{"guid": "ussr:34386695-e11a-4c79-afc9-435d9c5e4312", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 566/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 566/2017 z 20. 9. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 20. septembra 2017, sp. zn. III. ÚS 566/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Rudolf Tkáčik", "sudca_id": 1080, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/rudolf-tkacik-1080", "datum_vydania": "2017-09-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/34386695-e11a-4c79-afc9-435d9c5e4312", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.566.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 566/2017-13\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\n20. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátska kancelária,\nRázusova 28/1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu\nzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom\nOkresného súdu Košice II č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014, rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach č. k. 7 CoD 48/2014-556 zo 17. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n11. apríla 2017 osobne doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\n\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014, rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoD 48/2014-556 zo 17. decembra 2015\na uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nč. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017.\n2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ\nv konaní o určenie, že poručiteľka\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„poručiteľka“), vlastnou rukou nenapísala a nepodpísala závet a listinu o vydedení\nz 20. februára 1999, určenie, že dôvody jeho vydedenia poručiteľkou v listine o vydedení\nz 20. februára 1999 nie sú dané, ako aj o určenie neplatnosti záveru a listiny o vydedení\nz 20. februára 1999. Odporcami v konaní bol\n\n,\n\n(ďalej len „odporca v 1. rade“), ktorého poručiteľka závetom ustanovila\nza výlučného dediča, a\n\n,\n\n.\n\n3. Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014 určil, že dôvody\nvydedenia sťažovateľa poručiteľkou v listine o vydedení z 20. februára 1999 nie sú dané\na že závet poručiteľky z 20. februára 1999 je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu\nsťažovateľa, neplatný. Vo zvyšnej časti sťažovateľov návrh na začatie konania okresný súd\nzamietol a v odôvodnení rozsudku konštatoval existenciu naliehavého právneho záujmu na\npožadovaných určeniach u sťažovateľa v zmysle v tom čase účinného § 80 písm. c) zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).\nPo stránke skutkovej okresný súd rekapituloval, že „nebola medzi účastníkmi spornou\nskutočnosť, že v rozhodnom čase, až do mesiaca november roku 1996, žila poručiteľka\ns navrhovateľom v spoločnej domácnosti, pričom účastníci netvrdili a zo žiadneho\nz vykonaných dôkazov... nevyplynulo, aby vzťahy medzi navrhovateľom a poručiteľkou\nv tomto období boli narušené do tej miery, aby napriek spoločnému súžitiu neudržiavali\nbežné príbuzenské vzťahy, alebo aby si navzájom minimálne v rozsahu uspokojovania\nzákladných potrieb nepomáhali. K zmene tohto stavu... došlo až v mesiaci november 1996,\n\n2\n\nkedy došlo k ukončeniu spoločného súžitia navrhovateľa a poručiteľky s tým, že od toho\nčasu, vychádzajúc z tvrdenia samotného sťažovateľa, sa s poručiteľkou už nestretol\na neposkytol jej pomoc... Výsledky... dokazovania súdu neumožnili jednoznačne ustáliť, za\nakých okolností navrhovateľ opustil spoločnú domácnosť s poručiteľkou, a či dôvod\nukončenia spoločného súžitia spočíval na poručiteľke alebo navrhovateľovi. V širších\nsúvislostiach však v tejto súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia v konaní nespornú\nskutočnosť, že poručiteľka mala vážne narušený vzťah s každým zo svojich detí (mimo\nnavrhovateľa tiež s odporcom v 1. rade, s odporcom v 2. rade a tiež s nebohou dcérou\n)... Spoločnými prejavmi všetkých... konfliktov poručiteľky so svojimi deťmi,... bolo\nprerušenie akýchkoľvek osobných kontaktov, a to i v širšom kruhu rodiny, nekomunikovanie\na zo strany poručiteľky tiež striktné odmietanie vôbec rozhovorov na témy, týkajúce sa\nosoby, s ktorou poručiteľka bola v konflikte. Z uvedeného je možné podľa posúdenia súdu...\nvyvodiť, že bez ohľadu na príčinu vzniku konfliktu medzi navrhovateľom a poručiteľkou,...\njaví sa byť nepochybne sčasti i na poručiteľke, jeho pretrvávanie a predovšetkým prejavy\nv podobe absolútnej nekomunikácie, boli s určitosťou, tak ako v prípade konfliktov\ns ostatnými deťmi, v značnej miere zapríčinené samotnou poručiteľkou, ktorá sama záujem\no stýkanie sa s navrhovateľom nemala a nechcela s ním udržiavať bežné príbuzenské\nvzťahy. Za týchto okolností navrhovateľ podľa posúdenia súdu nemal príležitosť a reálnu\nmožnosť poručiteľke pomáhať a prejavovať o ňu záujem, a preto správanie sa\nnavrhovateľa, keďže v značnom rozsahu bolo vyvolané nezáujmom samotnej poručiteľky,\ndôvodom pre vydedenie nie je. Už len z toho dôvodu je preto návrh navrhovateľa smerujúci\nk určeniu neexistencie dôvodov vydedenia poručiteľkou dôvodný.“.\n4. Aj zdravotný stav poručiteľky okresný súd vyhodnotil tak, že „pomoc\nporučiteľke... bola určite žiaduca, nebolo však zistené, aby bola nevyhnutne potrebná\nv zmysle odkázanosti na pomoc inej osoby“. Okresný súd nadväzne vyhodnotil, že „dôvody,\npre ktoré poručiteľka listinou o vydedení zo dňa 20.2.1999 navrhovateľa vydedila, v čase\nurobenia tohto úkonu neboli dané, materiálna náležitosť vydedenia listinou o vydedení\nzo dňa 20.2.1999 preto nebola naplnená a z tohto dôvodu je preto právny úkon vydedenia\nnavrhovateľa poručiteľkou neplatný. Nakoľko k platnému vydedeniu navrhovateľa\nporučiteľkou nedošlo, poručiteľka v závete zo dňa 20.2.1999 navrhovateľa, ktorý je jej\n\n3\n\npotomkom, opomenula a navrhovateľ sa neplatnosti závete dovolal, v časti v ktorej došlo\nk opomenutiu\n\nnavrhovateľa\n\nje\n\nzávet\n\nporučiteľky...\n\nzo\n\ndňa\n\n20.2.1999\n\nneplatný\n\npodľa ust. §479 v spojení s ust. § 40a Občianskeho zákonníka. V tomto rozsahu súd\nneplatnosť závetu poručiteľky... zo dňa 20.2.1999 určil, pričom v ostatnej časti nároku\nnavrhovateľa, smerujúceho k určeniu neplatnosti tohto závetu súd návrh na začatie konania\nnavrhovateľa zamietol, nakoľko závet, až na opomenutie navrhovateľa, inak spĺňa\npodľa posúdenia súdu všetky zákonné predpoklady platnosti. V tomto zmysle závet bol\nurobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ), jeho predmetom nebolo\nplnenie nemožné (§ 37 ods. 2 OZ), obsahom alebo účelom neodporoval zákonu\n(až na opomenutie navrhovateľa), zákon neobchádzal a nepriečil sa dobrým mravom (§ 39\nOZ), bol napísaný vlastnou rukou poručiteľky a bol v ňom uvedený deň, mesiac a rok,\nkedy bol podpísaný (ust. § 476 ods. 1 a ods. 2 a ust. § 469a ods. 3 OZ) a bol tiež vlastnou\nrukou poručiteľky podpísaný (ust. § 476a). I napriek záveru o neplatnosti listiny o vydedení\nsúd i v tejto časti návrh na začatie konania navrhovateľa zamietol, nakoľko popri určení\nneexistencie dôvodov vydedenia a neplatnosti závete, predstavujúcim dostatočný a úplný\npodklad pre ustálenie okruhu dedičov a veľkosti ich dedičských podielov v dedičskom\nkonaní, by rozhodnutie súdu i o neplatnosti listiny o vydedení, majúcim vo vzťahu\nk relatívnej neplatnosti závetu len predbežnú povahu, neslúžilo potrebám praktického života\na malo tak len akademickú povahu. Na takomto určení podľa posúdenia súdu navrhovateľ\nnemal naliehavý právny záujem.“.\n5. Sťažovateľ napadol zamietavý výrok rozsudku okresného súdu odvolaním.\nZdôraznil v ňom rozpor závetu poručiteľky s dobrými mravmi tvrdiac, že oprávnenie zriadiť\nzávet „nie je možné zneužívať na úkor iných osôb“. Skutkovo argumentoval,\nže „poručiteľka zriadila závet spolu s listinou o vydedení, resp. v nadväznosti na ňu...\nV predmetnej listine pritom poručiteľka uviedla dôvody vydedenia, ktoré sa preukázateľne\nnezakladajú na pravde. Rovnako tak dôvod, pre ktorý by po smrti poručiteľky mal dediť\nvšetok jej majetok výlučne len odporca v 1. rade a ktorý poručiteľka uviedla v samotnom\nzávete bol taktiež nepravdivý. Vykonané dokazovanie totiž jednoznačne preukázalo,\nže odporca v 1. rade nebol zďaleka jediný, kto sa o poručiteľku staral, resp. zaujímal sa\no ňu v jej starobe. Tejto skutočnosti si pritom musela byť dobre vedomá aj sama poručiteľka\n\n4\n\npri spisovaní závetu, resp. listiny o vydedení. Rovnako si poručiteľka musela byť dobre\nvedomá aj tej skutočnosti, že majetok, ktorého sa závet týka bol nadobudnutý za výrazného\nprispenia navrhovateľa a odporcu v 2. rade a minimálneho príspevku odporcu v 1. rade,\nktorý s poručiteľkou dlhodobo... nekomunikoval, resp. s ňou neudržiaval žiaden kontakt\na záujem o poručiteľku začal prejavovať až potom, čo poručiteľka nadobudla majetok\npo svojej zomretej dcére. Aj napriek týmto skutočnostiam však poručiteľka výrazne\nznevýhodnila navrhovateľa a odporcu v 2. rade v prospech odporcu v 1. rade, čo možno\npovažovať z jej strany za zlomyseľnosť a nespravodlivosť, a teda v konečnom dôsledku\nza konanie v rozpore s dobrými mravmi.“.\n6. Sťažovateľ tiež v odvolaní vyčítal prvostupňovému rozsudku nedostatočné\nodôvodnenie, pretože podľa jeho názoru z odôvodnenia tej časti rozsudku okresného súdu,\nktorá konštatuje súlad napadnutého závetu s dobrými mravmi, „nie je vonkoncom zrejmé,\nna základe čoho prvostupňový súd dospel k takémuto (podľa navrhovateľa mylnému)\nzáveru, resp. akými úvahami sa pri ustálení tohto záveru riadil. Absencia riadneho\nodôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov\na teda konanie je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci.“.\n7.\n\nNapokon\n\nsťažovateľ\n\nv odvolaní\n\nžiadal,\n\n„aby\n\naj\n\nnapriek\n\nskutočnosti,\n\nže prvostupňový súd vo výroku č. 1 určil, že dôvody vydedenia navrhovateľa poručiteľkou\nnie sú dané, bolo taktiež určené, že listina o vydedení zo dňa 20.2.1999 nie je platná,\ntak ako to navrhovateľ v priebehu konania navrhoval... V opačnom prípade by totiž nebolo\nrozhodnuté o navrhovateľovom návrhu, a tým by mu bola odňatá možnosť konať\npred súdom.“.\n8. Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol i odporca v 1. rade.\n9. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoD 48/2014-553 zo 17. decembra 2015\nodvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. K odvolacím dôvodom\nsťažovateľa uviedol, že okresný súd „správne vo veci rozhodol, aj pokiaľ po určení, že\n\n5\n\nzávet poručiteľky je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu navrhovateľa neplatný a po určení,\nže dôvody vydedenia nie sú dané v prevyšujúcej časti návrh zamietol, nemajúc za to,\naby závet v celom rozsahu bol inak neplatný a že nie je potrebné osobitne určovať,\nže aj listina o vydedení z 20.2.1999 je neplatná. Svoje úvahy súd prvého stupňa aj v tejto\nčasti rozhodnutia dostatočne odôvodnil a jeho rozsudok možno považovať za všestranne\npreskúmateľný.“. Pokiaľ šlo o sťažovateľom tvrdený rozpor závetu poručiteľky s dobrými\nmravmi, krajský súd dôvodil, že „korektív dobrých mravov... nesmie byť na ujmu princípom\nprávnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov, vyplývajúce\nz právnych noriem. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že pre ochranu\npráv a záujmov navrhovateľa postačuje určujúci výrok preskúmavaného rozsudku v jeho\nvyhovujúcej časti, bez potreby určovania neplatnosti závetu ako celku, keďže preto neboli\nsplnené zákonné predpoklady, ako aj bez potreby osobitného určovania neplatnosti listiny\no vydedení. Podľa názoru odvolacieho súdu výklad ust. § 80 písm. c/ O. s. p. a ust. § 469a\nods. 1 Obč. zákonníka vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu súdom prvého\nstupňa bol správny. Možno súhlasiť so záverom, že navrhovateľ nemôže spravodlivo znášať\nzákonné dôsledky vydedenia a pre určenie okruhu dedičov po nebohej sú postačujúce\npreskúmavané vyhovujúce výroky a tak je rozsudok prvostupňového súdu z hľadiska\nuplatnených odvolacích dôvodov vecne správny.“.\n10. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Kritizoval v ňom\nkvalitu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý s použitím § 219 ods. 2 OSP podľa\nnázoru sťažovateľa „de facto odkázal na neexistujúce odôvodnenie (rozsudku okresného\nsúdu, pozn.), čo zakladá aj vadu rozhodnutia odvolacieho súdu“. Ak sa teda krajský súd\nnevysporiadal „so všetkými odvolacími dôvodmi navrhovateľa... navrhovateľovi odňal\nmožnosť konať pred súdom“. Argumentoval tiež, že „rozsudok odvolacieho súdu\nneobsahuje úplné a výstižné odôvodnenie. V odôvodnení rozsudku sa odvolací súd\nnevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami pre rozhodnutie vo veci, resp. sa\nnáležite a dostatočne nevysporiadal ani s odvolacími dôvodmi navrhovateľa. Z uvedeného\ndôvodu považuje navrhovateľ rozsudok odvolacieho súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný.\nTáto skutočnosť je naplnením tzv. inej vady konania, ktorá má za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.“. Napokon sťažovateľ\n\n6\n\nv dovolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v otázke\nabsolútnej (ne)platnosti sporného závetu.\n11. Najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017 dovolanie\nsťažovateľa odmietol. Upozornil, že «nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou\njudikatúrou Najvyššieho súdu... (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu\nkonania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne\ndôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach\nproti tým rozhodnutiam Najvyššieho súdu... ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných\ns R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015\na III. ÚS 288/2015).». Poukázal i na ostatné zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho\nkolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, podľa ktorého „nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Podľa\nnázoru najvyššieho súdu citované stanovisko bolo «plne opodstatnené aj v preskúmavanej\nveci... obsah spisu neposkytuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila\ndruhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne\nlen celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď\nrozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok\nz roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“\n(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny\ndôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska.».\n12. K ďalším dôvodom sťažovateľovho dovolania najvyšší súd len odkázal\nna vlastnú stabilnú judikatúru, podľa ktorého ani tzv. „iná“ vada podľa § 241 ods. 2 písm. b)\nOSP ani nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP prípustnosť\ndovolania nezakladajú.\n\n7\n\n13. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ najprv vyjadruje očakávanie\nzachovania lehoty na podanie sťažnosti proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu\ns poukazom na podané dovolanie a na stabilnú judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa\nna obdobné skutkové situácie.\n14. Označené práva boli podľa sťažovateľa porušené „najmä tým, že porušovatelia:\n- nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy,\n- sa náležite nevysporiadali so všetkými argumentmi sťažovateľa,\nčím sa v konečnom dôsledku dopustili porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae\n(odopretie spravodlivosti).“.\n15. Podľa sťažovateľa „napadnuté rozhodnutia porušovateľov nespĺňajú základnú\nobsahovú požiadavku, ktorou je úplné a náležité odôvodnenie, poukazujúce na spôsob,\nakým sa porušovatelia aplikujúci právo so všetkými relevantnými skutočnosťami\nvysporiadali“. Nadväzne znovu poukazuje na problematickú otázku súladu závetu\nporučiteľky s dobrými mravmi. Okresný súd svoj právny záver podľa jeho názoru\nnevysvetlil a neuviedol „na základe čoho... dospel k takému záveru, akými úvahami sa\nriadil a z akých dôvodov zaujal takéto stanovisko...“. Krajský súd potom „s nesprávnym\npostupom súdu... sa náležite nevysporiadal... a to aj napriek tomu, že sťažovateľ vo svojom\nodvolaní poukázal na skutočnosť, že porušovateľ v 1. rade sa vonkoncom nezaoberal\nrozhodujúcimi skutočnosťami prednesenými sťažovateľom, predovšetkým podstatnou\nnámietkou neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými mravmi, ktorý tieto len odmietol\nso strohým odôvodnením, ktoré nielenže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní,\nale je tiež založené na neadekvátnej argumentácii odvolacieho súdu. Keďže sa porušovateľ\nv 2. rade v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím porušovateľa v 1. rade, v čoho dôsledku\nsa obmedzil iba na skonštatovanie údajnej správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,\nčo považuje sťažovateľ za neprijateľné, pretože podľa názoru sťažovateľa odvolací súd\nde facto odkázal na neexistujúce, resp. nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie,\nčo zakladá vadu rozhodnutia odvolacieho súdu. Vzhľadom na to, že porušovateľ v 2. rade\nbol povinný vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ktoré prezentoval\nvo svojom odvolaní a porušovateľ v 2. rade porušujúc svoju zákonnú povinnosť napriek\n\n8\n\ntomu tak neurobil, malo to pre sťažovateľa za následok v podobe odňatia možnosti konať\npred súdom.“.\n16.\n\nVo\n\nvzťahu\n\nk najvyššiemu\n\nsúdu\n\nsťažovateľ\n\nuvádza,\n\nže\n\n„dôvody,\n\npre ktoré dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa nemôžu obstáť, ba naopak, dovolací\nsúd svojím rozhodnutím potvrdil protiprávne konanie okresného súdu ako aj krajského\nsúdu, čím závažným spôsobom ignoroval základné práva sťažovateľa, ktoré majú svoj\npôvod v ústave SR a v citovanom Dohovore“.\n17. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie\nvo vec samej nálezom takto rozhodol:\n„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\nna súdnu a inú právnu ochranu a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je\nSlovenská republika viazaná, rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 02.06.2014,\nsp. zn.: 28C/244/2003-478, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.12.2015,\nsp. zn.: 7CoD/48/2014-556, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa\n25.01.2017,... sp. zn.: 4 Cdo 162/2016-609, porušené bolo.\nRozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 02.06.2014, sp. zn.: 28C/244/2003-478,\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17.12.2015, sp. zn.: 7CoD/48/2014-556\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 25.01.2017, sp. zn.:\n4 Cdo 162/2016-609, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.\nOkresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky\nsú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\n18. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\n9\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n20. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nK rozsudku okresného súdu č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014\n21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ústavný súd tak môže poskytovať\nochranu základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám\nvyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám\nneposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť\npožadovaný ochranu.\n22. Sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 244/2003-478\nz 2. júna 2014 je meritórnym rozhodnutím prvostupňového súdu, a preto mal sťažovateľ\npodľa § 201 OSP možnosť napadnúť ho odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom.\n\n10\n\nUvedenú možnosť aj využil, a tak ochranu jeho označeným právam poskytoval iný súd\n(krajský súd v odvolacom konaní). Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity\nvyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu\nmeritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného základného\npráva a práva zaručeného dohovorom. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti\nnamietajúcej porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva na\nspravodlivé súdne rozsudkom okresného súdu č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.\nK rozsudku krajského súdu č. k. 7 CoD 48/2014-556 zo 17. decembra 2015\n23. Časové relácie právoplatnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého dovolacieho\nuznesenia najvyššieho súdu a doručenia sťažnosti ústavnému súdu naznačujú, že sťažovateľ\nočakáva zachovanie lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu podaného dovolania\nproti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.\n24. V prípade porušenia základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy\nrozhodnutím odvolacieho súdu v civilnom súdnom konaní ústavný súd skutočne preferuje\nnápravu prostredníctvom využitia inštitútu dovolania. Preto prípadná sťažnosť podľa čl. 127\nods. 1 ústavy podaná súbežne s dovolaním je ústavným súdom zásadne odmietnutá\nako neprípustná, pričom sa ale sťažovateľovi zachováva lehota na podanie ďalšej sťažnosti\nproti odvolaciemu rozhodnutiu, ak by dovolací súd vyhodnotil podané dovolanie\n(mimoriadny opravný prostriedok) ako procesne neprípustné (napr. I. ÚS 169/09,\nI. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 237/2016 a pod.).\n25. V posudzovanej kauze sťažovateľ napadol odvolací rozsudok krajského súdu\ndovolaním, ktorého prípustnosť založil na § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Za dovolací dôvod\npotom označil odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 241 ods. 2 písm. a) v spojení\ns § 237 ods. 1 písm. f) OSP tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ako aj\nnesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Najvyšší súd dovolanie\nodmietol ako neprípustné, keď dospel k záveru o neprítomnosti vady zmätočnosti\n\n11\n\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, a preto sa namietanou inou vadou ani namietaným\nnesprávnym právnym posúdením veci nezaoberal. V daných okolnostiach je preto\npodľa názoru ústavného súdu dôvodné aplikovať jeho už stabilne judikovaný právny názor\no zachovaní lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti\nproti odvolaciemu rozsudku krajského súdu.\n26.\n\nZa\n\nzjavne\n\nneopodstatnenú\n\nsťažnosť\n\nmožno\n\npovažovať\n\ntú\n\nsťažnosť,\n\npri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).\n27. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\n28. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť\nbola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...\n29. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už\njudikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu\nochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nUvedený záver platí aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 36 ods. 1 listiny,\na to vzhľadom na zásadnú totožnosť dikcie s čl. 46 ods. 1 ústavy.\n30. Zásadným dôvodom sťažovateľovej kritiky vznesenej voči napadnutému\nrozsudku krajského súdu je tvrdená nedostatočnosť jeho odôvodnenia. Najprv sťažovateľ\nkrajskému súdu vytýka, že svojou reakciou na odvolaciu námietku „de facto odkázal\nna neexistujúce, resp. nepreskúmateľné odôvodnenie súdu prvej inštancie“, keďže okresný\nsúd „sa vonkoncom nezaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami prednesenými sťažovateľom,\n\n12\n\npredovšetkým podstatnou námietkou neplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými\nmravmi“.\n31. Z príloh sťažnosti (fotokópia rozsudku okresného súdu) ústavný súd zistil,\nže v priebehu prvostupňovej fázy konania sťažovateľ argumentáciu o rozpore záveru\nporučiteľky s dobrými mravmi neprednášal. Z naratívnej časti odôvodnenia rozsudku\nokresného súdu vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ spochybňoval pravosť písomného\nvyhotovenia a podpisu závetu a listiny o vydedení. Práve na týchto pochybnostiach založil\nsvoj právny názor o absolútnej neplatnosti závetu, nie však na jeho prípadnom rozpore\ns dobrými mravmi. Následne potom popieral aj danosť dôvodov vydedenia.\n32. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že okresný súd v poradí prvým meritórnym\nrozsudkom zo 6. júla 2009 návrh sťažovateľa ako celok zamietol. Na odvolanie sťažovateľa\npotom krajský súd uznesením z 31. marca 2011 v konaní sp. zn. 9 CoD 94/2009 napadnutý\nprvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom\nzáväzným právnym názorom vytkol okresnému súdu predčasnosť záveru o pravosti podpisu\na autentickosti písma poručiteľky na oboch listinách a prikázal mu zaoberať sa existenciou\ndôvodov vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky\nzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) „z hľadiska toho,\nči stav poručiteľky vyžadoval pomoc inej osoby, či túto pomoc mal poskytovať predovšetkým\nnavrhovateľ a či tu nie je iná osoba, od ktorej pomoc možno predovšetkým očakávať\nalebo ktorá pomoc poskytovala, poskytovať môže a má pre poskytovanie lepšie podmienky\nako navrhovateľ a z pohľadu tiež skutočnosti, či navrhovateľ mal reálnu možnosť\no poručiteľku skutočný záujem prejavovať, v tomto zmysle či poručiteľka sama mala záujem\ns navrhovateľom sa stýkať, udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy...“.\n33.\n\nAni\n\nzáväzný\n\nprávny\n\nnázor\n\nkrajského\n\nsúdu,\n\nktorý\n\nnásledne\n\nviedol\n\nk prvostupňovému rozsudku č. k. 28 C 244/2003-478 z 2. júna 2014, teda nijako okresný\nsúd nenabádal venovať sa osobitne problému právneho vyhodnotenia závetu ako absolútne\nneplatného pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka.\n\n13\n\n34. V popísaných okolnostiach nemožno podľa názoru ústavného súdu vyhodnotiť\nstručné konštatovanie okresného súdu o tom, že „závet... obsahom alebo účelom\nneodporoval zákonu (až na opomenutie navrhovateľa), zákon neobchádzal a nepriečil sa\ndobrým mravom (§ 39 OZ)“, ako vadné z hľadiska ústavných požiadaviek na kvalitu\nodôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov. Ak následne sťažovateľ v odvolaní predniesol\nnámietku absolútnej neplatnosti záveru pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39\nObčianskeho zákonníka a krajský súd na ňu reagoval odkazom na odôvodnenie\nprvostupňového rozsudku, nemožno považovať sťažovateľovu kritiku o odkaze krajského\nsúdu na nepreskúmateľné a fakticky neexistentné odôvodnenie rozsudku okresného súdu\nza dôvodnú. Rovnako ústavný súd nemôže vyhodnotiť ako preukázané tvrdenie\nsťažovateľa, podľa ktorého sa okresný súd „vonkoncom nezaoberal rozhodujúcimi\nskutočnosťami\n\nprednesenými\n\nsťažovateľom,\n\npredovšetkým\n\npodstatnou\n\nnámietkou\n\nneplatnosti závetu pre jeho nesúlad s dobrými mravmi“, pretože z podkladov priložených\nk sťažnosti nevyplýva, že by túto námietku sťažovateľ v prvostupňovej fáze konania\nprednášal a už vôbec z nich nevyplýva, že by ju považoval za námietku podstatnú.\n35. Z podkladov doručených ústavnému súdu sťažovateľom navyše plynie,\nže krajský súd k sťažovateľovej odvolacej námietke o rozpore závetu ako celku s dobrými\nmravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka zaujal v odôvodnení svojho potvrdzujúceho\nrozsudku jednoznačný postoj, keď explicitne naznačil napätie medzi ochranou dobrých\nmravov na jednej strane a požiadavkou právnej istoty na strane druhej. Krajský súd potom\nodkázal pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že okresný súd prvými dvomi výrokmi\nsvojho rozsudku určil absenciu dôvodov vydedenia v listine poručiteľky o vydedení,\nako aj neplatnosť jej závetu v časti, v ktorej bol sťažovateľ opomenutý. Stručné\nodôvodnenie rozsudku krajského súdu o otázke absolútnej (ne)platnosti závetu pre rozpor\ns dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka preto ústavný súd hodnotí\nako vyváženie záujmu na ochrane dobrých mravov [krajský súd potvrdil záver okresného\nsúdu o tom, že absentuje dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho\nzákonníka, a teda sťažovateľa nemožno považovať za potomka, ktorý by poručiteľke\nv rozpore s dobrými mravmi neposkytol potrebnú pomoc v chorobe] a záujmu na ochrane\n\n14\n\nprávnej istoty (rešpektovanie predpísaným spôsobom prejavenej závetnej vôle poručiteľky\nvo zvyšnej časti jej závetu).\n36. Ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nzahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý\nproces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšak neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.\nSplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom\nna konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil\nIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,\nAnnuaire, č. 303-B).\n37. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka\nna spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n38. Ústavný súd uzatvára, že krajský súd neignoroval analyzovanú odvolaciu\nnámietku sťažovateľa. Reagoval na ňu síce stručne, no jeho odpoveď vykazuje vnútornú\nlogiku a nemožno v nej identifikovať signály svojvôle. Neobmedzil sa len na použitie § 219\nods. 2 OSP, ale konštatačné odôvodnenie rozsudku okresného súdu v predmetnej časti\ndoplnil o poukaz na potrebu vyváženia v kolízii stojacich záujmov (ochrana dobrých\nmravov a ochrana právnej istoty), ako aj na to, ako on sám predmetnú kolíziu\nv okolnostiach prípadu (dva vyhovujúce určujúce výroky) vyriešil. Už pri predbežnom\n\n15\n\nprerokovaní sťažnosti v tejto časti tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie\nrozsudku krajského súdu nesignalizuje vady jeho kvality, ktoré by po prijatí sťažnosti boli\nspôsobilé viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46\nods. 1 ústavy alebo jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti bolo preto potrebné\nsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\nK uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017\n39. Pre predbežné prerokovanie sťažnosti v časti dotýkajúcej sa odmietavého\ndovolacieho uznesenia najvyššieho súdu hodno pripomenúť, že konanie o dovolaní neslúži\nna nápravu akýchkoľvek vád a nedostatkov základného (nachádzacieho) konania, ale len\ntých, ktoré podľa vôle zákonodarcu vzhľadom na ich závažnosť odôvodňujú prelomenie\nprávnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu. V právnej úprave\ndovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa Občianskeho súdneho poriadku\nsa popísaný koncept prejavoval práve v požiadavke, aby dovolanie nebolo prípustné\nproti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, resp. z akéhokoľvek dôvodu.\n40. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dokumentuje, že najvyšší súd dospel\nk záveru, podľa ktorého vady a nedostatky vytýkané sťažovateľom v jeho dovolaní\nnenapĺňali ani jeden z dôvodov prípustnosti dovolania. Odmietavé uznesenie dovolacieho\nsúdu, ktoré sťažovateľ napáda, predstavuje z materiálneho hľadiska meritórne rozhodnutie\no tom, či potvrdzujúci rozsudok krajského súdu je zaťažený vadou odňatia možnosti konať\npred súdom sťažovateľovi.\n41. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1\ndohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia\npráva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní\npred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu\núpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovoval do 30. júna 2016\nv zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý\n\n16\n\npredpokladal aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.\nV nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravoval tento\nprocesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť\nv dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými\nvadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spájal Občiansky súdny poriadok priamo\nprípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy boli zároveň aj prípustným\ndovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej\nprocesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám\nkonania) pripisoval Občiansky súdny poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne\nvymenovaných vád ich považoval za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b)\nOSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto\npovahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti\ns uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne\npríslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).\n42. Najvyšší súd už judikoval (sp. zn. 5 Cdo 88/99), že ak bola účastníkovi konania\nodňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom,\nspočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej\na procesnej stránke rozhodovanej veci, je daný dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f)\nOSP. Neskôr vo veci sp. zn. 1 Cdo 145/2004 vyslovil, že odňatím možnosti konať pred\nsúdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých\nprocesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa\npojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom aj\nk právnej stránke veci a pod.).\n43. Ostatné zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu\nz 3. decembra 2015 uvádza, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania\nv zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné\nvyhotovenie\n\nrozhodnutia\n\nneobsahuje\n\nzásadné\n\nvysvetlenie\n\ndôvodov\n\npodstatných\n\npre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania\npodľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Citovaný právny názor bol\n\n17\n\njudikovaný už skôr (R 11/1998), pričom jednotlivé senáty najvyššieho súdu ho v prevažnej\nmiere rešpektovali (napr. sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009\nalebo 5 Cdo 290/2009), rovnako ako ústavný súd (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,\nIII. ÚS 148/2012 a ďalšie).\n44. Najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že sťažovateľom\nnamietaná kvalita odôvodnenia rozsudku krajského súdu nedosahuje takú úroveň (mieru),\nktorá by odôvodňovala pristúpiť ku krajnému riešeniu, teda k záveru o naplnení znakov\nskutkovej podstaty podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.\n45. Sťažovateľ namieta, že „dôvody, pre ktoré dovolací súd odmietol dovolanie\nsťažovateľa nemôžu obstáť...“. Svojou podstatou jeho námietka speje k záveru\no nesprávnom právnom posúdení veci najvyšším súdom, keďže § 237 ods. 1 písm. f) OSP\nna okolnosti prejednávanej veci nesprávne uplatnil.\n46. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124\nústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia\nvyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým\npredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n47. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu\nsvojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych\n\n18\n\nnázorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci\nnajvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou\nalebo kvalifikovanou\n\nmedzinárodnou\n\nzmluvou.\n\nAj\n\nkeby\n\nústavný\n\nsúd\n\nnesúhlasil\n\ns interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, napadnutý právny\nnázor súdu by mohol nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný alebo zjavne\nneodôvodnený, a tak ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam\n(napr. II. ÚS 519/2012).\n48. Podľa názoru ústavného súdu právny záver prijatý najvyšším súdom takéto\nnedostatky nevykazuje, a to aj vzhľadom na to, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti\nv časti atakujúcej rozsudok krajského (odvolacieho) súdu ústavný súd dospel k záveru,\nže odôvodnenie tohto rozsudku obsahuje síce stručné, no dostatočné a logické zdôvodnenie\nnedôvodnosti sťažovateľovej námietky o absolútnej neplatnosti závetu ako celku podľa § 39\nObčianskeho zákonníka. To má za následok správnosť právneho záveru najvyššieho súdu,\npodľa ktorého „v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby na preskúmavanú\nvec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska“ (zjednocovacie stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu citované v bode 43, pozn.).\n49. Aj v časti smerujúcej voči dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu\nč. k. 4 Cdo 162/2016-609 z 25. januára 2017 dospel ústavný súd už pri jej predbežnom\nprerokovaní k záveru, ktorý vylučuje možnosť rozhodnutia o porušení základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie po jej prípadnom\nprijatí na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť i v tejto časti odmietnuť ako zjavne\nneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n\n19\n\n50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov\nrozsudkom a návrhom na priznanie náhrady trov konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 20. septembra 2017\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "dedenie, dedičstvo-vydedenie", "dobré mravy (boni mores)", "dovolanie-prípustnosť", "dedenie, dedičstvo-neplatnosť závetu", "rozhodnutie-odôvodnenie", "dedič-neopomenuteľný"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:be24d7d2-437a-46a2-a4d8-d66c47b8e8b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.237.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 237/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/2016 z 19. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.237.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:a28dffd0-b9f5-496b-9cfd-df46f85b596f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 519/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 519/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a28dffd0-b9f5-496b-9cfd-df46f85b596f"}, {"guid": "ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 148/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 148/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 76, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5f33f13d-273c-4c2a-9f31-7249aaca8089"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 172/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 172/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 559, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49f67771-2bd2-4db1-a522-54d0c56c4516"}, {"guid": "ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 358/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 358/09 z 25. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-25", "citacie_n": 206, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f25e0dd9-ab66-4e8e-acf5-b3a3bff839de"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 261/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 261/06 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 182, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6c2227-5fbb-4a53-838c-258c8dfe162f"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/05 z 9. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-09", "citacie_n": 1886, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8b0d780f-6628-41eb-a3b0-adbad48e400c"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/04 z 1. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-01", "citacie_n": 1285, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4335051-93b3-45f5-aac4-1ad984a09c36"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}], "citovane_v": []}