{"guid": "ussr:a79c4654-f523-4b68-b5a0-f8f7d225df9b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 517/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 517/2017 z 3. 8. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. augusta 2017, sp. zn. II. ÚS 517/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-08-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "nazov": "čl. 26 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "nazov": "čl. 26 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-3", "nazov": "čl. 26 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-4", "nazov": "čl. 26 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-26.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-26"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "nazov": "čl. 10 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "nazov": "čl. 10 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 26 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 10 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-26", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-10", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a79c4654-f523-4b68-b5a0-f8f7d225df9b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.517.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 517/2017-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou\nBugala – Ďurček, s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Peter Ďurček, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 až 4\na čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 28/2014 z 24. februára 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., o d m i e t a ako zjavne\nneopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2016\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej\n\nlen „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,\nMiletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Peter Ďurček, ktorou namieta\nporušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1 až 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 28/2014\nz 24. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka namieta (podľa jej\ntvrdenia) ústavne neprípustnú aplikáciu § 4 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 3 a § 64 ods. 2\nzákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) zo strany\nnajvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v podstate ustálil, že\nza «opakované porušenie povinnosti (§ 20 ods. 3 zákona o vysielaní) sa považuje akékoľvek\nnesprávne zohľadnenie hodnotiacich kritérií uvedených vo vyhláške č. 589/2007 Z. z.\no Jednotnom systéme označovania („vyhláška JSO“) v znení účinnom v čase vydania\nrozhodnutia Rady a preto aj napriek zmenám jednotlivých hodnotiacich kritérií uvedených\nv JSO neumožňuje Rade upozorniť sťažovateľku na porušenie zákona, ale je Rada zo\nzákona povinná uložiť sťažovateľke pokutu.».\nSťažovateľka argumentuje, že povinnosť správne uplatňovať Jednotný systém\noznačovania (ďalej len „JSO“) vyplývajúca z § 20 ods. 3 zákona o vysielaní je značne\nvágna, pričom jej reálny obsah určuje až vyhláška Ministerstva kultúry Slovenskej\nrepubliky č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme\noznačovania\n\naudiovizuálnych\n\ndiel,\n\nzvukových\n\nzáznamov\n\numeleckých\n\nvýkonov,\n\nmultimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby (ďalej len\n„vyhláška“), a konanie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) pri kontrole jej\nsprávneho uplatňovania.\nSťažovateľka argumentuje, že „Vo vyhláške JSO je uvedených množstvo\nhodnotiacich kritérií pre správne uplatňovanie JSO zo strany povinnej osoby a aj tieto\n\n2\n\nkritériá uvedené v JSO sú vo svojej podstate vágnymi pojmami. Zákonodarca zabezpečil\npredvídateľnosť predmetných právnych noriem a pojmov v ust. § 64 ods. 2 Zákona\no vysielaní, ktorým vlastne umožňuje povinným subjektom pre konkrétny prípad\na pre budúcnosť v obdobných prípadoch správne uplatňovať konkrétne kritéria JSO\nna základe predchádzajúceho upozornenia Rady o porušení zákona a to tým, že v ust. § 64\nods. 2 Zákona o vysielaní Rade zakazuje uložiť povinnému subjektu pokutu, ak nebol\npredtým Radou opakovane písomné upozornený na porušenie povinnosti. Z vyššie\nuvedeného je potom logické a správne, že v prípade, ak by sa hodnotiace kritéria zmenili\nvo vyhláške JSO, a následne by sa povinná osoba dopustila nesprávneho uplatnenia JSO\npodľa nových alebo zmenených hodnotiacich kritérií a intenzita takéhoto porušenia by\nnebola značná, je Rada povinná povinný subjekt (sťažovateľku) upozorniť na nesprávne\nuplatnenie JSO a uviesť ktoré kritérium bolo nesprávne uplatnené a nie mu hneď uložiť\npokutu s odvolaním sa na to, že povinný subjekt sa už v minulosti dopustil nesprávneho\nuplatnenia iných hodnotiacich kritérií a na to bol v minulosti upozornený.“.\nSťažovateľka tvrdí, že povinnosťou rady nie je len automaticky ukladať pokuty, ale\naj povinnosť pomáhať a poučovať povinné subjekty pred porušením zákona. V tejto\nsúvislosti namieta, že v prípade zmeny právneho poriadku „(kritériá vo vyhláške JSO) je\nnajskôr povinná pristúpiť, ak je to možné, k miernejším prostriedkom na dodržiavanie\nprávneho poriadku. Iná aplikácia predmetných ustanovení by spôsobovala, že sťažovateľka\na ani iní vysielatelia sa nemajú ako dozvedieť, kedy sa dopúšťajú nesprávneho uplatnenia\nkonkrétneho hodnotiaceho kritéria JSO a kedy nie. V konkrétnom prípade bola sťažovateľka\nvlastne sankcionovaná pokutou už hneď za prvé nesprávne uplatnenie nových a zmenených\nhodnotiacich kritérií uvedených vo vyhláške JSO, konkrétne § 1 ods. 2 písm. a), písm. f)\na písm. g) vyhlášky JSO.“.\nPodľa sťažovateľky rigidná aplikácia § 4 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 3 a § 64 ods. 2\nzákona o vysielaní najvyšším súdom spôsobuje značnú obsolétnosť upozornenia\nna porušenie zákona podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a spôsobuje\nnepredvídateľnosť predmetných ustanovení, čím zasahuje ústavne neproporcionálnym\nspôsobom do jej základného práva na slobodu prejavu a práva na spravodlivé súdne\n\n3\n\nkonanie, keďže takáto aplikácia nespĺňa kritérium legality a proporcionality v užšom slova\nzmysle.\nPodľa sťažovateľky pojem „porušila povinnosť“ vyplývajúci z § 64 ods. 2 zákona\no vysielaní vytvára v konkrétnom prípade legitímny priestor pre viacero výkladov.\nPodľa prvého výkladu sa porušením povinnosti rozumie iba porušenie konkrétneho\nzákonného ustanovenia (§ 20 ods. 3 zákona o vysielaní) bez ohľadu na konkrétne nesprávne\nuplatnené hodnotiace kritérium uvedené vo vyhláške. Podľa druhého výkladu sa porušením\npovinnosti rozumie porušenie § 20 ods. 3 zákona o vysielaní v spojení s konkrétnym\nnesprávne uplatneným hodnotiacim kritériom uvedeným vo vyhláške.\nPrvý výklad, ktorý uplatnil vo veci sťažovateľky aj najvyšší súd spoločne s radou,\nje podľa jej názoru v rozpore s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a predstavuje tak\nústavne neprimeraný zásah do slobody prejavu sťažovateľky, ako aj jej práva na spravodlivé\nsúdne konanie, keďže nezohľadňuje v rozpore s ústavne konformným výkladom právnych\npredpisov zásadu „v pochybnostiach miernejšie“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví, že napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 až 4, čl. 46\nods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná\nsťažovateľke úhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní\npred ústavným súdom.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n4\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd\nnavrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,\nkeď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej\nmoci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať\nsťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,\nIII. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita\n\n5\n\nnamietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu\nverejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,\nm. m. IV. ÚS 62/08).\nSťažovateľka predostiera argumentáciu, ktorou spochybňuje napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie rady č. RP/69/2014 z 18. novembra\n2014 (ďalej len „rozhodnutie rady z 18. novembra 2014“). Rada svojím rozhodnutím\nz 18. novembra 2014 konštatovala, že sťažovateľka porušila povinnosť vyplývajúcu z § 20\nods. 3 zákona o vysielaní tým, že 11. mája 2014 v čase od 14.52 h odvysielala v rámci\ntelevíznej programovej služby JOJ PLUS program „Srdečný pozdrav ze zeměkoule“, ktorý\noznačila ako program nevhodný pre maloletých divákov do 7 rokov a ktorý obsahoval\nscény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá «„vulgárne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na jeho\nkontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu jeho spracovania alebo zobrazenia\na vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno\npovažovať za primerané vekovej skupine maloletých od 15 rokov“, „zobrazenie milostných\nscén bez zobrazenia nahoty, ktoré sú súčasťou dejovej línie“, „expresívne vyjadrovanie,\nktoré vzhľadom na jeho kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu jeho\nspracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne\nposolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých\nod 12 rokov“ a ktoré s prihliadnutím na § 1 ods. 5 Jednotného systému označovania...\npodmieňujú jeho klasifikáciu ako nevhodného pre maloletých divákov do 12 rokov,\nčím účastník konania jeho klasifikovaním ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých\ndo 7 rokov nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania.».\nRada v rozhodnutí z 18. novembra 2014 zároveň sťažovateľke uložila v súlade s § 64\nods. 1 písm. d) zákona o vysielaní pokutu určenú v súlade s § 67 ods. 3 písm. c) zákona\no vysielaní vo výške 663 €.\n\n6\n\nSťažovateľka namieta ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu\nna základe argumentácie, podľa ktorej najvyšší súd aplikoval príslušne ustanovenia zákona\no vysielaní rigidne a navyše tým spôsobil „značnú“ obsolétnosť upozornenia na porušenie\npovinnosti ustanoveného v § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní.\nII.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že\nformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv neexistujú zásadné odlišnosti, čo umožňuje preskúmať ich namietané\nporušenie spoločne (m. m. IV. ÚS 195/07).\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\n\n7\n\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51\nústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého\nna to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať\nzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných\nzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal\nústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne\nsúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\nÚstavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).\nNapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo preskúmané rozhodnutie rady\nz 18. novembra 2014 v režime konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov v súlade s v tom čase platným a účinným § 250l a nasl. Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“).\n\n8\n\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že účelom správneho súdnictva\nje preskúmanie zákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy, v rámci ktorého\nmusí mať správny súd vždy na zreteli ochranu subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej\nsprávy. Preto v zásade nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom\nsúdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej\nsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej\nsféry navrhovateľa. Aj preto účelom ústavného prieskumu rozhodnutí správnych súdov\nústavným súdom nie je primárne náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná\nochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná\nspráva v jednotlivom prípade vykonávaná (m. m. III. ÚS 502/2015).\nNevyhnutne súvisiacim a relevantným aspektom pre posudzovanú vec je aj\nvšeobecná zásada ovládajúca konanie súdu v správnom súdnictve, a to je povinnosť\nprieskumu žalovaného správneho rozhodnutia len v rozsahu a z dôvodov vymedzených\nv žalobe, resp. v opravnom prostriedku (§ 250l ods. 2 v spojení s § 250j ods. 1 a 2 OSP).\nSťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu rady z 18. novembra 2014 namietala, že\nrada rozhodla bez toho, aby vydaniu rozhodnutia predchádzalo jej upozornenie\nna opakované porušenie povinnosti v súlade s § 64 ods. 2 zákona o vysielaní. V tomto\nkontexte ďalej argumentovala, že radou identifikované predchádzajúce rozhodnutia\no uložení sankcií sťažovateľke sa musia na to, aby splnili úlohu „upozorňujúceho\nrozhodnutia“,\n\nv podstatných\n\nčrtách\n\nzhodovať\n\ns obsahovým\n\nvymedzením\n\nkonania\n\nvysielateľa. Obsahová zhoda sa však podľa sťažovateľky nemôže obmedziť len\nna identifikáciu zhodného ustanovenia právneho predpisu, ktoré bolo (malo byť) porušené.\nÚlohou ústavného súdu bolo napadnutý rozsudok najvyššieho súdu preskúmať\na zistiť, či sa najvyšší súd s námietkou sťažovateľky uplatnenou v opravnom prostriedku\nvysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, predovšetkým v kontexte sťažovateľkou\nnamietanej rigidnej aplikácie príslušných ustanovení zákona o vysielaní, ktoré podľa nej\nspôsobujú „značnú“ obsolétnosť upozornenia na porušenie povinnosti.\n\n9\n\nPodľa § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa\nodseku 1 písm. d) (pokutu) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie,\nposkytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo\nfyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane\nporušila povinnosť.\nV súlade s § 20 ods. 3 zákona o vysielaní na základe klasifikácie programov\npodľa vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť\na uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu.\nPodľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní za porušenie povinnosti uloženej týmto\nzákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá pokutu.\nV napadnutom rozsudku sa najvyšší súd nestotožnil s argumentáciou sťažovateľky\no tom, že predchádzajúce upozornenie na porušenie zákona musí byť vydané v súvislosti\ns konaním, ktoré je v podstatných črtách zhodné. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku\nďalej zdôraznil, že podstatným pre uloženie sankcie (pokuty) v zmysle § 64 ods. 2 zákona\no vysielaní je opätovné porušenie rovnakej povinnosti vymedzenej v skutkovej podstate\nsprávneho deliktu, ktorá je upravená v konkrétnom ustanovení zákona (v konkrétnej veci\nsťažovateľky išlo o povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona o vysielaní), pričom spôsob,\nakým dôjde k porušeniu rovnakej povinnosti, nie je kľúčovým, keďže vysielateľ sa môže\ndopustiť porušenia identickej povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona o vysielaní\nv každom ďalšom prípade iným spôsobom, ktorý sa mení v závislosti od skutkových\nokolností toho-ktorého prípadu.\nNajvyšší súd ďalej po zdôraznení, že je vylúčené, aby sa vysielateľ dopustil\nporušenia povinnosti v dvoch rôznych prípadoch identickým spôsobom, uzavrel, že\nsťažovateľka\n\nopätovne\n\nporušila\n\ntú\n\nistú\n\npovinnosť,\n\nhoci\n\niným\n\nspôsobom\n\nako\n\nv predchádzajúcich správnych konaniach, pričom vo veci porušenia § 20 ods. 3 zákona\no vysielaní jej predchádzajúcimi rozhodnutiami rady už boli uložené sankcie.\n\n10\n\nV napadnutom rozsudku najvyšší súd v konkrétnostiach zvýraznil, že z § 64 ods. 2\nzákona o vysielaní vyplýva, že „podstatným pre uloženie sankcie je opätovné porušenie\nrovnakej povinnosti, t. j. skutkovej podstaty správneho deliktu, ktorá je v súlade so zásadou\nlegality obmedzenia slobody prejavu navrhovateľa upravená v konkrétnom ustanovení\nzákona, v tomto prípade § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., a nie v JSO ako\npodzákonného právneho predpisu. Spôsob akým dôjde k porušeniu rovnakej povinnosti nie\nje kľúčovým, nakoľko vysielateľ sa môže dopustiť porušenia identickej povinnosti\nustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. v každom ďalšom prípade iným\nspôsobom, ktorý sa mení v závislosti od konfigurácie skutkových okolností toho-ktorého\nprípadu. Z uvedeného je rovnako zrejmé, že prípadná úprava klasifikačných kritérií JSO\nako uvádza navrhovateľka nemá vplyv na znenie zákonnej povinnosti, ktorá neprešla\nvýraznejšou zmenou. S prihliadnutím na znenie ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000\nZ. z., ako aj konštantnú judikatúru NS SR sú však úpravy znenia JSO bez bližšej relevancie\nvo vzťahu k obligatórnej povinnosti Rady uložiť vysielateľovi pokutu v prípade\nopakovaného porušenia povinnosti stanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.\nUstanovenie § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. pre uloženie pokuty nepredpokladá\nopakované porušenie stanovenej povinnosti rovnakým, prípade obdobným spôsobom. Ako\ndôvod uloženia pokuty predpokladá len opakované porušenie povinnosti, za ktoré už bolo\nuložené písomne upozornenie na porušenie zákona. Preto je tiež zrejmá absurdnosť a\nnepodloženosť námietky navrhovateľky (absencia predchádzajúceho upozornenia na\nporušenie zákona v súvislosti s použitím konkrétnych vulgarizmov) zákonom, práve naopak\nuvedená požiadavka navrhovateľky je v zjavnom rozpore s kogentným ustanovením § 64\nods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. upravujúcim povinnosť uložiť vysielateľovi sankciu vo forme\npokuty v prípade opakovaného porušenia povinnosti aj napriek písomného upozorneniu\nrady. Akceptovaním názoru navrhovateľky by mohol vysielať akékoľvek vulgarizmy\na za tieto by mohol byť sankcionovaný pokutou až potom, keby ho odporkyňa na\nodvysielané konkrétne vulgárne slovo najprv upozornila.“.\nS prihliadnutím na citovanú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný\nsúd konštatuje, že jeho odôvodnenie považuje za ústavne udržateľné. Ak zákon o vysielaní\n„hovorí“ o porušení povinnosti, má tým podľa názoru ústavného súdu zreteľne na mysli aj\n\n11\n\nporušenie povinnosti uloženej týmto zákonom (uvádzacia veta k § 64 ods. 1), teda aj\nporušenie povinnosti podľa § 20 ods. 3 (§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní v znení účinnom\ndo 31. decembra 2013).\nSkutková podstata porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 3 zákona o vysielaní je\nformulovaná širšie v porovnaní s predstavami (očakávaním) sťažovateľky. Jej\npredchádzajúce porušenia tejto povinnosti (vymenované v rozhodnutí rady) spočívali\nv uplatňovaní jednotného systému označenia v rozpore s osobitným predpisom. Objektívna\nstránka skutkovej podstaty podľa § 64 ods. 1 ani podľa § 64 ods. 2 prvej vety zákona\no vysielaní v sebe neinkorporuje spôsob (skutkový dej), akým musí dôjsť k uplatňovaniu\njednotného systému označovania v rozpore s osobitným predpisom. Sťažovateľkina\nargumentácia však „volá“ práve po takomto prístupe, no bez náležitého základu v právnom\npredpise. Z uvedeného dôvodu je preto ústavne akceptovateľný postoj najvyššieho súdu,\nktorý za rozhodujúcu pre aplikáciu § 64 ods. 2 prvej vety zákona o vysielaní považoval\nidentitu povinnosti, nie identitu skutku (m. m. III. ÚS 652/2016).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že argumentácia sťažovateľky by\npo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nebola spôsobilá na to, aby ústavný súd\nreálne mohol dospieť k záveru o porušení ňou označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, a preto túto časť\nsťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 až 4\nústavy a práv zaručených čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom\nnajvyššieho súdu\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,\ntlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať\n\n12\n\nidey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu\nkonaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.\nPodmienky ustanoví zákon.\nV súlade s čl. 26 ods. 3 ústavy cenzúra sa zakazuje.\nPodľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\nna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného\nzdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa\nslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice...\nPodľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj\nzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo\nsankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti\nv záujme\n\nnárodnej\n\nbezpečnosti,\n\núzemnej\n\ncelistvosti,\n\npredchádzania\n\nnepokojom\n\na zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nSťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 26 ods. 1\naž 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru v priamej príčinnej súvislosti\ns namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Za týchto\nokolností ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej základných\npráv zaručených v čl. 26 ods. 1 až 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.\n\n13\n\nZ uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. augusta 2017\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne súdnictvo-rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov", "pokuta", "rozhlasové a televízne vysielanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6c126b95-7b29-421e-862b-d98c3dc03d29", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.652.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 652/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 652/2016 z 4. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.652.2016.1"}, {"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d153788a-fff8-4b47-a393-5492be387998", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 52/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 52/2018 z 25. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.52.2018.1"}]}