{"guid": "ussr:fc2a0b00-d1e2-4e9a-9ce5-3315eca8333e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.483.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 483/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 483/2017 z 25. 7. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. júla 2017, sp. zn. II. ÚS 483/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.483.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-07-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fc2a0b00-d1e2-4e9a-9ce5-3315eca8333e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.483.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.483.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.483.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 483/2017-29\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júla 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa\nspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou,\n\nLaurinská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom\nvyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline vo veci vedenej\npod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014 a postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci\nvedenej pod sp. zn. Kv 61/15/5500 a jej uznesením zo 4. augusta 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n11. októbra 2016 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou\n\nnamieta porušenie svojich základných práv na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv\n\na slobôd (ďalej len „listina“) postupom vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného\nzboru v Žiline (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA2014 (ďalej len „napadnuté konanie vyšetrovateľa“) a postupom Krajskej prokuratúry\nv Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 61/15/5500\n(ďalej len „napadnuté konanie krajskej prokuratúry“) a jej uznesením zo 4. augusta 2016\n(ďalej len „uznesenie krajskej prokuratúry“).\nZo sťažnosti vyplýva, že vyšetrovateľ uznesením ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014\nz 10. júna 2016 (ďalej len „uznesenie o zastavení trestného stíhania“) podľa § 215 ods. 1\npísm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie vo veci trestného činu poškodzovania\ncudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným\nčinom a nie je dôvod na postúpenie veci.\nSťažovateľ uvádza, že v predmetnej trestnej veci mal postavenie poškodeného, ktorý\nsi riadne v rámci tzv. adhézneho konania uplatnil nárok na náhradu škody podľa § 46 ods. 1\nTrestného poriadku.\nPodľa sťažovateľa vyšetrovateľ vydaním uznesenia o zastavení trestného stíhania,\nako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku, a preto\n24. júna 2016 podal proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť (namietal tiež,\nže na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu nemožno vo veci vydať žiadne\nmeritórne rozhodnutie). Následne 12. augusta 2016 mu bolo doručené napadnuté uznesenie\nprokurátora krajskej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“), ktorým podľa § 193 ods. 1\npísm. c) Trestného poriadku jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Podľa názoru\nsťažovateľa napadnuté uznesenie prokurátora je síce obsahovo rozsiahle, no jeho\nsťažnostným námietkam sa venuje len veľmi nekonkrétne a stroho, čo spôsobuje\narbitrárnosť tohto uznesenia.\nPodľa názoru sťažovateľa je v napadnutom uznesení prokurátora viacero nejasností.\nAko príklad uvádza stranu 4, kde ako poškodený je uvedený\n\n, ktorý\n\nvšak vôbec nebol subjektom trestného stíhania. Ďalej poukazuje na to, že prokurátor\n\n2\n\nv napadnutom uznesení uvádza, že «podľa zástupkyne poškodeného by bolo primeranejšie\na „pravdivejšie“ uvádzať, že sa nekonalo „žiadne zasadnutie“», namieta však, že on ani\njeho splnomocnenkyňa nikdy neuviedli, že popretie konania zasadnutia správnej rady\nby bolo „primeranejšie a pravdivejšie“. Uvádza, že on a jeho splnomocnenkyňa „vždy\ntvrdili, že sa žiadne zasadnutie nekonalo a predložili sme k tomu aj dostatočné dôkazy...,\npričom na základe takýchto skutočností a dôkazov sme nekonanie zasadnutia označili\nza notorietu, ktorú už nie je potrebné viac dokazovať. Takýto záver vyplýval nielen\nz predložených dôkazov, ale aj z použitia analógie pri zvolávaní valných zhromaždení\nobchodných spoločností (ktorej použiteľnosť pre neziskové organizácie pripustil aj sám\nprokurátor na str. č. 12 dole napadnutého uznesenia), kde som podľa tvrdení prokurátora\n(viď str. č. 5, štvrtý odsek napadnutého uznesenia) poukazoval vraj na netradičné miesto\nkonania zasadnutia. Ja som však nikdy nepoukazoval na netradičnosť miesta, ale na\nneurčitosť miesta, na základe ktorej som sa preukázateľne nemal možnosť domnelého\nzasadnutia správnej rady zúčastniť a na základe ktorého sa žiadne zasadnutie správnej rady\nani konať nemohlo (viď str. č. 3 mojej sťažnosti zo dňa 24. 06. 2016, príloha č. 3).\nJe zrejmé, že takéto nepravdivé tvrdenia prokurátora nepochybne vyplývajú z toho,\nže pri hodnotení dôkazov starostlivo neuvážil všetky okolnosti prípadu, teda nepostupoval\nv zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 TP.“.\nV ďalšej časti sťažovateľ uvádza, že vyšetrovateľ, ako aj prokurátor mali uviesť,\nže k spáchaniu trestného činu poškodzovania cudzích práv malo dôjsť «... v dôsledku\npredchádzajúceho konania spočívajúceho najmä v uskutočnení zasadnutia Správnej rady\ndňa 10. 03. 2014 na „\n\n“, ktoré bolo zvolané\n\nnelegitímne...». Opäť namieta, že on takto skutok nikdy nevymedzil. Podľa neho\naby vyšetrovateľ mohol rozhodnúť v súlade s § 2 ods. 10 Trestného poriadku, „bol povinný\nku konaniu/nekonaniu zasadnutia vypočuť všetky osoby, ktorých sa zasadnutie osobne\ndotýkalo a vyzvať\n\na\n\nna vydanie veci (prípadne\n\nodňatie veci) – počítačov, na ktorých mohla byť zápisnica spracovaná a zabezpečiť\nznalecké skúmanie týchto počítačov za účelom zistenia dátumu, kedy bola zápisnica z\ndomnelého zasadnutia správnej rady vyhotovená. Len v takomto prípade by totiž mohol\nprokurátor prijať záver o tom, že vyšetrovateľ postupoval pred svojim rozhodnutím podľa §\n\n3\n\n215 ods. 1 písm. b) TP v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 TP a zistil skutkový stav, o ktorom\nnie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Ak takto\nvyšetrovateľ nepostupoval, potom sa rozhodnutím podľa § 215 ods. 1 písm. b) TP za\ndoposiaľ zisteného rozporného skutkového stavu nepochybne dopustil porušenia\nustanovenia § 2 ods. 10 TP v nadväznosti na porušenie § 2 ods. 12 TP a prokurátor bol za\ntakéhoto stavu povinný postupovať v zmysle ustanovenia § 230 ods. 2 písm. e) TP...“.\nNamieta tiež, že prokurátor mal uviesť, že sťažovateľ nekonkretizoval dôkazy, ktoré by mal\nvyšetrovateľ vykonať, uvedené sa však opäť nezakladá na pravde, keďže „potrebu\nvykonania vyššie uvedeného dôkazu bolo jednoznačne možné vyvodiť napríklad už z môjho\npodania zo dňa 16. 02. 2015...“, rovnako aj „v podaní zo dňa 20. 04. 2015... som v rámci\nvýpočtu dôkazov, ktoré je potrebné na riadne naplnenie ustanovenia § 2 ods. 10 TP vykonať\nuvádzal aj potrebu zaistenia relevantných počítačov...“. V nadväznosti na to tvrdí, že nie je\npravdou, že jeho podania mali slúžiť len na predlžovanie konania. Sťažovateľ v tejto\nsúvislosti poukazuje na to, že „tvrdenia o nedostatočne zistenom skutkovom stave z dôvodu\nnevykonania\n\ntakýchto\n\nobjektívnych\n\ndôkazov\n\nzameraných\n\nna\n\nverifikáciu\n\ntvrdení\n\nobsahujúcich jednotlivé proti sebe stojace dve skupiny dôkazov potvrdil v súvisiacej veci\n(vedenej na KR PZ Žilina pod ČVS: KRP-61/2-VYS-ZA-2014) prokurátor Generálnej\nprokuratúry SR písomnosťou zo dňa 16. 04. 2015, sp. zn. IV/3 GPt 59/15/1000-10, ktorá\nbola do vyšetrovacieho spisu zaslaná dňa 02. 05. 2015... a tiež aj prokurátorka Krajskej\nprokuratúry Žilina písomnosťou zo dňa 05. 06. 2015, sp. zn. 3 KPt 398/14/5500-20, ktorá\nsa stotožnila s mojou argumentáciou v nadväznosti na preverenie pravosti Zmluvy\no odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 25. 02. 2013...“.\nPodľa názoru sťažovateľa bolo v predmetnej veci nevyhnutné posúdiť ako predbežnú\notázku to, či sa 10. marca 2014 konalo zasadnutie správnej rady\n\nSťažovateľ\n\nnesúhlasí so spôsobom, akým sa s touto predbežnou otázkou vysporiadal vyšetrovateľ.\nPodľa jeho názoru „pri posúdení predbežnej otázky podľa § 7 ods. 1 TP sa... vyšetrovateľ\nmusí riadiť a otázku posúdiť tak, aby záver posúdenia bol podložený konkrétnymi dôkazmi\nobsahujúcimi preskúmateľné dôvody, na základe ktorých vyšetrovateľ takto rozhodol.\nAj napriek tomu, že sa bude jednať o subjektívny záver vyšetrovateľa, tento musí mať vždy\noporu vo vykonaných dôkazoch...\n\n4\n\n... nie je možné rozhodnúť len na základe toho, že vyšetrovateľ a prokurátor\nskonštatujú o tejto otázke pochybnosti, alebo že preukážu stretnutie\na\n\n, pretože na základe vykonaných dôkazov je potrebné v zmysle § 7 ods. 1\n\nTP rozhodnúť o konaní/nekonaní zasadnutia správnej rady...“. Napriek tomu, že sťažovateľ\nk tomuto predložil dostatok dôkazov, vyšetrovateľ ich nevzal do úvahy, a preto rozhodol\nsvojvoľne, a toto jeho pochybenie následne neodstránil ani prokurátor. Prokurátor sa podľa\nneho nevysporiadal so žiadnym sťažnostným dôvodom, ktorý uvádzal vo svojej sťažnosti,\nale len rozširoval pôvodné úvahy vyšetrovateľa. Sťažovateľ nesúhlasí ani s tvrdením\nprokurátora, že podozrivým nebolo možné preukázať úmysel, pretože tento by bolo možné\nposúdiť až po vyriešení otázky, či sa predmetné zasadnutie správnej rady uskutočnilo.\nSťažovateľ zastáva názor, že po zohľadnení ním uvedeného je možné dospieť\nk záveru, že v predmetnej trestnej veci dosiaľ nebol náležite zistený skutkový stav veci\npodľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, a preto ani nebolo možné postupovať podľa § 215\nods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené preto napadnuté uznesenie\nprokurátora obsahuje nesprávny výrok o zmietnutí jeho sťažnosti podanej proti uzneseniu\nvyšetrovateľa. Prokurátor sa v napadnutom uznesení riadne nezaoberal jeho sťažnostnými\ndôvodmi, objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom rozsahu,\npričom jeho konaním došlo k porušeniu viacerých ustanovení Trestného poriadku, ktoré\nkonkretizoval v tejto sťažnosti a rovnakým nedostatkom trpí aj konanie prokurátora\na vyšetrovateľa, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo a ktoré malo za následok\nporušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. „Postup\nuplatnený v napadnutom uznesení a v konaní, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo\na jeho záver nie je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný, pretože negarantuje\nmoje právo na inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.\nVychádzajúc z príslušných ustanovení Trestného poriadku (§ 46 ods. 1 TP) som mal\nprávo domáhať sa v rámci tzv. adhézneho konania uplatnenia svojho nároku na náhradu\nškody v trestnom konaní. Vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 36 ods. 1 listiny som mal\nprávo na to, aby toto trestné konanie malo určitú kvalitu a aby o rozhodnutí o tomto\ntrestnom konaní neboli odôvodnené pochybnosti a aby bolo založené na preskúmateľných\n\n5\n\na objektívnych dôkazoch. K takémuto konaniu postupom prokurátora pri napadnutom\nuznesení (a ani pri jemu predchádzajúcom postupe vyšetrovateľa) nedošlo...“\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal\nna ďalšie konanie a následne vydal tento nález:\n„1. Základné právo\n\nna inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd\nuznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 61/15/5500-23, zo dňa\n04. augusta 2016, ako aj konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline, ktoré vydaniu\noznačeného uznesenia predchádzalo a predchádzajúcim konaním vyšetrovateľa KR PZ\nŽilina v konaní pod ČVS: KRP-111/2-VYS-ZA-2014, porušené bolo.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Krajskej\nprokuratúry v Žiline sp. zn. Kv 61/15/5500-23, zo dňa 04. augusta 2016, a vec sa mu vracia\nna ďalšie konanie.\n3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva\n\nnáhradu\n\ntrov konania, ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť na\núčet Advokátskej kancelárie JUDr. Evy Mišíkovej, s. r. o., Laurinská 2, 811 01 Bratislava ,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\n\n6\n\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nAk ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom vyšetrovateľa v jeho\nnapadnutom konaní, ako aj postupom krajskej prokuratúry v napadnutom konaní a jej\nuznesením. Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje v podstate tým, že orgány\nčinné v trestnom konaní náležite nezistili skutkový stav veci, túto nesprávne právne posúdili\na na základe toho potom dospeli k nesprávnym záverom. Vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu krajskej prokuratúry sťažovateľ namieta, že prokurátor sa riadne nezaoberal jeho\nsťažnostnými dôvodmi, objektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom\nrozsahu.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\n\n7\n\n1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom\nvyšetrovateľa v napadnutom konaní\nÚstavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou\nustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorého podstata a účel vychádza\nz toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou\nústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených\nkompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny\nmechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov\nverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal\npopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). V nadväznosti na uvedené preto každá\nfyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva,\nmusí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,\nktorý\n\nje kompetenčne\n\npredsunutý\n\npred\n\nuplatnenie\n\nprávomoci\n\nústavného\n\nsúdu\n\n(napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).\nAk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany\nzákladných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných\nprostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť\nz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).\nVýsledkom postupu vyšetrovateľa v jeho napadnutom konaní bolo uznesenie, ktorým\nvyšetrovateľ zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie\nvo veci poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Trestného zákona\nz dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.\nProti uzneseniu vyšetrovateľa podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej následne rozhodol\nnapadnutým uznesením prokurátor krajskej prokuratúry. Preto právomoc prokurátora\nkrajskej prokuratúry na preskúmanie napadnutého postupu vyšetrovateľa, ako aj jeho\n\n8\n\nuznesenia vylučuje v tejto časti právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti\nústavným súdom.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti,\nktorá smeruje proti postupu vyšetrovateľa v napadnutom konaní, odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\n2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajskej\nprokuratúry v napadnutom konaní a jej uznesením\nAko už bolo uvedené, sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým\nuznesením krajskej prokuratúry a jej postupom, ktorý vydaniu tohto uznesenia predchádzal\nz dôvodu, že prokurátor sa riadne nezaoberal sťažnostnými dôvodmi sťažovateľa,\nobjektívne ich nevyhodnotil a nedal na ne odpovede v dostatočnom rozsahu. Z uvedeného\ndôvodu považuje jeho závery z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.\nSťažovateľ v sťažnosti podrobne rozobral napadnuté uznesenie prokurátora, polemizoval\ns jeho závermi a ústavnému súdu v podstate predostrel svoje vlastne posúdenie predmetnej\ntrestnej veci tým, že poukazoval na to, ako mal podľa jeho názoru prokurátor v predmetnej\nveci postupovať, ktoré dôkazy mal vziať do úvahy a ako ich mal následne vyhodnotiť.\nV nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že cieľom jeho\nprávomoci ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je primárne\npreskúmavať a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych\nprostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)\nfyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti\ns rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo\nnebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného\nskutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými\nzmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika\nratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.\n\n9\n\nSkutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych\nprostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu\nbyť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\nzaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných\nslobodách (m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).\nVychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či skutkové\na právne závery krajskej prokuratúry, resp. prokurátora, ku ktorým v rámci preskúmavania\npostupu a rozhodnutia vyšetrovateľa dospel, neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne\na či jeho postup, ako aj záver, ku ktorému dospel, je z ústavného hľadiska akceptovateľný\na udržateľný a zároveň či v dôsledku tohto postupu a rozhodnutia nedošlo k porušeniu\noznačených práv sťažovateľa.\nProkurátor krajskej prokuratúry napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa, pretože\nnebola dôvodná. Prokurátor sa po preskúmaní uznesenia vyšetrovateľa, ako aj konania,\nktoré mu predchádzalo, vo svojom rozhodnutí stotožnil so závermi vyšetrovateľa\nspočívajúcimi v tom, že „objasňovanie skutkového stavu a vývoj dôkaznej situácie dospel\ndo štádia, kedy možno prijať záver, že skutok kladený za vinu podozrivým nie je ako trestný\nčin preukázateľný, aj keď niektoré, avšak iba parciálne hodnotenia sťažovateľa\nnie sú neobjektívne“. K tomuto záveru dospel na základe podrobnej analýzy skutkového\nstavu a jeho právnom posúdení, ktoré zosumarizoval týmto spôsobom:\n«Vzhľadom na... zásadné posúdenie nemožnosti prehodnotenia nepreukázania\nsubjektívnej stránky pri interpretácii „zasadnutia“ dňa 10. 03. 2014 započatého na letisku\npodozrivými ako regulárneho aktu správnej rady, napriek jednoznačným obsahovým\nnedostatkom a nepresnostiam v obsahu zápisnice k tomuto „zasadnutiu“ (ktoré prípadne\nbudú viesť v „civilnom“ konaní k vyhláseniu zasadnutia aj z neho plynúcich i neskorších\npersonálnych zmien v štatutárnych orgánoch n. o. za neplatné) a vnímaniu tohto\n„zasadnutia“ naopak\n\nako neexistujúceho, resp. nie ako zasadnutia ale ako\n\n10\n\n„priateľského rozhovoru“, ako takej, ktorá by napĺňala jeden zo základných\na obligatórnych znakov skutkovej podstaty, nemá význam ani ďalšie dokazovanie, ktorého\nnevykonanie je namietané sťažovateľom (napr. nevypočutie osôb, ktoré figurovali v rámci\nzmien v orgánoch neziskovej organizácie – ďalej len ako n. o., ku ktorým malo dôjsť práve\nna inkriminovanom zasadnutí správnej rady dňa 10. 03. 2014 –\n,\n\n,\n\n,\n\na pod.).\n\nNie je jasné, aké návrhy napr. na zaisťovacie úkony, ktoré by mohli reálne viesť\nk zásadnej zmene dôkaznej situácie, mal sťažovateľ na mysli a tento ich napokon ani sám\nnekonkretizoval, čo by bolo logické očakávať, ak poškodeného vedie výlučne skutočný\nzáujem na spravodlivom riešení veci a nemá ísť len o na druhej strane kritizované\nneopodstatnené predlžovanie postupu vo vyšetrovaní neefektívnymi úkonmi...\nV rámci trestného konania musí byť dôsledne vyhodnocované každé jedno konanie\na v rámci zásad trestného konania prísne odlišované u jednotlivých „krokov“ (konaní),\nktoré\n\nalebo aj ktorékoľvek iné osoby (spriaznené s jednou či druhou „záujmovou“\n\nskupinou) realizovali pri presadzovaní svojich súkromno – (obchodno –) právnych záujmov,\nčo sa týka korelácie ich formy a obsahu smerom k naplneniu obligatórnych znakov niektorej\nzo skutkových podstát trestných činov podľa Trestného zákona.\nS rovnakou dôslednosťou, s akou bolo posúdené naplnenie či nenaplnenie znakov\ntrestného činu v konaní\n\n, ktoré bolo predmetom tohto konania, budú\n\nvyhodnocované samostatne aj ďalšie konania dotknutých osôb, ktoré sú predmetom ďalších\nvyšetrovaní (napr. spomenuté konanie ČVS: KRP-159/2-VYS-ZA-2015 v súvislosti s\nmožným sfalošovaním Zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 25. 02. 2013).\nVyhľadávacia zásada a zásada náležitého zistenia skutkového stavu neznamená,\nže orgány činné v trestnom konaní nemusia prísne zvažovať, či sa v šetrených prípadoch\nnejedná o výlučne občiansko-právny spor vyplývajúci napr. z nedodržania zmluvného\nzáväzku či inej zákonnej povinnosti, ktoré sa ako súčasť nielen „podnikateľského“ rizika,\nale aj v občiansko-právnych vzťahoch môže vyskytnúť a navyše, či v zmysle zásady\nsubsidiarity trestnej represie (tzv. princíp ultima ratio) je nutné aplikovať trestné právo\nako najkrajnejší prostriedok postihu, ktorý sa má použiť len v prípadoch závažných excesov\nzo súkromnoprávnych vzťahov.\n\n11\n\nTreba v tejto súvislosti zdôrazniť, že nie je úlohou orgánov činných v trestnom\nkonaní nahrádzať iniciatívu občanov pri uplatňovaní domnelých alebo aj opodstatnených\nich nárokov a že rozhodnutia vydané v trestnom konaní (vrátane už vydaného rozhodnutia\no zastavení veci) v takomto postupe poškodenému nebránia, ani preň nevytvárajú prekážku.\nRiešenia takýchto sporov v situácii, ak sa s protistranou občan nedohodne, je nutné\nsa domáhať len na súde podaním príslušnej žaloby (návrhu), čo v tomto prípade bolo\naj učinené.\nIngerencia trestného práva do takýchto vzťahov je neopodstatnená a nežiaduca.\nVykonávanie ďalšieho dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní by bolo za doposiaľ\nzisteného skutkového stavu nadbytočné.\nTrestné konanie nemôže byť ani prostriedkom nátlaku na protistranu, aby konala\nurčitým, pre druhú stranu želaným spôsobom.\nPokračovanie preverovania v trestnom konaní a vykonávanie ďalšieho dokazovania\nv tomto štádiu by tak len suplovalo iniciatívu, ktorá je súkromným záujmom, čo by nebolo\nv súlade so zákonom.\nV „civilnom“ súdnom konaní o platnosti či neplatnosti zasadnutí správnych rád,\nresp. rozhodnutí na nich prijatých, vrátane ustanovenia za členov do jednotlivých funkcií je\nmiesto na argumentáciu ohľadne možných analógií pri zvolávaní valných zhromaždení\nobchodných spoločností a pod.\nRovnako tak je primeraným v rámci tzv. princípu ultima ratio riešenie, resp. konečné\nposúdenie „civilným“ súdom termínu, resp. možnosti zvolania správnej rady najskôr\naž 11. deň po jeho nezvolaní\n\nv lehote 10 dní a vyhodnotenie aj tohto\n\nformálneho nedostatku inkriminovaného „zasadnutia“, ktoré sa konalo „už“ 10. deň, kde\nale opäť aj sám toto\n\ndeklaruje, je si toho vedomý, avšak vysvetľuje si to tak,\n\nže nakoľko (čo dosledoval dodatočne cez mail a telefón)\n\nnezvolal regulárne\n\nzasadnutie do 24:00 hod. lehoty 10. dňa, mohlo sa „zasadnutie“ medzitým realizované\nuž počas tohto 10. dňa ním a\n\npovažovať za prípustné.\n\nTo, že takýto výklad pred „civilným“ súdom s najväčšou pravdepodobnosťou\nneobstojí, ale nič nemení na tom, že pri neexistencii jednoznačnej právnej úpravy a možnej\naplikácii nanajvýš nejakých analogických postupov z obchodného práva, ako právneho\nlaika\n\nmožný omyl (v sťažnosti použité spojenie, ak by sa mylne domnievali)\n\n12\n\nstavia do pozície zavinenia nanajvýš z nedbanlivosti, čo pri do úvahy pripadajúcich\ntrestných činoch v súvislosti s následným predložením zápisnice na zápis zmien v zložení\nsprávnej rady n. o. okresnému úradu opäť vedie k záveru o nenaplnení základných znakov,\na teda o tom, že posudzované konanie nie je trestným činom.\nZa\n\ndaného\n\ndôkazného\n\nstavu\n\nby\n\nbolo\n\nvznesenie\n\nobvinenia\n\npodozrivému\n\nnielen predčasné, ale meritórne neopodstatnené, nakoľko\nsa nejaví ani perspektíva žiadnej takej zmeny dôkaznej situácie, ktorá by k zmysluplnému\nvedeniu trestného stíhania či dokonca postaveniu menovaného pred súd za predmetný\nskutok mohla smerovať. Je preto možné vysloviť záver, že v danej veci konajúci vyšetrovateľ\nv merite výroku rozhodol v súlade so zákonom, keď trestné stíhanie zastavil... zvážiac reálne\nvýsledky vyšetrovania dospel k záver, že tieto neodôvodňujú nielen, že postavenie\npotenciálneho obvineného pred súd, ale ani len vznesenie obvinenia proti podozrivému\n, pričom tento záver zodpovedá dôkaznému stavu získanému po skončení\nvyšetrovania a po vykonaní dostupných úkonov, nevyhodnotil som jeho rozhodnutie\nako nesprávne a nezákonné.\nDaný prípad je príkladom toho, kedy oznamovateľ (poškodený) predstavil svoje\nsubjektívne vnímanie podozrenia zo spáchania trestného činu a orgány činné v trestnom\nkonaní ho nepreukázali napriek vykonaniu reálne dostupných dôkazov, čo je predpokladom\npre vyvodzovanie individuálnej trestnej zodpovednosti.\nNeprimeraná neopatrnosť\n\npri analýze reálnosti akcie, ktorá mala byť\n\nzdrojom výnosov, neodhadnutie schopností svojich „obchodných“ partnerov (poznámka –\npoužívanie úvodzoviek v texte celého odôvodnenia pri prídavkoch „obchodný“ alebo slove\n„investícia“ ma vyjadrovať majetkový charakter dotknutých záujmov a toto použitie\nvychádza z toho, že neziskové organizácie na jednej strane formálne podľa zákona nesmú\npoužiť zisk v prospech zakladateľov, členov orgánov ani jej zamestnancov, na strane druhej\nje logické, že peniaze „investované“\n\nv značnom objeme vo forme pôžičiek\n\nnemali zostať n. o. bez perspektívy ich vrátenia a neformálneho zhodnotenia minimálne\nvo forme či už zhodnotenia majetku n.o. o príspevok z tzv. eurofondov alebo iných benefitov\npri prevádzkovaní zariadenia sociálnych služieb\n\n, vo vzťahu k\n\nsa aj formálne jednalo o obchodný záujem, keďže v podstate riešil otázku nepriamej\npohľadávky z podnikania\n\n), nepoužitie primeraných právnych foriem\n\n13\n\nna zabezpečenie svojej „investície“ a z toho plynúce nebezpečenstvo potenciálnych strát\nnemôže byť čo i len nepriamo riešené nekriticky teraz dodatočne cestou trestného konania.\nBez akcentu pre trestné konanie z toho plynie snáď len ponaučenie o potrebe výberu\njednak kvalitného (odborne aj morálne) partnera nielen v podnikateľských projektoch,\nprípadne o potrebe dôslednejšieho zabezpečenia právneho mechanizmu, resp. právnej\nformy pri investovaní väčších finančných prostriedkov, ak sa veriteľ chce riziku poškodenia\nvyhnúť. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva\nbránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva\nmajetkové, osobné, satisfakčné a pod. (cit. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011,\nsp. zn. 1 Sžr/38/2011).\nZa daného stavu, kedy orgány činné v trestnom konaní nenašli priame dôkazy\nsvedčiace spáchaniu trestného činu alebo aspoň súvislú reťaz dôkazov nepriamych, dospelo\nkonanie do štádia, kedy vyšetrovateľ musel riešiť dilemu plynúcu z rôzneho koncipovania\nprincípov konania pred súdom a prípravného konania.\nZatiaľ čo v konaní pred súdom pre konečné rozhodnutie platí zásada in dubio\npro reo, orgány činné v trestnom konaní pri rozhodovaní v prípravnom konaní sú\n- jednak viazané zásadou náležitého zistenia skutkového stavu a vyhľadávacou\nzásadou, v zmysle ktorých s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti\nobvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,\n- zároveň ale je ustanovenie § 215 Tr. por. koncipované doposiaľ skôr v intenciách\nzásady „v pochybnostiach v neprospech obvineného“ (prokurátor zastaví trestné stíhanie,\nak je nepochybné, že sa nestal skutok..., je nepochybné, že skutok nespáchal obvinený –\npoznámka: aj keď v jednom z legislatívnych materiálov, ktorý zatiaľ nedospel do štádia\nschválenej novely, bolo uvažované o zmene napríklad znenia § 215 ods. 1 písm. c) tak,\nže trestné stíhanie by bolo možné zastaviť, ak nie je preukázané, že skutok spáchal\nobvinený) a\n- súčasne nemôže prokurátor opomenúť znenie ustanovenia § 234 ods. 1, podľa\nktorého „ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú\npostavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu...“.»\n\n14\n\nÚstavný súd pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu sťažovateľom označených\npráv, vychádzal z obsahu napadnutého uznesenia prokurátora a zároveň prihliadal\naj na obsah sťažnosti, ktorú sťažovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa podal a ktorú zároveň\ndoručil ústavnému súdu v prílohe jeho sťažnosti. Z obsahu napadnutého uznesenia\nprokurátora vyplýva, že prokurátor v napadnutom konaní konal v medziach svojej\nprávomoci a primeraným a v okolnostiach konkrétnej veci postačujúcim spôsobom reagoval\nna jednotlivé námietky sťažovateľa, ktoré považoval za rozhodujúce pre posúdenie\npredmetnej veci, a následne svoje závery aj odôvodnil opierajúc sa o skutkové zistenia,\nktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Napriek nesúhlasu sťažovateľa ústavný súd\ndospel k záveru, že napadnuté uznesenie prokurátora je dostatočne odôvodnené a možno\nho považovať aj za ústavne udržateľné a akceptovateľné.\nV tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej právo\nna vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného\noznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou\nzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny\n(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03, II. ÚS 28/06). Uvedené články garantujú\nochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých\nsa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.\nÚstavný súd aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru tiež zdôrazňuje,\nže ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých okolností\nprípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia\nsťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá\nprávny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené.\nAk vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní, nedávajú podklad\nna začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom\nkonaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie\nzačalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má zákonné\nprávo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán\nriadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave\n\n15\n\n(m. m. napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09). Trestné právo je prostriedkom ultima ratio,\nčo znamená, že v trestnoprávnej teórii, ako aj praxi sa už tradične vychádza zo zásady\npomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné\nprávo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach\nspoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne\nprostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné,\nprípadne sú zjavne nevhodné.\nRovnako do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1\nlistiny nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym\nnázorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny nie je ani záruka, že rozhodnutie orgánu verejnej moci\nbude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov, pre ktoré\nmôže ústavný súd návrh (sťažnosť) na začatie konania pri jeho predbežnom prerokovaní\nodmietnuť, je jeho zjavná neopodstatnenosť. Sťažnosť je zjavne neopodstatnená\npredovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie\n(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajskej\nprokuratúry v napadnutom konaní a jej uznesením a obsahom sťažovateľom označených\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje taká príčinná\nsúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne\n\n16\n\nmohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. júla 2017\n\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia iných org.", "trestné konanie-trestné oznámenie", "skutkový stav veci-zistenie", "prokurátor, prokuratúra", "rozhodnutie-odôvodnenie", "rozhodnutie-nepreskúmateľnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 480/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 480/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 429, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04f6b384-ea6d-4448-85ed-02039d25f198"}, {"guid": "ussr:1fd48097-b102-4d17-ba2d-e9e36d5ecc29", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 423/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 423/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 107, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1fd48097-b102-4d17-ba2d-e9e36d5ecc29"}, {"guid": "ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 156/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 156/09 z 15. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-15", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:de8fbfb9-af57-475c-936a-907354f73ebc"}, {"guid": "ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 372/08 z 16. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-16", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99e81126-b9fc-4d04-ae01-5b7c0eaa4776"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:bf2c3d23-3b30-4608-bbcf-4a3244ced807", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 278/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 278/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 123, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bf2c3d23-3b30-4608-bbcf-4a3244ced807"}, {"guid": "ussr:77f8bdc3-73c0-4d9b-9f85-fdd29dc245a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 28/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/06 z 22. 2. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-02-22", "citacie_n": 98, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:77f8bdc3-73c0-4d9b-9f85-fdd29dc245a7"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:a26c92fb-40a3-48f2-a4ed-26a09e84f358", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 38/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 38/05 z 16. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-16", "citacie_n": 216, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a26c92fb-40a3-48f2-a4ed-26a09e84f358"}, {"guid": "ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 380/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 380/04 z 25. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-25", "citacie_n": 279, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd7b7e01-63b4-485c-9aa7-2d8f04d6e49c"}, {"guid": "ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 178/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 178/04 z 20. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-20", "citacie_n": 262, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b4a22c0-ea1c-4703-9f81-c6babacc1a57"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/04 z 24. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-24", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6f8e342-fbe4-46ae-b278-b681992733f2"}, {"guid": "ussr:8a9ee60e-5913-4b61-bb74-f458a971de84", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a9ee60e-5913-4b61-bb74-f458a971de84"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:760983be-75e8-4d55-9202-baebc7b4c04a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 238/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 238/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:760983be-75e8-4d55-9202-baebc7b4c04a"}, {"guid": "ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/02 z 18. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-18", "citacie_n": 318, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0780c825-d457-4b73-b323-2aeb68dedc94"}, {"guid": "ussr:13ea1c83-9d83-4840-aca0-7ffc8f8a4673", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 88/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/99 z 10. 11. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-11-10", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.88.1999.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:0aef38af-5557-457d-a089-aa9a28310363", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:3.US.225.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 225/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 225/2022 z 12. 4. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-04-12", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:3.US.225.2022.1"}]}