{"guid": "ussr:28a3776e-3d75-4bf3-b5c2-7bf5550c5e8b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:4.US.348.2010.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 348/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 348/2010 z 4. 11. 2016", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. novembra 2016, sp. zn. IV. ÚS 348/2010, ECLI:SK:USSR:2017:4.US.348.2010.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ladislav Orosz", "sudca_id": 1086, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ladislav-orosz-1086", "datum_vydania": "2016-11-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47", "nazov": "čl. 47 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "nazov": "čl. 48 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51", "nazov": "čl. 51 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-51", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 51", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 51", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-51", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/28a3776e-3d75-4bf3-b5c2-7bf5550c5e8b", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:4.US.348.2010.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:4.US.348.2010.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2017:4.US.348.2010.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 348/2010-49\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016\nv senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu\nLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť\n, zastúpených advokátom\nJUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Stará\nĽubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 132/2001 a jeho rozsudkom zo 16. augusta\n2006, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 22/2007\na jeho rozsudkom z 24. apríla 2008, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 33/2008 a jeho uznesením z 30. novembra\n2009, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\nodmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 8. marca 2010\ndoručená sťažnosť\n(ďalej len „sťažovateľ“), a\n(spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených\nadvokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, ktorou namietajú porušenie\nsvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom\nOkresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.\n3 Cb 132/2001 a jeho rozsudkom zo 16. augusta 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok\nokresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní\nvedenom pod sp. zn. 4 Cob 22/2007 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2008 (ďalej aj\n„napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 33/2008 a jeho\nuznesením z 30. novembra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľov doručenú mu 8. marca 2010 (ďalej aj\n„predchádzajúca sťažnosť“) uznesením sp. zn. IV. ÚS 348/2010 z 23. septembra 2010\nodmietol. Z odôvodnenia označeného uznesenia vyplýva, že ústavný súd sťažnosť\nsťažovateľov v časti týkajúcej sa namietaného porušenia práv\n- rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 Cb 132/2001 zo 16. augusta 2006 odmietol pre\nnedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie,\n- rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 22/2007 z 24. apríla 2008 odmietol ako\npodanú oneskorene, a\n- uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 33/2008 z 30. novembra 2009 odmietol\nako zjavnú neopodstatnenú.\n\n2\n\nSťažovatelia nespokojní s výsledkom konania pred ústavným súdom vedeného pod\nsp. zn. IV. ÚS 348/2010 podali sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len\n„ESĽP“). O tejto sťažnosti sťažovateľov rozhodol ESĽP rozsudkom\nproti Slovenskej republike zo 7. 10. 2014, v ktorom konštatoval porušenie ich práva na\nprístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia rozsudku ESĽP vo veci\nsťažovateľov, najmä však z jeho bodov 30 a 31 vyplýva, že ESĽP ústavnému súdu vytkol\nto, že v dôsledku procesného odmietnutia sťažnosti v konaní pred ústavným súdom v časti\ntýkajúcej sa konania, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný\nsúd vylúčil zo svojho prieskumu argumenty sťažovateľov a na tomto základe dospel\nk záveru, že nebolo dodržané právo sťažovateľov na prístup k súdu, a preto vyslovil, že\ndošlo k porušeniu ich práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPodľa § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) právoplatné\nrozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť\nnávrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej\norganizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská\nrepublika viazaná (ďalej len „orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej\nrepublike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté\nrozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.\nPodľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia\norgánu\n\nmedzinárodnej\n\norganizácie\n\nvyplýva\n\npovinnosť\n\nopätovného\n\npreskúmania\n\nnapadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí\na napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie\nrozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru\nvysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie\núčelu obnovy konania.\n\n3\n\nVychádzajúc z odôvodnenia rozsudku ESĽP, ústavný súd dospel k záveru, že\nv prerokúvanej veci sú splnené podmienky na obnovu konania, preto obnovu konania\nv napadnutom konaní nálezom sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. októbra 2015 povolil. Súčasne\nna účely opätovného preskúmania pôvodných sťažnostných námietok sťažovateľov, ktoré\nneboli v napadnutom konaní preskúmané ústavným súdom z vecného hľadiska (v časti\ntýkajúcej sa konania vedúceho k napadnutému rozsudku krajskému súdu), ďalším výrokom\nzrušil napadnuté uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 348/2010 z 23. septembra 2010\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nPo povolení obnovy konania bola vec v súlade s čl. II bodom 7 rozvrhu práce\nÚstavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2016 – 28. 2. 2017 pridelená\nII. senátu ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.\nNa základe uvedených právnych východísk, v intenciách nálezu sp. zn.\nIII. ÚS 347/2015 z 27. októbra 2015 ústavný súd v rozsahu námietok sťažovateľov\nuvedených v ich sťažnosti opätovne preskúmal v právnej veci sťažovateľov vydané\nnapadnuté rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postup,\nktorý prechádzal ich vydaniu.\nII.\nV rámci svojej sťažnostnej argumentácie sťažovatelia okrem iného uvádzajú:\n«... na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej podľa § 476 a násl.\nzákona č. 513/91 Zb. medzi Federálnym fondom národného majetku ČSFR (ďalej len\nFFNM) ako predávajúcim a fyzickou osobou zapísanou do obchodného registra (podľa\nHospodárskeho zákona č. 109/64 Zb.) dňa 10. 10. 1991 pod obchodným menom:\n, dnes podnikateľ „fyzická osoba“\npremenovaný v zmysle Obchodného zákonníka č. 513/91 Zb. na:\n, (IČO: nezmenené)\nso sídlom - bydliskom:\n\n, ktorý nadobudol vlastníctvo k časti\n\npodniku\n\n.\n\n4\n\nÚčinky prevodu vlastníctva k nadobudnutému majetku, (vrátane nehnuteľného)\nnastali účinnosti tejto zmluvy, t. j. dňom 1. 5. 1992 určením v čl. XII., a to s prihliadnutím\nna novelizované ustanovenie § 19 ods. 3 zákona č. 92/1992 Zb., ktoré pre prechod\nnehnuteľného majetku na nadobúdateľa už registráciu podľa osobitných predpisov, t. j.\nregistráciu zmluvy štátnym notárstvom podľa vtedy platného Notárskeho poriadku\n(č. 72/1983 Zb.), nevyžadovalo.\nPrávoplatnosť prevodu všetkého majetku bola potvrdená v zmysle ust. § 483 zákona\nč. 513/91 Zb., s poukazom na ust. § 19 zák. č. 92/1991 Zb. v znení zákona č. 92/1992 Zb.\nmedzi federálnym fondom národného majetku /odovzdávajúci/ a nadobúdateľom\n, a to\npodpísaním „zápisu“ o odovzdaní a prevzatí veci dňa 29. 5. 1992...\nV dobe uzatvorenia zmluvy o predaji časti podniku dňa 30. 4. 1992 trvalo medzi\nsťažovateľmi manželstvo a z toho dôvodu podľa § 143 Obč. zákona (ďalej len OZ) všetko čo\njeden z manželov nadobudol za doby trvania manželstva patrilo do BSM manželov (§ 143\nOZ)...\nSpoločnosť s ručením obmedzeným\n\n, bola založená spoločenskou\n\nzmluvou zo dňa 23. 7. 1992, so základným imaním spoločnosti 200 000.- Sk čo boli a sú iba\npeňažné vklady zakladajúcich spoločníkov...\nDodatkom spoločenskej zmluvy č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 v čl. IV bod 5 a 6 bolo\nodsúhlasené, že spoločník\n, vnesie časť sprivatizovaného majetku v súlade s §§ 59 a 109\nods. 3 OBZ, ako nepeňažný vklad do spoločnosti.\nK vneseniu majetku nepeňažným vkladom v zmysle dodatku spoločenskej zmluvy č. 1\nz 23. 11. 1992 do dnešného dňa nedošlo a nemohlo dôjsť, lebo podľa § 59 ods. 3 OBZ (dnes\n§ 59 ods. 4 OBZ) nebola uzatvorená „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa § 476 a násl.\nOBZ medzi sťažovateľmi a\n\nv zmysle čl. IV bod 5 dodatku č. 1.\n\n(príloha č. 13).\nPokiaľ by došlo k platnému a účinnému vneseniu majetku ako nepeňažný vklad do\nspoločnosti, tento „nepeňažný vklad“ musel byť zapísaný do Obchodného registra\nspoločnosti (ďalej len OR) podľa vtedy platného ust. § 27 ods. 2 (dnes § 27 ods. 3 OBZ)\na § 28 ods. 2 písm. c) s poukazom na ust. §§ 58, 59 a 488 OBZ.\n\n5\n\nDôkazom, že „Dodatok spoločenskej zmluvy“ č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 nebol daný na\nzápis do OR, je „Návrh na zápis do obchodného registra“ podaný dňa 24. 11. 1992,\npredmetom ktorého nie je návrh na zvýšenie základného imania a ani návrh na zápis\n„Zmeny spoločenskej zmluvy“ dodatok č. 1. zo dňa 23. 11. 1992...\nDôkazom ešte aj dnes je výpis z Obchodného registra\n\n, v ktorom\n\nv odseku „ďalšie právne skutočnosti“ nie je vyznačené, že došlo k „zmene spoločenskej\nzmluvy“ na základe dodatku č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 a ani to, že došlo k zmene\nspoločenskej zmluvy podľa dodatku č. 3 zo dňa 14. 12. 1992 (právoplatného) dňa 22. 1.\n1993, pričom v základnom imaní je stále 200 000,-Sk, čo sú peňažné vklady spoločníkov.\nTeda v OR nie je zapísané, že v spoločnosti došlo k zmenám na základe dodatkov\nspoločenskej zmluvy č. 1 a č. 3, čo je základným predpokladom, že podľa § 27 ods. 3 OBZ\nnebolo a nie je možné nikomu sa domáhať proti spoločnosti toho, čo nie je zapísané v\nOR...»\nPodľa tvrdenia sťažovateľov „to má ten dôsledok, že ani Správca konkurznej\npodstaty\n\n(ďalej len SKP) sa nemohol domáhať toho, čo nebolo zapísané\n\nv OR.\nSKP sa však tohto práva v zmysle dodatkov spoločenskej zmluvy č. 1 a č. 3 dovolávať\nani nemohol, lebo nie je, nebol a nikdy nebude spoločníkom spoločnosti, toto právo\nprislúchalo a prislúcha iba spoločníkom podľa § 113 s poukazom na § 125 OBZ...“.\nSťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzajú:\n„K vneseniu (navýšeniu) nepeňažného vkladu do základného imania muselo\npredchádzať rozhodnutie valného zhromaždenia podľa § 125 ods. 1 písmo e) OBZ, ktoré sa\nnikdy neuskutočnilo...\nDodatok spoločenskej zmluvy č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 a jeho čl. IV bod 5 v zmysle\nust. § 44 ods. 2 Obč. zák. v znení doplnkov je neplatným dodatkom, nakoľko Uznesením\nvalného zhromaždenia spoločníkov zo dňa 14. 12. 1992 bol prijatý Dodatok spoločenskej\nzmluvy č. 3, predmetom ktorého bola zmena čl. IV bod 5 dodatku č. 1 a ktorý nadobudol\núčinnosť - právoplatnosť až dňa 22. 1. 1993, kedy bol podpísaný a podpisy boli úradne\noverené...\n\n6\n\nNa prevod vlastníctva v zmysle „právoplatného“ dodatku č. 3 sa už nevyžadovala\nregistrácia ŠN, ale postup podľa zákona č. 265/92 Zb. (§ 2 až 6 zákona), dnes podľa zákona\nč. 162/95 Z. z. (§ 28 až 33 zákona).\nZmluva o predaji časti podniku podľa § 476 a násl. OBZ v zmysle čl. IV bod 5\ndodatku spoločenskej zmluvy č. 1 a 3., medzi sťažovateľom v 1. rade\na sťažovateľkou v 2. rade a\nnebola uzatvorená, nebol vypracovaný a podaný návrh do OR na zvýšenie základného\nimania o nepeňažný vklad a nebol podaný ani návrh na vklad vlastníckeho práva v\nprospech\n\ntak, ako to ukladá zákon (s poukazom na Stanovisko NS SR\n\nsp. zn. Cpj 33/01).\nPoukazujeme na to, že v spoločenskej zmluve dodatok č. 1 a č. 3, (príloha č. 13 a 16)\npredmetné nehnuteľnosti nie sú označené a nie sú označené ani v návrhu na registráciu\nspoločenskej zmluvy zo dňa 23. 12. 1992, na základe ktorého ŠN dodatok spoločenskej\nzmluvy č. 1 zo dňa 23. 11. 199 registroval záznamom pod č. RI 587/92 dňa 28. 12. 1992\n(v rozpore s ust. § 61 a násl. zák. o ŠN č. 72/1983 Zb.)...\nAj keď sťažovatelia na tieto dôkazy poukazovali (nie len v tomto konaní) a žiadali\naby ich súdy preskúmali a vyhodnotili, ani jeden z konajúcich súdov tak neurobil\na nevykonal ani žiadne iné dokazovanie, ktorým by bolo vyvrátené tvrdenie žalobcov, že po\nvyhlásení konkurzu dňa 1. 2. 1996 vlastníctvo, ktorého nebol vlastníkom nemohlo prejsť na\nSKP. Vlastníctvo bolo prevedené v rozpore so zákonom na\n\n(v tomto\n\nprípade bolo prevedené na základe Rozsudku NS SR sp. zn. 2 Obo 170/96, ktorým otázka\nvlastníctva nebola a nemohla byť riešená, čoho dôkazom je jeho výrok § 159 ods. 2 O. s. p.,\nako aj rozhodnutie dovolacieho senátu NS SR sp. zn. Obdo V 13/99 zo dňa 30. 4. 1999)...“\nV sťažnosti sa ďalej uvádza, že «dňa 2. 10. 1997 na Okresnom súde v Starej Ľubovni\npodali žalobný návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali na súde určenia vlastníckeho\npráva podľa § 80 písm. c) O. s. p. k nehnuteľnostiam opísaných v petite žaloby a to parcela:\n,\nktoré nehnuteľnosti boli vo vlastníctve sťažovateľa v I. rade (LV č.\nLV č.\n\nzo dňa 7. 4. 1984,\n\nzo dňa 13. 7. 1995) a podľa § 143 OZ nehnuteľnosti patrili do bezpodielového\n\nvlastníctva (ďalej len BSM) aj sťažovateľky v 2. rade jeho manželky...\n\n7\n\nVlastníctvo na žalobcu - sťažovateľa v 1. rade (príloha: č. 20) bolo zapísané na\nzáklade uzatvorenej „Zmluvy o predaji časti podniku“ (príloha: č. 8) ktorej neoddeliteľnou\nsúčasťou bol „Schvaľovací protokol FMF ČSFR“ zo dňa 31. 12. 1991 a zápis o odovzdaní\na prevzatí majetku zo dňa 29. 5. 1992 (príloha: č. 10). Prílohou zápisu o odovzdaní\na prevzatí majetku bol zoznam „\n“...\nPríslušnosť Okresného súdu v Starej Ľubovni bola a je daná podľa ust. §§ 9 ods. 1\na 88 ods. 1 písm. h) O. s. p., a konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn.\n7 Cb 228/97 dnes pod sp. zn. 3 Cb 132/2001...».\nOkresný súd rozsudkom sp. zn. 3 Cb 132/2001 zo 16. augusta 2006 žalobu\nsťažovateľov zamietol.\nSťažovatelia tvrdia, že „všetky dôvody nesprávneho a nezákonného rozhodnutia súdu\nprvého stupňa sme opísali v odvolaní a do spisu sme založili dôkazy svedčiace tomu, že\nodporca v 1. rade SKP nikdy nemohol a nikdy nenadobudol zákonným spôsobom vlastníctvo\nk predmetným nehnuteľnostiam, čo súd prvého stupňa neskúmal a nechcel skúmať“.\nKrajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 22/2007 z 24. apríla 2008\nrozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.\nSťažovatelia namietajú, že „ak by odvolací súd spravodlivo preskúmal konkurznú\npodstatu úpadcu a listiny ktoré založili navrhovatelia a to (prílohy: č. 13, 15, 17, 18, 19, 20,\n22 a 23) bol by zistil, že predmetné nehnuteľnosti neboli v deň vyhlásenia konkurzu\nvo vlastníctve úpadcu v zmysle § 6 ods. 2 ZKV, a preto nemohli byť zapísané do podstaty čo\nsme už vysvetlili na str. 8, 9 a 10...“.\nSťažovatelia vyjadrujú nesúhlas aj s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.\n5 Obdo 33/2008 z 30. novembra 2008, ktorým bolo odmietnuté ich dovolanie ako\nneprípustné.\n\n8\n\nPodľa názoru sťažovateľov „je možné vyššie uvedené konania porušovateľov\ncharakterizovať ako konania nespravodlivé“.\nNa základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný\nsúd nálezom takto rozhodol:\n«Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Prešove ako porušovateľ\nv 2. rade a Okresný súd v Starej Ľubovni ako porušovateľ v 3. rade, porušili základné právo\nsťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51, 48, 47 a 46\na „Dohovorom“.\nŽiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR\nč. k. 5 Obdo 33/2008 zo dňa 11. 11. 2009 (správne má byť „30. 11. 2009“, pozn.), zruší\nRozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Cob 22/2007-861 zo dňa 24. 4. 2008 a zruší aj\nRozsudok Okresného súdu v Starej Ľubovni č. k. 3 Cb 132/2001-750 zo dňa 16. 8. 2006\na vec vráti na ďalšie konanie.\nÚS SR sťažovateľom v 1. a v 2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie pre\nkaždého vo výške 7000,- Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty majetku a za\nútrapy spôsobené porušovaním základných ľudských práv v konaní a rozhodovaní\nporušovateľov, ktoré zavinili nespravodlivými rozhodnutiami porušovatelia v 1., 2.\na v 3. rade.\nPorušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané\nprimerané finančné zadosťučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 7000,- Eur, na účet\nadvokáta\n\n..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“.\n\nPorušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť\nsťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur na\núčet advokáta\n\n..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\n\n„Nálezu“ ÚS SR.»\nIII.\nV zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\n\n9\n\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nÚstavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení\nkvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci môže ústavný súd rozhodovať len\no porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na\nrozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 20\nods. 1 a 3) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (čl. 1), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade\ns doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie\n(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).\nZ obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že predmetom konania\nvedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 Cb 132/2001 bolo rozhodovanie o žalobe\nsťažovateľov, ktorou sa domáhajú určenia, že nimi označené nehnuteľnosti patria do\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd rozsudkom zo 16. augusta 2006\nžalobu sťažovateľov ako nedôvodnú zamietol.\n\n10\n\nPredmetom odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.\n4 Cob 22/2007 bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu\nsp. zn. 3 Cb 132/2001 zo 16. augusta 2006. Krajský súd rozsudkom z 24. apríla 2008\nrozsudok okresného súdu potvrdil.\nDovolanie sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 33/2008\nz 30. novembra 2009 ako neprípustné odmietol.\nPodstatou sťažnosti je argumentácia sťažovateľov, podľa ktorej napadnutými\nrozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho súdu\nako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, došlo k porušeniu ich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nIII.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 132/2001\na jeho rozsudkom zo 16. augusta 2006\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv\na slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných\nsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný\nsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.\nZ princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu\nzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi\nzásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.\nPreto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná\nprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd\n\n11\n\nmôžu domôcť využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,\nmusí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.\nIV. ÚS 115/07).\nSťažovatelia boli oprávnení podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu\nodvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako\nodvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom\nprípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri\npredbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.\nNad rámec záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie tejto časti sťažnosti\nústavný súd poznamenáva, že o nej v súlade so svojou ustálenou judikatúrou rozhodol\nobdobne, ako rozhodol o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľov uznesením sp. zn.\nIV. ÚS 348/2010 z 23. septembra 2010, pričom na odstránenie vád, ktoré mu boli vytknuté\nESĽP v rozsudku\n\nproti Slovenskej republike (bod 30), sa sústredil\n\npri predbežnom prerokovaní na tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.\nIII.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 22/2007\na jeho rozsudkom z 24. apríla 2008\nSťažovatelia sa podľa znenia petitu sťažnosti domáhajú, aby ústavný súd vyslovil, že\npostupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 22/2007 a jeho\nrozsudkom z 24. apríla 2008 došlo k porušeniu ich v sťažnosti označených práv. Vo vzťahu\nk tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že potvrdzujúci\nrozsudok krajského súdu napadli sťažovatelia dovolaním, o ktorom rozhodoval najvyšší súd\n(uznesenie dovolacieho súdu bolo sťažovateľom doručené 11. januára 2010).\n\n12\n\nÚstavný súd v súlade so svojou judikatúrou uplatňovanou v čase vydania zrušeného\nuznesenia sp. zn. IV. ÚS 348/2010 z 23. septembra 2010 predchádzajúcu sťažnosť v tejto\nčasti odmietol ako oneskorene podanú. Sťažovatelia síce podali proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu dovolanie, táto skutočnosť ale podľa v tom čase uplatňovanej\njudikatúry nemala vplyv na počítanie plynutia (dvojmesačnej) zákonnej lehoty ustanovenej\nv § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti v časti smerujúcej proti\nnapadnutému rozsudku krajského súdu, t. j. táto lehota začala podľa vtedajšej judikatúry\nústavného súdu plynúť dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, bez ohľadu na\nskutočnosť, či sťažovatelia podali proti nemu dovolanie.\nÚstavný súd s odvolaním sa na princíp subsidiarity vyjadrený tak v čl. 127 ods. 1\nústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ako aj v § 53 ods. 1\nzákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť prípustná iba vtedy, ak sťažovateľ\nvyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo\nslobôd účinne poskytuje, podľa svojej predchádzajúcej judikatúry vyžadoval, aby\n(sťažovateľ) účastník konania podal dovolanie, ak bolo namietané porušenie jeho práva\ntakej povahy, že relevantné ustanovenia v tom čase platného a účinného Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preň pripúšťali dovolanie.\nV nadväznosti na uvedené pravidlo posúdenie prijateľnosti sťažnosti na ďalšie\nkonanie záviselo od charakteru (právnej podstaty) rozhodnutia, ktoré vydal najvyšší súd\nv dovolacom konaní. Ak najvyšší súd odmietol dovolanie ako neprípustné, ústavný súd\nodmietal akceptovať skutočnosť, že sťažovateľ podal dovolanie pri posudzovaní dodržania\ndvojmesačnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu\npráv sťažovateľa rozhodnutím súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu (pozri k tomu\nrozhodnutia ESĽP vo veciach Stavebná spoločnosť TATRY Poprad, s. r. o. proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť č. 7261/06, bod 44, z 3. 5. 2011, alebo Zborovský proti Slovenskej\nrepublike, sťažnosť č. 14325/08, body 24  26, z 23. 10. 2012).\nAž neskôr ústavný súd zmenil svoju rozhodovaciu prax, a to predovšetkým\nv nadväznosti na niektoré rozhodnutia ESĽP proti Českej republike, ktoré boli vydané\n13\n\nv analogických veciach, t. j. v súvislosti s inštitútom dovolania ako mimoriadneho\nopravného prostriedku (pozri Zvolský a Zvolská proti Českej republike, č. 46129/99, Bulena\nproti Českej republike, č. 57567/00, 20. 4. 2004, Soffer proti Českej republike, č. 31419/04,\n8. 11. 2007).\nPod vplyvom judikatúry ESĽP sa v období po vydaní zrušeného uznesenia sp. zn.\nIV. ÚS 348/2010 z 23. septembra 2010 ústavný súd odklonil od svojej predchádzajúcej\njudikatúry a v súčasnosti už vo svojej stabilizovanej rozhodovacej praxi (napr. m. m.\nI. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010) vychádza\nz právneho názoru, podľa ktorého lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o dovolaní je v zásade považovaná v zásade za\nzachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou\nprípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby\nsťažovateľ v prípade podania dovolania podával zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1\nústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je\nprípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré\npredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť ako podanú oneskorene.\nZohľadňujúc uvedený posun vo svojej judikatúre, ako aj závery vyplývajúce\nz rozsudku ESĽP vo veci\n\nproti Slovenskej republike, ústavný súd\n\npreskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov v rozsahu ich\nsťažnostných námietok aj napadnutý postup krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 4 Cob 22/2007 a jeho rozsudok z 24. apríla 2008, sústreďujúc sa\npritom na posúdenie, či táto časť sťažnosti nie je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tejto\nsúvislosti poukazuje na už citovaný § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva,\nže úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie\nje zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne\nneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným\nrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva\nalebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci\n\n14\n\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.\nrozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,\nIV. ÚS 27/2010).\nV súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti (ako aj sťažnosti smerujúcej proti\nnapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pozn.) ústavný súd považuje za žiaduce\npoukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou\nsystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri\nrozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,\nktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa\nobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách\n(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať\na rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo\npríslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom\nsubsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,\nak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto\nprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo\núpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne\noprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri\nvýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred\nvšeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené\nzávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri\n\n15\n\nvýklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať\nvtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto\nprávneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu\na právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj\nkonkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať\nv medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).\nÚstavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nneznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecnými súdmi a nemožno ich účelovo\nchápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,\nIV. ÚS 277/05).\nÚstavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť\nkonania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo\nk porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich\nkonania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné\na udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia\na povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na\nzáklade výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú\nuvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie\nzákladného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani\nnárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).\n\n16\n\nVychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia\nopodstatnenosti tejto časti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.\n4 Cob 22/2007 z 24. apríla 2008.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukazuje na obsah\nodvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 Cb 132/2001 zo 16. augusta\n2006, ktorým zamietol žalobu sťažovateľov, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza,\nže súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že „žalobcovia v žalobe podanej na\nokresný súd žiadali určiť, že nehnuteľný majetok, pozemky zapísané na\nv katastrálnom území\nsúpisné číslo\n\na to parcela č.\n\n, parcela č.\n\na chata číslo\n\nzastavaná plocha - chata\n\nzastavaná plocha - chata č.\n\na parcela č.\n\nzapísaná v súpise konkurznej podstaty Krajského súdu v Bratislave\n\nč. k. 38 K 111/95 zo dňa 1. 2. 1996 sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov... Návrh\nodôvodnili tým, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bol vyhlásený konkurz na\nmajetok\n\n. Správcom konkurznej podstaty bol ustanovený\n, ktorý zahrnul do konkurznej podstaty majetok, ktorý nepatrí\n\ndlžníkovi... Správca konkurznej podstaty majetok dobrovoľne nevylúčil z konkurznej\npodstaty a tieto nehnuteľnosti odpredal. Nehnuteľnosti nadobudol žalobca v 1. rade ako\nfyzická osoba - podnikateľ. Bol zapísaný v obchodnom registri Brno - Venkov, pod\nobchodným názvom\n\n. Majetok nadobudol na základe\n\nzmluvy uzavretej s Federálnym fondom národného majetku ČSFR dňa 30. 4. 1992 podľa\nzákona č. 92/1991 Zb. Nakoľko žalobcovia nemali vysporiadané BSM, tieto nehnuteľnosti\nsa stali predmetom BSM manželov - žalobcov... Žalobcovia majú naliehavý právny záujem\nna určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 80 písm. c) O. s. p...\nZ vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca v 1. rade dňa\n30. 4. 1992 uzatvoril ako kupujúci s Federálnym fondom národného majetku ČSFR ako\npredávajúcim, zmluvu o predaji časti podniku. Na základe neho bolo prevedené vlastnícke\nprávo ku všetkých veciam, všetkým právam a majetkovým hodnotám privatizovanej jednotky\n, začlenené do štátneho podniku\n. Kupujúci prijal všetky záväzky predávajúceho súvisiace s predávaným\npodnikom a zaviazal sa zaplatiť kúpnu cenu. Rozhodnutím zo dňa 30. 9. 1992 bol zrušený\n\n17\n\nštátny podnik\n\nbez likvidácie na základe\n\nprivatizačného projektu zo dňa 30. 12. 1991. Všetky práva, záväzky a majetok zrušeného\npodniku prešli na\nSpoločnosť\n\npodľa uzavretej platnej zmluvy.\nvznikla na základe spoločenskej zmluvy, pričom zakladajúcimi\n\nboli\n\na navrhovateľka v 2. rade. Táto spoločnosť\n\nuzatvorila zmenu spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti zo dňa 23. 11. 1992. Ňou\ndošlo k doplneniu pôvodnej zmluvy a upresnení obchodného mena a miesta podnikania. Na\nzáklade tohto navrhovateľ v 1. rade vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti časť\npodniku\n\nv rozsahu, ako ho nadobudol na\n\nzáklade privatizačnej zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30. 4. 1992 s výnimkou\nrekreačného strediska\n\n. Zmena Spoločenskej zmluvy bola\n\npodpísaná všetkými spoločníkmi, ktorí tvorili spoločnosť, teda aj žalobcom v 1. a 2. rade.\nPravosť ich podpisov nik nespochybňoval a bola osvedčená úradne.\nNa základe uznesenia Mestského súdu v Bratislave, bol na majetok dlžníka\nvyhlásený konkurz pod sp. zn. 38 K 111/1995-59 s účinnosťou od 1. 2. 1996.\nZa správcu konkurznej podstaty bol ustanovený\n\n. Hneď po vyhlásení\n\nkonkurzu sa žalobca v 1. rade domáhal voči správcovi konkurznej podstaty vylúčenia veci\nkonkurznej podstaty žalobou pod sp. zn. 81 Cb 80/97. Návrh bol zamietnutý. Majetok, ktorý\nnavrhovateľ nadobudol na základe privatizačnej zmluvy, bol platne a účinne vnesený ako\nnepeňažný vklad do spoločnosti\n\na to podľa § 59 ods. 3\n\na § 109 ods. 3 a § 476 Obchodného zákonníka. Zmena spoločenskej zmluvy sa stala vkladu\nschopnou listinou, čo je potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 5. 1997.\nNajvyšší súd konštatuje, že majetok nadobudnutý navrhovateľom v 1. rade na základe\nprivatizanej zmluvy bol platne vnesený do majetku úpadcu, preto sa už nie je možné\ns úspechom domáhať určenia opaku, teda že majetok má byť vylúčený z konkurznej podstaty\núpadcu, že predmetný majetok do firmy vnesený nebol. Keď sa žalobca domáhal nápravy\npodaním dovolania, Najvyšší súd SR dovolanie odmietol z dôvodov jeho neprípustnosti...\nZo spisu 4 C 784/1996 Okresného súdu Hodonín zistil, že manželstvo účastníkov bolo\nuzavreté 31. 12. 1991. BSM účastníkov bolo zrušené a rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť 1. 7. 1996. V čase podania žaloby 2. 10. 1997 bolo BSM žalobcov zrušené\nrozhodnutím Okresného súdu Hodonín a tak žalobcovia nemohli byť úspešní v žalobe podľa\n\n18\n\nprvého petitu. Na základe tohto žalobca požiadal o zmenu žaloby, kde súd zmenu žaloby\npripustil.\nPredmetom žaloby v konaní 81 Cb 80/97 bolo vylúčenie veci z konkurznej podstaty.\nTo však nebráni žalobcom podať určovaciu žalobu. Otázkou vlastníctva sa zaoberal\nMestsky súd Bratislava a rozhodnutím 22 Cb 21/96 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu\nSR č. k. 2 Obo 170/96 bolo určené, že navrhovateľ v1. rade zmenou spoločenskej zmluvy\no založení spoločnosti\n\nvniesol majetok v rozsahu\n\npodľa článku 4. bodu 5 zmenenej spoločenskej zmluvy do tejto spoločnosti. Navrhovateľka\nv 2. rade podpísala túto zmenu na druhom mieste, hneď za manželom - navrhovateľom\nv 1. rade. Teda vedela o zmene spoločenskej zmluvy, s touto zmenou súhlasila, o čom svedčí\núradne overený podpis.\nSúd nárok žalobcov hodnotil podľa § 59 ods. 1 a 4 Obchodného zákonníka, kde\nvkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt,\nktoré spoločník vkladá do spoločnosti a podieľa sa nimi na výsledku podnikania\nspoločnosti. Ak sa vkladá podnik alebo jeho časť, použijú sa vo vzťahu k prechodu práv\na povinností primerane ustanovenia o zmluve o predaji podniku.\nPodľa § 141 ods. 1 Obchodného zákonníka...\nPodľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 382/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení noviel...\nPodľa § 27 ods. 1 konkurzného zákona...\nŽalobcovia sa v konaní domáhali určenia vlastníckeho práva tvrdiac, že chaty, ktoré\nsú predmetom sporu mal nadobudnúť žalobca v 1. rade v rámci privatizácie a v čase, keď\nboli účastníci - žalobcovia manželmi. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka nadobudnuté\nnehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Otázka vlastníctva bola\nriešená v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach v rámci Slovenskej republiky. Okresný\nsúd odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu Bratislava vo veci 81 Cb 80/97, ktorým bola\nriešená otázka vylúčenia veci z konkurznej podstaty úpadcu. Žalobca v tomto konaní bol\nzaťažený bremenom dôkazu na preukázanie, že bol vlastníkom sporných nehnuteľností,\nktorých vylúčenie sa z konkurznej podstaty domáhal. Vlastníctvo prešlo na základe zmeny\nspoločenskej zmluvy na spoločnosť\n\n- na úpadcu, čo bolo preukázané\n\ndôkazmi.\n\n19\n\nSúd poukazuje na nesprávne označenie žalobcu v 1. rade, ktorý je označený ako\nfyzická osoba nepodnikateľ a nie je označený ako živnostník, ktorý by sa mohol úspešne\ndomáhať určenia takéhoto práva. Keďže poučenie o okruhu účastníkov je poučením\no hmotnom práve, o ktorom sa účastníkom neposkytuje poučenie, a naviac bol žalobca\nzastúpený advokátom. Z tohto dôvodu súd žalobu zamietol.\nPokiaľ ide o druhý petit zmeny žaloby... a to uloženie katastrálnemu úradu\npovinnému vyznačiť na LV zmenu vlastníctva, ani to nemá oporu v zákone. Zmeny\nvlastníctva v katastri sa vyznačujú na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia\nsúdu, ktorý má deklarátorný charakter. Je bezpredmetné ukladať povinnosť správe katastra,\nak túto povinnosť má kataster zo zákona.“.\nV ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd formuluje svoje\nvlastné právne závery k námietkam sťažovateľov vyjadreným v odvolaní, keď najmä\nuvádza:\n„Na pojednávaní dňa 10. 5. 2006 zástupca žalobcov žiadal pripustiť zmeny petitu\nžaloby na určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva žalobcov\nv 1. a 2. rade v pomere 1/2 u každého, s povinnosťou pre Katastrálny úrad v\nkatastra\n\nspráva\n\nvyznačiť zmenu vlastníckeho práva v časti B pre žalobcov\n\nv 1. a 2. rade v podiele 1/2. Podkladom bolo rozhodnutie Okresného súdu Hodonín vo veci\n4 C 784/96 zo dňa 24. 6. 1996 o zrušení BSM žalobcov. Keďže do 3 rokov od právoplatnosti\ntohto rozhodnutia nedošlo k vyporiadaniu medzi žalobcami, zo zákona vzniká podielové\nspoluvlastníctvo žalobcov k nehnuteľnostiam. Keď žalobca v 1. rade uzavrel zmluvu\ns Fondom národného majetku ČSFR 30. 4. 1992 a žalobcovia boli manželia, dňom\n1. 5. 1992 sa nadobudnuté nehnuteľnosti stali predmetom bezpodielového spoluvlastníctva\noboch žalobcov, ktoré trvalo až do vydania rozhodnutia Okresného súdu v Hodoníne. Keď\nsprávca konkurznej podstaty úpadcu\n\nsporné nehnuteľnosti\n\nzapísal do podstaty úpadcu, poňal do podstaty aj majetok žalobcov. Krajský súd v tejto veci\npoukazuje na ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb., že ak\nsú pochybnosti, či veci patria do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou\no nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodov, ktoré\nspochybňujú zaradenie veci do súpisu. Podľa ods. 2 súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa veci\n\n20\n\nnemajú do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde,\nktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je\ndo súpisu zahrnutá oprávnene. Toto citované ustanovenie konkurzného zákona dáva\nmožnosť vlastníkom podávať žaloby na vylúčenie veci, ktoré boli zahrnuté správcom\nkonkurznej podstaty do podstaty. Keď takéto žaloby nie sú podané predpokladá sa, že tieto\nveci boli zahrnuté do súpisu oprávneného. Analogicky ak účastník nebol úspešný v žalobe\no vylúčenie veci z podstaty, potom tieto veci sú oprávnene zahrnuté do podstaty a správca\nkonkurznej podstaty môže s týmto majetkom nakladať ako s majetkom úpadcu. Zákon tak\npripúšťa, že v konkurznej podstate môže byť aj majetok tretích osôb. Ak sú zmeškané lehoty\npodľa konkurzného zákona, bude sa považovať, že tieto veci vo vlastníctvach tretích osôb\nboli zahrnuté do konkurznej podstaty oprávnene.\nPred Mestským súdom Bratislava vo veci 22 Cb 21/1996 bolo vedené konanie\nžalobcu\n\nproti žalovanému v 1. rade\n\na\n\no určenie vlastníckeho práva.\n\nRozsudkom zo dňa 22. 4. 1996 č. k. 22Cb 21/96 bolo určené, že nehnuteľnosti\nv katastrálnom území\n\nna LV č.\n\nsú\n\nvlastníctvom\n\nPo podanom odvolaní žalobca navrhol zmeniť petit\n\nrozsudku a určiť, že odporca zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 o založení\n, priniesol majetok v rozsahu ako ho nadobudol zmluvou zo dňa\n30. 4. 1992 v znení jej dodatkov do vlastníctva žalobcu. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 14. 5. 1997 č. k. 2 Obo 170/96 bolo odvolanie odporcu v 2. rade proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava odmietnuté a súčasne určené, že žalovaný v 1. rade zmenou\nspoločenskej zmluvy zo dňa 23. 11. 1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným\nvzniesol majetok podľa rozsahu v článku IV. bodu 5 zmeny spoločenskej\nzmluvy. Súd v tejto veci konštatoval, že žalovaný v 1. rade zmenou spoločenskej zmluvy\no založení spoločnosti s ručením obmedzeným\npodniku\n\nvzniesol majetok, teda časť\nv rozsahu, ktorý nadobudol na\n\nzáklade zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 30. 4. 1992 a jej príloh, s výnimkou tam\nuvádzaných nehnuteľností. Najvyšší súd neriešil vlastníctvo či žalobca je vlastníkom\nkonkrétnych vecí, ktoré žalovaný v 1. rade ako nepeňažný vklad vložil do spoločnosti\nžalobcu, pretože na majetok žalobcu bol vyhlásený konkurz. Táto citácia rozsudkov\n\n21\n\n2 Obo 170/96 znamená, že došlo k nepeňažnému vkladu do spoločnosti\nčasti podniku\n\na to\n\ns výnimkou nehnuteľností Rekreačného strediska\n. Po vyhlásení konkurzu tieto veci sa stali majetkovou\n\npodstatou úpadcu\n\nŽalobcovia sa po vyhlásení konkurzu mohli domáhať len\n\nurčenia, že vec nepatrí do podstaty. Ak takáto žaloba zo strany žalobcov nebola podaná,\nresp. neboli úspešní, mohol potom správca konkurznej podstaty, predávať veci zahrnuté do\npodstaty úpadcu. V danom prípade mohol správca konkurznej podstaty\npredávať aj veci, ktoré nepatrili úpadcovi, ak neboli podané žaloby na vylúčenie veci\nz podstaty, resp. žalobcovia neboli úspešní v takýchto žalobách. Vychádza sa potom z toho,\nže správca konkurznej podstaty\n\nmohol predávať veci zahrnuté do podstaty,\n\nak nebolo preukázané, že tieto veci neboli poňaté do podstaty neoprávnene. Ak žalobcovia\nneboli úspešní vo vzťahu k správcovi konkurznej podstaty vo veci vylúčenia veci z predmetu\nsporu z podstaty, nemôžu sa žalobcovia domáhať nápravy neúspechu v konkurznom konaní\npodávaním civilných žalôb na určenie vlastníckeho práva. Ak správca konkurznej podstaty\nzahrnul veci z predmetu sporu do podstaty, a nebolo preukázané zo strany\nžalobcov, že tieto veci neboli poňaté do podstaty oprávnene, mohol správca konkurznej\npodstaty ďalej predávať nehnuteľnosti chaty vo\n\nďalším žalovaným\n\nv 2. až 4. rade. Správca konkurznej podstaty ako predávajúci vychádzal z ustanovenia § 19\nods. 2 konkurzného zákona, že veci boli do súpisu zahrnuté oprávnene, ako oprávnený\nvlastník mohol predávať tieto nehnuteľnosti kupujúcim žalovaným v 2. až 4. rade. Títo ako\ndobromyseľní kupujúci nadobudli nehnuteľnosti z predmetu sporu od oprávneného\nvlastníka - žalovaného v 1. rade zastúpeného správcom konkurznej podstaty. Správca\nkonkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu bol oprávnený s nakladaním majetku patriaceho\ndo podstaty úpadcu. Aj z tohto dôvodu nemôže byť žaloba žalobcov úspešná proti\nžalovaným v 2. až 3. rade, ak títo na základe zákona o konkurze a vyrovnaní nadobudli od\nsprávcu konkurznej podstaty kúpnou zmluvou nehnuteľnosti z predmetu sporu. Nie je možné\nproti žalovaným v 2. až 4. rade domáhať sa určenia vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam a domáhať sa ochrany podľa všeobecných ustanovení Občianskeho\nzákonníka, ak žalobcovia nevyužili svoje práva v konkurznom konaní a v konkurznom\nkonaní nepreukázali, že sporné nehnuteľnosti nezapísal správca konkurznej podstaty do\npodstaty oprávnene...“\n\n22\n\nNa tomto základe potom krajský súd vyslovuje v napadnutom rozsudku tento právny\nzáver ku kľúčovej časti odvolacej argumentácie sťažovateľov:\n„Na základe vyššie uvedených vecí, keď žalobcovia nepreukázali vlastnícke právo\nv konkurznom konaní, nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva civilnou\nžalobou. Podľa zákona o konkurze a vyrovnaní správca konkurznej podstaty zahrnul veci\nz predmetu sporu do konkurznej podstaty. V konaní bolo preukázané, že tieto nehnuteľnosti\nzapísal oprávnene, preto správca konkurznej podstaty mohol nakladať z predmetmi\nspísanými v konkurznej podstate a tieto neskôr predávať ako oprávnený vlastník. Ak\nsprávcovi konkurznej podstaty svedčí vlastníctvo podľa zákona o konkurze a vyrovnaní,\nnemôžu sa žalobcovia domáhať ochrany vlastníckeho práva už podľa predpisov podľa\nObčianskeho zákonníka. Krajský súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako\nvecne správne pokiaľ žalobu žalobcu zamietol.“\nRovnako ako nedôvodnú krajský súd vyhodnocuje v napadnutom rozsudku aj ďalšiu\nodvolaciu námietku sťažovateľov založenú na tvrdení, že „vo veci bolo rozhodnuté\nsudkyňou obchodného senátu“. V tejto súvislosti krajský súd v napadnutom rozsudku\nzvádza, že «podľa rozpisu Okresného súdu Stará Ľubovňa pre rok 2001 rozhodovala\nveci okresného súdu ako obchodné tak civilné, takže vo veci rozhodoval\nzákonný sudca. Keďže pôvodná žaloba smerovala na určenie vlastníckeho práva BSM\nžalobcov, ktoré veci boli zapísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu – žalovaného\nv 1. rade a vec sa tak dotýkala konkurznej podstaty, mohla byť vec zaradená do senátu\n„Cb“. Pri samotnom rozhodovaní vo veci je rozhodujúce správne právne posúdenie, ktoré\nokresným súdom bolo vykonané správne.».\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia považujú za porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa krajský súd ako odvolací\nsúd a pred ním okresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali s vykonanými dôkazmi\na ich hodnotením, ktoré vyústili do skutkových a právnych záverov vyslovených v ich\nmeritórnych rozhodnutiach (v napadnutom rozsudku okresného súdu a v napadnutom\nrozsudku krajského súdu).\n\n23\n\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu (s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu\nprvého stupňa) ale podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa\ns podstatnými námietkami sťažovateľov, ktoré uviedli v podanom odvolaní (a ktoré tvoria aj\npodstatnú časť ich argumentácie v sťažnosti predloženej ústavnému súdu, pozn.), zaoberal\na ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.\nV okolnostiach posudzovanej veci sa sťažovatelia domnievajú, že nestratili svoj\nvlastnícky vzťah (okrem iného) k nehnuteľnostiam zapísaným na LV\nv kat. území\n\n, a preto si uplatnili svoje vlastnícke nároky\n\nurčovacou žalobou podľa predpisov občianskeho práva voči žalovaným (správcovi\nkonkurznej podstaty úpadcu\n\n, a nadobúdateľom nehnuteľností\n\nv rámci speňaženia majetku konkurznej podstaty úpadcu).\nÚstavný súd v tejto súvislosti považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že\nsťažovatelia môžu mať naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam, ktoré sú v katastri nehnuteľností evidované na LV ako vlastníctvo iného\nsubjektu alebo ku ktorým si uplatňuje vlastnícky nárok iný subjekt.\nAk prvostupňový súd poukázal v napadnutom rozsudku\n-\n\nna rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/1996 (právoplatný od 9. júla 1997),\nktorým tento súd určil, že\nzmenou spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 o založení\nspoločnosti s ručením obmedzeným\n\nvniesol majetok v rozsahu\n\npodľa čl. IV bodu 5 zmeny spoločenskej zmluvy ako nepeňažný vklad do tejto\nspoločnosti, ako aj na\n-\n\nrozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/2003 z 24. septembra 2003 (právoplatný\nod 5. januára 2004), ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 81 Cb 80/1997, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o vylúčenie veci\n(aj nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania) z konkurznej podstaty úpadcu\n,\n\n24\n\ntak aj odvolací súd v predmetnej veci bol toho názoru, že bolo nepochybne preukázané, že\nsťažovateľ majetok (vrátane nehnuteľností v kat. území\n\n), ktorý získal\n\nzmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla 1992 od Federálneho fondu Národného majetku\nČSFR, platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti\nNa právnom úkone tejto zmeny, resp. zmien spoločenskej zmeny firmy\n, sa vedome podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy, pričom Štátne notárstvo\nBratislava I túto zmenu spoločenskej zmluvy zaregistrovalo 28. decembra 1992 pod\nč. RI 587/92.\nUvedeným dňom (28. decembra 1992) zmena spoločenskej zmluvy nadobudla\nprávoplatnosť a stala sa právne účinnou. Stala sa vkladu schopnou listinou, keďže\nregistráciou zmeny spoločenskej zmluvy štátnym notárstvom bola splnená zákonná\npožiadavka v zmysle § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom\nv roku\n\n1992.\n\nTeda\n\nvlastníctvo\n\nk celému\n\nvnesenému\n\nmajetku\n\ntak\n\nhnuteľnému\n\ni nehnuteľnému prešlo na úpadcu v zmysle označeného zákonného ustanovenia dňom\nregistrácie zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti\n\nOdvolací súd sa\n\npreto stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom poukazuje na\nrozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 170/96 a sp. zn. 6 Obo 62/03, v ktorých bolo\njednoznačne konštatované, že sťažovateľ platne vniesol okrem iného aj majetok, ktorý je\npredmetom tohto konania, ako nepeňažný vklad do majetku\nZ uvedeného dôvodu sporné nehnuteľnosti nemohli patriť do vlastníctva sťažovateľa ani do\npodielového, prípadne bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov.\nKrajský súd a tiež okresný súd, na ktorého závery ako na vecne správne odvolací súd\nodkázal, prezentovali vo svojich rozhodnutiach podstatu právneho problému relevantného\nvo veci sťažovateľov, ktorý je spojený so špecifickým právnym režimom upravujúcim\npredaj (speňažovanie) nehnuteľností v konkurznom konaní.\nVo všeobecnosti platí pre prevod nehnuteľností stará rímska zásada platná pre\nnadobúdanie vlastníckeho práva, podľa ktorej nikto nemôže previesť na druhého viac práv\nako má sám (nemo plus iuris ad alium transferr potest quam ispe habet). Tretia osoba môže\n\n25\n\nnadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti zásadne vtedy, keď prevodcom je vlastník\nalebo osoba, ktorá má právo previesť vlastníctvo nehnuteľnosti na tretiu osobu (správca\nkonkurznej podstaty, súdny exekútor, záložný veriteľ pri výkone záložného práva, veriteľ\npri výkone zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, správca majetku štátu a pod.).\nÚstavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Občiansky zákonník vychádza zo zásady, že\nzmluvou možno nadobudnúť vlastnícke právo zásadne len od vlastníka. Zo zásady nemo\nplus iuris existujú výnimky, kedy možno nadobúdať vlastnícke právo k prevádzanej\nnehnuteľnosti aj napriek tomu, že prevodca nebol jej vlastníkom, resp. nemal právo\nnehnuteľnosť previesť. Okrem iného ide aj o prípad nadobudnutia nehnuteľnosti od\nnevlastníka v rámci konkurzného konania.\nNadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka bolo možné v konkurze v zmysle § 19\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o konkurze a vyrovnaní“) a s účinnosťou od 1. januára 2006 podľa § 93 ods. 3\nzákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“). V praxi nemožno vylúčiť prípad,\nkeď správca zapíše do súpisu konkurznej podstaty aj nehnuteľnosť patriacu tretej osobe\n(STEINER, V. – MAZÁK, J. Konkurz a vyrovnanie, 2. vydanie, Bratislava: IURA\nEDITION 1997, s. 69). Ak správca predal v rámci speňažovania konkurznej podstaty\nnehnuteľnosť patriacu tretej osobe, kupujúci pri odplatnom prevode nehnuteľnosti zapísanej\ndo súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol jej vlastníkom. To platí\nvtedy, ak ide o odplatný prevod nehnuteľnosti a zároveň kupujúci nevedel ani nemohol\nvedieť, že úpadca nie je vlastníkom veci.\nAk kupujúci nadobudne v konkurze nehnuteľnosť, ktorej úpadca nebol vlastníkom,\na sú splnené už uvedené predpoklady, pôvodný vlastník sa proti tomu neubráni ani na\nzáklade žaloby o určenie vlastníckeho práva a ani na základe žaloby o vypratanie\nnehnuteľnosti (SJ 180/2004 In: KRČMÁŘ, Z. Přehled judikatury ve věcech konkursu\na vyrovnání. Praha: ASPI 2005, s. 84; v označenom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že ten, na\nkoho správca v rámci speňažovania podstaty previedol majetok zapísaný do súpisu ako\nvlastníctvo úpadcu, sa stáva vlastníkom tohto majetku bez ohľadu na to, či neskôr vyšlo\n\n26\n\nnajavo, že majetok v dobe speňaženia vlastnícky patril niekomu inému. Ak tomu, kto tvrdí,\nže jeho vlastnícke právo k majetku speňaženému správcom ako súčasť majetku\npodliehajúceho konkurzu vylučovalo príslušnosť tohto majetku ku konkurznej podstate,\nneuplynula doteraz lehota na podanie vylučovacej žaloby, môže sa žalobou podanou proti\nsprávcovi domáhať vylúčenia náhradného peňažného plnenia získaného správcom za\nspeňažený majetok. So žalobou o určenie vlastníckeho práva podanou voči tomu, kto\nmajetok nadobudol v rámci jeho speňaženia, však táto osoba nemôže uspieť.). Súd je\npovinný takúto žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietnuť. Teda navrátenie\nvlastníckeho práva do pôvodného stavu nie je v danom prípade možné.\nZabrániť speňaženiu nehnuteľnosti správcovi úpadcu môže skutočný vlastník\nv prebiehajúcom konkurznom konaní prostredníctvom vylučovacej žaloby (podľa § 19\nods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, resp. § 78 ZKR). Ten, koho majetok bol zapísaný do\nsúpisu s poznámkou v prospech iného alebo nikoho alebo bez poznámky, si môže u správcu\nuplatniť, že sa vec (nehnuteľnosť) nemala do súpisu zahrnúť, najneskôr však do rozvrhnutia\nvýťažku zo speňaženia dotknutého majetku. Súd uloží osobe uvedenej v návrhu správcu,\naby v lehote určenej súdom nie kratšej ako 30 dní podala excindačnú žalobu proti správcovi.\nV prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že zahrnutie veci do súpisu je\nnesporné (ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava:\nC. H. Beck, 2015, s. 683).\nPrávo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu možno uplatniť len spôsobom\nustanoveným zákonom (zákonom o konkurze a vyrovnaní, ZKR), teda nie určovacou\nžalobou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Navrátenie do pôvodného stavu\n(restitutio in integrum) v takomto prípade nie je možné.\nPodľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom rozsudku uplatnil náležitý\na logický výklad právnej úpravy domáhania sa ochrany vlastníckeho práva v konkurznom\nkonaní, na základe ktorého po posúdení skutkových okolností posudzovanej veci\nsťažovateľov (vyhlásený konkurz na majetok úpadcu\n\n) dospel\n\nk záveru, že ak sťažovatelia nepreukázali vlastnícke právo v predmetnom konkurznom\n\n27\n\nkonaní (v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 81 Cb 80/1997,\nprávoplatne skončeným 5. januára 2004), nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho\npráva civilnou žalobou. Krajským súdom uplatnenej interpretácii oprávnenia správcu\nkonkurznej podstaty nakladať s majetkom zapísaným v konkurznej podstate vo veci\nsťažovateľov pritom primerane korešpondujú aj jeho skutkové a právne závery o právnej\nrelevantnosti speňaženia (prevodu vlastníctva) sporných nehnuteľností správcom ako\noprávneným vlastníkom v prospech žalovaných v 2. a 3. rade (a následne zo žalovaného\nv 2. rade na žalovaných vo 4. rade).\nÚstavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne\na bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací\nposkytol právam sťažovateľov dostatočnú ochranu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu\nnie je arbitrárne, keďže nie je v nesúlade s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej\nzmysel, pričom obsahuje primerané a zrozumiteľné zdôvodnenie právnych záverov\nodvolacieho súdu. Ústavný súd preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu\nz ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a za týchto okolností nemá žiaden\ndôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.\nNa tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti\ndospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných\npráv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia\ndomáhajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí\nsťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd\npreto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nIII.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47\nods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 33/2008\na jeho uznesením z 30. novembra 2009\n\n28\n\nPri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na\nposúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne\nudržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatnili.\nSťažovatelia\n\nnamietajú\n\nneústavnosť\n\nuznesenia\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nsp.\n\nzn.\n\n5 Obdo 33/2008 z 30. novembra 2009 vydaného vo veci ich dovolania (proti rozsudku\nkrajského súdu sp. zn. 4 Cob 22/2007 z 24. apríla 2008), keďže dovolací súd nevyvodil\nprípustnosť dovolania z nimi uplatnených dovolacích dôvodov a ani na základe úradnej\npovinnosti prihliadať na vady konania taxatívne vymedzené v § 237 ods. 1 OSP. Z týchto\nskutočností sťažovatelia vyvodzujú záver, že najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil\nich právo na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru.\nPrávo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú\nsa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu\na vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci.\nPrávo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri\nkonaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť\nsa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek\npráva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa\nprincíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo\nz 2. 3. 1987, séria A č. 115, s. 23, bod 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci\n(rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. 4. 1991, séria A č. 211, s. 27,\nbod 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk\nc. Holandsko z 30. 11. 1987, séria A č. 127-B, s. 35, bod 53) a právo byť prítomný na\nkonaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie\nvyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými\nnávrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A č. 254-B, s. 49, bod 30).\nNajvyšší súd dovolanie sťažovateľov ako neprípustné odmietol. V odôvodnení\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:\n\n29\n\n«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dôvody\nprípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú taxatívne uvedené v ustanovení\n§ 238 ods. 1, 2 a ods. 3 O. s. p. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti\nrozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci\nsamej. O tento prípad v prejednávanej veci nejde, lebo napadnutý rozsudok je rozsudkom\npotvrdzujúcim. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku,\nv ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného\nv tejto veci; ani o tento prípad v predmetnej veci nejde, keďže dovolací súd doposiaľ v tejto\nveci nerozhodoval, a preto nevyslovil (ani nemohol vysloviť) právny názor. Podľa § 238\nods. 3 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol\npotvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho\npotvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej\nstránke zásadného významu; napokon ani o tento prípad nejde, lebo odvolací súd\nprípustnosť dovolania nevyslovil.\nDovolanie je všeobecne prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nz dôvodov taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. Dovolatelia\nv dovolaní o. i. uviedli, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred\nsúdom, čím mal byť naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p.\nPod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. S. p.) treba rozumieť taký\nzávadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných\npráv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho\npráv a právom chránených záujmov. Žalobcovia vidia odňatie možnosti konať pred súdom\nv tom, že odvolací súd vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti, hoci súhlasili\ns prejednaním veci, ale nie aj s jej rozhodnutím a navyše bez toho, aby vykonal\ndokazovanie, ktoré žiadali žalobcovia v odvolaní. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobcovia\nospravedlnili svoju neprítomnosť na odvolacom pojednávaní listom z 21. 04. 2008, v ktorom\nje uvedené, že pojednávania sa nezúčastnia a „ak súd sa rozhodne dňa 24. 04. 2008\npojednávať, žiadame konať v našej neprítomnosti a žiadame odvolací súd, aby odvolaním\nnapadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil tomuto súdu na nové konanie\n\n30\n\na rozhodnutie.“ Z tejto citácie je zrejmé, že žalobcovia súhlasili nielen s prejednaním, ale aj\ns rozhodnutím veci na tomto odvolacom pojednávaní, na čo nemá vplyv skutočnosť, že\nodvolací súd rozhodol inak, než navrhovali (teda nezrušil, ale potvrdil napadnutý\nrozsudok). Postupom odvolacieho súdu teda žalobcovia neboli ukrátení na žiadnych svojich\nprocesných právach, takže im ani nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Za takúto\nvadu nemožno považovať ani skutočnosť, že súd prvého stupňa nevykonal všetky žalobcami\nnavrhované dôkazy, pretože patrí do výlučnej kompetencie súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy\nvykoná a ktoré nie, pričom účastníkom patrí právo dôkazy označiť.\nŽalobcovia ďalej namietali, že v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237\npísm. a) O. s. p., čo odôvodňovali tým, že vo veci konal a rozhodol obchodnoprávny, a nie\nobčianskoprávny senát, resp. sudca. Dovolací dôvod podľa § 237 písm. a) O. s. p. je však\ndaný vtedy, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, čo nie je daný prípad\na čo napokon netvrdili ani žalobcovia.\nŽalobcovia v dovolaní uviedli aj porušenie ustanovenia § 237 písm. d) O. s. p. Podľa\ntohto ustanovenia prípustnosť dovolania zakladá aj skutočnosť, že v tej istej veci sa už prv\nprávoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Okrem toho, že\nžalobcovia vo svojom dovolaní tento dôvod ničím nekonkretizovali, naplnenie takéhoto\ndôvodu by vždy mohlo byť použité iba v neprospech žalobcu.\nVzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobcami tvrdené dôvody\nprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a) a f) O. s. p. neboli v prejednávanej veci\nnaplnené. Dovolací súd nezistil ani žiadnu inú vadu podľa § 237 O. s. p.\nDovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho\nsúdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, na ktorý sa tiež dovolatelia odvolávali,\nnezakladá prípustnosť dovolania, možno ním odôvodniť dovolanie, ktoré je prípustné\nz niektorého z vyššie uvedených dôvodov.\nVzhľadom na to, že v prejednávanej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť\nz ustanovení § 238, ani § 237 O. s. p., dovolací súd dovolanie žalobcov proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol,\nlebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je\nprípustný.»\n\n31\n\nÚstavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali\nústavno-procesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46\naž čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však\nlimitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len\nv medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v posudzovanom prípade sú to\npríslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).\nNa posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,\nže sťažovatelia zastávajú iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže\nviesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani\noprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O\nsvojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto\nprípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.\nI. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany\nnajvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou\nkonštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.\nÚstavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel\nk záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru\nnie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval na všetky\nrelevantné argumenty sťažovateľov v dovolaní a podrobne posúdil podmienky prípustnosti\ndovolania aj podľa § 238 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v postupe\nnajvyššieho súdu znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie je\narbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).\nÚstavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovatelia svoju sťažnosť\nv podstate opierajú o rovnaké argumenty, aké uviedli v dovolaní proti napadnutému\nrozsudku krajského súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani\nnemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.\n\n32\n\nPokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie\nvyslovenej neprípustnosti nimi podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd poukazuje, že\notázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie\nnemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených základných práv\n(IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom\nústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.\nV súvislosti s námietkou sťažovateľov, že v rámci dovolacieho konania im nebolo\ndoručené vyjadrenie žalovaného v 1. rade k ich dovolaniu, ústavný súd uvádza, že najvyšší\nsúd nepostupoval spôsobom nesúladným so zákonom (čl. 51 ods. 1 ústavy). V okolnostiach\nprípadu vo veci sťažovateľov už dva súdy (prvostupňový a odvolací) právne rozhodli.\nKaždá strana v konaní sa mohla raz vyjadriť k rozhodnutiu súdu. Táto možnosť spočívala\nv tom, že sťažovatelia podali dovolanie voči rozsudku odvolacieho súdu a žalovaní\n(žalovaný v 1. rade a žalované v 3. rade) sa k tomuto dovolaniu vyjadrili.\nÚstavný súd opiera uvedené konštatovanie o už vyslovené závery, že v prípade\ndovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť podmienky na\nprístup k súdnej ochrane ustanovené prísnejšie ako pri súde prvého alebo druhého stupňa, čo\nje napokon dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku\n(III. ÚS 72/01), v ktorom sa nevykonáva dokazovanie (§ 243a ods. 2 OSP).\nOsobitosti týchto konaní pri aplikácii čl. 6 dohovoru na tieto konania (odvolacie,\ndovolacie) berie do úvahy aj ESĽP (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko\nz 26. 5. 1988, Annuaire, č. 134). V prípade kasačných súdov je takým ospravedlniteľným\ndôvodom prerokovávanie výlučne právnych otázok (napr. rozhodnutie vo veci Sutter\nc. Švajčiarsko z 22. 2. 1984, Annuaire, č. 74, rozhodnutie Bulut c. Rakúsko z 22. 2. 1996,\nRecueil 1996, II).\nNa základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľov v sťažnosti\nústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej\nsúvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn.\n\n33\n\n5 Obdo 33/2008 z 30. novembra 2009 a základnými právami sťažovateľov podľa čl. 46\nods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy a právom podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na\nďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nNad rámec záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd\npoznamenáva, že o nej rozhodol obdobne, ako rozhodol o predchádzajúcej sťažnosti\nsťažovateľov uznesením sp. zn. IV. ÚS 348/2010 z 23. septembra 2010, a konštatuje, že\nESĽP v rozsudku\n\nproti Slovenskej republike nemal proti tomuto\n\nzáveru žiadne výhrady.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy\nrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite ich sťažnosti.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. novembra 2016\n\n34", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie", "žaloba"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b3a2004a-9640-4766-b940-7b5d6483406b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1"}, {"guid": "ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 453/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 453/2010 z 20. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-20", "citacie_n": 208, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:15e16a26-3b2f-4d28-a05b-a283a1cdc3fa"}, {"guid": "ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/2010 z 5. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-05", "citacie_n": 407, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a45aaaf1-7afa-49fa-8b4a-0e449d233479"}, {"guid": "ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 27/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 27/2010 z 28. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-28", "citacie_n": 671, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:11f883b4-7cb2-49c9-9e72-9cfdb4ecc73f"}, {"guid": "ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 338, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e448743b-d82b-4945-a631-0d308aabe3b0"}, {"guid": "ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 237/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 477, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ae78bd-f8b6-4b78-8748-30fed9c932c3"}, {"guid": "ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 184/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/09 z 9. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-09", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:964cf130-90d7-4217-b39e-7ae092b17aed"}, {"guid": "ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 302/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 302/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8aab482-1974-455f-99a5-d2f5a66fed5c"}, {"guid": "ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 236/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 1809, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d1bbbf7-d99c-47a6-bb70-07901c4bb4d6"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 198/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 198/07 z 17. 7. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-07-17", "citacie_n": 5043, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e7deb011-d8e0-49d3-9990-7dad1c3edc98"}, {"guid": "ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 382/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/06 z 24. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-24", "citacie_n": 967, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39145877-0667-405d-ac7f-4fc8aeb04f1a"}, {"guid": "ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4cde5b9f-f9a9-4ed2-beaf-3ccde794261e"}, {"guid": "ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 65/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/07 z 26. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-26", "citacie_n": 357, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1ff7371-7f65-42a4-9395-3f94cca74b0b"}, {"guid": "ussr:7349ac67-8daa-4308-a795-97edcd588e08", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 143/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 143/06 z 19. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-19", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7349ac67-8daa-4308-a795-97edcd588e08"}, {"guid": "ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 98/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 98/06 z 5. 4. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-04-05", "citacie_n": 1866, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da51ba19-bf75-496d-81a9-ea6318a727bd"}, {"guid": "ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 277/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 277/05 z 29. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-29", "citacie_n": 315, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:32627ef7-d1a7-443e-93b9-b6a84d158d1f"}, {"guid": "ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 136/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 136/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 3751, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a415d4d2-0f20-4f5a-871b-83d6e580de74"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 166/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 166/04 z 19. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-19", "citacie_n": 598, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:40b7b57e-ffac-466f-81fa-99c364369685"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 124/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/04 z 28. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-28", "citacie_n": 527, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8fd107b8-26f4-4430-929c-73c67c8e1f2a"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 140/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 140/03 z 9. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-09", "citacie_n": 706, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b3417789-7a66-4ae6-b1bc-8de6ac454ba6"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 139/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 139/02 z 26. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-26", "citacie_n": 3306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2a594d9b-d92d-4541-b75c-466158568a3c"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 54/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 54/02 z 17. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-17", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:dffbff36-c5e0-4961-9065-66068231ba7e"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:b3a2004a-9640-4766-b940-7b5d6483406b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 347/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 347/2015 z 27. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-27", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.347.2015.1"}]}