(ďalej len „navrhovatelia“), sa návrhom v konaní\n\nvedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti sťažovateľovi\nv procesnom postavení odporcu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov\npo rozvode ich manželstva. V priebehu konania pôvodná navrhovateľka zomrela, preto\nokresný súd pokračoval v konaní s navrhovateľmi ako jej právoplatnými právnymi\nnástupcami (dedičmi).\nOkresný súd o návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013,\nktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo pôvodnej navrhovateľky, po ktorej\nvstúpili do konania jej dedičia – navrhovatelia, zaniknuté rozvodom ich manželstva tak,\nže do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke prikázal 36 hnuteľných vecí vymenovaných\nv príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tam uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu\nv zostatkovej hodnote 1 388,37 €), sťažovateľovi do jeho výlučného vlastníctva prikázal\nnehnuteľnosť ‒ záhradnú chatu súp. č.\n\nv záhradkárskej osade\n\n, v hodnote 4 343,07 € a 5 hnuteľných vecí vymenovaných\nv príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tam uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu\nv zostatkovej hodnote 130,46 €), uložil mu z titulu vyrovnania zaplatiť sumu 15 348,11 €,\nktorá patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke a ktorú mu uložil zložiť do súdnej úschovy\nna okresnom súde do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Okresný súd zároveň uložil\nnavrhovateľom spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 327,58 €,\ntaktiež súdny poplatok v sume 268 eur a sťažovateľovi uložil zaplatiť náhradu trov konania\nštátu v sume 327,58 eur. Náhradu trov konania okresný súd účastníkom nepriznal.\nSťažovateľ v sťažnosti popisuje skutočnosti, ktoré predchádzali vydaniu rozsudku\nokresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013, pričom v tejto súvislosti uvádza:\n\n2\n\n„Sporné bolo, či vyššie uvedená nehnuteľnosť bola nadobudnutá zo spoločných\nfinančných prostriedkov, teda či patrí do BSM. Taktiež sťažovateľ nesúhlasí, že by v konaní\nneuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že záhradná chata bola postavená výlučne\nz finančných prostriedkov jeho matky, keď on sám navrhoval vykonanie dôkazu a predložil\nvkladnú knižku účt. znak\n\nč. vkladového účtu\n\n, kont. znak\n\nza tým účelom, aby bola preukázaná skutočnosť, že matka výlučne jemu darovala\nfinančné prostriedky, aby si postavil záhradnú chatku, keď samotná navrhovateľka vo svojej\nvýpovedi uviedla, že vkladná knižka nebola darovaná obom, ale bola odovzdaná\nsťažovateľovi, ktorý finančné prostriedky použil na výstavbu záhradnej chatky a tento\nvykonaný dôkaz prvostupňový súd nesprávne zhodnotil, keď posúdil, že predmetná\nnehnuteľnosť patrí do BSM a z tohto dôvodu ju z masy BSM prikázal do vlastníctva\nsťažovateľa, ktorý po rozvode manželstva túto užíval, platil všetky s ňou súvisiace poplatky,\ninvestoval do nej a žiadal ju prikázať do svojho vlastníctva, avšak táto nemala byť podľa\nnázoru sťažovateľa predmetom BSM.\nPrvostupňový súd sa taktiež nesprávne vysporiadal aj so sumou Sk 210.000,-, ktorá\nsťažovateľovi bola v roku 1993 vyplatená\n\nz firmy, v ktorej bol tichým\n\nspoločníkom a ktorú zahrnul do masy BSM v jednej polovici.\nPrvostupňový súd vychádzal len z tvrdenia pôvodnej navrhovateľky, pričom vôbec\nnezhodnotil výpoveď sťažovateľa so zisťovaním skutočnej masy BSM, ale považoval\npredmetnú sumu ako výlučné vlastníctvo sťažovateľa. Neprihliadol a nezhodnotil\nskutočnosť, že táto suma bola použitá počas trvania manželstva na financovanie syna\ntitulom nákladov, ktoré boli vynaložené na jeho študijný pobyt v\nProti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013, ako aj proti\nuzneseniu okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 z 11. septembra 2013 o poplatkovej\npovinnosti sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len\n„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 10 Co 231/2013, 10 Co 24/2014 zo 14. mája 2014 tak, že\nrozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku vo veci samej a v časti o trovách\nkonania účastníkov potvrdil. V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého\nstupňa zmenil tak, že navrhovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy konania\nštátu v sume 327,57 €, taktiež sťažovateľa zaviazal zaplatiť trovy konania štátu v sume\n\n3\n\n327,57 €, v časti poplatkovej povinnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého\nstupňa zmenil tak, že zaviazal navrhovateľov a sťažovateľa spoločne a nerozdielne zaplatiť\nsúdny poplatok za konanie v sume 268 €, a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil\ntak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť okresnému súdu súdny poplatok za odvolanie v sume\n66 €. Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania krajský súd nepriznal.\nSťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 231/2013,\n10 Co 24/2014 zo 14. mája 2014 dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.\n8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015 odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5\nv spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).\nSťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že mu bola odňatá možnosť konať\npred súdom z dôvodu, že:\n„a) na odvolacom súde sa nekonalo pojednávanie, hoci išlo podľa jeho názoru\no prípad podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., teda že je potrebné zopakovať alebo vykonať\ndokazovanie...\nb) súd prvého stupňa, ani súd druhého stupňa nevykonali dôkazy navrhované\nsťažovateľom napriek tomu, že išlo o dôkazy majúce zásadný význam pre výsledok\nkonania...“\nPodľa názoru sťažovateľa „rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, malo\ndôjsť k nariadeniu pojednávania v tejto právnej veci na odvolacom súde a z dôvodu, že sa\ntak nestalo, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Ďalej... ani súd prvého\nstupňa, ani súd druhého stupňa nevykonal dôkazy, o ktorých vykonanie opakovane žiadal\na ktoré mali pre prejednávanú vec zásadný význam...“.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa\ntým, že najvyšší súd nepreskúmal zákonnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997\nzo 17. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 231/2013,\n10 Co 24/2014 zo 14. mája 2014, hoci „mal rozsudok prvostupňového súdu z tohto dôvodu\n\n4\n\nzrušiť, vec prikázať na ďalšie konanie s právnym záverom, že je nutné doplniť dokazovanie\nvýsluchom svedkov ohľadom presného zistenia masy BSM a to predmetnej záhradnej\nchatky, ako aj 3-izbového bytu. Pokiaľ odvolací súd bol toho názoru, že nie je daný dôvod\nna vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, mal v zmysle ust. § 214\nods. 1 písm. a/ O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadiť\npredseda odvolacieho súdu pojednávanie, pretože bolo potrebné doplniť dokazovanie. Je to\npovinnosťou súdu podľa § 214 ods. 1 O. s. p. Napriek tomuto však dokazovanie nedoplnil\na sťažovateľ má zato, že ide o prekážku rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Podľa\nnázoru sťažovateľa ani prvostupňový, ani odvolací súd náležite nevysvetlili v dôvodoch\nrozhodnutí prečo neboli vykonané nové dôkazy. Rozhodnutie o vykonaní dôkazov\nje v kompetencii súdov, avšak nepripustenie ich vykonania musí byť náležite odôvodnené,\nčo v odôvodneniach oboch súdov absentuje.“.\nV tejto súvislosti sťažovateľ ďalej argumentuje, že „najvyšší súd sa plne stotožnil\ns názormi prvostupňového a odvolacieho súdu v tom, že vykonal iné dôkazy na zistenie\nskutočného stavu, avšak práve tie dôkazy, vykonanie ktorých by malo za následok zistenie\núplného, skutočného stavu veci bagatelizoval. Práve výsluch navrhovaných svedkov\nje v danej právnej veci právne významným ohľadom zistenia masy BSM a v prvostupňovom\nkonaní vykonané iné dôkazy, ktoré by neboli postačujúcimi pre zistenie úplného skutkového\nstavu veci.“.\nPodľa názoru sťažovateľa je nesporné, že „rozhodnutie o dovolaní musí obsahovať\nurčité zákonom stanovené náležitosti a musí byť preskúmateľné, zrozumiteľné z pohľadu\njeho odôvodnenia a dovolací súd sa taktiež musí vyvarovať takých právnych úvah\na hodnotení, ktorým dochádza k narušeniu rovného postavenia účastníkov konania.\nPovinnosťou dovolacieho súdu je taktiež vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú\nv dovolaní namietané a dovolací súd musí právne relevantné námietky včleniť do svojich\núvah a hodnotení. Len také rozhodnutie bude presvedčivé a nebude zaťažené prejavom\nľubovôle. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie dovolacieho súdu takéto atribúty v zásade\nnespĺňa...“.\n\n5\n\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd\nnálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť\ndňa 09. 12. 2015 porušené bolo.\nZrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 389/2014\nzo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 12. 2015, rozsudok Okresného\nsúdu Trnava sp. zn. 17 C/64/1997-551 zo dňa 17. 06. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť\ndňa 21. 07. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co/231/2013-585,\n10 Co/24/2014 zo dňa 14. 05. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 a vec\nsa vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume € 303,16 /za 2 právne úkony\na to prevzatie + príprava, podanie sťažnosti á € 143,- + € 8,58 paušál/ podľa § 11\nods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov, ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky\nzaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa SK37 0900 0000 0000 4828 7004\ndo 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nSťažovateľ súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť „napadnutého právoplatného\nrozhodnutia, a to rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 17 C/64/1997-551 zo dňa\n17. 06. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 v znení rozsudku Krajského\nsúdu v Trnave sp. zn. 10 Co/231/2013-585, 10 Co/24/2014 zo dňa 14. 05. 2014, ktorý\nnadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa\n09. 12. 2015 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa“.\n\n6\n\nNávrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi\nspravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bol pridelený sudcovi\nspravodajcovi Ladislavovi Oroszovi.\nII.\nPodľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže\nporušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade\ns procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.\nI. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Občiansky\nsúdny poriadok (platný a účinný do 30. júna 2016).\n\n7\n\nZákladné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie\nsa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci\nsamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích\nkonaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval v čase relevantnom pre\nposúdenie sťažnosti sťažovateľa § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti\ndovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádzalo,\nže dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto\nzákonného ustanovenia. Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu\nv prípadoch uvedených v § 238 OSP.\nVychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné\nuviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,\npatrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do\nprávomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani\nmimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,\nsústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej\nštruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne\nzodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd\nvyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri\nochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc\nvšeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu\noznačeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré\nupravujú výkon ich právomoci.\nÚstavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že zásadne nie je\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové\na právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa\n\n8\n\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,\nprípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách\n(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,\nak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu\nbyť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m.\nI. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nNa základe uvedených právnych východísk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\npreskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015, ktorým\nodmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243c ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv zhrnul podstatné časti\nrozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013 a rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 10 Co 231/2013, 10 Co 4/2014 zo 14. mája 2014, pričom najmä uviedol:\n„Okresný súd Trnava rozsudkom zo 17. júna 2013 č. k. 17 C 64/1997-551 vyporiadal\nbezpodielové spoluvlastníctvo pôvodnej navrhovateľky\n\n, ktorá v priebehu\n\nkonania dňa 13. novembra 2011 zomrela, a odporcu tak, do dedičstva po poručiteľke\nprikázal 36 položiek hnuteľných vecí presne určených vo výroku v zostatkovej hodnote\n1388,37 €, do výlučného vlastníctva odporcu prikázal 5 položiek hnuteľných vecí určených\nvo výroku v zostatkovej hodnote 130,40 €, záhradnú chatku č.\nv záhradkárskej osade\n\n, obec\n\nv hodnote 4 343,07 €, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť titulom vyrovnania sumu\n15 348,11 € a ktorú mu uložil zložiť do súdnej úschovy na Okresnom súde Trnava do 15tich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, navrhovateľom 1/až 3/ uložil spoločne a\nnerozdielne zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 327,58 €, súdny poplatok v sume\n268 €..., žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd rozhodol v\nsúlade s § 143, 148, § 149 ods. l a 3, § 150 Občianskeho zákonníka a § 175l O. s. p.\n\n9\n\nBezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania (právnej predchodkyne terajších\nnavrhovateľov a odporcu) zaniklo rozvodom ich manželstva dňa 29. júna 1996\nprávoplatným rozsudkom o rozvode manželstva. Súd pri cenách uvedených hnuteľných vecí\nvychádzal zo znaleckého dokazovania. U niektorých vecí účastníci konania zhodne uviedli,\nže boli bez hodnoty, súd ich preto žiadnym spôsob pri vyporiadaní nezohľadnil. V konaní\nnebolo sporné, že počas trvania manželstva nadobudli účastníci nehnuteľnosť - záhradnú\nchatku, ale odporca nepreukázal, že bola postavená z prostriedkov na vkladnej knižke, ktoré\nmu dala matka ako dar. Nehnuteľnosť súd prikázal do výlučného vlastníctva odporcu, keďže\nto požadoval a navrhovatelia s uvedeným súhlasili. Nebolo sporné osobné motorové vozidlo\nktoré po zániku BSM užíval odporca, v súčasnosti neexistuje, preto súd\nzohľadnil jeho hodnotu 2 627 € vypočítanú znalcom. Súd dospel k záveru, že návrh právnej\npredchodkyne navrhovateľov na započítanie sumy 513,93 € je dôvodný, keď mal\nza preukázané, že odporca je spoluvlastníkom 1/2 nehnuteľnosti v kat. území\nzapísané na\n\n, a tie boli zakúpené zo spoločných finančných prostriedkov,\n\nodporca nepreukázal, že si peniaze na kúpu požičal od pána\n\nDo vyporiadania BSM\n\nbol zahrnutý aj členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu v\n\nktorý bol\n\nnadobudnutý počas manželstva a odporca nepreukázal že z jeho finančných prostriedkov.\nVychádzal z hodnoty ku dňu prevodu počas manželstva, nakoľko odporca získal finančné\nprostriedky z jeho predaja. Odporca žiadal do vyporiadania BSM zahrnúť i 3-izbový byt\nv\n\n, ktorý po zániku BSM užívala ďalej pôvodná navrhovateľka, avšak súd dospel\n\nk záveru, že tento byt nepatrí do BSM, podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu\nTmava č. k. 20 C 139/1996-33 z 18. decembra 1996 tento byt bol bytom nájomným\n(nedružstevným) a účastníci konania ku dňu zániku BSM neboli jeho vlastníkmi. Cena\nvšetkých hnuteľných vecí (vrátane tých, ktoré neboli prikázané účastníkom konania,\nnakoľko už neexistujú) predstavuje sumu 1.973,12 € (prikázané navrhovateľom 1.388,37 €\n+ prikázané odporcovi 130.46 € + už neexistujúce 454,29 €), hodnota všetkých\nvyporiadavaných vecí potom je v sume 8.943,19 € (cena hnuteľných vecí 1.973,12 € + cena\nvozidla 2.627 € + všeobecná hodnota záhradnej chaty v\n\n4.343,07 €). Každý\n\nz účastníkov konania (predchodkyňa navrhovateľov a odporca) by mal mať majetok v 1/2\nuvedenej čiastky, t. j. 4.471,60 €. Keďže však právna predchodkyňa navrhovateľov\nv priebehu konania zomrela, súd v súlade s ustanovením § 175l ods. 3 O. s. p. rozhodol,\n\n10\n\nže veci patria do dedičstva po nej. Do dedičstva tak boli (vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti\nneexistujú) prikázané veci v hodnote 1.573,79 € a odporcovi boli prikázané veci\n(i tu vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti neexistujú) v hodnote 7.369,40 €. Odporca by mal\nzaplatiť na vyrovnanie podielov sumu 2.897,81 €. Súd ale zohľadnil, že zo spoločného\nmajetku boli na osobný majetok odporcu použité finančné prostriedky na nadobudnutie\nčlenských práv v bytovom družstve (ocenených znalcom na sumu 16.900 €, t. j. aj 1/2 z tejto\nsumy, čiže 8.450 € by patrila právnej predchodkyni navrhovateľov), že odporca minul\npre vlastnú potrebu spoločné finančné prostriedky vo výške 6.970,73 €, t. j. aj 1/2 z tejto\nsumy 3.485,37 € má patriť do dedičstva po predchodkyni navrhovateľov (príjem získaný ako\ntichý spoločník počas BSM), odporca nadobudol počas BSM na svoj výlučný majetok\nnehnuteľnosti v katastrálnom území\n\n, preto 1/2 zo sumy 514,93 € patrí do dedičstva.\n\nPo zohľadnení všetkého uvedeného preto právnej predchodkyni navrhovateľov na\nvyrovnanie jej podielu patrila suma 15.348,11 € (2.897,81 € ako suma na vyrovnanie\npodielu z hodnoty prikázaných vecí + 8.450 € ako 1 /2 z hodnoty členských práv v bytovom\ndružstve + 3.485,37 € ako 1/2 zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré odporca minul\npre vlastnú potrebu + 514,93 € ako 1/2 finančných prostriedkov použitých na výlučný\nmajetok odporcu). Túto sumu uložil odporcovi zložiť do súdnej úschovy, nakoľko bude\npredmetom dedičstva po pôvodnej navrhovateľke. O trovách konania štátu rozhodol podľa\n§ 148 ods. 1 O. s. p., o poplatkovej povinnosti podľa § 2 ods. l písm. c/ a ods. 3, § 5\nods. 1 písm. h/, § 7 ods. 11 a položka 6 b/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona\nč. 71/1992 Zb.\nOkresný súd Trnava uznesením z 11. septembra 2013 č. k. 17 C 64/1997-565 uložil\nodporcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 268 € v lehote 10 dní od doručenia.\nKrajský súd v Trnave rozsudkom zo 14. mája 2014 sp. zn. 10 Co 231/2013,\n10 Co 24/2014 na odvolanie odporcu (proti rozsudku i uzneseniu o poplatkovej povinnosti)\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti o trovách konania\núčastníkov potvrdil; v časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa\nzmenil tak, že navrhovatelia 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému\nsúdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 € a odporca je povinný zaplatiť\nOkresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 €, všetci do 3 dní;\nv časti poplatkovej povinnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,\n\n11\n\nže navrhovatelia 1/ až 3/ a odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému\nsúdu Trnava súdny poplatok za konanie v sume 268 €, a to do 3 dní; napadnuté uznesenie\nsúdu prvého stupňa zmenil tak, že odporca je povinný zaplatil Okresnému súdu Trnava\nsúdny poplatok za odvolanie v sume 66 €, a to do 3 dní; navrhovateľom 1/ až 3/ nepriznal\nnáhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba až na\nnesprávnosť čiastkových výrokov o trovách konania štátu a čiastkového výroku\no poplatkovej povinnosti účastníkov, považovať za vecne správny, nakoľko v tomto prípade\ntreba principiálne súhlasiť s právnym i skutkovým uchopením problému zo strany súdu\nprvého stupňa, preto ho vo veci samej a v časti trov konania účastníkov potvrdil podľa\n§ 219 ods. 2 O. s. p. K odvolateľom namietanej nedostatočnosti zisteného skutkového stavu,\nnedostatočného dokazovania a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov odvolací súd uviedol, že\nzávery súdu prvého stupňa, týkajúce sa vyporiadania BSM (zadefinovania masy BSM,\nspôsobu rozdelenia jednotlivých vecí existujúcich nielen v čase zániku BSM, ale aj v čase\njeho vyporiadavania s prihliadnutím najmä na existenciu, resp. neexistenciu niektorých\nďalších majetkových práv a hodnôt) v odôvodnení jeho rozhodnutia sú súladné so zákonom\ni skutkovými zisteniami plynúcimi z riadne vykonaného dokazovania. Konštatoval,\nže v konaní o vyporiadanie BSM súdy nie sú viazané vymedzením masy BSM účastníkmi\nkonania ani konkrétnymi návrhmi účastníkov na spôsob vyporiadania, zásada vyporiadania\nprikázaním účastníkom najmä vecí a ostatných predmetov vyporiadania v približne\nrovnakej hodnote (aby tu tak povinnosť na vyrovnanie nebola buď vôbec, alebo táto bola\nčo najmenšou) nie je zásadou, od ktorej by sa nešlo odchýliť (pričom v prejednávanej veci\nmedzi účastníkmi v tomto nebolo sporu, rovnako ako nebola spornou ani solventnosť\nodporcu ako účastníka majúceho do výlučného vlastníctva prevziať majetok vo vyššej\nhodnote sa z tohto dôvodu sa postarať o poskytnutie navrhovateľom 1/ až 3/ vyrovnania\nv peniazoch). Uviedol k namietanému, že veci či majetkové práva a hodnoty, ktoré v čase\nvyporiadavania BSM už neexistujú, sa vo výroku rozhodnutia o vyporiadaní neuvádzajú pre\nich neexistenciu, to však neznamená, že nie sú súčasťou tzv. širšieho vyporiadania.\nV prípade trov konania štátu a poplatku za konanie považoval za nesprávne len nejasné\n(nedostatočné) označenie platobného miesta a súd žiadal od účastníkov viac z dôvodu\nnesprávneho zaokrúhlenia o 1 euro cent. Mal ďalej za to, že poplatníkmi za samotné\nvyporiadanie ( konanie) sú obaja bývalí manželia (§ 2 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),\n\n12\n\npričom odporcu ako odvolateľa nemožno zaťažiť poplatkovou povinnosťou za vyporiadanie\nale len pevnou sumou 66 € ( § 6 ods. 2 a položka 6 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.).\nRozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224\nods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 8 O. s. p.“\nVychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno konštatovať, že sťažovateľ namieta\narbitrárnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, keďže najvyšší súd sa v ňom podľa\njeho tvrdenia vôbec nezaoberal jeho námietkami, ktoré spochybňujú správnosť zistených\nskutkových záverov, ako aj správnosť vyhodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským\nsúdom.\nV nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:\n«Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia\nodvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.\nV prejednávanej veci odvolací súd rozhodol vo veci samej rozsudkom, podľa obsahu\ndovolania odporca napáda len výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého\nstupňa vo veci samej. Ostatnou časťou rozsudku (uznesenia) odvolacieho súdu sa preto\nnajvyšší súd nezaoberal...\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa\n§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol\nzmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je\ndovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho\nnázoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie\nprípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého\nstupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie\nprípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide\no potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil\nneplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.\nDovolaním odporcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky\nrozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok\n\n13\n\nodvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil\nod právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto\nveci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd\nvyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu\nprvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej\npodmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.\nNajvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že odporcom podané\ndovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade\nznamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom prezumovaných\ndovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných\nnesprávnosti v súdnom konaní, ktoré sú spojené s tzv. inou vadou v konaní, ktorá má\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym\nprávnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Prípustnosť dovolania odporcu\nprichádza v úvahu len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo\nk procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti\nkaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť\núčastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne\nzastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv\nzačalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/\núčastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval\nvylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval\nsenát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet\nkonania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,\nmožno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď\nnapríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise\nZo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver\no prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor\núčastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;\nrozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade\nskutočne došlo.\n\n14\n\nDovolací súd, vzhľadom na zákonnú povinnosť vždy na tieto vady konania\nprihliadnuť, preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk tam uvedených. Osobitne sa\nzaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p.\nspočívajúcou v tom, že odvolací súd nenariadil pojednávanie a nezopakoval, resp.\nnevykonal „nové dokazovanie”, čím neumožnil výsluch navrhovaných svedkov, vylúčil ho\nz realizácie práva vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, navrhnúť vykonanie dôkazu\na práva zúčastniť sa pojednávania.»\nK námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd postupoval nesprávne, keď\nnenariadil vo veci pojednávanie, hoci bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,\nnajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:\n„Podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu\nvo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné\nzopakovať alebo doplniť dokazovanie. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť\naj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.).\nZ dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré\nsmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie,\nokrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom\nprípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy\nodvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd\nprvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné\ndokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné v zákone\nvymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.\nV posudzovanej veci odvolací súd nepovažoval v procesnej situácii po ostatnom\nzrušení jeho rozsudku najvyšším súdom za potrebné doposiaľ vykonané dokazovanie\ndoplniť, resp. vykonať nové dôkazy, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Ako už\nbolo spomenuté vyššie, aké skutočnosti ho viedli k uvedenému záveru, náležite vysvetlil\nv dôvodoch rozhodnutia. Nemožno mu preto vyčítať, že jeho postup, keď prejednal\nodvolanie bez nariadenia pojednávania, bol v rozpore so zákonom.“\n\n15\n\nK námietke sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd\nnevykonal dôkaz výsluchom svedkov, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol:\n„Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp.\nvykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie\nmožnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré mohol\núčastník uplatniť a bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčený (R 6/2000).\nVýsluch svedka je iba jedným z dôkazných prostriedkov a zo spisu vyplýva, že tu boli\nvykonané iné dôkazy postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej a teda, ak samotný výsluch\nsvedka nemôže zásadným spôsobom ovplyvniť prípadný výsledok sporu. Okrem toho\nzo samotného odvolania (č. l. 563 spisu) a ani dovolania nevyplýva, aké skutočnosti majú\nbyť týmto dôkazom preukázané [30 Cdo 375/2004 (ČR)]. Navyše, nedá sa predpokladať, že\nby samotný výsluch svedkov mohol rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť výsledok sporu,\nkeďže neboli priamymi účastníkmi právneho vzťahu BSM, o ktorý v konaní ide. Odvolací\nsúd preto nepochybil, ak dôkaz výsluchom svedkov bližšie nešpecifikovaných nevykonal.“\nK námietke sťažovateľa o upretí jeho práva navrhnúť dôkazy najvyšší súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „neobstojí ani tvrdenie odporcu, podľa\nktorého mu bolo upreté právo navrhnúť dôkazy. Odporca mal vytvorený dostatočný časový\npriestor na to, aby súdu navrhol vykonať nové dôkazy. Ani v dovolaní však neuvádza, o aké\nkonkrétne dôkazy sa jedná a na preukázanie akých skutočností ich navrhuje vykonať.\nOdporca teda neopodstatnene namieta, že konanie pred odvolacím súdom trpí vadou\nuvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p.“.\nVychádzajúc z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný\nsúd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení zaoberal\na ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa\no existencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, s ktorou sa nestotožnil, a preto\njeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno\npodľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,\n\n16\n\nktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú\npodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).\nV nadväznosti na uvedené závery ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti\nopravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“\nsúdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva\npodľa ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť\nposúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec\nboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok\nvýslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať\nodoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných\nprostriedkoch.\nNa základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní\nobsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho konfrontácie\ns požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že neexistuje reálna možnosť na to, aby po\nprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd\npreto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších\nnávrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. januára 2017\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vlastníctvo-úprava vlastníckych vzťahov", "dovolanie-prípustnosť", "predbežné opatrenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 81/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 81/00 z 6. 9. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-09-06", "citacie_n": 490, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3934b9a9-b379-4339-8624-f0f60e15b8b9"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "c57fa160-2d18-4b56-b7c9-9c5a8192d5b2:1a733198-fd66-40b7-9347-0f14b2c72a2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/231/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/231/2013 z 14. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-05-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c57fa160-2d18-4b56-b7c9-9c5a8192d5b2:1a733198-fd66-40b7-9347-0f14b2c72a2a"}, {"guid": "de712979-e62c-4757-8f1b-45bc50c93cfb:24016c48-8427-49f6-942f-ad015db99461", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/24/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/24/2014 z 14. 5. 2014", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2014-05-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/de712979-e62c-4757-8f1b-45bc50c93cfb:24016c48-8427-49f6-942f-ad015db99461"}], "citovane_v": [{"guid": "f23b37aa-955d-4e8c-8d5c-5ec47b5219ed:cc152ce4-f995-4489-a2c1-b8049857927a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2026:6716212636.1", "spisova_znacka": "11Co/49/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/49/2025 z 21. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2026-05-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2026:6716212636.1"}, {"guid": "98eb31e6-a5b3-4f2d-b9f5-feeecd961803:9147d507-87ae-4547-861a-d66b224a5bec", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1714207639.1", "spisova_znacka": "16Co/27/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/27/2019 z 30. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-08-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1714207639.1"}, {"guid": "fda4bffd-8e51-4555-9488-eef1d5853e33:45f1ab34-8d74-4a85-83bf-49507017684f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7216229886.1", "spisova_znacka": "5Co/28/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/28/2020 z 17. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7216229886.1"}, {"guid": "fda4bffd-8e51-4555-9488-eef1d5853e33:5efaf691-090b-46ba-89e6-8dd6b7bb6072", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2021:7216229886.1", "spisova_znacka": "5Co/28/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/28/2020 z 17. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2021:7216229886.1"}]}