{"guid": "ussr:9ac70627-8103-4932-a325-34ec10e75d95", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.493.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 493/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 493/2017 z 3. 8. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. augusta 2017, sp. zn. II. ÚS 493/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.493.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2017-08-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "nazov": "čl. 19 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "nazov": "čl. 19 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 2 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9ac70627-8103-4932-a325-34ec10e75d95", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.493.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.493.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.493.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 493/2017-27\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\n(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpenej advokátkou\nMgr. PhDr. Zuzanou Tománkovou Mikovou, PhD., MPH, Šancová 110, Bratislava, ktorou\nnamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd verejnou ochrankyňou práv prednesením mimoriadnej správy\nverejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu\nzákladných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej\nkurately 9. februára 2017 v Národnej rade Slovenskej republiky, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\nneopodstatnenú.\n\nodmieta\n\nako zjavne\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2017\ndoručená sťažnosť\n(ďalej\n\nlen\n\n„sťažovateľka),\n\nzastúpenej\n\nadvokátkou\n\nMgr.\n\nPhDr.\n\nZuzanou\n\nTománkovou Mikovou, PhD., MPH, ktorou namieta porušenie svojich základných práv\npodľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie\nčl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)\nprednesením mimoriadnej správy verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich\nzávažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej\nochrany detí a sociálnej kurately 9. februára 2017 (ďalej aj „správa“) v Národnej rade\nSlovenskej republiky (ďalej len „národná rada“). Dňa 14. apríla 2017 bolo ústavnému súdu\ndoručené jej doplnenie, ktorým sťažovateľka v zásade zopakovala a čiastočne doplnila\npoužitú argumentáciu v sťažnosti a upravila petit rozhodnutia.\nSťažovateľka pomerne obšírne charakterizuje skutkový stav v zásade takto:\n«1... Verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová vypracovala dokument: Mimoriadna\nspráva verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu\nzákladných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej\nkurately. Dňa 09. 02. 2017 verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová túto správu\npredniesla v Národnej rade Slovenskej republiky.\n2. Správa podľa svojho názvu implikuje, že verejná ochrankyňa práv sa zamerala\nna postup verejných orgánov − orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a kurately, avšak\nz obsahu vyplýva, že v podstatnej časti správy sa kriticky vyjadruje k sťažovateľovi −\nktoré je akreditovaným subjektom\nna vykonávanie výchovných opatrení nariadených súdom deťom, ktoré užívajú návykové\nlátky...\n3. Ďalej sa verejná ochrankyňa práv vyjadruje k odborným otázkam v tom, že tvrdí:\n„že niektoré z detí, ktoré boli do\n\numiestnené, rozhodnutím súdu, žiaľ neboli\n\n2\n\npredtým diagnostikované ako závislé, a už vôbec neprešli potrebnou detoxikádou.“\nDetoxikácia sa vykonáva v závislosti od celkového psychického a fyzického stavu\nambulantne alebo v ústavnej starostlivosti lôžkového zariadenia. Každé dieťa umiestňované\ndo\n\nje evidované bezprostredne po príjme\n\nv psychiatrickej ambulancii... V prípadoch, keď pred nástupom stav dieťaťa vyžaduje\ndetoxifikáciu na lôžku, tak prichádza do resocializačného zariadenia až po absolvovaní\nhospitalizácie. Celkový pomer hospitalizácií ku ambulantnej detoxifikácii je v prípade\nklientov\n\nvyjadrený približne pomerom 60:40. Považujeme za potrebné\n\nzdôrazniť, že samotný fakt, že dieťa neprešlo lôžkovým zariadením nie je automaticky\nporušením jeho detských práv z dôvodu, že nebolo indikované na resocializačný pobyt\na takto paušalizovať je nesprávne.\n4. Verejná ochrankyňa práv kladie otázku: „... ako vlastne funguje systém\nsociálnoprávnej ochrany v praxi našich inštitúcií. Koho ochraňuje?“ Následne popisuje\nproces (str. 8 správy), ako v „preskúmavaných prípadoch“ prebehlo umiestnenie detí\ndo resocializačného zariadenia\n\nTento proces však opisuje nepravdivo\n\na výrazne zľahčuje tak vážnosť životnej situácie, do ktorej sa dieťa dostalo, ako aj zľahčuje,\npriam\n\nvulgarizuje\n\nproces,\n\nakým\n\nsa\n\no\n\ndieťati\n\nrozhoduje\n\npred\n\numiestnením\n\ndo resocializačného strediska (ďalej len „RS“). Čo je najzávažnejšie v jej popise tohto\nprocesu je skutočnosť, že opomína na tomto mieste uviesť najzávažnejšiu skutočnosť –\na to, že o umiestnení dieťaťa rozhodoval súd... Ani v jednom prípade sa nestalo, že ak bolo\nrozhodnuté o umiestnení dieťaťa do\n\npredbežným opatrením, následným\n\nrozhodnutím vo veci by súd nenariadil pokračovanie výchovného opatrenia. Každé dieťa,\nktoré bolo umiestnené do\n\n(aj plnoletá fyzická osoba), malo potvrdenú\n\nindikáciu na takýto pobyt špecialistom.\n5. Verejná ochrankyňa práv (str. 8 správy) cituje síce hlavného odborníka\npre medicínu drogových závislostí, avšak ako zdroj neuvádza odbornú literatúru,\nale Denník N, ktorý je jasne politicky profilovaným komunikačným médiom. Parafrázovanie\nhlavného odborníka na mieste, kde verejná ochrankyňa práv opisuje procesy vzťahujúce sa\nvýlučne na\n\nspôsobom: Aj z odborného stanoviska\n\nvyplýva, že ak do resocializačných zariadení budú umiestňované deti, ktoré tam vôbec\nnepatria, môže im byť týmto postupom veľmi ublížené a môže im to spôsobiť vážne\n\n3\n\nzdravotné následky.“ implikuje, že postupmi samotného\n\nmohli byť\n\nspôsobené negatívne následky na zdraví. Toto je však klamlivá interpretácia.\n6. Verejná\n\nochrankyňa\n\npráv\n\ntvrdí,\n\nže\n\nv\n\nprípade\n\nrozhodovania\n\nsúdu\n\npredbežným/neodkladným opatrením o umiestnení dieťaťa do RS ak je ohrozený jeho život,\n„má súd možnosť umiestniť dieťa do nemocnice, v ktorej prejde detoxikádou a riadnou\ndiagnostikou.“ Toto tvrdenie sa nezakladá na pravde... ak má dieťa poruchu správania\nspojenú s užívaním návykových látok a je mu súdom nariadený pobyt v resocializačnom\nstredisku, tak v prípade\n\nje dieťa VŽDY! v ambulantnej psychiatrickej\n\nstarostlivosti a je mu poskytovaná adekvátna liečba súbežne s pobytom v chránenom\nprostredí. Ak sa počas pobytu v RS prejaví latentné psychiatrické ochorenie, toto je odborný\npersonál\n\n(sociálni\n\npracovníci,\n\npsychológovia,\n\npedagógovia)\n\nschopný\n\npozorovať\n\nna prejavoch správania a cestou ambulantného psychiatra sa takémuto dieťaťu zabezpečuje\nprijatie do lôžkového zariadenia za účelom diferenciálnej diagnostiky. Verejná ochrankyňa\npráv rieši vo svojej správe otázky, na ktoré treba odborné znalosti, ktorými ona\nnedisponuje. Poznamenávame zároveň, že ak aj je dieťa pred nástupom do RS\nhospitalizované, takáto hospitalizácia trvá spravidla priemerne 3-4 dni! Dieťa je\nprepustené a do RS prichádza v stave, kedy nezriedka orientačná skúška ešte stále\npreukazuje prítomnosť návykových látok...\n7. Verejná ochrankyňa práv na str. 11 svojej správy − rozoberá porušenie práva\ndieťaťa na vypočutie jeho názoru, zaručeného čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa.\nSťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že samotná verejná ochrankyňa práv pristupuje\nk hájeniu práv dieťaťa diskriminačné. A to s poukazom na skutočnosť, že v čase tvorby\nsprávy a v čase jej zverejnenia bolo verejne známou skutočnosťou, že orgány\nsociálnoprávnej ochrany deti a sociálnej kurately podali na základe pokynu Ústredia práce,\nsociálnych vecí a rodiny návrhy na neodkladné opatrenia na premiestnenie deti z R\ndo iných zariadení a to výlučne na základe medializovaných negatívnych\ninformácií. Toto sa dialo bez akéhokoľvek vypočutia názoru dieťaťa, ba dokonca dieťa ani\nnemalo vedomosť o tom, že sa koná o jeho premiestnení do iného RS. Výsledkom bolo\nmasívne odmietnutie premiestnenia deťmi a následné zrušujúce rozhodnutia súdov\nv odvolacích konaniach. Poukazovanie na nevypočutie názoru dieťaťa vo fáze\numiestňovania do RS a ignorovanie nevypočutia názoru dieťaťa pri ktoromkoľvek ďalšom\n\n4\n\núkone, ktorým sa rozhoduje o jeho ďalšom živote je pokrytecké a nemožno mu priznať\nskutočný záujem o hájenie práv dieťaťa zo strany verejnej ochrankyne práv.\n8. Podávanie správ súdu z priebehu resocializačného procesu je zákonnou\npovinnosťou strediska. Ako môže byť povinnosť uložená zákonom nazvaná „otázkou\nvyvolávajúcou pochybnosti o nestrannosti a objektivite?“ (str. 11 správy). Diagnostikovanie\npacientov v nemocnici lekármi možno nazvať neobjektívnym preto, lebo lekári sú\nv nemocnici zamestnaní? Diagnostika a liečba nepodliehajú kontradiktórnosti, ale sa riadia\npostupmi lege artis a v tomto prípade by verejná ochrankyňa práv mala rozlišovať medzi\nprávnou stránkou veci a odbornou stránkou veci. V tomto kontexte nie je možné ani\nabstraktne konštatovať, že navrhovaná dĺžka pobytu je neprimeraná. Adekvátnosť\nodporúčaní možno hodnotiť iba v konkrétnostiach prípadu a nie všeobecnou konštatáciou.\n9. Podobne by bolo možné vecne argumentovať v podstate na každú nepravdivú\nkonštatáciu, ktorá sa v správe verejnej ochrankyne práv nachádza...\n10. Sťažovateľka považuje za obzvlášť závažnú skutočnosť fakt, že verejná\nochrankyňa práv si nikdy nevyžiadala žiadne podklady z\n\nNikdy stredisko\n\nnenavštívila, neviedla rozhovor so žiadnym zo zamestnancov ani so žiadnym z aktuálnych\nklientov alebo jeho zákonným zástupcom. Sťažovateľka sa dozvedela o skutočnosti,\nže mimoriadna správa verejnej ochrankyne práv, ktorá v podstatnom rozsahu prináša\nnepravdivé a difamačné tvrdenia, bude prednesená v pléne Národnej rady Slovenskej\nrepubliky z MÉDIÍ. Sťažovateľke preto nie je známe, z akých „podkladov“ na ktoré sa\nvo svojej správe odvoláva, túto zostavovala. Za účelom objektivizácie týchto skutočností\nSťažovateľka požiadala verejnú ochranky ňu práv o zaslanie informácií − podkladov\nk mimoriadnej správe v zmysle ust. zák. č. 211/2000 Z. z. (viď príloha č. 2 a 3 podania).\nAž do dňa podania tejto sťažnosti nebolo žiadosti vyhovené, čo je postup v rozpore\nso zákonom.\n11. Sťažovateľka považuje postup verejnej ochrankyne práv za vysoko neobjektívny\no. i. v tom, že ak bolo zámerom verejnej ochrankyne práv poukazovať na nedostatky\nv systéme práce orgánov verejnej moci, bolo by samozrejmé, aby podrobila prieskume ich\npostupy vo vzťahu ku všetkým resocializačným strediskám, alebo aspoň k reprezentatívnej\nväčšine. Verejná ochrankyňa práv sa však zamerala iba na jedno stredisko − a to stredisko\nktorého meno aj v správe opakovane uvádza. Je teda evidentné,\n\n5\n\nže primárnym zámerom verejnej ochrankyne práv nebolo poukázať na zlyhania systému\nvo fungovaní orgánov verejnej moci, ale na domnelé protiprávne konanie konkrétneho\nsubjektu súkromného práva −\n\na to aj s uvedením návodu na odňatie\n\nakreditácie umožňujúcej vy konávať starostlivosť o osoby závislé od návykových látok.»\nNa tomto základe sťažovateľka tvrdí, že «konaním verejnej ochrankyne práv došlo\nk porušeniu jej základného práva garantovaného čl. 19 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,\ndobrej povesti a na ochranu mena, každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.\nSťažovateľka má za to, že verejná ochrankyňa práva svojim konaním viacnásobne\nprekročila svoju právomoc definovanú ustanoveniami zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom\nochrancovi práv. Konala nad rámec svojich oprávnení, nakoľko jej preskúmavacia\nprávomoc je osobitným zákonom vymedzená výlučne na preskúmavanie činnosti orgánov\nverejnej moci a nie na preskúmavanie činnosti subjektov súkromného práva.\nSťažovateľka má za to, že verejná ochrankyňa práv zároveň konala protiprávne,\nak „vypočúvala“ osoby, ktoré trpia duševnou poruchou (poruchy správania spojené\ns užívaním návykových látok a osoby závislé od návykových látok) a osoby, ktoré netrpia\nduševnou poruchou a tieto nie sú osobami, ktoré sú zaistené v miestach, kde sa vykonáva\nväzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná\nvýchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova a v celách policajného zaistenia.\nK takýmto osobám nepatria klienti (aktuálni ani bývalí) resocializačného strediska, nakoľko\nresocializačné stredisko nie je miestom, kde sa obmedzuje osobná sloboda osôb akýmkoľvek\nspôsobom, nakoľko výchovné opatrenia nariadené maloletým klientom sú opatrenia, ktoré\nsú nariaďované v civilnom a nie trestnom konaní. Ich cieľom teda nie je dieťa trestať,\nale pomôcť mu.\nPorušovateľ práv, ako vyplýva priamo z textu prednesenej Správy, konal v rozpore\nso zákonnou úpravou, ktorá mu ukladá (§ 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 564/2001 Z. z.)\nnezaoberať sa podnetom, ktorý rieši iný orgán verejnej moci − v tomto prípade prokuratúra\na pod., pričom nie je možné prezumovať, že by pri vlastnej činnosti nemal dostatočnú\n\n6\n\nvedomosť o tom, že sťažovateľke vytýkané konanie je riešené orgánmi prokuratúry najmenej\nod septembra 2016.\nSťažovateľka zakladá názor o porušení svojich práv aj na definícií Slovenskej\nrepubliky ako právneho štátu, v ktorom nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon\nneukladá − per analogiam ho nemožno nútiť ani k tomu, aby strpel niečo, čo zo zákona\npovinný strpieť nie je.\nVzhľadom na to, že sťažovateľ nemá postavenie orgánu verejnej správy ani orgánu\nčinného v trestnom konaní (príp. zariadenia vykonávajúceho detenciu alebo výkon väzby\nči trestu odňatia slobody), nie je verejný ochranca práv vo vzťahu k sťažovateľovi vybavený\nkompetenciou kontrolovať a vyhodnocovať jeho činnosť, naviac v rozpore s ustanoveniami\n§ 15 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) zákona č. 564/2001 o verejnom ochrancovi práv.\nMôže tak urobiť len sprostredkovane − prostredníctvom kontroly činností orgánov verejnej\nmoci. Tým sa konanie ombudsmana vo veci, ktorej sa sťažnosť dotýka, aj v priamom\nrozpore s § 6 tohto zákona, ktorý v ods. 1 vymedzuje v sľube ombudsmana aj pozitívny\nzáväzok dodržiavať Ústavu SR, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy a vykonávať\nochranu základných práv a slobôd v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu.\nPorovnateľne sú tieto zásady zakotvené v Listine základných práv a slobôd, ktorý bol\ninkorporovaný do slovenského právneho poriadku s právnou silou ústavného zákona\n(23/1991 Zb.)...».\nSťažovateľka zastáva názor, že právomoc ústavného vo veci sťažnosti je daná čl. 127\nústavy, ale aj čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 124 ústavy. Domnieva sa tiež, že «právomoc\nÚstavného súdu je daná okrem čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky skutočnosťou, ktorá\nje založená osobitným postavením verejného ochrancu práv v právnom systéme\ndemokratickej krajiny, ktorý je založený na trojdelení moci a vyvažovaní ich pôsobenia\nvzájomným systémom bŕzd a protiváh. Pozícia verejného ochrancu práv je definovaná\nv zmysle ust. čl. 151a Ústavy Slovenskej republiky ako pozícia „nezávislého orgánu\nSlovenskej republiky“», ako aj to, že „v tomto prípade je existentná subsidiárna právomoc\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, nakoľko pozícia verejného ochrancu práv nie je\nzaložená zákonom, preto na riešenie otázky, či konaním verejného ochrancu práv boli alebo\nneboli porušené základné práva a slobody právnickej osoby nie je príslušný všeobecný\n\n7\n\n(správny) súd Slovenskej republiky. Pozícia verejného ochrancu práv je založená ústavou\na preto na rozhodovanie je v tomto prípade príslušný Ústavný súd Slovenskej republiky.\nĎalším dôležitým kritériom pre posúdenie sťažnosti je i skutočnosť, že lustrovaním\nrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a iných medzinárodných prameňov práva,\nsťažovateľka nedospela k žiadnym výsledkom, na ktoré by mohla poukázať pri dovolávaní\nsa opravného prostriedku voči inému aktu verejného ochrancu práv, za ktorý považuje\nMimoriadnu správu verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému\nporušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí\na sociálnej kurately. Má za to, že konanie verejného ochrancu práv v tomto konkrétnom\nprípade je také bezprecedentné, že ho nemožno zdôvodňovať žiadnym predošlým postupom\nsúdneho orgánu. O to ťažšia s javí dôkazná pozícia sťažovateľky. Avšak má za to, že v tomto\nkonkrétno m prípade bolo konanie verejnej ochrankyne práv tak fatálne podrobené\nčiastkovým a nebojíme sa tvrdiť ani že politicky motivovaným cieľom, že verejná\nochrankyňa práv miesto toho, aby bola subjektom, ktorý má výnimočné a výsostné\npostavenie na mediovanie konfliktov pri strete práv na túto svoju pozíciu nielenže\nrezignovala, ale naopak, svojim konaní porušila základné právo a slobodu − právo\nna ochranu dobrého mena právnickej osoby, právo na ochranu pred nedôvodným\nzhromažďovaním informácií, jej právo postupovať vo vzťahu k nej len na základe zákona\na v jeho rámcoch, a to bez práva sťažovateľky domôcť sa nápravy porušenia svojich práv.\nNa tomto mieste sa sťažovateľka dovoláva pozitívneho vyvodenia právomoci\nÚstavného súdu Slovenskej republiky s poukazom na čl. 152 ods. 4 a čl. 124 Ústavy\nSlovenskej republiky, nakoľko má za to, že aj pri neexistencii podobného porušenia, ktoré\nby zakladalo rozhodnutie súdneho orgánu, nemôže Ústavný súd rezignovať na ochranu\nústavností z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Konania vo veci tohto podania\nsa sťažovateľka domáha taktiež s poukazom na ust. § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.\nzákon o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcovo ústavnom súde.\nPorušenie základného práva − práva na ochranu dobrého mena právnickej osoby je\nv tomto prípade osobitne poľutovania hodné, pretože sťažovateľka je právnickou osobou,\nktorá pôsobí v neziskovom sektore sedemnásť rokov, doposiaľ s nedopustila žiadneho\n\n8\n\nsprávneho ani iného deliktu, denne poskytuje starostlivosť cieľovej skupine s ťažkou\npatológiou a voči ktorej sa vedie doposiaľ nebývalá mediálna kampaň. Sťažovateľka má za\nto, že v tomto prípade sa verejný ochranca práv mal zdržať zaujatého konania bez\nrelevantných objektivizovaných skutočností preukazujúcich mediálne tvrdenia. Ani po viac\nako sedem mesačnom vyšetrovaní orgánmi činnými v trestnom konaní sa žiadne z tvrdení\nzinscenovaných niektorými politikmi nepotvrdili, doposiaľ žiadnej osobe nebolo vznesené\nobvinenie.\nIntenzita porušenia práva na ochranu dobrého mena sťažovateľky je zásahom\nverejnej ochrankyne práv mimoriadne vysoká...\nZásah bol vykonaný na pôde zákonodarného zboru krajiny so širokou mediálnou\npublicitou...\nOznačený zásah vo svojom následku nabúrava dôveru tak minulých, ako aj\nsúčasných klientov, ktorým počas svojej existencie nezisková organizácia poskytovala svoju\nstarostlivosť, ako aj ich rodinných príslušníkov...“.\nSťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:\n„1. Verejná ochrankyňa práv prednesením Mimoriadnej správy verejného ochrancu\npráv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd\ndetí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v Národnej rade\nSlovenskej republiky\nporušila\nzákladné právo sťažovateľky zaručenej jej čl. 19 ods. 1, ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nZákladné právo sťažovateľky zaručené jej v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nzákladné právo sťažovateľky vyplývajúce z čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky\nzakazuje pokračovať\nverejnej ochrankyni práv v porušovaní základného práva sťažovateľky.\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné\nzadosťučinenie vo výške 30 000,- eur ktoré je verejná ochrankyňa práv povinná vyplatiť\nsťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.\n\n9\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho\nzastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti vo výške 313,22 EUR, ktoré je porušiteľ práv\npovinný vyplatiť advokátke Mgr. PhDr. Zuzane Tománkovej Mikovej, PhD., MPH,\nna č. účtu\n\nvedeného v Tatra banka, a. s., do jedného mesiaca\n\npo právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,\nako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý\nje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,\nuznesenie sa nemusí odôvodniť.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\n\n10\n\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným\nzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd\nnezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným\nzásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ\nnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.\nIII. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nPodľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach\nustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá\nmedzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie\nmedzinárodné záväzky.\nPodľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným\nzhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.\nPodľa čl. 151a ods. 1 ústavy verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej\nrepubliky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva\na slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy\na ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore\ns právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže\npodieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto\n\n11\n\nosoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky\norgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.\nPodľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) verejný ochranca\npráv predkladá národnej rade každý rok v prvom štvrťroku správu o činnosti, v ktorej\nuvedie svoje poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb\na právnických osôb orgánmi verejnej správy a jeho návrhy a odporúčania na nápravu\nzistených nedostatkov.\nPodľa § 23 ods. 2 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv zverejní\nsprávu o činnosti podľa odseku 1 prostredníctvom internetu a dá k dispozícii na zverejnenie\ndo periodickej tlače a prípadne aj prostredníctvom ostatných informačných prostriedkov.\nPodľa § 23 ods. 3 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv\ninformuje o svojej činnosti a jej výsledkoch prostredníctvom internetu a ostatných\ninformačných prostriedkov.\nPodľa § 24 zákona o verejnom ochrancovi práv ak verejný ochranca práv zistí\nskutočnosti nasvedčujúce, že porušenie základného práva alebo slobody je závažné alebo sa\ntýka väčšieho počtu osôb, môže predložiť národnej rade mimoriadnu správu. Súčasťou\nmimoriadnej správy môže byť aj návrh, aby bola prerokovaná na najbližšej schôdzi\nnárodnej rady.\nPodľa § 25 zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv pri výkone\nsvojej pôsobnosti spolupracuje s príslušnými orgánmi verejnej správy a prokuratúry.\nVerejný ochranca práv môže spolupracovať aj s inými subjektmi pôsobiacimi v oblasti\nochrany práv a slobôd.\nÚstavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci.\n\n12\n\nTento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť\nvtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám\nfyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1\nprvá veta ústavy).\nÚstavnosť konaní pred orgánom verejnej moci sa vzťahuje aj na verejného ochrancu\npráv, t. j. predpokladá sa, že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle\na s využitím\n\nvšetkých\n\nzákonom\n\nvytvorených\n\nprostriedkov\n\nna\n\ndosiahnutie\n\núčelu\n\npredmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne poukazuje na objektivitu takého\npostupu orgánu verejnej moci (mutatis mutandis II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len\nobjektívnym postupom sa vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom\nuplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek\nobjektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované\nzákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne\naj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).\nTieto východiská je povinný dodržiavať verejný ochranca práv. Úlohou ústavného\nsúdu bolo preto posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá\nje z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.\nIII.\nVerejná ochrankyňa práv podľa § 24 zákona o verejnom ochrancovi predložila\nv januári 2017 národnej rade mimoriadnu správu o skutočnostiach nasvedčujúcich\nzávažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej\nochrany detí a sociálnej kurately neziskovej organizácie týkajúcej sa aj resocializačného\nstrediska\n\nzistených prieskumom Kancelárie verejného ochrancu práv\n\no dodržiavaní základných práv a slobôd detí okrem reedukácie aj v ďalších oblastiach\nsociálnoprávnej ochrany detí. Jeho účelom bolo najmä získanie poznatkov o tom, či v nich\nsystém sociálnoprávnej ochrany detí v súčasnom nastavení a pravidlách fungovania dokáže\ndeťom plnohodnotne zabezpečiť ochranu a dodržiavanie ich práv zaručených v Dohovore\n\n13\n\no právach dieťaťa a či v rámci svojho systémového nastavenia a fungovania predstavuje\naj garanciu ústavného práva dieťaťa na osobitnú ochranu.\nVerejná ochrankyňa práv zhrnula získané zistenia takto:\n«I. Podobne ako aj v prípade\n\n, aj v prípade detského domova\n\nprieskum odhalil nedostatky v kontrole tohto zariadenia, a to najmä s ohľadom na jej\nnezávislosť.\nNedostatok nezávislej kontroly vyplýva zo skutočnosti, že ak v detskom domove\nvykonáva kontrolu ústredie, toto opätovne kontroluje iba samo seba, pretože je to v prvom\nrade ústredie, ktoré podľa internej normy č.\n\nrozhoduje o tom, do ktorého\n\ndetského domova bude dieťa umiestnené. Je teda veľmi nepravdepodobné, že ústredie by pri\nkontrole dospelo k záveru, že dieťa umiestnilo do nevhodného zariadenia, a tým de facto\nskonštatovalo, že to bolo v prvom rade ústredie, ktoré pochybilo pri jeho určení.\nPodľa § 73 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej\nkuratele má ústredie kompetenciu detský domov kontrolovať. Avšak, pri výkone kontroly\nsa ústredie riadi iba zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších\npredpisov, ktorý neobsahuje žiaden bližší postup, ktorým by sa kontrola mala riadiť.\nÚstredie zároveň nedisponuje žiadnymi záväznými štandardami, na základe ktorých\nby pracovníci ústredia mohli objektívne a komplexne skontrolovať, či v zariadeniach,\nv ktorých sa vykonávajú opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately\nnedochádza k porušovania základných práv a slobôd detí. Kontrola preto prebieha podobne\nako aj v prípade resocializačných zariadení − iba kontrolou listinných dôkazov, t. j. spisov\ndetí, a kontrolou materiálnych podmienok v zariadení.\nKontrola zo strany MPSVR je aj v tomto prípade temer neexistujúca, lebo ak MPSVR\nnevidí splnenie podmienok na obligatórne zrušenie akreditácie ani v prípade\n\n,\n\nje zrejmé, že nebude uvažovať o zrušení akreditácie „iba“ pri porušení zákona.\nV čl. 25 Dohovoru o právach dieťaťa pritom štáty výslovne uznávajú právo dieťaťa,\nktoré zverili príslušné orgány do starostlivosti, ochrany alebo na liečenie telesného alebo\nduševného zdravia náhradnému zariadeniu, na pravidelné hodnotenie zaobchádzania\ns dieťaťom a všetkých ďalších okolností spojených s jeho umiestnením a v čl. 3 ods. 3\nDohovoru o právach dieťaťa sa štáty zaväzujú že zabezpečia, aby inštitúcie, služby\n\n14\n\na zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali normám stanoveným\nkompetentnými úradmi, zvlášť po stránke bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu\na kvalifikácie personálu, ako aj kompetentného dozoru.\nZ opísaného systému sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je však\nzrejmé, že neposkytuje žiadny rozumný argument, na ktorom by bolo možné postaviť záver,\nže je v najlepšom záujme dieťaťa.\nOkrem iných, vyplynuli z prieskumov aj tieto zistenia:\n1) Súdy, až na malé výnimky, neumožňujú dieťaťu byť priamo vypočuté v každom\nkonaní, ktoré sa ho týka.\n2) Súdy takmer vôbec nevykonávajú osobnú kontrolu v zariadeniach, do ktorých deti\numiestňujú.\n3) Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele tým, že umožňuje\nkumuláciu funkcií na strane zriaďovateľa detského domova, riaditeľa detského domova\na profesionálneho rodiča, otvára priestor na obchádzanie zmyslu a účelu tohto zákona, čo\nv kombinácii s nekompetentnou kontrolou oslabuje sociálnoprávnu ochranu práv detí.\n4) Pri určovaní zariadenia, do ktorého má byť dieťa umiestnené, je skôr\nzohľadňovaný záujem zariadenia, než najlepší záujem dieťaťa.\n5) Kontrolné orgány nevykonávajú riadne svoje kontrolné právomoci.\n6) Kontrolné orgány nemajú k vypracované žiadne záväzné štandardy, na základe\nktorých by vedeli akým spôsobom a čo je potrebné v zariadeniach kontrolovať.\nII.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, odporúčam národnej rade prijať nasledujúce\nopatrenia:\nA. zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak, aby\ndo resocializačného strediska mohli byť umiestnené deti až po riadnej diagnostike\na detoxikácii, a to aj v tom prípade, ak o umiestnení rozhoduje súd na základe\nneodkladného opatrenia alebo výchovného opatrenia,\nB. zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak, aby sa\nzvýšil počet povinných návštev v zariadeniach na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany\ndetí a sociálnej kurately a aby aspoň dve z týchto návštev boli povinne neohlásené,\n\n15\n\nC. zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak,\naby neumožňoval kumuláciu funkcií na strane zriaďovateľa detského domova, jeho riaditeľa\na profesionálneho rodiča,\nD. znížiť počet detí na jedného profesionálneho rodiča, resp. profesionálnu rodinu\nstanovený vyhláškou,\nE. zabezpečiť alternatívu k ústavnej starostlivosti, tak aby ústavná starostlivosť bola\nopatrením ultima ratio,\nF. zabezpečiť, aby v konaní, v rámci ktorého sa rozhoduje o umiestnení dieťaťa\ndo zariadenia na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, bol\nnázor dieťaťa vždy zohľadnený, a aby nutnosť a účelnosť umiestnenia dieťaťa do zariadenia\nna výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bola vždy preskúmaná\na potvrdená nezávislým odborníkom z oblasti detskej psychiatrie,\nG. zabezpečiť, aby úrady práce boli dostatočne vybavené po personálnej, odbornej\naj po materiálnej stránke tak, aby sociálni kurátori mohli vykonávať svoju prácu\nv najlepšom záujme dieťaťa,\nH. zabezpečiť, aby resocializačné strediská pracovali pod dohľadom odborného\ngaranta, ktorého odborné usmernenie k spôsobu činnosti, spôsobu výkonu opatrení, metódy,\ntechniky a postupu bude pre resocializačné stredisko záväzné,\nI. sprísniť požiadavky na počet, kvalifikáciu a vhodnosť odborného personálu\nv detských domovoch a v resocializačných strediskách, vhodnosť profesionálnych rodičov\na zabezpečiť pre nich systematické odborné vzdelávanie a pomoc pri výkone povolania,\nJ. vypracovať záväzné štandardy, ktoré budú jasne, zrozumiteľne a detailne určovať,\nakým spôsobom sa vykonáva kontrola v zariadeniach na výkon opatrení sociálnoprávnej\nochrany detí a sociálnej kurately,\nK. zabezpečiť vypracovanie záväzných štandardov pre prácu s deťmi v zariadeniach\nna výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,\nL. zabezpečiť nezávislú a kompetentnú kontrolu činnosti týkajúcej sa detí\nuskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami ako aj to, aby zo strany\nkontrolných orgánov nedochádzalo k bagatelizovaniu individuálnych sťažností,\nM. zabezpečiť, aby zariadenie, do ktorého je dieťa umiestnené, zodpovedalo\nčo najviac jeho individuálnym potrebám, rešpektovalo jeho rodinné väzby, predchádzajúce\n\n16\n\nštúdium, potenciálne schopnosti jeho ďalšieho fyzického, duševného, sociálneho\ni emocionálneho rozvoja,\nN. zabezpečiť štatistické sledovanie recidívy u maloletých, s cieľom zistiť,\nči resocializácia maloletých plní zákonom deklarovaný účel,\nO. čo najskôr vyvodiť dôsledky vo vzťahu k akreditácii\n\n, pretože existujú\n\ndôvodné obavy, že akreditovaným subjektom, jeho štatutárnymi zástupcami, zodpovednou\nosobou, alebo inými zamestnancami alebo spôsobom jeho činnosti, môže byť ohrozený život\na zdravie dieťaťa, alebo jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin.»\nÚlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či verejná ochrankyňa práv, spravujúc\nsa jej právomocou ustanovenou v ústave a podrobnejšie ustanovenou v zákone o verejnom\nochrancovi práv, predložením a prednesením mimoriadnej správy verejného ochrancu práv\no skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí\npostupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately 9. februára 2017\nv národnej rade mohla porušiť čl. 2 ods. 2 ústavy a základné práva sťažovateľky podľa\nčl. 19 ods. 1 a 3 ústavy.\nPodstatou sťažnosti sťažovateľky je dožadovanie sa\n\nposkytnutia\n\nochrany\n\njej dôstojnosti, cti, dobrej povesti a ochrany jej mena. Sťažovateľka totiž tvrdí, že verejná\nochrankyňa práv ako orgán verejnej moci tým, že predložila a predniesla v národnej rade\nsprávu „o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd\ndetí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately“ 9. februára 2017,\nzasiahla do jej základných práv garantovaných čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, zasiahla\ndo jej súkromia a podľa jej tvrdenia sa dostala do negatívnej pozície subjektu poskytujúceho\nslužby sociálnej kurately.\nÚstavný súd spravidla rozhoduje o veciach, v ktorých je pozícia sťažovateľov daná\núčastenstvom v konaniach a z tohto pohľadu väzba medzi jednotlivcom a orgánom verejnej\nmoci nespôsobuje problémy. Náročnejšie je štrukturovať, uchopiť prípady, kde je väzba\nmedzi jednotlivcom a verejnou mocou menej zreteľná, čo je situácia v prerokúvanej veci.\n\n17\n\nSťažovateľka sa cíti byť v predmetnej veci obeťou zásahu verejnej ochrankyne práv\nz dôvodu, že bola negatívne zmienená v správe verejnej ochrankyne práv a v diskusii\no citlivej spoločenskej téme. Daná situácia je však podľa názoru ústavného súdu stále\nvzdialená od bodu, kde by sa mohlo začať uvažovať, že vznikol mocenský tlak\nna sťažovateľku, na základe ktorého by sa mohla cítiť ohrozená ako nositeľka základných\npráv. Sťažnosť skôr odráža jej emočné znepokojenie, ktoré je nateraz príliš vzdialené vecnej\na právnej možnosti obhajovať sa.\nÚstavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že prerokovanie správy verejnej\nochrankyne práv neznamenali pre sťažovateľku bezprostredný a priamy zásah do jej právnej\npozície tak, aby bolo možné uvažovať, že je obeťou zásahu do svojich subjektívnych práv\niba prednesením správy.\nSťažovateľkina ústavnoprávna pozícia v predmetnej veci je teda minimálna, skôr\nteoretická. Je potrebné uviesť, že niečo iné je byť nositeľom práv vo všeobecnosti, z ľudskej\npodstaty a niečo iné je byť obeťou ich porušenia v konkrétnej veci. Podľa názoru ústavného\nsúdu sťažovateľka je nositeľkou označených práv, ale nie je obeťou ich porušenia.\nÚstavný súd považuje za potrebné poukázať na ústavné postavenie, funkcie,\nprávomoc a pôsobnosť verejného ochrancu práv. Ústava „definuje“ verejného ochrancu\npráv ako nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným\nzákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred\norgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie\nalebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch\nsa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich\nv orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických\nosôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi\npráv potrebnú súčinnosť. Vzhľadom na uvedené by postup verejného ochrancu práv\npotenciálne bolo možné označiť za protiústavný v zásade len vtedy, ak by sa uplatňoval\nspôsobom, metódami a právnymi formami, ktoré sú ústavou a zákonom zverené\ndo výhradnej právomoci iných orgánov verejnej moci, a predovšetkým vtedy, ak by zjavne\n\n18\n\nprekročil ústavou mu vymedzené právomoci. V prípade prednesenia správy verejnou\nochrankyňou práv v národnej rade za ústavou a zákonom ustanovených pravidiel, porušenie\nktorých ústavný súd nezistil, o takúto situáciu nešlo. Vychádzajúc z právomoci verejného\nochrancu práv, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za a priori protiústavné\npredloženie a prednesenie správy na schôdzi národnej rady, ktorej predmetom by mali byť\ninformácie získané pri výkone jeho právomoci.\nÚstavný súd pripúšťa, že prednesenie správy, ktorej obsah vyvolal diskusiu\nv národnej rade, mohlo vzbudiť u sťažovateľky nevôľu a prípadne vyvolať aj isté obavy.\nPodľa názoru ústavného súdu však neexistuje (priama) väzba medzi postavením\nsťažovateľky a ujmou, ktorú mala podľa jej tvrdenia utrpieť porušením ňou\nidentifikovaných práv verejnou ochrankyňou práv prednesením správy v národnej rade,\nsťažovateľka teda nie je obeťou porušenia ústavy verejnou ochrankyňou práv (porovnaj\ndoktrínu ústavného súdu k zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti a k ne/oprávnenosti osoby\na doktrínu Európskeho súdu pre ľudské práva k podmienke prípustnosti „victim\nof violation“).\nVychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. augusta 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["porušovanie Ústavy", "orgán-verejnej moci", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 60/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 2204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21500ece-b426-4d6e-8321-14a173281d0c"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 143/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-05", "citacie_n": 1175, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ae817d4-f096-45df-88b8-4342e2971727"}, {"guid": "ussr:fb2204aa-9ade-423c-85bb-7a3aa7273786", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 9/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 9/00 z 27. 4. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-04-27", "citacie_n": 523, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.9.2000.1"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}