{"guid": "ussr:a87130e9-8539-4cae-a3a9-e2a726faf2cf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.209.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 209/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 209/2018 z 19. 9. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 19. septembra 2018, sp. zn. I. ÚS 209/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.209.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2018-09-19", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/a87130e9-8539-4cae-a3a9-e2a726faf2cf", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.209.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.209.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.209.2018.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 209/2018-65\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. septembra 2018\npredbežne prerokoval sťažnosť\n\n,\n\nzastúpeného advokátom\n\n,\n, vo veci\n\nnamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 214/2016\nz 22. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Obdo 36/2017 z 23. marca 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4 Obdo 36/2017 z 23. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 36/2017\nz 23. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.\n\n3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť\ntrovy konania v sume 390,50 € (tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu\n.\n4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 25. júna\n2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25\n\nods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie svojich\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 13 Cob 214/2016 z 22. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského\nsúdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.\nzn. 4 Obdo 36/2017 z 23. marca 2018 [(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)\n(spolu aj „napadnuté rozhodnutia“)].\n2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že vystupoval v procesnom postavení\nžalovaného v 2. rade v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len\n„okresný súd“) pod sp. zn. 2 Cb 16/2012 o zaplatenie sumy 43 293,92 eur s príslušenstvom.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 2 Cb 16/2012-443 z 10. februára 2016 rozhodol, že sťažovateľ\nje povinný zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur s príslušenstvom, žalobný návrh proti\nžalovanému v 1. rade zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní\n2\n\nod právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol\nkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom\nvýroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur s príslušenstvom\npotvrdil, a zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv celom rozsahu. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a žalobcovi\npriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym\nzáverom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorý sa s poukazom na\nrozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017\nodmietol zaoberať posudzovaním dovolania z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného\nsporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) s odôvodnením, že kumulácia dôvodov prípustnosti\ndovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná, a pokiaľ sú v dovolaní súbežne\nuplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska\n§ 420 CSP. Sťažovateľ však v súlade s názorom najvyššieho súdu uvedeným v uznesení\nsp. zn. 6 Cdo 7/2017 z 24. januára 2018, ako aj v uznesení ústavného súdu sp. zn.\nPlz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 zastáva názor, že súbežné uplatnenie dovolacích dôvodov\npodľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustné. Z tohto dôvodu ak sa najvyšší súd\nv napadnutom uznesení pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie\nprípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, porušil tým právo sťažovateľa na prístup\nk súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnako sťažovateľ považuje za porušenie práva na\nprístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak sa najvyšší súd pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzil výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej\nprocesnej vady zmätočnosti, ktorá bola v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste\n[§ 420 písm. e) CSP], a to aj v prípade sťažovateľom uplatnených viacerých vád\nzmätočnosti uvedených v § 420 písm. a) až f) CSP. V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ\nuvádza argumenty, na základe ktorých bol podľa jeho názoru naplnený dovolací dôvod\npodľa § 420 písm. e) CSP, keďže v prípade sťažovateľa „bola občianskoprávna vec\nprejednaná na miestne nepríslušnom súde a bola rozhodnutá sudcami, ktorí podľa rozvrhu\npráce rozhodovali občianskoprávne spory“, čím došlo k porušeniu základného práva\n3\n\nsťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\nSťažovateľ poukazuje na to, že predmetom žaloby žalobcu bol nárok na vydanie\nbezdôvodného obohatenia, ktorý si na začiatku konania uplatňoval len voči žalovanému\nv 1. rade, ktorým bola obchodná spoločnosť, a keďže inštitút bezdôvodného obohatenia je\nupravený v Občianskom zákonníku, neexistoval žiaden dôvod na to, aby bola vec priradená\ndo obchodnoprávneho registra. Takéto pridelenie žaloby žalobcu nezodpovedá zaužívanej\npraxi okresného súdu ani ostatných súdov v rámci Slovenskej republiky, ktoré v takýchto\nprípadoch prideľujú žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia bez ohľadu na to, či sú\núčastníkmi fyzické alebo právnické osoby, do občianskeho registra a agendy s označením\n„C“. Sťažovateľ uvádza skutočnosti, na základe ktorých spochybňuje nezaujatosť vec\nprerokovávajúcej sudkyne na súde prvej inštancie. Sťažovateľ „nadobudol dôvodnú\npochybnosť o nezaujatosti vec prejedávajúceho sudcu, nakoľko konateľ žalovaného v rade\n1/\n\nsa pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie právnemu\n\nzástupcovi sťažovateľa\n\npochválil, že v rámci rokovaní so\n\nžalobcom, mu zástupcovia\n\npovedali, že na súde majú dohodnuté, že\n\nžalovaného v rade 1/ súd nezaviaže k žiadnej povinnosti, ale že zaviaže iba sťažovateľa.\nZároveň žiadal, aby sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyplatil do jeho rúk\nsumu 22.000,- Eur a že v takom prípade zariadi, aby povinnosťou nebol zaviazaný ani\nsťažovateľ. Požadovaný úplatok ale sťažovateľ odmietol poskytnúť.“. Ďalej sťažovateľ\npoukazuje na ekonomické prepojenie medzi zákonnou sudkyňou a stranou sporu, keď vec\nprerokovávajúca sudkyňa je vlastníčkou nehnuteľností v obci\n\n, ktorej odvádza\n\ndaň z nehnuteľnosti, ktorej prijímateľkou je strana sporu, obec\n\n. Podľa\n\nsťažovateľa „v danom prípade sú zrejmé a preukázané pochybnosti o nezaujatosti, ktoré sú\npreukázané jednak objektívnymi okolnosťami ako aj vyjadrením zástupcov\no tom, že majú nadštandardné vzťahy s namietanou sudkyňou. Uvedený procesný\nnedostatok platí rovnako aj pre odvolacie a dovolacie konanie v tejto právnej veci, nakoľko\npokiaľ bola vec už na prvom stupni nesprávne a nezákonne pridelená do registra\nobchodnoprávnych vecí, potom aj na odvolacom súde rozhodovali nezákonní sudcovia\na nesprávne obsadený senát.“. Sťažovateľ spochybňuje aj nezaujatosť sudcu senátu\nodvolacieho súdu JUDr. Róberta Bebčáka, k čomu uvádza: „JUDr. Róbert Bebčák je synom\n4\n\n, advokáta, ktorý je veľmi blízkym priateľom štatutárneho zástupcu\nžalovaného v rade 1/... pána\n\n, konateľa a majiteľa spoločnosti.\n\npo 22.02.2017 kontaktoval právneho zástupcu sťažovateľa\na oznámil mu, že osobne cez\n\n, otca člena senátu JUDr. Róberta\n\nBebčáka, zariadil to, aby sťažovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný.\na\n\nsa pravidelne navštevujú ako rodina, pričom tieto stretnutia\nvyužíva aj na ovplyvňovanie rozhodovania Krajského súdu v Žiline, cez\n\nsyna svojho blízkeho rodinného priateľa JUDr. Róberta Bebčáka. Takto poistil vybavenie\númyselného justičného omylu.\n\naj po pridelení veci senátu\n\nKrajského súdu v Žiline opätovne žiadal sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho\nzástupcu o poskytnutie sumy 22.000.- Eur s poznámkou, že pokiaľ nedá tieto peniaze\nvopred, spor prehrá.“ Sťažovateľ spochybňuje aj spôsob, akým sa JUDr. Róbert Bebčák\ndostal do funkcie predsedu senátu, keď uvádza: „JUDr. Róbert Bebčák bol do funkcie\npredsedu senátu súdneho oddelenia 13Cob pridelený až dodatkom č. 2 k rozvrhu práce\nKrajského súdu v Žiline zo dňa 31.01.2017, ktorý nadobudol účinnosť až dňa 01.02.2017!\nPodľa článku 9 dodatku č. 2 k rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline Bod II. 4 personálne\nobsadenie jednotlivých súdnych oddelení a ich označenie 13Cob, 14Cob - za ďalšieho\npredsedu senátu sa dopĺňa i JUDr. Róbert Bebčák. Uvedená skutočnosť, ale nemohla\nspôsobiť automatickú zmenu v obsadení senátu Krajského súdu v Žiline v tom smere, že\nnamiesto doterajšieho predsedu senátu JUDr. Márie Dubcovej by nastúpil automaticky\nJUDr. Róbert Bebčák. Pokiaľ by to bolo takto možné, spôsobilo by to pravú, nezákonnú\nretroaktivitu dodatku č. 2 zo dňa 31.01.2017 k rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline\na nezákonný zásah do princípu náhodného prideľovania súdnych spisov sudcom. Táto\nbezdôvodná zámena je úmyselnou nenapraviteľnou procesnou vadou, svedčiacou o snahe\nJUDr. Róberta Bebčáka vziať rozhodnutie odvolacieho súdu do vlastných rúk ako referujúci\na aj ako predsedajúci sudca, aby si mohol nezákonný rozsudok pripraviť a sám aj\nvyhlásiť!“ Sťažovateľ je toho názoru, že v prerokovávanej veci nenastali žiadne okolnosti\nodôvodňujúce presun pridelenej veci na iného predsedu senátu, preto nie je možné\npovažovať JUDr. Róberta Bebčáka v pozícii predsedu senátu za zákonného sudcu.\nVo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ namieta, že oznámenie\n5\n\no termíne verejného vyhlásenia rozsudku nariadeného na 22. február 2017 nebolo\nzverejnené na webovej stránke krajského súdu ani na stránke Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky v súlade s § 219 ods. 3 CSP, a navyše oznam, ktorý bol zverejnený na\nstránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, neobsahoval správny údaj\no predsedovi senátu v tejto právnej veci. V spise sa nenachádza žiadny záznam ani doklad\no tom, že uvedené oznámenie bolo zverejnené na webovej stránke krajského súdu v súlade\ns § 219 ods. 3 CSP. Uvedená skutočnosť podľa sťažovateľa preukazuje danosť dovolacieho\ndôvodu v zmysle § 420 ods. 1 písm. f) CSP, pretože pokiaľ by sťažovateľ mal vedomosť\no tom, že funkciu predsedu senátu v tejto právnej veci má vykonávať JUDr. Róbert Bebčák,\nmohol by účinne podať námietku zaujatosti v zmysle § 52 ods. 1 a nasl. CSP. Uvedeným\npostupom krajský súd porušil „základné právo sťažovateľa na verejné vyhlásenie rozsudku\nzaručené v čl. 142 ods. 3 ústavy vo veci, ktorá sa ho týkala ako účastníka konania resp.\nstrany sporu“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu jednoznačne existoval dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a)\nCSP, keď „odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa neprihliadol na\nnámietku premlčania kvalifikovane vznesenú zo strany sťažovateľa, aj keď táto bola podaná\ndôvodne. Uvedený právny názor odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu, ktorá je uvedená v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n7 Cdo 327/2014 zo dňa 28.01.2015. Dovolací súd v uznesení sp. zn. 7 Cdo 327/2014 zo dňa\n28.01.2015 jednoznačne uviedol, že dĺžku premlčacích dôb upravuje zákon. Súd musí\nv konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia posúdiť námietku premlčania komplexne\nz hľadiska ustanovenia § 107 Občianskeho zákonníka a aj bez námietky účastníka z úradnej\npovinnosti skúmať aj to, či sa na danú vec vzťahuje trojročná alebo desaťročná objektívna\npremlčacia doba. Tento prieskum odvolací súd, prezentovaný zaujatým nezákonným\nsudcom, odmietol uskutočniť.“. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej\ninštancie a odvolacieho súdu, ktoré podľa jeho názoru „v rozpore s ustálenou rozhodovacou\npraxou dovolacieho súdu uverili tvrdeniam žalobcu o tom, že v danom prípade došlo\nk úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu\númyslu vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu bola počas celého konania na strane\nžalobcu, ktorý toto dôkazné bremeno nepreukázal. Napriek tomu odvolací súd tvrdí, že\n6\n\ndôkazné bremeno preukázať, že nešlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, bolo na\nsťažovateľovi. Takýto právny názor je celkom zjavne nesprávny a v rozpore so súdnou\npraxou dovolacieho súdu.“. V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ s poukazom na\npodrobne uvedené skutkové okolnosti posudzovanej právnej veci spochybňuje správnosť\nzáverov okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ namieta aj nesprávne právne\nposúdenie možnosti žalobcu uplatňovať nárok na základe tzv. eventuálneho petitu voči\ndvom rozdielnym subjektom, žalovanému v 1. rade a eventuálne sťažovateľovi. „Uvedený\nprocesný postup súdov nižšej inštancie zakladá prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421\nods. 1 písm. a) CSP, nakoľko takýto právny názor nerešpektuje ustálenú rozhodovaciu\nčinnosť dovolacieho súdu uvedenú v uznesení NS SR sp. zn. 3 Cdo 347/2009 zo dňa\n20.01.2011 a uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 113/2010. Súdy nižšej inštancie\nsa s touto podstatnou námietkou sťažovateľa, ktorú vzniesol už vo svojom odvolaní zo dňa\n14.07.2015 nevysporiadali v súlade so súdnou praxou.“ Podľa sťažovateľa došlo zo strany\nkrajského súdu k nedostatočnému preskúmaniu postupu okresného súdu a závery krajského\nsúdu sú podľa jeho názoru čisto formalistické, arbitrárne a z ústavnoprávneho hľadiska ich\nnie je možné akceptovať.\n3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal\nsťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom vyslovil:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa\n23.03.2018 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde,\nzákladné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce\nv práve na zákonného sudcu a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne\nkonanie.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 4Obdo/36/2017 zo dňa 23.03.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie.\n\n7\n\n3. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/214/2016 zo dňa 22.02.2017 bolo\nporušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nspočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo\nsťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na\nzákonného sudcu a základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok krajského súdu v Žiline sp. zn.\n13Cob/214/2016 zo dňa 22.02.2017 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie\nkonanie.\n5. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1252,94 €\na túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo\n.“\n4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka krajského\nsúdu, ako aj predsedníčka najvyššieho súdu. V liste sp. zn. Spr 231/2018 z 23. júla 2018\npredsedníčka krajského súdu uviedla, že ústavnú sťažnosť považuje vo vzťahu\nk namietanému rozhodnutiu krajského súdu za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhuje jej\nnevyhovieť. Ďalej v podstatnom uviedla:\n«a) Skutočnosť, že predmetom žaloby bol nárok z bezdôvodného obohatenia\nupravený v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka neznamená, že sporová vec musí byť\na priori zapísaná do registra („C“) občianskoprávnych vecí a tým pridelená sudcovi, ktorý\npodľa príslušného rozvrhu práce daného súdu vybavuje občianskoprávnu agendu.\nBezdôvodné obohatenie ako (hmotno) právny inštitút nie je v Obchodnom zákonníku\nosobitne upravený a v takom prípade cez ust. § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (čo by\nlex specialis) sa aplikuje úprava bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku (čo by\nlex generalis). Relevantný pre zápis/pridelenie veci bol právny charakter vzťahu pôvodných\nstrán sporu - podnikateľských subjektov, čo napokon vyhodnotil aj najvyšší súd v\ndovolacom rozhodnutí.\nb) Odvolací senát 13Cob Krajského súdu v Žiline, ktorému bola vec zákonným\nspôsobom, podľa rozvrhu práce platného v rozhodnej dobe, t.j. k momentu jeho predloženia\n8\n\nsúdom prvej inštancie 26.08.2016, pridelená na prejednanie a rozhodnutie, pôsobil\nv zložení JUDr. Mária Dubcová - (riadiaca) predsedníčka senátu, Mgr. Zuzana Štolcová členka senátu a JUDr. Róbert Bebčák - člen senátu, ktorému bola ako sudcovi\nspravodajcovi („referujúcemu členovi senátu“) predmetná sporová vec riadiacou\npredsedníčkou senátu od počiatku pridelená na vybavenie (č.l. 10 a nasl. zberného spisu).\nV priebehu odvolacieho konania, dňa 31.01.2017 predsedníčka Krajského súdu v Žiline\nvymenovala JUDr. Róberta Bebčáka do vyššej sudcovskej funkcie, a to do funkcie predsedu\nsenátu s účinnosťou od 01.02.2017 (menovací dekrét z 31.01.2017 pod č. Spr 7497/2016Oú), čo sa premietlo do rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2017 v znení Dodatku\nč. 2. V odvolacom konaní pokračoval naďalej senát 13Cob v zložení z rovnakých sudcov,\na to JUDr. Mária Dubcová, Mgr. Zuzana Štolcová, JUDr. Róbert Bebčák, avšak\nsúčinnosťou od 01.02.2017 JUDr. Róbert Bebčák ako sudca spravodajca v danej veci\nmohol konať aj ako predseda senátu, čo priamo vyplýva z ust. § 16 ods. 2 zák. č. 757/2004\nZ. z., podľa ktorého, ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu\nsenátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý predseda senátu má\nprávo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. Z uvedeného\nvyplýva, že nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na zákonného sudcu pokiaľ ide o ním\nnamietané zmenené zloženie senátu, či obsadenie senátu.\nc) Z uznesenia sp. zn. 13Cob/214/2016 z 08.02.2017 vyplýva, že JUDr. Róbert\nBebčák ako predseda senátu/sudca spravodajca nariadil vo veci verejné vyhlásenie\nrozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na deň 22.02.2017 a miesto a čas verejného\nvyhlásenia rozsudku postupom podľa § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku súd\noznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline s vyvesením 14.02.2017 a zvesením\n(vestibul budovy) a súčasne na webovej stránke súdu, s uverejnením až do (viď príloha Úradné tabule - archív-Zoznam na deň 22.02.2017 na www.iustice.gov.sk). Aj keď\nv zverejnenom zozname verejných vyhlásení rozsudkov s dátumom 22.02.2017 je v záhlaví\nuvedený údaj „Sudca: Dubcová Mária, JUDr.“, čo je vyvolané softvérovým automatickým\nnastavením programu súdneho manažmentu (prioritne pre účely okresných súdov s jediným\nsudcom a nie pre senáty odvolacieho súdu s možnými viacerými kombináciami pri\nviacerých predsedoch senátu v rámci jedného senátu), z ďalšieho obsahu zverejneného\n9\n\nzoznamu nepochybne vyplýva, v ktorých veciach s verejne vyhlasovanými rozsudkami konal\nako predseda senátu JUDr. Róbert Bebčák (v zozname pod poradovým číslom 7. a 8.).\nPredmetný zoznam v podobe a s obsahom ako je pripojený aj v prílohe tohto vyjadrenia bol\nteda riadne zverejnený a boli splnené zákonné náležitosti podľa § 219 ods. 3 CSP pre\nmožnosť verejného vyhlásenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/214/2016\nz 22.02.2017. Ani prípadné technické nedokonalosti zobrazovania pri zverejňovaní údajov\nna webovej stránke súdu (s uvádzaním ako prioritného riadiaceho predsedu senátu, čo sa\nnásledne prenáša napr. aj na internetový portál Za otvorené súdy - Transparenty\nInternational Slovensko), tak nemohli z hľadiska materiálneho ponímania ochrany\nzasiahnuť do ústavných práv sťažovateľa spôsobom a v intenzite ako tvrdí vo svojej\nsťažnosti.\nd) Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá zákonným\ni ústavným kritériám (čl. 48 ods. 1 ústavy), keďže dáva odpoveď na všetky relevantné\nskutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie v odvolacom konaní a zaoberá sa vecou\ndostatočne a primerane v rámci danom rozsahom a dôvodmi odvolania podaného\nv zákonnej odvolacej lehote.\ne) Nestrannosť sudcu sa predpokladá a pokiaľ sťažovateľ, resp. jeho advokát,\ndisponoval\n\nrelevantnými\n\ninformáciami\n\no\n\npriamom\n\nči\n\nnepriamom\n\novplyvňovaní\n\nrozhodovacej činnosti súdu/sudcu, mal a mohol tieto oznámiť orgánom činným v trestnom\nkonaní. Doteraz nemám vedomosť o takom oznámení a aj vzhľadom na vyjadrenie\ndotknutého sudcu - predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, považujem skutočnosti\nuvádzané v sťažnosti o zaujatosti tohto sudcu za ničím nepodložené tvrdenia a domnienky.»\nSúčasťou vyjadrenia predsedníčky krajského súdu bolo aj vyjadrenie predsedu senátu\nodvolacieho súdu JUDr. Róberta Bebčáka zo 17. júla 2018, v ktorom sa pomerne obsiahlym\nspôsobom vyjadril k jednotlivým námietkam vzneseným zo strany sťažovateľa. V súvislosti\ns námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi\npoukazuje na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo l/1998\nz 28. januára 1998), vychádzajúc z ktorej, ak by aj došlo ku skutočnosti, že by\nobčianskoprávnu vec na miestne a vecne príslušnom súde prejednal sudca, ktorý podľa\nrozvrhu práce tohto súdu rozhoduje obchodné spory, nezakladala by táto skutočnosť\n10\n\ndôvodnosť námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu. Ďalej sa\nvyjadril k námietke zaujatosti a uviedol, že k stranám sporu ani k prerokovávanej veci\nnemal žiaden vzťah a tieto námietky vznesené zo strany sú nepodložené a nie sú spôsobilé\nspochybniť jeho nezaujatosť. Obsahom vyjadrenia je aj podrobná reakcia na námietku\nsťažovateľa, podľa ktorej mal predseda odvolacieho senátu presadiť, aby sa dostal do\nfunkcie predsedu senátu, čím mal zvýšiť svoj vplyv na priebeh konania. Predseda senátu\nodvolacieho súdu uviedol, že uvedené tvrdenia sú v rozpore s ustanoveniami zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a s rozvrhom práce krajského súdu. V súlade s § 16\nods. 2 zákona o súdoch je senát 13 Cob krajského súdu senátom, v ktorom má viac sudcov\nfunkciu predsedu senátu, a podľa rozvrhu práce krajského súdu je JUDr. Mária Dubcová\nurčená do funkcie riadiaceho predsedu senátu, teda predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje\nčinnosť senátu. Z druhej vety § 16 ods. 2 zákona o súdoch vyplýva, že každý predseda\nsenátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako sudcovi\nspravodajcovi. S ohľadom na uvedené preto možno konštatovať, že od 1. februára 2017,\nkeď bol JUDr. Róbert Bebčák vymenovaný do funkcie predsedu senátu obchodnoprávneho\nkolégia krajského súdu, mal právo predsedať senátu v dotknutej právnej veci, ktorá mu\npôvodne bola riadiacim predsedom senátu JUDr. Máriou Dubcovou pridelená ako sudcovi\nspravodajcovi. Samotná zmena v pozícii predsedu senátu nemala žiaden vplyv na\nzákonného sudcu v prerokovávanej právnej veci, keďže v zmysle § 3 ods. 3 zákona\no súdoch sú zákonnými sudcami všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie\na rozhodovanie v senáte. K námietke sťažovateľa o tom, že krajský súd sa nezaoberal\nzáverom okresného súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení, predseda odvolacieho\nsenátu s poukazom na odsek 33 odôvodnenia rozsudku krajského súdu uviedol, že za\nsituácie, keď sťažovateľ záver okresného súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení\nnespochybnil a voči tomuto záveru žiadne odvolacie námietky neuplatnil, nemohol potom\nodvolací krajský súd tento záver súdu prvej inštancie preskúmavať. Existenciu úmyslu\nsmerujúceho k získaniu bezdôvodného obohatenia sťažovateľ spochybnil až v následnom\nvyjadrení z 12. apríla 2016, teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a preto v zmysle\n§ 365 ods. 3 CSP krajský súd na neskôr uplatnené odvolacie dôvody nemohol v rámci\n11\n\nodvolacieho prieskumu prihliadať. V tomto smere nemôže obstáť odkaz sťažovateľa na\nuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 120/2009, v zmysle ktorého sa námietky\npremlčania netýka koncentračná zásada vyjadrená v § 120 ods. 4 a § 205a OSP.\nV prerokovávanom prípade totiž nejde o posúdenie otázky, či sa na námietku premlčania\nv odvolacom konaní vzťahuje alebo nevzťahuje koncentračná zásada, keďže táto námietka\nbola zo strany sťažovateľa uplatnená už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale ide\no posúdenie otázky viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1\nCSP. Na základe uvedeného je predseda senátu odvolacieho súdu toho názoru, že\nnapadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k namietanému porušeniu sťažovateľom\noznačených práv (bod 1), a skutočnosť, že okresný súd a krajský súd zaujali právny názor\nodlišný od názoru sťažovateľa, nemôže založiť dôvod na záver o porušení sťažovateľom\noznačených práv.\n5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril najvyšší súd vo svojom\nstanovisku č. k. KP 3/2018-54 zo 6. augusta 2018, v ktorom uviedol, že ústavná sťažnosť\nbola v posudzovanej veci podaná ako ďalšie odvolanie a sťažovateľ v nej od slova do slova\nopakuje tie isté skutočnosti, ktoré boli obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej\ninštancie, resp. v dovolaní podanom proti rozsudku odvolacieho súdu. Text ústavnej\nsťažnosti je podľa najvyššieho súdu síce rozsiahly, ale nesúrodý, chaotický a neprehľadný,\na preto nie je zrejmé, aké konkrétne závery prijaté v napadnutom uznesení najvyššieho súdu\nsťažovateľ spochybňuje. Najvyšší súd uvádza: „Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že\nsťažovateľ\n\nspochybňuje\n\ntakmer\n\nvýlučne\n\nzávery\n\nuznesenia\n\nveľkého\n\nsenátu\n\nobčianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017, sp. zn.\n1 VCdo/2/2017. Pokiaľ ide o spochybňovanie záverov vyslovených v uznesení z 19. apríla\n2017, sp. zn. 1 VCdo/2/2017, sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie ústavnej\nsťažnosti, keďže rozhodnutie veľkého senátu nebolo vydané v konaní, v ktorom by\nsťažovateľ vystupoval ako strana sporu.“ Najvyšší súd poukazuje na to, že už v čase\nspisovania dovolania sťažovateľom bola na internetovej stránke najvyššieho súdu 20. apríla\n2017 zverejnená tlačová správa o prijatí uznesenia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017,\nv ktorej bol uvedený aj prijatý právny záver o neprípustnosti kumulácie dôvodov\n12\n\nprípustnosti dovolania. Právny zástupca sťažovateľa už v čase spísania dovolania\nsťažovateľa musel mať vedomosť o predmetnom rozhodnutí veľkého senátu a o právnych\nzáveroch v ňom prijatých, no napriek tejto skutočnosti sťažovateľ predmetný právny záver\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu napriek jeho záväznosti (§ 48\nods. 3 CSP) nerešpektoval a v dovolaní uviedol dovolací dôvod podľa § 431 CSP a zároveň\naj dovolací dôvod podľa § 432 CSP. Teda už pri spisovaní dovolania muselo byť\nsťažovateľovi zrejmé, že dovolací súd sa pri svojom rozhodovaní obmedzí na skúmanie\nprípustnosti dovolania výlučne podľa ustanovenia § 420 písm. e) CSP a nebude skúmať\nprípustnosť podaného dovolania z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421\nods. 1 CSP. Senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa postupoval\nv súlade s citovanou právnou úpravou a podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu\nzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd\nnemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi\npostupy v civilnom sporovom konaní tak, ako to bolo v posudzovanom prípade (rovnako aj\nII. ÚS 122/05, III. ÚS 591/2013). Najvyšší súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že «samotný\nsťažovateľ v ústavnej sťažnosti iba vo všeobecnosti konštatuje, že neskúmaním dôvodu\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. malo byť porušené jeho základné\nprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu ústavnej sťažnosti pritom\nnevyplýva, akým konkrétnym spôsobom malo byť porušené sťažovateľovo právo na súdnu\nochranu. Rovnako z obsahu ústavnej sťažnosti nie je zrejmé, akú konkrétnu právnu otázku\n(pri ktorej riešení sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu) mal vôbec dovolací súd riešiť. Vychádzajúc z obsahu časti ústavnej\nsťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu (ktorej znenie je zhodné s textom\nodvolania, ako aj dovolania), je však zrejmé, že sťažovateľ vo všeobecnosti argumentuje\nsíce rozhodnutím dovolacieho súdu (konkrétne ide o rozhodnutie vydané v konaní vedenom\npod sp. zn. 7Cdo/327/2014), avšak v skutočnosti sa nejedná o právne otázky, ale ide\no otázky skutkové, kde sťažovateľ okrem iného prezentuje vlastné chápanie skutkového\nstavu sporu a spochybňuje skutkové závery súdov nižšej inštancie. Preto máme za to, že táto\nskutočnosť by mala byť zohľadnená Ústavným súdom Slovenskej republiky pri meritórnom\nrozhodovaní o ústavnej sťažnosti vychádzajúc z toho, že dovolací súd nie je oprávnený\n13\n\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je\noprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného\na odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď\nustanovenie § 442 C. s. p. („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nodvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení\nurobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\nVzhľadom na uvedené, aj keby dovolací súd skúmal sťažovateľom tvrdený dôvod\nprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., by musel dovolací súd dovolanie\nodmietnuť, lebo dovolanie nesmerovalo na riešenie právnych, ale výlučne skutkových\notázok. Rovnako platí, že ak je už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že\nsúd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, bude musieť\nrozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny\nstav ani neumožní (t. j., ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť\ninak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie opodstatnenie\n(k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/9/2014.\n3MCdo/12/2014, 3MCdo/14/2014, 8MCdo/13/2014 a 4MCdo/17/2014 a im zodpovedajúce\nuznesenia\n\nÚstavného\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp.\n\nzn.\n\nIII.\n\nÚS\n\n194/2016\n\na II. ÚS 729/2015).».\nPokiaľ ide o sťažovateľom spochybňované závery dovolacieho súdu o neexistencii\nvady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP týkajúcej sa údajného nesprávneho obsadenia\nsúdu prvej inštancie, najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na body 49 až 52 odôvodnenia\nnapadnutého uznesenia. Pokiaľ ide o vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP vo vzťahu\nku konaniu na odvolacom súde, najvyšší súd sa v celom rozsahu pridržiava záverov\nvyslovených v bodoch 53 až 56 odôvodnenia napadnutého uznesenia. Zároveň však najvyšší\nsúd poukazuje na § 16 ods. 2 druhú vetu zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorého existenciu\nsťažovateľ opomína a podľa ktorého každý predseda senátu má právo predsedať senátu vo\nveci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi. Podľa najvyššieho súdu neobstojí ani\ntvrdenie sťažovateľa, že z dôvodu, že na internetovej stránke bolo pri oznámení o verejnom\nvyhlásení rozsudku uvedené meno predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej, nemohol\n14\n\nsťažovateľ namietať zaujatosť sudcu JUDr. Róberta Bebčáka. Vychádzajúc z rímskej\nzásady „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. právo patrí bdelým, sa sťažovateľ mal zaujímať\no svoju vec a o to, ktorý senát bude rozhodovať o jeho odvolaní. Aj z informácie\nzverejnenej na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o\nverejnom vyhlásení rozsudku bolo verejne dostupné, že o ňom bude rozhodovať senát\nkrajského súdu 13 Cob a z verejne dostupného rozvrhu práce krajského súdu bolo možné už\npred rozhodnutím o odvolaní zistiť zloženie uvedeného senátu vrátane sudcu JUDr. Róberta\nBebčáka, ktorého prípadnú zaujatosť by mohol sťažovateľ namietať už pred rozhodnutím\nodvolacieho súdu vo veci v podobe vznesenia námietky zaujatosti, ak by sťažovateľ (v\nkonaní kvalifikovane zastúpený advokátom) postupoval pri ochrane svojich práv obozretne.\nPodľa najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, a preto\nsa snaží ústavnou sťažnosťou svoje opomenutie preniesť na konajúce súdy vrátane\nnajvyššieho súdu.\nZ dôvodov uvedených vo vyjadrení týkajúcich sa porušenia základného práva\nsťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neskúmaním dôvodu prípustnosti dovolania podľa\n§ 421 ods. 1 písm. a) CSP zo strany najvyššieho súdu ponecháva najvyšší súd rozhodnutie\nna posúdení ústavného súdu. Z dôvodov uvedených vo vyjadrení týkajúcich sa neexistencie\nvady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP je najvyšší súd toho názoru, že\nv posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa\nčl. 48 ods. 1 ústavy.\n6. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu zaujal stanovisko sťažovateľ,\nktorý v podaní z 27. augusta 2018 uviedol, že s vyjadreniami najvyššieho súdu uvedenými\nv jeho podaní sa nemožno stotožniť. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie najvyššieho\nsúdu bolo vydané až po tom, ako bolo prijaté uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu\nsp. zn. 1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018, z čoho podľa sťažovateľa vyplýva, že najvyšší\nsúd nerešpektoval § 48 ods. 3 prvú vetu CSP, podľa ktorej „Právny názor vyjadrený\nv rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný.“. Podľa sťažovateľa\nmal najvyšší súd postupovať v zmysle prijatého zjednocujúceho stanoviska a preskúmať\n15\n\nvšetky sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody. Sťažovateľ poukazuje na to, že obsahom\njeho námietok neboli len skutkové, ale aj právne dôvody, predovšetkým námietka\npremlčania, ktoré podľa jeho názoru všeobecné súdy ignorovali. Sťažovateľ nesúhlasí\ns názorom najvyššieho súdu o tom, že aj po prípadnom zrušení napadnutého uznesenia\nústavným súdom mu platný právny stav nedovolí rozhodnúť inak, a v tejto súvislosti\nzdôrazňuje, že predsedníčke najvyššieho súdu neprislúcha „prejudikovať postup a právne\nzávery senátu“ najvyššieho súdu, ktorému prípadne bude vec pridelená po zrušení\nnapadnutého uznesenia. Poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu a Najvyššieho súdu\nČeskej republiky sťažovateľ uvádza konštatujúce právne závery, že v prípade námietky\npremlčania ide o právnu otázku, ktorej sa netýka koncentračná zásada. Ďalej sťažovateľ\nzotrval na dôvodoch sťažnosti a uviedol, že žiaden z argumentov najvyššieho súdu\nuvedených v jeho vyjadrení nie je spôsobilý zvrátiť dôvodnosť sťažnosti.\nPokiaľ ide o vyjadrenie krajského súdu, sťažovateľ sa odvolal na obsah sťažnosti\na právnu argumentáciu v nej uvedenú. Na argument krajského súdu týkajúci sa zohľadnenia\ncharakteru pôvodných strán sporu pri prideľovaní veci, ktorej predmetom je nárok na\nvydanie bezdôvodného obohatenia do obchodnoprávneho oddelenia, uviedol, že takéto\npridelenie nie je v súlade so zaužívanou praxou okresného súdu, podľa ktorej sú\nv obdobných prípadoch žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia prideľované do\nobčianskoprávneho oddelenia bez ohľadu na charakter strán sporu. Sťažovateľ zastáva\nnázor, že zo strany všeobecných súdov došlo k nesprávnej interpretácii § 16 ods. 2 zákona\no súdoch, a uviedol taký výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého predsedať senátu vo veci,\nktorá mu bola pridelená ako referujúcemu sudcovi, môže len ten sudca, ktorý je vo funkcii\npredsedu senátu už v čase pridelenia veci.\n7. Krajský súd (vo svojom vyjadrení z 23. júla 2018) a najvyšší súd (vo svojom\nvyjadrení zo 6. augusta 2018) súhlasili s upustením od ústneho pojednávania. Podobne sa\nvyjadril aj sťažovateľ, ktorý vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo svojom\nvyjadrení z 12. septembra 2018.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich\n16\n\nvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania\nnemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\n8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy\nak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným\nrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa\nodseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n9. Predmetom sťažnosti sú tvrdenia sťažovateľa (uvedené v bode 2), že napadnutým\nrozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho\nzákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n10. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní\núčastníkov, preskúmal všetky námietky a dôvody sťažovateľa a zistil, že jeho sťažnosť je\nčiastočne dôvodná.\n11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má\n17\n\nprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná\nnezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych\nprávach alebo záväzkoch.\n12. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,\nže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\n13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nv tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\no základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení\ns čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo\nkaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže\nmať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené\nspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa\nv jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá\npoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.\n14. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich\nzákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou\na výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom\nzasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade\na aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri\nposkytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania\n(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka\n18\n\nmateriálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).\n15. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46\nods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou\nzaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu\nposkytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky\nupravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo\ninom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva\nlen v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho\nuplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných\norgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je\nporušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).\n16. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.\nSlovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym\nspôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli\noprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva\na slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\npatrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch. Ak\núčastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany\nv opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,\nII. ÚS 249/05).\n17. Námietka sťažovateľa týkajúca sa ním tvrdeného porušenia označených práv\n(bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že ak najvyšší\nsúd odmietol dovolanie sťažovateľa s tým, že sa zaoberal len prípustnosťou a dovolacím\n\n19\n\ndôvodom podľa § 420 písm. e) CSP a odmietol sa zaoberať dovolacími dôvodmi podľa\n§ 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je takéto rozhodnutie protiústavné.\n18. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný\nsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym\norgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1\nústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak\niba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade\ns ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.\n19. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n20. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia\nnajvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:\n„43. Dovolací súd sa posudzovaním dovolania žalovaného v 2. rade podaného\nz dôvodu § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. nezaoberal z dôvodov uvedených v rozhodnutí\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. 1\nVCdo/2/2017 zo dňa 19.04.2017, vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v tomto\nrozhodnutí, podľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420\nC. s. p. a § 421 C. s. p. neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody\nprípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti\ndovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C. s. p..\n\n20\n\n44. Veľký senát v označenom rozhodnutí zároveň vyslovil, že ak sú v dovolaní\nuplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ C. s. p., dovolací súd sa\npri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste.\n45. S poukazom na § 48 ods. 3 C. s. p. je právny názor vyjadrený v rozhodnutí\nveľkého senátu pre senát dovolacieho súdu záväzný aj v tejto veci, z dôvodu ktorého sa\ndovolací súd môže zaoberať len okolnosťami namietanými žalovaným v 2. rade vo vzťahu\nk vade konania podľa § 420 písm. e/ C. s. p..“\n21. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa je predmetom posúdenia zo\nstrany ústavného súdu otázka, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup\nnajvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní\nsúbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa ustanovenia § 420 CSP, ako aj § 421 CSP,\ndovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti\ndovolania z hľadiska § 420 CSP a v prípade uplatnenia viacerých vád zmätočnosti podľa\n§ 420 a) až f) CSP sa dovolací súd obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste.\n22. Vzhľadom na nejednotnosť názorov ústavného súdu prijal k tejto otázke ústavný\nsúd uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko, ktorým\nsú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní\nv ďalších obdobných veciach viazané:\n„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového\nporiadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania\nobmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového\nporiadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\n21\n\nRovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420\npísm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania\nz hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená\nna prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\n23. Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné aj\nv prerokovávanej veci, ústavný súd sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach\nnaň odkazuje.\n24. Ústavný súd tiež v tejto súvislosti poznamenáva, že zo strany najvyššieho súdu\nmedzičasom došlo k zrevidovaniu stanoviska vysloveného v uznesení veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017, a to uznesením\nveľkého senátu občianskoprávneho kolégia sp. zn. 1 V Cdo 1/2018 z 21. marca 2018,\nv ktorom najvyšší súd vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP\nje prípustná.\n25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovateľ v podanom\ndovolaní uplatnil súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 ods. 1 písm. e) a f)\nCSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a najvyšší sa v napadnutom uznesení pri\nskúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania\nz hľadiska § 420 ods. 1 písm. e) CSP, porušil tým základné právo sťažovateľa na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).\n26. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného\npráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný\nsúd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b)\n22\n\nzákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd\nviazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom\nsúde).\n27. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k namietanému rozsudku\nkrajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine\nústavy, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,\nI. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným\nrozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany najvyššieho súdu po\nvrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu\nminimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom\nzrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na\nochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto\npráv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 4\nvýroku tohto nálezu).\n28. Návrhom doručeným ústavnému súdu 28. júna 2018 sa sťažovateľ domáhal\nvydania dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorým by ústavný\nsúd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd sa\nz vecného hľadiska zaoberal len posúdením namietaného uznesenia najvyššieho súdu,\nnevzhliadol dôvody na odloženie vykonateľnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu,\na preto nepovažoval za potrebné rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na odloženie jeho\nvykonateľnosti.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1\nústavy\n29. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných\ngarancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou\n23\n\nzárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,\nktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce\nupravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná\nzásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody\na rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).\nRozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom\nna naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).\n30. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48\nods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,\nbol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový\n(II. ÚS 893/2014). Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými\nsudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte\n(napr. IV. ÚS 116/2011).\n31. Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené\npredpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie\nk určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu\n(napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).\n32. Podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že tým, že občianskoprávna vec\nbola prejednaná na miestne nepríslušnom súde a rozhodovali o nej sudcovia, ktorí podľa\nrozvrhu práce rozhodovali obchodnoprávne spory, došlo k porušeniu základného práva\nsťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.\n33. Problém posúdenia ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, a tým aj\nrozhodnutia dovolacieho súdu sa takto zužuje na zodpovedanie otázky, či relevantné\nustanovenia zákona o súdoch interpretoval a následne použil dovolací súd ústavne\nkonformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu\nprávomoci všeobecného súdu je totiž opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti\n24\n\ns ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil\ns interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť\nnapadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne\nneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013). O svojvôli pri výklade alebo\naplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by\nbolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).\n34. Vo vzťahu k ťažiskovej námietke sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom\nuznesení v podstatnom uviedol:\n«46. Podľa § 420 písm. e/ C. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený\nsudca alebo nesprávne obsadený súd.\n47. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd\npotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho I. výroku o povinnosti žalovaného v 2. rade\nzaplatiť žalobcovi sumu 43 293,92 eur aj s príslušenstvom. Tento rozsudok preto spĺňa\npodmienku rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí.\n48. Dovolateľ vo vzťahu k uvedenej vade primáme namietol, že vec v 1. inštancii bola\nnesprávne zapísaná do obchodnoprávneho oddelenia a pridelená sudkyni JUDr. Renáte\nKňazúrovej v oddelení 2Cb (ktorá ju z tohto dôvodu prejednala a rozhodla o nej ako\nnezákonná sudkyňa).\n49. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/l/l998 zo dňa\n28.01.1998 vyslovil, že „... tým, že obchodnú vec na súde vecne a miestne príslušnom\nprejednali a rozhodli sudcovia, ktorí podľa rozvrhu práce rozhodujú občianskoprávne\nspory, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.\na ani nerozhodoval súd nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O. s. p.). Z rozdielnosti povahy\nprejednávaných občianskoprávnych a obchodnoprávnych vecí nevyplýva rozdielnosť\nprocesných práv účastníkov a možností ich realizácie.“ Vyplývajúc z citovaného\nrozhodnutia, pokiaľ by obdobne, občianskoprávnu vec na vecne a miestne príslušnom súde\n25\n\nprejednali a rozhodli sudcovia vybavujúci obchodné veci, nemala by táto okolnosť za\nnásledok dovolateľom namietanú vadu konania podľa § 420 písm. e/ C. s. p..\n50. Bez ohľadu na vyššie uvedené, z rozvrhu práce OS Dolný Kubín (úč. v čase\nnápadu veci na súd 1. inštancie dňa 20.10.2011), s obsahom ktorého sa dovolací súd za\núčelom posúdenia opodstatnenosti námietky dovolateľa oboznámil, vyplýva, že pod\nobchodnými vecami, ktoré sa zapisujú do súdneho registra Cb sa rozumejú (o. i.) spory\nmedzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bez ohľadu na to, akým hmotnoprávnym\npredpisom sa spravuje daný vzťah (str. 13 rozvrhu práce).\n51. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca svoj nárok odvodzuje z tej okolnosti, že\nduplicitne plnil žalovanému v 1. rade na základe rozsudku KS v Žiline sp. zn. 6Co/163/2010\nz 27.10.2010 o uložení povinnosti žalovanému\nvystupuje ako žalobca) platiť žalobcovi - spoločnosti\n\n(ktoré v tomto konaní\n(v tomto konaní\n\nv procesnom postavení žalovaného v 1. rade). Je nepochybné, že obidve strany sporu sú\nprávnickými osobami, konajúcimi v rámci ich podnikateľskej činnosti; zároveň\nz odôvodnenia vyššie označeného rozsudku (č. l. 22 - 27 spisu) vyplýva záväzkovo právny\nvzťah založený medzi stranami sporu Obchodným zákonníkom. Vychádzajúc z týchto\nskutočností má dovolací súd za to, že vec bola na súde prvej inštancie zapísaná do registra\n„Cb“ správne a aj správne bola náhodným výberom pridelená do súdneho oddelenia 2Cb,\nv ktorom v čase nápadu veci na súd bola zákonnou sudkyňou JUDr. Renáta Kňazúrová.\n52. V nadväznosti na uvedené za nedôvodnú vyhodnotil dovolací súd aj námietku\ndovolateľa spočívajúcu v tvrdení, že vec prejednal na odvolacom súde nesprávne obsadený\nsúd.\n53. Podľa vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom\nporiadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení\nneskorších predpisov, do súdneho registra „Cob“ sa zapisujú všetky veci zapísané na\nokresnom súde do súdnych registrov „Cb“, „CbCud“, „CbR“, „Nrc“, „Exre“, „PPok“, ak\nje proti rozhodnutiu podané odvolanie [Príloha č. III (Súdne registre odvolacej agendy), B.\n(Súdny register obchodných veci), bod 1]. Vzhľadom na uvedené, vec prejednaná\na rozhodnutá na prvoinštančnom súde pod sp. zn. 2Cb/l6/2012, bola na odvolacom súde\nsprávne zapísaná do súdneho registra „Cob“ a prejednaná a rozhodnutá pod sp. zn.\n26\n\n13Cob/214/2016 (do ktorého súdneho oddelenia bola pridelená náhodným výberom\npomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených MS SR).»\n35. Najvyšší súd reagoval v napadnutom uznesení aj na námietku sťažovateľa\ntýkajúcu sa spôsobu, akým bol predseda senátu odvolacieho súdu ustanovený do tejto\nfunkcie, ako aj na námietku jeho zaujatosti a zaujatosti sudkyne prerokovávajúcej vec na\nsúde prvej inštancie:\n«54. Vo vzťahu k osobe sudcu JUDr. Róberta Bebčáka na odvolacom súde je správne\ntvrdenie dovolateľa uvedené na str. 8 jeho dovolania (č. l. 596 spisu) o tom, že JUDr.\nRóbert Bebčák bol do funkcie predsedu senátu súdneho oddelenia 13Cob ustanovený\ndodatkom č. 2 k rozvrhu práce KS v Žiline zo dňa 31.01.2017, ktorý nadobudol účinnosť\ndňa 01.02.2017. Do uvedeného dátumu bol menovaný sudca členom odvolacieho senátu,\nktorému bola vec náhodným výberom pridelená (13Cob) a ktorého predsedníčkou bola\nJUDr. Mária Dubcová.\n55. Skutočnosť, že predmetná vec bola v senáte pridelená JUDr. Róbertovi\nBebčákovi ako sudcovi spravodajcovi resp. referujúcemu členovi senátu, vyplýva\nz viacerých prípisov, podpísaných predsedníčkou senátu JUDr. Máriou Dubcovou.\nvypracovaných JUDr. Bebčákom (č. 1. 517, 522, 536). Z č. l. 537 vyplýva informácia, že\nJUDr. Bebčák je referujúcim členom senátu. Po úspešnom výberovom konaní na funkciu\npredsedu senátu [hoci táto informácia z obsahu spisu výslovne nevyplýva, ide však\no kariérny postup sudcu na súde vyššej inštancie a z úradného záznamu na č. l. 539 je tiež\nzrejmé, že s účinnosťou od 01.02.2017 bol JUDr. Bebčák menovaný do funkcie predsedu\nsenátu (správne malo znieť „... bol ustanovený...“ pozn. dovolacieho súdu)], JUDr. Bebčák\nostal naďalej sudcom spravodajcom, avšak ako predseda senátu sa už priamo podpisoval\nna rozhodnutiach (ktoré ako člen senátu, tzv. „votant“ podpisovať nemohol). Tak tomu bolo\naj v prípade dovolateľom namietaného uznesenia na č. l. 538 spisu o verejnom vyhlásení\nrozsudku dňa 22.02.2017. Na margo tohto uznesenia dovolací súd dodáva, že predmetné\nuznesenie spĺňa náležitosti v zmysle § 219 ods. 3 veta prvá C. s. p., podľa ktorého vo\nveciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto\n\n27\n\na čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke\npríslušného súdu v lehote najmenej päť dni pred jeho vyhlásením.\n56. Za neopodstatnenú vyhodnotil dovolací súd aj dovolateľom vznesenú námietku\nzaujatosti zákonnej sudkyne na súde prvej inštancie spočívajúcu v tvrdení o existencii\nnadštandardných vzťahov medzi ňou a zástupcami\n\n(žalobcom), a to\n\nz dôvodu, že ide o nepreukázané tvrdenia dovolateľa, ktoré v priebehu konania ani\nneuplatnil. Z rovnakého dôvodu neobstojí námietka dovolateľa spočívajúca v tvrdení\no zaujatosti sudcu odvolacieho senátu. JUDr. Bebčáka. Neobstojí ani tvrdenie dovolateľa,\nže JUDr. Bebčák mal ako predseda senátu ovplyvniť výsledok konania, a to aj s poukazom\nna § 47 ods. 1, 2 C. s. p., podľa ktorého senát rozhoduje po neverejnej porade, na ktorej\nmôže byť prítomný zapisovateľ; iné osoby nesmú byť na porade prítomné. Na rozhodnutie je\npotrebná väčšina hlasov, pričom hlasovať sú povinní všetci členovia senátu. Funkčne\nmladší členovia senátu hlasujú pred funkčne staršími členmi senátu. Predseda senátu\nhlasuje posledný.\n57. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel dovolací súd k záveru, že\nv konaní pred odvolacím súdom k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej\nv ustanovení § 420 písm. e/ C. s. p. nedošlo, z dôvodu ktorého dovolanie žalovaného\nv 2. rade ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol bez toho. aby sa zaoberal\ndôvodnosťou podaného dovolania, a teda otázkou vecnej správnosti napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu.»\n36. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva\nfunkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na\nkonanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými\nsudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.\nPodľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať\nlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.\nPodľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie\nakt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní\nvýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.\n28\n\nÚstavný súd podčiarkuje, že spôsob prideľovania vecí podľa predmetu konania\njednotlivým senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle\n§ 50 a § 51 zákona o súdoch v súlade s rozvrhom práce príslušného súdu vydaným podľa\n§ 52 zákona o súdoch.\nPodľa bodu B.1.1 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2011 sa okrem iného pod\nobchodnými vecami, ktoré sa zapisujú do súdneho registra Cb, rozumejú aj spory medzi\npodnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bez ohľadu na to, akým hmotnoprávnym\npredpisom sa spravuje daný vzťah.\n37. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nepochybne aj zásada\nprideľovania súdnej agendy a určenia členov senátov na základe pravidiel obsiahnutých\nv rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí\ntiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania\nvo vzťahu k účastníkom konania.\n38. Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň\npovažuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený\ndo konkrétneho senátu.\n39. Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, z odôvodnenia napadnutého\nuznesenia najvyššieho súdu, z argumentácie sťažovateľa a po oboznámení sa s príslušnými\nustanoveniami rozvrhu práce okresného súdu pre rok 2011 (v relevantnom znení) ústavný\nsúd konštatuje, že k prideleniu veci okresným súdom do súdneho registra Cb došlo v súlade\ns ustanoveniami zákona o súdoch a v súlade s právnou úpravou regulujúcou organizáciu\npráce okresného súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s ústavou. V nadväznosti\nna túto skutočnosť najvyšší súd správne ako neopodstatnenú vyhodnotil aj námietku\nsťažovateľa o tom, že vec prejednal na odvolacom súde nesprávne obsadený senát. Rovnako\naj zmena vo funkcii predsedu senátu krajského súdu v prerokovávanej veci, ktorému bola\nvec sťažovateľa pridelená, zodpovedá zákonným pravidlám, ako aj zárukám vyplývajúcim\nzo základného práva na zákonného sudcu, keďže bola vykonaná v súlade s rozvrhom práve\n29\n\nokresného súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa dostatočne jasne a zrozumiteľne\nvyjadril aj k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdenej zaujatosti sudkyne\nprerokovávajúcej vec na súde prvej inštancie. Najvyšší súd správne aplikoval ustanovenia\nzákona o súdoch, vyčerpávajúcim spôsobom reagoval na všetky sťažovateľom vznesené\nnámietky a jeho rozhodnutie je presvedčivé.\n40. K porušeniu práva na zákonného sudcu dôjde, ak bude určený buď v rozpore\ns rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia\n(pravidla), ktoré odporuje zákonu (I. ÚS 581/2017, II. ÚS 16/2011). Preskúmaním námietok\nsťažovateľa ústavný súd nezistil, žeby namietaný postup všeobecných súdov bol svojvoľný,\núčelový a v tomto prípade rozporný so zákonom a rozvrhom práce, v dôsledku čoho\nnemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva na\nzákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel.\nIII.\n41. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému\núčastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania z dôvodu právneho\nzastúpenia v celkovej výške 1 879,41 € za tri úkony právnej služby vrátane 20 % DPH\n(prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie).\n42. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej\nmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2017, ktorá\nbola 921 €. Sťažovateľovi, ktorý bol vo veci namietaných porušení práv úspešný, vznikli\ntrovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11\nods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej\nslužby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to za každý úkon po\n30\n\n153,50 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 9,21 € za každý\núkon právnej služby predstavuje sumu 325,42 €. Keďže právny zástupca sťažovateľa je aj\nplatcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3\nvyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli\nteda priznané v celkovej sume 390,50 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi odmenu za\núkon – vyjadrenie z 27. augusta 2018, ktorý nepovažoval za účelný, keďže v ňom neuviedol\nžiadnu inú argumentáciu okrem tej už uvedenej v sťažnosti.\n43. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na\núčet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona\no ústavnom súde).\n44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. septembra 2018\n\n31", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "premlčanie-premlčanie v občianskom práve", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "dovolanie-dovolacie dôvody", "sudca-zákonný", "dovolanie-dovolacie dôvody", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "dovolanie-prípustnosť", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na zákonného sudcu"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Obdo/36/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f2b7ba2f-3a64-4807-a111-824510f3c9b5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.581.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 581/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 581/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.581.2017.1"}, {"guid": "ussr:1f4abac7-fd43-4c9d-accf-edd67bc58f16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 729/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 729/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1"}, {"guid": "ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 591/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 591/2013 z 10. 12. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-12-10", "citacie_n": 131, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb365f76-feb9-43da-a794-5779fc1b2774"}, {"guid": "ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 16/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 16/2011 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9449983c-1b37-4ed7-bd00-121eca28992e"}, {"guid": "ussr:c1821ace-7e85-4511-9221-0bfbad7a7b5a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 355/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 355/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c1821ace-7e85-4511-9221-0bfbad7a7b5a"}, {"guid": "ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 116/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 116/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 60, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b5035a4c-efc8-4ca1-aa0a-ae30d65e6502"}, {"guid": "ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 76/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/2011 z 20. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-20", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9fcd5ff8-72ef-4815-b65d-178077b4da16"}, {"guid": "ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 345/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 1426, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f422dd86-37fe-4e31-8046-8894691593c9"}, {"guid": "ussr:51a069a7-81ac-446e-b83a-a1984002ed6b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 285/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 285/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51a069a7-81ac-446e-b83a-a1984002ed6b"}, {"guid": "ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 257/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 257/07 z 18. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-18", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3f1e3e20-4a41-4498-99cd-4447022bb440"}, {"guid": "ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 128/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 128/07 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2cbcd924-fdcb-41a6-92a7-7665416e83d1"}, {"guid": "ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 195/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 195/07 z 31. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-31", "citacie_n": 1812, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2078851b-b411-4e29-b196-af64d738b1cb"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:631ff62c-8ce9-4fd5-87ee-dbc8b96290be", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 417/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 417/06 z 21. 12. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-12-21", "citacie_n": 37, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:631ff62c-8ce9-4fd5-87ee-dbc8b96290be"}, {"guid": "ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/05 z 14. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-14", "citacie_n": 1152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4f084ded-c26c-466d-93a7-fe00fdf79b9c"}, {"guid": "ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/05 z 18. 1. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-01-18", "citacie_n": 199, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1cb4ad8e-94e8-4f71-954f-45e2f402a4cc"}, {"guid": "ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 239/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 239/04 z 26. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-26", "citacie_n": 302, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:271b448d-602b-4675-82aa-1e85775203da"}, {"guid": "ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 271/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 271/05 z 5. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-05", "citacie_n": 714, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18007d03-ec1a-42de-9cef-68e58d7fefdf"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:2115fe63-2931-418d-8fd9-44b09da4b2a4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 3317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.71.1997.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "93a8c571-87d7-4f43-bd5f-dce6f3cb5fda:05e67985-a3e4-47f6-80fa-355ad1e05a27", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1", "spisova_znacka": "6Cdo/7/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/7/2017 z 23. 1. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1111245037.1"}, {"guid": "37ddff9e-9812-4a8b-be3c-3a03276a8187:26b82a3b-99e4-49a9-8440-16b720f91087", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5411204164.1", "spisova_znacka": "4Obdo/36/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/36/2017 z 14. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-14", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5411204164.1"}, {"guid": "122d9178-c7a7-438b-b3df-4e768ecaa242:38a74e36-3aaf-44cc-89d1-9e45bf0daf13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1", "spisova_znacka": "4MCdo/17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/17/2014 z 25. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 367, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:122c79a5-457c-44ec-94cb-6ed4fe12ee39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.602.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 602/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 602/2020 z 25. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-25", "citacie_n": 40, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.602.2020.1"}, {"guid": "ussr:c59b05d4-11ec-4092-bc2b-9e55378b1d3f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.196.2020.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 196/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 196/2020 z 12. 5. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-05-12", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.196.2020.1"}]}