{"guid": "ussr:9ae9aef5-26d9-4fb5-bdd9-af4c1f55190d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.155.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2018 z 15. 8. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 15. augusta 2018, sp. zn. I. ÚS 155/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.155.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-08-15", "forma": "Nález", "povaha": ["nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9ae9aef5-26d9-4fb5-bdd9-af4c1f55190d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.155.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.155.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.155.2018.2/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 155/2018-45\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka\na Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, zastúpeného\n\nadvokátom JUDr. Tomášom Zbojom, Kuzmányho 4, Martin, vo veci namietaného porušenia\njeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 88/2016-1324\nz 29. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5 Cdo 122/2017 z 18. decembra 2017 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Cdo 122/2017 z 18. decembra 2017 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 122/2017\nz 18. decembra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy konania v sume 390,50 € (tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr.\nTomáša Zboju, Kuzmányho 4, Martin.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nzo 16. mája 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.\nz. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namieta\nporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\nKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 88/2016-1324 z 29. novembra\n2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 122/2017 z 18. decembra\n2017 [(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) (spolu aj „napadnuté\nrozhodnutia“)]. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.\n2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že Okresný súd Martin (ďalej len „okresný\nsúd“) rozsudkom č. k. 7 C 53/10-1289 z 28. októbra 2015 vyporiadal bezpodielové\nspoluvlastníctvo manželov (ďalej len „BSM“). Na základe podaného odvolania sťažovateľa\nrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.\nSťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktoré najvyšší\nsúd ako procesne neprípustné odmietol. V podanej sťažnosti sťažovateľ namieta, že okresný\n\n2\n\nsúd sa nezaoberal príslušenstvom rodinného domu, ktorý prikázal do vlastníctva\nsťažovateľa, pričom toto príslušenstvo tvorí súčasť pozemku vo výlučnom vlastníctve\nsťažovateľa, a teda nemôže patriť do BSM. Hodnota rodinného domu bola podľa\nznaleckého posudku\n\nstanovená na sumu 148 451 €, ktorá však zahŕňa aj\n\nhodnotu príslušenstva. Okresný súd sa podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s otázkou\na vznesenou námietkou ocenenia rodinného domu, a teda že od vyhotovenia znaleckého\nposudku do vydania rozhodnutia vo veci samej prešli štyri roky, ako ani s predloženými\nvyjadreniami realitných kancelárií, kde hodnota domu bola uvádzaná v rozmedzí 80 000 €\na 90 000 €, zatiaľ čo súdom zistená hodnota bola 148 451 €. Podľa sťažovateľa závažným\nporušením jeho procesných práv bol aj „nezákonný postup súdu, ktorý po vypracovaní\nznaleckého posudku\n\nna ocenenie pozemku\n\n(hodnota 30.000,- €) dal vypracovať ďalší znalecký posudok znalcom\nč. 32/2013, pričom tento ohodnotil hodnotu pozemku na sumu 16.400,- €. Súd v danom\nsmere aj napriek naliehaniu žalovanej strany nedal spracovať kontrolný znalecký posudok\na to aj napriek takto markantne rozdielne určenej zostatkovej hodnote. Súd návrh žalovanej\nstrany zamietol aj napriek predloženým vyjadreniam realitných kancelárií, ktoré určovali\nhodnotu pozemku na 21 až 25 za 1 m2.“ Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd v rozpore\ns vykonaným dokazovaním nezahrnul do celkovej masy BSM pôžičku vo výške 39 714 €\nod matky žalovaného\n\n. V ďalšom sťažovateľ uvádza, že okresný súd pri\n\nvyporiadaní BSM vôbec nezohľadnil majetok patriaci sťažovateľovi vynaložený na majetok\npatriaci do BSM. Sťažovateľ nesúhlasí ani s postupom okresného súdu pri vyhodnocovaní\npeňažných prostriedkov vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa nachádzajúcich sa na\nviacerých bankových účtoch, keď podľa jeho názoru právny názor súdu vychádza len\nz jednostranného tvrdenia žalobkyne bez predloženia dôkazov. Súd prvej inštancie sa podľa\nsťažovateľa nezaoberal ani finančnými prostriedkami z poistnej zmluvy v\n\n,\n\nktoré neboli vôbec predmetom dokazovania. Podľa sťažovateľa okresný súd nezohľadnil\nskutočnosť, že sťažovateľ sa nachádza v stave hmotnej núdze a nemá finančné prostriedky\nna to, aby za vyporiadanie BSM vyplatil žalobkyni sumu 66 279 €, čím okresný súd vytvoril\n„stav neodkladného súdneho výkonu rozhodnutia predajom nehnuteľnosti vo vlastníctve\nžalovaného“. Napokon sťažovateľ namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku\nokresného súdu pre nedostatok dôvodov. Vo vzťahu k odvolaciemu rozsudku sťažovateľ\n\n3\n\nuvádza, že „Odvolací súd i napriek obsiahlejšiemu zdôvodneniu rozhodnutia, ktorým\npotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, rozhodoval tendenčne a v jednej línii právnych\nnázorov prevzatej z prvostupňového rozhodnutia bez reflexie na právne argumenty\nodvolania. Takýto postup má za následok nepresvedčivosť rozhodnutia.“. Sťažovateľ preto\npovažuje aj rozsudok odvolacieho súdu za nepreskúmateľný a namieta skutočnosť, že\ndovolací súd sa vôbec nezaoberal dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)\nCivilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), odvolávajúc sa na právny názor veľkého\nsenátu najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017,\npodľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP\nneprípustná. Uvedený právny názor považuje sťažovateľ za nezákonný a protiústavný,\nkeďže Civilný sporový poriadok vo svojich ustanoveniach ku kumulácii dôvodov dovolania\nnič neuvádza. Podľa sťažovateľa najvyšší súd týmto nad rámec svojich kompetencií\na oprávnení zasahuje do zákonodarnej moci, čo je protiústavné a zároveň tým dochádza\nk porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.\n3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom\nvyslovil porušenie označených práv (bod 1) napadnutými rozhodnutiami, napadnuté\nrozhodnutia a na ne nadväzujúce (bližšie neoznačené, pozn.) rozhodnutia zrušil a vec vrátil\nokresnému\n\nsúdu\n\nna\n\nďalšie\n\nkonanie,\n\npriznal\n\nsťažovateľovi\n\nprimerané\n\nfinančné\n\nzadosťučinenie vo výške 12 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho\nprávneho zástupcu. Sťažovateľ navrhol aj alternatívny petit, v ktorom sa dožadoval\nkonštatovania porušenia ním označených práv (bod 1) len vo vzťahu k napadnutému\nuzneseniu najvyššieho súdu, ktoré zároveň navrhol zrušiť, vec vrátiť najvyššiemu súdu na\nďalšie konania, priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 12 000 €\na náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu. Sťažovateľ zároveň\nnavrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí a všetkých na ne\nnadväzujúcich (bližšie neoznačených, pozn.) rozhodnutí.\n4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského\nsúdu, ako aj predsedníčka najvyššieho súdu. V liste sp. zn. Spr 188/2018 zo 6. júna 2018\npredsedníčka krajského súdu uviedla: „Keďže v predmetnej záležitosti sa jedná takmer\n\n4\n\nvýlučne o bezprostredné právne posúdenie záverov súdu, nie je dobre možné zo strany\nkrajského súdu ako inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať konkrétne právne\nstanovisko. Z pozície predsedu krajského súdu mi totiž neprináleží posudzovať vecnú\nsprávnosť jednotlivých rozhodnutí tunajšieho súdu, vrátane posúdenia náležitostí ich\nodôvodnenia.“ Súčasťou tohto vyjadrenia bolo aj stanovisko predsedu odvolacieho senátu,\nktorý v súvislosti s porušením sťažovateľom označených práv poukázal na priebeh\nodvolacieho konania a odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ako aj odôvodnenie\nuznesenia najvyššieho súdu a zároveň uviedol, že je presvedčený, že k porušeniu\noznačených práv sťažovateľa konaním a rozhodnutím krajského súdu nedošlo.\n5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd vo svojom\nstanovisku č. k. KP 3/2018-36 z 15. júna 2018, ktorý v podstatnom uviedol:\n«3. Rekodifikácia čiastočne zmenila koncepciu dovolania, ale úspešnosť dovolania je\naj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky prípustnosti,\nzároveň musí byť daný jeden z dovolacích dôvodov. Na rozdiel od odvolania podmienky\nprípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 CSP (predtým § 237 OSP) sú nielen\ndôvodmi (podmienkami) prípustnosti, ale aj jedným z dovolacích dôvodov podľa § 431 CSP\n(predtým § 241 ods. 2 písm. a/ OSP). Rovnaký postup posudzovania dovolania, t. j. najskôr\nprípustnosť, až následne dôvody dovolania, existoval aj za predchádzajúcej právnej úpravy.\nNová právna úprava na tejto koncepcii teda nič nezmenila. Aj predchádzajúca právna\núprava pripúšťala prípustnosť dovolania z dôvodov zmätočnosti, ako aj z iných dôvodov.\nRovnako, ak dovolací súd zistil existenciu vady zmätočnosti, rozhodnutie zrušil\na nesprávnym právnym posúdením sa už nezaoberal. Podľa dôvodovej správy k Civilnému\nsporovému poriadku „Zmena oproti doterajšej právnej úprave spočíva v tom, že otázka\nposúdenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR bude posúdená samotným\ndovolacím súdom, nie súdom odvolacím.“ Zásadná koncepčná zmena sa preto netýka\nproblému kumulatívneho uplatnenia oboch dovolacích dôvodov, a preto tento dôvod\nnesvedčí vylúčeniu kumulácie.\n4. V rovine civilného sporového konania sa súd dopustí porušenia princípu\nvyplývajúceho z článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavne nekonformným\nvýkladom Civilného sporového poriadku, spočívajúcim vo vyvodení zákazu takého\n\n5\n\nsprávania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý nemožno odôvodniť ani\nrozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany ako\nslobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.\n4.1. Vyvodením zákazu kumulácie dovolacích dôvodov za uvedenej situácie dochádza\nnielen k porušeniu princípu, resp. zásady „čo nie je zakázané, je dovolené“, ale aj\nk porušeniu princípu deľby moci vyplývajúceho z princípu legality a k porušeniu\nzákladného práva strany na spravodlivé súdne konanie jeho neprípustným obmedzením. Ak\nje totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec,\nresp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio\npro libertate“). Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo\nsvojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých\nrešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. II ÚS 142/2015 z 10. marca 2015). Pokiaľ Civilný sporový\nporiadok dáva strane k dispozícii dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, potom\nrozhodovanie o ňom ako aj posudzovanie splnenia predpokladov a podmienok jeho\nprípustnosti sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv. To znamená,\nže dovolací súd je povinný interpretovať a aplikovať podmienky prípustnosti tohto\nopravného prostriedku tak, aby boli dodržané zásady práva na spravodlivý proces, t. j. aby\nnebolo zhoršované procesné postavenie strany, resp. jej možnosť domáhať sa využitím\ndovolania účinne ochrany svojho subjektívneho práva.\n4.2. Ak teda Civilný sporový poriadok kumuláciu dôvodov prípustnosti dovolania\n(prípustných dovolacích dôvodov) v dovolaní výslovne nevylučuje (nezakazuje) a pre\nvyvodenie takéhoto zákazu neexistujú ani rozumné a presvedčivé argumenty, potom za\nústavne konformný výklad tejto otázky treba považovať taký, ktorý rešpektuje vyššie\nuvedené princípy, t. j. výklad, podľa ktorého je táto kumulácia prípustná. Absencia\nvýslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou CSP, ale\nnaopak je zámerom zákonodarcu, aby i po zmene právnej úpravy prijatím nového\nprocesného kódexu bola naďalej akceptovaná všeobecne uznávaná a nespochybňovaná\nzásada procesného práva umožňujúca účinnú ochranu subjektívnych práv, t. j. zásada o\nmožnosti uplatňovania tejto ochrany in eventum.\n\n6\n\n4.3. Najvyšší súd medzičasom zrevidoval stanovisko vyslovené v uznesení veľkého\nsenátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 a to\nuznesením veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 sp. zn.\n1 VCdo 1/2018, v ktorom vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421\nCSP je prípustná.»\n6. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ,\nktorý v podaní zo 16. júla 2018 v podstatnom uviedol: „Pokiaľ ide o vyjadrenie sa\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a to\npodľa nás nezákonnou neprípustnosťou kumulácie dôvodov dovolania v zmysle § 420 a§\n421 CSP, najvyšší súd Slovenskej republiky v znení tam uvedených skutočností sa v podstate\nstotožnil s vysloveným záverom sťažovateľa, že neprípustnosť dovolacích dôvodov\nvyslovených v uznesení veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je\nsprávna a na základe čoho aj došlo k zrevidovaniu stanoviska veľkého senátu Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, kedy tento prípustnosť kumulácie dôvod pripustil. Vzhľadom na\nvyslovený záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky máme za to, že ústavná sťažnosť\nsťažovateľa je v danom smere dôvodná. Súhlasíme taktiež s upustením od ústneho\npojednávania nakoľko máme za to, že minimálne v danom smere sa jedná o právne\nposúdenie veci.\nPokiaľ ide o sťažnostný dôvod porušenia práva na spravodlivé súdne konanie v časti\nporušenia procesných práv žalovaného spočívajúceho v nezákonnom postupe súdu pri\nznaleckom skúmaní, preskúmateľnosti rozhodnutí v rozsahu výpočtu masy BSM ako aj\nsvojvôľa súdu pri vyporiadavaní BSM, ktoré neberie na zreteľ základné princípy zakotvené\nv Občianskom zákonníku a samá skutočnosť, že žalovaný vzhľadom na hmotnú núdzu\nv ktorej sa nachádza nebol a ani nie je schopný sumu na vyporiadanie BSM vyplatiť, čo ho\nstavia do existenčných problémov, tak v uvedenom rozsahu sa jednotlivé súdy vôbec\nnevyjadrovali a svojvôľu svojich rozhodnutí nejakým spôsobom relevantne nezdôvodnili. Aj\nv danom prípade trváme na podanej sťažnosti v celom rozsahu.\nZáverom uvádzame, že na podanej sťažnosti tak ako bola táto prijatá do konania\ntrváme v celom rozsahu pričom vyjadrenia žalovaných súdov v danom smere nevyniesli\nžiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli porušenie práva na spravodlivé súdne konanie\n\n7\n\nv naznačených rovinách akýmkoľvek spôsobom spochybňovať. Zároveň žiadame aby\nÚstavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí nakoľko v danom\nsmere je voči sťažovateľovi vedené exekučné konanie a jeho výkonom by mohlo dôjsť\nk predaju nehnuteľnosti v ktorej sťažovateľ býva a ktorá bola predmetom vyporiadania\nBSM.“\n7. Krajský súd (vo svojom vyjadrení zo 6. júna 2018, pozn.) a najvyšší súd\n(vo svojom vyjadrení z 15. júna 2018) súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.\nPodobne sa vyjadril aj sťažovateľ, ktorý vyjadril súhlas s upustením od ústneho\npojednávania vo svojom vyjadrení zo 16. júla 2018.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich\nvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n9. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľa (uvedené v bode 2), že napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n8\n\n10. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní\núčastníkov, preskúmal všetky námietky a dôvody sťažovateľa a zistil, že jeho sťažnosť je\nčiastočne dôvodná.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má\nprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch.\n12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n\n9\n\n14. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri\nposkytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\n15. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46\nods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou\nzaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu\nposkytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky\nupravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo\ninom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva\nlen v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho\nuplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných\norgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).\n16. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym\nspôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli\noprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva\na slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\npatrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak\núčastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany\n\n10\n\nv opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,\nII. ÚS 249/05).\n17. Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv\n(bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že ak najvyšší\nsúd odmietol dovolanie sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal prípustnosťou a dovolacím\ndôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, zatiaľ čo zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti\ndovolania nevyplýva zo zákona, je takéto rozhodnutie protiústavné.\n18. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný\nsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak\niba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade\ns ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.\n19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n20. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:\n„10. V danom prípade žalovaný prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje\nz ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a zároveň aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.\n\n11\n\n11. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva\njednoznačne, či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle\n§ 420 CSP, ako aj v zmysle § 421 CSP.\n12. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého právny názor\nje pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP), v uznesení z 19. apríla\n2017 sp. zn. 1 V Cdo 2/2017, dospel k záveru, že kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania\nv zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\nprípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú\nv dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací\nsúd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti\ndovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste.\n13. Najvyšší súd, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí\nveľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalovaného len podľa ustanovenia § 420\npísm. f/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska § 421 ods. 1\npísm. a/ CSP).“\n21. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je predmetom posúdenia zo\nstrany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup\nnajvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní\nsúbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia § 420 CSP, ako aj § 421 CSP,\ndovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti\ndovolania z hľadiska § 420 CSP.\n22. Vzhľadom na nejednotnosť názorov ústavného súdu prijal k tejto otázke ústavný\nsúd uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko, ktorým\nsú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní\nv ďalších obdobných veciach viazané:\n\n12\n\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n23. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj\nv prerokovávanej veci, ústavný súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach\nnaň odkazuje.\n24. Ústavný súd tiež v tejto súvislosti poznamenáva, že zo strany najvyššieho súdu\nmedzičasom došlo k zrevidovaniu stanoviska vysloveného v uznesení veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 V Cdo 2/2017, a to uznesením\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia z 21. marca 2018 sp. zn. 1 V Cdo 1/2018,\nv ktorom najvyšší súd vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP\nje prípustná.\n25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom\ndovolaní uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP,\nako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a najvyšší sa v napadnutom uznesení pri skúmaní\nprípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420\nods. 1 písm. f) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1\nvýroku tohto nálezu).\n\n13\n\n26. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný\nsúd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)\nzákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd\nviazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde).\n27. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému rozsudku\nkrajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine\nústavy, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,\nI. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným\nrozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po\nvrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu\nminimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom\nzrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na\nochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto\npráv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\nIII.\n28. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné\nzadosťučinenie.\n29. Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie v sume 12 000 € z dôvodov\nuvedených vo svojej sťažnosti. Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľovi\nnepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv\n\n14\n\nsťažovateľa sa v konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto nálezu).\n30. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho\nzastúpenia v celkovej výške 520,67 € za tri úkony právnej služby vrátane 20 % DPH\n(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie).\n31. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá\nbola 921 €. Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaných porušení práv úspešný, vznikli\ntrovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.\n3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby\n(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to za každý úkon po 153,50 €, čo\nspolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 9,21 € za každý úkon\nprávnej služby predstavuje sumu 325,42 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa je aj\nplatcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3\nvyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli\nteda priznané v celkovej sume 390,50 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi odmenu za\núkon – vyjadrenie zo 16. júla 2018, ktorý nepovažoval za účelný, keďže v ňom neuviedol\nžiadnu inú argumentáciu okrem tej už uvedenej v sťažnosti.\n32. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na\núčet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona\no ústavnom súde).\n\n15\n\n33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 15. augusta 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dovolanie-prípustnosť", "vykonateľnosť-odklad", "spoluvlastníctvo-bezpodielové spoluvlastníctvo manželov", "spoluvlastníctvo-bezpodielové spoluvlastníctvo manželov", "občianske súdne konanie-Civilný sporový poriadok", "dovolanie-prípustnosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "5Cdo/122/2017", "guid": "b79eac08-51dc-4b24-9aa7-629ed91f2305:cdfe8fce-88fe-4c50-9890-df1725fa1234", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a09f9983-ce17-4f2b-b13b-007c5d400d3b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.142.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 142/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 142/2015 z 10. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-10", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.142.2015.1"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "f42940d0-8234-4f0a-9dbd-eefed1313fb4:a736e4da-2fb5-46f2-b052-ce393fffcfdb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2018 z 20. 3. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-03-20", "citacie_n": 192, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.2"}, {"guid": "b79eac08-51dc-4b24-9aa7-629ed91f2305:cdfe8fce-88fe-4c50-9890-df1725fa1234", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5710202460.1", "spisova_znacka": "5Cdo/122/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2017 z 17. 12. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-12-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5710202460.1"}, {"guid": "49a8c0dd-f39e-4efc-92a6-59b1c4adbdbd:93a67167-2158-4c14-bbf8-a7487914fe84", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2016:5710202460.1", "spisova_znacka": "5Co/88/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/88/2016 z 28. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2016-11-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5710202460.1"}], "citovane_v": []}