{"guid": "ussr:bb6b020c-e5bb-4cf2-881e-1114c4d02438", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.73.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 73/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 73/2017 z 2. 2. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 73/2017, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.73.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2017-02-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bb6b020c-e5bb-4cf2-881e-1114c4d02438", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.73.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.73.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.73.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 73/2017-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily\nGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej\nspoločnosti DEBUT, s. r. o., Cintorínska 2, Šamorín, právne zastúpenej JUDr. Ján Florián\nGajniak, advokát s. r. o., Šafárikovo námestie 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát\nJUDr. Ján Florián Gajniak, vo veci namietaného porušenia základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.\n22 C 92/2007 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti DEBUT, s. r. o., o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra\n2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DEBUT, s. r. o., Cintorínska 2, Šamorín\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22C 92/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).\n\n2. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že:\n«(...) V predmetnej veci spis. zn. 22C 92/2007, dňa 24.5.2007 podala obchodná\nspoločnosť DEBUT, s.r.o., Cintorínska 2, 931 01 Šamorín na Okresnom súde Bratislava I,\nžalobu o úhradu nákladov za revitalizáciu a rekonštrukciu priestorov v relatívne\nsamostatnej časti amfiteátra v Bratislave.\nPo podaní žaloby súd postupoval nasledovným spôsobom:\nAA/\n24.5.2007 Podaná žaloba DEBUT-om/ žalobca\n6.7.2007 DEBUT /žalobca podal Návrh na vydanie PO - zákaz scudzenia amfiteátra\n(ani nepredať ani zameniť). Obava žalobcu sa potvrdila na 100%. Amfiteáter bol\n„výhodne“ zamenený aj s majetkom žalobcu\n19.7.2007 Súd Uznesením zamietol návrh na PO\n10.8.2007 Žalobca podal odvolanie proti zamietnutiu návrhu na PO\n18.9.2007 Uznesenie súdu aby žalobca doplnil podanie z 24.5.2007\n26.9.2007 Súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku\n5.10.2007 Žalobca splnil Uznesenia súdu z 18.9.2007\n5.10.2007 Žalobca podal žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov\n4.12.2007 Súd priznal žalobcovi oslobodenia od súdnych poplatkov\n31.3.2008 KS BA Uznesením napadnuté Uznesenie prvostupňového súdu(...)\no zamietnutí návrhu na nariadenie PO-potvrdil\n8.12.2008 Žalobca doplnil žalobu a upravil petit žaloby(...)\n15.3.2010 Súd vyzval žalobcu opraviť vadu z podania 8.12.2009, (správne malo byť\n8.12.2008)\n10.5.2011 Súd Uznesením pripustil zmeny návrhu v texte petitu\n8.10.2012 Uskutočnilo sa 1. Pojednávanie vo veci na OS\nTakže od podania žalobného návrhu zbytočné prieťahy v konaní boli do tohto dátumu\nv rozsahu ...........1689 dní\n26.11.2012 Vytýčené 2.Pojednávanie vo veci na OS - bolo odročené na neurčito\n27.11.2012 Súd Uznesením zastavuje konanie v jeho časti voči 01\n21.12.2012 Vytýčenie pojednávanie na 14.2.2013\n\n2\n\n17.1.2013 Odvolanie žalobcu proti Uzneseniu OS BA I. (...)\n31.1.2013 Žalobca predložil OS znalecký posudok\n26.6.2013 Žalobca čiastočne späťvzal časť žalobného návrhu\n27.11.2014 2. Pojednávanie na OS\n13.1.2015 Žalobca doplnil návrh v časti späťvzatia návrhu(...)\n20.4.2015 3. Pojednávanie na OS (vypočutý korunný svedok)\n29.6.2015 Žalobca predkladá doplnenie dôkazov(...)\n13.7.2015 4.Pojednávanie na OS (odročené na 30.7.2015)\n30.7.2015 5. Pojednávanie na OS - (vyhlásenie rozsudku)\n18.9.2015 Vzhľadom na tak závažné porušenie práva súdom počas dlhého obdobia\na pre nedôstojný priebeh súdneho procesu, po bezdôvodných prieťahoch keď súd konanie\npo viac ako 8 rokoch bez jediného relevantného, nie informatívneho pojednávania a bez\nriadneho dokazovania v zmysle OSP, vydal dňa 30.7.2015 Rozsudok, ktorým žalobu\nnavrhovateľa zamietol, musel žalobca podať 18.9.2015 Odvolanie na Krajský súd\nv Bratislave, následne preto podáva aj túto sťažnosť na Ústavný súd SR\nTakže od prvého pojednávania vo veci v r. 2012 po posledné pojednávanie v r. 2015,\nzbytočné prieťahy v konaní boli v rozsahu 964 dní\nCELKOVO teda zbytočné prieťahy v tomto konaní sú (1689+964) v rozsahu 2653\ndní.»\n3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukázala na vyjadrenia odporcov (bod BB)\nv napadnutom konaní, chronologicky uviedla, ako boli nariadené jednotlivé pojednávania\n(bod CC), ďalej poukázala na časovú chronológiu neodôvodnených prieťahov (bod II\nsťažnosti) a dodala, že:\n„Z(...) časového priebehu konania pred súdom vyplýva, že od podania žalobného\nnávrhu navrhovateľom, dňa 24.5.2007 až po deň vytýčenia prvého pojednávania vo veci\ndňa 8.10.2012 uplynulo 1689 dní.\nOkresný súd Bratislava I, bol nečinný spolu 2629 dní, počas ktorých síce okresný súd\nrealizoval niekoľko technicko-procesných krokov, a informatívnych pojednávaní o zákonom\ndefinovaného dokazovania nevytýčil. Navrhovateľ/sťažovateľ bol tak nútený pre\n\n3\n\nnepreskúmateľné a nepresné, neurčité zdôvodnenie viacerých Uznesení i Rozsudku súdu\nodvolať sa na Krajský súd.\nTakouto dlhodobou nečinnosťou Okresný súd Bratislava I porušil moje základné\nprávo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v článku 48, ods. 2, Ústavy\nSR.“\n4. Sťažovateľka napokon konštatuje, že: „Ku dňu vydania rozsudku teda uplynulo\n964 dní. (...) Bezdôvodné prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I podľa jeho\njednotlivých krokov je možné charakterizovať tým, že takýmto postupom nebol navrhovateľ\nsúdom chránený vo svojich právach.\nBezdôvodnými viacročnými prieťahmi v konaní v tejto veci, sa žalobca/sťažovateľ\ndostal do situácie, že jeho odvolanie na Krajský súd Bratislava (ktorý nemá na rozhodnutie\nzákonom predpísané lehoty), sa stav žalovateľovej/sťažovateľovej právnej neistoty naďalej\npretrváva až do dňa meritórneho rozhodnutia, pretože nie je známe, kedy sa Krajsky súd\nBratislava bude s vecou zaoberať. Sťažovateľ v tejto sťažnosti nenapáda právny názor súdu,\nsťažuje sa na postupy súdu vyúsťujúce do neodôvodnených prieťahov.“\n5. Pokračujúca časť sťažnosti obsahuje „Ústavnoprávne zdôvodnenie sťažnosti“,\nz ktorej tiež vyplýva, že: «Sťažovateľ vychádzal pri podávaní svojej sťažnosti zo známych\njudikátov ÚS SR, kde sa uvádza, že „účelom základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Zdôrazňuje sa v nich, že samotným\nprerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby, domáhajúcej sa rozhodnutia\nneodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu\nalebo iným, zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak\nako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV.ÚS 221/04). V súčasnosti navrhovateľovi\n/sťažovateľovi nie je známe aké bude rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave o jeho\nodvolaní\n\nvo\n\nveci,\n\ntakže\n\nzákonné\n\nmožnosti\n\ndovolať\n\nsa\n\nspravodlivosti\n\npre\n\nnavrhovateľa/sťažovateľa vytvárajú do budúcnosti neznámy čas, kým sa jeho vec\nprávoplatne neuzatvorí. Takže právna neistota sťažovateľa sa bude neznámo ako dlho,\npredlžovať. (...)\n\n4\n\nZ jednotlivých nálezov Ústavného súdu SR možno odvodiť, že zákon opodstatnenosť\npodania sťažnosti účastník konania na bezdôvodné prieťahy v konaní podmieňuje využitím\nvšetkých zákonom predpísaných dostupných prostriedkov na domáhanie sa svojho práva.\nPrvoradým medzi týmito prostriedkami, je podanie sťažnosti navrhovateľa, predsedovi\npríslušného Okresného súdu, aby tento najskôr zjednal v konaní vo veci nápravu. Až keď\nzlyhá tento zákonný obranný krok účastníka konania na Okresnom súde, prichádza do\núvahy podanie sťažnosti na bezdôvodné prieťahy v konaní na ÚS SR. Pri podávaní tejto\nsťažnosti sťažovateľ nedoložil svoju sťažnosť predsedovi OS Bratislava I § 53, ods. 1\nzákona o ústavnom súde nepredpokladá takú situáciu, v akej sa sťažovateľ pred časom\nocitol, čo jej z psychologicko-právneho hľadiska strach zo súdnej moci neumožňoval.\nSťažovateľ sa domáha toho, aby STRACH, bol v zmysle psychologicko-právnom, uznaný\nako dôvod osobitného zreteľa. Dostať strach je právom aprobovaný stav subjektu práva,\nktorý je vystavený tlaku z očakávaných nepriaznivých dôsledkov jeho nejakého (hoci\nzákonného) kroku.\nSťažovateľ je povinný Ústavnému súdu podať vysvetlenie, čoho sa dôvodne obával,\nčo vyvolávalo jeho strach, podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu\nBratislava I. Strach zo svojvoľného konania súdu, a nepriaznivých dôsledkov, sa neodvážil\nzopakovať to, čo už urobil, t.j. že by ďalší sudca toho istého súdu spôsobil sťažovateľovi to\nisté, už zažité. Ústavný súd musí vedieť, akým nepriaznivým devastujúcim dôsledkom čelí\núčastník, ak sa odváži podať sťažnosť na neodôvodnené prieťahy v konaní predsedníčke/\npredsedovi okresného súdu. Áno, strach sťažovateľa premohol. Subjekt práva sa domáha na\nsúde ochrany svojich zákonných práv a miesto toho potom čelí svojvôli súdu.\nZákonodarca uplatnenie tohto opravného prostriedku neformoval ako nejakú možnú\ntvrdú sankciu proti dotknutému sťažovateľovi. Je však verejne známe, že na Slovensku\nsúdna ochrana tzv. „slabších“ účastníkov konania má vážne nedostatky. Neuplatnenie tohto\nopravného prostriedku sťažovateľom pred Ústavným súdom, by mu nemalo byť na ťarchu.\nStrach je imanentnou súčasťou ľudského bytia, ktorý treba v zložitých podmienkach brať do\núvahy. Strach je viac ako obava.\nNepodanie sťažnosti predsedovi OS ospravedlňuje sťažovateľ postojmi sudcov na\nOkresnom súde Bratislava I, ktorí po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu na\nprieťahy v konaní aj tak nepostupovali v zmysle OSP, ale viditeľne dávali sťažovateľovi\n\n5\n\nnajavo svoju nevôľu voči nemu, ktorá sťažovateľovi ako navrhovateľovi, sťažovala jeho\npozíciu v konkrétnom konaní. Takže doterajšie sťažnosti na prieťahy predsedovi súdu\npoukazujú na to, že to pre navrhovateľa/sťažovateľa skončili katastrofálne\nVysvetlenie dôvodného strachu spočívalo v tom čo sa potom prejavilo vo viacerých\nkauzách, ktorých negatívne dôsledky voči navrhovateľovi museli riešiť jednak Krajský súd\nBratislava alebo dokonca Najvyšší súd SR. (č.k. 14C/14/2007- príloha 2, aj v konaní č.j.\n26 C 11/2001 pred OS BA I, príloha 3, NS SR č.k. 6Cdo 254/2013 - príloha 4).Sťažovateľ sa\nsnažil aby jeho veci na OS BA I, sa diali v zmysle OSP, avšak neuspel ani svojou sťažnosťou\nministerke spravodlivosti na súčinné konanie dokonca 3 sudkýň z dvoch súdov proti\nnavrhovateľovi/sťažovateľovi. (príloha 5). O tom, že niečo sťažovateľovi neznáme proti\nnemu existuje na OS BA I, to nie sú jeho pocity, alebo fantazijné dojmy, pretože viaceré\njeho veci na OS BA I, sa bezdôvodne tak v prospech odporcov predlžujú viac rokov.\nNepodať sťažnosť predsedovi OS bolo teda u sťažovateľa ovplyvnené zmiešaninami\npocitov\n\nstrachu\n\na\n\nnádeje.\n\nStrach\n\nzo\n\nsúdnej\n\nmoci,\n\nže\n\nbude\n\nkonať\n\nproti\n\nnavrhovateľovi/sťažovateľovi, sa prelínal s pocitom nádeje, že tento krát, v takejto jasnej\nveci súd pri svojich úvahách nebude navrhovateľa/sťažovateľa vnímať ako takého, ktorý\nproti nemu podal sťažnosť na neodôvodnené prieťahy. Táto nádej sťažovateľa sa opierala\no to, že v tomto konaní predkladal súdu tzv. „najneprestrietiteľné dôkazy“. Opodstatnenosť\nsťažovateľových nárokov potvrdil pred súdom aj korunný svedok. Sťažovateľ sa nádejal, že\nsúd\n\nv\n\nzmysle\n\nOSP\n\ni\n\nrozhodnutí\n\nESĽP\n\nsprávne\n\nvyhodnotí\n\nslabšiu\n\npozíciu\n\nnavrhovateľa/sťažovateľa proti extrémne politicky silným odporcom 1 a odporcom 2, t. j.\nsamosprávnym zložkám mesta Bratislavy. Nádejal sa, že súd pri úvahách dodrží princíp tzv.\n„rovnosti zbraní“, kde sa nehľadí na silu pozície účastníkov konania v spoločenskom živote.\nSpory vtedy vyhrávajú nie politická sila, alebo ničím nedoložené verbálne tvrdenia, ale\nnajpresvedčivejšie dôkazy. Takže keď sťažovateľ po dlhých rokoch prieťahov začal\nuvažovať, že by aj podal sťažnosť za prieťahy predsedovi Okresného súdu Bratislava I, tak\nho súd vo veci prekvapil nejakým svojim krokom. Pritom, ako navrhovateľ/sťažovateľ splnil\nnejakú výzvu súdu, sa však súd na mnohé mesiace opäť odmlčal a nekonal. Ako sa však\nukázalo, sťažovateľ musel aj v tomto konaní čeliť neodôvodnenému postoju súdu proti\nsťažovateľovi, keď sa súd uznesením z 27.11.2012 úplne neoprávnene snažil zastaviť\n\n6\n\nkonanie vo veci, pre údajnú litispendenciu, čo tiež spôsobilo prieťahy, proti čomu sa musel\nsťažovateľ 17.1.2013 rozhodne a úspešne odvolať.\nUvádzame to preto, lebo vychádzajúc z judikátov ÚS SR sa dá odvodiť, že nález\nÚstavného súdu o prieťahoch nie je podmieňovaný alebo viazaný na nariadenie, alebo\nuskutočnenie pojednávania vo veci a nie je uzatvorená právoplatným rozsudkom.\nSťažovateľ pri nezákonných krokoch odporcov pred súdnym konaním, nemohol\nuplatniť princíp „vigilantibus iuris“. Situáciu potom v samotnom konaní sťažovateľovi\nzneprehľadňovali aj procesnoprávne postupy súdu. Preto sa sťažovateľ nazdáva, že tento\nfakt - nepodanie sťažnosti predsedovi súdu - by mu iba len z časti malo byť pripísané na\nťarchu. Ale postup súdu, ktorý nesledoval líniu spravodlivého súdneho konania v zmysle\nOSP, čo bolo charakterizované aj dlhými časovými odstupmi medzi dátumom nejakého\núkonu súdu a dátumom príslušného uznesenia, sťažovateľovi stav jeho právnej neistoty\nneodstraňoval. (...)\nVychádzame pritom z judikatúry, že Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach\nnamietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48, ods. 2 Ústavy, vychádza zo svojej\nustálenej judikatúry v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba\ndomáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. V tejto súvislosti Ústavný súd pripomína, že\nzákladné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky\nštátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva.\nĎalej vychádzame aj z judikatúry Ústavného súdu (IV. US 74/02, III. US 111/02,\nIII. US 142/03/, ďalej NÚS 3.5.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25/ktorá zohľadňuje tri základné\nkritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje správanie\núčastníka súdneho konania a postup samotného súdu, čo je aj v súlade s judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Na rozdiel od súdu, navrhovateľ v priebehu dlhého času\nkonania si vždy včas splnil výzvy súdu i podával voči nim odvolania v lehotách. Týmto\nsplnil podmienky, na základe ktorých je možné posúdiť opodstatnenosť ochrany jeho\nÚstavou SR garantovaných práv.\nPostup okresného súdu v konaní, sa tak javí ako jednoznačne neprimeraný, takže\nkonanie, ktoré trvá tak neprimerane dlho, dnes už viac ako 7 rokov, pri jeho celostnom\nčasovom rozpätí, podľa názoru sťažovateľa, nie je v súlade s imperatívnym znením čl. 48,\n\n7\n\nods. 2, Ústavy SR (obdobne napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05 II. ÚS 2/09). Vyše 7 ročné\nzbytočné prieťahy v konaní, nie sú adekvátne času primeranej doby konania v justičnom\nsystéme SR. Priebeh postupu veci na súde dokumentuje, že súd jej nevenoval dostatočnú\npozornosť. Ignorovaním elementárnych zákonných ustanovení OSP bez akéhokoľvek\ndokazovania, si súd vytvoril svojvoľnú platformu na svoju úvahu v napadnutom podľa\nnázoru navrhovateľa/sťažovateľa v nepreskúmateľnom, pritom likvidačnom rozsudku.\nZ vyššie popísanej chronológie postupu okresného súdu od 24.5.2007 do 30.7.2015,\npo ktorom bolo podané odvolanie, vyplýva, že v priebehu konania sa vyskytovali v podstate\nštyri dlhé obdobia jeho nečinnosti. Na záver sa robili v rýchlom slede 3, nič neriešiace\núkony, možno hovoriť iba v titulárne nazvaných pojednávaniach. Najdlhšia nečinnosť súdu\nbola zaznamenaná 1x keď súd vo veci nekonal viac ako 1000 dní(...)\nAby sa dovŕšila ochrana porušeného základného práva formou primeraného\nfinančného zadosťučinenia, od Ústavného súdu v zmysle čl. 127, Ústavy SR požadujeme aj\nprimerané finančné zadosťučinenie podľa zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP v sume\n20.000.-Eur, pretože k porušeniu nášho práva došlo takým vážnym spôsobom, ktorý si\nvyžaduje vyšší stupeň ochrany, najskôr odvolanie na Krajský súd Bratislava a teraz\nSťažnosť na Ústavný súd SR - a nie iba jednoduchú deklaráciu porušenia základného práva\n(IV. ÚS 210/04). Vyššie uvedené vyčíslenie nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáha žalobca je\niba najminimálnejšín zobrazením útrap a zlomkom celej ujmy, čím sa preukazuje, že\nnestarostlivosťou súdu o odstránenie právnej neistoty u žalobcu trvá už skoro 8 rokov.\nTakto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 50, ods. 3\nzákona o Ústavnom súde, zdôvodňujeme tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo\nnachádzame nám spôsobila vážnu materiálnu ujmu. Ujmu, ktorú utrpel sťažovateľ je tak\nvážna, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy aj vzhľadom na publikované údaje v tomto\nsmere, zodpovedá praxi Ústavného súdu SR a máme pocit, že ju sťažovateľ navrhuje\nzodpovedne.\nMateriálnu ujmu zdôvodňujeme tým, že:\nPo obdržaní negatívneho rozhodnutia súdu posledný úkon sťažovateľa bolo jeho\nodvolanie na Krajský súd Bratislava.\nSúd vykonal v dlhších časových intervaloch nejaké navrhovateľa/sťažovateľa\npoškodzujúce kroky, a v poslednom úseku časového priebehu kauzy v troch podľa názoru\n\n8\n\nsťažovateľa zmätočných pojednávaniach v podstate nepochopiteľne sa plne angažoval za\nverbálne vyjadrenia odporcov. Títo vo svojich stručných vyjadreniach k žalobe žalobcu\nnezaujali vôbec postoj k žalobe, iba verbálne, bez akýchkoľvek dôkazov žiadali súd aby\nkonanie zastavil. Súd tieto vyjadrenia akceptoval za situácie pri existencii vypočutia\nkorunného svedka, ktorý opodstatnenosť nároku navrhovateľa/sťažovateľa osobne\npreukázal. Dôkazné bremeno navrhovateľ/sťažovateľ tak podľa jeho názoru perfektne\nuniesol. Prečo prvostupňový súd toto prehliadal je úplne nepochopiteľné.\nKonanie sa podľa názoru sťažovateľa vyznačuje takými vážnymi vadami, takže voči\npodľa názoru navrhovateľa/sťažovateľa likvidačného Rozsudku prvostupňového súdu bolo\npotrebné podať odvolanie na Krajský súd Bratislava. Vzniknutá majetková ujma\nsťažovateľa nielen na právach, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu č.k. 22C 92/2007,\nale aj problémy v obnovení do agónie vrhnutej jeho podnikateľskej činnosti, sa stali\nextrémne vážnymi. Preto navrhovateľ v odvolaní uviedol, že Rozsudok prvostupňového súdu\npovažuje za neodôvodnený, nepreskúmateľný a teda predčasný, pretože v spore 22C\n92/2007 ide o majetok, t. j. určenie zhodnotenie revitalizácie dotknutej časti amfiteátra.\nVeľmi vážnou vadou rozsudku je to, že súd bez vykonania dôsledného dokazovania v zmysle\nOSP, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, z čoho vyvodil nesprávne právne názory,\npretože amfiteáter nie vinou navrhovateľa/sťažovateľa už nestojí, pretože po zločinnom\nzapálení vyhorel a neskôr za súčinnosti odporcu 1 a odporcu 2, bol dokonca nezákonne\nzbúraný. Takto bol zničený hlavný dôkaz vo veci. (...)\nV závere opakujeme, že od podania žaloby do podania sťažnosti na bezdôvodné\nprieťahy v konaní na Ústavný súd SR, uplynulo 2653 dní, t. j. viac ako 7,3 rokov, počas\nktorých Okresný súd Bratislava I. v konaní 25C/134/2005, nerealizoval ani jedno\nrelevantné pojednávanie. Vzhľadom k tomu, že súdny spor trvá viac ako 7 rokov po podaní\nžaloby, existencia firmy navrhovateľa sa dostala do nesmierne zložitých ťažkostí a z toho\nvyplývajúcich komplikácií, k čomu podstatným spôsobom prispelo zločinné, nielen\nzapálenie a zhorenie, ale dokonca i totálne, nezákonné zbúranie amfiteátra ovplyvňované\nodporcami, čo v podstatnej miere sťažuje a komplikuje dokazovanie v predmetnej veci.\nInvestované finančné prostriedky do majetku odporcov, nám chýbajú v obnovení\nzničenej podnikateľskej činnosti, ktorá musela byť podľa zákona utlmená, pretože sa firma\ndostala nielen do prvotnej, ale aj totálnej platobnej neschopnosti.\n\n9\n\nSťažovateľ sa domáha aj primeraného zadosťučinenia, pretože je presvedčený, že aj\nzavinením Okresného súdu Bratislava I, sa jeho majetková ujma vo výške 65.000 Eur\nnenapravila (ako náhrada škody, ktorú si však sťažovateľ v tejto sťažnosti neuplatňuje)\ni nemajetková ujma vo výške 20.000 Eur, titulom nemožnosti počas dlhých rokov, domôcť sa\nvrátenia vynaložených finančných prostriedkov do zhodnotenia majetku odporcu 1\na príslušného podielu od odporcu 2. Preto je navrhovateľ /sťažovateľ toho názoru, že žiadať\ntakú primeranú sumu od vinníka, formou finančného zadosťučinenia, je požiadavkou\noprávnenou.\nAk by sme finančné prostriedky, ktorými sme počas nájmu tejto časti amfiteáter\nzhodnotili majetok mesta, uložili na účet v banke, získali by sme pri minimálnom ročnom\núroku 2%-5%, značné finančné prostriedky, dovoľujúce firme navrhovateľa/sťažovateľa\nobnoviť svoju činnosť.\nPretože súd o našom návrhu konal bez relevantného priebehu pojednávaní, vznikla\nnám majetková ujma nielen na finančných prostriedkoch, ale podľa nášho názoru\nlikvidačným rozsudkom aj totálneho ochromenia podnikateľskej činnosti, čím bol sťažovateľ\nuvrhnutý prakticky do agónie.\nŽiadame, aby nám Ústavný súd priznal aj náhradu trov konania a ďalších nákladov,\nspojených s uplatňovaním nášho základného práva na Ústavnom súde SR, pretože okresný\nsúd v našej veci riadne nekoná viac rokov a pritom nejde o príliš zložitú vec, takže ich\nuplatňujem sumou 361,96 Eur /tarifa v zmysle Vyhlášky o úhrade advokátskych služieb/.»\n6. Sťažovateľka napokon navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto\nrozhodol:\n„1/ Základné právo obchodnej spoločnosti DEBUT, s.r.o., upravené v čl. 48, ods. 2\nÚstavy SR v konaní vedenom pod spis. zn. 22C 92/2007 na Okresnom súde v Bratislave I.\nporušené bolo\n2/ Krajskému súdu Bratislava a prípadne následne Okresnému súdu v Bratislave I.\nsa prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn. 22C/92/2007 aby konali bez zbytočných\nprieťahov\n3/ DEBUT, s.r.o. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000.- Eur, ktoré je\nOkresný súd v Bratislave I. povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n\n10\n\n4/ Ústavný súd SR priznáva obchodnej spoločnosti DEBUT, s.r.o. úhradu trov\nkonania sumou 361,96 Eur, ktoré je povinná kancelária Ústavného súdu SR zaplatiť na účet\njej právneho zástupcu JUDr. Ján Florián Gajniak, advokát s.r.o(...) do 2 mesiacov od\nprávoplatnosti tohto nálezu.“\nII.\n7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n5. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci\nbez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 92/2007.\n6. Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní bol vyhlásený rozsudok\nna okresnom súde 30. júla 2015, a taktiež z nej vyplýva, že sťažovateľka nevyčerpala ani\nprávne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne\n\n11\n\nposkytuje, nepodala totiž sťažnosť predsedovi okresného súdu na zbytočné prieťahy\nv konaní, „čo jej z psychologicko-právneho hľadiska strach zo súdnej moci neumožňoval“.\n7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný\nsúd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde\nuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,\nI. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza\nk namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne\nneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov\nskončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).\nZ podania sťažovateľky vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde\nskončené 30. júla 2015. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou\nsťažnosťou až podaním z 28. septembra 2015, t. j. v čase, keď porušenie označeného\nzákladného práva na súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo\na konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý\nústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci\ndomáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď\nv označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda\nbola odstránená jej právna neistota, predmetnú ústavnú sťažnosť sťažovateľky bolo treba\nodmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.\n8. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa\nčl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné\nprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne\nposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\nÚstavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného\nustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na\nkonanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou\njudikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je\n12\n\nnamietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\nv konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,\nna uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.\nÚstavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že\núčelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy\nv konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav\nzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.\nÚstavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48\nods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne\nprostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,\nalebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného\nzreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nPodľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62\nzákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,\nktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na\nkonanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého právneho\nprostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie\nzákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť\nsudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu\nzodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1\ncitovaného zákona].\nKeďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je\nkvalifikovane právne zastúpená a ktorej už v minulosti bola odmietnutá sťažnosť pre\nneprípustnosť pre nevyužitie prostriedkov právnej nápravy v napadnutom konaní\n(II. ÚS 256/2012), sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala, ústavný súd, opierajúc sa\no svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel\nk záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie\nsťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva\n\n13\n\nsťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení\ns § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu\nneprípustnosti.\nPokiaľ sťažovateľka (ktorá je inak právnickou osobou) tvrdí, že sťažnosť predsedovi\nsúdu nepodala preto, že jej to „z psychologicko-právneho hľadiska strach zo súdnej moci\nneumožňoval“, ústavný súd tento dôvod nemohol považovať za dôvod hodný osobitného\nzreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže bez preukázania\nnespochybniteľných a reálnych dôvodov a dôkazov pripustenie situácie, že uplatnenie práv\nprostredníctvom orgánov súdnej moci v demokratickej spoločnosti môže vyvolať strach\nv oprávnených, je neakceptovateľné. V danom prípade sťažovateľka v uvedenom smere\ntaké dôkazy neuviedla.\n9. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\n10. Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného\nsúdu (po prípadnom vrátení veci odvolacím súdom prvostupňovému súdu na ďalšie\nkonanie) dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby opätovne\npodala kvalifikovanú sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. februára 2017\n\n14", "vazby": {"registre": ["prieťahy", "prieťahy v konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e4f0d245-f976-4be7-a2a3-19bf1c250ae1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 256/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 256/2012 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4f0d245-f976-4be7-a2a3-19bf1c250ae1"}, {"guid": "ussr:b24c15cf-24fd-489d-8b43-91fae75413ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 69/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 69/2011 z 3. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-03", "citacie_n": 128, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b24c15cf-24fd-489d-8b43-91fae75413ee"}, {"guid": "ussr:5cd05180-e8d1-4e4f-9feb-04e7d8b98744", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 2/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 2/09 z 15. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5cd05180-e8d1-4e4f-9feb-04e7d8b98744"}, {"guid": "ussr:44242685-e7fd-4e53-b846-e23fc3ca309f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 251/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 251/05 z 17. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-17", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:44242685-e7fd-4e53-b846-e23fc3ca309f"}, {"guid": "ussr:90b1ef6c-6337-45bb-9286-3ac7b25f5577", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 173/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 173/05 z 6. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-06", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90b1ef6c-6337-45bb-9286-3ac7b25f5577"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 221/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 221/04 z 10. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-10", "citacie_n": 3834, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6f316a0-28e6-4663-a6d2-d8ee36c0e8fe"}, {"guid": "ussr:128b477f-e1f4-4b71-bba3-31550a7272c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 107/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 107/04 z 28. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-28", "citacie_n": 126, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:128b477f-e1f4-4b71-bba3-31550a7272c9"}, {"guid": "ussr:59396d90-1c05-4475-bc74-0963fec26d64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 7/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/04 z 14. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-14", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:59396d90-1c05-4475-bc74-0963fec26d64"}, {"guid": "ussr:e0eded1a-5f32-489b-9a0d-8a05e6c52c6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 153/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 153/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 685, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0eded1a-5f32-489b-9a0d-8a05e6c52c6e"}, {"guid": "ussr:41373954-0542-40ed-bba6-1ecb1013fdad", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 44/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41373954-0542-40ed-bba6-1ecb1013fdad"}, {"guid": "ussr:8b92a6da-1ece-4910-afbf-13a840429cc1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 6/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/03 z 15. 1. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-01-15", "citacie_n": 829, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b92a6da-1ece-4910-afbf-13a840429cc1"}, {"guid": "ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 116/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 116/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 846, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dc5cfd76-05a0-43c5-aca6-120386ec940d"}, {"guid": "ussr:c70b2119-c03a-4e19-b6a1-b41adf57b9c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 139/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 139/02 z 21. 8. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-08-21", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c70b2119-c03a-4e19-b6a1-b41adf57b9c3"}, {"guid": "ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 22/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 775, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e9f64148-0beb-48f8-a689-33430e12bc4e"}, {"guid": "ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 77/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 77/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 720, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aa73e40f-ef0c-4179-89c4-14fdb345c4ad"}, {"guid": "ussr:e3e42a40-efbc-42b6-9698-2692ca545151", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 34/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 34/98 z 5. 5. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-05-05", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.34.1998.1"}], "citovane_v": []}