{"guid": "ussr:aba7a9ec-730f-439c-8457-1c56c808b8f7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.254.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 254/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 254/2017 z 11. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 254/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.254.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-04-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aba7a9ec-730f-439c-8457-1c56c808b8f7", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.254.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.254.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.254.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 254/2017-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nspoločnosťou JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marian Dzuroška, vo veci namietaného\nporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 78/2016\nz 9. novembra 2016 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 78/2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n23. februára 2017 doručená sťažnosť\n,\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n,\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova\n468/31, Rimavská Sobota, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marian Dzuroška,\nvo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 78/2016 z 9. novembra 2016\na jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 78/2016.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatným rozsudkom\nOkresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 4 T 65/2013 z 24. júla 2014 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 90/2014 z 19. novembra 2014\nuznaný vinným zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa ustanovení § 201 ods. 1\na 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“). Dovolanie sťažovateľa podané proti druhostupňovému rozhodnutiu bolo\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 7/2015 z 28. októbra 2015 odmietnuté\npre nesplnenie dovolacích dôvodov. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo zrušené\na vec vrátená najvyššiemu súdu na nové konanie na základe nálezu ústavného súdu\nč. k. II. ÚS 262/2016-48 z 15. júna 2016.\nNajvyšší súd následne po vrátení veci ústavným súdom na nové konanie rozhodol\no dovolaní sťažovateľa tak, že ho podľa ustanovenia § 392 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol, a to\nuznesením sp. zn. 3 Tdo 78/2016 z 9. novembra 2016.\nV sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich\nv sťažnosti označených práv garantovaných ústavou a dohovorom, keďže podľa jeho názoru\n„dovolací súd nedal konformný, príslušnými zákonnými ustanoveniami a súdnou praxou\npodložený výklad k podstatným námietkam sťažovateľa v podaní z 12.01.2015 a jeho\ndoplnku z 29.06.2015, ale tiež k nedostatkom vytýkaným Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky v náleze sp. zn. II. ÚS 262/2016-48 z 15. júna 2016“.\n\n2\n\nSťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor, že všeobecnými súdmi nemala byť\nakceptovaná ako dôkaz výpoveď poškodenej, keďže sa ho zúčastnila rodinná príslušníčka\npoškodenej a v rozpore s ustanovením § 135 ods. 1 Trestného poriadku namiesto\npsychológa psychiater, ktorý bol následne uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru\nustanovený ako znalec na vykonanie úkonu vyšetrenia duševného stavu poškodenej a aj\nduševného stavu obvineného (sťažovateľa). Podľa vyjadrenia sťažovateľa bol síce následne\núkon vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa realizovaný iným znalcom, avšak vo vzťahu\nk osobe poškodenej k obdobnej náprave nedošlo. Sťažovateľ argumentuje, že tento\npsychiater mohol znalecký posudok vypracovať iba za podmienky, že by sa zúčastnil\npredmetného výsluchu poškodenej v postavení znalca, čo však dodržané nebolo. Sťažovateľ\nďalej namieta, že jeho obhajcovi bolo znemožnené zúčastniť sa výsluchu poškodenej\nv prípravnom konaní, keď bolo toto obmedzenie realizované na základe odporúčania\nodborníka (psychiatra), ktorý v uvedenom čase nemal postavenie znalca, a teda podľa\nsťažovateľa nemohol svoje odporúčanie exaktne podložiť. Uvedený postup považuje\nsťažovateľ za neprípustné a nezákonné obmedzenie svojho práva na obhajobu.\nSťažovateľ dôvodí aj tvrdením o porušení ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného\nporiadku, keďže mu bola znemožnená účasť na výsluchu poškodenej v priebehu hlavného\npojednávania, ktorej výsluch navyše odborník z oblasti psychológie neodporučil. Označený\npostup konajúceho súdu považuje sťažovateľ za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa\nustanovenia § 271 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.\nSťažovateľ v ďalšom bode namieta, že vo vzťahu k skutku v bode päť výrokovej\nčasti\n\nrozsudku\n\nsa\n\nkonajúcemu\n\nsúdu\n\nnepodarilo\n\nodstrániť\n\ndôkaznú\n\nnúdzu,\n\na teda nedisponoval dostatkom priamych či nepriamych dôkazov, na základe ktorých by\nmohol bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že skutok formulovaný v bode päť rozsudku sa\nstal. Sťažovateľ v uvedenom kontexte konkretizuje: „V tejto súvislosti nemôže obstáť ani\nargumentácia orgánov činných v trestnom konaní, že k získaniu dôkazu ohľadne\nkomunikácie sťažovateľa s poškodenou cez sociálnu sieť, či prostredníctvom SMS správ\nza obdobie od októbra 2012 do 25.07.2013 nedošlo len preto , že spoločnosť Facebook sídli\nv USA a právna pomoc ohľadne získania údajov z jej databázy trvá neprimerane dlho a vec\n\n3\n\nbola riešená väzobne. V prípade podania žiadosti o justičnú právnu pomoc ohľadne\nzískania údajov z jej databázy by došlo k neprimeraným prieťahom a neboli by dodržané\nlehoty väzby. Preto prokurátorka rozhodla, že žiadosť o právnu pomoc justičného orgánu\nUSA nebude podaná, nakoľko boli zabezpečené aj iné dôkazy, ktoré\nzo skutku v bode 5/ usvedčovali.“ Postup konajúceho súdu, ktorý akceptoval nevykonanie\ndôkazu podľa sťažovateľa relevantného pre špecifikáciu príslušnej právnej kvalifikácie,\npovažuje sťažovateľ za porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Na tomto mieste\nsťažovateľ dodáva: „Za danej dôkaznej situácie sťažovateľ považujeme kvalifikovanie\nkonania aj podľa ods. 2 písm. a, § - u 201 Tr. zák. za nezákonné“, a preto podľa sťažovateľa\n„V tejto časti sú rozhodnutia všeobecných súdov založené aj na nesprávnom posúdení\nskutku a vo vzťahu k celému konaniu aj na nesprávnom použití hmotnoprávneho\nustanovenia § 138 pís. b Tr. zák.“\nSťažovateľ v poslednom bode sťažnosti namieta, že trestné stíhanie voči jeho osobe\nviedol „neoprávnený orgán, bez kompetencií v zmysle Trestného poriadku i zákona\no Policajnom zbore“, ktorého úkony považuje sťažovateľ za „nezákonné, bez možnosti ich\nzhojiť a teda od samého začiatku nulitné“. Toto svoje stanovisko opiera sťažovateľ\no rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015, v ktorom bolo\nkonštatované, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej\nslužby (ďalej len „sekcia“) nemá kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie,\npodávať návrh na podanie obžaloby a ani na ďalšie procesné úkony, keďže nie je súčasťou\nPolicajného zboru. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na dôkazný materiál –\ninternetovú komunikáciu získanú na základe žiadosti tejto sekcie, teda podľa\nsťažovateľa neoprávneného\n\norgánu\n\na tiež\n\nv rozpore\n\ns relevantnými\n\nustanoveniami\n\nzákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov.\nSťažovateľ je toho názoru, že takto získaný materiál nemohol konajúci súd zohľadniť pri\nsvojom rozhodovaní ako dôkaz získaný v súlade so zákonom. Podľa sťažovateľa na tom nič\nnemení ani stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015\nz 29. septembra 2015, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že vyšetrovateľ Policajného\nzboru služobne zaradený k inšpekčnej službe je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a)\nTrestného poriadku. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že „len súd v rámci svojej\n\n4\n\nrozhodovacej právomoci má právo vydať zaväzujúce rozhodnutie a toto rozhodnutie nemôže\nzmeniť orgán, ktorý nie je súdom“. Keďže sa k uvedenému stanovisku priklonil aj konajúci\nsúd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, považuje sťažovateľ jeho postup za porušenie\nprincípu právnej istoty a nestrannosti rozhodovania.\nSťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie v závere sťažnosti navrhuje, aby\nústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n„1. Základné práva sťažovateľa\n\n, podľa č. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2\n\nÚstavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nboli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 78/2016 z 9.11.2016\na konaním, ktoré mu predchádzalo porušené.\n2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 78/2016\nz 9.11.2016 a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3.\n\nsa priznáva primerané\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie\n\nv sume 50.000 € /slovom: päťdesiattisíc euro/, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky\npovinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4.\n\nsa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia /podľa\n\ndodatočného vyčíslenia/ ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet\nadvokátskej kancelárie JUDr. Mariana Dzurošku s.r.o., Hviezdoslavova 468/31,\n979 01 Rimavská Sobota do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n5\n\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,\nsťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo\nsťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže\nústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd\nodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\nO zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle\nkonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva\nalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne\n(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nÚstavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch\nv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti\n\n6\n\núčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že\nmôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo\nslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).\nSúčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.\nÚstavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, aby\nposúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy\na dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach\nsvojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného uznesenia\nnajvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd\nvo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nÚstavný súd sa oboznámil s obsahom dovolania sťažovateľa, ktoré uplatnil proti\ndruhostupňovému rozhodnutiu, a zistil, že sú dovolacie námietky v podstate totožné\na argumentáciou, ktorú sťažovateľ prezentoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.\n\n7\n\nNajvyšší súd rozhodnutie, ktorým vyhodnotil dovolacie dôvody uplatnené\nsťažovateľom ako nepreukázané, založil na uvedenej argumentácii, ktorú ústavný súd\nposúdil a zaujal k nej svoje stanovisko:\nNajvyšší súd sa v prvom rade vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o zmarení jeho\npráva na obhajobu a tiež s jeho tvrdením o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, ktoré\nsťažovateľ subsumoval pod dovolacie dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g)\nTrestného poriadku. S odkazom na relevantné ustanovenia Trestného poriadku najvyšší súd\nkonštatoval, že postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré zvolili pri výsluchu\nsvedkyne poškodenej v prípravnom konaní špecifický postup, bol vykonaný v súlade\nso zákonom, konkrétne v súlade s ustanoveniami § 135 Trestného poriadku, ktorých účelom\nje rešpektovať rozumovú, duševnú a mravnú úroveň osobitnej kategórie svedkov (svedkov\nmladších ako 18 rokov) vo vzťahu k osobitému charakteru predmetu výsluchu, čo bol aj\nprípad svedkyne poškodenej v trestnej veci sťažovateľa. Najvyšší súd zastáva názor, že\npri zvolenom postupe výsluchu práva obhajoby porušené neboli, keďže sa obhajca\nsťažovateľa síce nenachádzal v jednej miestnosti so svedkyňou poškodenou, avšak priebehu\núkonu sa zúčastnil takým spôsobom, že v inej miestnosti mohol sledovať úkon\nprostredníctvom obrazovo zvukového záznamu a klásť svedkyni poškodenej otázky.\nZákonnosť prítomnosti sťažovateľom namietaného psychiatra pri označenom výsluchu\nnajvyšší súd odôvodnil odkazom na citované ustanovenia Trestného poriadku, ktoré si\nprítomnosť odborníka so zameraním na predmet výsluchu a osobu svedka dokonca\nvyžadujú, pričom za nedostatok najvyšší súd nepovažoval sťažovateľom namietanú\nskutočnosť, že pribratý psychiater bol v prípravnom konaní ustanovený ako znalec\nformálnym uznesením až po vykonaní predmetného úkonu. K otázke výsluchu poškodenej\npočas súdneho pojednávania najvyšší súd konštatoval, že bol vykonaný v súlade\ns ustanovením § 135 ods. 2 Trestného poriadku, vylúčenie účasti sťažovateľa z predmetného\nvýsluchu bolo podložené účelnými a zároveň zákonnými dôvodmi, pričom jeho právo\nna obhajobu nebolo označeným postupom porušené, keďže sa tohto výsluchu osobne\nzúčastnil obhajca sťažovateľa a sťažovateľ mal možnosť sa k obsahu výpovede poškodenej\nvyjadriť.\n\nS tvrdením\n\nsťažovateľa\n\no nezákonnosti vypočutia\n\nrodinného príslušníka\n\npoškodenej v prípravnom konaní, ktorý sa pred svojím vlastným výsluchom zúčastnil\n\n8\n\npredchádzajúceho výsluchu svedkyne poškodenej, sa najvyšší súd na jednej strane stotožnil,\navšak kvalifikoval označený postup ako irelevantný z pohľadu celkovej zákonnosti konania\nvo veci sťažovateľa, keďže predmetný výsluch rodinného príslušníka nebol konajúcim\nsúdom pri vykonávaní dokazovania na hlavnom pojednávaní zohľadnený.\nKonštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nformuluje stanovisko, podľa ktorého k obmedzeniu práva na obhajobu spôsobom\nnezlučiteľným s čl. 6 dohovoru dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie zakladá\nvýlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obvinený nemal možnosť\nvypočuť alebo dať vypočuť (rozhodnutia ESĽP Van Mechelen a ďalší proti Holandsku\nz 23. 4. 1997, Balšán proti Českej republike z 18. 7. 2006). V tomto kontexte práva\nobsiahnuté v čl. 6 dohovoru sú rozhodovacou praxou ESĽP ponímané ako práva obhajoby\nako celku, a judikatúra preto spravidla považuje za dostatočné, ak bola možnosť vypočuť\nsporného svedka poskytnutá aspoň obhajcovi obvineného za predpokladu, že tento\ndisponoval všetkými relevantnými informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby\n(napr. rozhodnutia ESĽP Verdam proti Holandsku z 31. 8. 1999, Vebiu proti Českej\nrepublike z 26. 7. 2003, Kurup proti Dánsku z 10. 7. 1985). V rozhodnutí Novák proti\nČeskej republike č. 43791/98 z 8. júla 2003, kde sťažovateľ namietal porušenie svojho\npráva na výsluch svedka, keďže konajúci súd vyhovel žiadosti svedka vypovedať\nv neprítomnosti obvineného sťažovateľa, vzal ESĽP do úvahy, že výpoveď tohto svedka\nnebola jediným dôkazom viny sťažovateľa, že sa výsluchu svedka zúčastnil obhajca\nsťažovateľa, po návrate do pojednávacej miestnosti bol sťažovateľ s výpoveďou\noboznámený a dostal príležitosť položiť svedkovi doplňujúce otázky.\nJudikatúra ESĽP, ktorú ústavný súd v intenciách čl. 154c ods. 1 ústavy v rámci svojej\nrozhodovacej praxe štandardne zohľadňuje, tiež reflektuje na zložitú situáciu tzv. svedkov –\nobetí trestných činov (obete domáceho násilia, sexuálnych trestných činov a pod.),\nu ktorých je prerokovávanie trestnej veci pred súdom (a inými príslušnými orgánmi)\nspojené s traumatickým oživovaním negatívnych zážitkov z minulosti, a to predovšetkým\nvtedy, keď sú títo svedkovia postavení tvárou v tvár obvinenému. Pri hodnotení otázky\nrešpektovania práva obvineného na spravodlivý proces je potrebné vziať do úvahy právo\nobete trestného činu na rešpektovanie jej súkromného života, a je teda legitímne prijať na jej\nochranu určité opatrenia za súčasného splnenia podmienky, že je toto opatrenie zlučiteľné\n\n9\n\ns účinným a adekvátnym výkonom práva obvineného na obhajobu (pozri napr. rozhodnutie\nESĽP S. N. proti Švédsku č. 34209/96 z 2. 7. 2002).\nOdrazom zmienenej judikatúry ESĽP je aj právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach\n§ 135 ods. 3 a § 262 Trestného poriadku zakotvujúca možnosť alternatívneho spôsobu\nvykonania výsluchu pri súčasnom zachovaní práv obhajoby v akceptovateľnej miere.\nZ obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý poukázal na charakter\ntrestného činu (sexuálne zneužívanie), pre ktorý bolo trestné konanie vedené, a tiež na jeho\nnásledky u osoby poškodenej vyplýva, že svedkyňa poškodenej mala status svedkyne –\nobete trestného činu, indikujúci legitímnosť opatrení na jej ochranu, poskytovaných práve\noznačenou právnou úpravou. V zmysle uvedenej právnej úpravy bol orgán činný v trestnom\nkonaní a tiež konajúci súd oprávnený vyhodnotiť situáciu a podľa vlastného uváženia prijať\nv prípade potreby zmienené opatrenie, a to aj bez toho, aby sa svedok explicitne takéhoto\npostupu dožadoval. V danom prípade bol postup orgánov činných v trestnom konaní\na konajúceho súdu legálny a legitímny a rešpektoval aj kritérium proporcionality, keďže\ndbal na zachovanie práv obhajoby. Obhajca sťažovateľa bol pri výsluchu svedkyne\npoškodenej v prípravnom konaní účastný (sledoval priebeh výsluchu a mal možnosť\nreagovať otázkami), počas hlavného pojednávania sa výsluchu svedkyne poškodenej priamo\nzúčastnil, obsah výpovede bol sťažovateľovi sprostredkovaný a sťažovateľ mal možnosť sa\nk nej vyjadriť. Obhajobe tak bola poskytnutá dostatočná príležitosť priebeh výsluchu\novplyvniť.\nÚstavný súd je preto toho názoru, že s ohľadom na legitímny záujem chrániť\nsvedkyňu poškodenú možno mieru, v akej bolo sťažovateľovi umožnené sa na výsluchu\ntejto svedkyne podieľať, považovať za dostatočnú. Závery rozhodnutia najvyššieho súdu\nkorešpondujú s týmto stanoviskom ústavného súdu, preto ich považuje ústavný súd\nza zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, ktorých\nporušenie namieta.\nPokiaľ ide o postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré k výsluchu svedkyne\npoškodenej pribrali odborníka z odboru psychiatrie a následne bol tento odborník oficiálne\nustanovený pre účely vypracovania znaleckého posudku (vyšetrenie duševného stavu\nsvedkyne poškodenej), ústavný súd nevidí žiadne dôvody, ktoré by z hľadiska zachovania\ngarancií spravodlivého procesu označený postup nejakým spôsobom diskvalifikovali.\n\n10\n\nV prípade znaleckého dokazovania je podmienkou na zachovanie označených záruk trestne\nstíhanej osoby nepochybne odbornosť a objektivita znalca. Zákonná úprava pri obdobnom\nvýsluchu považuje účasť psychológa alebo znalca za povinnú, pričom skutočnosť, že\noznačený odborník participoval na výsluchu svedkyne poškodenej bez vydania oficiálneho\nuznesenia, nemohla jeho odbornosť a objektivitu nijako ovplyvniť. Jeho účasť\nna predmetnom úkone rovnako nemohla ovplyvniť odbornosť a objektivitu neskôr\npredloženého ním vypracovaného znaleckého posudku, práve naopak, pozorovanie\nvýpovede poškodenej (z hľadiska relevantného pre tohto odborníka) bolo produktívne\npre získanie poznatkov potrebných na podanie posudku.\nSťažovateľ v uplatnenom dovolaní formuloval aj dovolací dôvod podľa ustanovenia\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom\nposúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho\nustanovenia). Jeho naplnenie videl sťažovateľ v dôkaznej núdzi, v ktorej sa podľa jeho\nnázoru konajúci súd ocitol, a to konkrétne vo vzťahu k bodu 5 výrokovej časti rozsudku,\nv ktorom formulovaný skutok bol podľa sťažovateľa relevantným pre naplnenie\nkvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu s prísnejšou trestnou sadzbou\n(páchanie trestného činu sexuálneho zneužívania po dlhší čas, teda závažnejším spôsobom).\nNajvyšší súd na tomto mieste sťažovateľovi pripomenul, že pri posúdení označeného\ndovolacieho dôvodu hodnotí dovolací súd skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok,\nz ktorého spáchania bol obvinený uznaný vinným, bol v skutkovej vete rozsudku\nsubsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone,\na teda sa v rámci označeného dovolacieho dôvodu nemožno domáhať preskúmania\nsprávnosti a úplnosti skutkových zistení, ako to v podstate požadoval sťažovateľ, keď\npredostrel vlastné vyhodnotenie procesu dokazovania, teda vlastné skutkové závery.\nV nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že označený dovolací dôvod nebol v prípade\nsťažovateľa naplnený, pretože skutková veta tak, ako bola ustálená, obsahuje všetky znaky\ntrestného činu, z ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, a jeho konanie bolo správne\nprávne kvalifikované, keďže súdom ustálený skutkový stav vo veci sťažovateľa naplnil\nvšetky znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa\n\n11\n\nustanovení § 201 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138\npísm. b) Trestného zákona.\nÚstavný súd je toho názoru, že v uvedenom bode bolo sťažovateľovi zo strany\ndovolacieho súdu na podklade interpretácie dotknutého ustanovenia Trestného poriadku\nnáležite vysvetlené, že ním predostretá argumentácia, ktorú sťažovateľ subjektívne vnímal\nako naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,\nv skutočnosti predstavovala vyhodnotenie procesu dokazovania z pohľadu sťažovateľa, teda\nv podstate korekciu skutkových záverov, ktorej sa prostredníctvom uvedenej námietky\nsťažovateľ dožadoval, ktorá však dovolaciemu súdu zásadne neprislúcha.\nV ďalšom\n\nbode\n\nodôvodnenia\n\nsvojho\n\nrozhodnutia\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nreagoval\n\nna sťažovateľom predostreté námietky, ktoré formálne sťažovateľ podradil pod nesprávne\nustanovenie ‒ ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a ktoré posúdil najvyšší\nsúd v rámci relevantného zákonného ustanovenia zakotvujúceho dovolací dôvod podľa\nustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu\nzásadným spôsobom). Argumentácia sťažovateľa bola v uvedenom smere založená\nna námietke nevykonania dôkazu – nevyžiadanie údajov z databázy sociálnej siete\nFacebook a Azet. Najvyšší súd poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu\nnáležitého zistenia skutkového stavu veci, v kontexte ktorých uviedol, že náročnosť\nvykonania dôkazu nie je síce kritériom pre jeho odmietnutie, avšak takýto návrh\nna vykonanie dôkazu možno zamietnuť za predpokladu, že má konajúci súd dostatok iných\ndôkazov, ktoré preukazujú, že dôkazy navrhované obvineným nemôžu privodiť zmenu\ndôkazného stavu, čo bol podľa najvyššieho súdu prípad sťažovateľa, ktorého zo spáchania\nskutku usvedčovala výpoveď svedkyne poškodenej realizovaná na pojednávaní konajúceho\nsúdu, ktorej dôveryhodnosť potvrdilo aj znalecké dokazovanie.\nÚstavný súd je toho názoru, že odmietnutie sťažovateľom iniciovaného dôkazného\nnávrhu zo strany konajúcich súdov bolo najvyšším súdom v kontexte výkladu dovolacieho\ndôvodu zakotveného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a tiež výkladu\nzákladných zásad trestného konania primerane zdôvodnené. Najvyšší súd sťažovateľovi\ntotiž vysvetlil, že ako dôvod odmietnutia predmetného dôkazu nebola akceptovaná\n\n12\n\nnáročnosť dôkazu, ale skutočnosť, že bol tento dôkaz „nadbytočný“, keďže bol skutkovými\nstav dostatočne preukázaný už realizovanými dôkazmi.\nK sťažovateľom formulovaným dovolacím dôvodom podľa ustanovení § 371 ods. 1\npísm. e) a g) Trestného poriadku (vo veci konal orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal\nbyť vylúčený; rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané\nzákonným spôsobom), naplnenie ktorých sťažovateľ odôvodňoval tvrdením o nezákonnosti\nsekcie, ktorá vykonala v jeho trestnej veci prípravné konania, a z toho vyplývajúcej\nnezákonnosti ňou produkovaných dôkazov odkázal najvyšší súd na stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015\nprivilegovaného\n\nprávnou\n\núpravou\n\npre\n\núčely\n\nnapĺňania\n\nprincípu\n\nprávnej\n\nistoty\n\nk zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.\nPredmetné stanovisko totiž kvalifikovalo vyšetrovateľa Policajného zboru služobne\nzaradeného k sekcii ako riadneho policajta v zmysle ustanovenia § 10 ods. 8 písm. c)\nTrestného poriadku, teda ako orgán činný v trestnom konaní s príslušnou zákonnou\nprávomocou.\nVo vzťahu k čiastkovým tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnosti dôkazov získaných\nsekciou v prípravnom konaní postupom podľa ustanovení § 116 Trestného poriadku\n(zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke), ktoré boli špecifikovaným\nnálezom ústavného súdu kvalifikované ako neústavné a stratili v dôsledku tohto rozhodnutia\núčinnosť, najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, že v jeho trestnej veci boli dotknuté\nustanovenia aplikované ešte pred rozhodnutím ústavného súdu (ktoré má účinky až do\nbudúcnosti), teda bol postup sekcie súladný s vtedy účinnými zákonnými ustanoveniami.\nÚstavný súd sa v plnej miere stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý\npre posúdenie zákonnej právomoci sekcie (ako príslušného orgánu činného v trestnom\nkonaní), ktorú sa snažil sťažovateľ spochybniť, ako relevantné zohľadnil príslušné\nzjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Prostriedkom\nk napĺňaniu princípu právnej istoty, ktorého porušenie sťažovateľ paradoxne namieta,\nje totiž práve prijímanie zjednocujúcich stanovísk zo strany príslušných kolégií najvyššieho\nsúdu, tak ako to expressis verbis vyplýva z ustanovení § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\n\n13\n\nSťažovateľova argumentácia sa vo svetle uvedeného javí ako zjavne excesná. Rovnaký\nzáver platí aj vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu o účinkoch nálezu ústavného súdu\nvydaného v zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy prezentovaného dovolacím súdom pri posúdení\nzákonnosti dôkazov získaných v trestnej veci sťažovateľa postupom podľa ustanovení § 116\nTrestného poriadku.\nZ uvedeného\n\nje\n\nzrejmé,\n\nže\n\ndovolací\n\nsúd\n\nsa\n\nso\n\nvšetkými námietkami\n\nsťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal a riadne\nvysvetlil dôvody zamietnutia dovolania sťažovateľa. Odpoveď najvyššieho súdu\nna vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez\nzjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné\nodôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.\nVzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne\nneopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol, tak\nako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. apríla 2017\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "obhajoba, obhajca-zvolený", "svedok-ochrana", "trestné konanie-zásady trestného konania", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "trestné konanie-trestný poriadok", "svedok-výsluch svedka", "znalec, znalecký posudok-znalecké dokazovanie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:781cecf7-3ec1-4271-8120-dabb411db164", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.262.2016.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 262/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 262/2016 z 15. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-15", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.262.2016.2"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 268/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 268/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 505, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5dc4917d-5aa7-4fea-b867-3f8dfb38d0e9"}, {"guid": "ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 263/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 263/03 z 3. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-03", "citacie_n": 1667, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:83783f26-2ce9-416d-84fd-f09755b033cb"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "caee56d5-48cb-416f-b8c5-1a7c1d36aa2f:889252f9-b15d-46a6-94ad-882081b28ee7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6913010836.1", "spisova_znacka": "3Tdo/78/2016", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/78/2016 z 9. 11. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6913010836.1"}, {"guid": "592ab899-3107-4176-bab1-8793a74ecd45:0ee79224-7b9a-4fa7-b090-6b3568995037", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3814000081.2", "spisova_znacka": "3To/90/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3To/90/2014 z 21. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-02-21", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3814000081.2"}], "citovane_v": [{"guid": "d5cfecce-64be-44cd-8784-70b0e205cf96:bee2380a-7c78-4c99-8e63-68da3abb5dc2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2024:5623010162.1", "spisova_znacka": "3To/63/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 3To/63/2024 z 5. 9. 2024", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2024-09-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2024:5623010162.1"}]}