{"guid": "ussr:d0d8672d-f07d-4f76-9a11-ce964119c6c2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.18.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 18/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 18/2018 z 17. 1. 2018", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. januára 2018, sp. zn. I. ÚS 18/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.18.2018.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-01-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "nazov": "čl. 46 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/d0d8672d-f07d-4f76-9a11-ce964119c6c2", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.18.2018.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.18.2018.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.18.2018.1/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 18/2018-25\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\n, toho času\n\n,\n\nzastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Halagan, s. r. o., Framborská 253/21, Žilina,\nv mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ing. Ján Halagan, vo veci namietaného\nporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky\na práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 38/2017 z 26. septembra\n2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť\n\no d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n5. decembra 2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\n\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 38/2017 z 26. septembra 2017 (ďalej aj\n„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).\n2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom\nOkresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 T 155/2015-323\nz 19. novembra\n\n2015\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„rozsudok\n\nokresného\n\nsúdu“)\n\nuznaný\n\nvinným\n\nz pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona\na pokračovacieho prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm.\na) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní troch rokov\nnepodmienečne. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal sťažovateľ odvolanie proti\nvýroku o vine aj treste, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)\nrozsudkom sp. zn. 2 To 2/2016 zo 17. januára 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)\ntak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvej\ninštancie vo výroku o treste, pričom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odsúdil\nsťažovateľa podľa § 201 ods. 1, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a 3 a § 41 ods. 1 a 2 Trestného\nzákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov a podľa § 48 ods. 2 písm. a)\nTrestného zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do\nústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti rozsudku odvolacieho súdu\npodal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým rozhodnutím podľa § 382 písm.\nc) Trestného poriadku odmietol s poukázaním na skutočnosť, že neboli splnené dôvody\ndovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), g) a písm. i) Trestného poriadku.\n3. Po podrobnom popise skutkových a právnych okolností prejednávanej veci pred\nokresným súdom, ako aj pred krajským súdom sťažovateľ v podstatnom v sťažnosti uvádza,\nže porušenie označených práv (bod 1) vidí „v spôsobe, akým sa najvyšší súd vysporiadal\ns vykonanými dôkazmi pred súdmi nižších stupňov v súvislosti s ich zákonnosťou\na následným vyvodením zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom\nkonečnom rozhodnutí“. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že rozhodol v rozpore s § 382\npísm. c) Trestného poriadku, keď nedostatočne preskúmal rozsudok odvolacieho súdu\nv nadväznosti na rozsudok súdu prvej inštancie a v plnom rozsahu si nekriticky osvojil\n\n2\n\nskutkový stav zistený okresným súdom a krajským súdom aj napriek tomu, že podľa\nsťažovateľa boli dôkazy vykonané nezákonným spôsobom, resp. navrhované dôkazy neboli\nvykonané vôbec. Sťažovateľ namieta nevykonanie ním navrhovaných dôkazov ‒ výsluchu\nmaloletej poškodenej, kontrolného znaleckého posudku alebo doplnku k existujúcemu\nznaleckému posudku č. 30/2014 znalca\n\n, ako aj nedostatočné\n\nodôvodnenie rozsudku okresného súdu a krajského súdu a ich nepreskúmateľnosť. Vadu\nnepreskúmateľnosti nesie podľa sťažovateľa aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,\nkeďže podľa sťažovateľa sa najvyšší súd „nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa\nnedostatočného odôvodnenia odmietnutia dôkazov navrhnutých v konaní obhajcom\nv rozhodnutí\n\nnižších\n\nsúdov.\n\nNezaoberal\n\nsa\n\ntaktiež\n\nnámietkou\n\nsťažovateľa,\n\nže\n\nv odôvodneniach rozhodnutí rozsudkov nižších súdov chýbajú úvahy, akými sa súd správali\npri vyhodnotení dôkazov, ktoré si navzájom odporujú.“. V kontexte nedostatočného\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia sťažovateľ poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva, ústavného súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorej za porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie možno považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho\nodôvodnenia súdneho rozhodnutia. V ďalšom tvoria obsah sťažnosti námietky sťažovateľa\ntýkajúce sa nezákonnosti vykonania dôkazu – prehratia videozáznamu z výsluchu maloletej\npoškodenej z prípravného konania, keď vykonanie tohto dôkazu nebolo zaznamenané\nv zápisnici z hlavného pojednávania z 5. novembra 2015 a rovnako neboli v tejto zápisnici\nzaznamenané ani námietky obhajcu sťažovateľa týkajúce sa vykonania tohto dôkazu.\nVykonanie tohto dôkazu ako ani námietky obhajcu neboli zaznamenané ani na technickom\nzariadení určenom na zaznamenávanie zvuku. Podľa sťažovateľa „takto vykonaný dôkaz\nspôsobuje procesnú invaliditu a nemôže byť použitý v trestnom konaní predovšetkým preto,\nže sa jedná o jediný priamy usvedčujúci dôkaz, o ktorý sa reálne opiera odsudzujúci\nrozsudok súdu prvého stupňa.\n... Rozhodovanie súdu o vine sťažovateľa na základe takto nezákonne získaného\ndôkazu je porušením práva sťažovateľa, aby sa rozhodovalo podľa relevantnej právnej\nnormy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky a zároveň porušením\npovinnosti súdu nezávisle a nestranne konať, čo je obsahom práva sťažovateľa na súdnu\na inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR.\n\n3\n\nNezaznamenanie námietok obhajcu sťažovateľa pri vykonávaní dôkazu v zápisnici\no pojednávaní ani na technickom zariadení na zaznamenávanie zvuku a následné\nnevyporiadanie sa súdu s námietkami sťažovateľa je porušením princípu rovností zbraní\na princípu kontradiktórnosti konania, ktorý je obsahom práva na spravodlivé prerokovanie\nveci podľa čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR.“.\nV závere\n\nsťažnosti\n\nsťažovateľ\n\nnamieta\n\nnerozhodnutie\n\nodvolacieho\n\nsúdu\n\no sťažovateľom podanom odvolaní proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o vine. Tým,\nže najvyšší súd poukazujúc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 69/2015\nz 3. februára 2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 88/2015 odobril spôsob rozhodnutia krajského súdu, podľa\nsťažovateľa vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv.\nUvedeným konaním najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa „porušil povinnosť súdu\nnezávisle a nestranne konať, porušil právo sťažovateľa na rozhodnutie podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky, porušil právo\nsťažovateľa, aby sa vo veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy na\nzistení stavu veci, porušil princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti konania,\nporušil právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo dať vypočuť\nsvedkov proti sebe“.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti\nna ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení sťažovateľom označených práv (bod 1)\nnapadnutým uznesením najvyššieho súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie najvyššiemu súdu a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho\nzastúpenia vo výške 312,34 eur na účet jeho právneho zástupcu.\nII.\n5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n4\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré\nnemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\n7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným\nprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným\nzásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie\nžiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným\nrozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť\npo jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).\nÚstavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý\npohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).\n8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov\nústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich\nprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom\nochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným\nsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)\n\n5\n\na nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol\nalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti\nvo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť\nprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že\nvšeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne\na zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.\nII. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv\na slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným\nsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,\nmedzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).\n9. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom\nnapokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).\n10. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým\nrozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie\nsťažovateľa odmietol, došlo k porušeniu sťažovateľom v petite sťažnosti uvedeného\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo\nnesprávnym úradným postupom.\n\n6\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n12. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej\nčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením\nnajvyššieho súdu.\nSťažnostné\n\nnámietky\n\nsťažovateľa\n\nsa\n\nsústreďujú\n\nna\n\ntvrdené\n\nnedostatočné\n\nvysporiadanie sa najvyššieho súdu s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanom\ndovolaní a na nedostatok riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.\nV kontexte uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd uviedol:\n«Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam\nsúdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne\nuvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Tr. por. Dovolanie ako mimoriadny\nopravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Tr. por.) neslúži\nna revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom\nbolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa\n§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné\nuplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Tr. por.).\nAk uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§34 ods. 1 a § 44\nods. 2 Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu\nzaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto\nnávrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať\nnebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Tr. por.). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu\npodľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu\nnevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. teda\nnemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo\nsúdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr.\npor. resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní\n\n7\n\nalebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť\npovažuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť\ndôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti\ndovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorá vyjadruje\nzásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie\nsprávnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 15.\ndecembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009).\nZ vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným\nsúdmi nižšieho stupňa a z tohto dôvodu sa ani v predmetnej trestnej veci nemôže zaoberať\nnámietkami obvineného týkajúcimi sa zamietnutia jeho návrhov na opakované\npsychologické vyšetrenie maloletej poškodenej; v opačnom prípade by totiž posudzoval\nsprávnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu, čo by bolo v rozpore s § 371 ods. 1. písm.\ni), časť vety za bodkočiarkou Tr. por.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je\nzaložené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.\nDovolací dôvod podľa tohto ustanovenia možno úspešne uplatňovať v prípadoch,\nkeď sa vydané rozhodnutie opiera o dôkazy, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané\nzákonným spôsobom. Nemožno ním napadnúť spôsob hodnotenia dôkazu súdom. Nesprávne\nhodnotenie dôkazu možno napraviť v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní.\nProces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj\nz hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po\nvykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza\nk vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne\npravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu\ndokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov. pripadne ich vzájomnej súvislosti.\nJediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená\nv ustanovení § 2 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní\npostupujú tak. aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na\nrozhodnutie.\nV rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom\npodľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie\n\n8\n\nnepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Tr. por.), či jediný\nusvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným\nspôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže\nspochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie\nvykonané súdmi nižších stupňov (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 23. septembra\n2015, sp. zn. 2 Tdo 57/2015).\nObvinený v podanom dovolaní namietal spôsob vykonania dôkazu - prehratia\nvýsluchu maloletej poškodenej na hlavnom pojednávaní dňa 19. novembra 2017.\nUž zo samotného znenia § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. vyplýva, že dôvodom na\npodanie dovolania podľa tohto ustanovenia musí byť skutočnosť, že rozhodnutie sa opiera\no dôkazy, ktoré neboli vykonane zákonným spôsobom. V posudzovanom prípade však\nnamietaný dôkaz (prehratie výsluchu maloletej poškodenej) bol vykonaný zákonným\nspôsobom, v súlade s § 270 Tr. por. (pričom túto skutočnosť obvinený nenamietal ani\nv odvolacom konaní, ani v podanom dovolaní), prvostupňový súd však pochybil pri\nzaznamenávaní vykonania tohto dôkazu v zápisnici z hlavného pojednávania. Z tohto\ndôvodu je potrebné konštatovať, že samotné nezaprotokolovanie vykonania tohto dôkazu (za\nsituácie, že tento boí na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom vykonaný) nemôže samo\nosebe zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podlá § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.\nPodľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie\nzaložené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití\niného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací\nsúd nemôže skúmať a meniť.\nV rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd\noprávnený skúmať iba to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný\npod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v trestnom zákone. Len opačný\nprípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú dve\nalternatívy a síce, že skutok mal byť právne posúdený ako iný trestný čin alebo že skutok nie\nje trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené\nna nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.\nV súvislosti s námietkami obvineného týkajúcimi sa skutočnosti, že odvolací súd\nnerozhodol o jeho odvolaní proti výroku o vine a z tohto dôvodu tento výrok nenadobudol\n\n9\n\nprávoplatnosť, je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 3. februára 2015,\nsp. zn. 2 Tdo 6/2015, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky pod č. 88/2015, v zmysle ktorého: „Ak odvolací súd ponechá\nodvolaním nedôvodné napadnutú časť rozsudku nedotknutú, pretože na základe tohto,\nčiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe odvolaním vyvolaného zákonného\nprieskumu (§ 317 ods. 2 Tr. por.), zrušil inú časť napadnutého rozsudku, má nevyhovenie\nodvolaniu, vo vzťahu k odvolacím súdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne\núčinky zamietnutia odvolania (§ 319 Tr. por.) Od toho sa potom odvíja právoplatnosť\nneúspešnou časťou odvolania napadnutého výroku rozsudku podľa ustanovenia § 183 ods.\n1 písm. b) bod 3 Tr. por., ktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne.“ Vychádzajúc\nz uvedeného je zrejmé, že krajský súd pri svojom rozhodovaní postupoval správne a vo\nsvojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými výrokmi napadnutými odvolaním obvineného.\nMožno teda konštatovať, že vyššie uvedené námietky dovolateľa nenapĺňajú dovolací dôvod\nuvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ani žiadny iný z dovolacích dôvodov uvedených\nv § 371 Tr. por.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,\nže nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. c),\npísm. g), písm. i) Tr. por., preto dovolanie obvineného\n\npodľa § 382 písm. c)\n\nTr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol.»\n13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vrátane\nsťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) ústavný súd konštatuje, že\nnajvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne vyjadril\ndôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Najvyšší súd v napadnutom\nuznesení primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na\nsťažovateľom vznesené námietky.\nÚstavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu\nv napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné\nkonštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení\nzákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).\n\n10\n\n14. V napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom\nprerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda\nvyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ ide o namietaný zásah\ndo základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že\nnapadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej\na interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky\nna odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným, preskúmateľným\na dostatočným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo sťažovateľom v dovolaní tvrdené\nnámietky nenapĺňali dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), g) a písm. i)\nTrestného poriadku.\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný\nzáklad pre jeho výrok, keďže najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých\nprávnych úvah rozhodol.\n15. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy\núčastníka konania.\n16. Ústavný súd na základe uvedených skutočností sťažnosť sťažovateľa odmietol\nako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\n17. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva podľa\nčl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a to v rovine rovnakej\nargumentačnej línie ako pri namietaní už spomínaného základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru. Vzhľadom na to, že ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu nedospel k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl.\n46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho\n\n11\n\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti\n(príčinnej\n\nsúvislosti)\n\nmedzi\n\nnamietaným\n\nporušením\n\noznačeného\n\nčlánku\n\nústavy\n\na napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, a preto jeho sťažnosť aj v tejto ostatnej časti\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi\nsťažovateľa už nezaoberal.\n19. V závere ústavný súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona\no ústavnom súde poznamenáva, že bol viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania,\nktorý bol v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť\nústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti\npetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127\nústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu\ndomáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania\npred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom\nna uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite\nsvojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv\n(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).\nZ tohto dôvodu ústavný súd v posudzovanej veci preskúmaval výlučne len petitom\nnamietané dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 38/2017 z 26. septembra\n2017, a nie rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu predchádzajúce vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia, keďže sťažovateľ proti konaniu vedenému krajským súdom\na proti jeho rozsudku (č. k. 2 To 2/2016-340 zo 17. januára 2017) ústavnú sťažnosť nepodal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 17. januára 2018\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "trestné konanie-práva obvineného v trestnom konaní", "rozhodnutie-odôvodnenie", "trestné konanie-dokazovanie v trestnom konaní", "dokazovanie-zákonnosť vykonania dôkazov", "dokazovanie-dokazovanie v trestnom konaní"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 23/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 23/2010 z 27. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-27", "citacie_n": 183, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b6530f2-8b6a-467a-a4c3-c20d84617cd2"}, {"guid": "ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/09 z 10. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-10", "citacie_n": 248, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9771905a-4feb-426c-bb65-633bb357b443"}, {"guid": "ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 355/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 355/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 327, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33bda040-90a6-495b-981e-26b6cf913620"}, {"guid": "ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 665, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2336e028-df60-4327-805d-0b05c7695255"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-29", "citacie_n": 1632, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:419fadee-c1cc-45f2-bdc5-c91847aca3a0"}, {"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 19/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 19/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1191, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e68ba244-def6-440c-81da-5feb103ec39c"}, {"guid": "ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 2/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/05 z 11. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-11", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ad63eed-cfa9-47b3-a259-932a9b146ac1"}, {"guid": "ussr:39ee6f06-0479-4238-828c-c7abe225c397", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 199/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 199/02 z 17. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-17", "citacie_n": 682, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:39ee6f06-0479-4238-828c-c7abe225c397"}, {"guid": "ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 138/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/02 z 25. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-25", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 13/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 13/01 z 14. 2. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-02-14", "citacie_n": 1105, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4365ea3f-7810-4806-a09b-888aded6bf64"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}, {"guid": "aadd2eea-0c3f-43b6-9cc9-0b919e1aa3bb:aa8731d5-3e4d-4c42-8efc-35816cf68ab2", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2016:4213010151.1", "spisova_znacka": "2To/2/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 2To/2/2016 z 2. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2016-02-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2016:4213010151.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:d645a054-b722-43be-b2bb-293eebfc991a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 415/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 415/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:4.US.415.2020.1"}]}