{"guid": "ussr:45d83440-2544-4844-b68e-1a58279a0d51", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.607.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 607/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 607/2017 z 10. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. októbra 2017, sp. zn. III. ÚS 607/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.607.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Jana Baricová", "sudca_id": 1070, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/jana-baricova-1070", "datum_vydania": "2017-10-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/45d83440-2544-4844-b68e-1a58279a0d51", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.607.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.607.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.607.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 607/2017-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n,\n\nzastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Varinským, advokátska kancelária Varinský\n& Kožák, Námestie SNP 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta\n2016 doručená sťažnosť\n\n,\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu\n\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva\nna spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici\n(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016.\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného\nsúdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 79/2013 z 10. júna 2014 uznaný\nvinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3\npísm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Trestný zákon“) s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, za čo bol\nodsúdený podľa § 156 ods. 3, § 38 ods. 2 a § 56 ods. 1 a 2 Trestného zákona k peňažnému\ntrestu vo výmere 3000 €. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon\npeňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol ustanovený náhradný trest odňatia\nslobody vo výmere šesť mesiacov.\n3. Okresný súd poškodeného v trestnom konaní podľa § 288 ods. 1 zákona\nč. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný\nporiadok“) odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.\n4. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali odvolanie sťažovateľ, ako aj\npoškodený. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 riadny opravný\nprostriedok sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku zamietol a na základe odvolania\npoškodeného podľa § 321 ods. 1 písm. f) a ods. 3 Trestného poriadku napadnutý rozsudok\nokresného súdu z 10. júna 2014 vo výroku o náhrade škody zrušil. Následne podľa § 322\nods. 3 Trestného poriadku s použitím § 287 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd sám\nuložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť poškodenému sumu 3 692 € ako bolestné a podľa\n§ 288 ods. 2 Trestného poriadku so zvyškom nároku na náhradu škody v súvislosti\nso sťažením spoločenského uplatnenia sa poškodeného odkázal na občianske súdne konanie.\n\n2\n\n5.\n\nVzhľadom\n\nna\n\nvýsledok\n\ndruhostupňového\n\nkonania\n\npodal\n\nsťažovateľ\n\nproti rozhodnutiu krajského súdu z 1. októbra 2014 dovolanie z dôvodov uvedených v § 371\nods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn.\n6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016 rozhodol tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku\nodmietol.\n6. Podľa názoru sťažovateľa „rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici...\na uznesením Najvyššieho súdu SR... bolo porušené... právo na súdnu ochranu,\ngarantované... ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie,\npriznané... ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd“.\n7. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ považuje za „nezákonný, popierajúci zmysel\na podstatu práva na spravodlivý súdny proces, predovšetkým v časti jeho výroku o náhrade\nškody“.\n8. Podľa jeho slov „výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade škody je vydaný\nv rozpore s ust. § 322 ods. 1 a 3 Tr. por. a v konečnom dôsledku jeho vydaním došlo\nk porušeniu... práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou\nje aj právo na prístup k súdu a právo na dvojinštančný justičný systém, teda právo na\npreskúmanie skutkových a právnych záverov súdu nižšieho stupňa súdom nadriadeným“.\n9. Zastáva názor, že odvolací súd „musel postupovať a postupoval v rozpore\ns procesným právom, keď o uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodol vlastným\nrozsudkom bez toho, aby vec vrátil súdu prvého stupňa aby ju v potrebnom rozsahu znovu\nprejednal a rozhodol“.\n10. Sťažovateľ tvrdí, že „súd prvého stupňa na základe dokazovania, vykonaného na\nhlavnom pojednávaní, dospel ku skutkovým záverom, podľa ktorých nebolo vyvrátené, že...\nto bol... obžalovaný – sťažovateľ... kto bol poškodeným napadnutý ako prvý. Podľa záveru\nsúdu prvého stupňa je teda nevyhnutné skúmať mieru zavinenia na spôsobenej škode na\n3\n\nzdraví poškodeného (tak bolestného ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia), teda akou\nmierou sa na tejto škode vlastným konaním podieľal sám poškodený tak, ako to má na mysli\nust. § 441 Obč. zák. Nakoľko také dokazovanie by presahovalo potreby trestného stíhania\na predĺžilo by ho, súd prvého stupňa v súlade s ust. § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal\npoškodeného so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.“.\n11. Krajský súd podľa sťažovateľa „na rozdiel od súdu prvého stupňa - prijal odlišné\nskutkové závery, spočívajúce v tom, že... to bol nepochybne... obžalovaný – sťažovateľ... kto\npoškodeného napadol, teda podľa názoru odvolacieho súdu otázka miery zavinenia na\nspôsobenej škode na zdraví poškodeného nie je sporná či pochybná, nakoľko za túto škodu“\nzodpovedá sťažovateľ, „teda ďalšie dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné“.\n12. S takýmito skutkovými závermi odvolacieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, „no čo je\npodstatné a kľúčové je to, že pokiaľ odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie na\nzáklade vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní dospel k nesprávnym skutkovým\nzisteniam v otázke nároku na náhradu škody, Trestný poriadok odvolaciemu súdu priznával\nlen jedinú možnosť ďalšieho postupu... a to v súlade s citovaným ust. § 322 ods. 1 Tr. por. vrátiť predmetnú vec súdu prvého stupňa, aby ju tento v potrebnom rozsahu opätovne\nprejednal a rozhodol. Odvolací súd by pritom takúto povinnosť... mal aj v tom prípade, ak\nby na verejnom zasadnutí za... prítomnosti“ sťažovateľa „dokazovanie síce doplnil, ale\nz výsledkov takto doplneného dokazovania by bolo možné prijať skutkové závery odlišné od\nzáverov prijatých súdom prvej inštancie“.\n13. Odvolací súd v trestnej veci sťažovateľa „postupoval iným - právne\nnekonformným -spôsobom. Tento totiž v otázke miery zavinenia na spôsobenej škode prijal\nskutkové závery, ktoré sú diametrálne odlišné od skutkových záverov ustálených súdom\nprvého stupňa a to bez toho, aby skutkový stav zistený súdom prvého stupňa odvolací súd\nakokoľvek doplnil dôkazmi, ktoré by vykonal v rámci odvolacieho konania!!! Namiesto toho,\naby odvolací súd za takejto procesnej situácie vrátil predmetnú vec súdu prvého stupňa, aby\nju tento v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol, tento non lege artis rozhodol\n\n4\n\nkonečným meritórnym rozhodnutím tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku\no náhrade škody zmenil v neprospech“ sťažovateľa.\n14. Krajský súd podľa slov sťažovateľa «De facto... v tejto časti rozhodol ako súd\nprvej inštancie, nakoľko... bol prvým súdom, ktorý o uplatnenom práve poškodeného\nrozhodol meritórnym rozhodnutím!!! De iure však... rozhodoval ako súd odvolací, čím...\nv skutočnosti znemožnil toto (de facto) prvostupňové rozhodnutie napadnúť riadnym\nopravným prostriedkom, náležite skutkovo ako aj právne argumentovať proti záverom tohto\nrozhodnutia a v konečnom dôsledku tak toto „prvostupňové“ rozhodnutie dať preskúmať po\nstránke skutkovej ako aj právnej nadriadeným súdom!!! Ako už bolo konštatované, Krajský\nsúd... v otázke náhrady škody zároveň rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov,\nna základe ktorých rozhodoval súd prvej inštancie, o ktorých dôvodoch... sa» sťažovateľ\n„po prvý krát mal možnosť dozvedieť až z rozhodnutia odvolacieho súdu bez toho, aby“ mu\n„pred tým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k týmto dôvodom a súčasne odvolací súd\nnemal možnosť posúdiť a vysporiadať sa s obhajobnými argumentami“ sťažovateľa. „Týmto\npostupom odvolacieho súdu mi v podstate bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď mi\nbola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, na ktorých odvolací súd založil\nsvoje rozhodnutie a ktoré boli v rozpore so skutočnosťami, z ktorých pri svojom rozhodnutí\nvychádzal súd prvého stupňa.“. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako tvrdí\nsťažovateľ, nie je v časti týkajúcej sa priznaného nároku na náhradu škody odôvodnené\nprávne konformným spôsobom, keď odvolací súd presvedčivo a zrozumiteľne nevysvetlil,\n„ako sa vysporiadal súdom prvého stupňa spochybnenou mierou účasti poškodeného\nna spôsobení škody a pod“.\n15. Sťažovateľ pokračuje, že tieto pochybenia „ani Najvyšší súd..., ako súd dovolací,\nnenapravil, keď len stroho skonštatoval, že odvolací súd postupoval správne pokiaľ... po\nzrušení výroku o škode zaviazal“ sťažovateľa „k čiastočnej náhrade škody, že bolo\nnepochybne preukázané aké zranenie a jeho následky na zdraví poškodený utrpel a teda že\nnebol dôvod nepriznať poškodenému nárok na náhradu škody bez toho, aby sa dovolací súd\nakokoľvek vysporiadal s... námietkami, prezentovanými v dovolaní, teda aby v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia uviedol také skutočnosti, ktoré by presvedčivo a zrozumiteľne vyvrátili...\n5\n\ntvrdenia“ sťažovateľa. „Dovolací súd sa síce - z dôvodu nedostatku právomoci skúmať\nsprávnosť a úplnosť skutku - nemohol zaoberať otázkou miery zavinenia poškodeného\nna spôsobenej škode a jej vplyvom na celkovú výšku škody, no čo je podstatné, dovolací súd\nsa zároveň nijakým právne konformným spôsobom nezaoberal ani námietkami súvisiacimi\ns protiprávnym postupom odvolacieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o náhrade\nškody, z ktorého dôvodu je potom potrebné aj rozhodnutie dovolacieho súdu posúdiť ako\nrozhodnutie nezlúčiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.\n16. Vo vzťahu k rozhodnutiam všetkých všeobecných súdov činných v trestnej veci\nsťažovateľa tento tiež namietal, že „súd prvého stupňa, súd odvolací ako aj súd dovolací,\npri rozhodovaní vo veci samej - v rozpore so zásadou spravodlivosti rozhodnutia prihliadali len na dôkazy, svedčiace“ v jeho „neprospech, keď svoje skutkové závery opreli\njedine o výpovede svedka poškodeného a svedkyne\n\na podporne\n\no závery znaleckého dokazovania bez toho, aby sa vysporiadali s obhajobou“ sťažovateľa,\n„s mnohými vážnymi pochybnosťami o hodnovernosti spomínaných osôb, nezrovnalosťami,\nneúplnosťami a nejasnosťami obsiahnutými vo výpovediach týchto osôb a s... námietkami“\nsťažovateľa „týkajúcimi sa hodnotenia jednotlivých dôkazov a pri hodnotení dôkazov sa\nnijakým spôsobom nezaoberali s mnohými ďalšími jednoznačne“ v jeho „prospech\nsvedčiacimi dôkazmi a okolnosťami tohto prípadu“.\n17. Za podstatné však sťažovateľ považuje to, že „všeobecné súdy sa non lege artis\nnevysporiadali s kľúčovými dôkazmi, u ktorých nastali vážne pochybnosti o ich záveroch\n(najmä vyšetrovací pokus) a bez toho, aby túto závažnú pochybnosť procesnými postupmi\nv súlade so zákonom, rešpektujúc... právo“ sťažovateľa «na obhajobu, odstránili, označený\ndôkaz opätovne - v rozpore so zásadou „v pochybnostiach v prospech obvineného“ vyhodnotili len a len» v jeho „neprospech“.\n18. Sťažovateľ je presvedčený, že „Postupom tak súdu prvého stupňa, ako aj súdu\nodvolacieho a dovolacieho... došlo k hrubému porušeniu zákonných ustanovení, ktorými sa\nmá zabezpečiť objasnenie veci tak, aby o nej neboli dôvodné pochybnosti v zmysle ust. § 2\n6\n\nods. 10 Tr. por., ale aj ust. § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por., nehovoriac o tom, že takýto...\npostup v rámci svojho meritórneho rozhodnutia jasne, výstižne, racionálne a presvedčivo\nneodôvodnili, čím v konečnom dôsledku bolo hrubým spôsobom porušené... právo“\nsťažovateľa „na obhajobu a spravodlivý súdny proces“.\n19. Okrem postupu všeobecných súdov sťažovateľ namietal aj postup Okresnej\nprokuratúry Banská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá mala porušiť zásadu\ntotožnosti skutku, „keď obsah skutkovej vety uznesenia Okresného riaditeľstva PZ zo dňa\n06. 05. 2013, ČVS: ORP-849/2-OVK-BB-2012, ktorým... bolo“ sťažovateľovi „vznesené\nobvinenie, dozorujúca prokuratúra vo svojej obžalobe zo dňa 08. 10. 2013, v rozpore\ns ust. § 234 ods. 3 Tr. por., zásadným spôsobom zmenila“, a to v časti popisujúcej\nskutočnosti „kto na koho útočil ako prvý, akým spôsobom sa v danej situácii správal\npoškodený, akým spôsobom... sa v uvedenej situácii zachoval“ sťažovateľ, „akým\nspôsobom... útočil poškodený, akým spôsobom...“ sa bránil, «keď vyšetrovateľ PZ pôvodne\nvo svojom uznesení ustálil, že: „a následne udrel (poškodený)\n\nrukou do\n\noblasti tváre tak, že mu padli okuliare na zem, na čo sa začal\n\naktívne\n\nbrániť a to tým spôsobom, že si dával ruku pred tvár a snažil sa udrieť\npričom ho minimálne jedenkrát udrel päsťou zovretou v päsť do oblasti pravého oka a to\nstrednou intenzitou a veľkou prudkosťou...“ Okresná prokuratúra tieto skutkové závery\nv skutkovej vete obžaloby pre toto konanie podstatným spôsobom zmenila a zároveň\ndoplnila o ďalšie štádium skutkového deja, keď uviedla: „kde naňho obvinený fyzicky\nzaútočil tak, že ho minimálne jedenkrát rukou zovretou v päsť udrel do oblasti tváre\nv dôsledku čoho tento spadol na zem, kde doňho kopal a ďalej ho rukou udieral».\n20. Podľa názoru sťažovateľa takáto „nezákonná zmena, resp. rozšírenie skutku má\nzásadný dopad pre právnu kvalifikáciu skutku, najmä z hľadiska právneho posúdenia, či...\nsvojim konaním porušil Trestný zákon, alebo naopak, či... v danom mieste a čase konal\nv zákonom stanovených medziach nutnej obrany!!!“. Je presvedčený, že „nakoľko súd\nprvého stupňa podanú obžalobu bez ďalšieho prijal, s vyššie popísanými námietkami sa\nnijakým spôsobom nevysporiadal, pričom tak neučinil ani odvolací súd, resp. súd dovolací\n(ktoré nadriadené súdy sa v odôvodnení svojich meritórnych rozhodnutí o tejto otázke ani\n7\n\nlen nezmienili napriek tomu, že... tieto pochybenia súdu prvej inštancie v rámci svojich\nopravných prostriedkov“ sťažovateľ „veľmi podrobne namietal), tak súd prvého stupňa, no\npredovšetkým súd odvolací a dovolací postupovali v rozpore so zákonom a v konečnom\ndôsledku zásadným spôsobom porušili“ jeho „právo na obhajobu a na spravodlivý súdny\nproces“.\n21. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na\nďalšie konanie nálezom takto rozhodol:\n„I. Základné právo\n\n..., na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa\n18. 05. 2016, sp. zn.: 6 Tdo 84/2015, porušené boli.\nII. Základné právo\n\n..., na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1\n\nÚstavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Banskej\nBystrici zo dňa 01. 10. 2014, sp. zn.: 4 To 69/2014, porušené boli.\nIII. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 05. 2016, sp. zn.: 6 Tdo 84/2015\na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 01. 10. 2014, sp. zn.: 4 To 69/2014, sa\nzrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.\nIV. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne\na nerozdielne nahradiť\n\n..., trovy konania vo výške 303,16 €...\n\npredstavujúce trovy právneho zastúpenia.. poukázaním uvedenej sumy v prospech\nbankového účtu právneho zástupcu Sťažovateľa, JUDr. Vladimíra Varinského..., v lehote do\ndvoch mesiacov odo dňa doručenia nálezu.“\nII.\n22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n8\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli\nporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný\nzásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...\n24. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či\ndôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie\nkonanie.\n25. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený.\n26. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd\nnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť\n9\n\nktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,\nII. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n27. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov\nvýslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie\nkonania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti jeho petitom, teda tou časťou sťažnosti\n(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa\nod ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí\npredmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej\nochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ\n(v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) domáha v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv\n(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení\niných práv (základné právo na obhajobu) resp. iným subjektom (okresná prokuratúra)\nuvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť\nargumentácie.\n28. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval\nnamietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy\na práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím odvolacieho súdu\no uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom poškodenému v rozpore\nso zákonom, ďalej tým, že všeobecné súdy v trestnej veci sťažovateľa prihliadali iba na\ndôkazy svedčiace v jeho neprospech a s obhajobou sťažovateľa sa nevysporiadali\n(neodstránili vo veci vzniknuté pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti a neúplnosti),\nrovnako ako sa nevysporiadali s kľúčovými dôkazmi. Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí\nodvolacieho a dovolacieho súdu sťažovateľ považuje za nedostatočne odôvodnené.\n\n10\n\n29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\n30. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...\n31. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 380/2011).\n32. Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti\nrozsudku krajského súdu za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor,\nže v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti\nústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom\nlehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu\nk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku\nkrajského súdu sp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,\nresp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci\nZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).\n33. S prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru ústavný súd považuje za potrebné\npripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani\npreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený\nskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.\nÚloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\n11\n\na aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať\nrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo\nsamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové\na právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného\nsúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).\n34. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu\n(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom (stranou) konania. Preto\nodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,\nII. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n35. Za protiústavné aj arbitrárne ústavný súd považuje tie rozhodnutia, odôvodnenie\nktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom\nna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).\n36. Základné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní\npred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať\nneúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94,\nI. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).\n\n12\n\n37. Vychádzajúc z uvedených téz ústavný súd posúdil rozhodnutie tak krajského\nsúdu, ako aj najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu právomoci označených\nvšeobecných súdov v konaniach vedených pod sp. zn. 4 To 69/2014 a sp. zn. 6 Tdo 84/2015\nsú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie\nktorých namieta.\n38. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 69/2014\nz 1. októbra 2014 vyplýva, že odvolací súd sa s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí súdu\nprvého stupňa, pokiaľ išlo o preukázanie viny a uloženie trestu sťažovateľovi, stotožnil.\nV odôvodnení svojho rozhodnutia k tomu uviedol:\n«Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku veľmi podrobne a presvedčivo v súlade\ns ust. § 168 ods. 1 Tr. por. rozviedol a to tak v súvislosti so svojimi skutkovými závermi, ako\ni so závermi týkajúcimi sa právnej kvalifikácie konania, akými úvahami sa spravoval pri\nhodnotení vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, ako sa vysporiadal s návrhmi\nobhajoby na vykonanie ďalších dôkazov, najmä však, čo považuje Krajský súd... za osobitne\ndôležité, ako sa vysporiadal prvostupňový súd s rozpornými výpoveďami svedkov... a ako sa\nvysporiadal s obhajobou obžalovaného a podobne. Celú argumentáciu prvostupňového\nsúdu uvedenú v odôvodnení rozsudku, ktorý bol napadnutý odvolaním, považuje krajský súd\nza správnu a súladnú s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní a preto si ju\nkrajský súd v plnom rozsahu osvojuje...\nV súvislosti s údajmi obžalovaného o jeho pochybnostiach s psychickým stavom\npoškodeného v čase skutku, krajský súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového\nsúdu, že výpoveď poškodeného považuje za pravdivú a vierohodnú, ktorú potvrdzujú nielen\nvýpovede jeho manželky, ale i ďalšie objektívne dôkazy, ako sú znalecké posudky,\ntelefonické oznámenie na tiesňovú linku, prvotné a následné lekárske správy. Vykonaným\ndokazovaním neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že\nu poškodeného existujú závažné pochybnosti o schopnosti správne vnímať prežité udalosti\na vypovedať o nich. Správne preto už v prípravnom konaní takýto návrh nebol príslušným\nsudcom akceptovaný a súčasná argumentácia obžalovaného je i podľa názoru krajského\nsúdu účelová s cieľom spochybniť výpoveď tohto svedka.\n\n13\n\nRovnako i v súvislosti s argumentáciou obžalovaného o existencii rozporov pri\nvyšetrovacom pokuse ohľadne možnosti reálnosti viditeľnosti miesta konfliktu manželkou\npoškodeného i krajský súd je toho názoru, rovnako ako prvostupňový súd, že svedkyňa...\nmohla reálne vidieť konfliktnú situáciu v kritickom čase. O tom svedčia nielen jej samotná\nvýpoveď, ale i telefonát na tiesňovú linku a taktiež i výpoveď svedka\n\n. Existencia\n\nrozporných úradných záznamov polície, následne i výpoveď svedka\n\nna hlavnom\n\npojednávaní preto úplne oprávnene viedli samosudcu k vážnym pochybnostiam o činnosti\npolície a to od počiatku dokumentovania tejto veci (napriek závažnému následku, ktorý bol\nzrejmý už z prvotných lekárskych správ bolo od počiatku vedené len priestupkové konanie)\naž po hodnotenie výpovede tohto svedka z hľadiska pravdivosti a vierohodnosti tak, ako ju\nprvostupňový súd uviedol v odôvodnení rozsudku. Aj túto argumentáciu prvostupňového\nsúdu si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje.\nI v prípade zranenia obžalovaného, na ktoré osobitne poukazoval obžalovaný už\nv konaní pred prvostupňovým súdom, krajský súd uvádza, že inkriminované „zranenie“\nvôbec nesvedčí o „agresívnom útoku poškodeného“ tak, ako ho popisuje obžalovaný\nv odôvodnení odvolania. Takýto agresívny atak, ako ho popisuje obžalovaný, nezodpovedá\nnielen fyzickým dispozíciám obžalovaného a poškodeného, ale najmä následku, kde\nu obžalovaného nie je v podstate žiadny a u poškodeného je mimoriadne závažný (podrobne\npopísaný v znaleckom posudku). Tieto zranenia sú podrobne rozvedené v odôvodnení\nrozsudku prvostupňového súdu.\nV súvislosti s argumentáciou obžalovaného ohľadne subjektívnej stránky krajský súd\nuvádza nad rámec argumentácie prvostupňového súdu, že obžalovaný sa inkriminovaného\nkonania dopustil v úmysle priamom v zmysle ust. § 16 písm. b) Tr. zák. Úplne explicitne\nsvedčia o tom závery znaleckého dokazovania znalcov..., ktorí zhodne popísali zranenia\npoškodeného ako zranenia, ktoré vznikli viacerými údermi - mechanickým násilím tupého\ncharakteru strednej, resp. vysokej intenzity a strednej sily o pomerne veľkej prudkosti do\noblasti pravej očnice a priľahlej časti nosa, kde rovnako je znalcami konštatovaná\ni prítomnosť pomliaždenín na viacerých miestach pravej i ľavej časti tváre svedčiace\no opakovaných nárazoch tak z pravej, ako aj ľavej strany... Obžalovaný bol teda, i podľa\nnázoru odvolacieho súdu, uzrozumený s tým, že po takomto mimoriadne agresívnom až\n\n14\n\nbrutálnom útoku na oblasť hlavy, osobitne staršieho človeka, takýto útok nemôže viesť k\niným následkom, než k závažným následkom, vrátane ťažkej ujmy na zdraví.\nVo vzťahu k námietkam obžalovaného ohľadne právnej kvalifikácie konania, t. j. že\nprvostupňový súd nevyhodnotil jeho konanie ako konanie v nutnej obrane, krajský súd\nuvádza, že i v tomto smere rovnako ako prvostupňový súd je toho názoru, že obžalovaný\nnekonal v nutnej obrane. V tejto súvislosti akcentuje krajský súd skutočnosť, že obžalovaný\nna inkriminovanom mieste sa nachádzal neoprávnene. Jeho argument, že pozemok nebol\noplotený ani vykolíkovaný, je účelový, nakoľko obžalovaný bol znalý miestnych pomerov\na mal v minulosti predchádzajúce konflikty a to jednak s poškodeným, o čom svedčí nielen\nzáznam z priestupkového konania, ale i viaceré občianskoprávne spory, existenciu ktorých\nani obžalovaný nepopiera. Poškodený teda v inkriminovanom čase úplne oprávnene\nverbálne atakoval osoby - obžalovaného a svedkov..., že sa nachádzajú na súkromnom\npozemku patriacemu jeho synovi. Naviac tiež v prípade svedkov\n\na\n\nnešlo\n\nani o osoby zodpovedajúce osobám oprávneným na riadne a zákonné napojenie\nelektrického prúdu tak, ako to vyplýva z predbežného opatrenia a správ\n... Bol to obžalovaný, ktorý ako prvý porušil záujem chránený\nzákonom - ochrana súkromného vlastníctva a poškodený v kritickom čase úplne oprávnene\nverbálne napadol obžalovaného. Za tejto situácie potom záver prvostupňového súdu\no odplácaní považuje krajský súd za správny a pritom zdôrazňuje, že absentuje potom\nprotiprávnosť konania poškodeného v kritickom čase. Z uvedených dôvodov preto nemožno\nakceptovať obhajobu obžalovaného, že konal v medziach nutnej obrany, práve naopak, tak\nprvostupňový súd, ako odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nešlo o nutnú\nobranu.\nI v súvislosti s údajmi obžalovaného v odôvodnení odvolania, ohľadne jeho názoru\no nevhodnom vedení konania zo strany sudcu, krajský súd uvádza po zhodnotení záznamu\nz hlavného pojednávania, že samosudca konal v súlade so zákonom a správne tiež odmietol\nvykonať ďalšie navrhované dôkazy tak, ako sú uvedené v odôvodnení odvolaním\nnapadnutého rozsudku a správne tiež neoboznámil zápisnicu z konfrontácii, ktorá tvorí\nprílohu odvolania ako procesný úkon, ktorý bol vykonaný pred vznesením obvinenia, t. j.\nbez dodržania zásady kontradiktórnosti...»\n\n15\n\n39. Odvolací súd sa naopak nestotožnil so záverom okresného súdu v otázke náhrady\nškody spôsobenej trestným činom poškodenému, ktorý si ju v rámci trestného konania\nriadne uplatnil. K tomu krajský súd uviedol:\n„Odvolaním napadnutý rozsudok... trpí, podľa názoru Krajského súdu..., zásadným\nnedostatkom a to rozhodnutím prvostupňového súdu ohľadne náhrady škody, kedy\nprvostupňový súd poškodeného s riadne uplatnenými nárokmi odkázal na občianskosúdne\nkonanie a v odôvodnení rozsudku... v rozpore s predchádzajúcou časťou odôvodnenia\nprvostupňový súd uvádza, že nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, že to bol poškodený,\nktorý ho prvý napadol. Krajský súd zastáva názor, že v danom prípade bol úplne\nnepochybne a jednoznačne, najmä znaleckými posudkami... preukázaný rozsah zranenia\npoškodeného. Obaja znalci veľmi presne a podrobne a v podstate totožne popísali zranenia\nutrpené poškodeným pri útoku obžalovaného, kde v prípravnom konaní bolo riadne bodovo\nohodnotené takéto zranenie a to počtom bodov 240. O charaktere tohto zranenia vzhľadom\nna lekárske správy a znalecký posudok, opakované operácie a v neposlednom rade\ni následok, ktorý bol jednoznačne preukázaný, nemá krajský súd žiadne pochybnosti.\nPoškodený si uplatnil tento nárok týkajúci sa bolestného riadne v prípravnom konaní i na\nhlavnom pojednávaní a ďalšie dokazovanie už nie je potrebné v tomto smere vykonávať,\npreto krajský súd nevidí dôvod prečo náhradu bolestného v danom prípade nepriznať. Práve\nnaopak je toho názoru, že je potrebné takýto riadne uplatnený nárok na náhradu škody\npriznať, kde existuje preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi zranením a jeho\nvznikom, ako je i známa osoba, ktorá je za vznik tohto zranenia zodpovedná.\nInak je to v prípade uplatneného nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia.\nV tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody, bude potrebné vykonať ďalšie\ndokazovanie týkajúce sa najmä zdravotného stavu poškodeného a jeho vplyvu na následky,\nktoré u poškodeného pretrvávajú doposiaľ. V tomto smere, i podľa názoru odvolacieho\nsúdu, je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného konania\na preto v tejto časti sa krajský súd stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu, že je\npotrebné odkázať s týmto nárokom na náhradu škody poškodeného na občianskosúdne\nkonanie.“\n\n16\n\n40. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 6 Tdo 84/2015\nz 18. mája 2016, ktorým rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu\nsp. zn. 4 To 69/2014 z 1. októbra 2014, okrem iného v podstatnom uviedol:\n„Mimoriadnym opravným prostriedkom je dovolanie, ktoré je určené k náprave\nv zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení, ako je to zrejmé\nz ustanovenia § 371 ods. 1, ods. 4 Tr. por. V dovolaní musí byť presne uvedené, v ktorej\nčasti sa rozhodnutie napáda v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. Nie je možné prostredníctvom\nneho preskúmavať a naprávať skutkové zistenia ustálené súdmi prvého a druhého stupňa.\nTento mimoriadny opravný prostriedok má byť len skutočne výnimočným prielomom do\ninštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej\nistoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením\ntohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštitúcia.\nNajvyšší súd môže v zmysle § 379 ods. 2 Tr. por. vykonať vyšetrovanie v obmedzenom\nrozsahu, a to iba za účelom objasnenia takých okolností, ktoré sú potrebné na rozhodnutie o\ndovolaní. Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný špecifikáciou dôvodov\nuvedených v dovolaní.\nDovolací súd zdôrazňuje, že za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1\npísm. c) Tr. por. nemožno považovať rozsah vykonaného dokazovania a spôsob jeho\nhodnotenia súdom podľa jeho vlastnej úvahy, ktorý sa nekryje s úvahami obvineného\nv rámci jeho obhajobných práv. Súd prvého stupňa sa oboznámil so zápisnicou\no vyšetrovacom pokuse s príslušnou fotodokumentáciou ako aj so zápisnicou o rekonštrukcii\ns príslušnou fotodokumentáciou, preto dovolacie námietky obvineného v tomto smere sú\nnedôvodné. Odmietnutie vykonať ďalšie dokazovanie, ako sa toho domáhal obvinený v tejto\nveci, bolo podľa okresného súdu nadbytočné, čo vyplýva z rozsudku tohto súdu.... Súd\nprvého stupňa poukázal nielen na to, že obvinený nebol oprávnený vstúpiť na pozemok\nohľadne parcely\n\n, pretože predbežné rozhodnutie súdu sa týkalo pozemku pod\n\nparcelným číslom\n\nzapísanej na\n\n, ale aj to, že o nutnú obranu obvineného\n\nnešlo lebo podľa lekárskych správ a znaleckého dokazovania je nepochybné, že úderov do\ntváre poškodeného bolo zo strany útočníka niekoľko, ktorými boli spôsobené viaceré\nzranenia, nejednalo sa o vykrývanie úderov, ale o útok a úder do oka poškodeného bol\nvedený vysokou intenzitou.\n17\n\nKrajský súd v napadnutom rozsudku sa stotožnil s celou argumentáciou okresného\nsúdu rozvedenú v jeho rozsudku. V ďalšom reagoval na odvolacie námietky obvineného\na v súvislosti s tým konštatoval, že vykonaným dokazovaním nebola zistená skutočnosť,\nktorá by preukazovala potrebu skúmania duševného stavu poškodeného, čo konštatoval\nsudca pre prípravné konanie, ktorý návrh v tomto smere neakceptoval. Vyšetrovací pokus\npotvrdil, že manželka poškodeného mohla reálne vidieť konfliktnú situáciu, čo je v súlade\ns jej telefonickým oznámením na tiesňovú linku a výpoveďou svedka\n\nZranenie\n\nobvineného nesvedčí o agresívnom útoku poškodeného, ako ho popísal obvinený,\nnezodpovedá fyzickým dispozíciám poškodeného a tiež následku, ktorý je u neho\nmimoriadne závažný a u obvineného takmer žiadny. Obvinený mal už v minulosti s\npoškodeným konflikty a viaceré občianskoprávne spory a v danom prípade obvineného\noprávnene vyzýval, aby opustil súkromný pozemok patriaci jeho synovi. Uvedené a tiež\nznalecké dokazovanie preukazuje, že zo strany obvineného išlo o priamy úmysel spôsobiť\npoškodenému ujmu na zdraví v rámci fyzického útoku, ktorý proti nemu realizoval. Zo\nstrany obvineného preto nemohlo ísť o konanie v nutnej obrane.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití\niného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd\nnemôže skúmať a meniť. Nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia sa môže\ntýkať nesprávneho posúdenia okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť (§ 22 až § 23 Tr.\nzák.), okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Tr. zák.), zániku trestnosti\n(§ 84 až § 88 Tr. zák.), alebo pochybení pri ukladaní trestu súhrnného, úhrnného alebo\nspoločného, môže však ísť i o nesprávnu aplikáciu zákonov z iných odvetví nášho právneho\nporiadku.\nDovolanie je teda určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej,\npokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných súdom zistených\nskutočností podľa noriem hmotného práva. Koncepcia dovolania v trestnom práve, osobitne\núprava dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., posledná veta - správnosť\na úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť - vylučujú možnosť,\nlen na základe uplatnených námietok proti skutkovým zisteniam, v dovolacom konaní\nvyhovieť takémuto dovolaniu. Povedané inak, na podklade takéhoto dovolacieho dôvodu\n18\n\nnemožno preskúmavať a hodnotiť správnosť úplnosť skutkového stavu, ani preverovať\núplnosť vykonaného dokazovania a správnosť individuálneho a súhrnného hodnotenia\njednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní z tohto dôvodu\nhodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne\nprávne posúdené, t. j. či boli právne vykvalifikované v celom rozsahu a v súlade\ns príslušnými ustanoveniami hmotného práva.\nV dovolaní sa obvinený jednoznačne domáha aplikácie ustanovenia § 25 Tr. zák.,\nteda aby jeho konanie po doplnení dokazovania, ktoré navrhoval a bolo odmietnuté a po\nprehodnotení skutkového stavu podľa jeho predstáv bolo posúdené ako nutná obrana\nv zmysle § 25 Tr. zák. Tejto zmeny sa obvinený domáha, napriek tomu, že okresný a krajský\nsúd v napadnutých rozsudkoch sa všetkými týmito námietkami obvineného zaoberali a\nvýstižným spôsobom na to reagovali. Správne krajský súd na podklade odvolania\npoškodeného po zrušení výroku o škode zaviazal obvineného k čiastočnej náhrade\nuplatnenej škody, ktorý výrok oprel o dokazovanie vykonané a vyhodnotené už okresným\nsúdom. Z neho, okrem iného bolo nepochybne preukázané, aké zranenie a jeho následky na\nzdraví poškodený z konania obvineného utrpel, čo je uvedené aj v skutkovej vete a v\ndôvodoch rozsudku okresného súdu. Nebol dôvod nepriznať poškodenému nárok na\nnáhradu škody, ktorú obvinený spôsobil. Najvyšší súd sa s takto odôvodnenými rozsudkami\nstotožnil a pritom nezistil, že by boli naplnené uplatnené dovolacie dôvody.\nNajvyšší súd s prihliadnutím na uvedené musel konštatovať, že nie sú naplnené\ndovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por., a preto nie je\nani možné vysloviť porušenie zákona v konaní, ktoré predchádzalo dovolaniu a zrušiť\nrozsudok krajského súdu tak, ako to požaduje obvinený v dovolaní.“\n41. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je ďalšou\nopravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto\nv okolnostiach veci sťažovateľa ani neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal alebo\nnemal byť uznaný vinným zo spáchania stíhaného skutku alebo ako malo byť rozhodnuté\no uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody. Ústavný súd musel zaujať stanovisko\nk tomu, či rozhodnutia všeobecných súdov spĺňali požiadavku ústavnosti spočívajúcu\n19\n\npredovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy, a tiež požiadavku\nnáležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,\nI. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).\n42. Ako z citovaných častí odôvodnení oboch napadnutých rozhodnutí vyplýva,\nkrajský súd, ako aj najvyšší súd sa pre rozhodnutie v trestnej veci sťažovateľa podstatnými\na právnymi otázkami zaoberali a dali na ne presvedčivé odpovede.\n43. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 1. októbra 2014 jasne\nuviedol, ktoré skutočnosti z ktorých dôkazov považoval za preukázané a ako ich bolo z jeho\npohľadu potrebné hodnotiť. Dôkazné prostriedky, z ktorých relevantné dôkazy pre svoje\nzávery použil, jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia označil. Ozrejmil, ako\nnahliadal na tvrdenia sťažovateľa o existujúcich rozporoch vo vyšetrovacích úkonoch,\na poukázal pritom na ďalšie dôkazy, ktoré ho primali prikloniť sa k prijatým záverom.\nNeopomenul venovať sa rozsahu zranenia poškodeného, ako aj tvrdeného zranenia\nsťažovateľa a možnosti spôsobu ich vzniku. Znova pritom prihliadal na zabezpečené dôkazy\nzískané z dôkazných prostriedkov ako (najmä) znalecké posudky súdnych znalcov.\nPresvedčivo formuloval naplnenie subjektívnej stránky ako jedného z obligatórnych znakov\nskutkovej podstaty stíhaného trestného činu sťažovateľom, popisujúc priebeh udalosti tak,\nako bol zistený zo získaných dôkazných prostriedkov. Rovnako presvedčivo odvolací súd\nodôvodnil záver o nemožnosti kvalifikácie konania sťažovateľa ako nutnej obrany, a to opäť\npopisom zisteného skutkového deja.\n44. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade škody spôsobnej trestným\nčinom poškodenému, toto považuje sťažovateľ za v rozpore so zákonom, konkrétne s § 322\nods. 1 a 3 Trestného poriadku.\n45. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku\nalebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu\nprvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by\n\n20\n\ndoplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by\nmohlo viesť k iným skutkovým záverom.\n46. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom\nvo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol\nv napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred\nodvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý\nrozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech\nobžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania\npoškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.\n47. Krajský súd rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 79/2013 z 10. júna 2014\nvo výroku, ktorým poškodeného podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku s nárokom na\nnáhradu škody odkázal na občianske súdne konanie, podľa § 321 ods. 1 písm. f) Trestného\nporiadku zrušil a sám v tejto otázke rozhodol tak, že podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku\ns použitím § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť\npoškodenému sumu 3 692 € ako bolestné a vo zvyšku nároku na náhradu škody (uplatnené\nsťaženie spoločenského uplatnenia) poškodeného podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku\nodkázal na občianske súdne konanie.\n48. V tomu zodpovedajúcej časti odôvodnenia odvolací súd uviedol, že rozsah\nzranenia poškodeného bol úplne, nepochybne a jednoznačne preukázaný (najmä znaleckými\nposudkami), takisto ako aj jeho charakter. Rovnako preukázaná bola aj bezprostredná\npríčinná súvislosť medzi zranením a jeho vznikom a bola známa aj osoba, ktorá je za vznik\nzranenia zodpovedná (sťažovateľ). Zranenie pritom bolo riadne bodovo ohodnotené. Nárok\nna náhradu škody si poškodený uplatnil a pre rozhodnutie o tejto otázke nebolo potrebné\nvykonávať ďalšie dokazovanie.\n49. Odôvodnenie dotknutého výroku ústavný súd vzhľadom na uvedené považuje\nza dostatočné. Žiadna zo skutočností zistená a uvedená súdom druhého stupňa nenasvedčuje\ntomu, že by o nároku na náhradu škody konajúci súd takto rozhodnúť nemohol.\n21\n\n50. Ústavný súd neakceptoval tvrdenie sťažovateľa o rozpore rozhodnutia krajského\nsúdu o náhrade škody s § 322 ods. 1 a 3 Trestného poriadku. Práve naopak, po zrušení časti\nprvostupňového rozsudku krajský súd urobil v tejto časti nové rozhodnutie, keďže\ndoplnenie konania v tomto smere nebolo potrebné a ani neviedlo k iným skutkovým\nzáverom. O náhrade škody teda rozhodol na podklade skutkového stavu, ktorý bol\nv napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa správne zistený, a to na podklade odvolania\npoškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Žiadnu z okolností v procese\nrozhodovania odvolacieho súdu v tejto otázke nemožno považovať za rozpornú\ns citovanými ustanoveniami procesnoprávneho predpisu.\n51. Ani tvrdenie sťažovateľa o porušení dvojinštančnosti konania o náhrade škody\nústavný súd neprijal. Konanie a rozhodnutie o náhrade škody prebehlo na okresnom súde,\nako aj na krajskom súde, teda v dvoch inštanciách, a ako už bolo uvedené, odvolací súd tak,\nako rozhodol o náhrade škody, rozhodnúť mohol. Navyše, krajský súd umožnil\nsťažovateľovi vyjadriť sa k odvolaniu poškodeného, ktorým namietal práve výrok súdu\nprvého stupňa o uplatnenom nároku na náhradu škody, a teda sťažovateľ mal priestor\nv plnej miere uviesť všetky argumenty, aby o nároku na náhradu škody bolo rozhodnuté\nv súlade s jeho predstavami.\n52. Predmetné rozhodnutie krajského súdu ako celok teda obsahuje podľa názoru\nústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by\njeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká\naplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola\npopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu\n(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu\nstotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať\nv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov\na námietok.\n\n22\n\n53. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa\nnámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ\nv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už\nústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka\nna spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho\nhľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého\nrozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.\n54. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uvedené krajským súdom v napadnutom\nrozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností\nprípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,\nnevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav,\nk čomu odvolací súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,\nktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,\nIV. ÚS 110/03).\n55. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu sp. zn.\n4 To 69/2014 z 1. októbra 2014 za ústavne konformný.\n56. Za ústavne súladné je potrebné považovať aj napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 6 Tdo 84/2015 z 18. mája 2016.\n57. Rovnako najvyšší súd sa pre rozhodnutie o dovolaní podstatnými námietkami\nsťažovateľa zaoberal. Prízvukoval sťažovateľovi, ako je potrebné nazerať na inštitút\ndovolania a akou právomocou dovolací súd disponuje, a že len z hľadiska jemu zákonom\nvymedzených oprávnení môže preskúmať rozhodnutie súdu druhého stupňa. Ústavný súd\nnepovažuje za potrebné znovu opakovať argumenty, pre ktoré bolo dovolanie sťažovateľa\n23\n\nodmietnuté, keďže podľa názoru ústavného súdu ich dovolací súd jasne a zrozumiteľne\nvo svojom rozhodnutí popísal. Dostatočne a presvedčivo uviedol, prečo na sťažovateľom\nuplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku nevzhliadol\nako na naplnené. Predovšetkým ozrejmil, čo možno, resp. čo nemožno považovať\nza porušenie práva na obhajobu, a to s prihliadaním na konkrétne okolnosti trestnej veci\nsťažovateľa (rozsah vykonaného dokazovania, príp. nevyhovenie návrhu na vykonanie\nďalšieho dokazovania a pod.). Stručne pripomenul relevantné zistenia poukazujúc\nna konkrétne dôkazné prostriedky a z nich vyplývajúce dôkazy, ktoré svedčili v prospech\nzáverov prijatých odvolacím súdom, najmä pokiaľ išlo o potvrdenie/vyvrátenie\nspochybňovaných záležitostí. Poučil sťažovateľa o možnostiach uplatnenia dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Potvrdil správnosť prijatia záverov súdov prvého\na druhého stupňa o nemožnosti kvalifikácie konania sťažovateľa ako v nutnej obrane\na rovnako aproboval rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa náhrady škody\npoškodenému.\n58. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nz 18.mája 2016 konštatuje, že v ňom nezistil žiaden vnútorný rozpor ani žiadne popretie\nzmyslu, účelu či znenia aplikovaných právnych noriem. Práve naopak, uznesenie\nnajvyššieho súdu je logické, založené na racionálnych úvahách. Dovolací súd zaujal\nstanovisko k zásadným dovolacím námietkam a vychádzajúc z čiastkových záverov\nskonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie\nodmietol. Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení najvyšší súd podrobne\ninterpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –\ndovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil\nrelevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa.\n59. Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný\nzáklad pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, a zároveň\npostačujúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej\npostavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia\nza dostatočné a nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n24\n\n60. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný\nsúd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými rozhodnutiami krajského súdu\na najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť\nnapadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu\nochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade\ns právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne\nnapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný\nsúd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej\nneopodstatnenosti.\n61. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho\nvýznamu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,\nrozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného\nvyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto\nprípade nedošlo.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. októbra 2017\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-adhézne", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "náhrada škody (ujma)"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ee9b5b7c-22b3-4861-8d1a-c5e56fe5845a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 380/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 380/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee9b5b7c-22b3-4861-8d1a-c5e56fe5845a"}, {"guid": "ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/2010 z 31. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-31", "citacie_n": 136, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7234c158-dca5-4a47-8d49-5326a95bd171"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 169/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 169/09 z 24. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-24", "citacie_n": 772, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2224e53-4645-4ae8-879e-ab506b0c3d40"}, {"guid": "ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 139/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 139/08 z 29. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-29", "citacie_n": 1218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:05db828b-63d2-4901-b31d-5f01100e0558"}, {"guid": "ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/07 z 13. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-13", "citacie_n": 1207, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17a82aa6-7f0c-4e1a-95f8-cba07ba7941f"}, {"guid": "ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 229/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 229/07 z 20. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-20", "citacie_n": 536, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4ea9b363-a5f2-45b5-ac14-c9ab308833db"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 301/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 301/06 z 4. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-04", "citacie_n": 1940, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e4bddb8c-e526-423f-8c3e-68b777c9ded1"}, {"guid": "ussr:bc987fd6-6e58-46a8-9792-f3c972e43df1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 206/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 206/06 z 21. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-21", "citacie_n": 213, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bc987fd6-6e58-46a8-9792-f3c972e43df1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/04 z 9. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-09", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8743e9c5-ed42-4253-85f9-ce9f74f5192b"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/03 z 27. 8. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-08-27", "citacie_n": 1938, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5efa628a-bf20-442b-8f57-49769d3bcbe7"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 197/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 197/02 z 11. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-11", "citacie_n": 471, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1eb7e3f6-99a9-4715-b97a-dbc8f9be0e46"}, {"guid": "ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 218/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/02 z 13. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-13", "citacie_n": 1576, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:caacb035-758e-405e-9948-22e1d16b5169"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": []}