{"guid": "ussr:e149a592-bf3b-4797-9460-1b9ef7743606", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.309.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 309/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 309/2018 z 14. 11. 2018", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. I. ÚS 309/2018, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.309.2018.2", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2018-11-14", "forma": "Nález", "povaha": ["právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "nevyhovuje", "prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e149a592-bf3b-4797-9460-1b9ef7743606", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.309.2018.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.309.2018.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.309.2018.2/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 309/2018-37\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. novembra 2018\nv senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka\na Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť\n, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Kováčik, s. r. o., Legionárska\n6434/2, Trenčín, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Kováčik, vo veci\nnamietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 365/2017-201\nz 5. apríla 2018 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 365/2017-201 z 5. apríla 2018\nporušené boli.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 365/2017-201 z 5. apríla 2018\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na nové konanie a rozhodnutie.\n\n3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania\nvo výške 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jej právneho\nzástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2018\ndoručená sťažnosť\n\n(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta\n\nporušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len\n„okresný súd“) č. k. 22 C 73/2015-147 z 30. júna 2017 (ďalej len „rozsudok okresného\nsúdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.\n4 Co 365/2017-201 z 5. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).\nZo sťažnosti vyplýva:\n«Sťažovateľka je matkou maloletej\n\n... a plnoletej\n\n...\n\nRozsudkom Okresného súdu sp. zn. 13C/88/2003 bolo manželstvo sťažovateľky a otca\nmaloletých detí\n\n... rozvedené, obe deti boli zverené do výchovy a opatery\n\nsťažovateľky a otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí k rukám\nsťažovateľky. Túto vyživovaciu povinnosť si otec neplnil riadne a včas. Platby na deti\nposielal nepravidelne, v iných výškach, ako mal určené rozhodnutím súdu a spravidla\nv jednej sume na obe deti. Otec oboch detí takto platil výživné dlhodobo, v dôsledku čoho\nmu vznikol dlh na výživnom.\nMatka maloletej\n\npodala na OS Trenčín návrh na zvýšenie výživného\n\na OS Trenčín rozsudkom sp.zn. 34P/440/2012 zo dňa 15.06.2013 zvýšil otcovi\nvýživné na sumu 110,- € mesačne s účinnosťou od 21.11.2012 a dlh na\n\n2\n\nzmeškanom výživnom vo výške 253,89 € mu povolil splácať v mesačných splátkach po 15,- €\nk rukám sťažovateľky. Otec súdom určené výživné opäť neplatil vo výškach zodpovedajúcich\nrozsudku, ale výživné opäť poukazoval nepravidelne a v rôznych výškach. Vzhľadom na\nskutočnosť, že staršia dcéra sťažovateľky\n\nuž v tej dobe bola plnoletá\n\na otec bol povinný jej prislúchajúce výživné plniť k jej rukám, sťažovateľka považovala\nvýživné plnené k jej rukám za výživné na maloletú\n\na splátku dlžného zvýšeného\n\nvýživného ako aj dlžného výživného z doby pred zvýšením výživného a tieto prijaté platby\npoužila výlučne na zabezpečenie výživy maloletej\nOtec detí sa žalobou zo dňa 26.05.2015 podanou na OS Trenčín domáhal uhradenia\nsumy 3.047,70 € s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia. Následne otec svojim návrhom\nzo dňa 02.05.2017 navrhol zmenu výšky uplatneného nároku a žalobu vzal čiastočne späť.\nRozsudkom tento rozhodol tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.677,75\n€ s úrokom z omeškania vo výške 5,05 € ročne zo sumy 1.677,75 € od 25.11.2015 do\nzaplatenia...\nProti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala sťažovateľka odvolanie.\nRozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018 bol\nrozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a IV. potvrdený...\nRozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018\nbolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1\nDohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľky vlastniť majetok vyplývajúce\nz čl. 20 ods. 1 Ústavy SR pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom neaplikovania zákonných\nustanovení Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine...\nOdvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým že svoje skutkové\nzistenia a právne názory riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch\nna konštatácie záverov súdu prvej inštancie bez logického vysvetlenia zistených skutočností\ns použitím súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak\nnepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je\npredvídateľné rozhodnutie pre účastníkov konania.\nOdvolací súd v napadnutých výrokoch potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie\na stotožnil sa aj s jeho odôvodnením. Citujeme ods. 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu: „odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za\n\n3\n\nsprávny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa\n§ 387 ods. 2 CSP.“ Odvolací súd konal týmto spôsobom vadne a osvojil si nesprávne\nskutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj jeho nesprávne právne posúdenie a to pre\nnasledovné skutočnosti, ktoré boli bližšie zdôvodnené v podanom odvolaní:\nOdvolací súd nesprávne posúdil vec tým, že pri svojom rozhodovaní vychádzal\nz nesprávne zisteného skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, keď konštatoval\nv bode 10. odôvodnenia rozsudku, že „zdieľa právny záver súdu prvej inštancie, že\nsťažovateľka - žalovaná nepreukázala, že by zaplatené výživné žalobcom na dcéru\nza žalované obdobie na jej účet, použila na hradenie životných nákladov plnoletej\nĎalej odvolací súd konštatoval, že „i keď sa žalovaná bránila tým, že toto výživné\npoužila na hradenie životných nákladov dcéry\n\na tvrdila to aj vo svojom odvolaní,\n\ndôkazy, ktoré zistil súd prvej inštancie v tomto spore jej tvrdenia nepotvrdzujú“.\nSťažovateľka nikdy v priebehu sporu netvrdila, že žalobcom zaplatené výživné použila na\nhradenie životných nákladov plnoletej\n\na preto ani toto v spore nepreukazovala\n\na nevyplýva to ani z podaného odvolania, tak ako to konštatuje odvolací súd v bode\n10. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Z podaného odvolania jednoznačne vyplýva\na sťažovateľka to tvrdila počas celého konania, že všetky platby, ktoré žalobca poukazoval\nk jej rukám použila v prospech maloletej\n\na čiastočne na splatenie dlhu na dcéru\n\na to s obdobia keď bola ešte maloletá, nakoľko ako bolo preukázané žalobca si\ndlhodobo neplnil svoju povinnosť platiť výživné riadne a včas.\nOdvolací súd vec nesprávne právne posúdil aj v bode 11. odôvodnenia keď\nkonštatuje, že „neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne (správne malo byť žalovanej) že\nsúd mal vec posudzovať z hľadiska ust. § 28 a § 62 Zákona o rodine“. Sťažovateľka\nv priebehu celého konania tvrdila, že všetky platby boli použité na hradenie životných\nnákladov mal.\n\na žalobca v priebehu celého konania tieto jej tvrdenia nijakým\n\nspôsobom nevyvrátil a nepreukázal, že tieto platby použila pre svoje potreby i keď dôkazné\nbremeno v tomto prípade je na strane žalobcu. Sťažovateľka počas celého konania tvrdila,\nže ustanovenia § 28 v spojení s § 24 a § 62 ZR sú právnymi dôvodmi, na základe ktorých\nbola oprávnená prijímať všetky platby výživného, ktoré žalobca poukazoval k jej rukám.\nNesprávnym zistením skutkového stavu a následným nesprávnym právnym\nposúdením, kedy sa súdy dôsledne nevysporiadali so zákonnou úpravou Zákona o rodine\n\n4\n\na neaplikovali pri posudzovaní predmetnej veci tieto zákonné ustanovenia bolo porušené\nprávo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces a právo vlastniť majetok.»\nSťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:\n„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR\nrozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018\na rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 22C/73/2015-147 zo dňa 30.06.2017 porušené\nbolo.\n2. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 20\nods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa\n05.04.2018 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 22C/73/2015-147 zo dňa\n30.06.2017 porušené bolo.\n3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co/365/2017-201 zo dňa 05.04.2018\na rozsudok Okresného súdu Trenčín sp.zn. 22C/73/2015-147 zo dňa 30.06.2017 sa zrušuje\na vec sa Okresnému súdu Trenčín vracia na ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní\nod doručenia tohto nálezu k rukám jej právneho zástupcu.“\nSťažovateľka zároveň navrhla odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu\nv spojení s rozsudkom krajského súdu, ktorý odôvodnila takto: „Sťažovateľka žije\nv spoločnej domácnosti s maloletou dcérou\n\nktorej zabezpečuje osobnú starostlivosť\n\na taktiež prispieva na výživné staršej dcére\nŽalobca, ktorému je sťažovateľka na základe napadnutého rozhodnutia povinná\nzaplatiť sumu 1.6775,75 € s prísl. ako aj trovy konania, si dlhodobo neplní riadne a včas\nsvoje vyživovacie povinnosti riadne a včas. Plnoletá dcéra\n\nbola z dôvodu neplnenia\n\nvyživovacej povinnosti žalobcom nútená podať návrh výkon rozhodnutia.“\nÚstavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu\na uznesením č. k. I. ÚS 309/2018-19 z 5. septembra 2018 ju prijal na ďalšie konanie v časti\nnamietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1\n\n5\n\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, vo zvyšnej časti\nsťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nNa základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila podpredsedníčka\nkrajského súdu podaním sp. zn. Spr 212/18 z 19. septembra 2018 doručeným ústavnému\nsúdu 25. septembra 2018. V relevantnej časti vyjadrenia uviedla: „Rozhodnutie odvolacieho\nsúdu č.k. 4Co/365/2017-201 z 05.04.2018 považujem za vecne správne a zotrvávam na\nprávnych záveroch, ktoré sú v dôvodoch namietaného rozhodnutia obsiahnuté. Konanie\npred súdom I. inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť\nrozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu I. inštancie vytvára ich\nkompletizujúcu jednotu. Keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia súdu I. inštancie a vyporiadal sa s odvolacími námietkami\nžalovanej (sťažovateľky), potom sa nemožno stotožniť so sťažnosťou žalovanej\no arbitrárnosti a svojvoľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a tým porušenia jej základných\npráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“\nK vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho\nzástupcu zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2018,\nv ktorom zotrvala na dôvodoch svojej sťažnosti a zároveň súhlasila s upustením od ústneho\npojednávania.\nÚstavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel\nk názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\n\n6\n\nÚstavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné\nzáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom\nustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú\nodlišnosť (II. ÚS 27/07).\nPredmetom sťažnosti bolo tvrdenie sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu\ndošlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil,\nrozhodnutie založil na nesprávnych skutkových zisteniach a vec nesprávne právne posúdil.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu\nÚstavný súd zo sťažnosti, k nej priložených príloh a z vyžiadaného spisu okresného\nsúdu sp. zn. 22 C 73/2015 zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 28. mája 2015 sa\n\n7\n\nžalobca – bývalý manžel sťažovateľky, domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy\n3 047,70 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť na\nstrane sťažovateľky tým, že platil výživné na plnoletú dcéru\n\naj po dosiahnutí jej\n\nplnoletosti na účet sťažovateľky. Podaním z 2. mája 2017 opravil žalobca výšku nároku na\nsumu 2 248,40 € s príslušenstvom a na pojednávaní konanom 31. mája 2017 zmenil žalobu\ntak, že žiadal zaplatenie sumy 1 677,75 € s príslušenstvom.\nSťažovateľka počas konania na okresnom súde opakovane tvrdila, že platby, ktoré jej\nžalobca posielal, pokladala za zameškané výživné na maloletú dcéru\n\na plnoletú dcéru\n\nza obdobie, keď bola ešte maloletá, pretože žalobca platil výživné na dcéry\na\n\nnepravidelne a platby zasielané odporcom, ktoré žiada vrátiť, boli použité na\n\nvýživu maloletej\n\npreto sa na jeho úkor nemohla bezdôvodne obohatiť.\n\nRozsudkom okresného súdu bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu\n1 677,75 € s príslušenstvom a trovy konania.\nS tvrdením sťažovateľky o tom, že všetky žalobcom zasielané sumy použila na\nvýživu maloletej dcéry\n\na preto sa nemohla bezdôvodne obohatiť, sa okresný súd\n\nv rozsudku vysporiadal takto: „Neobstojí obrana žalovanej, že sa na úkor žalobcu\nbezdôvodne neobohatila, pretože všetky platby, ktoré jej žalobca poslal na účet použila pre\npotreby detí sporových strán. Žalovaná totiž bola oprávnená prijať len tie platby, na ktoré\nexistoval právny dôvod.“\nV odvolaní proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka opätovne trvala na tom, že\nsumy posielané žalobcom použila na výživu maloletej\n\na preto z jej strany nemohlo\n\ndôjsť k bezdôvodnému obohateniu, pričom uviedla: „Súd prvého stupňa čiastočne žalobe\nvyhovel a v bode 17. odôvodnenia rozsudku uviedol, že neobstojí moja obrana, že som sa na\núkor žalobca bezdôvodne neobohatila, pretože všetky platby, ktoré mi žalobca poslal na\núčet, som použila pre potreby našich detí, nakoľko som bola oprávnená prijať len tie platby,\nna ktoré existoval právny dôvod. Takéto právne posúdenie súd bližšie neodôvodnil, najmä\nneuviedol, na základe akého právneho predpisu dospel k právnemu názoru, že ako matka\nmaloletej\n\n, ktorá bola zverená do mojej osobnej starostlivosti s tým, že som\n\npovinná spravovať jej záležitosti, som nemala oprávnenie prijímať od žalobcu ako\npovinného k plneniu vyživovacej povinnosti v zmysle §62 ZR platby výživného nad rozsah\nurčený súdnym rozhodnutím. Túto skutočnosť považujem žalobkyňa predovšetkým za\n\n8\n\nnesprávne právne posúdenie veci ako aj za nesprávne skutkové zistenia, pokiaľ súd\nkonštatuje, že žalobca prakticky od roku 2004 hradil na môj účet v jednotlivých mesačných\nplatbách výživné na obe dcéry, teda aj na druhú dcéru\n\n.\n\nZ ustanovenia najmä §62 ZR vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov\ndeťom je ich zákonná povinnosť a každý rodič je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť\nv minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté\ndieťa. Zákon o rodine neurčuje teda rozsah maximálnej vyživovacej povinnosti, ale iba\nminimálnej, ktorá skutočnosť znamená, že každý z rodičov môže plniť vyživovaciu povinnosť\naj nad rámec súdom určeného rozsahu vyživovacej povinnosti, nakoľko takéto plnenie nie je\nzákonom zakázané. Žalovaná ako matka maloletej\n\nbola som povinná\n\nv zmysle §28 v spojení s §24 ZR zabezpečovať sústavnú a dôslednú starostlivosť o výchovu,\nzdravie, výživu a všestranný vývoj dcéry, ktorá mi bola zverená do osobnej starostlivosti.\nNeobstojí preto záver súdu, že som bola oprávnená prijímať len tie platby, na ktoré\nexistoval právny dôvod. V tejto časti, ako som uviedla, nie je rozhodnutie súdu\npreskúmateľné, nakoľko sa súd dôsledne nevysporiadal s vyššie citovanou zákonnou\núpravou rodičovských práv a povinností. Z obsahu odôvodnenia rozsudku však možno\nusúdiť, že súd za právny dôvod na prijatie platby výživného od povinného rodiča považuje\nzrejme iba príslušný rozsudok súdu určujúci rozsah vyživovacej povinnosti. Žalovaná bola\nsom zo zákona povinná zabezpečovať rodičovské povinnosti k maloletej\n\nako som\n\nvyššie uviedla. Nepochybne ustanovenia §28 v spojení s §24 a §62 ZR sú právnymi\ndôvodmi, na základe ktorých som bola oprávnená prijímať všetky platby výživného, ktoré\nžalobca poukazoval k mojim rukám, nie však pre mňa, ale pre účely výživy maloletej\nJa som si túto povinnosť splnila a ako som uviedla, všetky platby, ktoré boli poukazované\nk mojim rukám, som použila v prospech maloletej\ndcéru\n\na čiastočne splatenia dlhu aj na\n\nŽalobca nepreukázal skutočnosť, že som ním poukazované platby výživného\n\npoužila vo svoj prospech, teda že by som ja získala majetkový prospech a tým sa na jeho\núkor obohatila.\nŽalovaná tvrdím, že medzi nami sporovými stranami neišlo a nejedná sa o vzťah\nz bezdôvodného obohatenia, keďže ja som nezískala z plnenia žalovaného žiadny majetkový\nprospech a teda ja nemám žalovanému čo vydávať, keďže som sa neobohatila.“\n\n9\n\nKrajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, s právnym\nzáverom okresného súdu a s odôvodnením rozsudku okresného súdu sa stotožnil\na k odvolaniu sťažovateľky uviedol:\n„Aj odvolací súd zdieľa právny záver súdu prvej inštancie, že žalovaná\nnepreukázala, že by zaplatené výživné žalobcom na dcéru\njej účet, použila na hradenie životných nákladov plnoletej\n\nza žalované obdobie na\nI keď sa žalovaná\n\nbránila tým, že toto výživné použila na hradenie životných nákladov dcéry\n\na tvrdila\n\nto aj vo svojom odvolaní, dôkazy, ktoré zistil súd prvej inštancie v tomto spore jej tvrdenia\nnepotvrdzujú. Práve naopak, z návrhu na vykonanie exekúcie na vymoženie výživného v\nprospech dcéry\n\nako oprávnenej zo dňa 17.2.2014 v exekučnom konaní vedenom pod\n\nsp. zn. EX 165/2014. z vyjadrenia\n\nz 14.4.2015 v tomto exekučnom konaní\n\njednoznačne vyplynulo, že oprávnená sa domáhala vymoženia výživného zo strany žalobcu\nako povinného, a to nedoplatku na výživnom za obdobie rokov 2005 do 2009 vo výške\n514,50 Eur, od 21.11.2012 do 27.11.2013 vo výške 693,30 Eur. od 28.11.2013 do\n14.11.2014 vo výške 1 892,67 Eur a bežného výživného od 15.11.2014 vo výške 170 Eur\nmesačne. Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie bolo vydané súdnym exekútorom\ndňa 19.3.2015, sp. zn. EX 165/2014. Týmito dôkazmi dcéra\npotvrdila, že žalovaná nepoužila výživné platené žalobcom na jej účet na hradenie\nživotných nákladov plnoletej dcéry\n\nPráve týmito dôkazmi žalobca preukázal, že na\n\nstrane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinná vydať v zmysle § 451\nods. 2 Občianskeho zákonníka, ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho\ndôvodu.\n11. V zmysle hore uvedeného potom neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne, že\nsúd mal vec posudzovať z hľadiska ust. § 28 a § 62 Zákona o rodine. Žalovaná bola\noprávnená prijímať platby výživného na dcéru\ndcéry\n\ndo jej plnoletosti. Od plnoletosti\n\nbol povinný žalobca poukazovať výživné k jej rukám, čo napokon aj vyplýva\n\nz rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7.10.2013. č. k. 30P 378/2012-63, ktorým bolo\nzmenené platobné miesto na platenie výživného žalobcu k dcére\ndcéry\n\ndo ník plnoletej\n\nV dôsledku zrejme omylu zo strany žalobcu, platby výživného žalobca\n\nnaďalej posielal na účet žalovanej. Odvolací súd pripúšťa, že pokiaľ by bolo preukázané, že\ntieto platby výživného aj po plnoletosti žalovaná odovzdala dcére\n\n10\n\nna hradenie jej\n\nživotných nákladov, nevzniklo by na jej strane bezdôvodné obohatenie. V spore však bol\npreukázaný opak, že výživné žalovaná nepoužila na hradenie nákladov dcéry\nnakoľko táto podala návrh na vykonanie exekúcie proti žalobcovi z dôvodu neplnenia si\nvyživovacej povinnosti voči nej.“\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý\nrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1\nústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou\ngarantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc\nvšeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom\nnie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve (I. ÚS 225/03).\nVo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom\nnapokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi\nvšeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).\nÚstavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na\n\n11\n\nvšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu\nje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\nPodľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na spravodlivý proces\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nOdôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd\npovinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy\nposudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko, rozhodnutie\nz roku 1997). Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval\nna každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument\n(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci\n(Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994).\nÚstavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej\nprávomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných\nsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré\nzo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\nZ uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností\nkonkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia, tak ako na ňu poukazovala\nsťažovateľka vo svojej sťažnosti, a nesprávne skutkové zistenia a právne závery dosahujú\ntakú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n12\n\nÚstavný súd v súlade so svojou judikatúrou a taktiež judikatúrou Európskeho súdu\npre ľudské práva konštatuje, že za argumenty, ktoré boli z hľadiska výsledku rozhodovania\nkrajského súdu o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodujúce, je\npotrebné považovať tvrdenia sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní, že všetky platby od\nžalobcu použila na výživu maloletej\n\na jej právny názor, že nejde o vzťah\n\nz bezdôvodného obohatenia, keďže z plnenia žalobcu nezískala žiadny majetkový prospech.\nÚstavný súd poukazuje na odsek 10 a 11 rozsudku krajského súdu, z ktorého je\nzrejmé, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní vychádzal z nesprávneho skutkového\nzistenia, že sťažovateľka mala platby od žalobcu použiť na úhradu životných nákladov\nplnoletej dcéry\n\nčo podľa tvrdenia krajského súdu uviedla aj v odvolaní, pričom\n\nnásledne sa celá argumentácia krajského súdu odvíja od tohto nesprávneho skutkového\nzistenia. Ako je však zrejmé z odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu, táto\nv odvolaní uvádzala, že platby od žalovaného použila na výživu maloletej\nplnoletej\n\na nie\n\nDôsledkom nesprávneho skutkového zistenia je tak v rozsudku krajského\n\nsúdu absencia odpovede nielen na rozhodujúce argumenty sťažovateľky obsiahnuté\nv odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ale na všetky argumenty sťažovateľky, keďže\nodvolanie vychádzalo z iného skutkového stavu, z akého pri svojom rozhodovaní vychádzal\nkrajský súd.\nÚstavný súd zároveň v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že sa na úkor žalobcu\nneobohatila, pretože všetky prostriedky požila na výživu maloletej\n\ndáva do pozornosti\n\nnasledovné ustanovenia Občianskeho zákonníka.\nPodľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,\nmusí obohatenie vydať.\nPodľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový\nprospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu\nalebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný\nz nepoctivých zdrojov.\n\n13\n\nPodstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že toho, kto poruší\npovinnosť neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe\nsankcie spočívajúcej v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. K vzniku zodpovednosti\nza bezdôvodné obohatenie je vždy potrebné splnenie základných predpokladov, a to zistenie\nbezdôvodného\n\nobohatenia\n\njedným\n\nsubjektom,\n\nmajetková\n\nujma\n\niného\n\nsubjektu,\n\nprotiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia a príčinná súvislosť medzi protiprávnym\nzískaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou ujmou druhého\nsubjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo\nbezdôvodné obohatenie získané.\nV súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že bolo povinnosťou navrhovateľa\npreukázať, že sa sťažovateľka na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Podľa názoru\nústavného súdu iba zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľke boli posielané navrhovateľom\nfinančné prostriedky nad rámec súdom určeného výživného, nemožno usudzovať, že došlo\nna jej strane k bezdôvodnému obohateniu. Ak sťažovateľka skutočne použila finančné\nprostriedky na výživu maloletej dcéry, ktorá je aj dcérou navrhovateľa zaviazaného\nprispievať na jej výživu, tak ako tvrdí, potom sťažovateľka nemala z takéhoto plnenia\nmajetkový prospech, a preto nie je splnený zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti\nsťažovateľky za bezdôvodné obohatenie, pretože sťažovateľka z týchto finančných\nprostriedkov majetkový prospech nemala.\nÚstavný súd na základe uvedeného konštatuje, že ak krajský súd pri rozhodovaní\no odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu vychádzal z nesprávnych\nskutkových zistení, ktoré sú vo veci sťažovateľky rozhodujúce, a následne ako dôsledok\ntýchto nesprávny skutkových zistení neodpovedal na podstatné otázky obsiahnuté\nv odvolaní, je potrebné považovať rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý, nespĺňa\nparametre zákonnosti a ústavnosti a minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie\nsúdnych rozhodnutí kladené, a vyvoláva tak účinky nezlučiteľné s obsahom základného\npráva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru.\n\n14\n\nZ uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva\nsťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nrozsudkom krajského súdu.\nV ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu s uvedenými a rozhodujúcimi\nargumentmi sťažovateľky obsiahnutými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa\nvysporiadať ústavne súladným spôsobom a o odvolaní sťažovateľky opätovne rozhodnúť.\nK namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1\nústavy rozsudkom krajského súdu\nVo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného\nčl. 20 ods. 1 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do\nprávomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127\nods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Uvedené vyplýva z jeho\nsubsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade\nso svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že\nv nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a príkazom krajskému súdu, aby o podanom\nodvolaní sťažovateľky znovu konal a rozhodol, sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd\nv ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.\nÚstavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel, uprednostňujúc právomoc\nvšeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich\nochranou v konaní pred ústavným súdom.\nPodľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda\nporušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.\nNa základe citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde preto ústavný súd zrušil\nnapadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na nové konanie. Krajský súd bude\nv danom prípade v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný\nprávnym názorom ústavného súdu vyjadreným v tomto náleze.\n\n15\n\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj\no úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľky\nadvokátom v konaní pred ústavným súdom.\nÚhradu priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16\nods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov za 2 úkony právnej služby po 153,50 € a to za prevzatie a prípravu zastúpenia\na vypracovanie sťažnosti na ústavný súd 2 x 9,21 € ako náhrada výdavkov na miestne\ntelekomunikačné výdavky a miestne prepravné. Spolu tak predstavuje náhrada trov konania\nsumu 325,42 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde\nv spojení s § 263 ods. 1 Civilným sporovým poriadkom) v lehote dvoch mesiacov od\nprávoplatnosti nálezu.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je\nprípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou\nvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. novembra 2018\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "vyživovacia povinnosť-výživné", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "bezdôvodné obohatenie-vydanie", "vyživovacia povinnosť-výživné"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/365/2017", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 64/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 64/2010 z 10. 2. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-02-10", "citacie_n": 198, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9cd05ee-6a94-4554-a8a9-640344969add"}, {"guid": "ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 311/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 311/08 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 108, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0bc6bd53-600b-4ef0-8ece-1290bc14c1c3"}, {"guid": "ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/09 z 2. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-02", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2ea1106-8055-472d-bb1e-b966e7393b8d"}, {"guid": "ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 182/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 182/06 z 5. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-05", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21ca7018-7382-488b-b297-a45833efe7bb"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 303/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 303/04 z 6. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-06", "citacie_n": 1554, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0081dcc6-8002-4a07-9cb9-c7cbf17d56c4"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 225/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 225/03 z 10. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-10", "citacie_n": 370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d0e57f6e-21a7-45f9-b8de-fd0c34d16503"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ed996459-59bb-4f62-a895-2b94fbe62cf3:721d3ef6-411f-40ef-83db-56b06ee3485a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2018:3115212262.1", "spisova_znacka": "4Co/365/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/365/2017 z 4. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2018-04-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2018:3115212262.1"}], "citovane_v": [{"guid": "8b44248d-3e2e-4d45-9c9d-588e747d10fb:331a9cd3-dedb-4d90-9116-d3578e87c3af", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3115212262.3", "spisova_znacka": "4Co/3/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/3/2019 z 6. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-03-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3115212262.3"}, {"guid": "8b44248d-3e2e-4d45-9c9d-588e747d10fb:816d5846-2496-4ef4-aeba-da385aeb1a09", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3115212262.3", "spisova_znacka": "4Co/3/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/3/2019 z 6. 3. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-03-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3115212262.3"}]}