{"guid": "ussr:84eac0a2-1acb-40fa-a8a6-7fd61c52ac0a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.51.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 51/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2017 z 24. 1. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. januára 2017, sp. zn. III. ÚS 51/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.51.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-01-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "nazov": "čl. 48 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/84eac0a2-1acb-40fa-a8a6-7fd61c52ac0a", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.51.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.51.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.51.2017.1/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 51/2017-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n,\n\n, a\n\n, zastúpených advokátom JUDr. Jindřichom Stoszkom,\n\nČernyševského 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2014\na jeho rozsudkom zo 6. mája 2015, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 To 95/2015 a jeho uznesením z 1. decembra 2015 a postupom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 31/2016 a jeho uznesením\nzo 6. septembra 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\na\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n,a\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a ich práva\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom\npod sp. zn. 1 T 154/2014 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2015, postupom Krajského súdu\nv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 95/2015 a jeho\nuznesením z 1. decembra 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 31/2016 a jeho uznesením\nzo 6. septembra 2016.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli označeným rozsudkom\nokresného súdu odsúdení pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa\n§ 326 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.\nO odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd označeným uznesením, ktorým ich odvolania\nako nedôvodné zamietol. Podané dovolania sťažovateľov boli označeným uznesením\nnajvyššieho súdu podľa ustanovenia § 382 písm. c ) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietnuté.\nSťažovatelia v sťažnosti argumentujú, že v ich trestnej veci okresný súd a krajský súd\npri ustálení skutkového stavu akceptovali iba jednu skupinu dôkazov, resp. priebeh\nskutkového deja, tak ako ho prezentoval svedok – poškodený spolu s ďalším svedkom\n(príbuzným poškodeného), a verzia skutkového deja formulovaná sťažovateľmi nebola\nkonajúcimi súdmi akceptovaná. V nadväznosti na to poukazujú sťažovatelia na obsah nimi\nuplatnených dovolacích námietok, v ktorých predostreli tvrdenie o absencii logického\na presvedčivého odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, v ktorom by\nbola zodpovedaná otázka, z akých dôvodov sa súdy priklonili k dôkazom v ich neprospech\na prečo neakceptovali sťažovateľmi ponúknuté dôkazné návrhy svedčiace v prospech\nsťažovateľov. Túto skutočnosť sťažovatelia označujú ako základný dôvod sťažnosti\nadresovanej ústavnému súdu.\n\n2\n\nSťažovatelia ďalej namietajú, že odvolací súd a ani súd dovolací sa vo svojich\nrozhodnutiach nevysporiadali s ich argumentáciu týkajúcou sa „zákonnosti orgánu\nInšpekcie MV SR“. Sťažovatelia poznamenávajú, že dovolací súd v uvedenom smere\nodkázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, čo sťažovatelia\nnepovažujú za dostatočnú odpoveď v uvedenej otázke, a ústavný súd žiadajú, aby sa\n„vysporiadal aj s námietkou sťažovateľov a predmetným stanoviskom trestnoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu SR“.\nNapokon sťažovatelia argumentujú, že sa podľa ich názoru odvolací súd a ani súd\ndovolací presvedčivo nevysporiadali s ich námietkou o „absencii označenia právnej normy\na jej konkrétneho ustanovenia v skutku, ktorý im bol kladený za vinu, ktorú mali ako verejní\nčinitelia porušiť – resp. konať v rozpore s ňou“.\nNa základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd\nrozhodol o ich sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\noznačenými postupmi a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu,\npredmetné uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu\nna nové konanie a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nSťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv rámci trestného konania postupom a označenými\nkrajského súdu a najvyššieho súdu.\n\n3\n\nrozhodnutiami okresného súdu,\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý\nrozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n4\n\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a\nčl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 154/2014 a jeho rozsudkom zo 6. mája 2015\nPrávomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu\nk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný\nsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických\nosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje\niný súd.\nVo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia označených článkov\nústavy, listiny a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 154/2014 zo 6. mája 2015\nústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.\nVo vzťahu k predmetnému rozsudku okresného súdu disponovali sťažovatelia\nopravným prostriedkom (odvolaním), ktorý aj využili. Poskytnutie ochrany v danom\nprípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy, listiny a dohovoru spadalo\ndo právomoci nadriadeného súdu, teda krajského súdu, čo vylučuje právomoc ústavného\nsúdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok\nprávomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a\nčl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 95/2015 a jeho uznesením z 1. decembra 2015\nRiadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu\nreflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok\nz 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť\nč. 46129/99, body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu\no odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty\nna podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému\nrozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).\n5\n\nV zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok\nsťažovateľov uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo\nnapadnuté dovolaniami sťažovateľov posúdenými dovolacím súdom ako neprípustné.\nÚstavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený\npreskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho\npri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo\nzjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne\nnapr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).\nÚstavný súd v zmysle uvedeného pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu\nnamietaného uznesenia krajského súdu s limitmi dotknutých článkov ústavy a dohovoru.\nKrajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval správnosť skutkových a právnych\nzáverov rozsudku okresného súdu, ktorý podľa vyjadrenia krajského súdu vykonal\ndokazovanie v potrebnom rozsahu a získané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou\nvoľného hodnotenia dôkazov. Krajský súd na tomto mieste argumentoval, že prvostupňový\nsúd vychádzal z celého komplexu dôkazov, teda tak z výpovedí sťažovateľov, ako aj\nz výpovedí svedka – poškodeného a jeho blízkeho príbuzného, ktoré vyzneli v neprospech\nsťažovateľov, pričom boli podporené výpoveďami ďalších svedkov, ako aj súborom\nlistinných dôkazov.\nKrajský súd kvalifikoval odôvodnenie prvostupňového rozsudku ako dostatočné\na presvedčivé a keďže odvolacie námietky sťažovateľov považoval za identické\ns obhajobnou argumentáciou sťažovateľov uplatnenou v konaní pred prvostupňovým\nsúdom, s ktorou sa okresný súd náležite vysporiadal, v podrobnostiach odkázal\nna odôvodnenie jeho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť sa ústavný súd\noboznámil aj s obsahom odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý založil svoj právny\nzáver o vine sťažovateľov na tejto argumentácii:\n„Z vykonaných a vyhodnotených dôkazov mal súd preukázané, že obžalovaní\nspáchali žalovaný skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.\nObžalovaných usvedčuje výpoveď poškodeného, ktorý popísal udalosti žalovaného dňa tak\n\n6\n\nako vyplýva zo skutkovej vety rozsudku. Predmetná výpoveď netrpí žiadnymi vnútornými\nrozpormi, je konzistentná a výstižná a jej pravdivosti nasvedčujú aj ostatné vo veci\nvykonané dôkazy. Vinu obžalovaných svojou výpoveďou pomohol preukázať aj svedok\n, otec poškodeného, ktorý sa k podstatným skutkovým okolnostiam vyjadril zhodne ako\npoškodený. Z ich výpovedi vyplynul neštandardný služobný postup obžalovaných pri riešení\ndopravného priestupku. Ten podľa súdu spočíval predovšetkým v nedôvodnom opakovanom\npresune zasahujúcich policajtov v čase ich služby služobným vozidlom po obci\n\n,\n\nktorého potreba nevyplynula z vykonaného dokazovania. Zo zisteného správania\nobžalovaných práveže súd nadobudol presvedčenie, že tak konali v záujme utajenia, skrytia\nsvojho nezákonného postupu v snahe vyhnúť sa prípadným neželaným svedkom. Z oboch\nsvedectiev mal súd tiež za preukázané, že obžalovaní až potom čo sa vracali z prešetrenia\noznámenia a až potom čo ich zastavil otec poškodeného, sa s poškodeným opätovne\na bezdôvodne presunuli na iné miesto, kde mu vrátili pred tým prevzatú sumu 295 €, čoho\npriamym svedkom bol aj jeho otec. Obe svedectvá zároveň vyvracajú obranu obžalovaných\no spísaní úradných záznamov o priestupku a zadržaní vodičského oprávnenia už pri prvom\nstretnutí, resp. bezprostredne po ňom. Aj ostatné vo veci vykonané dôkazy podporujú\nuvedené priame svedectvá. Predovšetkým sú to výpovede vyššie vypočutých ostatných\nsvedkov, ktorí sa v inkriminovanom čase zdržiavali vo väčšej alebo menšej vzdialenosti\nod miesta činu, a ktoré viac alebo menej presne potvrdzovali tvrdenia poškodeného\na svedka\n\n. Predmetné svedectvá v zhode s výpoveďami\n\na\n\nvyvrátili obranu obžalovaných o čase, ale hlavne mieste zadržania vodičského\noprávnenia a súčasne tým nepriamo potvrdili výpovede\n\n, resp. z nich vyplývajúce\n\nčasové a miestne súvislosti, ktoré sa bezprostredne viažu k okolnostiam výkonu služobného\nzákroku obžalovanými.\nPokiaľ ide o namietané časové súvislosti prejednávaného prípadu, je faktom, že\nnespochybniteľným dôkazom v tomto smere je úradný záznam zo dňa 25.9.2014 a jeho\nprílohy o použití prístroja Drager pri dychovej kontrole, ktorej sa poškodený podrobil\no 13,33 hod. S prihliadnutím na napádanú časovú tieseň týkajúcu sa priebehu ďalších\nskutkových okolností (ako napr. vykonávanie a pokračovanie v služobnom úkone, spísania\núradných dokumentov a pod. ), ktorá podľa obhajoby vyplývala z výpovedí svedkov\na\n\n, súd poznamenáva, že ide o čas zaznamenaný do úradného tlačiva\n\n7\n\nobžalovanými. Vzhľadom na súvislosti, ktoré zhodne vyplynuli z výpovedí poškodeného\na ostatných svedkov, a ktoré robia obranu obžalovaných nehodnovernou, súd nemôže\nvylúčiť, že ide o účelovo, minimálne však nesprávne vyznačený časový údaj, ktorý mal\nposlúžiť prípadnej obrane obžalovaných. Svedčí o tom predpoklad, že k zastaveniu vozidla\nmuselo s ohľadom na zistené okolnosti dôjsť ešte predtým, ako sa poškodený podrobil\ndychovej skúške. Z toho je evidentné, že k spáchaniu priestupku muselo logicky dôjsť v čase\npred 13,33 hod., t.j. obžalovaní najskôr museli vozidlo neoprávnene riadené poškodeným\nzastaviť, aby mohli následne pristúpiť k vykonaniu dychovej skúšky. Pravde preto skôr\nzodpovedá údaj uvedený v skutkovej vete ako údaj uvedený v potvrdení o zadržaní\nvodičského preukazu č.\n23.8.2014\n\na z nich\n\na v správe o výsledku objasňovania priestupku zo dňa\n\nvychádzajúcich\n\nostatných\n\nslužobných\n\npísomností.\n\nVzhľadom\n\nk uvedenému preto podľa súdu produkovaná obrana obžalovaných v tomto bode, ktorou sa\nsnažia spochybniť tvrdenia poškodeného a ostatných svedkov, neobstojí.\nAk sa v súvislosti s namietanou časovou tiesňou pozrieme na vec očami\npoškodeného, ani jeho tvrdenie o vypísaní príslušných listín obžalovanými až po druhom\nstretnutí potom ako otec poškodeného zastavil policajné vozidlo vracajúce sa z preverenia\noznámenia, nevylučuje, aby obžalovaní postupovali tak ako vypovedal poškodený.\nPotvrdenie o zadržaní vodičského preukazu a správa o výsledku objasňovania priestupku\npredstavujú tzv. predtlačené formuláre, ktorých vyplnenie nemôže byť časovo náročné pre\ndvoch príslušníkov policajného zboru, z ktorý je jeden dlhoročným policajtom s bohatými\nskúsenosťami z praxe.\nNelogickosť v obrane obžalovaných nepriamo preukazuje aj úradný záznam zo dňa\n25.9.2014, ktorý obsahuje prepis zvukového záznamu zo systému REDAT zo dňa 23.8.2014.\nZvukový záznam obsahuje viaceré zvukové záznamy, ktoré svedčia o pohybe obžalovaných\nk miestu činu, resp. na mieste činu v čase od 13,12 hod. do minimálne 14,10 hod., kedy sa\nešte len vracali z preverovania podaného oznámenia v obci\n\n, čo zodpovedá\n\nčasovým súvislostiam, ktoré vyplynuli z výpovedí vo veci vypočutých svedkov. S poukazom\nna výpovede svedkov zapadá do mozaiky nasledujúcich udalostí žalovaného dňa aj fakt, že\nobžalovaní ako členovia policajnej hliadky s volacím kódom Topoľ 101 žiadali vykonať\nlustráciu na poškodeného o 14,59 hod., čo podľa názoru súdu bezprostredne nadväzuje\nna skutočnosti tak, ako ich uviedol poškodený a svedkovia. Na druhej strane predmetný\n\n8\n\nčasový údaj opätovne spochybňuje obranu obžalovaných. Žiadosť o lustráciu bola\nvykonaná so značným časovým odstupom od času vykonania dychovej skúšky poškodeným /\n13,33 hod./ a rovnako aj od času spáchania priestupku poškodeným podľa tvrdení\nobžalovaných /13,50 hod./. Dôvod prečo obžalovaní lustrovali poškodeného s takým\nčasovým oneskorením nemožno ospravedlniť ani vykonaním neodkladných služobných\npovinností, keďže preverenie nahláseného oznámenia pre obec\n\nznieslo odklad\n\npotrebou vykonať kontrolu traktora bez evidenčných čísel a tiež fakt, že obžalovaní\nlustráciu\n\nnevykonali bezprostredne ani potom, čo vybavili, resp. preverili nahlásené\n\noznámenie. Aj prípadný argument, že lustrácia nie je podmienkou vykonania služobného\nzákroku vyznieva pochybne, nakoľko potom zostáva nezodpovedaná otázka načo a prečo\nobžalovaní vykonali následnú lustráciu poškodeného.\nNámietka obhajoby týkajúca sa rozporuplných výpovedí svedkov medzi sebou\nnavzájom ako aj vo vzťahu k poškodenému neobstojí. Podľa súdu treba brať pri hodnotení\nvykonaných svedeckých výpovedí do úvahy dôležité faktory ako sú časový odstup\nod spáchania skutku, rôzna vzdialenosť, na ktorú svedkovia sledovali udalosti žalovaného\nskutku, iné miesto, z ktorého sa dívali a mohli mať výhľad do okolia a v neposlednom rade\nokolnosti na ich strane, za ktorých sledovali situáciu vo svojom okolí, keď nemuseli\nprežitým udalostiam pripisovať z ich pohľadu veľkú vážnosť a tým pádom aj náležitú\npozornosť. Všetky tieto okolnosti podľa súdu mohli podmieňovať rozdielnosti, ktoré\nvyplynuli z výpovedí jednotlivých svedkov. Treba si ale uvedomiť to hlavné, že opis udalostí\nsvedkami sa v podstatných bodoch zhodoval s výpoveďami poškodeného a jeho otca. Zhoda\nsa prejavila nielen pri opise čiastkových udalostí, ale aj pri uvádzaní časových súvislosti\na nadväzností. Tiež nemožno očakávať a požadovať od svedkov vzhľadom na skôr uvedené\nfaktory, že opíšu jednu a tú istú situáciu úplne rovnako. Pre posúdenie hodnovernosti ich\nvýpovedí je z pohľadu súdu relevantné, aby sa ich výpovede nevyznačovali podstatnými\nrozpormi. V prejednávanom prípade však súd takéto zásadné odlišnosti nezistil, ba práve\nnaopak, dospel k záveru, že svedectvá sa navzájom dopĺňali v podstatných tak vecných,\nmiestnych, ako aj v časových súvislostiach.\nPreto s poukazom na uvedené skutočnosti významne spochybňujúce obranu\nobžalovaných, súd ich obrannej argumentácii neuveril a vyhodnotil ju ako účelovú.\n\n9\n\nNásledne na základe vyhodnotenej dôkaznej situácie súd dospel k rovnakým\nskutkovým záverom ako obžaloba. Vykonané dôkazy bezpochyby svedčia o tom, že\nobžalovaní pri plnení služobných povinností a v priamej príčinnej súvislosti s ich plnením\nv rámci svojej právomoci /§ 52 ods. 2 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch/\nod poškodeného prevzali sumu 295 € ako pokutu za vedenie traktora bez príslušného\nvodičského oprávnenia, čím sa poškodený dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. c)\nzákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, avšak bez toho, aby mu vydali pokutový blok ako\ndoklad, potvrdenie o zaplatení pokuty. Uvedeným konaním /opomenutím/ postupovali\nv rozpore nielen s ustanovením § 22 ods. 2 a 3 zákona o priestupkoch, z ktorých vyplýva, že\nv blokovom konaní možno uložiť v prejednávanom prípade pokutu od 300 € do 650 €, ale\nhlavne s ustanovením § 85 ods. 4 veta druhá, podľa ktorého na pokutových blokoch sa\nvyznačia údaje o tom, komu, kedy a za aký priestupok bola pokuta v blokovom konaní\nuložená. Z posledne citovaného znenia vyplývala pre obžalovaných povinnosť vydať\npoškodenému blok na pokutu s predpísanými náležitosťami, čo ako bolo preukázané sa\nnestalo. V dôsledku preukázaného konania tak na strane obžalovaných došlo v dôsledku\nvýkonu ich právomoci spôsobom odporujúcim zákonu k vedomému bezdôvodnému\nobohateniu a nadobudnutiu neoprávneného prospechu.\nNa základe\n\nhore uvedeného preto súd dospel k záveru, že obžalovaní\n\nv inkriminovanom čase konali v priamom úmysle, teda vedome a chcene bez vydania bloku\nna pokutu prevzali sumu 295 € nimi deklarovanú ako pokuta za spáchaný dopravný\npriestupok, pričom tak konali za účelom vlastného obohatenia.\nŽalovaným konaním obžalovaní porušili záujem spoločnosti na riadnom výkone\nrozhodnutí štátnych orgánov.“\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ale aj\nodôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, na závery ktorého krajský súd vo svojom\nrozhodnutí odkázal, dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:\nZ obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že ťažiskovým\ndôkazom, na základe ktorého bola v kontexte celého dôkazného procesu ustálená vina\nsťažovateľov, sa stala výpoveď svedka – poškodeného.\n\n10\n\nPredmetný dôkaz bol v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotený\ntak jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi. V odôvodnení\nrozhodnutia bolo totiž konštatované, že výpoveď predmetného svedka netrpí vnútornými\nrozpormi a súčasne ju osvedčujú aj ostatné vo veci vykonané dôkazy.\nNa tomto mieste bolo zdôraznené, že s výpoveďou svedka – poškodeného\nkorešponduje aj výpoveď jeho blízkeho príbuzného, ktorý rovnako ako svedok – poškodený\nobjasnil niektoré okolnosti skutku z pozície priameho svedka.\nPredmetné svedectvá podľa záveru odsudzujúceho rozsudku spochybnili skutkovú\nverziu predkladanú sťažovateľmi a boli v podstatných bodoch osvedčené aj výpoveďami\nďalších špecifikovaných svedkov.\nListiny, obsahom ktorých sa sťažovatelia snažili preukázať svoju skutkovú verziu,\nboli v odôvodnení rozhodnutia kvalifikované ako nehodnoverné, keďže autori ich obsahu\nboli práve sťažovatelia, ktorí mohli pre svoje potreby ich obsah prispôsobiť tak, aby\nkorešpondoval s ich budúcou potenciálnou obhajobou.\nOdôvodnenie rozhodnutia poukázaním na obsah ďalších relevantných listín\nspochybnilo logickosť obhajobnej verzie sťažovateľov.\nV závere odôvodnenia boli napokon špecifikované aj zákonné ustanovenia\nrelevantného právneho predpisu limitujúce výkon právomoci, ktoré sťažovatelia pri svojom\npostupe úmyselne nerešpektovali.\nÚstavný súd je toho názoru, že na obhajobnú argumentáciu sťažovateľov uplatnenú\nv prvostupňovom konaní, ale aj v konaní pred krajským súdom, kde ju sťažovatelia\nprezentovali v rámci uplatneného odvolania, reagovalo komplexné odôvodnenie oboch\nrozhodnutí náležitým spôsobom.\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení v spojení\ns odôvodnením rozsudku okresného súdu zrozumiteľne a bez zjavných logických\nprotirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd\nodvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľov.\nNapadnuté uznesenie krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie\nje v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných\n\n11\n\na aplikovaných\n\nprávnych\n\nnoriem\n\na predovšetkým\n\nobsahuje\n\ndostatočne\n\nnáležité\n\na zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov v kontexte odvolacích\nnámietok sťažovateľov. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani\noprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.\nSamotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania\na ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľov, nemôže ešte viesť k záveru o porušení\nzákladného práva sťažovateľov garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva\ngarantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nUznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou\njudikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd\npreto konštatuje kvalitu jeho uznesenia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru.\nK sťažovateľmi uplatnenej čiastkovej námietke porušenia čl. 48 ústavy a čl. 38 ods. 2\nlistiny ústavný súd konštatuje, že akékoľvek odôvodnenie vo vzťahu k nej v sťažnosti\nsťažovateľov absentuje.\nPodľa\n\njudikatúry\n\nústavného\n\nsúdu\n\nak\n\npreskúmanie\n\nnamietaného\n\npostupu,\n\nresp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje\nmožnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo\npotrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto\nsťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).\nVychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť\nsťažovateľov v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy, čl. 38 ods. 2 a čl. 6\nods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n\n12\n\nK namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48\nústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 31/2016 a jeho uznesením\nzo 6. septembra 2016\nZ obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovatelia\npodaný mimoriadny opravný prostriedok opreli o dovolacie dôvody v zmysle ustanovení\n§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku (že bolo zásadným spôsobom porušené ich\nprávo na obhajobu a že rozhodnutie konajúcich súdov je založené na nesprávnom právnom\nposúdení zisteného skutku), taktiež\n\no dovolací dôvod podľa ustanovenie § 371 ods. 1\n\npísm. l) Trestného poriadku, ktorý však nijako argumentačne nepodporili. V dovolaní\nsťažovatelia formulovali v podstate totožnú argumentáciu ako v sťažnosti podanej\nústavnému súdu.\nNajvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle\n§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa\nustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.\nZáver o nesplnení dôvodov dovolania najvyšší súd oprel o takto prezentovanú\nargumentáciu:\n„Podstata väčšiny námietok dovolateľov, ako sú tieto konštatované vyššie, tkvie\nv tom, že nimi spochybňujú hodnotenie jednotlivých dôkazov a v nadväznosti na to skutkové\nzávery okresného a krajského súdu, pričom najvyššiemu súdu v súlade s doposiaľ\nuplatnenou obhajobou predkladajú vlastnú verziu skutkového deja vychádzajúcu\nz odchýlneho hodnotenia vykonaných dôkazov. Nepochybne tak ide o skutkové námietky,\nktoré vecne nezodpovedajú nielen obvinenými označenému dovolaciemu dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže\ndovolací súd skúmať ani meniť, ale ani žiadnemu z ďalších dôvodov dovolania uvedených\nv odseku 1 tohto ustanovenia. Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné iba v rámci\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Tr. por., kedy je osobou oprávnenou na podanie\ndovolania výlučne minister spravodlivosti. Dovolací súd sa preto týmito skutkovými\n\n13\n\nnámietkami dovolateľov nezaoberal (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené\nv Zbierke pod č. 14/2015).\nZ nespokojnosti dovolateľov s tým, ako súdy prvého a druhého stupňa hodnotili\ndôkazy a k akým skutkovým záverom dospeli, zároveň pramení aj ich tvrdenie, že napadnuté\nrozhodnutia nie sú riadne odôvodnené, v čom vidia zásadné porušenie ich práva\nna obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.\nK tomu treba uviesť, že predovšetkým okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\n(str. 5 - 8) podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje\nskutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení. Z jeho odôvodnia je\nzároveň zrejmé, ako sa vyrovnal s obhajobou obvinených, ktorú títo v podstate iba opakujú\naj v podanom dovolaní. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a druhostupňového súdu\npritom nemožno posudzovať izolovane, keďže z hľadiska predmetu tvoria jeden celok\n(primerane pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júna 2016,\nsp. zn. I. ÚS 336/2016). Preto pokiaľ sú odvolacie námietky iba opakovaním\nv predchádzajúcom konaní už uplatnenej obhajoby, s ktorou sa súd prvého stupňa\nv napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal, postačí ak odvolací súd odkáže na vecne\nsprávne dôvody napadnutého rozhodnutia.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd uzatvára, že dovolaním napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu a jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu nie sú\nsvojvoľné, práve naopak tieto poskytli obvineným adekvátnu súdnu odpoveď na všetky\npre rozhodnutie podstatné otázky, ktoré boli v konaní nastolené.\nK zásadnému porušeniu práva na obhajobu obvinených v zmysle uplatneného\ndovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. pritom nemohlo dôjsť ani tým, že\nkrajský súd nereagoval na ich námietku spochybňujúcu zákonnosť postavenia inšpekčnej\nslužby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, už len z toho dôvodu, že v čase\nrozhodovania odvolacieho súdu bolo nielen jemu, ale i obhajobe známe stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 95/2015 prijaté k tejto otázke, čo je zrejmé aj\nz dôvodov dovolania.\nPokiaľ ide o námietku obvinených, že pri prečine zneužívania právomoci verejného\nčiniteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je pomenovanie zákona, ktorý mal byť\nporušený, resp. v rozpore s ktorým mali konať, formálnou náležitosťou skutkového výroku\n\n14\n\nodsudzujúceho rozsudku a nepostačí jeho označenie v odôvodnení, je nutné najprv uviesť,\nže skutková veta musí zodpovedať právnej vete obsahovo tak, aby bolo možné konštatovanie\nnaplnenia zákonných znakov trestného činu a teda bolo možné subsumovať zistený skutkový\nstav pod príslušné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona (pozri rozhodnutie\nnajvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 57/2016).\nPri prečine zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a)\nTr. zák., ktorého skutková podstata nie je blanketnou, to znamená, že v skutkovej vete musí\nbyť popísané konanie páchateľa tak, aby toto obsahovo zodpovedalo tomu, že ako verejný\nčiniteľ v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený\nprospech vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu bez nutnosti ho\nzároveň konkretizovať.\nVo vzťahu k posudzovanej veci poukazuje potom najvyšší súd na to, že skutkovému\nzisteniu súdov, ktorého podstata spočíva v tom, že obvinení ako službukonajúci policajti\npo uložení blokovej pokuty vo výške 295,- eur a prevzatí peňazí nevydali priestupcovi\npotvrdenie o zaplatení blokovej pokuty, pokračovali v služobnej činnosti a až po následnej\nsťažnosti otca priestupcu na ich postup peniaze vrátili a priestupcovi zadržali vodičský\npreukaz, zodpovedá právny záver, že ako verejní činitelia v úmysle zadovážiť sebe\nneoprávnený prospech vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu.\nZ uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nie je založené na nesprávnom\nprávnom posúdení zisteného skutku a teda ani táto obvinenými uplatnená námietka dôvod\ndovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nespĺňa.\nVo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. l) Tr. por. najvyšší súd\nuvádza, že obvinení vecne neuplatnili žiadnu námietku, ktorá by tento dôvod dovolania\nmohla naplniť . Ten je totiž daný iba vtedy, ak odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316\nods. 1 Tr. por., teda výlučne z procesných dôvodov bez vecného preskúmania, hoci na to\nneboli splnené zákonné dôvody, alebo ak zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom\nalebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 Tr. por. napriek tomu, že obvinený nedal výslovný\nsúhlas na späťvzatie odvolania.\nV posudzovanej veci však odvolací súd na podklade podaných odvolaní obvinených\npreskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť\n\n15\n\npostupu konania, ktoré im predchádzalo, a po takto vykonanom prieskume dospel k záveru,\nže podané odvolania nie sú dôvodné a preto ich podľa § 319 Tr. por. zamietol.\nZ týchto dôvodov najvyšší súd dovolania obvinených\n\na\n\npodľa § 382 písm. c) Tr. por. bez preskúmania veci odmietol.“\nÚstavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu\ndospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:\nNajvyšší súd pri posúdení danosti sťažovateľmi uplatneného dovolacieho dôvodu\npodľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie konajúcich súdov\nje založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku) kvalifikoval nimi\nprezentované dovolacie námietky ako subjektívne hodnotenie dôkazov z pohľadu\nsťažovateľov, teda ako námietky skutkového charakteru, ktorých uplatniteľnosť je\npri dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku vylúčená.\nV rámci označeného dovolacieho dôvodu najvyšší súd interpretoval skutkovú\npodstatu dotknutého trestného činu a konštatoval, že súdmi ustálený skutok plne\nkorešponduje so základnými znakmi predmetnej skutkovej podstaty. Najvyšší súd tak\npotvrdil správnosť subsumpcie ustáleného skutku pod príslušnú skutkovú podstatu trestného\nčinu zakotvenú v Trestnom zákone a vylúčil dovolaciu vadu v zmysle označeného\nustanovenia Trestného poriadku.\nVo vzťahu k argumentácii, ktorou sa sťažovatelia pokúsili preukázať existenciu\ndovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie\npráva na obhajobu zásadným spôsobom), ktorý sťažovatelia videli v nedostatočnom\nodôvodnení rozhodnutí konajúcich súdov, najvyšší súd skonštatoval opak ich tvrdenia.\nPoukázal pritom na konkrétnu situáciu vo veci sťažovateľov, kde odvolací súd prevzal\nodôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, keďže odvolacie námietky sťažovateľov\nv podstate kopírovali obhajobu sťažovateľov, s ktorou sa náležite vysporiadal už\nprvostupňový súd. Označený postup odvolacieho súdu odobril najvyšší súd aj poukazom\nna judikatúru ústavného súdu, ktorá v minulosti takýto postup za označených okolností\nvyhodnotila ako konformný s ústavnou požiadavkou náležitého odôvodnenia rozhodnutia.\nAko neopodstatnenú vyhodnotil najvyšší súd aj ďalšiu na tomto mieste predostretú\nnámietku sťažovateľov o nezákonnosti inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej\n16\n\nrepubliky, a to odkazom na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho\nsúdu č. 95/2015, ktorým bola predmetná otázka vyriešená. Sťažovatelia v sťažnosti žiadali\nod ústavného súdu, aby k predmetnej otázke zaujal svoje vlastné stanovisko. Ústavný súd\nna tomto mieste zdôrazňuje, že zásadne v súlade s princípom právneho štátu zakotveným\nv čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, do právomoci iných orgánov\nverejnej moci nezasahuje. Ústavnému súdu nepatrí zjednocovať právne názory senátov\nnajvyššieho súdu, keďže táto úlohou je zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 21 ods. 3) zverená kolégiám\nnajvyššieho súdu. Ústavný súd nemá dôvod zasahovať do právomoci najvyššieho súdu a už\nvôbec nie v situácii, keď v čase rozhodovania o veci sťažovateľov zjednocujúce stanovisko\ntrestnoprávneho kolégia existovalo.\nOpodstatnenosť argumentácie sťažovateľov o formálnom nedostatku odsudzujúceho\nrozsudku spochybnil najvyšší súd vysvetlením pravidiel formulovania skutkových viet\nvýrokovej časti rozsudku.\nNajvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval nedostatok\nsťažovateľmi formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné odmietol.\nV prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu\ntýkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1písm. c) a i)\nTrestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných\nnámietok sťažovateľov. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty\nsťažovateľov týkajúce sa ich tvrdení o nesprávnosti právnej kvalifikácie konania\na o porušení ich práva na obhajobu zásadným spôsobom. Na základe náležitého\nodôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení\nTrestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.\nKonštatovanie\n\no\n\nneprípustnosti\n\ndovolania\n\nsťažovateľov\n\nbolo\n\nzaložené\n\nna racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej\n\n17\n\núpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod\nna odmietnutie dovolania.\nOdôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný\nzáklad pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň\nvyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľom zo strany najvyššieho súdu, na ktorej\ntento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za\nnevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodobne ako v predchádzajúcom bode ústavný súd konštatuje, že akékoľvek\nodôvodnenie vo vzťahu k námietke porušenia čl. 48 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v sťažnosti\nsťažovateľov absentuje.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj\nv časti namietaného porušenia označených článkov ústavy, listiny a dohovoru predmetným\nuznesením najvyššieho súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako\nzjavne neopodstatnenú.\nÚstavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku\ntohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. januára 2017\n\n18", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-dovolacie dôvody", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "trestný čin-právna kvalifikácia trestného činu", "obhajoba, obhajca-príprava obhajoby", "rozhodnutie-odôvodnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6871695b-b723-4b86-9e18-907e0b6c631c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.336.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 336/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 336/2016 z 1. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-01", "citacie_n": 64, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.336.2016.1"}, {"guid": "ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 114/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 114/2010 z 23. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-23", "citacie_n": 362, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e974dfe8-ac03-40e0-9a9f-a0884e85468f"}, {"guid": "ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 344/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 344/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 378, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4eeafda3-d890-4455-94b6-36a37ad6c249"}, {"guid": "ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 151/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 151/05 z 18. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-18", "citacie_n": 997, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0af974cc-4bf7-40fa-b0fd-d6198b03f88b"}, {"guid": "ussr:13b3386c-818e-4275-9113-4094df8686e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 104/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/04 z 15. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-15", "citacie_n": 157, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13b3386c-818e-4275-9113-4094df8686e1"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "bc7de3fb-25f6-47d9-bbae-fec1755ec490:1b0897ee-0092-408e-a9d2-3eb643cbadf3", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2015:3114012191.1", "spisova_znacka": "2To/95/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/95/2015 z 30. 11. 2015", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2015-11-30", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3114012191.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c666d917-c076-46ee-a0c4-d68f407f3a1b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 13/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 13/2018 z 12. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.13.2018.1"}, {"guid": "ussr:4ae5e425-fef5-4afb-bac2-6025efdf60b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2017 z 11. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.14.2017.1"}]}