{"guid": "ussr:34aac882-db2a-478c-860f-931e2485ca87", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.222.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 222/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 222/2017 z 4. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 222/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.222.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2017-04-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "nazov": "čl. 5 ods. 4 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-5.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-5", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/34aac882-db2a-478c-860f-931e2485ca87", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.222.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.222.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.222.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 222/2017-10\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom,\nadvokátska kancelária, Moyzesova 38, Košice, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva\nna slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 Tp 21/2015\nzo 16. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 9/2016\nz 25. februára 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca\n2016 doručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva\nna osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2016 a uznesením Krajského súdu v Košiciach\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 9/2016 z 25. februára 2016.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Krajského\nriaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia\nvyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: KRP-117/1-VYS-KE-2015 z 9. decembra\n2015 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre zločin krádeže formou spolupáchateľstva\npodľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný\nzákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).\n3. Uznesením okresného súdu č. k. 7 Tp 21/2015-24 z 10. decembra 2015 v spojení\ns uznesením krajského súdu č. k. 7 Tpo 66/2015-42 z 22. decembra 2015 bol sťažovateľ\npodľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby.\n4. Prostredníctvom obhajcu sťažovateľ 13. januára 2016 požiadal Okresnú\nprokuratúru Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu.\nV žiadosti namietal, že orgány činné v trestnom konaní „postupujú v uvedenej trestnej veci\nnezákonne, obsahom spisu sú dôkazy, ktorých zákonnosť nie je overiteľná a namietal..., že\nz dôvodu že vyšetrovací spis... neobsahuje rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. KS\nKE-V-156-l/2015-2Ntt/18/2015-5 zo dňa 01. 10. 2015, ktorým Krajský súd udelil súhlas na\nodpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky... nie je možné zistiť obsah tohto\nrozhodnutia a preskúmať zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní“. Namietal\ntiež postup orgánov činných v trestnom konaní, že v jeho trestnej veci nekonajú\n„s náležitou starostlivosťou a urýchlením, čím dochádza k porušeniu zásady prednostného\na urýchleného vybavovania väzobných vecí (podľa 8 2 ods. 6 Trestného poriadku)“.\n5. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu okresný súd rozhodol\nuznesením sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2016 tak, že ju zamietol. Rovnako okresný\n\n2\n\nsúd zamietol aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby sľubom, prípadne dohľadom\nprobačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou.\n6. Sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu krajský súd uznesením\nč. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016 zamietol.\n7. Podľa názoru sťažovateľa tieto rozhodnutia všeobecných súdov o jeho osobnej\nslobode sú „arbitrárne, neodôvodnené“ a absentuje v nich „akákoľvek zmienka o tom, ako\nsa orgány rozhodujúce o... žiadosti... vysporiadali s... obhajobou“. Dôvody o potrebe\nponechania sťažovateľa vo väzbe uvedené v rozhodnutiach oboch konajúcich súdov sú\npodľa sťažovateľa „abstraktné, založené na dôkazoch, ktorých zákonnosť vzhľadom\nna neochotu a nezáujem orgánov činných v trestnom konaní nie je možné overiť“.\n8. Sťažovateľ tvrdí, že „v prvom rade nie je možné posúdiť a zhodnotiť\npreskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu na použitie informačno-technických\nprostriedkov“, a pokračuje, že „absencia rozhodnutia o použití informačno-technických\nprostriedkov“ je „neospravedlniteľná a sudca pre prípravné konanie na takýto dôkaz nemal\nani nemá prihliadať“. Poukázal na skutočnosť, že v čase začatia „odpočúvania a záznamu\ntelekomunikačnej činnosti“ nebolo dotknuté telefónne číslo evidované na jeho osobu. Prepis\nodpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky sťažovateľ spochybnil tým, že „nie je\nzrejmé a objektívnou metódou zistené, komu patria hlasy na tomto zázname odpočúvania“.\n9. Sťažovateľ uvádza, že napriek jeho viacnásobným námietkam sa dosiaľ v žiadnom\nz väzobných rozhodnutí všeobecné súdy nevysporiadali s otázkou „zákonnosti postupu\npodľa § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím\ninformačno-technických prostriedkov a ako je zrejmé, ide v súčasnej fáze trestného konania\no jediný usvedčujúci dôkaz“. Podľa presvedčenia sťažovateľa „tento dôkaz nemá prakticky\nžiadny relevantný charakter (jeho obsah má prakticky nulovú výpovednú hodnotu),\nnemožno k nemu pristupovať v tom smere, že jeho hodnotenie nemá význam pre\nrozhodovanie o trvaní väzby. Pokiaľ je totiž dôvodnosť trestného stíhania materiálnou\npodmienkou väzby a súčasne táto podmienka musí byť splnená počas celého trvania väzby,\n\n3\n\nje nevyhnutné aby sa takouto okolnosťou zaoberal sudca pre prípravné konanie, resp.\nsťažnostný súd pri každom posudzovaní pretrvávania väzobného dôvodu.“.\n10. Sťažovateľ zastáva názor, že za tejto dôkaznej situácie napadnuté rozhodnutia\nnemajú reálnu oporu v dôkazoch, ktoré boli dosiaľ v jeho trestnej veci zabezpečené. Obe\nrozhodnutia sa podľa slov sťažovateľa nevysporiadavajú so zákonnosťou dôkazov\na z dôkazov vyvodzujú skutočnosť, ktorú tento dôkaz nie je spôsobilý preukázať.\n11. Rovnako sťažovateľ namietal nedostatočne urýchlené konanie „orgánov činných\nv trestnom konaní vo väzobnej veci“. Predovšetkým „Lehota 13 dní, počas ktorej nedošlo\nk predloženiu žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sudcovi pre prípravné konanie,\ncelkom zjavne nespĺňa zákonné kritérium bez meškania“, a pokračuje, že „Súhrnne teda\nkonanie o... žiadosti od jej podania (13. 01. 2016) až po doručenie rozhodnutia o sťažnosti\n(23. 03. 2016) trvalo 70 dní (!!!), čo je v zmysle ustáleného názoru Ústavného súdu SR...\nneprimerane dlhá doba na konanie o prepustenie z väzby“. S argumentáciou nedodržania\nzásady prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí sa súd druhého stupňa,\npodľa slov sťažovateľa, „absolútne nevyrovnal, ba dokonca ani nezaoberal“.\n12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5\nÚstavy SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.\n7 To 21/2015 [správne má byť sp. zn. 7 Tp 21/2015, pozn.] zo dňa 16. 02. 2016 porušené\nbolo.\nZákladné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5\nÚstavy SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.\nzn. 7 Tpo 9/2016-177 zo dňa 25. 02. 2016 porušené bolo.\n\n4\n\n2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 9/2016-177 zo dňa\n25. 02. 2016 sa zrušuje a prikazuje sa Krajskému súdu v Košiciach, aby sťažovateľa\n... prepustil neodkladne na slobodu.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,16 Eur,\nktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Poláka,\ndo dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“\nII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n15. Podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\n5\n\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva\nalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil\nžiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).\n18. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na\nzačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného\nsúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom toho\nnávrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ\nšpecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona\no ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska\npožiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd\nrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu\nk tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09,\nIV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným\nsubjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, považuje ústavný súd iba\nza súčasť argumentácie.\n19. Ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval za predmet sťažnosti namietané\nporušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva\nna slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu\nsp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2016 a uznesením krajského súdu č. k.\n7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že odôvodnenie\nrozhodnutia, ktorým nebolo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu\n\n6\n\nvyhovené, bolo postavené na dôkaze získanom z dôkazného prostriedku, ktorého zákonnosť\nnebolo možné preskúmať, ako aj tým, že o osobnej slobode sťažovateľa nebolo rozhodnuté\nurýchlene.\n20. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,\nako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...\n21. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas\nustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.\n22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol\no zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody\nnezákonné.\nK namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného\nv čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručeného\nv čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára\n2016\n23. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namietal, že okresný súd sa v uznesení, ktorým\nnevyhovel jeho sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu, oprel o dôkaz získaný\nz dôkazného prostriedku, zákonnosť ktorého nebolo možné preskúmať, a to vzhľadom na\nabsenciu príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vo vyšetrovacom\nspise.\n24. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného\nprincípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho\nz čl. 127 ods. 1 ústavy.\n25. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa\nktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú\n\n7\n\nosobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp.\nľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej\nzmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť\nústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia\npredchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd predstavuje v tejto\nsúvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05). Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie\nzásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia\nsú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04).\n26. Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená\nprávomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených\nnámietkach porušenia ním označených práv uznesením okresného súdu zo 16. februára\n2016, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti\nproti prvostupňovému rozhodnutiu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá\nsmeruje proti uzneseniu okresného súdu zo 16. februára 2016, odmietol z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného\nv čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody zaručeného\nv čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára\n2016\n27. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných\nprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\n\n8\n\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\n28. V prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu\nústavný súd uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám\nhodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie\npred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)\nje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie\nvšak konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo\nporušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo\nslobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).\nDo obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie)\nvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie\ndo väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe,\nktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní\nobvineného a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03).\n29. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná\nprávomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej\nslobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené\nobvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe\nrozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú\n\n9\n\nobavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené\nv odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený\nzákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).\n30. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu aktuálnej sťažnosti\nsťažovateľa.\n31. Podstata námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti spočíva v jeho presvedčení,\nže je trestne stíhaný na základe dôkazu, ktorý vyplýva z dôkazného prostriedku (informácií\nzískaných použitím informačno-technických prostriedkov), zákonnosť (predovšetkým\ndôvodnosť) obstarania ktorého nie je možné verifikovať vzhľadom na absenciu príkazu\nkrajského súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky č. k. KS KE-V-1561/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra 2015 vo vyšetrovacom spise, preto sudca okresného\nsúdu pre prípravné konanie nemohol na takýto dôkaz pri rozhodovaní o osobnej slobode\nsťažovateľa prihliadnuť, a teda ani rozhodnúť o ďalšom trvaní jeho väzby. Zároveň\nsťažovateľ tvrdí, že išlo o jediný usvedčujúci dôkaz.\n32. Ústavný súd sa nemohol stotožniť so záverom, ku ktorému smeruje\nsťažovateľova argumentácia, a to že by v spise (predloženom obom o väzbe konajúcim\nsúdom) chýbajúci príkaz, ktorého „zákonnosť“ nebolo z toho dôvodu možné preskúmať, by\nbolo spôsobilým zasiahnuť do základných práv sťažovateľa na osobnú slobodu v rámci\noznačených konaní o jeho väzbe.\n33. Zo sťažovateľom použitej formulácie, že „nie je možné posúdiť a zhodnotiť\npreskúmateľnosť dôvodnosti vydania súhlasu na použitie informačno-technických\nprostriedkov podľa § 4 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným\npoužitím informačno-technických prostriedkov“, možno jednoznačne vyvodiť, že jeho\nnámietka smeruje proti nemožnosti preskúmania zákonnosti vydania príkazu na\nodpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, keďže sa v spise nenachádzalo.\nV tomto ponímaní je potom rozhodujúcou odpoveď na otázku, či všeobecné súdy\nrozhodujúce o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vôbec disponovali právomocou\n\n10\n\npreskúmať rozhodnutie (príkaz v trestnom konaní má povahu rozhodnutia svojho druhu)\nkrajského súdu, ktorým bol príkaz č. k. KS KE-V-156-1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra\n2015, z hľadiska jeho zákonnosti.\n34. Podľa názoru ústavného súdu žiadne z ustanovení procesnoprávneho predpisu,\nktorým sa trestné konanie riadilo (Trestný poriadok), takýto postup neumožňovalo. Tým\nv danom prípade podstatne stráca na význame ne/prítomnosť takéhoto príkazu v spise pri\nrozhodovaní o osobnej slobode, pokiaľ nevznikla žiadna pochybnosť o samotnej jeho\nexistencii.\n35. Inými slovami, pokiaľ by sa teda sťažovateľ aj chcel domáhať preskúmania\npríkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v rámci konania, v ktorom\nsa rozhodovalo o jeho väzbe, je prinajmenšom otázne, ako by vôbec mohol (v zmysle\nustanovení Trestného poriadku) a v akom rozsahu okresný súd a napokon aj krajský súd\nrozhodujúci o väzbe sťažovateľa preskúmavať takýto príkaz z hľadiska zákonnosti jeho\nvydania s prípadným následným konštatovaním jeho neakceptovateľnosti pre účely\ntrestného stíhania, keďže tieto súdy bez akýchkoľvek pochýb nie sú v postavení inštančne\nvyšších, resp. kasačných súdov vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorý príkaz vydal.\nZ hľadiska postavenia v uvedenej trestnej veci konajúcich súdov vzhľadom nedostatok\nprocesnoprávneho priestoru na preskúmavanie príkazu v takomto type konania je potrebné\nprikloniť sa k názoru o správnosti potreby rešpektovania vydaného príkazu súdmi\nrozhodujúcimi o osobnej slobode sťažovateľa ako rozhodnutia, ktoré nebolo nijakým\nrelevantným spôsobom napadnuté na to určeným právnym prostriedkom. Uvedené,\nsamozrejme, platí za predpokladu, že o samotnej existencii príkazu krajského súdu\n(vydaného krajským súdom pod č. k. KS KE-V-156-1/2015-2Ntt/18/2015-5 z 1. októbra\n2015) nebola žiadna pochybnosť. Sám sťažovateľ ju však v sťažnosti pred ústavným súdom\nnespochybnil.\n36. Z okolností daného konkrétneho prípadu teda vyplýva, že skutočnosť absencie\nnepochybne existujúceho príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky\nv spise\n\npredloženom\n\no väzbe\n\nrozhodujúcim\n\n11\n\nvšeobecným\n\nsúdom\n\nnemohla\n\nmať\n\nz materiálneho hľadiska žiaden reálny dopad na akceptovateľnosť rozhodnutia o osobnej\nslobode sťažovateľa z hľadiska ochrany jeho základných práv. Ústavný súd len pre úplnosť\npoznamenáva, že týmto konštatovaním neschvaľuje (neodobruje) ani nezľahčuje nedostatok\nspočívajúci v neprítomnosti takého významného dokumentu, ako je príkaz na odpočúvanie\na záznam telekomunikačnej prevádzky vo vyšetrovacom spise, iba rezultuje, že v prípade\nsťažovateľa v rámci konania o jeho osobnej slobode táto skutočnosť neznamenala zásah do\njeho základného práva.\n37. Pokiaľ ide o záznam telekomunikačnej prevádzky, sťažovateľ k nemu uvádza, že\n„nie je zrejmé a objektívnou metódou zistené, komu patria hlasy na tomto zázname\nodpočúvania“. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že vo vzťahu k ne/odôvodnenosti\nuznesenia o vznesení obvinenia už vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako\nzákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia\ndôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi\ndôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať\npodozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty\npríslušného trestného činu. V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po\nvznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom\nkonaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď\npotvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1\nTrestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania\n(m. m. IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013, III. ÚS 626/2014). Uvedená námietka sťažovateľa\nv tomto štádiu konania pre potreby rozhodnutia o väzbe preto nie je namieste, keďže v danej\nchvíli postačovalo dôvodné podozrenie, že stíhaného skutku sa sťažovateľ dopustil.\n38. Ak by teda okresný súd, ale aj krajský súd rozhodnutia o osobnej slobode\nsťažovateľa založili na dôkaze, ktorý síce s absolútnou istotou nepotvrdzuje spáchanie\nstíhaného skutku sťažovateľom, ale napriek tomu tento dôkaz vyvoláva dôvodné\npodozrenie, že to tak bolo, t. j. že sa skutku dopustil, nemožno ich rozhodnutiam o väzbe nič\nvytknúť.\n\n12\n\n39. Navyše, je potrebné uviesť, a tým vyvrátiť aj sťažovateľovo tvrdenie o tom, že\nzáznam\n\nz telekomunikačnej\n\nprevádzky\n\nbol\n\njediným\n\nusvedčujúcim\n\ndôkazom,\n\nže\n\nzo samotného uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že pri domových prehliadkach\n8. decembra 2015 boli u sťažovateľa zaistené mobilné telefóny, analýzou ktorých bolo\nzistené, že v nich bola použitá SIM, ktorá bola využitá aj na mieste trestného činu, preto\nvyšetrovateľ konštatoval „jednoznačné prepojenie páchateľa“ so stíhaným skutkom.\n40. Iné skutočnosti vo vzťahu k dôvodom väzby sťažovateľ nespochybňuje, teda\nneatakuje odôvodnenie rozhodnutí o jeho osobnej slobode, čo sa týka zdôvodnenia väzby\npodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, resp. nevyhovenia požadovanej náhrady za\nväzbu.\n41. Napokon ústavný súd neakceptoval ani tvrdenie sťažovateľa, že s argumentáciou\nnedodržania zásady prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí sa súd\ndruhého stupňa „absolútne nevyrovnal, ba dokonca ani nezaoberal“, pretože krajský súd\nv odôvodnení uznesenia č. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016 vo vzťahu k uvedenej\nnámietke uviedol, že „Pokiaľ obvinený namieta prieťahy v prebiehajúcom trestnom stíhaní,\ndruhostupňový súd nezistil ich existenciu v takom rozsahu a závažnosti, ktoré by\nodôvodňovali nezákonnosť vykonávanej väzby.“. Konštatácia druhostupňového súdu je\npodľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľná, keďže z nej vyplýva, že sa touto\notázkou krajský súd zaoberal a svoje zistenia jednoznačne vyhodnotil. V tomto smere\nnapadnuté rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne alebo neodôvodnené.\n42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto\nčasti (namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť, pokiaľ ide o zákonnosť väzby\nzaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tpo 9/2016-177\nz 25. februára 2016) je zjavne neopodstatnenou, preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde odmietol.\n\n13\n\nK namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného\nv čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4\ndohovoru v súvislosti s právom na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode\nnapadnutými uzneseniami okresného súdu sp. zn. 7 Tp 21/2015 zo 16. februára 2015\na krajského súdu č. k. 7 Tpo 9/2016-177 z 25. februára 2016\n43. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ (zastúpený\nkvalifikovaným právnym zástupcom) namietal porušenie práva na urýchlené rozhodnutie\no väzbe označenými rozhodnutiami konajúcich súdov.\n44. Formulácia sťažovateľom navrhovaného rozhodnutia (pozri petit sťažnosti),\nktorým je ústavný súd viazaný, bráni ústavnému súdu sťažovateľovi vyhovieť. Všeobecné\nsúdy sa porušenia práva na urýchlené rozhodnutie o väzbe sťažovateľa mohli dopustiť iba\npostupom, nie rozhodnutiami. Postup okresného súdu ani krajského súdu však sťažovateľ\nv petite sťažnosti nenamieta. Uvedené robí sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnenou.\n45. Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu\npreskúmal postup okresného súdu, ako aj krajského súdu z hľadiska ochrany základného\npráva sťažovateľa na osobnú slobodu, resp. práva na slobodu a bezpečnosť.\n46. V čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú\nslobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo\nurýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná\n(pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).\n47. Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby\nvo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré\nzodpovedá\n\nzákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti\n\nrozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného\nporiadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.\n\n14\n\n48. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne\nobmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.\nV texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref\ndélai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade\nhlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude\nzrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,\nNeumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).\n49. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo\niniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto\nosobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté\no zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné\n(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,\nrozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).\n50. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti\na urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keď\nsa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa\nvšetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú\ntýmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd\nkonštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle\nčl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale\nna týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca\nna jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.\nIII. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).\n51. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie\nz väzby na slobodu bola okresnému súdu v relevantnej podobe predložená 5. februára 2016.\n52. Zákonný sudca pre prípravné konanie už 4. februára 2016 (na základe okresnou\nprokuratúrou faxom predloženej žiadosti sťažovateľa) nariadil termín výsluchu na\n\n15\n\n10. február 2016, ktorý sa však neuskutočnil z dôvodu jeho (zákonného sudcu)\npráceneschopnosti. Predseda súdu opatrením k rozvrhu práce na rok 2016 (ďalej len „rozvrh\npráce“) v súlade s čl. 5 ods. 3 určil, že od 10. februára 2016 do 12. februára 2016 ustanovuje\npracovnú pohotovosť pre sudcu\n\nz dôvodu práceneschopnosti\n\n. Sudca\n\n11. februára 2016 oznámil podľa § 32\n\nods. 1 Trestného poriadku krajskému súdu svoju zaujatosť. Krajský súd uznesením sp. zn.\n7 Nto 4/2016 z 12. februára 2016 rozhodol, že sudca\n\nje vylúčený\n\nz vykonávania úkonov trestného konania. Na základe tohto rozhodnutia v zmysle\nustanovenia čl. 5 ods. 3 rozvrhu práce bola vec 12. februára 2016 pridelená\nslužbukonajúcemu sudcovi ‒ sudcovi pre prípravné konanie\n\n,\n\nktorý ihneď ešte v ten deň stanovil termín výsluchu na 16. február 2016.\n53. O žiadosti sťažovateľa okresný súd rozhodol 16. februára 2016. V ten istý deň\nproti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prostredníctvom\nobhajcu doplnil 22. februára 2016. Krajskému súdu bol spisový materiál predložený už\n17. februára 2016. Druhostupňový súd o opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol\n25. februára 2016 a spis vrátil okresnému súdu 17. marca 2016, ktorý druhostupňové\nrozhodnutie doručoval sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Podľa tvrdenia sťažovateľa mu bolo\ndoručené 23. marca 2016.\n54. Z uvedeného chronologického prehľadu vyplýva, že vec bola v dispozícii\nokresného súdu od 5. februára 2016, ktorý napriek komplikáciám spočívajúcim\nv práceneschopnosti zákonného sudcu a potreby rozhodnutia o oznámenej zaujatosti\nďalšieho sudcu rozhodol po 11 dňoch. Od vrátenia spisu okresnému súdu krajským súdom\n17. marca 2016 po doručenie druhostupňového rozhodnutia sťažovateľovi 23. marca 2016\nuplynulo ďalších šesť dní. Celková doba, po ktorú mohol okresný súd ovplyvniť rýchlosť\nkonania o osobnej slobode, tak predstavuje osemnásť dní.\n55. Krajský súd po tom, ako mu bola sťažnosť sťažovateľa 17. februára 2016\npredložená, rozhodol o nej 25. februára 2016, t. j. po ôsmich dňoch a po ďalších 21 dňoch\n\n16\n\nbol spisový materiál vrátený okresnému súdu. Krajský súd teda vecou disponoval celkovo\n29 dní.\n56. Ako z uvedeného vyplýva, rozhodovanie o osobnej slobode ani na jednom stupni\nnepresiahlo dobu trvania jedného mesiaca.\n57. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd mohol iba konštatovať, že\npostup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tp 21/2015, ako aj krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 9/2016 bol v súlade s požiadavkami kladenými čl. 17\nods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru na rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa, čo\nsa týka neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania a rozhodnutia o žiadosti o prepustenie\nz väzby na slobodu. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n58. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu napádal dĺžku\npredkladania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu okresnou prokuratúrou okresnému\nsúdu, ústavný súd sa touto zaoberať nemohol, keďže mu v tom bránila jeho viazanosť\nnávrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) v spojení so skutočnosťou,\nže sťažovateľ nežiadal vysloviť porušenie jeho základných práv postupom okresnej\nprokuratúry (pozri petit sťažnosti).\n59. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\n60. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti vo vzťahu k vysloveniu\nporušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. apríla 2017\n17", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "väzba-žiadosť o prepustenie", "väzba-rýchlosť rozhodovania"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9f97b4c4-6c98-4ab1-9797-192e2446d428", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 626/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 626/2014 z 21. 10. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-10-21", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9f97b4c4-6c98-4ab1-9797-192e2446d428"}, {"guid": "ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2013 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e71dc8a5-2685-4309-b315-1af352ffc938"}, {"guid": "ussr:3a383f96-be8a-4c6a-a6be-9833c54a20af", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 147/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 147/2011 z 21. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-21", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a383f96-be8a-4c6a-a6be-9833c54a20af"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:0ef9f59f-f939-41a7-bf48-e70b18dab632", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 216/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 216/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ef9f59f-f939-41a7-bf48-e70b18dab632"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:42625960-2c7c-4eda-8eea-ecb3a1997021", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 126/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 126/05 z 24. 8. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-08-24", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42625960-2c7c-4eda-8eea-ecb3a1997021"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:c5edafa7-0ec0-44de-9c4c-1d0f917317f0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 71/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 71/05 z 9. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-09", "citacie_n": 25, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5edafa7-0ec0-44de-9c4c-1d0f917317f0"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/04 z 1. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-01", "citacie_n": 49, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bba0d061-53a4-44c2-87d6-32202eecbb4c"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/04 z 16. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-16", "citacie_n": 632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8f60de0e-cbe0-4ed3-878d-d9bc36448c23"}, {"guid": "ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 165/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 165/02 z 18. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-18", "citacie_n": 482, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:196d4bda-0866-436d-90ff-54201f8a68b5"}, {"guid": "ussr:1b5c3024-e4c8-4e22-bcfe-79a19d0cbe7b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 83/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 83/03 z 24. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-24", "citacie_n": 188, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1b5c3024-e4c8-4e22-bcfe-79a19d0cbe7b"}, {"guid": "ussr:d0bc6c78-40e8-41f2-954e-c78e1b3e9c02", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 18/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/03 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 178, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0bc6c78-40e8-41f2-954e-c78e1b3e9c02"}, {"guid": "ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 56/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 550, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:949d51e0-ca37-4c97-8ac1-25fdb46c7d19"}, {"guid": "ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 66/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 66/02 z 19. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-19", "citacie_n": 616, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af4ed880-fe69-49c4-893b-0ca14c0a1879"}, {"guid": "ussr:6420f4ee-3272-4ba3-aa87-557c5a6af335", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/02 z 7. 5. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-05-07", "citacie_n": 391, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6420f4ee-3272-4ba3-aa87-557c5a6af335"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:f0079f7f-a7d1-4aef-ac94-7a0dc45cbff5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 7/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 7/00 z 16. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-16", "citacie_n": 850, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:3.US.7.2000.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:3a3867ec-2304-48b0-8b1d-b22b6c0e9b44", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.259.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 259/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.259.2019.1"}, {"guid": "ussr:83fd5cd8-7fb6-4bbd-8d4d-8e778165a7e8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.234.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 234/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 234/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.234.2019.1"}]}