{"guid": "ussr:319149f4-322a-4403-8823-121852174bac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.629.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 629/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 629/2017 z 10. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. októbra 2017, sp. zn. III. ÚS 629/2017, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.629.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2017-10-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "nazov": "čl. 35 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-35.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "nazov": "čl. 39 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-39.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-39"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "nazov": "čl. 40 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-40"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "nazov": "čl. 52 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-52.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 35 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 39 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 40", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 40", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 52 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-35", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-39", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-40", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-52", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/319149f4-322a-4403-8823-121852174bac", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.629.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.629.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.629.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 629/2017-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n;\n\n,\n\n;\n\n,\na\n\n;\n,\n\n; zastúpených\n\nadvokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci namietaného\nporušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46\nods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu\nv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 13/2014 a jeho rozsudkom zo 16. januára 2015\na postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.\n7 Sžso 18/2015 a jeho rozsudkom z 30. marca 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\n,\na\n\n,\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 1“),\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 2“),\n\n(ďalej\n\naj „sťažovateľ 3“) a\n\n(ďalej aj „sťažovateľ 3“, spolu všetci\n\naj „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35\nods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej\nlen „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 13/2014 (ďalej len „napadnutý postup\nkrajského súdu“) a jeho rozsudkom zo 16. januára 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok\nkrajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 18/2015 (ďalej len „napadnutý postup\nnajvyššieho súdu“) a jeho rozsudkom z 30. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu“).\n2. Ako zo sťažnosti a z k nej pripojených listín vyplynulo, sťažovateľ 1 sa\nako žalobca domáhal v konaniach pred krajským súdom proti Sociálnej poisťovni, ústrediu,\nBratislava (ďalej len „žalovaná“ alebo „ústredie“) preskúmania zákonnosti rozhodnutí\nžalovanej č. 17492-2/2014-BA zo 16. januára 2014, č. 17501-2/2014-BA zo 16. januára\n2014 a č. 17510-2/2014-BA zo 17. januára 2014 (ďalej aj „rozhodnutia ústredia z januára\n2014“), ktorými na základe odvolania sťažovateľa 1 potvrdila výroky rozhodnutí Sociálnej\npoisťovne, pobočky Prešov (ďalej len „pobočka“) č. 26072-64/2013-Po z 28. októbra 2013,\nč. 26072-99/2013-Po z 29. októbra 2013 a č. 26072-60/2013-Po z 24. októbra 2013.\nSťažovateľ 1 v troch samostatných žalobách z februára 2014 namietal porušenie\nsvojich subjektívnych práv a práv jeho zamestnancov (sťažovateľa 2, 3 a 4) v správnom\nkonaní, predovšetkým z dôvodov nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany\n\n2\n\norgánu verejnej správy, porušenia zásady dvojinštantnosti administratívneho konania,\nnepreskúmateľnosti a arbitrámosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, nevydania\nrozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy v zákonnej lehote, porušenia zásady\nrovnakého\n\nzaobchádzania,\n\nprejudikovania\n\nrozhodnutia\n\norgánom\n\nverejnej\n\nsprávy,\n\na to s podrobným odôvodnením a s odkazom na konkrétne skutočnosti.\nUzneseniami krajského súdu sp. zn. 2 S 13/2014, sp. zn. 2 S 14/2014 a sp. zn.\n2 S 15/2014 z 21. júla 2014 boli do konania pribratí sťažovatelia 2, 3 a 4. Uznesením\nkrajského súdu sp. zn. 2 S 13/2014 zo 16. januára 2015 boli súdne konania spojené a ďalej\nvedené pod sp. zn. 2 S 13/2014.\nNapadnutým rozsudkom krajského súdu boli žaloby sťažovateľa 1 zamietnuté,\njeho návrh na pribratie účastníka konania, ako aj návrh na prerušenie konania boli taktiež\nzamietnuté a účastníkom konania nebola priznaná náhrada trov konania. Krajský súd\npoukázal najmä na to, že podľa jeho názoru sťažovateľ 1 namietal v žalobe porušenie iných\nako svojich subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Okrem toho\nsa vyjadril k jednotlivým námietkam a tvrdeniam sťažovateľov a zaujal k nim stanoviská,\ns ktorými sa sťažovatelia nestotožňujú.\n3. Na základe odvolania sťažovateľov napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu\nbol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdený a sťažovateľovi 1 nebola priznaná\nnáhrada trov odvolacieho konania.\nPodľa názoru sťažovateľov došlo napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho\nsúdu k porušeniu ich v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv\npodľa dohovoru.\n4. Sťažovatelia predovšetkým poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu\nv obdobných veciach. Z týchto napríklad vyplýva, že pobočka, ale ani ústredie nemali\nprávomoc rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom\npostavení, v akom sa nachádzajú sťažovatelia. Ďalej podľa doterajšej judikatúry nebolo\nmožné najvyšším súdom rozhodnúť vo veci bez toho, aby došlo najprv k zodpovedaniu\npríslušných prejudiciálnych otázok zo strany Súdneho dvora Európskej únie (ďalej\n\n3\n\nlen „súdny dvor“). Podľa sťažovateľov nezohľadnenie judikatúry samo osebe preukazuje\nporušenie označených práv.\n5.\n\nV súvislosti\n\ns argumentmi\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\na krajského\n\nsúdu,\n\nnajmä\n\nčo sa týka zisťovania skutkového stavu veci, poukazujú sťažovatelia na to, že príslušná\ninštitúcia sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych –\nZUS, ďalej len „ZUS“) určila, že uplatniteľnou legislatívou je v zmysle európskeho práva\n[čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej\nlen „vykonávacie nariadenie“) a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady\nč. 883/2004\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„základné\n\nnariadenie“)]\n\nslovenská\n\nlegislatíva.\n\nÚstredie\n\nto akceptovalo vydaním príslušného formuláru, a preto sa na sťažovateľov 2, 3 a 4 hľadelo\nako na zamestnancov\n\nvykonávajúcich zamestnaneckú činnosť na území Slovenskej\n\nrepubliky. V neskoršom období ústredie nariadilo preveriť reálny výkon činnosti\nsťažovateľov 2, 3 a 4 na Slovensku, a prípadne rozhodnúť o zániku ich povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia\nv nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, k čomu napokon aj došlo,\na to v rozpore so zákonom a so skutočnosťou. Všeobecné súdy „odobrili“ zjavne\nnedostatočne zistený skutočný stav veci, pričom z rozhodnutí všeobecných súdov vyplývajú\nvýhrady k tomu, že samotní sťažovatelia boli vo vzťahu k zisťovaniu skutočného vzťahu\nmálo činní, pretože nepredložili dôkazy potrebné na preukázanie ich argumentácie.\nVšeobecné súdy teda v rozpore so zákonom preniesli dôkaznú povinnosť na sťažovateľov.\nTí považujú za neakceptovateľné a nespravodlivé, aby boli nad rámec „súčinnosti“ povinní\nčokoľvek preukazovať a dokazovať namiesto orgánu verejnej správy, a už vôbec\nnie v konaní v rámci správneho súdnictva, v ktorom sa rozhoduje zásadne na podklade\nskutočného stavu veci zisteného v administratívnom konaní.\n6. Pokiaľ z napadnutých rozsudkov všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľ 1\nnemá na Slovensku registrované sídlo a sťažovatelia 2, 3 a 4 tu reálne nevykonávajú žiadnu\nčinnosť, ide o závery prijaté bez náležitého zistenia skutočného stavu veci. Podstatná\nje pritom obsahová náplň zamestnania sťažovateľov 2, 3 a 4, ktorí vykonávajú roznos\nletákov, ktoré si sťažovateľ 1 preberá v externej obchodnej spoločnosti. Podľa špecifických\n\n4\n\npodmienok jednotlivých zákaziek sú sťažovatelia 2, 3 a 4 kontaktovaní zo strany\nsťažovateľa 1 (po prebratí letákov sťažovateľom 1 ), ktorý ich poverí roznášaním letákov\nvo vybraných lokalitách na území Slovenska. Roznášanie letákov kontrolujú aj iní\nzamestnanci sťažovateľa 1. Zamestnancom sťažovateľa 1 sa navyše vedú aj dochádzkové\nlisty, čo celkom zreteľne preukazuje reálny výkon činnosti sťažovateľov 2, 3 a 4\nna Slovensku. Hoci sťažovateľ 1 tieto skutočnosti riadne oznámil, napriek tomu pobočka\nv rámci výkonu kontroly nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si ďalšie\npotrebné doklady, nepristúpila k výsluchu sťažovateľov 2, 3 a 4, ale ani k inému spôsobu\npreverenia výkonu činnosti sťažovateľov 2, 3 a 4 na Slovensku (napr. vycestovanie\nna miesto, kde sťažovatelia 2, 3 a 4 aktuálne vykonávajú prácu – roznos letákov, prípadne\naj dopyt na adresátov, ktorým sa letáky distribuujú). Podstatné bolo tiež vyžiadanie\nstanoviska príslušného daňového úradu, keďže sťažovateľ 1 je registrovaným platiteľom\ndane z pridanej hodnoty.\n7. Podstatné sú podľa sťažovateľov aj niektoré rozhodnutia ústredia, krajského súdu\na najvyššieho súdu v iných obdobných veciach, ktoré v uvedených smeroch dávajú\nza pravdu sťažovateľom, pričom sťažovatelia uvádzajú spisové značky týchto rozhodnutí.\n8. Všeobecné súdy podľa sťažovateľov nezohľadnili ani to, že ústredie už vopred\n(pred vykonaním kontroly u sťažovateľa 1) vedelo o tom, že vydá napadnuté rozhodnutie,\nktorým potvrdí rozhodnutie pobočky, pretože už listom z 25. júla 2013 oznámilo ZUS\nobchodné mená, resp. mená a priezviská zamestnávateľov (vrátane sťažovateľa 1),\nu ktorých podľa názoru ústredia ide o tzv. schránkové firmy. Teda ústredie už v roku 2013\nprijalo záver o tom, že sťažovateľ 1 je tzv. schránkovou firmou, hoci rozhodnutie vydalo\naž v roku 2014.\n9. Rozhodnutím všeobecných súdov podľa sťažovateľov došlo tiež k akceptovaniu\nnezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany pobočky a ústredia. Je totiž neprípustné,\naby ústredie, resp. pobočka vydala individuálny právny akt, ktorým rozhodne o právach\núčastníka konania spätne k inému dátumu, než je dátum jeho vydania.\n\n5\n\nPobočka a ústredie nedodržali zákonnú 60-dňovú lehotu na rozhodnutie podľa § 210\nods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\na nedošlo ani k jej predĺženiu, ale ani k prerušeniu konania, a preto rozhodnutia pobočky\na ústredia sú nezákonné už pre samotné nedodržanie tejto lehoty. Pritom všeobecné súdy\nnevyhodnotili tento argument sťažovateľov ako dôvodný, resp. ako postačujúci na zrušenie\nrozhodnutí ústredia a pobočky.\n10. Za nezákonné podľa sťažovateľov treba považovať samotné vykonanie kontroly\nna zistenie skutočnosti, či sťažovatelia 2, 3 a 4 vykonávajú na Slovensku činnosť, pretože\ntoto nepatrí do právomoci pobočky či ústredia. Takúto kontrolu môže uskutočniť\niba príslušný inšpektorát práce, ktorý však nezistil žiadne nedostatky.\n11. Napokon podľa sťažovateľov došlo aj k porušeniu princípu rovnakého\nzaobchádzania. Sťažovateľ 1 totiž zamestnáva viacero zamestnancov – poľských občanov,\nvo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok príslušná pobočka nerozhodla\no tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným\nzamestnancov sťažovateľa 1 uplatnený odlišný postup, ako vo vzťahu k sťažovateľom 2, 3\na 4.\n12. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom rozhodol tak,\nže vysloví porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1,\nčl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nnapadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým postupom\na rozsudkom najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení\ns napadnutým rozsudkom krajského súdu a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\nTaktiež sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, každému\nz nich v sume po 10 000 €, ako aj o náhradu trov konania.\n\n6\n\nII.\n13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nII.1 K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu\n15. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 20 ods. 1,\nčl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1\ndohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu, nie je daná\nprávomoc ústavného súdu.\nAko to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu\nposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.\n\n7\n\nProti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny\nopravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov\npodľa ústavy a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň\nv uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať,\nže sťažovatelia právo podať odvolanie proti rozsudkom krajského súdu aj využili.\nII.2 K napadnutému postupu a rozsudku najvyššieho súdu\n16. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie\nčl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 ústavy,\nako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti napadnutému postupu a rozsudku najvyššieho\nsúdu. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nII.2.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím\norgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto\nrozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n18. Vo všeobecnosti sťažovatelia argumentujú, že napadnutý rozsudok najvyššieho\nsúdu je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený.\n\n8\n\nOsobitnými námietkami sťažovatelia namietajú, že\n- správne orgány konajúce vo veciach sťažovateľov postupovali pri rozhodovaní\no vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia\na povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s právnymi predpismi,\n- do právomoci správnych orgánov nepatrí vykonanie kontroly pre účel zistenia\nvýkonu pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky,\n- vydaním rozhodnutí správnych orgánov vo veci sťažovateľov došlo k porušeniu\nprincípu rovnakého zaobchádzania,\n- došlo k nedodržaniu procesnej lehoty na vydanie rozhodnutí žalovanej,\n- v ich veciach konajúce všeobecné súdy na nich v rozpore s právnou úpravou\npreniesli ako na účastníkov konania dôkaznú povinnosť a neprimeraným spôsobom\nich týmto zaťažili,\n- najvyšší súd odmietol aplikovať v posudzovaných veciach príslušné ustanovenia\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia,\n- najvyšší súd neprerušil konanie, ako to urobil v iných obdobných veciach,\nz dôvodu, že súdnemu dvoru boli predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu\nzákladného nariadenia.\n19. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne\nneopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú\nsťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného\norgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom\nalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,\nporušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto\nmožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,\nIV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).\n\n9\n\n20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal tiež zo svojho\nustáleného právneho názoru, podľa ktorého obsah základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tvorí predovšetkým ústavou garantovaná možnosť každého\nna reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať\na rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.\nPokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných\nsúdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho\nposúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným\nsúdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).\nÚlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha\ninterpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje\nna kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery\nzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného\npredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).\n21. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému\nuplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované\nso zreteľom na konkrétny prípad (obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva, napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).\n\n10\n\n22. Vo všeobecnosti ústavný súd poukazuje ďalej na špecifiká, ktorými sa riadi\nsúdny prieskum uskutočňovaný podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku [(platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu), ďalej aj „OSP“],\nv zmysle ktorých je úlohou (správneho) všeobecného súdu pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia a postupu správneho orgánu posúdiť, či si pre vydanie rozhodnutia príslušný\nsprávny orgán zadovážil dostatok skutkových podkladov, zistil vo veci skutočný stav\na či konal v súčinnosti s účastníkom konania, a ďalej to, či rozhodnutie bolo vydané\nv súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť,\nči napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydané s prihliadnutím na citované\nosobitosti správneho súdnictva a či sú zároveň ústavne udržateľné s prihliadnutím\nna už citovanú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu\nsa základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.\n23. Sťažovatelia v prvom rade namietajú postup správnych orgánov konajúcich\nv ich veciach pri rozhodovaní o uplatniteľnosti slovenskej legislatívy a argumentujú,\nže vzhľadom na čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uplatniteľné právne predpisy určí\ninštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.\nKeďže sťažovatelia mali bydlisko v Poľsku, na určenie uplatniteľnej legislatívy bola podľa\nich názoru príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ktorou je ZUS, ktorá určila,\nže uplatniteľnou legislatívou je slovenská legislatíva. Na tomto základe sťažovatelia tvrdia,\nže správne orgány Slovenskej republiky konali v rozpore s právnymi predpismi,\nak v ich veciach rozhodli, že im v Slovenskej republike nevzniklo poistenie.\nVo vzťahu k tejto námietke ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho\nprieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku sú individuálne správne akty vydané správnymi orgánmi, ktorými sa zakladajú,\nmenia alebo rušia subjektívne práva fyzických alebo právnických osôb. V posudzovaných\nveciach sťažovateľov správne orgány rozhodli o tom, že sťažovateľom nevzniklo\nverejnoprávne poistenie v Slovenskej republike, pričom však boli aj naďalej súčasťou\nverejnoprávneho poistenia v Poľskej republike. Z uvedeného dôvodu je sporné, či vôbec\ndošlo ku kráteniu subjektívnych práv sťažovateľov, ktoré je nevyhnutným materiálnym\n\n11\n\npredpokladom úspechu v konaní o správnej žalobe, keďže im boli zachované v zásade\nvšetky ich práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požívajú v Poľskej republike,\na to aj v rozsahu, ktorý pokrýva pracovné činnosti vykonávané na území Slovenskej\nrepubliky (pozri čl. 13 ods. 5 základného nariadenia).\nPodľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia je určenie uplatniteľných právnych\npredpisov predbežné, pričom podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v prípade\nexistencie neistoty pri určení uplatniteľných právnych predpisov určia sa právne predpisy\nuplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na čl. 13 základného\nnariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia.\nZ rozhodnutí ústredia z januára 2014 vyplýva, že v súvislosti s posúdením\nuplatniteľnej\n\nlegislatívy\n\nna\n\núčely\n\nsprávneho\n\nvykonania\n\nzákladného\n\nnariadenia\n\na vykonávacieho nariadenia bola inštitúcia sociálneho ZUS ako inštitúcia v členskom štáte,\nv ktorom majú sťažovatelia miesto bydliska, oprávnená požadovať preukázanie\nrelevantných skutočností, pričom pobočka Sociálnej poisťovne bola povinná rozhodujúce\nskutočnosti preukázať.\nV posudzovaných veciach považoval najvyšší súd z obsahu administratívnych spisov\nza preukázané, že pobočka v súlade s čl. 76 ods. 4 základného nariadenia informovala\nna základe požiadavky ZUS poľskú inštitúciu listom z 25. júla 2013, že v prípade\nzamestnávateľov, medzi ktorými bol uvedený aj zamestnávateľ sťažovateľov, ide o firmy,\nktorých zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, pričom\nZUS oznámené skutočnosti akceptovala.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o tom,\nže pobočka postupovala vo veciach sťažovateľov v úzkej súčinnosti so ZUS, a teda\naj v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, je ústavne akceptovateľný\na nevykazuje znaky procesného excesu. Ústavný súd preto nemá dôvod do napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu svojím rozhodnutím zasahovať, pretože podľa jeho názoru\nmedzi ich obsahom a obsahom základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na obsahom práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,\n\n12\n\nna základe ktorej by v súvislosti s prvou námietkou po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.\nNajvyšší súd v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysvetlil,\nprečo nepovažoval za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti sťažovateľov\nako zamestnancov došlo, pričom zároveň označil dôkazy, ktoré považoval za relevantné,\na zvýraznil, aké závery pri aplikácii konkrétnych právnych predpisov z nich vyvodil.\nÚlohou ústavného súdu nie je vo veci sťažovateľov opätovne vyhodnocovať dôkazy,\nprípadne prehodnocovať skutkový stav, ako to požadujú sťažovatelia vo svojich\nsťažnostiach.\n24. Ani námietku neúmerného zaťaženia sťažovateľov dôkaznou povinnosťou\nzo strany všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. Najvyšší súd vo veciach\nsťažovateľov v tejto súvislosti zdôraznil, že samotné vykonávacie nariadenie v čl. 16 ods. 1\na 6 ustanovuje osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť\nposkytnúť príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná právna\núprava ustanovuje takejto osobe dôkaznú povinnosť svoju činnosť aj preukázať. Keďže\nv zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia bolo základnou otázkou to, či sťažovatelia\nna území Slovenskej republiky požívajú status zamestnanca, bolo ich povinnosťou\npredložiť, resp. navrhnúť dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali,\nže na území Slovenska skutočne vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách\nuzavretých so svojím zamestnávateľom. Pokiaľ preto najvyšší súd napadnutými\nrozhodnutiami „odobril“ postup správnych orgánov (pobočky a ústredia) v súvislosti\ns dôkaznou povinnosťou sťažovateľov, konal tak v súlade s procesno-právnymi predpismi\nuplatňovanými vo veciach sťažovateľov. Vzhľadom na uvedené je aj táto námietka\nsťažovateľov nedôvodná.\n25. Ďalšia námietka sťažovateľov je založená na ich tvrdení, že najvyšší súd ako súd\nodvolací odmietol aplikovať v ich veciach základné nariadenie a vykonávacie nariadenie.\nNajvyšší súd sa zaoberal aj touto otázkou a v odôvodnení napadnutého rozsudku k tomu\nuviedol, že pre aplikáciu príslušných ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho\n\n13\n\nnariadenia musí byť splnený základný predpoklad, a síce reálny výkon činnosti zamestnanca\nna území Slovenskej republiky, pričom „... formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu článku 13\nods. 3 základného nariadenie, pretože uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník\nnenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ\nza zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne konkrétne činnosti,\nteda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj z článku 13 ods. 3\nzákladného nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny.“.\nKeďže reálny (skutočný) súbeh dvoch činností (zamestnanie a samostatná zárobková\nčinnosť) v odlišných členských štátoch nebol vo veciach sťažovateľov preukázaný, nemohli\nbyť zároveň splnené ani zákonné predpoklady na aplikáciu základného nariadenia (čl. 13\nods. 3) a v tejto súvislosti ani vykonávacieho nariadenia. Z citovanej časti napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd neodmietol príslušné ustanovenia\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia aplikovať bezdôvodne, ale pri ich\nvýklade dospel k záveru, že v prípade sťažovateľov nebola naplnená hypotéza príslušných\nustanovení (právnych noriem), a teda neboli splnené podmienky na ich aplikáciu. Ústavný\nsúd tak dospel k záveru, že ani táto argumentácia sťažovateľov nie je spôsobilá indikovať,\nže došlo k porušeniu práv sťažovateľov garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n26.\n\nK námietke\n\nnedodržania\n\nzákonnej\n\n60-dňovej\n\nlehoty\n\nna\n\nrozhodnutie\n\nv administratívnom konaní sa vyjadril krajský súd v napadnutom rozsudku tak,\nže dal za pravdu sťažovateľovi 1 ako žalobcovi, avšak poukázal na to, že toto procesné\npochybenie nemá vplyv na zákonnosť žalobami napadnutých rozhodnutí žalovanej, pretože\nv zmysle § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd\nprihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí\niba z tohto dôvodu by sťažovateľ 1 nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej.\nTo, že najvyšší súd sa k tejto námietke opätovne nevyjadril (no napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako vecne a právne správny potvrdil), a to, že nedodržanie tejto lehoty nemá\n\n14\n\nvplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí ústredia a nič nemení na skutkových\nzisteniach, neznamená ešte porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a ústavy,\nako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n27. Ak sťažovatelia vytýkali najvyššiemu súdu, že sa nevysporiadal s namietaným\nporušením princípu rovnakého zaobchádzania postupom príslušných správnych orgánov\n(keď v obdobných veciach, v ktorých je sťažovateľ 1 zamestnávateľom iných zamestnancov\npoľskej štátnej príslušnosti, došlo k odlišnému postupu zo strany správnych orgánov),\nako aj s tým, že vydaním rozhodnutí žalovanej došlo k neprípustnej retroaktivite\n(keď rozhodla o právach účastníka administratívneho konania spätne k inému dátumu,\nako bol dátum vydania jej rozhodnutia), tak tento poukázal na to, že krajský súd\nsa vysporiadal „so zásadnou otázkou žalobcu v preskúmavacom konaní nastolenou, za\nktorú považoval, či žalovaný postupoval a rozhodol zákonným spôsobom o zániku\nsociálneho poistenia zamestnancov žalobcu. Povinnosť súdu prvého stupňa bolo dať\nvyčerpávajúcu odpoveď na zásadné otázky žalobcom nastolené v žalobe. Odôvodnenie\nrozhodnutia súdu prvého stupňa nevykazuje znaky neprekúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť\nalebo pre nedostatok dôvodov, keďže prvostupňový súd určitým a zrozumiteľným spôsobom\nv odôvodnení rozsudku zdôvodnil prečo napadnuté rozhodnutia sociálnej poisťovni v oboch\nstupňoch posúdil ako súladné so zákonom.“.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu\nvyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nv sebe zahŕňajú okrem iných záruk aj záruku na odôvodnenie rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd je povinný reagovať\nna tie argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované\nza rozhodujúce. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia však nemá odpovedať na každú\nnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci\nvýznam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie\n\n15\n\ndôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní\n(II. ÚS 78/05).\nNa základe dosiaľ uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd sa vecou\nsťažovateľov riadne zaoberal, že príslušné právne normy interpretoval a aplikoval ústavne\nkonformným spôsobom, rozviedol, akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil, a svoje\nrozhodnutie tiež zrozumiteľne a preskúmateľným spôsobom odôvodnil.\n28. Napokon v súvislosti s námietkou, podľa ktorej najvyšší súd mal vyčkať\nna rozhodnutie súdneho dvora o predbežnej otázke položenej v iných konaniach\nv obdobných veciach, sa táto javí už na prvý pohľad ako neprípustná.\nPodľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ\nnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu\njeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ\noprávnený podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,\naj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku\nnesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nNapriek tomu, že sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu\nodvolanie, uvedenú požiadavku v nich, ale ani v podaných žalobách neuplatnili.\nZ materiálneho hľadiska preto treba konštatovať, že nevyužili možnosť túto námietku\nv konaní pred všeobecnými súdmi uplatniť, čo by zakladalo neprípustnosť tejto časti\nsťažnosti, ak by bolo potrebné sa ňou osobitne zaoberať. Podstatné je aj to, že sťažovatelia\nani len netvrdili (tým menej preukazovali), že túto námietku neuplatnili pred všeobecnými\nsúdmi z dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nÚstavný súd tak z týchto dôvodov dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým\npostupom a rozsudkom nemohol porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu\n\n16\n\npodľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru.\n29. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné uviesť, že nie je\npri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby oprávnený brať na zreteľ postup súdov,\nresp. správnych orgánov v podobných veciach iných fyzických osôb, keďže sa obmedzuje\nlen na preskúmanie ústavnej akceptovateľnosti právnych účinkov rozhodnutia na právnu\nsituáciu fyzickej osoby oprávnenej na podanie sťažnosti, teda tej, o ktorej základné práva\nv konaní pred ústavným súdom ide. Zároveň ústavný súd nie je ani oprávnený zjednocovať\npostup alebo rozhodovaciu činnosť správnych alebo súdnych orgánov v obdobných veciach,\nkeďže túto úlohu zákonodarca zveril najvyššiemu súdu, ale vždy posudzuje jednotlivé\nprávne veci s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu.\n30. Vzhľadom na to záver o tom, že napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho\nsúdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy, ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd\nsťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nII.2.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1\na čl. 40, ako aj čl. 52 ods. 2 ústavy napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu\n31. V súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke\nprávo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý\nv rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nV súlade s čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné\nzabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.\nV súlade s čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného\npoistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke\npomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.\n\n17\n\nV súlade s čl. 52 ods. 2 ústavy cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné\nľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.\n32. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia porušenie základných práv\npodľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40 a čl. 52 ods. 2 ústavy namietajú v priamej príčinnej\nsúvislosti s namietaným porušením ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl.\n6 ods. 1 dohovoru.\nVzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom\na rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv\nsťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 40 ústavy.\nNavyše, pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1\nústavy a čl. 52 ods. 2 ústavy, je potrebné uviesť, že čl. 39 ods. 1 práve v spojitosti s čl. 52\nods. 2 ústavy sa vzťahuje iba na občanov Slovenskej republiky ako jedno zo sociálnych\npráv, ktoré im ústava garantuje. Keďže ide o právo ústavou výslovne priznané iba občanom,\nnemohlo dôjsť k jeho porušeniu vo vzťahu k sťažovateľom, ktorí sú poľskými štátnymi\nobčanmi.\nTaktiež v súvislosti s touto časťou sťažnosti zdôrazňuje, že čl. 52 ods. 2 ústavy má\ncharakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky\norgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy\nimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o\nsťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto\nkonania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a\nzákladných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto\nkonaní uvažovať o porušení označeného článku ústavy len v spojení s porušením\nkonkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd\nnedospel k záveru o porušení žiadneho so sťažovateľmi označených základných práv\ngarantovaných ústavou, resp. práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť\n\n18\n\nani k záveru o porušení čl. 52 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nPokiaľ ide o právo na zdravie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 ústavy,\nústavný konštatuje, že v danom prípade sťažovateľom napadnutým postupom a rozsudkom\nnajvyššieho súdu nebola žiadnym spôsobom odopretá zdravotná starostlivosť, predmetom\nrozhodnutí všeobecných súdov nebolo posúdenie ich zdravotného stavu, preto v ich prípade\nabsentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva\npodľa čl. 40 a napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.\n33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne\nneopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n34. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu,\naby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov v nej uplatnenými.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. októbra 2017\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "európske právo", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "legislatíva, legislatívna činnosť, normotvorba"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 26/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 26/08 z 23. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-23", "citacie_n": 494, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30c1b457-b190-42e9-af01-34f2d01b0fe2"}, {"guid": "ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 119/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 119/07 z 20. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-20", "citacie_n": 259, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5aeea194-a26d-42ef-938c-36997069d958"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 71/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb2657f8-33ae-4282-9e9c-e0547657e646"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:28847603-cec4-43ed-995d-610a124baadf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 1/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/95 z 10. 1. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-01-10", "citacie_n": 4173, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.1.1995.1"}], "citovane_v": []}