{"guid": "ussr:e51c703d-1677-4bdf-b7a2-c095fb42a862", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.135.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 135/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 135/2017 z 28. 2. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. februára 2017, sp. zn. III. ÚS 135/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.135.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-02-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "nazov": "čl. 36 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-36", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 36 písm. b", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-36", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e51c703d-1677-4bdf-b7a2-c095fb42a862", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.135.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.135.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.135.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 135/2017-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n, zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, pre namietané porušenie\nzákladných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj\npráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nKrajského súdu v Nitre sp. zn. 8 CoPr 6/2013 zo 6. novembra 2014 a uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 321/2015 zo 16. marca 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna\n2016 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané\n\nporušenie jej základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v\n\nNitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 8 CoPr 6/2013 zo 6. novembra\n2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 7 Cdo 321/2015 zo 16. marca 2016\n(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde\nNitra (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) žalobu o určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru a zároveň si uplatnila nárok na vyplatenie náhrady mzdy.\nVýpoveď z pracovného pomeru u zamestnávateľa –\n(ďalej len „zamestnávateľ“ alebo „žalovaný“, alebo „odporca“), jej bola osobne\ndoručená 26. mája 2011 a ako dôvod boli uvedené organizačné zmeny a nadbytočnosť\nv zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Aplikácia výpovedného dôvodu v zmysle\n§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nebola podľa sťažovateľky absolútne dôvodná\na sťažovateľka ako zamestnanec nebola nadbytočná, pretože:\n„a) Žalobkyňa ako zamestnanec, ktorý pôsobil v rámci elektrotechnických odborov\nu žalovaného nebol nadbytočný, pretože jej hodiny boli reálne potrebné v školskom roku\n2011/2012 odučiť, dokonca by daný rok musela učiť hodiny nadčas. V čase doručenia\nvýpovede bol prihlásený dostatočný počet žiakov.\nb) Žalobkyni nebolo ponúknuté iné vhodné pracovné miesto ani na kratší pracovný\nčas napriek tomu, že v septembri 2011 bol uzatvorený pracovný pomer s 3 novými\nzamestnancami.\nc) Žalobkyni nebolo predložené písomné rozhodnutie o organizačnej zmene\nna školský rok 2011/2012 a ani toto rozhodnutie nebolo nikdy u žalovaného oznámené, ani\nvyvesené. Žalobkyňa pokladá toto rozhodnutie o organizačnej zmene prerokované\nso zástupcami zamestnancov voči jej osobe za tendenčné a účelové... so snahou dosiahnuť\nsplnenie formálnych predpokladov výpovede z dôvodu nadbytočnosti.“\n3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 Cpr 3/2011 zo 17. mája 2013 po vykonanom\ndokazovaní rozhodol tak, že žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť\nžalovanému náhradu trov konania.\n\n2\n\n4. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka v zákonom\nustanovenej lehote odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak,\nže odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľku zaviazal\nnahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.\n5. Sťažovateľka napokon podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu\ndovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovala § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP.\nNamietala v ňom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a rozhodnutie spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Žiadala v ňom, aby dovolací súd zrušil\nrozsudky oboch súdov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na to,\nže formálnym postupom oboch súdov došlo k odmietnutiu spravodlivosti vo veci samej.\nOdvolací súd sa vo svojom rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami súdu prvého\nstupňa bez toho, aby poskytol presvedčivú argumentáciu pre tento postup, resp. bez toho,\naby sa zaoberal námietkami sťažovateľky v odvolaní. Ďalej sťažovateľka v podanom\ndovolaní namietala, že v zmysle § 237 písm. f ) OSP sa jej postupom krajského súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom, a to tým, že odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia\npojednávania a nešlo o prípad podľa § 214 ods. 2 OSP, pre nesprávny názor krajského súdu\nbola vylúčená z realizácie svojich procesných práv (dopočutie štatutárneho zástupcu\nžalovaného), nebolo jej umožnené pripraviť sa na pojednávanie konané 15. októbra 2012,\na zároveň bol porušený princíp kontradiktórnosti konania. Najvyšší súd napadnutým\nuznesením rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol ako smerujúce proti\nrozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení\ns § 243b ods. 5 OSP].\n6. V sťažnosti predloženej ústavnému súdu sa sťažovateľka zamerala hlavne\nna odôvodnenie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu\nk napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý odmietol jej dovolanie ako neprípustné.\n\n3\n\n7. Porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodnila sťažovateľka tým, že nesprávne\nvyhodnotil podmienky prípustnosti dovolania a vyhodnotil ho ako neprípustné, a preto\ndovolanie meritórne neprerokoval (nezaoberal sa jej námietkami týkajúcimi sa preskúmania\nvecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu). Vady konania odôvodňujúce\nprípustnosť dovolania boli sťažovateľkou preukázané, napadnutý rozsudok krajského súdu\nje nezákonný a najvyšší súd napriek tomu ochranu sťažovateľke neposkytol.\n8. Naopak, porušenie základného práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním\nzo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy odôvodnila\nsťažovateľka iba vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, a to tým, že\npoukazom na závery uvedené v rozsudku okresného súdu ústavne nekonformne\ninterpretoval § 63 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. V tejto súvislosti\nsťažovateľka cituje z judikatúry najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo 42/2010, 5 MCdo 17/2008,\n3 Cdo 33/2008), ústavného súdu, ale aj Najvyššieho súdu Českej republiky (napr.\n21 Cdo 2204/2003) a poukazuje na nevysporiadanie sa krajského súdu s citovanou\njudikatúrou.\n9. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd\nnálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu bol porušený čl. 36 písm. b) ústavy, základné právo podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Taktiež sťažovateľka žiada, aby obe napadnuté\nrozhodnutia ústavný súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov\nkonania.\nII.\n10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n4\n\n11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1\nzákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\n12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,\nak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\n14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným\nzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným\nzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie\nžiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by\nmohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,\nIII. ÚS 300/06).\n15. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade\n\n5\n\na uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne\nzávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave\nmedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou\ninštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,\nIII. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\n16. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie\nje a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť\nvšeobecných súdov.\n17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\n18. Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé\na uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... b) ochranu proti\nsvojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\n\n6\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n19. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, táto smeruje jednak proti napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu a jednak proti napadnutému rozsudku krajského súdu.\n20. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti\nnapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Tu sťažovateľka tvrdila, že týmto rozhodnutím\ndošlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že najvyšší súd jej\ndovolanie odmietol a meritórne neprerokoval napriek tomu, že bolo prípustné.\n21. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol pre jeho\nprocesnú neprípustnosť v súlade s § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.\nVo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľky zdôraznil výnimočnosť prípustnosti\ndovolania v súlade judikatúrou najvyššieho súdu. Najvyšší súd nezistil ani existenciu\ndovolacieho dôvodu uvádzaného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti konať\npred súdom postupom krajského súdu. Zdôraznil, že sťažovateľkou namietané nedostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré nevykazovalo znaky odňatia možnosti konať pred\nsúdom, ako aj skutočnosť, že nebolo s predstavami sťažovateľky, nebolo možné považovať\nza vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež\nani namietané porušenie zásady rovností zbraní (resp. kontradiktórnosti konania) tým, že jej\nnebola umožnená príprava na pojednávanie uskutočnené na okresnom súde 15. októbra\n2012, pretože okresný súd pred pojednávaním nezabezpečil, aby odporca predložil všetky\ndoklady včas, ale akceptoval ich predloženie až na pojednávaní 15. októbra 2012, ako aj to,\nže jej neumožnil riadny výsluch účastníka konania a odoprel jej pravo dopočuť štatutárnu\nzástupkyňu odporcu a vykonať konfrontáciu výsluchom, najvyšší súd nevyhodnotil ako\nprocesný postup, ktorý by mohol založiť vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP,\nkeď z obsahu spisu bolo preukázané, že všetky doklady (hoci boli predložené\n\n7\n\nna pojednávaní) boli doručené sťažovateľke a následne mala možnosť sa k týmto dokladom\nvyjadriť a reagovať na ne. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že vykonanie dokazovania je\nvždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Za nespôsobilý dôvod dovolania považoval\nnajvyšší súd aj namietané nesprávne vyhodnotenie dôkazov, čo podporil poukazom\nna samotný charakter dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú,\na neprislúcha mu tak ani ich prehodnocovanie. Za správny považoval procesný postup\nkrajského súdu spočívajúci v aplikácii § 214 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého rozhodol krajský\nsúd bez nariadenia pojednávania.\nK námietke sťažovateľky tykajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho\nsudu (nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu)\nnajvyšší súd uviedol, že «nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu\nobčianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.\nS niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú\nzmätočnosť spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237\nods. 1 O. s. p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241\nods. 2 písm. a/ O. s. p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny\nporiadok význam v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď\nustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ\nje procesné prípustné (viď R 111/1998 a zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho\nkolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté na jeho rokovaní 3. decembra 2015,\nprávna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania\nv zmysle § 24 1 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre\nrozhodnutie súdu. môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237\nods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“...\nNajvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva\npredmetne stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by)\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/\nO.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo,\n\n8\n\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho sudu obsahuje vysvetlenie dôvodov,\nna ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie (viď odôvodnenie rozhodnutia aj vyššie).\nInou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je\nv dovolaní namietaná, je procesná vada. ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných\nv § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná\nnesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup sudu\nv občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,\nktorý možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne\ndošlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané\nnapadnute rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241\nods. 2 písm. b/ O.s.p. (dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval),\nnejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.».\nSťažovateľka v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci\nodvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], ku ktorému najvyšší súd uviedol: „Právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie\nje chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav: dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,\nnesprávne ho ale interpretoval], alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil\nnesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový\nstav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania\nv zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je\nrelevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď\n§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo (pripadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi\nnižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.“\n22. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon\nspravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená\nprávoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú\naplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,\n\n9\n\naby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles\nc. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).\n23. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia\nzákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom\nnemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné\npravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade\nso zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.\n24. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých\ndôvodov považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné, osobitne z akých dôvodov\ndospel k záveru, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľke k odňatiu možnosti konať pred súdom\n[§ 237 písm. f) OSP]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd\nza dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.\n25. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľky odchýliť sa od ustálenej\nrozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľka nepredkladá k tejto otázke vo svojej\nsťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je\nnesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky\nprípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny\nnázor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie\nporušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je\nopravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\n26. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým\nodôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie\nza také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi\nnamietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní\n\n10\n\no dovolaní sťažovateľky. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky v jej časti smerujúcej proti\nnapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n27. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu a ktorou sťažovateľka namietala porušenie\nzákladného\n\npráva\n\nna\n\nochranu\n\npred\n\nsvojvoľným\n\nprepúšťaním\n\nzo\n\nzamestnania\n\na diskrimináciou v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy, základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru označeným rozsudkom krajského súdu (ústavný súd v tomto prípade postupoval\npodľa svojej stabilnej judikatúry, ktorá vychádza z názoru Európskeho súdu pre ľudské\npráva vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, v zmysle ktorej v prípade\nprocesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní lehota na podanie sťažnosti ústavnému\nsúdu je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozsudku krajského súdu). Tu podstatou argumentácie sťažovateľky bolo tvrdenie, že\nkrajský súd dostatočne nereagoval na jej odvolacie argumenty, jeho rozsudok je zmätočný,\narbitrárny, jednostranný, nespravodlivý a nedostatočne odôvodnený, keď krajský súd\naplikované ustanovenia Zákonníka práce interpretoval ústavne nekonformným spôsobom.\n28. Krajský súd prerokoval odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako\naj konanie, ktoré mu predchádzalo, postupom podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 a § 156 OSP\na dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako\nvecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP. Zároveň vo veci dospel k záveru, že súd prvého\nstupňa úplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel\nk správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, ako aj že odôvodnenie jeho\nrozhodnutia je v súlade s § 157 ods. 2 OSP.\nKrajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého\nrozhodnutia okresného súdu, preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie\nsprávnosti jeho dôvodov podľa § 219 ods. 2 OSP, keď v ďalšom uviedol:\n„Ak sa zamestnávateľ rozhodne uplatniť výpoveď, výpovedný dôvod musí existovať\nv čase dávania výpovede, t. j. už ku dňu doručenia výpovede. V prípade výpovedného\ndôvodu spočívajúceho v subjekte zamestnávateľa - tzv. organizačné dôvody, konkrétne\n\n11\n\npodľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce - ak sa stane zamestnanec nadbytočný, ak sa\nzamestnávateľ rozhodne realizovať organizačne zmeny v znížení stavu zamestnancov,\nv dôsledku ktorých sa stane zamestnanec nadbytočný, môže dať dotknutému zamestnancovi\nvýpoveď, teda zamestnávateľ už nepotrebuje výkon práce zamestnanca. O organizačnej\nzmene musí rozhodnúť zamestnávateľ v písomnej forme a následne na to môže uplatniť\nvýpoveď. O tom, ktorý zamestnanec je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ, súd neskúma,\nktorého zamestnanca určil zamestnávateľ za nadbytočného. V súdnom spore by súd skúmal,\nči existovala organizačná zmena a či sa v jej dôsledku stal zamestnanec nadbytočný.\nPri výpovedi zo strany zamestnávateľa je potrebné splniť ďalšie osobitné náležitosti,\nv určitých prípadoch musí zamestnávateľ pred tým, ako dá výpoveď, ponúknuť\nzamestnancovi vhodnú prácu a výpoveď danú zamestnancovi je potrebné vopred prerokovať\nso zástupcami zamestnancov pod následkom neplatnosti výpovede.“\nKrajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel „k záveru, že v konaní bolo\nnesporne preukázané, že výpoveď zo dňa 26.5.2014, ktorou odporca skončil pracovný\npomer s navrhovateľkou, je platná a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Zákonníka\npráce a v súlade s ostatnými právnymi predpismi, ktoré citoval súd prvého stupňa\nv odôvodnení svojho rozhodnutia.\n... že v konaní bolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre použitie\nvýpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce v písomnej výpovedi danej\nodporcom navrhovateľke dňa 26.5.2011 a to existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť\nodporkyne ako a zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou\na nadbytočnosťou odporkyne ako zamestnanca, v ktorom smere bolo dôkazné bremeno\nna odporcovi a ktoré odporca uniesol. Odporca v konaní preukázal prijatie písomného\nrozhodnutia o organizačnej zmene a jeho prijatie pred uplatnením výpovedného dôvodu\npodľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorá organizačná zmena spočívala v znížení\nstavu zamestnancov odporcu v počte šesť zamestnancov, s cieľom zvýšiť efektívnosť práce,\ns dôsledkom nadbytočnosti šiestich zamestnancov, vrátane zrušenia pracovného miesta\nnavrhovateľky na úseku teoretického vyučovania- učiteľ elektrotechnických predmetov,\nktoré predmety navrhovateľka vyučovala, v dôsledku ktorej skutočnosti sa stala\nnavrhovateľka nadbytočná. Rozhodnutie odporcu bolo preukázateľne podmienené medzi\núčastníkmi nesporným faktom, že postupným vývojom počtu žiakov odporcu dochádzalo\n\n12\n\nod školského roku 2009/2010 k postupnému znižovaniu denných študentov, ako aj\nk postupnému znižovaniu počtu žiakov denného štúdia v odbore elektrotechniky, ktoré\nelektrotechnické predmety vyučovala navrhovateľka (v školskom roku 2009/2010 bolo\ncelkom 625 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 197 žiakov, v školskom roku 2010/2011\nbolo celkom 558 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 192 žiakov, v školskom roku\n2011/2012 bolo celkom 467 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 179 žiakov a v školskom\nroku 2012/2013 bolo celkom 400 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 141 žiakov),\npričom normatívny finančný príspevok na školu na kalendárny rok bol určený počtom jej\nžiakov a normatívnym objemom finančných prostriedkov prislúchajúcich na jedného žiaka\nna bežný kalendárny rok, preto bola výška príspevku priamo determinovaná počtom žiakov\nškoly a zníženie počtu žiakov malo bezprostredný vplyv na zníženie počtu pedagogických\nzamestnancov, nakoľko objem pedagogickej práce znížením počtu žiakov priamo úmerne\nklesal. Táto skutočnosť bola pre odporcu determinujúca a keďže organizačná zmena\nnespočívala v znížení počtu vyučovacích hodín /i pokiaľ ide o predmety vyučované\nnavrhovateľkou/, pokiaľ sa jednalo o organizačnú zmenu i vo vzťahu k navrhovateľke,\npričom organizačná zmena spočívala v zrušení jej pracovného miesta, preto nie je dôvodná\nobrana navrhovateľky v tom, že nedošlo k zníženiu rozsahu vyučovacej potreby/hodín/ tých\npredmetov, ktoré vyučovala. Odporca rozhodol o tejto organizačnej zmene logicky v takom\nčase, aby bol daný dostatočný časový priestor na uplatnenie výpovede a na uplynutie\nvýpovednej doby navrhovateľke, aby sa vyhol riziku, že si nebude môcť voči navrhovateľke\nv čase výpovednej lehoty plniť svoju základnú povinnosť, prideľovať jej prácu podľa\npracovnej zmluvy. Odporca teda tiež nesporne preukázal nadbytočnosť navrhovateľky ako\nzamestnanca, ako aj skutočnosť, že nadbytočnosť navrhovateľky bola v príčinnej súvislosti\ns jeho rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, vzhľadom na zrušenie pracovného miesta\nnavrhovateľky na úseku teoretického vyučovania - učiteľ elektrotechnických predmetov,\nktoré predmety navrhovateľka vyučovala. S prihliadnutím na to, že odporca mal len jedno\npracovisko, ktorého sa dotýkali predmetné organizačné zmeny týkajúce sa jeho\nzamestnancov, vrátane navrhovateľky, a odporca skončil pracovný pomer s navrhovateľkou\nvykonávajúcou prácu - učiteľka elektrotechnických predmetov, ktorá s touto zmenou\nsúvisela, preto nebol daný dôvod z hľadiska efektívnosti práce zohľadňovať pracovné\npomery zamestnancov, na ktorých navrhovateľka poukazovala, a to na pani\n\n13\n\na Mgr.\n\n. Vychádzajúc z obsahu pracovnej zmluvy navrhovateľky- učiteľka\n\nodborných predmetov a praxe ako učiteľky elektrotechnických predmetov, vyššie uvedená\norganizačná zmena urobila navrhovateľku ako zamestnanca nadbytočnou, z hľadiska druhu\npráce, ktorú vykonávala a odporca nemal možnosť navrhovateľku ďalej vôbec zamestnávať\nprácou dohodnutou v pracovnej zmluve, teda výpovedný dôvod bol daný, keďže\norganizačná zmena súvisela s prácou, ktorú vykonávala navrhovateľka. Odporca v konaní\ntiež preukázal, že výpoveď zo strany odporcu danú navrhovateľke vopred prerokoval so\nzástupcami zamestnancov, čím bola splnená i táto hmotnoprávna podmienka platnosti\nvýpovede. Súd prvého stupňa skúmal, či i odporca splnil ponuku vhodnej práce ako\nhmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede zo strany odporcu a v konaní bolo nesporne\npreukázané, že odporca nemal ku dňu výpovede v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve\nako miesto výkonu práce pre navrhovateľku žiadnu prácu a svoju ponukovú povinnosť teda\nani nemohol splniť. Teda odporca preukázal, že predtým, než dal výpoveď navrhovateľke\nnedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté\nv pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol navrhovateľke ponúknuť. Súd\nprvého stupňa správne skúmal a posudzoval splnenie ponukovej povinnosti odporcu ako\npredpokladu na podanie platnej výpovede podľa stavu v dobe výpovede. Pokiaľ\nnavrhovateľka tvrdila, že keďže v čase dania výpovede odporca vedel, že má uzatvorené tri\npracovné pomery na dobu určitú, ktoré končia k 30.06.2011 a súčasne vedel, že pracovné\nmiesto navrhovateľky ruší s výpovednou lehotou k 31.08.2011, teda v čase výpovede musel\nlogicky vedieť, že od 01.07.2011 bude môcť prideľovať navrhovateľke prácu/mal možnosť ju\nďalej zamestnávať a pokiaľ od 1. septembra 2011 prijal na výučbu jednu učiteľku angličtiny\n, ako náhradu za učiteľku nemčiny a tým si odporca nesplnil svoju ponukovú\npovinnosť, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že tieto prvé tri\npracovné miesta neboli ku dňu výpovede navrhovateľke voľné a ostatné pracovné miesto\nbolo vytvorené až k 1.9.2011, teda neexistovalo ku dňu výpovede, a pokiaľ by i existovalo\nku dňu výpovede, nebolo voľné, keďže pracovný pomer odporcu s učiteľkou nemčiny skončil\naž v auguste 2011.\n... že výber nadbytočného zamestnanca v danej právnej veci patril výlučne odporcovi\na súd nemohol preskúmavať správnosť tohto výberu odporcu ako zamestnávateľa. Teda\nodporca pred súdom preukázal v konaní listinnými dôkazmi, že ku dňu výpovede všetky\n\n14\n\nnavrhovateľkou označené konkrétne pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami,\nže sa jednalo o absolútnu nemožnosť navrhovateľku ďalej zamestnávať, v ktorom smere\nbolo na odporcovi bremena tvrdenia a dôkazné bremeno.“.\nKrajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že „odôvodnenie napadnutého\nrozsudku je v súlade s ustanovením § 157 ods.2 OSP, obsahuje dostatočné skutkové\na právne závery, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa\ni s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov na vec sa\nvzťahujúcich. Súd prvého stupňa stručne a jasne objasnil skutkový a právny základ\nrozhodnutia, odpovedal na tie nastolené otázky účastníkov konania, ktoré majú podstatný\nvýznam pre vec. Nevyplýva z neho, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné a zjavne\nneodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“.\nPokiaľ sťažovateľka namietala neplatnosť výpovede aj z dôvodu, že celé konanie\nodporcu v súvislosti s uskutočnenými organizačnými zmenami a výpoveďou z pracovného\npomeru je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 3 prvá veta\nZákonníka práce), pretože skutočným zámerom odporcu bolo vzhľadom na negatívny vzťah\nštatutárnej zástupkyne odporcu k sťažovateľke (o negatívnom vzťahu mal údajne svedčiť aj\npostup štatutárnej zástupkyne odporcu, ktorý predchádzal výpovedi, tak ako ho\nsťažovateľka popísala v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolaní) zbaviť sa\nsťažovateľky, krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, „že v konaní\nnebolo preukázané takéto účelové konanie odporcu, keď nebol v konaní preukázaný takýto\nmotív konania odporcu pri udelení výpovede navrhovateľke a také konanie odporcu,\npredchádzajúce výpovedi a pri udelení výpovede, ktoré by bolo v rozpore s dobrými\nmravmi. Nebolo preukázané konanie odporcu v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti\ns tvrdenou predstieranou organizačnou zmenou, keď na základe zisteného skutkového stavu\nveci, takýto skutkový a právny záver nie je možné prijať. Súd prvého stupňa i v tomto smere\nv odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď aj na túto otázku, keď v odôvodnení svojho\nrozhodnutia /str. 11 rozsudku/ uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel\nk záveru, že zo strany riaditeľky odporcu nešlo o účelové a tendenčné konanie.“.\nKrajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že „vykonanie\nnavrhovateľkou navrhnutých dôkazov na doplnenie dokazovania vo veci, ktorých vykonanie\n\n15\n\nsúd prvého stupňa zamietol z dôvodov ním uvedených, by bolo v danej veci nadbytočné\na nehospodárne, vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie a úplne zistený skutkový stav\nveci“.\nZ uvedených podstatných dôvodov preto krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok\nsúdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.\n29. Z formulácie § 219 ods. 2 OSP vyplýva, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu\nuvádzať ďalšie, ešte neuvedené dôvody na zdôraznenie správnosti prvostupňového\nrozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak aj krajský súd\npri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne dôvody, ktoré už boli obsiahnuté v rozsudku\nokresného súdu, nemožno to považovať za porušenie ustanovenia § 219 ods. 2 OSP,\na už vôbec nie s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľky.\n30. Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušné\nzákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súd\nuž vo svojej judikatúre uviedol (napr. IV. ÚS 462/2012), že všeobecný súd nemôže porušiť\nzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci\nv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.\n31. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\n\n16\n\n32. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého\nrozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré\nsťažovateľ v konaní nastolil.\n33. Krajský súd v rozsudku vysvetli, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti potvrdiť\nrozsudok okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako je z rozsudku\nkrajského súdu zrejmé, ako sa vysporiadal s tými argumentmi sťažovateľky, ktoré mali\npre rozhodnutie podstatný význam, osobitne s tými, ktoré použila sťažovateľka v dovolaní.\nKrajský súd vysvetlil, z akých dôvodov považoval za preukázané splnenie zákonných\npredpokladov na použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce,\na to existenciu organizačnej zmeny, nadbytočnosť sťažovateľky ako zamestnanca a príčinnú\nsúvislosť medzi oboma predpokladmi, pričom ku každému z nich zaujal právny názor, ktorý\ndostatočne vysvetlil. Opakovane krajský súd poukázal na to, že o výbere zamestnanca, ktorý\nje nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere\nrozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Krajský súd postupoval vo svojej argumentácii\nlogicky, a preto ústavný súd považuje spôsob interpretácie a aplikácie Zákonníka práce\nza ústavne konformný a nesignalizujúci porušenie sťažovateľkou označených základných\npráv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.\n34. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky\nvyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu\nk odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\n35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje\nnapadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý, keďže z neho vyplýva dostatok\nprávne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu.\n36. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1\nústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu\nz hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných\n\n17\n\nprávnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie\njeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli\nodvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, preto\nnemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie\nporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.\n37. Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je\ndostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,\nústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj\nI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru\nkrajského súdu.\n38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\na obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,\nna základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol\nreálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto\nčasti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n39. Sťažovateľka ďalej osobitne namietala porušenie svojho základného práva\nna ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní\npodľa čl. 36 písm. b) ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.\n40. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva\nnázor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv\na práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo na prácu a jej ochranu\nvyplývajúce z čl. 35 a čl. 36 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd\nsúčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.\nInak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 36 ústavy by bolo možné\n\n18\n\nuvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu\nniektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až\nčl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil,\nže by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v rozpore s platnou právnou\núpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie\nna prehodnocovanie záverov, ku ktorým všeobecné súdy dospeli.\n41. Ústavný súd v závere konštatuje, že označené rozhodnutia všeobecných súdov,\nako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by\nsvedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani\nzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 36 ústavy, v dôsledku čoho bolo potrebné i túto\nzostávajúcu časť sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuť.\n42. Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd i túto časť sťažnosti sťažovateľky\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n43. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už\nďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými nezoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. februára 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "dovolanie-dovolacie konanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 462/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 462/2012 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ac000fc-a61c-45a8-b976-863b08b4af8f"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:62219be0-7cfc-4d8e-8884-ed8dcba1385d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 21/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 21/98 z 5. 3. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-03-05", "citacie_n": 590, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.21.1998.1"}, {"guid": "1d58dd40-fa42-4045-9661-7aac238654fd:b2a441a5-ccb5-4d2b-a67c-56342be256a1", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112236975.1", "spisova_znacka": "8CoPr/6/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8CoPr/6/2013 z 28. 7. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-07-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112236975.1"}, {"guid": "415dd826-4045-49f8-8e45-479b65297205:b41d14e3-679f-40e4-96c0-1087d6872940", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Cpr/3/2011", "nazov": "Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 14Cpr/3/2011 z 9. 3. 2012", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2012-03-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/415dd826-4045-49f8-8e45-479b65297205:b41d14e3-679f-40e4-96c0-1087d6872940"}], "citovane_v": []}