{"guid": "ussr:49a0ed0b-9b81-4faf-a67a-e45370ff1048", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 519/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 519/2017 z 3. 8. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 3. augusta 2017, sp. zn. II. ÚS 519/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-08-03", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/49a0ed0b-9b81-4faf-a67a-e45370ff1048", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.519.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 519/2017-21\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Círovou,\n\nNa Rybníčku 332, Mochov, Česká republika, ktorou namieta porušenie základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5 MCdo 1/2015 z 10. mája 2016 a základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd výrokom II rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11 Co 122/2013\nz 26. augusta 2014, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016\ndoručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Zuzanou Círovou, Na Rybníčku 332, Mochov,\nČeská republika, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa\nčl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n5 MCdo 1/2015 z 10. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny výrokom II rozsudku\nKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 122/2013 z 26. augusta\n2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom\nkonania vedeného Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.\n8 C 11/2013 v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobca domáhal\nzaplatenia sumy 2 743,42 € s príslušenstvom z titulu odmeny za poskytnuté právne služby.\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 11/2013 z 28. júna 2013 (ďalej len „rozsudok z 28. júna\n2013“) žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania.\nO odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 28. júna 2013 rozhodol krajský súd\nnapadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí\nžaloby potvrdil ako vecne správny a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak,\nže sťažovateľovi náhradu nepriznal (výrok II napadnutého rozsudku krajského súdu).\nSťažovateľ uvádza, že na účely zrušenia nezákonného rozhodnutia podal\n3. novembra 2014 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\n\n2\n\nprokurátor“) podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a podanie mimoriadneho\ndovolania. Generálny prokurátor na základe podnetu sťažovateľa 12. februára 2015 podal\nnajvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho\nsúdu odmietnuté ako procesne neprípustné.\nPodľa sťažovateľa nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu\nvo výroku II o náhrade trov konania „je založená pochybením Krajského súdu pri stanovení\nkonca procesnej lehoty podľa § 151 OSP, keď v odôvodnení rozhodnutia Krajský súd\nvychádzal správne zo skutočnosti začiatku behu procesnej lehoty určenej dňom vyhlásenia\nrozsudku dňa 28. 6. 2013 (tento deň pripadol na piatok) a nesprávne v hrubom rozpore\ns hmotným právom určil koniec lehoty dňom 1. 7. 2013 (tento deň pripadol na pondelok).\nNa základe tohto pochybenia nesprávne uzavrel, že vyčíslenie trov konania dané na poštu\ndňa 3. 7. 2013 bolo po uplynutí procesnej lehoty, ktorej koniec by za dodržania pravidiel\npočítania lehôt pripadol skutočne až na stredu 3. 7. 2013 a teda deň, keď sťažovateľ učinil\núkon k splneniu podmienky priznania náhrady trov konania v súlade s úst. § 151 odst. 1\nOSP.\n• predstavuje i nedostatok odôvodnenia, prečo Krajský súd v Prešove učinil iný záver\no dodržaní lehoty danej úst. § 151 odst. 1 OSP než Okresný súd v Prešove, ktorý túto otázku\nvyriešil s opačným výsledkom na základe identických skutkových zistení a dôkazov.\n• spočíva i v tom, že Krajský súd v rámci rozhodnutia o nepriazní trov konania\nzároveň v rozpore so svojou povinnosťou podľa § 151 odst. 2 OSP nepriznal sťažovateľovi\nani iné trovy konania, ktoré vyplývali zo spisu a ich priznanie úspešnému účastníkovi\nnepodlieha v takom prípade dodržaniu lehoty podľa § 151 odst. 1 OSP. Takými trovami\nkonania, ktoré vyplývali zo spisu, bol minimálne zaplatený súdny poplatok za podaný odpor\nv sume 164,50 EUR.\n• je daná absenciou odôvodnenia rozhodnutia o nepriznaní náhrady iných trov\nkonania vyplývajúcich zo spisu podľa predchádzajúceho odstavca.“.\nSťažovateľ na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že otázka náhrady trov\nkonania v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu nadobudla ústavno-právny charakter.\nKrajský súd výrokom II napadnutého rozsudku nerešpektoval podľa sťažovateľa kogentnú\n\n3\n\nnormu „jednoduchého“ práva a v rozpore s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny\nproces uplatnil svojvôľu.\nOdôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne\ndovolanie vo veci sťažovateľa odmietnuté ako procesne neprípustné pre nevyužitie\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, považuje sťažovateľ za nedostatočné\na nepreskúmateľné. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že v čase, keď generálnemu prokurátorovi\npodával\n\npodnet\n\nna\n\npodanie\n\nmimoriadneho\n\ndovolania,\n\nzjednocujúce\n\nstanovisko\n\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015 (ďalej\nlen „zjednocujúce stanovisko“) nebolo prijaté, a preto sa sťažovateľ riadil príslušnými\nustanoveniami v tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku (ďalej\naj „OSP“), z ktorých vyplývala neprípustnosť dovolania.\nSťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd mu písomnosti vrátane vyjadrenia žalobcu\nk mimoriadnemu dovolaniu nedoručoval na adresu, na ktorej sa v Českej republike zdržuje.\nV dôsledku uvedeného nemohol včas reagovať na vyjadrenie žalobcu, z ktorého najvyšší\nsúd primárne vychádzal.\nPodaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2016 sťažovateľ svoju sťažnosť\ndoplnil, pričom predovšetkým k otázke posúdenia včasnosti podanej sťažnosti aj proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu poukázal na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.\nII. ÚS 218/2016, ktoré podľa jeho názoru odôvodňuje právomoc ústavného súdu konať\nvo veci preskúmania rozhodnutia odvolacieho súdu.\nSťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume\n3 000 € a úhrady trov konania v sume 454,74 €.\nPodaním doručeným ústavnému súdu 24. januára 2017 sťažovateľ poukázal na nález\nústavného súdu sp. zn. III. ÚS 51/2016 zo 7. júla 2016, ktorého základom je riešenie právnej\notázky prípustnosti mimoriadneho dovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania všetkých\n\n4\n\nopravných prostriedkov, a to v súvislosti so skúmaním (ne)prípustnosti dovolania. Ústavný\nsúd v citovanom rozhodnutí v zhode s názorom sťažovateľa „vychádzal pri posudzovaní\notázky prípustnosti dovolania z teraz už väčšinového názoru senátov ústavného súdu, podľa\nktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,\nnedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu\nkonania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 MCdo 1/2015 vydaným dňa\n10. mája 2016 bolo porušené základné právo\n\n... podľa čl. 46\n\nodst. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd\na podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 11 Co/122/2013-136 z dňa 26. augusta\n2014 vo výroku uvedenom v druhom odseku tohto rozsudku bolo porušené základné právo\n... podľa čl. 46 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36\nodst. 1 Listiny základných práva slobôd.\n3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 MCdo 1/2015 vydané dňa\n10. mája 2016 ako aj rozsudok Krajského súdu č. k. 11 Co/122/2013-136 z dňa 26. augusta\n2014 vo výroku v druhom odseku sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove\nna ďalšie konanie.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n5\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nV rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na\nskutočnosť, že v odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľ okrem základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 13 dohovoru namieta\naj porušenie práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový\nprotokol“).\nV nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 4 zákona ústavnom\nsúde, v zmysle ktorého je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený\nkvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto môže sťažnosť predbežne\nprerokovať len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia\nsa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite. Tvrdenia o porušení iných práv\n(práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu), ktoré sú obsiahnuté\nv odôvodnení sťažnosti, t. j. mimo jej petitu, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou\n\n6\n\njudikatúrou považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04,\nII. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). Vzhľadom na uvedené ústavný súd predmet konania vo veci\nsťažnosti ustálil tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.\nII.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36\nods. 1 listiny a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil\nna posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž\nvyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,\nči táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.\nZa zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\ntiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nSťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\ngarantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na účinný právny\nprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať\nzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n7\n\nV súlade s čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom\nboli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,\naj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nÚlohou ústavného súdu je posúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36\nods. 1 listiny. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nedostatočne\nodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže najvyšší súd sa nezaoberal zákonnými podmienkami\nprípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Okrem uvedeného namieta\naj procesné pochybenie najvyššieho súdu, ktoré malo spočívať v nedoručovaní vyjadrenia\ndruhého účastníka konania k mimoriadnemu dovolaniu sťažovateľovi. Sťažovateľ nesúhlasí\ns kľúčovým právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, podľa\nktorého každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní je spôsobilé otvoriť priestor\npre posúdenie správnosti niektorých aspektov postupu vo veci konajúceho všeobecného\nsúdu.\nNapadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie smerujúce\nproti napadnutému rozsudku krajského súdu (výrok II) odmietnuté ako procesne neprípustné\nv súlade s v tom čase platným a účinným § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218\nods. 1 písm. c) OSP na podklade zistenia, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu (výrok II) dovolanie.\nV súvislosti s otázkou posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania ústavný súd\nzdôrazňuje, že ide primárne o otázku zákonnosti, pričom jej riešenie nemôže samo osebe\nviesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).\nV nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju\nkonštantnú judikatúru, v rámci ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať\na posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým\n\n8\n\nprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nÚstavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.\nOdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgiadis v. Grécko, rozsudok\nz 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93, bod 42).\nV napadnutom uznesení najvyšší súd poukázal na zjednocujúce stanovisko\nobčianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, podľa\nktorého „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka\nje v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne\nvyužil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,\n\n9\n\nktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto\nmožnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“.\nV nadväznosti na citované stanovisko najvyšší súd v prerokúvanej veci zdôraznil,\nže jeho podstatou je rešpektovanie zásady, podľa ktorej „je na účastníkovi, ktorý\nje nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi\nprocesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo,\nvyužil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu\nposkytuje Občiansky súdny poriadok. Pravidlo postupného vyčerpania opravných\nprostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje\nvyužiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu\nnápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby – až po najvyššiu\núroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktorú sú čo aj len\npotenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.\nOsobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného\nprostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné\nprostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom\nprostriedku. ... mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie\nmimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods.\n1 a 2 O. s. p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od\núčastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol\npasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné\nprostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho\nkonania nevyužil sám možnosť napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym\nopravným prostriedkom (odvolaním alebo odporom), je mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne neprípustné. Obdobne je\nprocesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník\nkonania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.“.\n\n10\n\nNa podklade zistenia, podľa ktorého sťažovateľ v prerokúvanej veci dovolanie proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu (výroku II napadnutého rozsudku krajského súdu) nepodal,\nnajvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nodmietol ako procesne neprípustné.\nZ obsahu sťažnosti možno vyvodiť postoj sťažovateľa, ktorý nesúhlasí so záverom\nnajvyššieho súdu prezentovaným v napadnutom uznesení a tvrdí, že podmienky\nna meritórne preskúmanie mimoriadneho dovolania boli dané. Z tohto postoja možno\nzároveň vyvodiť nesúhlas sťažovateľa s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého\nje podmienkou procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym\nprokurátorom aktívne využitie mimoriadneho opravného prostriedku ‒ dovolania zo strany\nnespokojného účastníka konania.\nV judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, že mimoriadne dovolanie\npredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho\nprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,\nktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť\nsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne\ndovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;\njedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy\npochybení\n\nvytýkaných\n\nv\n\nmimoriadnom\n\ndovolaní.\n\nRešpektovanie\n\ntýchto\n\nkritérií\n\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva\nna súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami\nzaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).\nReštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právnej\nistoty, ktorý je integrálnou súčasťou generálneho princípu právneho štátu. Zákonným\nnaplnením princípu právneho štátu v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych\nrozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako reštriktívny prístup\nk mimoriadnemu dovolaniu súvisí aj s princípom rovnosti, keďže intervenciou tretej osoby\n(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníka\nspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti\n\n11\n\na bezrozpornosti právneho poriadku súvisí aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného\núčastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus\n(„čo je v hre“) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania\npodávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy\nnevyplýva (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť jeho kritický postoj k mimoriadnym\nopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde\nk podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu\nrozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP\nje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím\nvnútroštátneho súdu len vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,\nktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu. Podľa judikatúry ESĽP\nvšak za takúto vadu (exces) nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania\nexistujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania\nprincípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto\nprincípu je určené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie\nkonečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie\nprípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto\nmal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii rozhodnutia iba na účely nápravy\nfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99,\nbod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením\nprípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou\nzrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť\nč. 20887/03, bod 29).\nJudikatúra ústavného súdu i všeobecných súdov k otázke prípustnosti mimoriadneho\ndovolania podávaného generálnym prokurátorom sa plynutím času menila (aj pod vplyvom\njudikatúry ESĽP) a premietla sa do tendencie prehlbovania reštriktívneho prístupu súdnych\norgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať mimoriadne dovolanie. Európsky\n\n12\n\nsúd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných súdnych\nrozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je takýto\nzásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.\nMimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in\ndisguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je\ndôvodom na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam,\nkde je to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu. (Sutyazhnik\nproti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, bod 33).\nEurópsky súd pre ľudské práva vo veci Bulgakova proti Rusku (rozsudok\nz 18. januára 2007, sťažnosť č. 69524/01, bod 34) uviedol: «... Dohovor zásadne umožňuje\n„znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové\nskutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy\nhrubých (veľkých) pochybení súdu... a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate\nodvolanie.» Aj rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike\n(DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah\nprincípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka\nzáväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli\nnapadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho\ndovolania (I. ÚS 117/2016).\nÚstavný súd prijal 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 zjednocujúce\nstanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola\nnastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1\nÚstavy\n\nSlovenskej\n\nako mimoriadneho\n\nrepubliky,\nopravného\n\nako\n\ni\n\nvýnimočnosť\n\nmimoriadneho\n\nprostriedku\n\npodávaného\n\ngenerálnym\n\ndovolania\n\nprokurátorom\n\nSlovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky\nvyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných\nprostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť\nna ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“\n\n13\n\nNásledne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal\n20. októbra 2015 už citované zovšeobecňujúce stanovisko.\nKľúčový dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe\nktorého bolo vo veci sťažovateľa odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym\nprokurátorom, spočíva na tom, že sťažovateľ predtým, ako v jeho veci generálny prokurátor\npodal mimoriadne dovolanie, sám mohol a mal podať mimoriadny opravný prostriedok\n(dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne\nspôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v jeho veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil,\nani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto\nochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine\nOSP).\nPodľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené\nzávermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade\npovažovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom\ngenerálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.\nNajvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľovi prijaté stanovisko,\nktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal\nv určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním\na uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne\novplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura\nscripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv\nje neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca do podania mimoriadneho\ndovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e\naž § 243j OSP.\nPreskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd\nkonal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným\n\n14\n\nspôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom\nlegitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí\nmimoriadneho opravného prostriedku náležite odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP,\nčím zodpovedal právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej\nochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho závery nemožno považovať\nza arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.\nSkutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa,\nešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (podobne napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07,\nI. ÚS 232/08).\nV zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (k tomu pozri nález sp. zn.\nIII. ÚS 357/2013 z 2. júla 2014 a uznesenia sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. februára 2016\na sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára 2016) nie je možné považovať napadnuté uznesenie\nnajvyššieho súdu za také, ktoré by porušovalo sťažovateľom označené základné právo\nzaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Ústavný súd akceptuje (v zmysle svojej\nustálenej judikatúry) ako súladné s dikciou a duchom základného práva na prístup k súdu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, ktorými najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolania podané z iných než zmätočných\ndôvodov [vrátane v okolnostiach prerokúvaneho prípadu z dôvodu nesprávneho právneho\nposúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP] z toho dôvodu,\nže sťažovateľ ako účastník konania, v prospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané,\nnevyčerpal dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Z uvedeného dôvodu\nje námietka sťažovateľa, podľa ktorej v súlade s nálezom ústavného súdu sp. zn.\nIII. ÚS 51/2016 zo 7. júla 2016 je pre riešenie právnej otázky prípustnosti mimoriadneho\ndovolania s ohľadom na podmienku vyčerpania všetkých opravných prostriedkov podstatné\nskúmanie faktickej prípustnosti dovolania, irelevantná (k tomu pozri aj uznesenie ústavného\nsúdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. novembra 2016 o zjednotení odchýlnych právnych\nnázorov senátov ústavného súdu).\n\n15\n\nRovnako irelevantná je s prihliadnutím na už uvedené a ustálenú judikatúru\nústavného súdu k prípustnosti mimoriadneho dovolania prezentovanú aj námietka\nsťažovateľa\n\no nemožnosti\n\nvyjadriť\n\nsa\n\nk stanovisku\n\ndruhého\n\núčastníka\n\nkonania\n\nk mimoriadnemu dovolaniu a prezentovať argumenty, ktoré záver najvyššieho súdu\n(totožný s názorom prezentovaným druhým účastníkom konania v jeho stanovisku)\nspochybňujú.\nUž len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že účelom prijímania stanovísk\nk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov\nje zabezpečenie ich jednotného výkladu a používania, a tým aj faktické rešpektovanie\nkonštantnej judikatúry všeobecnými súdmi s prihliadnutím na princíp právnej istoty\nzaručený v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý sa premieta aj do obsahu základného práva na súdnu\nochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľa, podľa ktorej\nv čase podania podnetu na mimoriadne dovolanie zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu\nnebolo prijaté, a preto sa riadil príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,\nv dôsledku čoho podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, irelevantná. Princíp\nprávnej istoty totiž zaväzoval najvyšší súd vo veci podaného mimoriadneho dovolania\nkonať a v súlade s už v čase vydania napadnutého uznesenia publikovaným stanoviskom\nho aj fakticky rešpektovať.\nKeďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, nemohol dospieť ani k záveru o porušení\npráva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, porušenie ktorého\nsťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu.\nÚstavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a právami\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 13 dohovoru príčinnú\nsúvislosť, a preto predloženú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n16\n\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny\na čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu\nJednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie\nv lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná\na začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia\no inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ\nmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom\nustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej\nlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.\nIV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).\nPodľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch\nmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom\nzásahu.\nZo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol\nprávoplatnosť 7. októbra 2014. Keďže sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť\n11. júla 2016, je zjavné, že v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu\nochranu garantovaného ústavou i listinou napadnutým rozsudkom krajského súdu bola\nsťažnosť podaná oneskorene (po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom\nsúde).\nÚstavný súd v nadväznosti na uvedený záver považuje za vhodné ešte poznamenať,\nže počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom\ndovolaní nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože v zmysle konštantnej judikatúry\nústavného súdu podnet nemožno považovať za účinne poskytnutý prostriedok nápravy práv\nzaručených sťažovateľovi čl. 127 ods. 1 ústavy, na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený\npodľa osobitných predpisov (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05,\nI. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil,\n\n17\n\nže oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému\nje poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04,\nII. ÚS 144/05).\nSťažovateľ na podporu záveru o nevyhnutnosti preskúmať ústavnú akceptovateľnosť\nrozhodnutia odvolacieho súdu argumentuje závermi obsiahnutými v rozhodnutí ústavného\nsúdu vydanom vo veci sp. zn. II. ÚS 218/2016. V označenom rozhodnutí ústavný súd\npri posudzovaní vzájomného vzťahu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a dovolania\nako mimoriadneho opravného prostriedku podľa príslušných ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku, ako aj zachovania lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona\no ústavnom súde zotrval na právnom názore tvoriacom v súčasnosti súčasť konštantnej\njudikatúry, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní\nsa lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považuje za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu namietanému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj\ntiež rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,\nsťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).\nZávery už ustálenej judikatúry ústavného súdu však na vec sťažovateľa nemožno\naplikovať vzhľadom na to, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ\nnepodal dovolanie v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,\nale podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý nemožno považovať za účinne\nposkytnutý prostriedok nápravy práv zaručených sťažovateľovi čl. 127 ods. 1 ústavy.\nZ uvedeného dôvodu nemožno považovať ani túto námietku sťažovateľa za opodstatnenú.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nv spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 3. augusta 2017\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "mimoriadne dovolanie", "generálny prokurátor", "trovy konania-náklady konania", "občianske súdne konanie-občiansko-právne konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:33eee53d-12c2-4d41-b1a9-409864094e03", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PLz.US.3.2016.1"}, {"guid": "ussr:ded82985-6dbd-436d-90a8-9b520bbe1b47", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.51.2016.2"}, {"guid": "ussr:ca7016ee-ca88-44e8-9035-cf590965c741", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 218/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2016 z 11. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.218.2016.2"}, {"guid": "ussr:3149fb5b-855a-4613-87e5-5da0d98f47f4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2016 z 24. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-24", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.104.2016.1"}, {"guid": "ussr:41bd3a46-b425-4168-ab59-cc6a72b52a73", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 117/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/2016 z 17. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-17", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.117.2016.1"}, {"guid": "ussr:45f5571a-5a8b-463e-bfe1-08bd421d7d1e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1", "spisova_znacka": "PLz. ÚS 3/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PLz.US.3.2015.1"}, {"guid": "ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 357/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2013 z 2. 7. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-07-02", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d92d8d4-b52d-4345-9941-6f857528ac89"}, {"guid": "ussr:cf85f9a5-d15e-4e73-8a6d-ca1d532a47b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 342/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 342/2010 z 21. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-21", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cf85f9a5-d15e-4e73-8a6d-ca1d532a47b0"}, {"guid": "ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 280/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 280/2010 z 17. 6. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-06-17", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ad2555c8-a741-4efb-a8d7-4bbbd2f2d149"}, {"guid": "ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 185/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 185/09 z 12. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-12", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f5d37e47-c554-4ef2-bd08-f5c9a71d6f9e"}, {"guid": "ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 232/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 232/08 z 3. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-03", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8062c35-493e-47d8-9a74-18c4edf2110d"}, {"guid": "ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 279/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 279/07 z 7. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-07", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:645dce09-be53-48f9-a4a8-87234afa4350"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 56/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/07 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e144b971-f50f-4699-9a0e-1c80af16cc1e"}, {"guid": "ussr:0f9bc137-7178-40a8-9739-f5a6acfd1672", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 43/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 43/07 z 17. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-17", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f9bc137-7178-40a8-9739-f5a6acfd1672"}, {"guid": "ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/05 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 361, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59564acc-a37a-47e5-bea6-7cd3503fdc48"}, {"guid": "ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 144/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 144/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 132, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c853a449-1bb8-4ef2-95d6-8b7811668863"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:2c679c8e-9f52-4c8a-b7a0-0d753e9e86cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 344/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 344/04 z 4. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-04", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c679c8e-9f52-4c8a-b7a0-0d753e9e86cc"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/03 z 22. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-22", "citacie_n": 463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a06cf2b3-f623-443c-ad9a-58ca62360dcc"}, {"guid": "ussr:1256e803-4235-4361-93b5-2342c23dc5a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/03 z 24. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-24", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1256e803-4235-4361-93b5-2342c23dc5a7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 64/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 64/03 z 26. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-26", "citacie_n": 486, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81b75ca0-77a6-42fa-9697-00c4815fb803"}, {"guid": "ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/03 z 22. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-22", "citacie_n": 1463, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b19b656f-8d59-445a-8909-6118f753174d"}], "citovane_v": []}