{"guid": "ussr:cf031b78-c2a9-40d5-b88c-306ea0356f5d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.397.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 397/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2017 z 12. 12. 2017", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 12. decembra 2017, sp. zn. I. ÚS 397/2017, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.397.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2017-12-12", "forma": "Nález", "povaha": ["prikazuje odporcovi uhradiť trovy právneho zastúpenia", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "právo porušené bolo", "rozhodnutie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie", "rozhodnutie zrušuje"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cf031b78-c2a9-40d5-b88c-306ea0356f5d", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.397.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.397.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.397.2017.1/text", "citacie_n": 6, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nV mene Slovenskej republiky\nI. ÚS 397/2017-43\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2017\nv senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu\nMilana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť I\n, zastúpeného advokátom JUDr. Vojtechom Pettym, Hlavná 98, Košice, vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 704/2014-649\nz 21. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017 a takto\nrozhodol:\n1. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 704/2014-649\nz 21. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .\n\n2. Základné právo\n\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .\n3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 704/2014-649 z 21. októbra 2015\na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.\n4. Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é\nspoločne a nerozdielne uhradiť\n\ntrovy právneho zastúpenia v sume\n\n468,51 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov) na účet advokáta\nJUDr. Vojtecha Pettyho, Hlavná 98, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n5. Sťažnosti\n\nvo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .\nOdôvodnenie:\nI.\n\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta\n2017 doručená sťažnosť\n\n(ďalej len\n\n„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 704/2014-649\nz 21. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu\n\n2\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 68/2016 z 27. apríla 2017\n(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).\nPriebeh konania\n2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajský súd\npotvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 135/2009599 z 25. marca 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým bola zamietnutá\nžaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 26. marca 2009,\nktorá bola daná sťažovateľovi zamestnávateľom\n\n, pred tým\n\n(žalovaným v konaní), ako aj určenia, že jeho pracovný pomer trvá, a náhrady mzdy.\nProti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom\nrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol z dôvodu neprípustnosti.\n3. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu,\nako aj uznesením najvyššieho súdu a prezentuje svoju rozsiahlu sťažnostnú argumentáciu,\nv podstatnej časti ktorej namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery krajského\nsúdu týkajúce sa dôvodnosti potvrdenia rozsudku okresného súdu, resp. dôvodnosti\nzamietnutia jeho žaloby, a nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu\no neprípustnosti ním podaného dovolania.\n4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým\nvysloví porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu\na uznesením najvyššieho súdu, tieto zruší a vec vráti na ďalšie konanie najvyššiemu súdu,\nalternatívne krajskému súdu, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €\nvoči najvyššiemu súdu a v sume 1 500 € voči krajskému súdu a náhradu trov konania.\n5. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 397/2017-20 z 31. augusta 2017 prijal sťažnosť\nsťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\n\n3\n\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie\nkonanie.\n6. Krajský súd sa vyjadril podaním sp. zn. 1 SprV 888/2017 doručeným ústavnému\nsúdu 28. septembra 2017 a najvyšší súd podaním č. k. KP 3/2017-62, Cpj 30/2017\ndoručeným ústavnému súdu 12. októbra 2017. Sťažovateľ k týmto vyjadreniam na výzvu\nústavného súdu zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2017.\n7. Sťažovateľ, krajský súd i najvyšší súd vo svojich vyjadreniach vyjadrili súhlas\ns upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2\nzákona o ústavnom súde. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci\nod ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na obsah sťažnosti, jej príloh a doručených\nvyjadrení dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.\nII.\nZhrnutie predmetu namietaného konania a záverov všeobecných súdov\n8. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že predmetom posudzovaného konania je\nurčenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalovaným sťažovateľovi ako\nzamestnancovi 26. marca 2009 podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu\nzávažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť (ako to zhrnul okresný\nsúd v rozsudku) tým, že\n„(1.) dňa 26.3.2008 vystavil objednávku č. VU500180592 na realizáciu zákazky\noprava priestorov starej\n\nbudovy prevádzky\n\na\n\npre spoločnosť\n\nbez riadneho výberového konania v rozpore s Technicko-organizačným postupom\nTOP-VULK-P-001-01 Nakupovanie, vydanie č. 5. Prílohou faktúry\nč. 2008/138 je súpis vykonaných prác, ktorý však neobsahuje podrobný súpis prác v zmysle\nvšeobecných dodacích podmienok odporcu,\n(2.) dňa 19.9.2008 vystavil pre spoločnosť\nč. VU410181735 na opravu cestného osvetlenia na hlavných cestách\n\n4\n\nobjednávku\n, pričom došlo\n\nk porušeniu pravidiel tým, že členom výberovej komisie nebol zástupca určený\n\n,\n\nneboli stanovené kritériá pre hodnotenie ponúk ešte pred odoslaním dopytov a prijatím\nponúk, zápis zo zasadnutia výberovej komisie nebol označený evidenčným číslom, do\nvýberového konania boli zaradené ponuky, ktoré neboli v zalepených obálkach a neboli\noznačené elektronickou dátumovou pečiatkou a ktoré mali byť automaticky z ďalšieho\nposudzovania vyradené, spoločnosť\n\nbola telefonicky kontaktovaná počas\n\nzasadnutia výberovej komisie s tým, že oficiálne odstúpenie z výberového konania bolo\ndoručené spoločnosti\n\naž nasledujúci deň 4.7.2008 po uzavretí výberového\n\nkonania,\n(3.) nenahlásil zamestnávateľovi, že jeho rodinní príslušníci (svokor, svokra, matka)\nboli zamestnancami spoločnosti\n\n(jediným spoločníkom a konateľom je\n\n) príp. firmy\n\nbol opakovane\n\nprítomný na stavbe rodinného domu navrhovateľa v mestskej časti\n\n,\n\nnakoľko tento druh finančného dojednania podlieha v zmysle Princípov\n\nč. 07/2005\n\nKonflikt záujmov schvaľovacej procedúre. Tieto skutočnosti svedčia o nadštandardnom\nvzťahu navrhovateľa so štatutárnym zástupcom a majiteľom obchodnej spoločnosti, ktorá\npatrila medzi najvýznamnejších obchodných partnerov odporcu, o čom svedčí aj fakt, že\nspoločnosť\n\nvyfakturovala odporcovi v priebehu roka 2008 za dodávky\n\nslužieb celkovo čiastku presahujúcu 24.000.000,- Sk. Dňa 5.7.2007 navštívil stavbu\nrodinného domu navrhovateľa v mestskej časti\n\nzamestnanec odporcu\n\nna služobnom motorovom vozidle Citroen ŠPZ\n\npatriacom odporcovi\n\npočas pracovnej doby.\n(4.) v služobnom počítači navrhovateľa sa nachádzali obrázky erotického charakteru\nuložené pod jeho užívateľským menom a heslom, na čo bol opakovane upozornený dňa\n19.11.2008 a 14.1.2009.\nOpísaným konaním odporca mal za to, že navrhovateľ porušil základné povinnosti\nzamestnanca, ktoré vyplývajú z ustanovení Zákonníka práce a to § 81 písm. a), b), c) a e),\nzákladné povinnosti vedúceho zamestnanca, ktoré vyplývajú z ust. § 82 písm. a) a e)\nZákonníka práce, ustanovenia Pracovného poriadku spoločnosti odporcu, ust. Kódexu\netického správania spoločnosti\n\nPrincípy\n\nč. 07/2005 Konflikt\n\nzáujmov a ustanovenia TOP-VULK-P-0001-01 nakupovanie, vydanie č. 5.“.\n\n5\n\n9. Pracovný pomer, z ktorého bola sťažovateľovi daná výpoveď, bol založený\npracovnou zmluvou so vznikom pracovného pomeru dňom 1. januára 2005 a dojednaným\ndruhom práce – riaditeľ a počnúc od 1. októbra 2007 s dojednaným druhom práce –\ngenerálny riaditeľ, ako to konštatoval okresný súd zhodne so stranami sporu.\n10. Konajúcim súdom bola známa aj skutočnosť, že sťažovateľ bol v rozhodnom\nobdobí predsedom trojčlenného predstavenstva akciovej spoločnosti, teda zamestnávateľa\n(podľa údajov obchodného registra členstvo sťažovateľa v predstavenstve trvalo od\n13. januára 2005 do 13. januára 2009. Popri sťažovateľovi boli ďalšími dvoma členmi\npredstavenstva do 20. júna 2008\na\n\na\n\na následne\n\n. Po zániku funkcie sťažovateľa 13. januára 2009 vznikla\n\nv apríli a máji 2009 funkcia ďalším novým trom členom predstavenstva popri trvaní funkcie\na\n\n, počet členov predstavenstva sa tým zmenil na päť\n\nosôb, pozn.).\n11. Okresný súd prvotne vyhodnotil ako nedôvodnú námietku sťažovateľa\no nezachovaní subjektívnej lehoty pre danie výpovede, ktorú sťažovateľ odôvodňoval\nvedomosťou predstavenstva zamestnávateľa o konaniach vytýkaným mu vo výpovedi\nv bodoch 1 a 2 v čase presahujúcom dva mesiace, t. j. subjektívnu lehotu pre danie\nvýpovede. Sťažovateľ dôvodil, že objednávky, v súvislosti s vystavením a podpísaním\nktorých je mu vytýkané porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom, spolu s ním\nstále podpisoval aj ďalší člen predstavenstva a z uvedeného dôvodu nemôže obstáť tvrdenie,\nže žalovaný reprezentovaný predstavenstvom o konaní vytýkanom sťažovateľovi nemal\nvedomosť už pri samotnom konaní. Okresný súd v podstate dôvodil, že vedomosť\njednotlivých členov predstavenstva (ktorú nevylúčil) nie je možné považovať za vedomosť\npredstavenstva ako kolektívneho orgánu, pričom podporne poukázal na výpovede ostatných\nčlenov predstavenstva, ktorí tvrdili, že v čase spolupodpisovania sporných objednávok\nnemali vedomosť o tom, že týmto predchádzalo porušenie pravidiel výberu dodávateľov.\n12. Okresný súd následne učinil záver, že sťažovateľ porušil pracovnú disciplínu\nzávažným spôsobom konaním vymedzeným v bodoch 1 a 2 jemu danej výpovede, pričom\n\n6\n\nkonanie vymedzené v bodoch 3 a 4 výpovede hodnotili len ako porušenie pracovnej\ndisciplíny, ale nie závažné. Svoje závery zhrnul okresný súd takto:\n„Dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ v dňoch 26.3.2008 a 19.9.2008\nporušil svoje povinnosti podľa ust. § 81 písm. c) Zákonníka práce, ust. § 82 písm. e)\nZákonníka práce, ustanovenia pracovného poriadku odporcu a pravidlá TOP-VULK.P0001-01 Nakupovanie, vydanie č. 5, s ktorými bol riadne oboznámený a vlastnoručným\npodpisom sa zaviazal ich dodržiavať, čím porušil pracovnú disciplínu. Pri posudzovaní\nstupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd zohľadnil to, že navrhovateľ pracovnú\ndisciplínu porušil úmyselne, vedomým nerešpektovaním citovaných ustanovení Zákonníka\npráce a interných predpisov svojho zamestnávateľa tým, že porušoval a obchádzal pravidlá\nsvojho zamestnávateľa na nakupovanie prác a služieb, t.j. pri nakladaní s majetkom svojho\nzamestnávateľa. S jeho tvrdením, že pravidlá TOP ho nezaväzovali, pretože boli vydané\njeho funkčne podriadeným zamestnancom podľa názoru súdu neobstojí, pretože aj z obsahu\nuvedených pravidiel vyplýva, že sa vzťahujú na všetkých zamestnancov spoločnosti odporcu,\nktorí sa zúčastňujú na nakupovaní tovarov a služieb. Opísaného konania sa navrhovateľ\ndopustil opakovane, v spolupráci s inými zamestnancami a navyše za situácie, keď zastával\nfunkciu generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva ako štatutárneho orgánu odporcu.\nZ hľadiska svojej pracovnej pozície bol povinný nielen on sám dodržiavať (aj) vnútorné\npredpisy svojho zamestnávateľa, ale dbať na ich dodržiavanie aj zo strany svojich\npodriadených.\nPodľa tvrdenia odporcu predmetným konaním navrhovateľa nebola odporcovi\nspôsobená žiadna škoda (aj keď odporca predložil súdu dôkazy o tom, že sa vedú trestné\nkonania v ktorých je aj voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, avšak nie pre tie skutky sú\nmu vytýkané vo výpovedi). Odporca potvrdil, že navrhovateľ nikdy nebol upozornený na\nporušenie pracovnej disciplíny.\nOpísané konanie navrhovateľa súd po zohľadnení všetkých rozhodujúcich\nskutočností hodnotil ako konanie dosahujúce intenzitu tak závažného porušenia pracovnej\ndisciplíny, ktoré je právne postihnuteľné ako dôvod na výpoveď pre závažné porušenie\npracovnej disciplíny a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.\nĎalšie dve vytýkané konania navrhovateľa a to porušenie konfliktu záujmov a výskyt\nerotických obrázkov v pracovnom počítači navrhovateľa súd hodnotil ako porušenie\n\n7\n\npracovnej disciplíny, avšak podľa názoru súdu toto konanie navrhovateľa nedosahovalo\ntakú intenzitu, aby bol dôvod na danie výpovede zo strany zamestnávateľa.“\n13. Na základe uvedeného okresný súd uzavrel, že výpoveď bola daná sťažovateľovi\npodľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej\ndisciplíny v zákonnej lehote a dôvodne, a preto jeho žalobu zamietol, s čím sa v plnom\nrozsahu stotožnil aj krajský súd, a preto na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu\npotvrdil.\n14. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako\nprocesne neprípustné bez preskúmania vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.\nNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že v konaní nedošlo\nk odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“), keďže rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí, a preto ich nemožno považovať za\nnepreskúmateľné. Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v intenciách svojho\nstanoviska R 2/2016, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra\n2015, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže zakladať prípustnosť dovolania\n§ 237 ods. 1 písm. f) OSP len výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.\nIII.\nZhrnutie sťažnostnej argumentácie\n15. Podľa sťažovateľa „bola vec pred všeobecnými súdmi prejednaná takým\nspôsobom, aký neznesie rámec ústavnosti a naplnenia základných práv. Už prvostupňový\nsúd konal jednostranne, zamerajúc sa výlučne na jeden - dva vybrané východiskové body,\nktorými odôvodnil svoje rozhodnutie, a neriešil také zásadné námietky sťažovateľa, ktoré\nmohli a mali mať úplne zásadný význam nielen pre výsledok konania, ale najmä pre\nspravodlivý proces a naplnenie ústavného práva na nestranné prejednanie veci...\n\n8\n\nKrajský súd podľa názoru sťažovateľa následne úplne poprel podstatu inštitútu\nodvolacieho konania (dvojstupňovosť konania pred všeobecnými súdmi), vec verejne ani\nneprejednal, stotožnil sa formálne s neúplnými závermi prvostupňového súdu a hoci de iure\nvyriešil odvolanie, de facto sa odmietol s vecou ďalej zaoberať. Dovolací súd už len\nformálnym odmietnutím dovolania zavŕšil tento proces bez toho, aby sa sťažovateľ\ndozvedel, prečo súd nesúhlasí s jeho zásadnou argumentáciou...“.\n16. Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii poukazuje na vybrané skutkové\na právne otázky, ktorými sa podľa jeho názoru súdy konajúce v jeho veci riadne, resp.\nvôbec nevysporiadali a neučinili správne závery.\n17. Konkrétne sa podľa sťažovateľa konajúce súdy nevysporiadali s jeho námietkou,\nže postup zamestnávateľa pri daní výpovede bol v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z. z.\no rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou\na o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších\npredpisov, so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa Zákonníka práce a priečil sa aj\ndobrým mravom. Tieto námietky sťažovateľ v konaní „dôvodil tým, že... podpísanie dvoch\nsporných objednávok žalobcom (čo súd uznal ako výpovedné dôvody medzi stovkami\nobjednávok), vykonali nielen žalobca, ale aj ďalší členovia predstavenstva a štatutárny\nzástupcovia, a to\n\n, a dodatok aj\n\n, pričom obe tieto spolu\n\npodpisujúce osoby výpoveď nedostali a zároveň práve tieto osoby v postavení členov\npredstavenstva a štatutárnych zástupcov dali a podpísali výpoveď žalobcovi...“. Sťažovateľ\nuviedol, že „V kontexte práve týchto okolností ani prípadná úvaha o práve zamestnávateľa\nna autonómne rozhodovanie (koho prepustí a koho nie), pri aplikácii spravodlivého\nposudzovania týchto faktov nemôže pred spravodlivosťou obstáť.“.\n18. Sťažovateľ „ďalej v konaní pred všeobecnými súdmi tvrdil, že jemu daná\nvýpoveď nebola (ako zákonná podmienka) prerokovaná s odborovým orgánom, pretože\nodborový orgán rokoval o okamžitom zrušení pracovného pomeru, nie o výpovedi, ktorú\nžalobca dostal. To je ale iný právny inštitút, z čoho však súd nevyvodil žiadny jednoznačný\na jasný právny záver, žiaden zo všeobecných súdov sa k tejto právnej otázke nevyjadroval\n\n9\n\na ani v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa s touto opakovane namietanou námietkou\nnezaoberal...“.\n19. Sťažovateľ vytýkal konajúcim súdom aj nesprávne závery v otázke zachovania\nzákonnej lehoty na podanie výpovede a uviedol, že „ak s ním sporné objednávky\npodpisoval(i) aj ďalší člen(ovia) predstavenstva, o dôvodoch výpovede vedeli od práve\ntohto okamihu a od tohto okamihu vedel tým pádom o dôvodoch výpovede aj zamestnávateľ\n(a teda zmeškal subjektívnu lehotu na podanie výpovede žalobcovi)...“.\n20. Podľa názoru sťažovateľa «je tiež porušením ústavného práva na spravodlivý\nproces, ak si súd vyberie z dvoch protichodných výpovedí v podstate korunného svedka,\nčlena predstavenstva a štatutárneho zástupcu\n\ntú svedeckú výpoveď, ktorá\n\nkorešponduje s jeho konečným rozhodnutím. Súd pritom skonštatoval, že dňa 20.05.2011\nsvedok\n\nvo svojej výpovedi pred súdom vyhlásil, že nedal výpoveď sťažovateľovi\n\nna základe vlastného rozhodnutia a zároveň súd skonštatoval, že dňa 19.11.2013 už svedok\nvypovedal tak, že výpoveď sťažovateľovi podpísal na základe vlastného\nrozhodnutia (strana 18 rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 25.03.2014).\nŽalobca v priebehu konania, v odvolaní aj dovolaní, opakovane poukazoval, že\nsvedok nekonal slobodne a jeho závažný právny úkon (výpoveď daná sťažovateľovi) je preto\nneplatný, súd si ale vybral tú výpoveď a vyvodil ten právny názor, ktoré potom zodpovedali\njeho rozhodnutiu vo veci. Súd ďalej nevysvetlil, prečo prvú výpoveď (preukazujúcu\nneslobodné konanie) neakceptoval, a naopak druhú, uskutočnenú po dodatočnom výsluchu\nsvedka na základe jeho opätovného predvolania na návrh žalovaného zamestnávateľa, už\náno...\nSťažovateľ sa domáha ochrany, aby tak zásadný rozpor v tak podstatnej okolnosti\nvo vzťahu k samotnej podstate meritu veci (platnosti výpovede) bol súdom odstránený a nie\nprehliadnutý, t.j. aby súdy jasne odôvodnili, prečo prvú svedeckú výpoveď, jasne\n„zneplatňujúcu“ výpoveď z pracovného pomeru danú sťažovateľovi, nevyhodnotili ako\nprávne významnú a naopak, opakovanú výpoveď uplatnili bez odôvodnenia v neprospech\nsťažovateľa...».\n\n10\n\n21. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „bol právne aj morálne mimoriadne poškodený aj\nfaktickým obvinením (výpovedným dôvodom), že sa v jeho počítači našli erotické obrázky...\nPrvostupňový súd... tento výpovedný dôvod vyhodnotil ako porušenie pracovnej disciplíny,\nhoci bez takej intenzity, aby bol daný dôvod na výpoveď (strana 27 druhého rozsudku súdu\nprvého stupňa). Nijako sa potom ďalej nezaoberal s bezdôvodným obvinením a morálnym\nponížením sťažovateľa...“, pričom tieto závery boli učinené opomenutím porušenia práv na\nochranu súkromnej sféry, ktorá sa plne vzťahuje aj na pracovno-právne prostredie a vzťahy,\nako aj opomenutím výpovedí štatutárov žalovaného, ktorí vedomosť o tejto skutočnosti\nnemali. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „Ochrana osobných údajov\nprostredníctvom elektronickej pošty prislúcha pod ochranu čl. 8 Európskeho dohovoru\na čl. 7 a 8 Charty základných ľudských práv“, zároveň poukazuje na to, že „Podľa článku 5\nsmernice 2002/58ES sú štáty Európskej únie povinné právnymi predpismi zabezpečiť\ndôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných komunikačnými sieťami a sú\npovinné zakázať počúvanie, odpočúvanie, ale aj uchovávanie a iné druhy narušovania\nsúkromia alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami...“.\n22. Ďalšou okolnosťou, s ktorou sa konajúce súdy nevysporiadali dostatočne\na správne, bola podľa sťažovateľa záväznosť „tzv. interného pravidla TOP-VULK-P-001\nNakupovanie, vydanie č. 5, ktoré vydal podriadený zamestnanec sťažovateľa a ktoré malo\nregulovať pravidlá pri výberových konaniach. Sťažovateľ neuspel s tvrdením, že nie je\nporušením pracovnej disciplíny, ak sa v dvoch zo stoviek prípadov neriadil predpisom,\nvydaným na nižšej rozhodovacej úrovni, a neuspel ani po podávaní opravných\nprostriedkov...\nPodľa sťažovateľa ide o popretie princípu podriadenosti a nadriadenosti, ktorý je\nsamou podstatou riadenia vo všetkých obchodných spoločnostiach, ale aj inštitúciách mimo\npodnikateľskej sféry, popretím ktorého by ktorýkoľvek nadriadený pracovník mohol byť\nprávne významne konfrontovaný s každým opačným rozhodovaním svojho podriadeného,\na to až vo význame dosahujúcom intenzitu pre zrušenie pracovného pomeru.\nSťažovateľ neuspel ani s tvrdením, že sporné objednávky boli vysoko ziskové, čo bolo\nhlavným poslaním jeho funkcie (dosahovanie zisku je samotná a zákonom definovaná\n\n11\n\npodstata podnikania aj meradlo pre hodnotenie miery úspešnosti výkonu funkcie\ngenerálneho riaditeľa)…“.\n23. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Nevyriešenou právnou otázkou zásadného právne\nrelevantného významu je aj tá právna skutočnosť, či žalovaný zamestnávateľ považoval\nkaždé vytýkané konanie a každý zo štyroch dôvodov výpovede za závažné porušenie\npracovnej disciplíny jednotlivo alebo spolu v súhrne. Podľa sťažovateľa je výpoveď\nzamestnávateľom chápaná ako celok, pretože zamestnávateľ\n- výslovne neuviedol, že každý výpovedný dôvod chápe samostatne ako závažné\nporušenie pracovnej disciplíny a ako samostatný výpovedný dôvod, naopak\n- výslovne súhrne uviedol (až po vymenovaní všetkých výpovedných dôvodov), že\n„horeuvedeným konaním“ (sťažovateľ) závažným spôsobom porušil základné povinnosti\nzamestnanca.\nAk teda súdy polovicu z výpovedných dôvodov neuznali, mali výpoveď ako celok\nodmietnuť a zbaviť ju legitimity a tým aj platnosti, a to bez ohľadu na to, či takto sťažovateľ\nv konaní argumentoval (pretože ide o ochranu ústavného práva na prácu, ktorá požíva\nvyššiu mieru súdnych povinnosti ex offo) a nerobiť „nadprácu“ iba v neprospech\nsťažovateľa, ako sa to dialo predovšetkým na okresnom súde...».\n24. V závere a k odôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ\nuviedol, že „od roku 2009 pociťuje výrazné spoločenské poníženie, keď bol najjednoduchšie povedané - vyhodený z pozície úspešného generálneho riaditeľa\nspoločnosti kvôli dvom objednávkam, ktorých boli stovky (!), či kvôli erotickým obrázkom,\no ktorých podľa zákona aj morálky sa nemal nikto dozvedieť a dozvedeli sa o tom stovky\nzamestnancov.\nSťažovateľ, do vzniku tejto kauzy hodnotený ako nadpriemerný vedúci pracovník,\nstratil svoje spoločenské aj pracovné postavenie (generálny riaditeľ podniku so stovkami\nzamestnancov) a zároveň ekonomický status, čo postihlo aj jeho hmotné pomery a jeho\nrodinu, preto primerané zadosťučinenie je náležité a jeho náhrada prislúcha všeobecným\nsúdom, ktoré sú za tento stav zodpovedné...“.\n\n12\n\nIV.\nVyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu a stanovisko sťažovateľa\n25. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol:\n«Odvolací súd rozhodol rozsudkom č. k. 2 Co 704/2012-649 zo dňa 21.10.2015 tak,\nže potvrdil rozsudok okresného súdu.\nStotožnil sa so správnymi skutkovými zisteniami i právnym záverom okresného súdu\na v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku, a preto na jeho dôvody v celom\nrozsahu odkázal. Keďže okresný súd sa náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými\nnamietanými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci a svoje závery náležitým\nspôsobom odôvodnil, k týmto záverom nemal odvolací súd čo dodať.\nTento postup zodpovedal v tom čase platnému ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p..\nNepreskúmateľnosť rozsudku nebola zistená ani najvyšším súdom v dovolacom\nkonaní, ktorý v uznesení sp. zn. 6 Cdo 68/2016 zo dňa 27. apríla 2017 konštatoval\nnedôvodnosť argumentácie o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu.\nOkresný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a náležíte zistil skutkový stav. Pri\nhodnotení vykonaných dôkazov dôsledne postupoval podľa ust. § 132 O.s.p., teda hodnotil\ndôkazy nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo\nvyšlo počas konania najavo...\nOkresný súd sa zaoberal posúdením každého z tvrdených porušení pracovnej\ndisciplíny, uplatnených vo výpovedi z hľadiska, či naplňujú výpovedný dôvod podľa ust.\n§ 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce a zaoberal sa aj otázkou (ne)dodržania zákonnej\nlehoty na uplatnenie výpovede z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce.\nVyporiadal sa aj s otázkou záväznosti vnútorných predpisov žalovaného pre žalobcu.\nZ vyššie uvedených dôvodov nenáležité je tvrdenie sťažovateľa, že „súd konal\njednostranne a zameral sa na jeden - dva východiskové body a neriešil zásadné námietky\nsťažovateľa“, ako aj tvrdenie, že krajský súd sa formálne stotožnil s neúplnými závermi\nprvostupňového súdu “...\nKrajský súd sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku č. k.\n2 Co 704/2014-649 dňa 21.10.2015 v nadväznosti na dôvody rozhodnutia okresného súdu.\nPrávne závery tohto rozhodnutia sú v súlade s ustálenou súdnou praxou i právnou teóriou.\n\n13\n\nK námietke sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s jeho námietkou\npostupu zamestnávateľa pri daní výpovede v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania,\nv rozpore s antidiskriminačným zákonom a v rozpore s dobrými mravmi je potrebné dať do\npozornosti, že žalobca takýto dôvod neplatnosti v žalobe ani počas konania neuplatnil.\nPrvýkrát tvrdí nerovnaký prístup k zamestnancom v podaní zo dňa 21.1.2014,\noznačenom ako „Záverečná reč žalobcu vo veci 19 C 135/2009“.\nNa preukázanie tohto tvrdenia však neoznačil ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy,\na to ani na pojednávaní dňa 25.3.2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.\nPrávny zástupca sťažovateľa v úvode tohto pojednávania, ako aj po poučení súdom\npodľa § 120 ods. 4 O.s.p. uviedol, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie a svoju záverečnú\nreč predložil v písomnej forme. Nedomáhal sa skúmania ďalších dôvodov neplatnosti\nvýpovede ani nenavrhol vykonať dokazovanie na ďalšie dôvody neplatnosti.\nZa tejto situácie nemožno vytýkať okresnému súdu, že sa s týmito dôvodmi\nneplatnosti výpovede nezaoberal a odvolací súd na tieto skutočnosti nemohol prihliadnuť,\nlebo neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie a nešlo o žiaden z prípadov podľa ust.\n§ 205a O.s.p.\nPokiaľ sťažovateľ namieta nesprávne právne závery v otázke zachovania zákonnej\nlehoty na danie výpovede, v otázke prerokovania výpovede s odborovým orgánom a v\notázke záväznosti interných predpisov, k tomu uvádzame, že právne posúdenie veci\nneprináleží hodnotiť mimo konania o riadnych, či mimoriadnych opravných prostriedkoch a\nv tomto smere poukazujeme na dôvody rozsudku okresného a krajského súdu.\nK námietke sťažovateľa, že súd sa nezaoberal jeho bezdôvodným obvinením\na morálnym ponížením, pokiaľ ako výpovedný dôvod bol uvádzaný výskyt erotických\nobrázkov v jeho pracovnom počítači, čo súd síce hodnotil ako porušenie pracovnej\ndisciplíny, avšak nedosahujúce intenzitu výpovedného dôvodu, je potrebné zdôrazniť, že\npredmetom konania vo veci neboli nároky titulom zásahu do jeho osobnostných práv.\nPredmetom konania bola neplatnosť výpovede danej sťažovateľovi z dôvodu\nzávažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa sťažovateľ mal dopustiť opakovane.\nSkutočnosť, že jeden zo skutkov uplatnených ako výpovedný dôvod súd vyhodnotil ako\nporušenie pracovnej disciplíny v intenzite nedostatočnej pre uplatnenie výpovede, sama\n\n14\n\no sebe neznamená, že došlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa a súd túto otázku\nneskúma ex offo.\nSťažovateľ ako žalobca si neuplatnil v konaní žiadne nároky titulom zásahu do jeho\nosobnostných práv (práva na súkromie a pod.), nenáležité je preto vytýkať súdu, že sa\nnezaoberal niečím, čo nebolo predmetom konania.\nZo všetkých vyššie uvedených dôvodov sa nestotožňujem s tvrdením sťažovateľa\no porušení jeho ústavných práv rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 2 Co 704/2014.\nNestotožňujeme sa s dôvodmi sťažnosti a nesúhlasíme ani s priznaním finančného\nzadosťučinenia...»\n26. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol:\n«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením z 27. apríla\n2017 sp. zn. 6 Cdo 68/2016 odmietol dovolanie sťažovateľa podané proti potvrdzujúcemu\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. októbra 2015 sp. zn. 2 Co 704/2014 ako\nneprípustné. Prípustnosť dovolania skúmal nielen v zmysle § 238 O.s.p., ale aj z hľadiska\nexistencie vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., pričom osobitne sa zaoberal sťažovateľom\nnamietanou vadou spočívajúcou v porušení práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou\nje aj právo na riadne, zákonu zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ako\nvyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd podrobne vysvetlil, prečo nepovažoval\nodôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu\nprvého stupňa za také. ktoré by nespĺňalo parametre zákonného odôvodnenia. Z hľadiska\nprípustnosti dovolania sa stručne vyjadril k tvrdeniu žalobcu, že konajúce súdy sa vôbec\nnevyporiadali s jeho argumentáciou, podľa ktorej výpoveď je neplatná pre rozpor s\ndobrými mravmi a prečo nepovažoval za vadu v zmysle §237 ods. 1 písm. f/ Osp. nesprávne\nvyhodnotenie dôkazov. Najvyšší súd reagoval aj na námietky sťažovateľa spočívajúce v tom.\nže konanie pred súdmi nižších súdov trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie veci, a že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci. Vyjadril sa aj k tomu. prečo nemohla byť preskúmaná vecná správnosť\nnapadnutého rozsudku krajského súdu. Z rozhodnutia najvyššieho súdu je teda zrejmé,\nprečo považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné a z akých dôvodov neobstoja\njednotlivé dovolacie námietky.\n\n15\n\nUznesenie najvyššieho súdu tak v odpovediach, ktoré sa týkali prípustnosti\ndovolania, nemožno vo veci sťažovateľa považovať za zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne. V danom prípade nemohli byť porušené sťažovateľom označené základné práva\nvyplývajúce z Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky sťažnosti nevyhovel a pre prípad ďalšieho konania súhlasí s upustením od\nústneho pojednávania...»\n27. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu a najvyššieho súdu\nzotrval na dôvodnosti svojej sťažnosti v intenciách svojej doterajšej sťažnostnej\nargumentácie, keď uviedol:\n«Krajský súd zostáva v tej právnej polohe, že sa stotožnil so skutkovými zisteniami\ni právnym záverom okresného súdu, ako aj že sa okresný súd vysporiadal so všetkými\nnamietanými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie a svoje závery náležitým\nspôsobom odôvodnil.\nJe to ten formalistický prístup, ktorý nie je možné považovať za dostatočné\nodôvodnenie rozhodnutí a pre ktorý sa táto vec nachádza na ústavnom súde. Ide\no všeobecné konštatovanie zaužívanou právnou formulkou bez vyhodnotenia skutočného\nposúdenia veci tak, či bola vec posúdená v rozmere zachovanej ústavnosti a zo strany\nkrajského súdu ide v podstate o „pokračovanie“, pripadne opakovanie jeho rozsudku. To\ndokumentuje aj jedno z konštatovaní krajského súdu, že „okresný súd vo veci vykonal\nrozsiahle dokazovanie a náležíte zistil skutkový stav.“ Prijatím takýchto výrokov by\nsťažovateľ zostal v tej istej vedomostnej rovine poznania právneho posúdenia svojich\nargumentov a tým celej veci rozpísanej v ústavnej sťažnosti, v akej zostal po vydaní\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu, t.j. že sa nedočkal a teda dodnes ani nepozná\nodpovede na svoje závažné právne otázky (príkladmo rovnaké osoby podpisujú sporné\nobjednávky a jedna osoba vypovedá druhú, porušenie práv v časti „erotické obrázky“,\nvyčlenenie „úspešných“ výpovedných dôvodov od „neúspešných“, hoci boli podané súhrne\natď. atď.). O ktorejkoľvek z nastolených otázok ak by súd v konaní rozhodol, mohol nastať\núplný zvrat vo veci samej a preto práve v tomto prípade neobstojí ani tvrdenie, že súd\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky...\n\n16\n\nRovnako aj vyjadrenie Najvyššieho súdu konštatuje, že tento súd podrobne vysvetlil,\n„prečo nepovažoval odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi\nuvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa za také. ktoré by nespĺňalo parametre zákonného\nodôvodnenia.“\nVšeobecné súdy tak podľa sťažovateľa vybočili z rámca ústavnosti, keď\nnezodpovedali a nevyriešili zásadné právne otázky, čím argumentujúcej strane sporu odňali\nprístup k spravodlivosti, zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že ide o posudzovanie platnosti\na zachovania pracovného pomeru. Oba súdy vo svojich stanoviskách argumentujú\ndodržaním procesných predpisov, len sťažovateľ sa nedočkal výkladu hmotného práva\nku svojim argumentom opísaným v sťažnosti...»\nV.\nPrávne východiská a vlastné závery ústavného súdu\n28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických\na právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n29. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch\nustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nkaždý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho\nobčianskych právach alebo záväzkoch...\n30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného\nsúdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť\n\n17\n\nkonania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na\nspravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument\nprednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je\nz hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias\nv. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija\nc. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko\nz 9. 12. 1994).\n31. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,\nIII. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na\nspravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).\n32. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už konštatoval, že v konaní\no sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by\nvykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať\npravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,\nže aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.\nUnited Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom) sa pod spravodlivým\nsúdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka\nsúdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne\na faktické okolnosti konkrétneho prípadu.\n33. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné\nsúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je\n\n18\n\nv súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom\nochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu\numožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či\ntieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave.\n34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také\nrozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery\nboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\n35. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity\nspravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité\nposúdenie veci sťažovateľa odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých\nprávnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaných\nrozhodnutí.\n36. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu\nv spojení s rozsudkom okresného súdu a sťažnostnou argumentáciou sústredil svoju\npozornosť na ich vlastné závery v otázke platnosti výpovede danej sťažovateľovi\nz pracovného pomeru a konštatuje, že tieto závery nie je možné hodnotiť ako ústavne\nsúladné vzhľadom na absenciu ich presvedčivého odôvodnenia.\n37. V prvom rade sa v odôvodnení záverov okresného súdu, s ktorými sa stotožnil\nkrajský súd, prelína poukaz na postavenie sťažovateľa ako zamestnanca aj ako člena\nštatutárneho orgánu zamestnávateľa, a to bez toho, aby okresný súd čo i len v minimálnom\nrozsahu venoval pozornosť vymedzeniu a rozlíšeniu činností vykonávaných sťažovateľom\nv týchto odlišných statusoch. Osobitne opomenul okresný súd jednoznačne a odôvodnene\n\n19\n\nsubsumovať konania eventuálne opomenutia vytýkané sťažovateľovi v jemu danej výpovedi\npod činnosti vyplývajúce z jeho pracovnej náplne, keď pri ich posudzovaní poukazuje na\npostavenie sťažovateľa ako predsedu predstavenstva zamestnávateľa. Najmä, ak z dôvodov\nrozsudku\n\nokresného\n\nsúdu\n\nnevyplýva\n\noprávnenie\n\nsťažovateľa\n\nako\n\nzamestnanca\n\nk akémukoľvek podpisovaniu vo výpovedi rozporovaných objednávok či faktúr v mene\nzamestnávateľa, naopak, zo záverov okresného súdu je možné usúdiť, že podpisovanie\nv mene spoločnosti bolo v pôsobnosti členov predstavenstva z titulu tohto členstva, a nie\nz titulu ich súčasného zamestnania. Za stavu, keď podľa zákonnej úpravy i ustálenej\njudikatúry je neprípustný výkon činnosti vyplývajúcich z členstva v štatutárnom orgáne\nv pracovnom pomere (čo nevylučuje výkon iných činností člena štatutárneho orgánu\nv pracovnom pomere), bolo potrebné v danom prípade dôsledne diferencovať činnosti\nvykonávané sťažovateľom.\n38. Ďalšou podstatnou otázkou, v ktorej závery okresného súdu i krajského súdu\ncharakterizuje zmätočnosť, bolo posúdenie zachovania subjektívnej lehoty na ukončenie\npracovného pomeru výpoveďou, keď okresný súd odôvodňoval svoje závery tzv.\nvedomosťou\n\npredstavenstva\n\nako\n\nkolektívneho\n\norgánu\n\no\n\nkonaniach\n\nvytýkaných\n\nsťažovateľovi, ktorú činil nezávislou od vedomosti členov predstavenstva ako jednotlivcov.\nPodľa názoru ústavného súdu tieto svoje úvahy okresný súd nevysvetlil vyčerpávajúcim\nspôsobom z hľadiska zásad logiky a najmä s ohľadom na to, že vedomosť je už zo svojej\npodstaty kategóriou subjektívnou, t. j. vedomosť môže mať jedine fyzická osoba ako\nprirodzený subjekt. Za tohto stavu akceptovanie tvrdenia ostatných spolupodpisujúcich\nčlenov predstavenstva o tom, že oni o porušení pracovnej disciplíny vytýkanej\nsťažovateľovi v čase spolupodpisovania nevedeli, sa javí ako záver predčasný bez\nnáležitého vyhodnotenia vierohodnosti ich výpovedí vo všetkých súvislostiach veci,\nosobitne s ohľadom na možný dopad odlišného tvrdenia na ich členstvo v štatutárnom\norgáne, eventuálne pracovný pomer.\n39. Ústavný súd v plnom rozsahu považuje za dôvodnú argumentáciu sťažovateľa,\nv ktorej namieta, že okresný súd a tým ani krajský súd uspokojivo neriešili právnu otázku\nzásadného významu, či podľa skutočného obsahu výpovede zamestnávateľ považoval každé\n\n20\n\nsťažovateľovi vo výpovedi vytýkané konanie za závažné porušenie pracovnej disciplíny\njednotlivo alebo spolu v súhrne. Sťažovateľ poukazuje na to, že zamestnávateľ výslovne\nneuviedol, že každý výpovedný dôvod chápe samostatne ako závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny, a výslovne súhrne uviedol po opise jemu vytýkaných konaní, že „horeuvedeným\nkonaním“ závažným spôsobom porušil základné povinnosti zamestnanca. Okresný súd však\nbez toho, aby sa v dôvodoch svojho rozhodnutia venoval vyhodnoteniu skutočnej vôle\nzamestnávateľa vyjadrenej vo výpovedi (neopomínajúc prísnosť pri zachovaní formálnych,\nako aj obsahových náležitostí výpovede z pracovného pomeru, čo nepripúšťa iný výklad\nvôle zamestnávateľa, než aký vyplýva zo samotnej formulácie výpovede), posudzoval každé\nkonanie uvedené vo výpovedi samostatne, a nie v súhrne ako závažné porušenie pracovnej\ndisciplíny.\n40. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vzal do úvahy, že predmetom\nposudzovaného konania je platnosť výpovede z pracovného pomeru a sťažovateľ namietal\npredovšetkým porušenie základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý proces), ktoré\nje v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy\n(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,\nnásledkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca\npopretie.\n41. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu trpí\nnedostatkami riadneho odôvodnenia takej intenzity, ktoré zakladajú porušenie základného\npráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj\njeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).\n42. Ústavný súd zároveň konštatuje, že nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského\nsúdu v okolnostiach veci boli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1\npísm. f) OSP a vzhľadom na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení dospel k inému\nzáveru, je nutné konštatovať aj porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie\n\n21\n\nsťažovateľa ako neprípustné odmietnuté (výrok 2 tohto nálezu) (pozri stanovisko\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 2/2015 z 3. decembra 2015).\nVI.\nK zrušeniu napadnutých rozhodnutí, nárokom na finančné zadosťučinenie\na trovám konania\n43. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím\nrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,\ntakéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\n44. Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv\nsťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu,\nv súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na\nďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6\nzákona o ústavnom súde) (výrok 3 tohto nálezu).\n45. Pokiaľ sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, ústavný súd\nkonštatuje, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany\nporušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo\nspôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu\nporušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva\n(IV. ÚS 210/04). V predmetnej veci vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv\nnapadnutými rozhodnutiami a ich zrušenie sa javí ako dostatočná ochrana z hľadiska\nnápravy porušených práv sťažovateľa. Preto podľa názoru ústavného súdu neprichádza\nv tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a uplatneným\nnárokom sťažovateľa v tomto smere nevyhovel (výrok 5 tohto nálezu).\n46. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\no úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym\nzastupovaním a náhradu ktorých si sťažovateľ uplatnil v sťažnosti.\n22\n\n47. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa\nvychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred\nústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný\nv peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou\npredmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03,\nIII. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby\nuskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.\n48. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za\ntri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie\nsťažnosti ústavnému súdu a stanovisko k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu)\nv sume 468,51 € vrátane režijného paušálu (3 x 147,33 € + 3 x 8,84 €). Keďže právny\nzástupca nepredložil ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena za\nposkytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu\n468,51 €.\n49. Priznanú úhradu trov konania sú povinné zaplatiť sťažovateľovi spoločne\na nerozdielne krajský súd a najvyšší súd na účet jeho právneho zástupcu (§ 31a ods. 1\nzákona o ústavnom súde v spojení s § 263 Civilného sporového poriadku).\n50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie\nje prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho\ndoručenia účastníkom konania.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 12. decembra 2017\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na spravodlivý proces", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu-právo na súdnu ochranu", "diskriminácia", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "práca, pracovný pomer-neplatnosť rozviazania", "práva a slobody – právo na súdnu a inú právnu ochranu", "diskriminácia"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/704/2014", "guid": "ac82974d-9163-49e7-b068-c65ee5c87ca3:b4c45462-dfcb-4c15-85af-a43bad115205", "vztah": "zrusene"}, {"sz": "6Cdo/68/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2011 z 7. 12. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-12-07", "citacie_n": 106, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4aef277f-2727-4498-aa8d-b5d1c9209c9b"}, {"guid": "ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/07 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 953, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb9a73b6-8594-4cd1-a91c-143e6041f61f"}, {"guid": "ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 142/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 142/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 52, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bb2d53b3-0a43-4b4d-a3e6-e96cc5a1aae9"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 11/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 11/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:baacfd40-1634-4a22-ae6f-c6303b42875d"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 129/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 129/03 z 12. 11. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-11-12", "citacie_n": 96, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d7d638ed-4d26-4814-995b-c3ce9909476c"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:6298aa59-ade8-42c4-a4be-6fb1bac48db1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 5/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. 7. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-07-13", "citacie_n": 2100, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2000:1.US.5.2000.1"}, {"guid": "ussr:eb9fd407-8be4-4e7b-b83c-79903e3503af", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 58/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 58/98 z 13. 1. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-01-13", "citacie_n": 1462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.58.1998.1"}, {"guid": "ussr:dd1d1e00-2a17-46d9-862f-9ce231e7d7f1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/95 z 20. 12. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-12-20", "citacie_n": 1495, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.1995.1"}, {"guid": "ac82974d-9163-49e7-b068-c65ee5c87ca3:b4c45462-dfcb-4c15-85af-a43bad115205", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/704/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/704/2014 z 21. 10. 2015", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2015-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ac82974d-9163-49e7-b068-c65ee5c87ca3:b4c45462-dfcb-4c15-85af-a43bad115205"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:4bff6f36-a112-4263-b3a0-89290b9ea7cd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.296.2021.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 296/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/2021 z 7. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.296.2021.1"}, {"guid": "ussr:dde0a1c8-7a82-42c5-9ad8-5a9d9b48788c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.32.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 32/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 32/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.32.2020.1"}, {"guid": "ussr:8c128037-1437-488f-bae3-528b87e8f1e4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:4.US.657.2020.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 657/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 657/2020 z 15. 12. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-12-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:4.US.657.2020.1"}, {"guid": "ussr:03d030e9-fc2a-4d00-9172-f8adaf2c023c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.264.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 264/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/2020 z 24. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.264.2020.2"}, {"guid": "ussr:be555dd8-a2a4-4945-8edc-e7b607fc3dc4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.143.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 143/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 143/2019 z 10. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.143.2019.1"}, {"guid": "abb947b2-ce11-4cf5-a0ef-aaa06cef1706:6b90dae9-3686-4537-8253-0810a83fa7f2", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2517201223.2", "spisova_znacka": "10CoPr/3/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/3/2019 z 26. 7. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-07-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2517201223.2"}]}