{"guid": "ussr:0b616f98-bb08-43dd-b22b-56be6c8f64af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.606.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 606/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 606/2017 z 12. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 12. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 606/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.606.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2017-10-12", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "nazov": "čl. 8 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "nazov": "čl. 8 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "nazov": "čl. 41 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "nazov": "čl. 41 ods. 4 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-41.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "nazov": "čl. 1 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 41 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-41", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/0b616f98-bb08-43dd-b22b-56be6c8f64af", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.606.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.606.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.606.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 606/2017-31\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpenej advokátskou kanceláriou Kolíková\n\n& Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Lukáš\nOpett\n\n, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4,\n\nčl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6\nods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 583/2014 z 5. mája 2015,\nako aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 599/2015 z 24. mája 2016, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2016\ndoručená\n\nsťažnosť\n\n,\n\n(ďalej\n\nlen „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o.,\nRadvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Lukáš Opett, PhD., ktorou\nnamieta porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6\nods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 11 CoP 583/2014 z 5. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“),\nako aj základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 599/2015 z 24. mája 2016 (ďalej\nlen „napadnuté uznesenie“).\nZo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka podala 5. apríla\n2012 Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva\na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (konanie bolo okresným súdom\nvedené pod sp. zn. 37 P 82/2012). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 37 P 82/2012\nz 12. februára 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. februára 2013“) manželstvo\nrozviedol a maloleté dieťa zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.\nOdvolaniu sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu z 12. februára 2013 krajský súd\nuznesením sp. zn. 20 CoP 58/2013 z 31. mája 2013 vyhovel a vec vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 37 P 82/2012 zo 7. októbra 2014\n(ďalej len „rozsudok okresného súdu zo 7. októbra 2014“), ktorým bolo maloleté dieťa\nopätovne zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, podala sťažovateľka\nodvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie\nprvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Dovolanie sťažovateľky proti\n\n2\n\nnapadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol\nako neprípustné.\nK porušeniu v sťažnosti označených práv zaručených ústavou a dohovorom\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky nesprávnym výkladom\na aplikáciou § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), keďže najvyšší súd\npodľa jej názoru uprednostnil aplikáciu na jej vec neaplikovateľného rozvrhu práce\nkrajského súdu na rok 2014 (ďalej len „rozvrh práce krajského súdu“), ktorý je v rozpore\nso zákonom o súdoch, a nereflektoval svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť.\nSťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že o jej prvom odvolaní proti rozsudku\nokresného súdu z 12. februára 2013 rozhodol senát krajského súdu 20 CoP (ďalej\nlen „pôvodný senát“), a preto mal byť v zmysle § 51 ods. 7 zákona o súdoch, § 152 ods. 6\nvyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom\na kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd\na vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „Spravovací a kancelársky\nporiadok“) a časti IV ods. 4 rozvrhu práce krajského súdu „zákonným súdom“ oprávneným\nkonať a rozhodovať o jej druhom odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 7. októbra\n2014 ten istý senát, teda pôvodný senát, a nie senát krajského súdu 11 CoP (ďalej len „nový\nsenát“). V reakcii na námietku nepridelenia veci pôvodnému senátu adresovanú predsedovi\nkrajského súdu tento v zastúpení podpredsedom krajského súdu sťažovateľke oznámil,\nže aj napriek tomu, že jej odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 7. októbra 2014 malo\nbyť zapísané pôvodnému senátu, nebolo možné rozhodnúť o zápise veci do pôvodného\nsenátu z dôvodu, že námietka nesprávneho zápisu bola sudkyňou krajského súdu\nJUDr. Gelačíkovou – členkou nového senátu vznesená až po uplynutí 20-dňovej lehoty\nod zápisu veci v zmysle časti VII rozvrhu práce krajského súdu.\nSťažovateľka\n\nzdôrazňuje,\n\nže\n\npozná\n\nuznesenie\n\nústavného\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\nIII. ÚS 468/2012 z 2. októbra 2012, predkladá však ústavnému súdu odôvodnenie, ktoré\npodľa jej názoru argumentáciu obsiahnutú v označenom rozhodnutí spochybňuje.\n\n3\n\nPodľa jej názoru lehota ustanovená rozvrhom práce krajského súdu na vznesenie námietky\nna preradenie do „správneho“ senátu je v rozpore so zákonom o súdoch „z dôvodu\nrozširovania výnimiek o zákonnom sudcovi nad rámec zákona o súdoch“. Ak by ústavný\nsúd dospel k opačnému názoru, potom sťažovateľka predostiera argumentáciu, podľa ktorej\nuplatnením jazykového a teologického výkladu príslušného ustanovenia rozvrhu práce\nkrajského súdu o lehote na preradenie do „správneho“ senátu možno dôjsť k záveru,\nže „sa nevzťahuje na prípad sťažovateľky“.\nRozpor rozvrhu práce krajského súdu so zákonom o súdoch podľa sťažovateľky\nspočíva v tom, že zákon o súdoch neustanovuje predpoklady, za ktorých sa konvaliduje\nstav, keď nebola senátu vec správne pridelená tak, ako to ustanovuje rozvrh práce krajského\nsúdu, ktorý umožňuje po márnom uplynutí času na pridelenie veci „správnemu“ senátu\ntento stav konvalidovať. Podľa sťažovateľky je dôležité skúmať, či rozvrh práce krajského\nsúdu nejde nad rámec zákona o súdoch (praeter legem), prípadne či nie je v rozpore\nso zákonom (contra legem). Rozvrh práce krajského súdu podľa jej názoru v časti VII ods. 4\nje v rozpore s § 51 ods. 7 zákona o súdoch a nemal byť v jej veci aplikovaný.\nVo veci sťažovateľky konajúce súdy podľa jej názoru mali buď hľadať interpretačné\nmožnosti pre aplikačnú prednosť zákona o súdoch alebo využiť oprávnenie podať návrh\nna začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom.\nPre prípad, že ústavný súd nebude považovať rozvrh práce krajského súdu\nza rozporný so zákonom o súdoch, sťažovateľka predostiera ústavnému súdu argumentáciu,\nktorou spochybňuje správnosť výkladu rozvrhu práce krajského súdu, ktorý podal najvyšší\nsúd. Podľa sťažovateľky je totiž nevyhnutné rozlišovať medzi pridelením veci\ndo nesprávneho súdneho registra (vecne nesprávne) a pridelením veci do správneho\nsúdneho registra, ale do nesprávneho súdneho oddelenia („nesprávnemu“ senátu). Súdne\noddelenia sú útvary súdu na úrovni konkrétnych sudcov alebo senátov a im prislúchajúceho\naparátu a súdne registre majú všeobecný charakter daný druhom vecí (Co, CoPr, CoR,\nCoSr, CoD a pod.) a osobitný charakter daný „rozdelením nápadu vecí v rámci určitého\ndruhu medzi viaceré súdne oddelenia“. Z uvedeného zároveň podľa sťažovateľky vyplýva,\nže zmyslom a účelom časti VII ods. 1 rozvrhu práce krajského súdu je nastolenie právnej\n\n4\n\nistoty v nejednoznačných prípadoch, keď o veci nemožno jasne usúdiť, do akého súdneho\nregistra má byť pridelená, a nie na veci dané nejednoznačnosťou zápisu do konkrétneho\nsúdneho oddelenia vo vecne správnom súdnom registri. Označené ustanovenia rozvrhu\npráce krajského súdu podľa sťažovateľky nemožno aplikovať na jej vec, keďže\ntu neexistovala okolnosť nejasnej povahy veci, pre ktorú by uplynutím času bolo\nospravedlniteľné konvalidovať chybný zápis veci.\nKeďže je zjavné, že rozhodovanie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu\nzo 7. októbra 2014 malo byť pridelené pôvodnému senátu a nie novému senátu, pričom\no tomto odvolaní rozhodol nový senát, došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného\npráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nOdôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považuje sťažovateľka\nza nedostatočné, keďže sa nevysporiadava s otázkami, či bol nový senát krajského súdu\nustanovený v súlade s rozvrhom práce krajského súdu, Spravovacím a kancelárskym\nporiadkom a zákonom o súdoch a či ide o zákonný senát. Najvyšší súd zároveň\nv napadnutom uznesení podľa názoru sťažovateľky neodôvodnil odklon od svojej doterajšej\njudikatúry a neaplikoval závery najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 Cdo 297/2012\naj v jej veci.\nTotožnú argumentáciu odôvodňujúcu namietané porušenie základného práva\nna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka uplatňuje aj vo vzťahu\nk napadnutému rozsudku krajského súdu.\nNamietané porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje jeho arbitrárnosťou\nz dôvodu, že odvolací súd sa v ňom nevysporiadal sa so zásadnou podmienkou obsiahnutou\nv znaleckom posudku pre zverenie maloletej do striedavej starostlivosti. V tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že zo znaleckého posudku vyplýva odporúčanie súdnej znalkyne zveriť\nmaloletú dcéru do striedavej starostlivosti oboch rodičov, avšak len za predpokladu,\nže sa rodičia budú zúčastňovať na rodičovskej terapii. Krajský súd sa však nevyjadril\n\n5\n\nku skutočnosti, z akého dôvodu považuje nariadenie striedavej osobnej starostlivosti\nbez súčasného nariadenia povinnej účasti oboch rodičov na rodičovskej terapii za vhodné.\nOkrem toho okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľky riadne nevyhodnotili vykonané\ndôkazy, keďže sa sústredili len na niektoré časti podaného znaleckého posudku. Keďže\nkrajský súd vychádzal len z prvej časti záveru znaleckého posudku, kde bol pripustený\nmodel striedavej starostlivosti, a súdnu znalkyňu nevypočul, malo dôjsť podľa sťažovateľky\nk porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nSťažovateľka namieta porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu aj z dôvodu\nnerešpektovania záväzného právneho názoru vyjadreného v uznesení krajského súdu sp. zn.\n20 CoP 58/2013 z 31. mája 2013 v zmysle v tom čase platného a účinného § 226\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje,\nže všeobecné súdy konajúce v jej veci sa „nevysporiadali s tým, či považujú nesúhlas matky\nza kvalifikovaný alebo obštrukčný a na základe akých skutočností vyplývajúcich\nz vykonaného dokazovania a aké dôsledky to má na rozhodnutie o modeli starostlivosti\no dieťa. Rovnako tak ani jeden z predmetných súdov nepovažoval za potrebné vykonať\ndokazovanie ohľadom mesačných nákladov na starostlivosť o maloletú alebo zistiť skutočné\nmajetkové pomery, príjmy a výdavky každého z rodičov tak, aby boli aktuálne v čase\nvydanie rozsudku.“.\nPorušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým\nrozsudkom krajského súdu sťažovateľka odôvodňuje aj nezisťovaním skutočného stavu\npotrebného pre spravodlivé určenie vyživovacej povinnosti, keďže krajský súd podľa\nnej nezisťoval príjmy a majetkové pomery rodičov na účel určenia vyživovacej povinnosti\ndostatočne. Otázka určenia, resp. neurčenia vyživovacej povinnosti bola „jednou\nz napadnutých častí rozhodnutia v oboch odvolaniach podaných matkou. Napriek tomu\nsa krajský súd s ňou riadne nevysporiadal, keď podklad k rozhodnutiu opieral o príjmy otca\nnaposledy vydokladované k júnu 2012.“.\n\n6\n\nPorušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3\nústavy sťažovateľka odôvodňuje nerovnakým prístupom krajského súdu k obom účastníkom\nkonania a ich vyjadreniam a vyjadruje svoj nesúhlas s tvrdením obsiahnutým v napadnutom\nrozsudku krajského súdu, podľa ktorého „Odvolací súd negatívne vyhodnocuje postoj\nmatky maloletej, ktorá napriek všetkým zisteným skutočnostiam spochybňuje všetky závery\nsúdu prvého stupňa a nemá záujem o riešenie veci v záujme maloletej...“.\nCitovaným záverom krajského súdu, ktoré považuje sťažovateľka za neopodstatnené\noponuje, a v konkrétnosti uvádza, že z priebehu konania pred krajským súdom\na ani zo záverov znaleckého posudku nevyplýva, že by ako matka maloletej nemala záujem\no riešenie veci v jej záujme.\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, ktorým vysloví porušenie v sťažnosti\noznačených práv garantovaných ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutia krajského súdu\na najvyššieho súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne vec vráti\nnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje úhradu trov konania a priznanie\nprimeraného finančného zadosťučinenia v celkovej sume 10 000 €.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\n\n7\n\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj článku 1 ods. 1 ústavy\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu\nV rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti bolo úlohou ústavného súdu\nposúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu\nz pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,\na to s prihliadnutím na námietky sťažovateľky založené v podstate na tvrdení, že napadnuté\nrozhodnutie dovolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené a založené na nesprávnom\nvýklade a aplikácii § 51 ods. 7 zákona o súdoch. Sťažovateľka zároveň namieta porušenie\nsvojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nÚstavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil\nna posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že jednou z úloh ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní je aj posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.\nÚstavný súd pritom vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo napadnutým\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu)\nnemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,\n\n8\n\na to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno\npovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť\nporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\nV nadväznosti na námietky sťažovateľky, ktorými spochybňuje ústavnú udržateľnosť\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v čl. 46 ods. 1\nústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na tú časť svojej konštantnej\njudikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,\nale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V súvislosti\nso svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje,\nže vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou\nani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je\nzásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,\nani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav\na aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo\nza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\n\n9\n\nV nadväznosti na námietku týkajúcu sa porušenia základného práva na zákonného\nsudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48\nods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade\ns rozvrhom práce príslušného súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto\npridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise,\ntak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných\nsudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).\nNajvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu odmietnuté, v prvom rade preskúmal prípustnosť dovolania podľa\n§ 238 ods. 1 až 3 OSP platného a účinného do 30. júna 2016 a dospel k záveru, že dovolanie\nv predmetnej veci nie je procesne prípustné, keďže jeho prípustnosť je výslovne vylúčená\nv súlade s § 238 ods. 4 OSP. Vychádzajúc z dikcie druhej vety § 242 ods. 1 OSP\na povinnosti prihliadať na prípadnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 OSP preskúmal\nnajvyšší súd prípustnosť dovolania aj podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho\nporiadku.\nSťažovateľka v dovolaní namietala existenciu vady konania v zmysle § 237 ods. 1\npísm. g) OSP a zdôrazňovala, že jej odvolanie prejednal a rozhodol o ňom nezákonný senát.\nK námietke sťažovateľky odôvodňujúcej existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. g) OSP\nnajvyšší súd v napadnutom uznesení zdôraznil:\n„Podľa bodu IV. odseku 4 Všeobecných zásad platných pre občianskoprávne,\nsprávne a obchodnoprávne kolégium na rok 2014 (jeho znenia v čase, kedy vec došla\nna súd), ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014 (ďalej\nlen Zásady), veci zrušené odvolacím súdom a vrátené I. stupňovému súdu a znovu\npredložené na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania sa zapíšu\ndo súdneho registra tomu odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil pod novou spisovou\nznačkou. Súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí v poznámke. Podľa bodu VII. odsek 1\nZásad v prípade nejasnosti, do akého súdneho oddelenia má byť vec podľa druhu agendy\npridelená, rozhoduje, na návrh príslušného predsedu kolégia, predseda súdu, prípadne\npodľa jeho poverenia podpredseda súdu. Konajúci sudca nemôže spis vrátiť priamo\n\n10\n\ncez podateľňu a je povinný vzniesť námietku nesprávneho zápisu do súdneho oddelenia\npredsedovi súdu najneskôr do 20 dní od zapísania veci do pôvodného registra, aby mohol\npredseda súdu v zmysle § 152 ods. 7 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom\na kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy\nv znení neskorších predpisov, rozhodnúť o jej prevode do 30 dní odo dňa zapísania\ndo pôvodného súdneho oddelenia; inak vec prejedná senát, ktorému vec pôvodne napadla.“\nAplikujúc citované východiská na vec sťažovateľky najvyšší súd v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia ďalej uviedol:\n„Z obsahu spisu vyplýva, že potom, ako senát 20 CoP Krajského súdu v Bratislave\nuznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 20 CoP 58/2013 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie, bola vec znovu 11. decembra 2014 predložená krajskému\nsúdu o odvolaní o tom istom predmete rozhodovania a po negatívnej lustrácii bola vec\nzapísaná do oddelenia 11 CoP. Predsedníčka senátu 11 CoP\nlistom z 15. januára 2015 namietala správnosť zápisu veci do tohto súdneho oddelenia\nz dôvodu, že podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave pre rok 2014 mala byť vec\nzapísaná v súdnom oddelení 20 CoP. Predseda krajského súdu listom z 29. januára 2015\npredsedníčke senátu\n\noznámil, že pre možnosť zapísania\n\npredmetnej veci na základe opatrenia predsedu súdu do oddelenia 20 CoP bola povinná\nv zmysle časti VII. všeobecných zásad platných pre občianskoprávne, správne\na obchodnoprávne kolégium na rok 2014 vzniesť námietku nesprávneho zápisu najneskôr\ndo 20 dní od zapísania veci do registra 11 CoP, t. j. najneskôr do 31. decembra 2014\na nakoľko uvedenú námietku vzniesla až 15. januára 2015, nemožno rozhodnúť o prevode\nveci do oddelenia 20 CoP, ale vec prejedná senát 11 CoP, ktorému vec napadla. Následne\nsenát 11 CoP vec prejednal a vo veci samej aj rozhodol. Podľa dovolacieho súdu spôsob,\nakým bola v danom prípade posudzovaná vec pridelená senátu 11 CoP, nevybočuje z rámca\nrozvrhu práce Krajského súdu v Bratislava platného v čase, kedy vec došla na súd, resp.\nz rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení, ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania\nvecí. Prípustnosť dovolania preto z § 237 ods. 1 písm. g/ O. s. p. nevyplýva.“\n\n11\n\nOtázka\n\nopätovného\n\npridelenia\n\nveci\n\nzrušenej\n\nodvolacím\n\nsúdom\n\na vrátenej\n\nprvostupňovému súdu a znovu predloženej na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete\nrozhodovania bola preskúmavaná v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.\nIII. ÚS 468/2012. Za rovnakej skutkovej a právnej situácie ústavný súd dospel k záveru,\nže zmena senátu pri opätovnom doručení veci odvolaciemu súdu je konvalidovateľnou\npráve s poukazom na ustanovenia príslušného rozvrhu práce.\nÚstavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 468/2012 z 2. októbra 2012 uviedol:\n„... vec, ktorá bola opätovne doručená krajskému súdu pre účely rozhodnutia\no odvolaní, mala byť zapísaná do iného senátu (8 Co), ale keďže do 30 dní od jej zapísania\ndo registra nedošlo k zapísaniu do pôvodného registra, v zmysle platného rozvrhu práce\nkrajského súdu [bod II. 2. 1 písm. ch)], bol krajský súd oprávnený vec dokončiť v senáte,\nktorému bola vec po opätovnom doručení zapísaná. To, že sťažovateľky sa s výkladom\nnajvyššieho súdu v danom prípade nestotožňujú, ešte neznamená, že došlo k porušeniu\nich označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.“\nÚstavný súd aj v záujme stabilizácie svojej judikatúry nemá dôvod na to,\naby sa o veci sťažovateľky od záverov obsiahnutých v uznesení sp. zn. III. ÚS 468/2012\nz 2. októbra 2012 odklonil, pričom na zdôraznenie ich správnosti zohľadňujúc rozhodovaciu\nautonómiu všeobecných súdov uvádza, že jeho úlohou by nemalo byť hľadanie takej\naplikácie právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu, ktorá je v danom prípade\njedinou správnou alebo jedinou možnou. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho\nsúdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľné a ani za zjavne\nneodôvodnené, t. j. neobsahuje nedostatky ústavnej intenzity, ktoré by mohli viesť k záveru,\nže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených\npráv garantovaných ústavou a dohovorom.\nUznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 297/2012 z 30. októbra 2013, na ktoré\nsa sťažovateľka odvoláva, rieši situáciu zmeny senátu pri opätovnom doručení veci\nodvolaciemu súdu. V označenom rozhodnutí najvyšší súd extenzívnym a teleologickým\nvýkladom § 51 ods. 7 zákona o súdoch dospel k záveru, že aj v prípade opätovného\n\n12\n\npredloženia veci (po jej predchádzajúcom zrušení) odvolaciemu súdu sa vec pridelí tomu\nodvolaciemu senátu, ktorému bola ako zákonnému senátu pridelená pôvodne a ktorý\nju v predchádzajúcom konaní zrušil, teda pôvodnému senátu odvolacieho súdu.\nZmyslom a účelom ústavného príkazu obsiahnutého v čl. 48 ods. 1 ústavy, podľa\nktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi je okrem upevnenia sudcovskej\nnezávislosti aj záruka účastníka konania, že na rozhodovanie o jeho veci sú povolané súdy\na sudcovia podľa vopred ustanovených procesných pravidiel pri vylúčení súdov a sudcov\n„ad hoc“ pre rôzne dôvody a rozličné účely (m. m. I. ÚS 239/04, II. ÚS 400/2017).\nV súlade s § 3 ods. 4 zákona o súdoch v priebehu konania môže dôjsť k zmene\nv osobe sudcu, táto zmena však musí byť uskutočnená v súlade so zákonom a rozvrhom\npráce. V okolnostiach prejednávanej veci sa umožnenie konvalidácie stavu nepridelenia\nveci pôvodnému senátu odvolacieho súdu tak, ako to vyplýva zo zákona o súdoch vykonala\nv súlade s rozvrhom práce krajského súdu spôsobom nepriečiacim sa podstate základného\npráva na zákonného sudcu, keďže k opätovnému prideleniu veci došlo náhodným výberom\npomocou\n\ntechnických\n\na\n\nprogramových\n\nprostriedkov\n\nschválených\n\nMinisterstvom\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania\npridelenia vecí. Z pohľadu ústavnosti teda v okolnostiach prerokúvanej veci prevažuje\ntá skutočnosť, že k opätovnému prideleniu veci došlo náhodným výberom, čo zohľadňuje\npodstatu ústavného princípu, na ktorom je založené právo na zákonného sudcu.\nPokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd dáva\ndo pozornosti svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že ustanovenie čl. 1\nods. 1 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány\nverejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Toto ustanovenie ústavy je vždy\nimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní\nzákladných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto\nak ústavný súd nedospeje k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,\nneexistuje ani dôvod\n\nna vyslovenie\n\nporušenia\n\n(m. m. IV. ÚS 119/07).\n\n13\n\noznačeného ustanovenia\n\nústavy\n\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základných práv zaručených\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 ústavy a právom zaručeným čl. 6 ods. 1\ndohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto\nčasti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd\npreto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1\na 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2\ndohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu\nPredmetom sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd\nporušil jej ústavou a dohovorom garantované práva pri rozhodovaní o úprave rodičovských\npráv a povinností k maloletej dcére z dôvodov uvedených v časti I tohto uznesenia.\nVzhľadom na problematiku, ktorej sa napadnutý rozsudok krajského súdu týka,\nústavný súd v prvom rade konštatuje, že v súčasnosti existuje široká zhoda ‒ a to aj\nv medzinárodnom práve ‒ na podporu myšlienky, že pri rozhodovaní príslušných orgánov\nverejnej moci týkajúcom sa maloletých detí musí byť ich najlepší záujem prvoradým\nhľadiskom rozhodovania.\nZáujem dieťaťa predpokladá pri rozhodovaní o jeho právach mať na zreteli najmä\ndva aspekty jeho záujmov. Na jednej strane stojí požiadavka, aby puto dieťaťa\ns jeho rodinou bolo zachované, s výnimkou prípadov, keď sa rodinné prostredie ukázalo\nako obzvlášť nevhodné. Z toho vyplýva, že rodinné väzby môžu byť prerušené len vo veľmi\nvýnimočných prípadoch a je potrebné urobiť všetko pre zachovanie osobných vzťahov.\nNa druhej strane je v záujme dieťaťa zabezpečiť jeho rozvoj v zdravom prostredí a rodičia\nnesmú profitovať z takých opatrení alebo krokov, ktoré by v konečnom dôsledku\npoškodzovali zdravie a zdravý vývoj dieťaťa [porov. Neulinger and Shuruk v. Švajčiarsko,\nč. 41615/07, rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\n\n14\n\nlen „ESĽP“) zo 6. 7. 2010, bod 136; Elsholz v. Nemecko, č. 25735/94, rozsudok Veľkej\nkomory ESĽP z 13. 7. 2000, bod 50; Maršálek v. Česká republika, č. 8153/04, rozsudok\nESĽP zo 4. 4. 2006, bod 71].\nV prípade, keď súdy rozhodujú o úprave práv a povinností rodičov k maloletému\ndieťaťu, je nutné vychádzať z toho, že právom oboch rodičov je v zásade rovnakou mierou\nsa o dieťa starať a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje i právo samotného\ndieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Rozhodnutím súdu by dieťaťu malo byť umožnené\nstýkať sa s oboma rodičmi v takej miere, aby bol postulát rovnakej rodičovskej starostlivosti\nčo najviac naplnený. Takéto usporiadanie vzťahov je spravidla vždy v „najlepšom záujme\ndieťaťa“, pričom odchýlky od tohto princípu musia byť odôvodnené ochranou nejakého\niného, dostatočne silného legitímneho záujmu, pričom konkrétne skutočnosti, o ktoré\nsa tento záujem opiera, musia byť v danom konaní preukázané (pozri aj nálezy Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2298/15 – bod 16, I. ÚS 3216/13, II. ÚS 3765/11).\nPre dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom\nv zmysle už uvedených požiadaviek je potrebné, aby vo veci konajúci súd (resp. príslušné\norgány verejnej moci) zohľadnili viaceré konkrétne kritériá, ide predovšetkým\no nasledujúce kritériá:\n- existenciu pokrvného puta medzi dieťaťom a jeho zverenie do starostlivosti\nusilujúcimi osobami,\n- mieru zachovania identity dieťaťa a jeho rodinných väzieb v prípade jeho zverenia\ndo starostlivosti tej-ktorej osoby,\n- schopnosť osôb usilujúcich o zverenie dieťaťa do starostlivosti zaistiť jeho vývoj\na fyzické, vzdelávacie, emocionálne, materiálne a iné potreby,\n- prianie dieťaťa [porov. 52 a nasl. Všeobecného komentára č. 14 Výboru pre práva\ndieťaťa č. 14 z 29. 5. 2013 o práve dieťaťa na to, aby jeho najlepšie záujmy boli prvoradým\nhľadiskom (General comment No. 14 on the right of the child to have his or her best\ninterests taken as primary consideration), 2003, CRC/C/GC/14; k tomu pozri aj nálezy\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2482/13 a I. ÚS 1554/14].\n\n15\n\nAplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd akcentuje,\nže v jej veci konajúce všeobecné súdy svoje rozhodnutie o zverení maloletej dcéry na čas\npo rozvode manželstva do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov odôvodnili najmä\npoukazom na nemenné stanovisko maloletej dcéry, ktorá v priebehu celého konania\nprejavila záujem byť s oboma rodičmi a znalecký posudok, z ktorého vyplýva že „rodičia\nsú rodinnou situáciou destabilizovaní, naopak, maloletá sa v tejto situácii vie orientovať. ...\nSúd prvého stupňa správne nadradil záujem maloletej nad záujem a predstavy rodičov\nmaloletej. Znalecký posudok vyčerpávajúco zhodnotil uvedenú situáciu, správne posúdil\nvšetky okolnosti svedčiace pre zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti.“\n(citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).\nNa základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že „zverenie\nmaloletej do striedavej osobnej starostlivosti je v jej záujme a takto budú lepšie\nzabezpečené jej potreby, keď výchovné prostredie každého rodiča pozitívne ovplyvňuje\ndieťa a dieťa má právo na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov. Nie je možné\nspochybňovať vôľu maloletej, ktorá je vo veku, kedy vie posúdiť situáciu a vyjadriť svoj\nnázor. Odvolací súd nevyhovel odvolaciemu petitu matky, ktorým žiadala zveriť maloletú do\nsvojej osobnej starostlivosti, keďže boli riadne preukázané podmienky pre zverenie\nmaloletej do striedavej osobnej starostlivosti.“.\nOdôvodnenie výroku o neurčení výživného na čas striedavej osobnej starostlivosti\noboch rodičov obsiahnuté v rozsudku okresného súdu sp. zn. 37 P 82/2012 zo 7. októbra\n2014 považoval krajský súd za dostačujúce. Navyše zdôraznil, že „Rozporná sa javí žiadosť\nmatky o určenie výživného 180,- eur mesačne v prípade striedavej osobnej starostlivosti,\nkeď takúto výšku vyživovacej povinnosti navrhla aj v prípade, že by mala maloletú vo svojej\nosobnej starostlivosti. Náklady na maloleté dieťa sú rozdielne, pokiaľ je dieťa v striedavej\nosobnej starostlivosti alebo v osobnej starostlivosti jedného z rodičov.“.\nVzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku\nokresného súdu sp. zn. 37 P 82/2012 zo 7. októbra 2014, t. j. postupoval v súlade s § 219\nods. 2 OSP, a s prihliadnutím na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia\n\n16\n\nrozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane\n(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považuje\nza potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia označeného rozhodnutia okresného\nsúdu, z ktorého vyplýva záver o splnení všetkých zákonných podmienok na zverenie\nmaloletej dcéry do striedavej osobnej starostlivosti:\n„Obaja rodičia sú spôsobilí maloletú vychovávať, obaja majú o výkon osobnej\nstarostlivosti o maloletú záujem, pričom súd mal za preukázané, že uvedený model\nstarostlivosti je v záujme maloletej a jej potreby budú takto lepšie zaistené. Pokiaľ\nide o podmienku, že obaja rodičia majú o výkon osobnej starostlivosti záujem treba\nzdôrazniť, že rodič nemusí mať záujem o výkon striedavej osobnej starostlivosti, ale o výkon\nosobnej starostlivosti. Koncipovanie uvedenej podmienky právne ošetruje prípady,\nkedy jeden z rodičov nesúhlasí so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti\na žiada, aby bolo dieťa zverené alebo ponechané len v jeho výlučnej osobnej starostlivosti.\nPokiaľ ide o záujem maloletej ... tento bol v konaní jednoznačne preukázaný, nakoľko\nuvedený model starostlivosti zachová v jej živote stabilitu posledných rokov, ktorá vychádza\nz toho, že sa medzi žiadnym z rodičov nemusí rozhodovať a rodičia by tak nemali mať\npotrebu medzi sebou neustále súperiť. V otázke lepšieho zaistenia potrieb maloletej\nje potrebné poukázať na skutočnosť, že u oboch rodičov má maloletá vytvorené dostatočné\na vhodné podmienky na uspokojovanie svojich odôvodnených potrieb a záujmov,\nktoré všetky skutočnosti v celosti tvoria dostatočné odôvodnenie zverenia maloletej...\ndo striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.“\nOkresný súd sa osobitne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej\nzvereniu do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov bráni absencia schopnosti oboch\nrodičov spoločne komunikovať, a predovšetkým zdôraznil:\n«... že to bola práve matka maloletej, ktorá odmietla pokračovať v rodičovskej terapii\ns otcom, pričom otec maloletej o uvedené mal a stále má záujem. I z priebehu konania bolo\nzrejmé, že matka považuje akýkoľvek posun vo vzájomných vzťahoch medzi ňou a otcom\nsmerom k výchove a starostlivosti o maloletú za nemožný a o uvedené nemá vôbec záujem.\nSvoju neochotu pritom podopiera zbytočnosťou takéhoto postupu a odvoláva sa na závery\n\n17\n\nvykonaného znaleckého posudku. Matka maloletej však vo svojom postoji neberie do úvahy\ni ďalšie dôkazné prostriedky, ktoré boli v konaní vykonané, a to znalecké dokazovanie\na predovšetkým pohovor s maloletou... vykonaný nielen pred súdom, ale aj pred kolíznym\nopatrovníkom, kde maloletá opakovane deklarovala svoje želanie byť v striedavej osobnej\nstarostlivosti oboch rodičov, ktoré okrem iného zdôvodňovala svojim citovým vzťahom\nk obom rodičom, tým, že takto žije od rozchodu rodičov a je s uvedeným modelom\nstarostlivosti spokojná. Maloletá je pritom vo veku 12 rokov, kedy nie je možné jej názor\npovažovať za bezvýznamný, práve naopak je nevyhnutné ho rešpektovať a mať ho\npri rozhodovaní na zreteli, pričom prípadné pochybnosti o jeho autentickosti je potrebné\npreukázať. Rovnako zo záverov vykonaného znaleckého dokazovania, napriek matkou\nprezentovaným tvrdeniam, je zrejmé, že obaja rodičia sú rovnako schopné osobnosti\nz pohľadu výkonu rodičovskej úlohy, na strane ani jedného z nich súdna znalkyňa nezistila\nvyslovene negatívne prvky, pre ktoré by nebolo možné maloletú do striedavej osobnej\nstarostlivosti zveriť a predovšetkým k obom rodičom má samotná maloletá porovnateľne\npozitívny vzťah, ktorý chce a má záujem realizovať prostredníctvom striedavej osobnej\nstarostlivosti. Je pritom nevyhnutné podotknúť, že každého z rodičov má maloletá rovnako\nrada, berie ho takého aký je a medzi ani jedným z rodičov si nechce vyberať, k čomu ju však\nobaja rodičia pri rozhodovaní o výlučnej forme osobnej starostlivosti nútia. Súd\nv uvedenom súhlasí s názorom matky, ktorý čiastočne vyjadruje i súdna znalkyňa vo svojom\nposudku, podľa ktorého sa maloletá nevyjadruje adekvátne svojmu veku a je zrejmé,\nže reprodukuje to, čo počula. Uvedené je pravda, avšak majú na tom podiel obaja rodičia,\ntak matka ako i otec maloletej, keď každý z nich svojim vlastným spôsobom riešil\ns maloletou otázku výkonu osobnej starostlivosti o ňu a každý sa snažil maloletú presvedčiť\n„o svojej pravde“. Uvedené, ale nemožno automaticky považovať za naučenú rétoriku\nmaloletej, ktorej nerozumie a nestotožňuje sa s ňou. Maloletá bola opakovane zo strany\nkolízneho opatrovníka a súdu dotazovaná ohľadom striedavej osobnej starostlivosti, výkonu\nosobnej starostlivosti každého z rodičov a všetkých ostatných aspektov riešeného prípadu,\nkde maloletá bezpochyby preukázala dostatočnú mieru orientácie v danej otázke, chápala\ninštitút osobnej starostlivosti... ako i jeho jednotlivé modifikačné formy a jednoznačne,\nnad akúkoľvek pochybnosť vyjadrila svoju túžbu byť s každým rodičom rovnako, doslova\naby sa o ňu starali tak, ako doteraz.»\n\n18\n\nNeurčenie výživného počas výkonu striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov\nokresný súd odôvodnil poukazom na celkové pomery na strane rodičov maloletej, kde na\n„strane matky je síce deklarovaný príjem nižší, než na strane otca, avšak matka maloletej\nmá vyriešenú svoju bytovú otázku, keď býva v nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve\njej matky, pričom k nej má zriadené doživotné právo bývania a užívania. Nadôvažok\npredmetnú nehnuteľnosť užíva bezodplatne, ktorá skutočnosť spôsobuje, že matke odpadá\nznačný výdavok na uspokojovanie jednej zo základných životných potrieb svojej\naj maloletej, a to bývania. Rodičia taktiež uspokojujú u maloletej aj potreby súvisiace\ns rozvojom jej osobnosti mimo školy, kde každý vo svojej réžií zabezpečujú maloletej rôzne\naktivity a potreby (matka športové aktivity, otec doučovania a pod.). Na strane matky neboli\npočas konania preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver súdu, že matka\nnie je schopná pokryť a uspokojiť potreby maloletej... v čase, kedy sa maloletá nachádza\nv jej osobnej starostlivosti, uvedené potvrdila i maloletá, ktorá uviedla, že u oboch rodičov\nmá všetko, čo potrebuje a obaja sa o ňu príkladne starajú.“.\nPokiaľ sťažovateľka namieta hodnotenie vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi,\nústavný súd zdôrazňuje, že do autonómneho priestoru rozhodovania príslušného\nvšeobecného súdu patrí aj posúdenie, ktoré dôkazy sú pre konanie a rozhodovanie dôležité\na ktoré nie, pričom ich podrobí hodnoteniu spôsobom, ktorý zodpovedá zákonnej úprave\nustanovenej v § 132 a nasl. OSP. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca\nz predmetných ustanovení, ktorá determinuje zároveň ústavnú kvalitu konkrétneho súdneho\nkonania, však nevytvára pre všeobecný súd priestor pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie\ndôkazov.\nZ citovaných častí rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu možno podľa\nnázoru ústavného súdu vyvodiť, že okresný súd a krajský súd v nich dali odpoveď na všetky\npodstatné otázky, ktoré mali pre určenie striedavej osobnej starostlivosti zásadný význam,\npričom vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej\nstrane a právnymi závermi všeobecných súdov na strane druhej je logický. Pokiaľ vo veci\nkonajúce všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, z ktorých dôkazov\nvychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a ako vec právne posúdili,\n\n19\n\npričom odôvodnenie ich rozhodnutí je presvedčivé, sťažovateľkou namietané nevykonanie\ndôkazu (nevypočutie súdnej znalkyne) nemôže mať per se za následok záver o tom,\nže sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom.\nSťažovateľka namieta zároveň aj to, že v jej veci konajúce všeobecné súdy\nnerešpektovali záväzný právny názor vyjadrený v uznesení krajského súdu sp. zn.\n20 CoP 58/2013 z 31. mája 2013, t. j. nerešpektovali § 226 OSP, z ktorého vyplýva pre súd\nprvého stupňa povinnosť byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Táto námietka\nsťažovateľky je podľa názoru ústavného súdu nepodložená. Krajský súd v označenom\nuznesení rozsudok okresného súdu z 12. februára 2013 zrušil a vrátil okresnému súdu\nna ďalšie konanie a uložil mu povinnosť „za účelom posúdenia vhodnosti zveriť maloletú\ndo striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov vykonať dokazovanie v súlade s ust. §\n127 O. s. p., vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 O. s. p., rozhodnúť v súlade\ns ust. § 153 ods. 1 O. s. p., a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné\nsprávne a presvedčivo odôvodniť v súlade s požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2\nO. s. p.“ (citované z rozsudku okresného súdu zo 7. októbra 2014, pozn.). Z citovaného\nzároveň vyplýva, že dôvodom zrušenia rozhodnutia prvostupňového súdu bolo nedostatočné\nzistenie skutkového stavu veci pri súčasnom uložení pokynu prvostupňovému súdu na ďalší\nprocesný postup. Za týchto okolností nemožno pokyn súdu nižšieho stupňa ako ďalej\nvo veci procesne postupovať stotožňovať s právnym názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý\nby súd nižšieho stupňa v zmysle citovanej právnej úpravy zaväzoval. Z povahy veci\nvyplýva, že ak krajský súd dospel k záveru o tom, že okresný súd nedostatočne zistil\nskutkový stav, tak nemohol zároveň vysloviť právny názor, ktorý by okresný súd v zmysle\nprávnej úpravy § 226 OSP zaväzoval. Medzi touto časťou sťažnostnej argumentácie\nsťažovateľky a obsahom ňou označených práv garantovaných ústavou a dohovorom\nteda neexistuje príčinná súvislosť.\nPrihliadajúc aj na citované časti rozhodnutia prvostupňového súdu ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že právne závery krajského súdu vyslovené\nv napadnutom rozsudku sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a to nielen\npreto, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu korešponduje\n\n20\n\ndokazovaním zistenému skutkovému stavu, ktorému zodpovedajú aj právne závery.\nZároveň treba totiž podčiarknuť, že krajský súd primerane zohľadnil odvolaciu\nargumentáciu sťažovateľky a dal ústavne akceptovateľné odpovede na jej ťažiskové\nnámietky týkajúce sa vhodnosti zverenia maloletej dcéry do striedavej starostlivosti.\nZa týchto okolností nič nesignalizuje, že by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti\nna ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v zmysle\npráva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia) alebo práva na rovnosť zbraní podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy (v tom zmysle, že neboli brané do úvahy argumenty oboch sporových\nstrán) alebo práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8\nods. 1 a 2 dohovoru a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy (týkajúceho sa starostlivosti o maloletú dcéru\na práva sťažovateľky ako matky maloletej dcéry na jej výchovu a starostlivosť o ňu).\nVzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že námietky, ktorými sťažovateľka odôvodňuje\nporušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nsú v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu [sťažovateľka v ňom tvrdila, že krajský súd sa dopustil procesného\npochybenia v zmysle § 237 ods. 1 písm. g) OSP, pozn.], pričom najvyšší súd sa touto\nnámietkou zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s ňou aj ústavne akceptovateľným\nspôsobom vysporiadal (k tomu pozri časť II.1 tohto uznesenia, pozn.) v rámci dovolacieho\nkonania.\nNámietkou sťažovateľky smerujúcou k vysloveniu porušenia základného práva podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy bol po podanom dovolaní oprávnený a aj povinný sa zaoberať najvyšší\n\n21\n\nsúd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd (s poukazom\nna relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) túto časť\nsťažnosti odmietol z dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok\nsvojej právomoci.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať\nsa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. októbra 2017\n\n22", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dieťa-úprava práv a povinností k maloletému", "občianske súdne konanie-Občiansky súdny poriadok", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "sudca-zákonný", "dieťa-úprava práv a povinností k maloletému", "občianske súdne konanie-Občiansky súdny poriadok", "dokazovanie-hodnotenie dôkazov", "sudca-zákonný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:43bd3d35-6ab3-4955-9d44-981b4916283f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.400.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 400/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 400/2017 z 22. 6. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-06-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.400.2017.1"}, {"guid": "ussr:1f383530-d722-4583-887a-ea4c07c3923f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 468/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 468/2012 z 2. 10. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-10-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1f383530-d722-4583-887a-ea4c07c3923f"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:65b075b0-36df-4e82-acb3-7170c9d1cd5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 295/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/08 z 24. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-24", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65b075b0-36df-4e82-acb3-7170c9d1cd5c"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 176/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 176/03 z 8. 10. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-10-08", "citacie_n": 764, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:962f276e-b948-47b9-bfd1-40e7365ca32a"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:8a0bbd7f-77de-4ac5-90aa-fcecb106df70", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 90/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/02 z 17. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-17", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8a0bbd7f-77de-4ac5-90aa-fcecb106df70"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:8b192278-e24f-422e-8e40-c1773184c82f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 119/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 119/02 z 12. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-12", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b192278-e24f-422e-8e40-c1773184c82f"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}, {"guid": "d060cc3e-beb4-4ccc-9421-e0dd4dd6a5d0:c02e4e2c-5236-49fc-bce8-ddd3b15f6944", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1312203746.1", "spisova_znacka": "4Cdo/599/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/599/2015 z 23. 5. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-05-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1312203746.1"}, {"guid": "18082249-8b65-4798-a111-f0567fc1760c:625c9206-8c1b-45bf-a651-b7372190641e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2013:1312203746.1", "spisova_znacka": "20CoP/58/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/58/2013 z 30. 5. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-05-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2013:1312203746.1"}], "citovane_v": []}