{"guid": "ussr:3e4f567d-5601-41e3-92c2-fa9a7def5d85", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.603.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 603/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 603/2017 z 6. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 6. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 603/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.603.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-10-06", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-1", "nazov": "čl. 37 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "nazov": "čl. 37 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/3e4f567d-5601-41e3-92c2-fa9a7def5d85", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.603.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.603.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.603.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 603/2017-8\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa\nMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpenej advokátom Mgr. Otom Salokym, advokátska kancelária,\nHlavná 94, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných\npráv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 8 Sžo 145/2015 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta\n2017 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľka“),\n\nvo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných\n\npráv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n8 Sžo 145/2015 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2017. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú\nprepravu 11. augusta 2017.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Okresného úradu Prešov, odboru\nvšeobecnej vnútornej správy (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) sp. zn.\nPR.17217/2013/1505/MF z 28. januára 2014 bola sťažovateľka uznaná vinnou zo spáchania\npriestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o priestupkoch“), ktorý mala spáchať tak, že opakovane nepravidelne v roku 2013\nspôsobovala hluk, a to búchaním, čím mala rušiť obyvateľov bytového domu\nna Švábskej 63 v Prešove a narúšať občianske spolužitie. Za to jej bola uložená pokuta 35 €\na povinnosť uhradiť štátu trovy konania v sume 16 €. Prvostupňový správny orgán uznal\nsťažovateľku vinnou okrem iného aj za konanie, ktorého sa mala dopustiť 20. mája 2013\no 04.45 h. Svoje rozhodnutie odôvodnil obsahom priestupkového spisu, výsluchom\nsťažovateľky ako obvinenej a výsluchmi 12 svedkov. Pripojený bol aj priestupkový spis\nsp. zn. PR.14565/2013/1204/VK, avšak dôkazy a zistenia z tohto spisu nebolo podľa\nprvostupňového správneho orgánu možné použiť v tomto konaní. Prvostupňový správny\norgán nevykonal výsluch svedkyne\n\nnavrhnutý sťažovateľkou,\n\npretože vraj uviedla, že na výsluchu svedkyne netrvá. Pritom z výsluchu svedkyne\nv pripojenom spise vyplýva, že v noci z 19. na 20. mája 2013 sťažovateľka prespala u tejto\nsvedkyne (nie vo svojom byte), a preto sa nemohla dopustiť protiprávneho konania,\naké jej pripisovali iní svedkovia a nakoniec aj prvostupňový správny orgán. Napriek tomuto\nzrejmému rozporu v zisteniach nebola svedkyňa vypočutá na účel spoľahlivého zistenia\nskutočného stavu veci. Prvostupňový správny orgán sa stotožnil s tvrdeniami svedkov –\nobyvateľov bytového domu a s ich petíciou, a to iba vzhľadom na mnohosť ich tvrdení,\nbez toho, aby zisťoval, či sa sťažovateľka skutočne mohla dopustiť všetkých tvrdených\nčiastkových útokov, ktoré jej boli pripisované.\n\n2\n\n3. V podanom odvolaní sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že 20. mája 2013\no 04.45 h sa nenachádzala doma a nemohla preto robiť schválnosti. Napriek tomu\nrozhodnutím Okresného úradu Prešov, odboru opravných prostriedkov (ďalej len\n„žalovaný“) sp. zn. OU-PO-OOP1-2014/016780/FRA z 22. mája 2014 zmenil rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu iba formálne, a to tak, že uznal sťažovateľku vinnou\nz rovnakého priestupku ako prvostupňový správny orgán, teda aj z čiastkového útoku\nz 20. mája 2013, uložil jej rovnakú sankciu a zároveň zastavil konanie v časti obvinenia\nzo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d)\nzákona o priestupkoch, ktorého sa sťažovateľka mala dopustiť verbálnym napádaním\na nadávkami adresovanými obyvateľom bytového domu. Čiastočné zastavenie konania\nodôvodnil žalovaný tým, že spáchanie tohto skutku nebolo sťažovateľke preukázané.\nSťažovateľka poukazuje na to, že k jej odvolacím námietkam odvolací orgán iba všeobecne\na formalisticky skonštatoval, že prvostupňový správny orgán vec správne posúdil skutkovo\ni právne, aplikoval správne právne predpisy, vykonal rozsiahle dokazovanie, ale jej obranu\npovažoval za účelovú s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti. Odvolací orgán sa rovnako vôbec\nnevysporiadal so skutočnosťou, že v noci na 20. mája 2013 sťažovateľka nebola doma,\nnemohla sa teda dopustiť protiprávneho konania, a tým podľa jej názoru odmietol aplikovať\nzásadu „in dubio pro reo“.\n4. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S 54/201464 z 3. marca 2015 bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti\npriestupkového rozhodnutia z 22. mája 2014. Pritom v písomnom vyhotovení rozsudku\nkrajského súdu v druhom odseku na ôsmej strane je uvedené, že po výsluchu účastníkov\nkonania krajský súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V skutočnosti však sťažovateľka\nvypočutá nebola. Následne krajský súd parafrázoval obsah rozhodnutí správnych orgánov\na na sedemnástej strane rozsudku v predposlednom odseku skonštatoval, že žaloba nebola\npodaná dôvodne. Potom krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu\na rozhodnutí správnych orgánov zistil, že sťažovateľka sa dopustila zavineného konania tak,\nako bola uznaná vinnou. Skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe\npresného a úplného stavu veci v súlade so zákonom. Vo vzťahu k svedkyni\nuviedol, že sťažovateľka na jej výsluchu netrvala. Sťažovateľka namieta,\n\n3\n\nže rovnako ako správne orgány aj krajský súd sa odmietol materiálne zaoberať\njej námietkou, podľa ktorej v noci z 19. na 20. mája 2013 nebola vôbec doma. Krajský súd\nsa tak iba formalisticky zaoberal žalobnými dôvodmi sťažovateľky a pochybenia správnych\norgánov nenapravil, čím rozhodol arbitrárne a nepresvedčivo s následkami odopretia\nspravodlivosti.\n5. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 145/2015 z 27. apríla 2017\nbol rozsudok krajského súdu potvrdený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil\ns rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nevzal tiež do úvahy\njej obranu týkajúcu sa 20. mája 2013. Pokračoval svojím konaním, postupom a rozhodnutím\nv stave denegatio iustitiae voči sťažovateľke, tento stav konvalidoval a zavŕšil\ntým porušenie\n\noznačených\n\npráv\n\nsťažovateľky.\n\nAk\n\nsa\n\nsťažovateľka\n\nnedopustila\n\nprotiprávneho konania 20. mája 2013 (pričom svedkovia tvrdili, že sa dopustila), znižuje\nto vierohodnosť svedkov aj vo vzťahu k ostatným tvrdeným skutkom. Preto záver\nnajvyššieho súdu, podľa ktorého nemožno mať pochybnosti o vierohodnosti svedeckých\nvýpovedí, je podľa sťažovateľky arbitrárny a neobstojí. Pritom priestupkové konanie\nbolo začaté práve na podnet svedkov – obyvateľov bytového domu majúcich záujem\nna výsledku konania. Najvyšší súd tiež skonštatoval nedôvodnosť odvolacej námietky\nsťažovateľky, podľa ktorej o jej predchádzajúcom priestupku z roku 2011 nebolo\nprávoplatne rozhodnuté. Vychádzal z toho, že medzičasom rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 8 Sžo 60/2014 z 22. októbra 2015 bola už táto skoršia vec rozhodnutá, hoci v čase\npodania žaloby to tak ešte nebolo. Podľa sťažovateľky aj takáto účelová argumentácia\nsvedčí o arbitrárnosti rozsudku najvyššieho súdu o tom, že sa jej nedostalo spravodlivého\nprocesu a že jej právo na spravodlivé súdne konanie a na rovnosť účastníkov bolo porušené.\n6. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Základné práva\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\n\nSlovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho\n\n4\n\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/145/2015 zo dňa 27.04.2017, a postupom súdu,\nktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.\n3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/145/2015 zo dňa\n27.04.2017 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie\nkonanie.\n4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť\n\ntrovy\n\nkonania spolu vo výške 312,34 € (2 x 147,33 € - 1. prevzatie a príprava právneho\nzastúpenia, 2. písomné podanie na Ústavný súd SR + 2 x režijný paušál 8,84 €), podľa § 11\nods. 3, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. na účet ustanoveného advokáta\nMgr. Ota Salokyho(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“\nII.\n7. Z rozsudku krajského súdu č. k 4 S 54/2014-64 z 5. marca 2015 vyplýva, že ním\nbola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti žalovanému.\nPodľa konštatovania krajského súdu „Krajský súd podľa § 244 a nasl. ust.\nObčianskeho súdneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej i konanie,\nktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O. s. p.),\nvypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a ostatným\nspisovým materiálom a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.“.\nPodľa ďalšieho konštatovania krajského súdu sa v administratívnom spise nachádza\nzápisnica o prejednávaní priestupku z 18. decembra 2013. Do tejto zápisnice sťažovateľka\nuviedla, že na výsluchu svedkyne\n\nnetrvá, že si to rozmyslela.\n\nNa otázku, čo sa malo výsluchom svedkyne preukázať, odpovedala, že svedkyňa\nby len mohla potvrdiť, že u nej dvakrát toho roku prespala kvôli hluku.\nPodľa názoru krajského súdu žaloba bola podaná nedôvodne. Z obsahu\nadministratívneho spisu a z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že sťažovateľka\nsa dopustila zavineného konania tým, že spôsobovala búchaním hluk, čím rušila obyvateľov\nbytového domu. Výpoveďami svedkov sa potvrdilo, že hluk sa ozýva z bytu sťažovateľky,\npričom aj krajský súd je toho názoru, že hluk v takomto rozsahu a čase nespôsobila porucha\nvykurovacieho systému bytového domu. Sťažovateľka býva v byte sama, a preto hluk\n\n5\n\nnemohol byť spôsobovaný inými osobami. Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva,\nže netrvala na výsluchu svedkyne\n\n.\n\n8. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 145/2015 z 27. apríla 2017 vyplýva,\nže ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 54/2014-64 z 5. marca 2015.\nPodľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku\nkrajského súdu inter alia namietala, že listom z 29. novembra 2013 navrhla vypočuť\nako svedkyňu\n\nna pojednávaní 18. decembra 2013. Prvostupňový\n\nsprávny orgán však svedkyňu na pojednávanie nepredvolal s tým, že sťažovateľka neudala\nokolnosti, pre ktoré má byť svedkyňa vypočutá. Zdôraznila, že nie je pravdou,\nže by na uvedenom pojednávaní vyhlásila, že si tento návrh rozmyslela a netrvala\nna vypočutí svedkyne. Dodala, že v zmysle § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku mal\nprvostupňový správny orgán svedkyňu vypočuť aj bez jej návrhu.\nPodľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd náležite a v súlade so zákonom\nvysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky, pokiaľ ide o zistenie\nskutkového stavu, ako aj o zistenie protiprávneho konania z jej strany. Sťažovateľka\nnepredložila žiadne relevantné dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé a preukázané,\nže sa schválností tvoriacich predmet konania nedopustila. Naopak, z administratívneho\nspisu vyplýva, že sa predmetného konania dopustila, pričom nemôžu byť žiadne\npochybnosti o vierohodnosti svedeckých výpovedí. Neopodstatnená je aj námietka,\npodľa ktorej o predchádzajúcom priestupku sťažovateľky spáchanom v roku 2011 nebolo\ndosiaľ právoplatne rozhodnuté, pretože najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 60/2014\nz 22. októbra 2015 potvrdil prvostupňový rozsudok o zamietnutí žaloby sťažovateľky.\nIII.\n9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n6\n\n10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n11. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho\nzákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok\nvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho\nrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne\nz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,\npri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho\nprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). K iným dôvodom,\nktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí\naj ústavnoprávny\n\nrozmer,\n\nresp.\n\nústavnoprávna\n\nintenzita\n\nnamietaných\n\npochabení,\n\nresp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,\nposudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. IV. ÚS 362/09,\nm. m. IV. ÚS 62/08)\n12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n7\n\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n13.\n\nJadrom\n\nsťažnosti\n\nsú\n\ntri\n\nkonkrétne\n\nnámietky\n\nsťažovateľky.\n\nNamieta\n\npredovšetkým, že prvostupňový správny orgán nevykonal ňou navrhovaný výsluch\nsvedkyne\n\n, ktorá by potvrdila, že v noci z 19. na 20. mája 2013 spala\n\nsťažovateľka u svedkyne, a preto nemohla 20. mája 2013 o 04.45 h spáchať priestupok.\nĎalej vyčíta krajskému súdu protirečenie v písomnom vyhotovení jeho rozsudku z 3. marca\n2015, v ktorom sa v rozpore so skutočnosťou uvádza, že sťažovateľka bola krajským súdom\nvypočutá a že jej žaloba je dôvodná, hoci z ďalšieho odôvodnenia rozsudku je zrejmé,\nže krajský súd považoval žalobu za nedôvodnú. Napokon najvyššiemu súdu vytýka\nkonštatovanie, že v čase jeho rozhodovania bolo už súdne preskúmanie skoršieho\npriestupkového konania vedeného proti nej právoplatne skončené, z čoho vyvodzuje\narbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, absenciu spravodlivého procesu a porušenie práva\nna spravodlivé súdne konanie a na rovnosť strán.\n14. Ani jednu z uplatnených námietok nepovažuje ústavný súd za dôvodnú.\nV súvislosti s namietaným nevypočutím svedkyne\n\nsa javí ako podstatné,\n\nže na pojednávaní prvostupňového správneho orgánu konanom 18. decembra 2013\nsťažovateľka podľa obsahu zápisnice o prejednávaní priestupku uviedla, že na výsluchu\n\n8\n\nsvedkyne netrvá, že si to rozmyslela, pričom na otázku, čo sa malo výsluchom svedkyne\npreukázať, odpovedala, že táto by mohla len potvrdiť, že u nej dvakrát toho roku prespala\nkvôli hluku. Hoci sťažovateľka popiera, že by na pojednávaní prehlásila, že na výpovedi\nsvedkyne netrvá, žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval nepravdivosť protokolovaného znenia\njej prednesu, neponúkla, resp. nepredložila. Podstatné je tiež, že sťažovateľka v písomnom\npodaní, ktorým výsluch svedkyne navrhla, vôbec neuviedla, na aké okolnosti ju žiada\nvypočuť. Na dotaz prvostupňového správneho orgánu na pojednávaní uviedla len,\nže svedkyňa má potvrdiť, že sťažovateľka u nej dvakrát prespala kvôli hluku,\npričom konkrétne dátumy neuvádzala. Inými slovami, z dôkazov, ktoré mal ústavný súd\nk dispozícii, vyplýva, že sťažovateľka výsluch svedkyne navrhla na účel preukázania\njej obrany, podľa ktorej ona hluk nespôsobovala, ba práve naopak, aj sama ním trpela,\nv dôsledku čoho musela dvakrát prenocovať u svedkyne. Nič teda nenasvedčovalo tomu,\nže by sa výsluchom tejto svedkyne malo preukázať „alibi“ sťažovateľky na čiastkový\nskutok z 20. mája 2013. Za tohto stavu ústavný súd nevidí nijaké pochybenie v postupe\nprvostupňového správneho orgánu.\nČo sa týka namietaného protirečenia v písomnom vyhotovení rozsudku krajského\nsúdu z 3. marca 2015, v ktorom sa v rozpore so skutočnosťou uvádza, že sťažovateľka bola\nkrajským súdom vypočutá a že jej žaloba je dôvodná, hoci z ďalšieho odôvodnenia\nrozsudku je zrejmé, že krajský súd považoval žalobu za nedôvodnú, treba uviesť, že celkom\nnepochybne ide o chyby v texte odôvodnenia rozsudku krajského súdu, keďže sťažovateľka\nkrajským súdom nebola vypočutá (konalo a rozhodlo sa bez nariadenia pojednávania)\na krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Očividne ide o technickú chybu\npri vyhotovovaní písomného znenia rozsudku. Tomuto pochybeniu chýba ústavnoprávny\nrozmer a nespôsobuje nezrozumiteľnosť a nejasnosť záverov krajského súdu.\nNavyše treba v tejto súvislosti poznamenať, že uvedenú vadu rozsudku krajského\nsúdu sťažovateľka v podanom odvolaní (ako to vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu)\nnevytýkala a nedomáhala sa nápravy v tomto smere. Rovnako nepodala ani návrh na opravu\nodôvodnenia rozsudku.\n\n9\n\nPokiaľ ide o námietku, podľa ktorej najvyšší súd konštatoval, že v čase jeho\nrozhodovania bolo už súdne preskúmanie skoršieho priestupkového konania vedeného proti\nsťažovateľke právoplatne skončené, z čoho sťažovateľka vyvodzuje arbitrárnosť rozsudku\nnajvyššieho súdu, absenciu spravodlivého procesu a porušenie práva na spravodlivé súdne\nkonanie a na rovnosť strán, treba uviesť, že postup najvyššieho súdu bol správny.\nUž samotná formulácia tejto námietky zo strany sťažovateľky je celkom neakceptovateľná,\nlebo sťažovateľka tvrdí, že v podanom odvolaní namietala, že o jej predchádzajúcom\npriestupku v roku 2011 nebolo právoplatne rozhodnuté, hoci v skutočnosti mala na mysli,\nže v čase podania žaloby nebolo právoplatne skončené súdne prieskumné konanie týkajúce\nsa jej skoršieho právoplatného odsúdenia za priestupok v správnom konaní. Navyše najvyšší\nsúd rozhodoval podľa skutkového stavu existujúceho v čase jeho rozhodovania,\na preto správne a právom konštatoval, že v uvedenom časovom momente bolo už súdne\nprieskumné konanie právoplatne skončené.\nMožno zhrnúť, že závery najvyššieho súdu sa nejavia ako arbitrárne, ale ani\nako zjavne neodôvodnené. Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že sťažovateľka\nmá na vec odlišný názor.\n15. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 6. októbra 2017\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "rozhodnutie", "priestupok"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 362/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 362/09 z 15. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-15", "citacie_n": 1155, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73a25600-a17a-402f-9e87-317cff34148e"}, {"guid": "ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 62/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 62/08 z 21. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-21", "citacie_n": 1204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c038d4-a201-43e5-b3bd-6081a18243d2"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}