{"guid": "ussr:558abfcb-4ba4-498d-8326-36656f0f62a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.482.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 482/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 482/2017 z 9. 10. 2017", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 9. októbra 2017, sp. zn. I. ÚS 482/2017, ECLI:SK:USSR:2018:1.US.482.2017.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Marianna Mochnáčová", "sudca_id": 1077, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/marianna-mochnacova-1077", "datum_vydania": "2017-10-09", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/558abfcb-4ba4-498d-8326-36656f0f62a5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.482.2017.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.482.2017.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.482.2017.1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 482/2017-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o.,\nRačianska 184/B, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou LEGAL & CORP s. r. o., Gajova 11,\nBratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Tomáša Dujčíka, vo veci\nnamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1 Sžf 57/2016 z 8. júna 2017 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS – ROZBORA s. r. o. o d m i e t a\nako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola\n14. septembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO ROTOS –\nROZBORA s. r. o., Račianska 184/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej\nzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n\n„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžf 57/2016 z 8. júna 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).\n2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový\núrad“) u nej vykonal daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za obdobie\njanuár – december 2007, január – december 2008, január – december 2009, január 2010,\nmarec – december 2010. Protokol z daňovej kontroly bol sťažovateľke doručený 2. apríla\n2013.\n\nDaňový\n\núrad\n\npo\n\nukončení\n\nvyrubovacieho\n\nkonania\n\nvydal\n\nrozhodnutie\n\nč. 9104405/5/4412542/2013/Sia z 2. októbra 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“),\nktorým vyrubil sťažovateľke rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010 vo výške\n21 755 €.\n3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu podala sťažovateľka\nodvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len\n„finančné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 1100302/1/4695/2014/1042\nz 8. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie finančného riaditeľstva“), ktorým potvrdilo\nrozhodnutie daňového úradu.\n4. Následne sťažovateľka podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský\nsúd“) žalobu, ktorou žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva.\nKrajský súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 55/2014-119 z 28. januára 2016 (ďalej\nlen „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozhodnutie finančného riaditeľstva v spojení\ns prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n5. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol\nnajvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu\nzamietol.\n6. Sťažovateľka v sťažnosti ku postupu daňového úradu ako správcu dane počas\ndaňovej kontroly uvádza:\n\n2\n\n«Správca dane nepriznal sťažovateľovi právo na odpočítanie dane z dôvodu, že\nodpočítaním dane v sume 21.755,-EUR z faktúr č. F01006012, evidovanej pod\nč. 1091101714, sťažovateľ porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 19 ods. 1\ncitovaného zákona o dani z pridanej hodnoty. Správca dane mal na základe vykonaného\nšetrenia za preukázané, že k dodaniu zdaniteľného obchodu po materiálnej stránke\nv obchodnom reťazci spoločností\n\n–\n\n–\n\n– sťažovateľka, reálne nedošlo...\nDňa 16.02.2010 bola uzavretá zmluva o dielo medzi sťažovateľom ako\nobjednávateľom a spoločnosťou\n\nNa základe tejto zmluvy sa (v čase\n\npodania tejto ústavnej sťažnosti už zaniknutá) spoločnosť\n\nzaviazala\n\nzabezpečiť a pre sťažovateľa dodať nasledovné zdaniteľné obchody:\na) Výstavbu zateplenej haly multifunkčného dvoj skladu, označené ako sklad B,\nkomplet s dodávkou inžinierskych sietí, s uzatvárateľnými protipožiarnymi a ďalšími\noddeľovacími dvermi, osvetlením, kúrením,\nb) Dodávku a montáž vysokonosných regálov pre sklad klampiarskych dielov\na klampiarskej dielne haly A1, v dĺžke 88 m,\nc) Dodávku a montáž oceľových nosníkov, oceľových stĺpov sendvičovej zateplenej\nstrechy pre polyfunkčnú halu A2 s prekrytím pôvodnej prístavby A1 ponad hrebeň strechy,\nd) Výťah vysokozdvižný do skladu v hale A1, klamp. dielne a skladu.\nPodľa bodu 1 (v časti II.) Zmluvy o dielo na zhotovenie stavby bola dohodnutá\nzhotoviteľom a objednávateľom celková pevná cena 1.764.675,-EUR s DPH. Podľa bodu 1\n(v časti m) Zmluvy o dielo na zhotovenie stavby termín dokončenia stavby bol dohodnutý do\n01.12.2010.\nV čase výkonu daňovej kontroly vykonával Daňový úrad aj kontrolu dane z pridanej\nhodnoty u dodávateľa deklarovaných zdaniteľných obchodov - daňového subjektu\nza zdaňovacie obdobia roku 2009 a 2010.\nV rámci kontroly správca dane preveroval, či vyfakturované služby deklarované na\nuvedených faktúrach boli uvedenou dodávateľskou spoločnosti aj reálne dodané. V\npriebehu výkonu daňovej kontroly správca dane zistil, že spoločnosť\n\n3\n\npredmetné tovary a služby nedodala, ale na vyfakturované práce (na ich dodanie) uzavrela\ndve zmluvy s inými daňovými subjektmi a to:\n- so zhotoviteľom\nzo dňa 20. 02. 2010 a\n- so zhotoviteľom\nzo dňa 20. 02. 2010,\nSpoločnosť\n\n(v čase podania tejto\n\nústavnej sťažnosti už zaniknutá) vyfakturovala spoločnosti\n\npráce\n\nvykonané v zmysle uzavretej zmluvy za obdobia marec - december 2010 faktúrami\nč. 20100304, 20100802, 20100907, 1011013, 1012011 a 1012016.\nSpoločnosť\n\n(v čase podania\n\ntejto ústavnej sťažnosti už zaniknutá) vyfakturovala spoločnosti\n\npráce\n\nvykonané v zmysle uzavretej zmluvy za obdobia marec - júl 2010 faktúrami č. 20100307.\n20100303, 20100402, 20100403, 20100406, 20100605, 20100704.\nSprávcovi dane na základe jeho vlastného šetrenia boli predložené aj nasledovné\ndôkazy:\n1) Prehlásenie\n\n. konateľa spoločnosti\n\nv ktorom prehlásil, že faktúry vystavené od 1.1.2010 do 31.3.2010 boli ním riadne\nvystavené, práce. resp. tovar týmito faktúrami deklarovaný boli riadne zrealizované,\nzdaniteľné plnenie v nich uvedené bolo uskutočnené, daň bola priznaná a odvedená,\n2) Prehlásenie\n\n, konateľa spoločnosti\n\nv ktorom prehlásil, že faktúry vystavené od 1.1.2010 do 31.3.2010 boli ním riadne\nvystavené, práce, resp. tovar týmito faktúrami deklarovaný, boli riadne zrealizované,\nzdaniteľné plnenie v nich uvedené bolo uskutočnené, daň bola priznaná a odvedená.\nZ predložených listinných dôkazov vyplýva, že pán\n\ndňa\n\n13.11.2011 u notára uznal podpis na obidvoch prehláseniach za svoj vlastný.\nŽalovaný ako odvolací orgán sa k predloženým, notársky overeným prehláseniam,\nvyjadril, že nie sú vierohodnými dôkazmi, ktoré by potvrdili reálnosť\nobchodných transakcii...\n... Je nespochybniteľné, že dielo tak ako bolo dojednané v písomnej zmluve o dielo\nzo dňa 16.02.2010 uzatvorenej medzi sťažovateľom ako objednávateľom a spoločnosťou\n\n4\n\nako dodávateľom bolo zhotovené. Existencia tejto stavby je\nnespochybniteľná, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že správca dane ako prvostupňový správny\norgán, ani Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalovaný“) nikdy\nnepoužili argument ohľadom materiálnej neexistencie dodávok a stavby ako takej.\nSpochybňované zo strany žalovaného bolo v priebehu celého konania na prvostupňovom\nsúde, či dielo dodal subjekt\nŽalovaný relevantným spôsobom nespochybnil, že predmet dodávky existuje, ale táto\nskutočnosť nebola nikdy sporná, a to ani medzi účastníkmi konania.\nSťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že samotný správca dane si osobne preveril, že\ndielo ako stavba stojí a teda materiálne došlo k plneniu, na základe ktorého si sťažovateľ\nuplatnil odpočet dane. Zo strany prvostupňového súdu už vykonaná miestna ohliadka,\nnakoľko táto skutočnosť nebola nikdy ani v správnom konaní, ani v konaní pred súdom\nsporná. Správny orgán, ktorý vydal prvostupňové správne rozhodnutie, ani žalovaný, nikdy\nv konaní nespochybňovali to, že dielo ako také bolo zrealizované a predmet dodania sa\nuskutočnil. Sporná bola iba otázka, či toto plnenie uskutočnil pre sťažovateľa subjekt, ktorý\nmu ho fakturoval.\nSťažovateľ v konaní predložil všetky potrebné listinné dôkazy (vrátane vyššie\nspomenutých prehlásení p.\n\n), ktorými preukazoval skutočnosti podstatné\n\npre posúdenie veci. Predložil faktúry od dodávateľa, písomnú Zmluvu o dielo uzatvorenú\ns dodávateľom, ako aj preberací protokol v ktorom sa konštatuje prevzatie a odovzdanie\ndiela s konkrétnym popisom.\nKu skutočnostiam vyplývajúcim z dožiadania miestne príslušného správcu dane, že\nspoločnosť\n\na\n\nsa na adrese sídla nenachádzajú,\n\nkonateľ spoločnosti je v mieste trvalého pobytu neznámy, ako aj že tieto daňové subjekty\nnepodali za rok 2010 žiadne priznanie, sťažovateľ uvádza, že nemá povinnosť preukazovať\ndaňové povinnosti iného subjektu. Sťažovateľ ako daňový subjekt preukázal nárok na\nodpočet DPH na vstupe daňovým dokladom evidovaným pod č. 109112288 a uplatnil si daň\nna vstupe podľa § 51, ods. 1, písmeno a. zákona č.222/2004 Z. z.. Vzhľadom k tomu, že\nprijaté zdaniteľné plnenie použil na svoje zdaniteľné plnenia, mal právo odpočtu v zmysle\n§ 49, odsek 2, písmeno a zákona č.222/2004 Z. z.. Zároveň neboli kontrolou preukázané\n\n5\n\nsťažovateľovi skutočnosti, že by neexistovali predmetné zdaniteľné plnenia, z ktorých si\nuplatnil daň na vstupe.»\n7. Sťažovateľka v priebehu konania na krajskom súde, ako aj v rámci vyjadrení\nk odvolaniu žalovaného proti rozsudku krajského súdu, ako aj v odôvodnení sťažnosti\npodporila svoje tvrdenia ustanoveniami sekundárneho práva Európskej únie a početnou\njudikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) zaoberajúcu sa\nvýkladom záväzných dokumentov Európskej únie v oblasti spoločného systému DPH, napr.\nMahagében a Dávid, rozsudok z 21. 6. 2012, C-80/11; Bonik, rozsudok zo 6. 12. 2012,\nC-285/11; Maks Pen, rozsudok z 13. 2. 2014, C-18/13.\n8. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku\nodklonil od záverov krajského súdu, podľa ktorých žalovaný nespochybnil materiálnu\nexistenciu zdaniteľného predmetu plnenia zo zmluvy. Najvyšší súd uviedol, že žalovaný\nsíce nespochybnil materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia, avšak podľa neho\nsťažovateľka nepreukázala jeho existenciu a využitie. Najvyšší súd podľa sťažovateľky\nodmietol aplikáciu relevantnej judikatúry Súdneho dvora (rozhodnutia C-80/11 ‒\nMahagében a Dávid a C-18/13 ‒ Maks Pen), podľa ktorých je správca dane povinný\nobjektívne preukázať, že samotná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že plnenie\nzakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby\nvystavujúcej faktúru alebo iného subjektu dodávateľského reťazca. Sťažovateľka opätovne\nzdôraznila, že v jej prípade boli splnené podmienky na odpočítanie DPH na vstupe, pretože\nje zdaniteľnou osobou v zmysle smernice Rady 2006/112; využíva uvedené tovary a služby\nzakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení\na tovary a služby na vstupe boli poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Z uvedeného dôvodu\nprávo na odpočet DPH na vstupe nemôže byť sťažovateľke v zásade zamietnuté okrem\nprípadu, že predmet plnenia neexistuje alebo zdaniteľná osoba vedela o daňovom podvode.\nDôkazné bremeno preukázať mieru jeho účasti na daňovom podvode je na strane správcu\ndane.\n\n6\n\n9. Sťažovateľka zastáva názor, že porušovateľ neaplikoval právne závery\nvyplývajúce z rozsudkov Súdneho dvora, na ktoré v priebehu konania poukázala, napriek\ntomu, že právne otázky riešené v tomto konaní (právo na odpočet a nevyhnutné predpoklady\nna jeho vznik, dôkazné bremeno na strane správcu dane pri preukazovaní miery účasti\nzdaniteľnej osoby na daňovom podvode) boli jednoznačne zodpovedané citovanou\njudikatúrou Súdneho dvora. Odmietavý prístup k aplikácii rozhodovacej praxe Súdneho\ndvora najvyšší súd odôvodnil práve nepreukázaním existencie stavby, čo nebolo v konaní\nsporné a sťažovateľka jej existenciu preukázala listinnými dôkazmi.\n10. Extrémny nesúlad právnych záverov najvyššieho súdu so skutkovými zisteniami\nkrajského súdu a výklad, ktorý je v značnom nesúlade s obsahom súdnej praxe bez\ndostatočného odôvodnenia, považuje sťažovateľka za prejav arbitrárnosti, ktorá zakladá\nnepreskúmateľnosť, a teda i protiústavnosť napadnutého rozsudku.\n11. Sťažovateľka tiež uviedla, že najvyšší súd ako odvolací súd tým, že zmenil\nrozsudok krajského súdu na základe (aj) odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných\nkrajským súdom, a to bez toho, že by ho sám zopakoval, porušil zásadu ústnosti a priamosti,\nv zmysle ktorej vykonáva dokazovanie súd, ktorý rozhoduje vo veci, a to na pojednávaní,\nna ktoré predvolá účastníkov, ako aj zásadu zákazu prekvapivého rozhodnutia bez toho, že\nby bol oboznámený s predbežným názorom odvolacieho súdu.\n12. Najvyšší súd podľa sťažovateľky požaduje, aby preukázala splnenie si daňových\npovinností ďalších subjektov, čím v jej prípade uplatnil excesívne dôkazné bremeno, ktoré\nje neprípustné a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3\nústavy.\n13. Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto\nrozhodol:\n„a) Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.06.2017, spis. zn.\n1Sžf/57/2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa, upravené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47\n\n7\n\nods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd\nb) Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 08.06.2017, spis. zn. 1Sžf/57/2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie\nc) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 374,80 Eur,\nktoré zaplatí Najvyšší súd Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu v lehote\n1 mesiaca.“\n14. Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť\nnapadnutého rozsudku z dôvodu, že ním uložená povinnosť uhradiť daňovému úradu\n21 755 € je už vykonateľná a existuje hrozba, že daňový úrad bude predmetnú sumu\nvymáhať prostredníctvom exekučného konania.\nII.\n15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\n\n8\n\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\n17. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom\norgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za\nzjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nK namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy\n18. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že napadnutý\nrozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, svojvoľný, pretože právne závery v ňom vyslovené\nsú neodôvodnené, a to hlavne s ohľadom na nerešpektovanie relevantnej judikatúry\nSúdneho dvora, ako aj vzhľadom na rozdielnosť právnych záverov, ku ktorým dospel\nkrajský súd vo svojom rozhodnutí oproti právnym názorom vysloveným najvyšším súdom\nv napadnutom rozsudku, čím bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší\nsúd bez ďalšieho akceptoval rozšírenie dôkazného bremena aj v tom zmysle, aby preukázala\nsplnenie daňových povinností aj u ďalších subjektov, čo je v rozpore s princípom rovnosti\nvyplývajúcim z čl. 47 ods. 3 ústavy. V konaní pred najvyšším súdom bola podľa\nsťažovateľky porušená tiež zásada ústnosti a priamosti, keďže najvyšší súd zmenil rozsudok\nkrajského súdu na základe odlišného hodnotenia dôkazov vykonaných krajským súdom bez\ntoho, aby dokazovanie zopakoval.\n\n9\n\n19. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené\nkonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej\nochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porovnaj I. ÚS 117/05). Podľa stálej\njudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj\npráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu\nzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi\npredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať\na rozhodnúť (porovnaj II. ÚS 88/01).\n20. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka\nkonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka\nprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade\ns platným procesným právom (porovnaj v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,\nIV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).\n21. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych\ngarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné\notázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa\nodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne\nnižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na\nním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov\n[porovnaj napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,\nrozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].\n22. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky v súdnom konaní bolo poukázanie na\ndôkazy predložené počas daňovej kontroly, z ktorých vyplýva, že zdaniteľné plnenie sa\nuskutočnilo, a preto bol daný oprávnený dôvod na odpočet DPH.\n\n10\n\n23. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že v daňovom konaní sa rozhoduje\no právach a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť\nskutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne\nodstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové\nkonanie je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov\nverejnej správy, ale je možné identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania\n(porovnaj Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla\nJozefa Šafárika v Košiciach, 2009, s. 11, 24 ‒ 25 a nasl.).\n24. Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane\nvykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery\nvyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím\nna skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy\ndaní a v priebehu konania.\n25. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj\nv odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom\nsmere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami\núčastníka vysporiadal.\n26. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že daňový úrad v priebehu správneho\n(daňového) konania, súčasťou ktorého bola vykonaná daňová kontrola, vykonal\ndokazovanie listinnými dôkazmi (najmä faktúrami a zmluvami), zohľadnil výpovede\nsvedkov a výsledky daňovej kontroly vykonanej u dodávateľa sťažovateľky. Správne\norgány v odôvodnení rozhodnutí konštatovali, že v rozporných obchodných prípadoch bolo\npreukázané vytvorenie umelých obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami\na sťažovateľkou pre účely dosiahnutia daňovej výhody spočívajúcej v uplatnení odpočtu\nDPH.\n\n11\n\n27. Na odôvodnenie rozhodnutí daňových orgánov v danej veci a ich vysporiadanie\nsa s námietkami sťažovateľky poukázal v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd, ktorý\nv odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa\npreukázania uskutočnených zdaniteľných plnení v prospech zistení daňových orgánov\na v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia k uvedenému uviedol:\n«Najvyšší súd, hoci je v súdnej sústave vrcholným garantom spravodlivej ochrany\npráv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovy na zachovávanie zákonov, na\nčestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.), tak vzhľadom na\nobjektívny charakter pojmov dane z pridanej hodnoty (najmä rozsudok sp. zn. C-255/02\nSúdneho dvora vo veci účastníkov Halifax a spol. z 21. februára 2006) neodmieta myšlienku\npri splnení základných podmienok pre spoločný systém dane z pridanej hodnoty (viď bližšie\nSmernica Rady č. 2006/112/ĽS z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej\nhodnoty - ďalej na účely rozsudku len „Smernica č. 2006/112“), že aj zo zdaniteľných\nobchodov, ktorých výsledkom je stavba realizovaná bez príslušných, neskôr zrušených alebo\ns nepostačujúcimi povoleniami a licenciami, môže vzniknúť daňová povinnosť alebo právo\nna odpočítanie DPH. Tento záver je však nižšie (viď body č. 34 a č. 44) korigovaný\nvyslovením určitých podmienok.\nV uvedenej súvislosti preto musí Najvyšší súd zdôrazniť, že nepreukázanie vopred\nprebiehajúceho konania podľa Stavebného zákona môže oprávnene vyvolať spoločensky\nnežiaducu situáciu, že dotknuté osoby neboli prizvané na pripomienkovanie zámeru stavby\nvrátane obchádzania tak dôležitých ochranných prvkov zabudovaných zákonodarcom\nv právnom systéme, ktoré majú za účel ochranu dôležitých celospoločenských hodnôt,\nktorými ochrana života a životného prostredia najmä sú, a že ani neprebehlo odborné\nposudzovanie stavby, stavebných materiálov ako aj časti stavby (hore uvedený\nvysokozdvižný výťah) na jej vhodnosť a dosiahnutie sledovaného účelu.\nSprávca dane pri pochybnostiach, či vôbec žalobcom deklarovaná stavba\nmultifunkčného dvojskladu v komplexe budov nachádzajúcich sa na adrese\n(t.j. Hala kontroly originality, Výstavný priestor vozidiel, Autosalón\na Stanica technickej kontroly) existuje, správne očakával, že žalobca, ktorý o sebe tvrdí, že\nbol stavebníkom pri uvedenej stavbe multifunkčného dvojskladu, unesie dôkazné bremeno\na predloží relevantné dôkazy nielen o oprávnení vykonávať stavbu [viď vyššie uvedené\n\n12\n\nstavebné a užívacie povolenia s oporou v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní\na stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov - ďalej na účely\nrozsudku len „Stavebný zákon“)], ďalej o zabezpečení a priebehu stavby (stavebný denník,\nvýdavky s prevozom alebo zaobstaraním stavebného materiálu, certifikáty a protokoly\nzo skúšok), jej ukončení ako aj o jej existencii.\nAj pre Najvyšší súd je logické a nepochybné, že výstavba multifunkčného dvojskladu\nv tom rozsahu, ako je vymedzené v predmetu zmluvy o dielo (viď bod č. 4 a tam zmienené\ntechnické parametre stavby vrátanie právnych a technických požiadaviek na vysokozdvižný\nvýťah), si vyžaduje vydanie stavebného povolenia v zmysle § 55 ods. 1 Stavebného zákona.\nAk takýmto povolením stavebník nedisponuje, je celkom logicky očakávaná reakcia\nmestského úradu, ktorý popri výkonu funkcie stavebného úradu plní aj správcu miestnych\ndani (najmä daní zo stavieb), že bude od žalobcu požadovať nápravu takto zistenej situácie\nnajmä v zmysle § 88 ods. 1 písm. b), resp. vyvodí sankčné dôsledky v zmysle § 106 ods. 2 a\n3 Stavebného zákona.\nNajvyšší súd však na tomto mieste musí upozorniť, že žalobca počas daňovej\nkontroly, resp. v nasledujúcom daňovom konaní produkoval dôkazy, ktoré nepotvrdzujú\ntakýto prístup a poukazoval iba na stavebné a užívacie povolenia, ktoré však neboli\nvystavené na žalobcu ako na stavebníka ale naopak na subjekt s označením AUTO ROTOS\ns.r.o. (ide o stavebné povolenia z rokov 2004 a 2008 alebo rozhodnutie o užívaní stavby\nz roku 2010).\nUvedené zistenia sa nasledovne prejavili aj pri preverení vlastníckych vzťahov\nk stavbám nachádzajúcim sa v komplexe budov na hore uvedenej adrese (viď bod č. 35)\na to v prospech spoločnosti\n- AUTO ROTOS s.r.o. so zápisom vlastníckeho práva na\n\npre stavby:\n\nVýstavný priestor vozidiel - prístavba skladu C, Autosalón a servis, sklad C a D,\na naopak zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu na\n\npre stavbu:\n\nStanica technickej kontroly s nadobúdacím titulom - kúpa zo dňa 19.05.2005.\nZo získaných poznatkov počas daňovej kontroly správca dane správne posledne\nuvedenú stavbu Stanice technickej kontroly vylúčil z okruhu budov, ktoré by mohol stotožniť\nso stavbou multifunkčného dvojskladu.\n\n13\n\nV uvedenej súvislosti správca dane za prítomnosti daňového zástupcu vykonal dňa\n19.07.2013 výsluch svedka pána\n\n(viď príloha č. 69 spisu správcu\n\ndane), ktorý vypracoval nielen projekty stavieb ale aj zmeny stavieb pred dokončením\nvrátane projektov skutočného vyhotovenia stavieb. Menovaný svedok potvrdil, že pri\nviacerých stavbách pre hore uvedeného stavebníka (Hala na kontrolu originality vozidiel\nako aj prístavba k Hale C) vystupoval ako technický dozor, pričom osobne vykonával zápisy\ndo stavebných denníkov.\nNa stavbách, ktoré sa začali realizovať, svedok vylúčil zmenu stavby s výnimkou\nprístavby skladu C.\nZ výpovedi uvedeného svedka pre Najvyšší súd vyplýva, že menovaný\n, ako generálny projektant spoločnosti AUTO ROTOS s.r.o. a súčasne aj vo funkcii\ntechnického dozoru na jej stavbách, vo svojej výpovedi špecifikoval, aké projekty pre\ninvestora, t.j. spoločnosť AUTO ROTOS s.r.o. vyprojektoval.\nSkutočnosť, že medzi projektmi, ktoré vymenoval, neuviedol projekt na výstavbu\nmultifunkčného dvojskladu, potvrdzuje podľa Najvyššieho súdu pochybnosti žalovaného, že\nnebolo preukázané ani projekčné zrealizovanie takejto stavby.\nPotom, na základe uvedených skutočnosti bol žalobca povinný na preukázanie\nsvojich tvrdení (dôkazné bremeno) predložiť správcovi dane platnú stavebnú (projektovú)\ndokumentáciu, v zmysle ktorej mal dodávateľ stavby aj stavbu vykonať, a s jej pomocou mal\nsprávcovi dane na mieste (v teréne) preukázať, kde sa uvedená stavba (multifunkčný\ndvojsklad) aj nachádza.\nHoci Najvyšší súd nie je odborným miestom na technické posudzovanie stavieb,\nnemôže logicky pripustiť, že tak náročnú stavbu, ako je opísaná v zadaní zmluvy o dielo, by\ndodávateľ stavby bez uvedenej dokumentácie bol schopný zabezpečiť.\nNa tomto mieste musí Najvyšší súd poukázať na zásadu poctivého obchodného styku,\nktoré ako jedna z riadiacich zásad obchodného práva prerastá aj do iných právnych odvetví\n- v prejednávanej veci predovšetkým do daňového práva s tým cieľom, že je povinnosťou\nštatutárnych orgánov obchodných spoločnosti zabezpečiť nielen prínosné výsledky\npodnikania ale aj jeho neskoršiu preukaznosť z dôvodu ochrany spoločníkov či akcionárov\npred sankcionovaním zo strany orgánov štátnej moci.\n\n14\n\nDaňovo - účtovné doklady, ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené\nprotokoly o vykonaní prác či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho\nsystému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť\nsúkromného právu, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré\nsú iba logickým následkom (záznamom udalostí), ktoré vytvárali a formovali obsah\na charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácii ktorého správca dane\nabsentoval.\nPreto, ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného\nobchodu sa nezrealizovala, polom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej\nzásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobcu\nako daňového subjektu v súlade s § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. preukázať, že nielen\nv spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval ale aj jeho výsledky použije na\ndodávky tovarov a služieb ako platiteľ.»\n28. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok\nnajvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním\nformulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne\nneudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité\npre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil\ntvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami. Odôvodnenie napadnutého\nrozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné,\nlogické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\n29. Sťažovateľka tiež zastáva právny názor, že v daňovom konaní bola neprípustne\nzaťažená preukazovaním splnenia si daňových povinností u ďalších daňových subjektov,\nv čom spočívalo neunesenie dôkazného bremena na strane sťažovateľky. Tento právny\nzáver správcu dane najvyšší súd akceptoval.\n\n15\n\n30. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k uvedenej námietke sťažovateľky uviedol:\n«... bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že ním deklarovaný a existujúci\nmultifunkčný dvojsklad legálne užíva nielen v zmysle § 49 ods. 2 ale aj v súlade s inými\nprávnymi predpismi na dodávky tovarov a služieb, z ktorých mu plynie príjem z\nekonomickej činnosti.\nToto dôkazné bremeno však žalobca v daňovom konaní a ani v predchádzajúcej\ndaňovej kontrole neuniesol, a to prinajmenej s prihliadnutím na absenciu záväznej\ndokumentácie a potvrdení, ktoré Stavebný zákon neodmysliteľne spája s vyhotovením\na užívaním stavby. Preto sa nemôže Najvyšší súd stotožniť s názorom krajského súdu, že\nsprávca dane bol „ex offo“ zaťažený povinnosťou predmet zdaniteľného plnenia (t.j.\ntvrdený multifunkčný dvojsklad) vyhľadávať v teréne (viď bod č. 12 v spojení s bodom č.\n47).\nPodľa § 49 ods. 2 veta prvá zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane.\nktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb\nako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7...\nAko už Najvyšší súd zdôraznil, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil\nsprávcovi dane relevantné dôkazné prostriedky vo forme povinnej stavebnej a inej\ndokumentácie (najmä projekt stavby v zmysle § 45 ods. 2 Stavebného zákona potrebný na\nvydanie stavebného povolenia vrátane statických a dynamických výpočtov konštrukcii\nstavieb, rozhodnutia v stavebnom konaní, stavebný denník v rozsahu vymedzenom v § 46d\nstavebného zákona či atesty pre nebezpečné zariadenia), ktoré by preukázali podiel\ndodávateľa stavby na stavbe, resp. jej samotnú existenciu v tom rozsahu, v akom bola\ndohodnutá a následne mala byť prevzatá žalobcom na základe nižšie uvedeného\npreberacieho protokolu z 26.11.2010...\n...Je nepochybné, že porovnaním označenia stavieb zachyteným na stavebných alebo\nužívacích povoleniach (viď bod č. 31), v evidencii vlastníckych vzťahov (viď bod č. 38),\nvo výpovedi svedka pána\n\n(viď bod č. 39) ako aj s označením\n\nstavieb, ktoré sa nachádza na citovanom listinnom dôkaze, činí veľké problémy bez\nsúčinnosti žalobcu určiť, ktorá z uvedených stavieb by sa mohla označiť za multifunkčný\ndvojsklad.\n\n16\n\nTiež, čo sa týka zmluvných povinnosti dodávateľa stavby, ktoré sú zakotvené v zmluve\no dielo zo 16.02.2010 a ktorá zmluva o dielo je značne jednoduchá (čo neuniklo ani\npozornosti krajského súdu), tak v zmysle čl. I. ods. 2 citovanej zmluvy je zdôraznené, že\nsúčasťou predmetu plnenia nie je dodávka realizačnej projektovej dokumentácie. Toto je\npotom doplnené záväzkom žalobcu odovzdať dodávateľovi stavby stavenisko, a to v stave\nzodpovedajúcom projektovým podmienkam (viď čl. VIII. ods. I citovanej zmluvy), ako aj\nďalšou povinnosťou žalobcu zaobstarať a odovzdať dodávateľovi stavby ako zhotoviteľovi\nprojektovú dokumentáciu do 7 dní od podpisu tejto zmluvy.\nĎalej v zmysle čl. IX. ods. 1 citovanej zmluvy bol dohodnutý mechanizmus\nodovzdania a prevzatia diela. Až z preberajúceho protokolu (príloha A1) z 26.11.2010\nspísaného medzi žalobcom a dodávateľom stavby pre Najvyšší súd vyplývajú jednotlivé\nstavebné a lokalizačné podrobnosti stavby, t.j. koľko a ako označených miestnosti má tvoriť\ndeklarovanú stavbu multifunkčného dvojskladu (t.j. sklad „B“ pozostávajúci z miestností\nč. 1.02, 1.03, 1.04, 1.05 a č. 1.06), ako aj použité stavebné materiály (nosníky, ich uloženie,\nštruktúra podlahy) vrátane dodávky osvetlenia a kúrenia.\nVšetky uvedené detaily podporujú naďalej mienku správcu dane, že bez adekvátnej\ndokumentačnej podpory (t.j. projekt, rozpis stavebného materiálu, náklady spojené s jeho\npresunom na stavbu ako aj na stavbe samotnej, poprípade certifikáty výrobkov a stavebných\nmateriálov vrátane potrebných rozhodnutí v zmysle Stavebného zákona), nie je možné\nnielen uvedenú stavbu zrealizovať ale aj užívať na podnikanie žalobcu.\nNavyše pozornosti Najvyššieho súdu neuniklo, že v daňovom spise je založený aj\nProjekt skutočného vyhotovenia stavby bez uvedenia dátumu pre žalobcu označeného\nkolektívom autorom ako stavebník. Avšak tento projekt, hoci je podpísaný uvedenými\nautormi, tak ho Najvyšší súd nemôže vyhodnotiť ako relevantný listinný dôkaz, nakoľko nie\nje verifikovaný stavebným úradom pre účely stavebného konania v zmysle § 67, resp. § 81\naž § 81 b Stavebného zákona.\nNavyše, pokiaľ v preberajúcom protokole žalobca odsúhlasil vykonanie prác\nv klampiarskej dielne haly A1 s deklarovanou dĺžkou 88m, túto časť diela ani pri vynaložení\nvšetkého úsilia Najvyšší súd v uvedenom projekte skutočného vyhotovenia stavby\nneidentifikoval ani s pomocou legendy miestností.\n\n17\n\nĎalej, čo sa týka vierohodnosti prehlásenia pána\nkonateľa tak spoločnosti\n\n, spoločného\n\nako aj spoločnosti\n\n.,\n\nNajvyšší súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napríklad žalovaným citovaný\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf140/2011 zo dňa 18. apríla\n2012), že nie je možné nahradiť svedeckú výpoveď prehlásením, nakoľko prehlásenie je\nvyhodnotené ako forma obchádzania svedeckej výpovede a jej dôsledkov, a ako také je\npreto správnymi súdmi vyhodnotené ako neprípustný dôkaz v daňovom konaní.\nPreto právny záver krajského súdu (viď bod č. 14), že sa žalovaný nevyjadril\nk celkom podozrivej okolnosti, ako mohol dodávateľ stavby zabezpečiť čestné prehlásenia\nkonateľa nekontaktných spoločností\n\na\n\nje\n\nnedôvodný, čo správne aj žalovaný naznačil v odvolaní.\nNavyše správca dane prostredníctvom miestneho zisťovania zistil závažné\nskutočnosti, že\n- spoločnosť\n\nje v mieste sídla neznáma, čo potvrdil aj vlastník\n\nnehnuteľnosti, že nikdy tam ani sídlo nemala,\n- spoločnosť\n\nsa na adrese sídla nenachádza, za rok 2010\n\nnepodala žiadne priznanie, registrácia platiteľa DPH jej bola zrušená z úradnej moci dňom\n31.07.2010; uvedená spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov a nemala u správcu dane\nnahlásené ani žiadne prevádzky,\n- menovaný konateľ obidvoch spoločností je na adrese trvalého pobytu neznámy,\nRegister obyvateľov Slovenskej republiky oznámil, že uvedený pán\n10.08.2009 trvalý pobyt na adrese\n\nmá od\n\nbez uvedenia ulice a čísla domu, a štatút\n\nbezdomovca aj potvrdila Evidencia obyvateľov na Mestskom úrade v\nPreto Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu musel potvrdiť preskúmateľnosť\nzáverov napadnutého rozhodnutia o tom, že vo vzťahu k uplatnenému právu na odpočítanie\nDPH za zabezpečenie stavebných prác, poddodávok a HIM v zmysle zmluvy o dielo\nzo 16.02.2010 žalobcu nepreukázal, že u dodávateľa stavby a jeho subdodávateľov\nnevznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., nakoľko\nžalobca nepreukázal, že zdaniteľný obchod dodávateľ stavby uvedený ako platiteľ na\nfaktúre zrealizoval, a tým nemohol vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane u žalobcu.»\n\n18\n\n31. Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd\ndospel k záveru, že skutkové okolnosti zistené daňovými orgánmi odôvodňovali\npochybnosti o tom, že došlo k zdaniteľnému plneniu tak, ako ho deklarovala sťažovateľka.\nBolo potom vecou daňového subjektu, aby tieto pochybnosti správcu dane jednoznačným\nspôsobom odstránil. Takto vznesená požiadavka extenzívnym spôsobom nerozširuje\ndôkaznú povinnosť daňového subjektu nad rámec zákona.\n32. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES\no spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá\ndaňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie\nuchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,\nako aj ich čitateľnosť.“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo\nvyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71\nzákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o DPH“), a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný\nskutkový stav.\n33. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu\nrozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie\ntotožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila\nfaktúru.\nPodľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania\ndaňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,\nneporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie\nfaktúry.\n34. V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá\n(a rovnako ukladal aj v čase daňovej kontroly a rozhodovania daňového úradu) platiteľovi\ndane povinnosť viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období\no dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách. Inak povedané, zákon\no DPH ukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci\n\n19\n\ndaňovej kontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia\ntovaru a služby.\n35. Prevedené na skutkový stav v sťažovateľkinej veci pri vykonaní daňovej kontroly\nsprávcom dane bola sťažovateľka povinná preukázať reálnosť tvrdených obchodov a bolo\nna správcovi dane, aby v prípade, že mal pochybnosti o pravosti faktúry alebo pochybnosti\no iných skutočnostiach súvisiacich s dodaným plnením, konkretizoval svoje zistenia,\npochybnosti a výhrady. Daňový úrad tak učinil v protokole o daňovej kontrole. V rámci\nvyrubovacieho konania sťažovateľka predložila svoje vyjadrenie k zisteniam uvedeným\nv protokole. Správca dane následne vykonal ústne pojednávania s viacerými svedkami,\nku ktorým sa sťažovateľka vyjadrila v rámci prerokovania pripomienok a dôkazov 19. apríla\n2013. V tomto momente konania bolo na sťažovateľke, aby v reakcii na priebeh\nvyrubovacieho konania hodnoverne preukázala reálnosť zdaniteľných obchodov aj inými\ndôkaznými prostriedkami (teda nielen predložením faktúr a zmlúv) preukazujúcimi jej\ntvrdenia o reálnosti zdaniteľných obchodov tak, ako ich deklarovala v predložených\ndokladoch. Správca dane po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že\nzo strany sťažovateľky nedošlo k predloženiu takých dokladov a dôkazov, ktoré by jeho\npochybnosti o uskutočnení zdaniteľného obchodu odstránili.\n36. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že vo veci uznania/neuznania nároku na\nodpočet DPH jej malo byť preukázané, že vedela alebo mala vedieť, že sa nadobudnutím\ntovaru alebo služieb zúčastnila na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa\nodpočítania DPH, ústavný súd dodáva, že správca dane v konaní nepreukazuje úmysel\ndaňového subjektu o podvodnom konaní, ale je to práve daňový subjekt, ktorý je povinný\npreukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.\n37. Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“), na\nktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn.\n8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení\ndůkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že\ndaňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň\n\n20\n\npřiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese\ni břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty\nskutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95,\nvšechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení\nprokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např.\nrozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. 2 Afs 24/2007-119,\nč. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008-86, ze dne 16. 7. 2009, čj.\n1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010 – 124, všechna rozhodnutí tohoto\nsoudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).\nExistence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně\nbezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich\npředmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,\nčj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může\nvyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví\na jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)\ndaňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho\npochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou\nv účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen\nprokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce\ndaně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti\no věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné\nrozsudky čj. 2 Afs 24/2007-119, čj. 9 Afs 30/2008-86, čj. 1 Afs 39/2010-124, nález\nÚstavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).\nPokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným\nskutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení\na průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu\npřípadu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje\nzpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“\n\n21\n\n38. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverov\nústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie\nporušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.\n39. Sťažovateľka ďalej predniesla námietky reagujúce predovšetkým na relevantnú\njudikatúru Súdneho dvora rysujúcu jej opačný postoj k spornej téme, než k akému dospel\nnajvyšší súd v napadnutom rozsudku. Najvyšší súd v danej súvislosti uviedol:\n„Ďalšími podmienkami, ktoré uvedený rozsudok Súdneho dvora (sp.zn. C-18/13,\nmarginálny bod č. 25) neodmysliteľne a kumulatívne spája s právom na odpočítanie dane\nje, že žalobca ako osoba dotknutá zdaniteľným obchodom aby bola\n- jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice,\n- jednak využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre\npotreby svojich vlastných zdaniteľných obchodov (plnení), a\n- na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou.\nPokiaľ splní daňový subjekt uvedené podmienky, podľa Súdneho dvora právo na\nodpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. Avšak boj proti podvodom, daňovým\núnikom a prípadným zneužitiam, ako cieľ uznaný a podporovaný Smernicou č. 2006/112, je\npodľa Súdneho dvora dôvodom, prečo sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu\npodvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie vrátane práva na\nodpočet DPH.\nNajvyšší súd, nakoľko už vyššie zdôraznil (viď bod č. 55), že žalobca nielenže\nexistenciu multifunkčného skladu ale aj jeho využitie relevantným spôsobom nepreukázal,\nmusí v zmysle hore citovanej judikatúry Súdneho dvora potvrdiť záver žalovaného, že\nžalobca podmienky na odpočítanie dane nesplnil.“.\n40. V prerokovávanej veci je vzhľadom na uvedené nepochybné, že najvyšší súd pri\nposudzovaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správcu dane pri posúdení splnenia\npodmienok na odpočítanie DPH na strane sťažovateľky vychádzal z judikatúry Súdneho\ndvora, ktorú ústavne udržateľným spôsobom aplikoval zohľadňujúc okolnosti a špecifiká\ndanej veci, a preto nie je možné považovať napadnutý rozsudok za arbitrárny ani z tohto\nhľadiska.\n\n22\n\n41. K námietke sťažovateľky o porušení zásady ústnosti a priamosti v odvolacom\nkonaní ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozsudku najvyšší súd uviedol, že ako súd\nodvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) preskúmal\nrozsudok krajského súdu a vo veci v zmysle dôvodov uvedených „v § 250ja ods. 2 O. s. p.\nnenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne... dospel k záveru, že\nodvolanie je dôvodné..“.\n42. Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez\npojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi\npojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.\n43. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky sa ústavný súd zameral len na\nposúdenie, či v danom prípade mohol najvyšší súd rozhodnúť bez vykonania pojednávania\na nezasiahnuť pritom do sťažovateľkou označených práv.\n44. Z uvádzaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že odvolací\nsúd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za potrebné alebo ak mieni vykonať\ndokazovanie. Je teda len na úvahe odvolacieho súdu, aby rozhodol, či pri prerokúvaní tejktorej veci považuje najmä s ohľadom na potrebu ďalšieho dokazovania vykonanie\npojednávania vo veci za potrebné. Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však\nnevyplýva, že by najvyšší súd v danej veci vykonával nejaké dokazovanie, preto jeho\nrozhodnutie nenariadiť pojednávanie možno hodnotiť ako využitie zákonom povolenej (ba\ndokonca predpokladanej) možnosti prerokovania odvolania proti rozsudku krajského súdu v\nrámci správneho súdnictva. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu disponoval\ndostatkom informácií vyplývajúcich z priestupkového spisu, ako aj z konania pred súdom\nprvej inštancie, na ktorom sa pojednávanie vo veci uskutočnilo.\n45. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej\nuvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi\na hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,\n\n23\n\nnemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, I. ÚS 670/2014).\nK namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru\n46. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom\nkonaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6\nods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť\njadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila\nv. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini\nv. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒ 31).\nVýnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za\nkonanie trestné.\n47. Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1\ndohovoru autonómne (prípadne extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť, že\nsprávnym orgánom nedošlo k uloženiu sankcie za porušenie právnej (zákonnej) povinnosti,\nale išlo o vyrubenie dane, ktorú bola sťažovateľka povinná platiť na základe daňových\nprávnych predpisov v spojení s jej podnikateľskou činnosťou a hospodárskym výsledkom\n(teda nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j.\nnie je naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií,\nktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného\ncharakteru a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj\nEngel and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok\npléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\n48. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa čl. 127 ústavy obmedzuje predovšetkým\nna kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich\nprocesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\n\n24\n\na základných slobodách (porovnaj I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,\nIV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly\nzo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnené\nalebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň\nmajú za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05,\nII. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).\n49. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe\na v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne\nnekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,\nodmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\n50. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu\nzaoberať sa návrhom sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku\nnajvyššieho súdu.\n51. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudcu Milana Ľalíka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 9. októbra 2017\n\n25", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "dokazovanie-dôkazné bremeno", "daň-odpočet dane", "správne súdnictvo-rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov", "daň-z pridanej hodnoty", "daň-zdaniteľné plnenie"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 670/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 670/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ae3e2c7-a918-442d-8df2-d3dbef6fb6b4"}, {"guid": "ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 11/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 11/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b36d91a-0427-488a-b04d-782eb8346508"}, {"guid": "ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/08 z 14. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-14", "citacie_n": 232, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a6d4cea-e879-411e-a33a-8076496eb284"}, {"guid": "ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 137/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 137/08 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1ed462cb-4251-44e7-8326-8cc2a22f2272"}, {"guid": "ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 238/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-27", "citacie_n": 822, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d31688e-815f-456e-af47-2b5e2df16c37"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 88/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 88/07 z 30. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-30", "citacie_n": 2025, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4e640cc5-3dba-441f-9e58-167152a0b708"}, {"guid": "ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 32/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 32/07 z 15. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-15", "citacie_n": 881, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a92b424e-8744-440d-a572-975225263580"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1156, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e3c6e23-3944-4d4a-8550-ac6326fac218"}, {"guid": "ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 340/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 340/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 759, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a56e579-1c0b-4297-b301-c642d1ba6f2f"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 232/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 232/02 z 4. 12. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-12-04", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3fff0bab-17c2-4c41-b5ef-6d6ea003a17e"}, {"guid": "ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 110/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 110/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 2079, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c61937db-7e5c-411c-8593-3cef21374471"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}, {"guid": "ussr:2405493f-5127-4f8b-a216-f15382bfefb5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 6/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 6/97 z 23. 1. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-01-23", "citacie_n": 791, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.6.1997.1"}, {"guid": "ussr:4cbcf8a1-a23f-498c-8dd1-0bded6afda38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 8/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/96 z 30. 1. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-01-30", "citacie_n": 1339, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.8.1996.1"}], "citovane_v": []}