{"guid": "ussr:eb13a7c1-a8a4-4b31-bc3c-6e5cad215ee8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.601.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 601/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 601/2017 z 28. 9. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. septembra 2017, sp. zn. III. ÚS 601/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.601.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-09-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/eb13a7c1-a8a4-4b31-bc3c-6e5cad215ee8", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.601.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.601.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.601.2017.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 601/2017-13\nÚstavný\n\nsúd\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nna\n\nneverejnom\n\n28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť\n\nzasadnutí\n\nsenátu\n\n,\n\n, zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., advokátom,\nTichá 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 27/2016 z 12. júla 2017\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\n7. septembra 2017 doručená sťažnosť\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n(ďalej len „sťažovateľ“),\n\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie\n\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 6 Sžo 27/2016 z 12. júla 2017.\nV podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že bol personálnym rozkazom č. 71\nz 25. júla 2014 viceprezidenta Policajného zboru podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej\nslužby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) dňom 1. augusta 2014\nprevedený na Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava úradu hraničnej\na cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, služobného úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky a súčasne podľa § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. dňom\n31. júla 2014 odvolaný z doterajšej funkcie riaditeľa oddelenia hraničnej kontroly Bratislava\n– Ružinov – letisko Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava úradu hraničnej\na cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, služobného úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky. Následne bol ustanovený podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.\ndo funkcie referent – psovod, pričom ako dôvod bolo uvedené organizačné opatrenie\nministra vnútra Slovenskej republiky č. 13/2014, v dôsledku ktorého bola dňom\n31. júla 2014 zrušená doterajšia funkcia menovaného sťažovateľa a vytvorila sa nová\nfunkcia s inou náplňou činností.\nSťažovateľ proti personálnemu rozkazu č. 71/2014 podal u viceprezidenta\nPolicajného zboru odvolanie.\nPrvostupňový orgán odvolaniu v rámci autoremedúry nevyhovel. Odvolací orgán\nrozhodnutím z 27. októbra 2014 sp. zn. KM-OLVS-66/2014/OPK podľa § 243 ods. 4\nzákona č. 73/1998 Z. z. odvolanie sťažovateľa zamietol a rozhodnutie prvostupňového\norgánu (personálny rozkaz) potvrdil.\nSťažovateľ sa žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)\ndomáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia oboch citovaných rozhodnutí.\nKrajský súd preskúmal zákonnosť oboch napadnutých rozhodnutí a postupom podľa\nustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) obe\npreskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n\n2\n\nProti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný.\nNajvyšší súd o odvolaní žalovaného proti rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2016\nč. k. 6 S/283/2014-54 rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.\nPodľa sťažovateľa „odvolací súd arbitrárne rozhodol tým, že svoje skutkové zistenia\na právne závery riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch\nna konštatácie výsledkov svojho hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností\ns použitím súvisiacich právnych ustanovení...“. Odvolací súd mu svojím postupom «odňal\nmožnosť konať pred súdom a rovnako došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces.\nOdvolací súd ignoroval argumenty sťažovateľa, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich\nnereflektoval [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci\nSuominen v. Fínsko z 1.7. 2003].\nRozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé a popiera základné princípy\nspravodlivého procesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov\nkonania.\nOdvolací súd vo svojom rozhodnutí iba stručne rekapituluje konanie na súde prvého\nstupňa, odvolanie žalovaného, cituje právnu úpravu ako aj rôzne rozhodnutia najvyššieho\nsúdu, avšak nijako racionálne nevysvetlil, prečo sa nestotožnil so skutkovými a právnymi\nzávermi krajského súdu, že nemožno jednoznačne konštatovať skutočnú organizačnú zmenu\nv zmysle ust. § 35 ods. 3 zák. 73/1998 Z. z. Odvolací súd nechal rovnako bez povšimnutia aj\nkonštatovanie súdu prvého stupňa, že popis pracovnej činnosti sťažovateľa sa líši len tým,\nže do neskoršieho popisu doplnil žalovaný úlohy, ktoré boli pre túto funkciu doplnené\na z ich charakteru možno dôvodne predpokladať, že išlo o úlohy, ktoré sťažovateľ skutočne\nvykonával aj pred organizačnou zmenou. Týka sa to hlavne úloh vyplývajúcich zo zákona\nč. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve (letecký zákon) a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 143/1998 Z. z.“), ktoré vyplývajú\nriaditeľovi priamo zo zákona a skutočnosť, že neboli priamo uvedené v popise činností\nuvedenej funkcie neodôvodňuje organizačnú zmenu v zmysle § 35 ods. 3 zákona\nč. 73/1998 Z. z...\nZákladnou otázkou a kľúčovou námietkou sťažovateľa v podanej žalobe bolo, že\nnedošlo k reálnej (skutočnej) organizačnej zmene ani ku skutočnej zmene pracovnej náplne,\nale len k jej formálnemu doplneniu o ďalšie úlohy, ktoré sťažovateľovi vyplývali\n\n3\n\nzo všeobecne záväzného právneho predpisu a interného predpisu a ktoré reálne vykonával\naj pred organizačnou zmenou. Navyše údajná organizačná zmena sa týkala aj riaditeľov\niných oddelení hraničnej kontroly - letisko, ktorí však aj od 01.08.2014, na rozdiel\nod sťažovateľa, naďalej zastávali funkciu riaditeľa oddelenia hraničnej kontroly - letisko...\nSťažovateľ zastáva názor, že odvolací súd bol z hľadiska skutkového záveru\ntýkajúceho sa otázky reálneho vykonania organizačnej zmeny povinný v rozsudku toto\npodrobne vyhodnotiť. Odvolací súd však na vyššie uvedené zásadné a právne významné\nskutočnosti v odôvodnení rozsudku vôbec neprihliadal, nezaujal k nim žiadny právny názor,\nteda ich ani nijako nevyhodnotil. Rozsudok je preto v rozpore s čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6\nods. 1 dohovoru. Odvolací súd v rozpore s čl. 46 ods. 2 ústavy celkom zjavne rezignoval aj\nna komplexné preskúmanie námietok sťažovateľa uvedené v žalobe, čím vytvoril stav, že\njeho závery nemožno riadne preskúmať a sťažovateľ nemôže zaujať komplexnejší právny\nnázor, pretože odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je iba vo všeobecnej rovine...\nZávery najvyššieho súdu nie sú akceptovateľné, pretože najvyšší súd nezohľadnil\npodstatné okolnosti a špecifiká daného prípadu. Najvyšší súd sa nevysporiadal jasným,\nprávne korektným a zrozumiteľným spôsobom so skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Sťažnosťou napadnuté\nrozhodnutie najvyššieho súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého\nodôvodnenia spočívajúceho v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového\nstavu a nesprávnej interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy. Pod arbitrárnym\nrozhodnutím treba rozumieť rozhodnutie svojvoľné, ktoré neberie ohľad na sféru skutkovú\n(ťažiskové argumentácie sťažovateľa v žalobe) alebo právnu úpravu alebo oboje.\nOdvolací súd tým, že bez racionálnych dôvodov (iba ničím nepodložených tvrdení\no opaku) odmietol závery súdu prvého stupňa a námietky a argumentácie sťažovateľa,\nporušil sťažovateľovi právo na presvedčivé súdne rozhodnutie, čím zasiahol do jeho\nústavného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru.».\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim konaním a rozhodnutím zo dňa\n12.07.2017. sp. zn. 6Sžo/27/2016 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu\n\n4\n\nochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6\nods. 1 dohovoru.\n2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa\n12.07.2017, sp. zn. 6Sžo/27/2016, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €\n(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky vyplatiť\nsťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.\n4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je\nsplatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu\nsťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD...“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých\nprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n\n5\n\nSťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že\nrozhodol arbitrárne „tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil“.\nOdvolací súd mu svojím postupom „odňal možnosť konať pred súdom a rovnako došlo\nk zásahu do jeho práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ignoroval argumenty\nsťažovateľa“. Rozhodnutie je nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého\nprocesu, ktorého výsledkom je predvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.\nNajvyšší súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol:\n«Z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva, že podľa ust. § 225 ods. 2 písm. b)\nzákona č. 73/1998 Z. z. bolo odvolanie žalobcu vopred prerokované v OZP SR.\nOrganizačným opatrením ministra vnútra SR odvolací súd ďalej zistil, že k uvedenému\nprevedeniu žalobcu došlo v dôsledku organizačného opatrenia ministra vnútra SR\nč. 13/2014 v dôsledku organizačných zmien bola dňom 31.07.2014 zrušená doterajšia\nfunkcia žalobcu a vytvorila sa nová funkcia s inou náplňou činnosti. Podľa čl. 4 ods. 2\nNariadenia ministerstva vnútra SR č. 174/2010 v znení neskorších predpisov je\nna prevedenie na inú funkciu príslušný viceprezident Policajného zboru...\nPreskúmaním veci Najvyšší súd SR zistil, že spor medzi účastníkmi konania sa týkal\nvýkladu ust. § 35 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., a to prevedenia policajta na inú funkciu\nv dôsledku zrušenia jeho funkcie ako dôsledok organizačnej zmeny. V danom prípade\nodvolací súd konštatoval, že nie je sporné, že dňa 09.07.2014 bolo vydané organizačné\nopatrenie ministra vnútra SR č. 13/2014, ktorého účinnosť bola určená dňom 01.08.2014.\nOrganizačným opatrením bola v dôsledku organizačných zmien dňom 31.07.2014 zrušená\ndoterajšia funkcia žalobcu a dňom 01.08.2014 bola vytvorená nová funkcia s inou náplňou\nčinnosti.\nDňa 30.07.2014 vydal riaditeľ Riaditeľstva rozkaz č. 104/2014, ktorým sa mení\nrozkaz riaditeľa Riaditeľstva č. 238/2012, ktorým sa vydáva organizačný poriadok\nRiaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava v znení neskorších predpisov.\nUvedený rozkaz obsahuje nový popis služobnej činnosti funkcie riaditeľa OHK PZ.\nÚčinnosť rozkazu riaditeľa Riaditeľstva č. 104/2014 bola stanovená dňom 01.08.2014.\n\n6\n\nPodľa čl. 4 ods. 2 písm. e) bod 2 Nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 174/2010\no rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe\npríslušníkov Policajného zboru v znení neskorších predpisov je na preloženie a prevedenie\npodľa § 35 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. na inú funkciu u policajtov zaradených\nna útvaroch Riaditeľstva príslušný viceprezident PZ. V zmysle čl. 5 ods. 4 písm. b)\nnariadenia o personálnej pôsobnosti riaditeľa Riaditeľstva ustanovuje podľa § 33 ods. 1,\nods. 2 citovaného zákona policajtov do funkcií uvedených v čl. 6 ods. 16 nariadenia\no personálnej pôsobnosti, t. j. policajtov na útvare, ktorý riadi okrem svojho zástupcu.\nZ uvedeného vyplýva, že riaditeľ Riaditeľstva má ustanovujúcu pôsobnosť na prevedenie\nžalobcu. Prvostupňovým rozhodnutím sa teda žalobca podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 73/1998 Z. z. dňom 01.08.2014 prevádzal a súčasne podľa § 35 ods. 9 zákona dňom\n31. 07. 2014 odvolával z doterajšej funkcie riaditeľa OHK PZ...\nOdvolací súd konštatoval, že nie je sporné, že na riaditeľstve Hraničnej a\ncudzineckej polície Prešov Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia PZ bola\nvykonaná analýza na porovnanie popisu činnosti typickej funkcie riaditeľ OHK PZ, riaditeľ\nOddelenia hraničnej kontroly PZ Košice - letisko a riaditeľ Oddelenia hraničnej kontroly\nPZ Poprad - letisko so súčasným právnym stavom súvisiacim s jej vykonávaním. Touto\nanalýzou boli zistené dôvody na vykonanie organizačnej zmeny, nakoľko existovala potreba\nna zásadnú zmenu popisu činnosti týchto funkcií z dôvodu doplnenia nových úloh.\nV danom prípade žalovaný správny orgán vychádzal z potrieb ustanovení zákona\nč. 143/1998 Z. z. o civilnom letectve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré\nvyplývajú pre Policajný zbor, ako aj z predpisu, ktorého úlohy neboli zahrnuté\nv predchádzajúcom popise činnosti typickej funkcie riaditeľ OHK PZ, ktorým je nariadenie\nEurópskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1052/2013, ktorým sa zriaďuje európsky systém\nhraničného dozoru (EUROSUR)...\nOdvolací súd sa nestotožnil so záverom krajského súdu, že žalovaný sa\nnevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcej sa nedostatočného skúmania popisu pracovnej\nčinnosti žalobcu v novej funkcii, a teda. že neskúmal v administratívnom konaní a\ndostatočne nepreukázal aj skutočnú zmenu pracovnej náplne žalobcu...\nRešpektujúc... text § 35 ods. písm. a) policajného zákona... príslušné ustanovenia\npolicajného zákona je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného\n\n7\n\npomeru príslušníkov PZ, keďže právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov\nPZ odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci,\npotreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo\nzvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávnych pomeru, ale\no špecifickom štátno-zamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má\nformu kódexu. Vzhľadom na citované ústavný súd považuje z ústavného hľadiska\nza akceptovateľný záver najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sa potreba konkrétnej\npodmienky nemožnosti prevedenia na inú funkciu v mieste výkonu doterajšej funkcie, ktorá\nbola zrušená. Keďže Policajný zbor je vojenský organizovaný zbor, je to nadriadený, ktorý\nje oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien v prípade zrušenia doterajšej funkcie\npríslušníka PZ potrebu zaradenia príslušníka na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste\nv závislosti od potrieb PZ. Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa\nvyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.\nPokiaľ ide o námietku, že organizačné zmeny ku dňu vydania personálneho rozkazu\nč. 71 neexistovali, túto námietku hodnotí senát Najvyššieho súdu SR ako účelovú.\nRozhodujúce pri posudzovaní zákonnosti je vznik právnych účinkov individuálneho\nsprávneho aktu. V danej súvislosti je nevyhnutné poukázať na to, že rozhodnutie o tom, či,\nkedy a aké organizačné zmeny budú v Policajnom zbore vykonané je na riadiacich\npracovníkoch Policajného zboru a na túto časť rozhodnutia sa vzťahuje správna úvaha.\nŽalobca sa preto nemôže domáhať preukazovania existencie materiálnej potreby na\nvykonanie organizačnej zmeny. V tejto časti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že\nprávna povaha služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný vzťah\nzamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci. V tomto kontexte je potrebné\nposúdiť aj určenie ďalšieho pracovného zaradenia policajta.\nObjektívne nie je možné aplikovať princípy inštitútu prevedenia na inú prácu\nz pracovnoprávnych vzťahov. Policajný zbor je vojenský organizovaný zbor. V súlade\ns princípom dobrej verejnej správy vo vojenských organizovaných zboroch sa potreba\nkonkrétneho nasadenia policajta prezumuje. Zaradenie procesných postupov, ktoré by\nvyžadovali, aby riadiaci pracovníci polície preukazovali a dokazovali v zmysle správneho\nzákona splnenie podmienky „nemožnosti prevedenia na inú funkciu“ je proti samotnej\npodstate služobnej prísahy policajta, kde policajt sľubuje, že bude disciplinovaný, t. j. že sa\n\n8\n\npodriadi potrebám Policajného zboru na jeho zaradenie (bližšie pozri rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR napr. sp. zn. 3Sžo/40/2013, č. k. 10Sžo/334/2015. č. k. 3Sžo/40/2013)\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 33 zákona č. 73/1998 Z. z.,\nz ktorého vyplýva, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej\ninformačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej\npolície je svojou povahou inštitútom verejného práva, ide o právny pomer\nštátnozamestnanecký. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom\nslužobného orgánu, čiže rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho\ntrvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom\nsúkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj\nv právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia\nslužobného pomeru a nárokov s tým súvisiacich, ako aj ďalších prípadov rozhodovania\nslužobných orgánov, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov do vzťahov, ktoré sú\nzaložené na podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru.\nPrávna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný\ncharakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu pevného\nzačlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje\nskutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom\nštátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu\n(bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo 246 2009).\nVychádzajúc z vyššie uvedeného je nutné konštatovať, že zákonná úprava\npríslušníkov ozbrojených zborov umožňuje služobným orgánom operatívnejšie využitie\npríslušníkov, ktorých funkcia bola v dôsledku organizačných zmien zrušená ich ustanovením\nna služobné miesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii.\nNámietky žalobcu uvedené v žalobe považoval odvolací súd preto za nedôvodné.\nOdvolací súd konštatoval, že vzhľadom na vyššie uvedené je nepochybné, že\nprevedenie žalobcu na inú funkciu bolo vynútené nemožnosťou ďalšieho vykonávania\ndoterajšej funkcie, keďže táto funkcia bola v dôsledku organizačných zmien zrušená.\nJe nepochybné, že personálne opatrenie č. 71 zo dňa 25.07.2014 je realizáciou zámeru\norganizačných a systemizačných zmien v rámci Štruktúry Policajného zboru, ktoré sú\nrealizované v závislosti vykonanej analýzy a organizačných opatrení ministra vnútra SR.\n\n9\n\nUvedené je realizované v súlade s ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. pri\ndodržaní postupu podľa § 35 ods. 9 a § 225 ods. 2 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z.»\n1. K námietke sťažovateľa na porušenie jeho základného práva zaručeného\nv čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy každý, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť\ntakéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať\no sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich\nzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity\nprávomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného práva alebo\nslobody využitím dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom\nverejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci\nna prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,\nže v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc\nzaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že\nprávna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).\nÚstavný súd konštatuje, že sťažovateľovi bola poskytnutá účinná ochrana jeho\nzákladného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy tým, že mohol a aj podal odvolanie proti\npersonálnemu rozkazu č. 71/2014 z 25. júla 2014. Po jeho zamietnutí odvolacím orgánom\nv rámci autoremedúry sťažovateľ mohol a aj podal žalobu o preskúmanie zákonnosti\nzamietajúceho rozhodnutia na krajskom súde, ktorý sa jeho žalobou zaoberal. V tomto\nkonaní bol sťažovateľ aj úspešný. Po využití opravného prostriedku žalovaným sa vecou\nzaoberal najvyšší súd, v tomto konaní však sťažovateľ nebol úspešný.\n\n10\n\nAk teda sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy,\nústavný súd nezistil, že by sťažovateľovi bolo napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\n(a postupom, ktorý mu predchádzal) znemožnené obrátiť sa na súd. Sťažovateľ si riadne\nuplatnil ochranu proti svojmu odvolaniu z funkcie v správnom konaní a následne aj\nv konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená\nalebo znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť rozhodnutia\nministerstva vnútra preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.\nÚstavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej\nporušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n2. K námietke sťažovateľa na porušenie jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom najvyššieho súdu\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nSťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že rozhodol arbitrárne „tým, že svoje\nskutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil“. Odvolací súd mu svojím postupom\n„odňal možnosť konať pred súdom a rovnako došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivý\nproces. Odvolací súd ignoroval argumenty sťažovateľa“. Rozhodnutie je podľa sťažovateľa\nnepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je\npredvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.\nÚstavný súd už judikoval (napr. I. ÚS 443/2016), že v súvislosti s namietaným\nporušením práva sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným\nv správnom súdnictve je potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva. V správnom\n\n11\n\nsúdnictve súd pri svojom konaní a rozhodovaní nenahrádza činnosť orgánov verejnej\nsprávy, ale len preskúmava „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy,\no ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej\nprávach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmava to, či kompetentné orgány pri\nriešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné\nhmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. V tejto\nsúvislosti je preto potrebné vziať do úvahy aj to, že správny súd spravidla nie je súdom\nskutkovým, ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo\nrozhodnutia orgánu verejnej správy.\nVšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,\nktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver\no tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie\n(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 443/2016).\nVychádzajúc z uvedeného nemožno rozhodnutie najvyššieho súdu považovať\nza arbitrárne. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je dostatočne odôvodnený a nezakladá\nžiadnu možnosť, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd\nreálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označeného práva na spravodlivý proces\nzaručený v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd v napadnutom konaní postupoval\nv medziach svojej právomoci, jeho úvahy možno aj z ústavného hľadiska považovať\nza udržateľné a právne akceptovateľné.\nSkutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto\nnázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím\nvlastným.\n\n12\n\nSťažnosť bolo preto potrebné aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. septembra 2017\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "správne konanie", "služobný pomer-policajta"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8e59ccb0-7c20-4189-ab10-8bae759eb496", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.443.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 443/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 443/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.443.2016.1"}, {"guid": "ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/06 z 7. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-07", "citacie_n": 267, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90befcb9-7b27-47bf-8cdc-ab3b208769c3"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:96b024b8-0a97-4438-bea9-833f7c5e06ab", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.78.1999.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 78/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 78/99 z 27. 10. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-10-27", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.78.1999.1"}], "citovane_v": [{"guid": "7fcfcc41-e141-45a1-8d72-81570d60a4fe:d0865517-1085-4dfe-bd08-8b76304dd780", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:1021200605.2", "spisova_znacka": "BA-6S/84/2021", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/84/2021 z 9. 5. 2024", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2024-05-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:1021200605.2"}]}